Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 580/2015
PDF · 465.75 KB
No categories available
II. ÚS 580/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 2609/2014,
Rvp 2610/2014, Rvp 2611/2014, Rvp 2612/2014, Rvp 3848/2014, Rvp 3984/2014,
Rvp 4058/2014, Rvp 4059/2014, Rvp 4060/2014, Rvp 4629/2014, Rvp 4630/2014,
Rvp 4631/2014, Rvp 4632/2014, Rvp 4633/2014, Rvp 4687/2014, Rvp 4809/2014,
Rvp 4810/2014, Rvp 5171/2014, Rvp 5172/2014, Rvp 5173/2014, Rvp 5174/2014,
Rvp 5175/2014, Rvp 5176/2014, Rvp 5177/2014, Rvp 5178/2014, Rvp 5179/2014,
Rvp 5180/2014, Rvp 5181/2014, Rvp 5672/2014, Rvp 5673/2014, Rvp 5722/2014,
Rvp 5723/2014, Rvp 6001/2014, Rvp 6002/2014, Rvp 6003/2014, Rvp 6004/2014,
Rvp 6005/2014, Rvp 6418/2014, Rvp 6474/2014, Rvp 6475/2014, Rvp 6755/2014,
Rvp 6756/2014, Rvp 6757/2014, Rvp 6758/2014, Rvp 6759/2014, Rvp 6760/2014,
Rvp 6761/2014, Rvp 6762/2014, Rvp 6763/2014, Rvp 8034/2014, Rvp 8046/2014,
Rvp 8047/2014, Rvp 8224/2014, Rvp 8225/2014, Rvp 8226/2014, Rvp 8611/2014,
Rvp 8797/2014 a Rvp 8798/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného
súdu Prievidza sp. zn. 16 Er 2493/2007 z 30. októbra 2012 (Rvp 2609/2014), sp. zn.
9 Er 478/2008 zo 4. marca 2013 (Rvp 2610/2014), sp. zn. 15 Er 1625/2004 z 23. novembra
2011 (Rvp 2611/2014), sp. zn. 15 Er 1767/2007 z 3. júla 2012 (Rvp 3848/2014), sp. zn.
16 Er 279/2007 z 5. augusta 2013 (Rvp 3984/2014), sp. zn. 16 Er 229/2008 z 12. augusta
2013 (Rvp 4059/2014), sp. zn. 9 Er 1865/2007 zo 16. januára 2013 (Rvp 4060/2014), sp. zn.
9 Er 47/2009 z 12. augusta 2013 (Rvp 4629/2014), sp. zn. 16 Er 25/2009 zo 17. septembra
2013 (Rvp 4630/2014), sp. zn. 15 Er 2488/2008 z 2. septembra 2013 (Rvp 4631/2014),
sp. zn. 16 Er 2299/2008 z 12. augusta 2013 (Rvp 4632/2014), sp. zn. 9 Er 2916/2007
zo 17. októbra 2012 (Rvp 4809/2014), sp. zn. 9 Er 398/2008 z 27. septembra 2013
(Rvp 4810/2014), sp. zn. 16 Er 1178/2004 z 12. júla 2013 (Rvp 5171/2014), sp. zn.
9 Er 2595/2008 z 22. júna 2012 (Rvp 5172/2014), sp. zn. 9 Er 2495/2007 zo 16. januára
2013 (Rvp 5173/2014), sp. zn. 16 Er 830/2009 z 25. septembra 2012 (Rvp 5174/2014),
sp. zn. 16 Er 1795/2006 z 19. decembra 2012 (Rvp 5175/2014), sp. zn. 15 Er 1797/2006
zo 6. júna 2012 (Rvp 5176/2014), sp. zn. 15 Er 2734/2010 z 9. augusta 2013
(Rvp 5177/2014), sp. zn. 15 Er 2775/2007 z 3. júla 2012 (Rvp 5178/2014), sp. zn.
16 Er 2527/2008 z 11. septembra 2013 (Rvp 5673/2014, Rvp 5722/2014), sp. zn.
15 Er 923/2009 z 10. októbra 2012 (Rvp 6001/2014, Rvp 6002/2014), sp. zn.
15 Er 2468/2008 z 2. septembra 2013 (Rvp 6003/2014), sp. zn. 16 Er 654/2007 z 9. apríla
2013 (Rvp 6474/2014), sp. zn. 9 Er 24/2009 z 31. mája 2013 (Rvp 6755/2014), sp. zn.
