Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 465/2015
PDF · 501.7 KB
No categories available
III. ÚS 465/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe
k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti
v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Sžo 20/2014 z 25. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3
Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia ̶Aarhuský dohovor (ďalej len
„Aarhuský dohovor“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) republiky sp. zn. 6 Sžo 20/2014 z 25. marca 2015.
Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ podaním z 2. februára 2011 oznámil svoj vstup
do konania vedeného na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) o žiadosti
(ďalej len „žiadateľ“) z 27. januára 2011 v súlade s § 40
ods. 2 a 3 písm. c) a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov o povolenie výnimky zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1
písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov,
na základe ktorej by mu bolo povolené usmrtiť ̶odstreliť ̶jedného jedinca
medveďa hnedého v poľovnom revíri . Rozhodnutím sp. zn. 3784/2011 2.2
z 23. septembra 2011 ministerstvo túto výnimku povolilo a určilo jej platnosť odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou na lokalite
alebo do 15. decembra 2011 postriežkou na tejto lokalite. Na rozklad
podaný sťažovateľom minister životného prostredia rozhodnutím sp. zn. 8591/2011 1.10
(23/2011 rozkl.) z 28. novembra 2011 prvostupňové správne rozhodnutie zmenil v časti
určenia platnosti udelenej výnimky tak, že povolil zrealizovať odstrel v lokalite
, katastrálne územie odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia
do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou a od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012
posliedkou a postriežkou. Minister fakticky teda rozklad zamietol, pôvodné rozhodnutie
potvrdil a vzhľadom na dátum vydania rozhodnutia upravil platnosť povolenej výnimky.
Následne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) po tom,
ako sťažovateľovi oznámil (23. mája 2012, č. k. 2 S/51/2012 98), že jeho návrhu na odklad
vykonateľnosti (2. máj 2012) nebolo vyhovené, rozsudkom č. k. 2 S/51/2012 109
zo 6. novembra 2013 žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti
označeného správneho rozhodnutia, zamietol. Na odvolanie najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 6 Sžo 20/2014 z 25. mája 2015 rozsudok krajského súdu potvrdil.
Ako z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, tento sa v plnom rozsahu
stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu. Vo vzťahu k hmotnoprávnej stránke veci
dodal, že «musí prisvedčiť konajúcim správnym orgánom a krajskému súdu, ktorý
zamietnuc žalobu sa s právnym posúdením veci správnych orgánov stotožnil, že v danom
prípade boli splnené zákonné podmienky na povolenie výnimky v zmysle vyššie citovaných
ustanovení zákona o ochrane prírody a krajiny. V konaní bola prostredníctvom dôkazov
žiadateľa dostatočne preukázaná dôvodnosť obavy o bezpečnosť a zdravie obyvateľov
dotknutej obce pred medveďmi pohybujúcimi sa v intraviláne obce, v bezprostrednej
blízkosti ľudských obydlí. Preto najvyššiemu súdu nezostalo iné ako prisvedčiť právnemu
názoru krajského súdu (str. 13), že: „záujem na ochrane prírody musí za daných okolností
ustúpiť prioritnému záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľov tak, ako to predpokladá
právny poriadok...“...
Vo vzťahu k námietkam procesného charakteru, najvyšší súd v plnom rozsahu
poukazuje na právny názor krajského súdu a na doplnenie považuje za potrebné upriamiť
pozornosť žalobcu na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/98 102/02 zo dňa
17. 12. 2002, ktorého obsahom je výklad ustanovenia § 250i ods. 3 OSP v tom zmysle,
že rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady,
ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie
§ 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí
správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke
nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho
konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady
správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu
a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade,
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého
rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.
K rozhodnutiam najvyššieho súdu, na ktoré v odvolaní poukazoval žalobca, najvyšší
súd uvádza, že sa v danom prípade priklonil k právnemu názoru Najvyššieho súdu SR
obsiahnutého v rozhodnutí najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/3/2013 z 18. decembra 2013,
ktorý sa týka rovnakého predmetu konania a totožných účastníkov.».
Sťažovateľ poukázal na to, že „vo vzťahu ku konaniu, ktoré je predmetom tejto
sťažnosti, platia teda zásady vyjadrené v ustanoveniach Správneho poriadku, z ktorých
sťažovateľ v konaní pred správnym súdom prvého a druhého stupňa poukazoval svojimi
žalobnými námietkami predovšetkým na zásadu materiálnej pravdy, na zásadu legality
a na zásadu úzkej súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi správneho konania.
Sťažovateľ poukážuc na konkrétny postup správnych orgánov v predmetom konaní,
konfrontoval postup a rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa
s ustanoveniami Správneho poriadku ako aj zákon o ochrane prírody a krajiny.
Napriek uvedenému ani prvostupňový súd ani najvyšší súd neposkytli sťažovateľovi
ochranu pred nezákonným rozhodnutím a postupom, ktorý mu predchádzal v konaní
vedenom správnym orgánom prvého a druhého stupňa.
