Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 465/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44

ods. 1 a 2 , ako aj práva podľa Dohovoru o prístupe

k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti

v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44

ods. 1 a 2 (ďalej len „“), ako aj práva podľa

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia ̶Aarhuský dohovor (ďalej len

„Aarhuský dohovor“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) republiky sp. zn. z 25. marca 2015.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ podaním z 2. februára 2011 oznámil svoj vstup

do konania vedeného na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) o žiadosti

(ďalej len „žiadateľ“) z 27. januára 2011 v súlade s § 40

ods. 2 a 3 písm. c) a o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov o povolenie výnimky zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1

písm. a) o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov,

na základe ktorej by mu bolo povolené usmrtiť ̶odstreliť ̶jedného jedinca

medveďa hnedého v poľovnom revíri . Rozhodnutím sp. zn. 3784/2011 2.2

z 23. septembra 2011 ministerstvo túto výnimku povolilo a určilo jej platnosť odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou na lokalite

alebo do 15. decembra 2011 postriežkou na tejto lokalite. Na rozklad

podaný sťažovateľom minister životného prostredia rozhodnutím sp. zn.

(23/2011 rozkl.) z 28. novembra 2011 prvostupňové správne rozhodnutie zmenil v časti

určenia platnosti udelenej výnimky tak, že povolil zrealizovať odstrel v lokalite

, katastrálne územie odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia

do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou a od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012

posliedkou a postriežkou. Minister fakticky teda rozklad zamietol, pôvodné rozhodnutie

potvrdil a vzhľadom na dátum vydania rozhodnutia upravil platnosť povolenej výnimky.

Následne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) po tom,

ako sťažovateľovi oznámil (23. mája 2012, č. k. ), že jeho návrhu na odklad

vykonateľnosti (2. máj 2012) nebolo vyhovené, rozsudkom č. k.

zo 6. novembra 2013 žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti

označeného správneho rozhodnutia, zamietol. Na odvolanie najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 25. mája 2015 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Ako z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, tento sa v plnom rozsahu

stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu. Vo vzťahu k hmotnoprávnej stránke veci

dodal, že «musí prisvedčiť konajúcim správnym orgánom a krajskému súdu, ktorý

zamietnuc žalobu sa s právnym posúdením veci správnych orgánov stotožnil, že v danom

prípade boli splnené zákonné podmienky na povolenie výnimky v zmysle vyššie citovaných

ustanovení zákona o ochrane prírody a krajiny. V konaní bola prostredníctvom dôkazov

žiadateľa dostatočne preukázaná dôvodnosť obavy o bezpečnosť a zdravie obyvateľov

dotknutej obce pred medveďmi pohybujúcimi sa v intraviláne obce, v bezprostrednej

blízkosti ľudských obydlí. Preto najvyššiemu súdu nezostalo iné ako prisvedčiť právnemu

názoru krajského súdu (str. 13), že: „záujem na ochrane prírody musí za daných okolností

ustúpiť prioritnému záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľov tak, ako to predpokladá

právny poriadok...“...

Vo vzťahu k námietkam procesného charakteru, najvyšší súd v plnom rozsahu

poukazuje na právny názor krajského súdu a na doplnenie považuje za potrebné upriamiť

pozornosť žalobcu na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa

17. 12. 2002, ktorého obsahom je výklad ustanovenia v tom zmysle,

že rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady,

ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie

jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí

správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke

nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho

konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady

správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu

a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade,

vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého

rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.

K rozhodnutiam najvyššieho súdu, na ktoré v odvolaní poukazoval žalobca, najvyšší

súd uvádza, že sa v danom prípade priklonil k právnemu názoru Najvyššieho súdu SR

obsiahnutého v rozhodnutí najvyššieho súdu SR sp. zn. z 18. decembra 2013,

ktorý sa týka rovnakého predmetu konania a totožných účastníkov.».

Sťažovateľ poukázal na to, že „vo vzťahu ku konaniu, ktoré je predmetom tejto

sťažnosti, platia teda zásady vyjadrené v ustanoveniach Správneho poriadku, z ktorých

sťažovateľ v konaní pred správnym súdom prvého a druhého stupňa poukazoval svojimi

žalobnými námietkami predovšetkým na zásadu materiálnej pravdy, na zásadu legality

a na zásadu úzkej súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi správneho konania.

Sťažovateľ poukážuc na konkrétny postup správnych orgánov v predmetom konaní,

konfrontoval postup a rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa

s ustanoveniami Správneho poriadku ako aj zákon o ochrane prírody a krajiny.

Napriek uvedenému ani prvostupňový súd ani najvyšší súd neposkytli sťažovateľovi

ochranu pred nezákonným rozhodnutím a postupom, ktorý mu predchádzal v konaní

vedenom správnym orgánom prvého a druhého stupňa.

Keďže sťažovateľ svoje námietky proti správnym rozhodnutiam smeroval

voči postupu a rozhodnutiu správnych orgánov a súdy mu neposkytli ochranu

proti nezákonnému postupu a rozhodnutiu správnych orgánov rovnako ako v konaní pred

všeobecnými súdmi poukáže na to, že v postupe správnych orgánov neboli dodržané vyššie

spomínané zásady vyjadrené v konkrétnych ustanoveniach Správneho poriadku, ktoré

zabezpečujú v súlade ustanovením právo

sťažovateľa na konanie zákonnom uvedeným postupom pred súdmi Slovenskej republiky

a na ochranu pred nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy.“.