16 Er 2495/2008 zo 4. decembra 2013 (Rvp 6756/2014), sp. zn. 16 Er 26/2009
z 25. septembra 2012 (Rvp 6757/2014), sp. zn. 16 Er 2339/2008 z 19. decembra 2012
(Rvp 6758/2014), sp. zn. 16 Er 2587/2008 z 22. októbra 2013 (Rvp 8034/2014,
Rvp 8047/2014), sp. zn. 16 Er 1757/2007 z 26. novembra 2013 (Rvp 8046/2014), sp. zn.
16 Er 903/2008 z 12. augusta 2013 (Rvp 8224/2014), sp. zn. 15 Er 903/2008
z 23. septembra 2011 (Rvp 8225/2014), sp. zn. 9 Er 1451/2007 z 15. januára 2013
(Rvp 8226/2014), sp. zn. 23 CoE 18/2014 z 12. mája 2014 (Rvp 8611/2014), sp. zn.
16 Er 1765/2007 z 19. novembra 2012 (Rvp 8798/2014), uzneseniami Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou sp. zn. 4 Er 212/2008 z 20. júna 2013 (Rvp 2612/2014), sp. zn.
4 Er 3082/2008 z 30. augusta 2013 (Rvp 4633/2014, Rvp 4687/2014), sp. zn.
4 Er 2191/2008 z 8. apríla 2013 (Rvp 6475/2014), sp. zn. 4 Er 365/2009 z 19. decembra
2013 (Rvp 6763/2014), sp. zn. 4 Er 978/2008 zo 16. apríla 2013 (Rvp 8797/2014),
uznesením Okresného súdu Partizánske sp. zn. 3 Er 1311/2008 z 29. mája 2013
(Rvp 4058/2014), uzneseniami Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn.
7 Er 2228/2008 z 19. februára 2013 (Rvp 5179/2014), sp. zn. 5 Er 2573/2008 z 3. júna 2013
(Rvp 5180/2014), sp. zn. 4 Er 1267/2008 z 5. júna 2013 (Rvp 5181/2014), sp. zn.
5 Er 1908/2008 z 30. mája 2013 (Rvp 5672/2014, Rvp 5723/2014), sp. zn. 5 Er 1806/2008
z 3. júna 2013 (Rvp 6004/2014), sp. zn. 4 Er 1394/2008 zo 16. septembra 2013
(Rvp 6005/2014), sp. zn. 7 Er 2150/2008 z 19. februára 2013 (Rvp 6418/2014), sp. zn.
5 Er 433/2009 z 18. júna 2013 (Rvp 6759/2014), sp. zn. 5 Er 1573/2008 z 10. apríla 2012
(Rvp 6760/2014), sp. zn. 7 Er 433/2009 z 20. februára 2013 (Rvp 6761/2014), sp. zn.
7 Er 467/2009 zo 7. mája 2013 (Rvp 6762/2014) a uzneseniami Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 23 CoE 33/2013 z 9. januára 2014 (Rvp 2609/2014), sp. zn.
8 CoE 212/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 2610/2014), sp. zn. 19 CoE 151/2013
zo 17. decembra 2013 (Rvp 2611/2014), sp. zn. 2 CoE 113/2013 z 10. decembra 2013
(Rvp 2612/2014), sp. zn. 2 CoE 334/2013 z 28. januára 2014 (Rvp 3848/2014), sp. zn.
2 CoE 331/2013 z 28. januára 2014 (Rvp 3984/2014), sp. zn. 11 CoE 157/2013
z 22. januára 2014 (Rvp 4058/2014), sp. zn. 23 CoE 357/2013 z 5. februára 2014
(Rvp 4059/2014), sp. zn. 2 CoE 343/2013 z 28. januára 2014 (Rvp 4060/2014), sp. zn.
16 CoE 27/2014 z 28. januára 2014 (Rvp 4629/2014), sp. zn. 2 CoE 355/2013 z 29. januára
2014 (Rvp 4630/2014), sp. zn. 16 CoE 17/2014 z 28. januára 2014 (Rvp 4631/2014), sp. zn.
23 CoE 357/2013 z 5. februára 2014 (Rvp 4632/2014), sp. zn. 23 CoE 355/2013
z 5. februára 2014 (Rvp 4633/2014, Rvp 4687/2014), sp. zn. 16 CoE 19/2013 z 29. januára
2014 (Rvp 4809/2014), sp. zn. 11 CoE 1/2014 z 29. januára 2014 (Rvp 4810/2014), sp. zn.
2 CoE 335/2013 z 13. februára 2014 (Rvp 5171/2014), sp. zn. 4 CoE 126/2013 z 31. januára
2014 (Rvp 5172/2014), sp. zn. 4 CoE 122/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 5173/2014), sp. zn.