Keďže sťažovateľ svoje námietky proti správnym rozhodnutiam smeroval
voči postupu a rozhodnutiu správnych orgánov a súdy mu neposkytli ochranu
proti nezákonnému postupu a rozhodnutiu správnych orgánov rovnako ako v konaní pred
všeobecnými súdmi poukáže na to, že v postupe správnych orgánov neboli dodržané vyššie
spomínané zásady vyjadrené v konkrétnych ustanoveniach Správneho poriadku, ktoré
zabezpečujú v súlade ustanovením čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právo
sťažovateľa na konanie zákonnom uvedeným postupom pred súdmi Slovenskej republiky
a na ochranu pred nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy.“.
Svoju výhradu porušenia zásady úzkej súčinnosti vo vzťahu k označenému rozsudku
najvyššieho súdu sťažovateľ špecifikoval poukazom na to, že k jeho námietkam
obsiahnutým v odvolaní a „ktoré možno zhrnúť tak, že skutkové závery, ktoré vyvodili
správne orgány z podkladov rozhodnutia, ku ktorým, ako to nepochybne skonštatoval
krajský súd, nemal žalobca možnosť vyjadriť sa, nemôžu byť relevantné, keďže tieto skutkové
závery nemohli byť vystavené kritike zo strany účastníka konania... na tieto svoje odvolacie
argumenty nedostal v rozhodnutí odvolacieho súdu žiadnu odpoveď. Najvyšší súd sa zhrnúc
nijako nevysporiadal s odvolacími argumentami žalobcu, že nie je možné uzavrieť, že o
skutkovom stave nie sú pochybnosti ak účastník konania nemal právo sa k dôkazom, ktoré
sú podkladom na zistenie skutkového stavu, vyjadriť.
Určitý náznak odpovede na uvedené argumenty sťažovateľa možno nájsť na strane 19
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento poukázal na rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 4Sž/98 102/07 zo dňa 17. 12. 2002, ktorého obsahom je výklad ustanovenia
§ 250i ods. 3 O. s. p. v tom zmysle, že rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval
proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie
rozhodnutie pre účastníka.“. Ustanovenie § 250i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí
správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke
nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho
konania.
Názor najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 6 Sžo 20/2014 sťažovateľ označil za krajne
arbitrárny a je toho názoru, že „zasahuje do touto sťažnosťou namietaných práv sťažovateľa.
Z ustanovení Správneho poriadku sťažovateľom už označených, ktoré sú priamym
vyjadrením základného práva žalobcu zakotveného v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR,
svojim výkladom urobil ustanovenia bez akéhokoľvek obsahu, ktorých nedodržanie z
hľadiska ich účelu a zmyslu správnymi orgánmi v správnom konaní...“.
Z hľadiska zásady legality postupu orgánov verejnej moci v správnom konaní
poukázal sťažovateľ na to, že v súlade s § 250i ods. 3 OSP „vyplýva, že samotné zistenie vád
v postupe správnych orgánov, ktoré mohli mať za následok nesprávnosť rozhodnutia
či nesúlad napadnutého správneho rozhodnutia s ustanovením § 47 ods. 3 Správneho
poriadku, teda nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov je zakaždým dôvodom na zrušenie
napadnutého správneho rozhodnutia,“ pričom „súdy v správnom súdnictve nemajú
oprávnenie dovyhodnocovať namiesto správnych orgánov podklady rozhodnutia ani dopĺňať
odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov takým spôsobom, aby rozhodnutie, ku ktorému
dospel správny orgán spôsobom, ktorým porušoval ustanovenia správneho poriadku, sa po
doplnení dôvodov súdom javilo ako zákonné“. Poukázal pritom na uznesenie ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 97/2010 z 9. marca 2010.
Napokon, poukazujúc na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 36/2010,
sp. zn. I. ÚS 126/2012, IV. ÚS 15/03 a sp. zn. II. ÚS 410/06, vyjadril sťažovateľ
presvedčenie, že „odvolací súd nedal presvedčivú a zrozumiteľnú odpoveď na žiadnu z jeho
odvolacích námietok a z uvedeného dôvodu nemožno napadnuté rozhodnutie považovať
za také, ktoré zodpovedá kritériám spravodlivého súdneho konania“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal
na ďalšie konanie a prijal takýto nález:
„Právo sťažovateľa
domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky
zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,
domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci,
ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3
Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,
na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd,
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/20/2014 zo dňa
25. 3. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Sžo/20/2014 zo dňa 5. 3. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez vplyvu na opravné procesy
podľa odsekov 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené
v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo
súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzických
osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného
prostredia.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia
jeho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva
na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní
a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore
s jej národným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuského
dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 20/2014
z 25. marca 2015, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 51/2012 98
zo 6. novembra 2011 o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia ministerstva životného prostredia sp. zn. 8691/2011 1.10 (23/2011
rozkl.) z 28. novembra 2011.
Sťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší
súd nepostupoval pri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuského
dohovoru, a navyše svoje právne závery riadne nezdôvodnil – „nedal presvedčivú
a zrozumiteľnú odpoveď na žiadnu z jeho odvolacích námietok a z uvedeného dôvodu
nemožno napadnuté rozhodnutie považovať za také, ktoré zodpovedá kritériám
spravodlivého súdneho konania“.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Najvyšší súd v danom konaní správne prihliadol na výklad § 250i ods. 3 OSP
aplikovaný vo veci uňho vedenej pod sp. zn. 4 Sž 98 102/02 zo 17. decembra 2002, ktorý
považuje ústavný súd za nanajvýš potrebné zopakovať, hoci mu je z jeho činnosti známe,
že sťažovateľovi je zo strany najvyššieho súdu pravidelne pripomínaný: „rozhodnutie sa
nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu
privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3
OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych
orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich
zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to
však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi
ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak
pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto
formalistickému zopakovaniu správneho konania.“
Tento záver neunikol ani pozornosti sťažovateľa, keď naň poukázal ako na „Určitý
náznak odpovede na uvedené argumenty sťažovateľa možno nájsť na strane 19 odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 4Sž/98 102/07 zo dňa 17. 12. 2002, ktorého obsahom je výklad ustanovenia § 250i
ods. 3 O. s. p. v tom zmysle, že rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces
a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie
pre účastníka...“. On sám si však musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu súdneho
rozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania,
ale aj na jeho reálnu možnosť nielen privodiť vecne iné či výhodnejšie postavenie,
ale v tomto prípade vôbec na reálnu možnosť konanie zopakovať. Dôvod, prečo sa krajský
súd a najvyšší súd venovali aj procesným pochybeniam správneho orgánu, možno vidieť
v potrebe vylúčiť podobné pochybenia do budúcnosti.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani rozsudok krajského súdu
a už vôbec nie rozsudok najvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť právo sťažovateľa
účinne sa zúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany
medveďa hnedého. Ústavnému súdu neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji, avšak
nikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať.
V teoretickom prípade, že by súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním
napadnuté správne rozhodnutie zrušili a vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie,
toto by nemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka –
zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená (30. novembra 2012) a nejde o konanie,
ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať
práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej
výnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).
Ústavný súd poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013, v ktorom
najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nález ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že „v aplikačnej
činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol, že „nevyhnutnou
súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem
na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický
postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému
a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych
orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,
ale aj zmyslom a účelom zákona. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich
subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je
namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako
vecne správny.“.
Najvyšší súd zdôraznil, že „zákonným predpokladom podania správnej žaloby
v správnom súdnictve je teda skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie
ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom
o udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená
žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom
treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové
konanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak
žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o
zastavení rozkladového konania, potom súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného o zastavení konania o rozklade zamietnuť.“.
Podľa citovaného stanoviska najvyššieho súdu «ak došlo k uplynutiu lehoty
na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán
musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom
s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie
administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci
reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí,
že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka
konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne
reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon o ochrane prírody dáva
do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol
a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím
času, na ktoré bolo vydané.
Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade
časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý
má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo
vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania
zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).
Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane
prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo
uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod
na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.
Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného
živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť
uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto
výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane
prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania
nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania
je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo
jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého
stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej
výnimke zamietnuť.».
Tento právny názor vyslovil najvyšší súd napr. tiež v rozsudkoch
sp. zn. 2 Sžp 3/2013 z 18. decembra 2013, sp. zn. 9 Sžp 7/2013 z 24. septembra 2014,
sp. zn. 9 Sžp 11/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo 23/2014, sp. zn. 3 Sžo 81/2014
a sp. zn. 3 Sžo 27/2014 z 2. decembra 2014 či sp. zn. 6 Sžo 9/2014 z 28. januára 2015; súlad
viacerých senátov najvyššieho súdu len ďalej svedčí o ojedinelosti právneho postoja senátu
1S, ktorý dlhodobo preferuje právne teoretické stanoviská, často neberúc ohľad
na ich praktické dopady na postavenie žalobcov (navrhovateľov) vo vzťahu k správnemu
konaniu, resp. na praktickú realizáciu kladených požiadaviek.
Ak najvyšší súd vo veci sp. zn. 6 Sžo 20/2014 odvolanie sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu vecne prerokoval a rozhodol o ňom rozsudkom, nemal tento odklon od jeho
stanoviska vplyv na žiadne z práv a právom chránených záujmov, porušenie ktorých
sťažovateľ namieta. Odôvodnenie jeho rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd považuje
za dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo na základe odvolania
sťažovateľa rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, potvrdil,
pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
(I. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty sťažnosti
sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05, III. ÚS 74/07).
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02)
a taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou
by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08,
IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov
(m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
Ústavno súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade
sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie
všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva
na spravodlivý proces podľa dohovoru, by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu
nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť
svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol
arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07),
alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá
by napadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda
vyžadujúce ústavno súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 10/2014 z 25.
februára 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako ani základného práva sťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona
o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam
bude vyhovené.
V závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že ochrana životného prostredia
ako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou
a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne
zaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu by
mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby fakticky nemrhali
svoju pozornosť a prostriedky na čisto formálne, obsahovo prázdne manifesty tak,
ako to je v prípade tohto konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015