4 CoE 146/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 5174/2014), sp. zn. 4 CoE 71/2013 z 31. januára
2014 (Rvp 5175/2014), sp. zn. 4 CoE 27/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 5176/2014), sp. zn.
23 CoE 11/2014 z 24. februára 2014 (Rvp 5177/2014), sp. zn. 16 CoE 44/2014
z 12. februára 2014 (Rvp 5178/2014), sp. zn. 4 CoE 111/2013 z 31. januára 2014
(Rvp 5179/2014), sp. zn. 8 CoE 239/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 5180/2014), sp. zn.
3 CoE 1/2014 z 15. januára 2014 (Rvp 5181/2014), sp. zn. 3 CoE 15/2014 z 5. februára
2014 (Rvp 5672/2014, Rvp 5723/2014), sp. zn. 17 CoE 167/2013 z 12. februára 2014
(Rvp 5673/2014, Rvp 5722/2014), sp. zn. 8 CoE 47/2014 z 26. februára 2014
(Rvp 6001/2014, Rvp 6002/2014), sp. zn. 11 CoE 6/2014 z 27. februára 2014
(Rvp 6003/2014), sp. zn. 11 CoE 1563/2013 zo 16. januára 2014 (Rvp 6004/2014), sp. zn.
2 CoE 350/2013 z 23. januára 2014 (Rvp 6005/2014), sp. zn. 2 CoE 14/2014 z 25. marca
2014 (Rvp 6418/2014), sp. zn. 8 CoE 96/2013 z 26. februára 2014 (Rvp 6474/2014), sp. zn.
4 CoE 151/2013 z 28. februára 2014 (Rvp 6475/2014), sp. zn. 2 CoE 30/2014 z 15. apríla
2014 (Rvp 6755/2014), sp. zn. 6 CoE 2/2014 z 8. apríla 2014 (Rvp 6756/2014), sp. zn.
17 CoE 82/2013 z 12. marca 2014 (Rvp 6757/2014), sp. zn. 17 CoE 68/2013 z 12. marca
2014 (Rvp 6758/2014), sp. zn. 23 CoE 364/2013 z 10. februára 2014 (Rvp 6759/2014),
sp. zn. 17 CoE 64/2013 z 12. marca 2014 (Rvp 6760/2014), sp. zn. 3 CoE 55/2014
z 30. apríla 2014 (Rvp 6761/2014), sp. zn. 8 CoE 80/2014 z 26. marca 2014
(Rvp 6762/2014), sp. zn. 23 CoE 35/2014 z 3. apríla 2014 (Rvp 6763/2014), sp. zn.
23 CoE 50/2014 z 23. apríla 2014 (Rvp 8034/2014, Rvp 8047/2014), sp. zn.
13 CoE 26/2014 z 23. apríla 2014 (Rvp 8046/2014), sp. zn. 16 CoE 114/2014 z 28. apríla
2014 (Rvp 8224/2014), sp. zn. 17 CoE 12/2013 z 9. apríla 2014 (Rvp 8225/2014), sp. zn.
17 CoE 104/2013 z 9. apríla 2014 (Rvp 8226/2014), sp. zn. 23 CoE 18/2014 z 12. mája
2014 (Rvp 8611/2014), sp. zn. 17 CoE 138/2013 zo 6. mája 2014 (Rvp 8797/2014) a sp. zn.
16 CoE 112/2014 zo 7. mája 2014 (Rvp 8798/2014), ako aj postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 2609/2014, Rvp 2610/2014, Rvp 2611/2014, Rvp 2612/2014,
Rvp 3848/2014, Rvp 3984/2014, Rvp 4058/2014, Rvp 4059/2014, Rvp 4060/2014,
Rvp 4629/2014, Rvp 4630/2014, Rvp 4631/2014, Rvp 4632/2014, Rvp 4633/2014,
Rvp 4687/2014, Rvp 4809/2014, Rvp 4810/2014, Rvp 5171/2014, Rvp 5172/2014,
Rvp 5173/2014, Rvp 5174/2014, Rvp 5175/2014, Rvp 5176/2014, Rvp 5177/2014,
Rvp 5178/2014, Rvp 5179/2014, Rvp 5180/2014, Rvp 5181/2014, Rvp 5672/2014,
Rvp 5673/2014, Rvp 5722/2014, Rvp 5723/2014, Rvp 6001/2014, Rvp 6002/2014,
Rvp 6003/2014, Rvp 6004/2014, Rvp 6005/2014, Rvp 6418/2014, Rvp 6474/2014,
Rvp 6475/2014, Rvp 6755/2014, Rvp 6756/2014, Rvp 6757/2014, Rvp 6758/2014,
Rvp 6759/2014, Rvp 6760/2014, Rvp 6761/2014, Rvp 6762/2014, Rvp 6763/2014,
Rvp 8034/2014, Rvp 8046/2014, Rvp 8047/2014, Rvp 8224/2014, Rvp 8225/2014,
Rvp 8226/2014, Rvp 8611/2014, Rvp 8797/2014 a Rvp 8798/2014 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2609/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. marca 2014,
7. apríla 2014, 9. apríla 2014, 11. apríla 2014, 17. apríla 2014, 22. apríla 2014, 25. apríla
2014, 2. mája 2014, 14. mája 2014, 19. mája 2014, 26. mája 2014, 27. mája 2014, 9. júna
2014, 7. júla 2014, 11. júla 2014, 21. júla 2014 a 28. júla 2014 doručené sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru uzneseniami Okresného súdu Prievidza, Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou, Okresného súdu Partizánske, Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
(ďalej len „okresné súdy“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté
uznesenia okresného súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a tiež
uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví
tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili
sťažovateľkou menovite určenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade iniciovala
začatie rozhodcovských konaní pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským
súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade
ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, boli napadnutými
uzneseniami okresných súdov exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné
a následne zastavené. Proti napadnutým uzneseniam okresných súdov podala sťažovateľka
odvolania, o ktorých rozhodol napadnutými uzneseniami krajský súd tak, že ich ako vecne
správne potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii
namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňou
označené základné práva podľa ústavy a charty, ako aj práva podľa dohovoru a dodatkového
protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne
začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresné súdy už raz
udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov
ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné
preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec
svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke
odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek
tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne
postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom ktorom prípade k dispozícii exekučný
titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný.
Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné
súdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im
to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že súdy veci nesprávne
právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľa
sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanie
rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej
osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali za
neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej
návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai a spol. C 472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1
a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný
súd o nich rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupmi
okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského
súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia
okresných súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie
a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania je rozhodovanie o sťažnostiach sťažovateľky, ktorými namieta
porušenie ňou označených práv zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom
a chartou napadnutými uzneseniami okresných súdov a napadnutými uzneseniami krajského
súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že
predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami
okresných súdov, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdy
zamietli žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásili
exekúcie za neprípustné a zastavili ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými
uzneseniami krajského súdu možno námietky sťažovateľky sumarizovať do štyroch
základných skupín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil
pochybenia okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad rámec
svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné
tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto
sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia okresných súdov, ktoré pri
vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice)
aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa jej tvrdenia nie je prameňom práva. Sťažovateľka tiež
namieta, že krajský súd a pred ním tiež okresné súdy hoci mali, neprerušili exekučné
konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru
na posúdenie prejudiciálnu otázku o tom, či sa majú jej ustanovenia aplikované vo veciach
sťažovateľky vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských
súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník
splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom,
je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že
tak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie
tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred
súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností konštatuje, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchto
sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila
v množstve predchádzajúcich sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už
zaoberal a všetky odmietol ako zjavne neopodstatnené (pozri napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012
z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013
z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok,
pozn.) alebo v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn.
IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn.
I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska
zápisnica, pozn.). Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na to, aby argumentácia, na základe
ktorej odmietol predchádzajúce sťažnosti, nebola aplikovateľná na sťažnosti, ktoré
predbežne prerokúva v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu ústavný súd z dôvodu
hospodárnosti považuje za dostatočné odkázať na argumentáciu, na základe ktorej odmietol
predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky. Navyše sťažovateľke sú nepochybne známe dôvody
odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na
danú právnu problematiku.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým tento súd zrušil
uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania,
ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného
uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP
(t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by
vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých vychádzal krajský súd pri
konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov, ktoré sú
predmetom tohto ústavného prieskumu.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej
práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C 472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť
oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie
z uvádzaných dôvodov už z napadnutých uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala
odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí
majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení
uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené
uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský
súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje argumenty, pre ktoré
dospel k záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a napadnutých uznesení postačuje,
aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade
v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu
odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej
možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe
uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho
uzneseniami bol vo veciach sťažovateľky princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý
tvorí súčasť obsahu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47
charty, dodržaný.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosti sú v častiach smerujúcich proti napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupu,
ktorý predchádzal ich vydaniu, zjavne neopodstatnené, a preto ich z tohto dôvodu podľa §
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015