Svoju výhradu porušenia zásady úzkej súčinnosti vo vzťahu k označenému rozsudku

najvyššieho súdu sťažovateľ špecifikoval poukazom na to, že k jeho námietkam

obsiahnutým v odvolaní a „ktoré možno zhrnúť tak, že skutkové závery, ktoré vyvodili

správne orgány z podkladov rozhodnutia, ku ktorým, ako to nepochybne skonštatoval

krajský súd, nemal žalobca možnosť vyjadriť sa, nemôžu byť relevantné, keďže tieto skutkové

závery nemohli byť vystavené kritike zo strany účastníka konania... na tieto svoje odvolacie

argumenty nedostal v rozhodnutí odvolacieho súdu žiadnu odpoveď. Najvyšší súd sa zhrnúc

nijako nevysporiadal s odvolacími argumentami žalobcu, že nie je možné uzavrieť, že o

skutkovom stave nie sú pochybnosti ak účastník konania nemal právo sa k dôkazom, ktoré

sú podkladom na zistenie skutkového stavu, vyjadriť.

Určitý náznak odpovede na uvedené argumenty sťažovateľa možno nájsť na strane 19

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento poukázal na rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. zo dňa 17. 12. 2002, ktorého obsahom je výklad ustanovenia

v tom zmysle, že rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval

proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie

rozhodnutie pre účastníka.“. Ustanovenie

(ďalej aj „OSP“) jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí

správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke

nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho

konania.

Názor najvyššieho súdu v konaní sp. zn. sťažovateľ označil za krajne

arbitrárny a je toho názoru, že „zasahuje do touto sťažnosťou namietaných práv sťažovateľa.

Z ustanovení Správneho poriadku sťažovateľom už označených, ktoré sú priamym

vyjadrením základného práva žalobcu zakotveného v a ods. 2 SR,

svojim výkladom urobil ustanovenia bez akéhokoľvek obsahu, ktorých nedodržanie z

hľadiska ich účelu a zmyslu správnymi orgánmi v správnom konaní...“.

Z hľadiska zásady legality postupu orgánov verejnej moci v správnom konaní

poukázal sťažovateľ na to, že v súlade s „vyplýva, že samotné zistenie vád

v postupe správnych orgánov, ktoré mohli mať za následok nesprávnosť rozhodnutia

či nesúlad napadnutého správneho rozhodnutia s ustanovením § 47 ods. 3 Správneho

poriadku, teda nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov je zakaždým dôvodom na zrušenie

napadnutého správneho rozhodnutia,“ pričom „súdy v správnom súdnictve nemajú

oprávnenie dovyhodnocovať namiesto správnych orgánov podklady rozhodnutia ani dopĺňať

odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov takým spôsobom, aby rozhodnutie, ku ktorému

dospel správny orgán spôsobom, ktorým porušoval ustanovenia správneho poriadku, sa po

doplnení dôvodov súdom javilo ako zákonné“. Poukázal pritom na uznesenie ústavného

súdu sp. zn. z 9. marca 2010.

Napokon, poukazujúc na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. ,

sp. zn. , a sp. zn. , vyjadril sťažovateľ

presvedčenie, že „odvolací súd nedal presvedčivú a zrozumiteľnú odpoveď na žiadnu z jeho

odvolacích námietok a z uvedeného dôvodu nemožno napadnuté rozhodnutie považovať

za také, ktoré zodpovedá kritériám spravodlivého súdneho konania“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a prijal takýto nález:

„Právo sťažovateľa

domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

na priaznivé životné prostredie podľa SR,

domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v

napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci,

ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25. 3. 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 5. 3. 2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez vplyvu na opravné procesy

podľa odsekov 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené

v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo

súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzických

osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného

prostredia.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ako aj porušenia

jeho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa a práva

na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní

a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore

s jej národným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuského

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. marca 2015, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 98

zo 6. novembra 2011 o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia ministerstva životného prostredia sp. zn. (23/2011

rozkl.) z 28. novembra 2011.

Sťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší

súd nepostupoval pri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuského

dohovoru, a navyše svoje právne závery riadne nezdôvodnil – „nedal presvedčivú

a zrozumiteľnú odpoveď na žiadnu z jeho odvolacích námietok a z uvedeného dôvodu

nemožno napadnuté rozhodnutie považovať za také, ktoré zodpovedá kritériám

spravodlivého súdneho konania“.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Najvyšší súd v danom konaní správne prihliadol na výklad

aplikovaný vo veci uňho vedenej pod sp. zn. zo 17. decembra 2002, ktorý

považuje ústavný súd za nanajvýš potrebné zopakovať, hoci mu je z jeho činnosti známe,

že sťažovateľovi je zo strany najvyššieho súdu pravidelne pripomínaný: „rozhodnutie sa

nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu

privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3

jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych

orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich

zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to

však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi

ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak

pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto

formalistickému zopakovaniu správneho konania.“

Tento záver neunikol ani pozornosti sťažovateľa, keď naň poukázal ako na „Určitý

náznak odpovede na uvedené argumenty sťažovateľa možno nájsť na strane 19 odôvodnenia

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. zo dňa 17. 12. 2002, ktorého obsahom je výklad ustanovenia § 250i

ods. 3 v tom zmysle, že rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces

a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie

pre účastníka...“. On sám si však musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu súdneho

rozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania,

ale aj na jeho reálnu možnosť nielen privodiť vecne iné či výhodnejšie postavenie,

ale v tomto prípade vôbec na reálnu možnosť konanie zopakovať. Dôvod, prečo sa krajský

súd a najvyšší súd venovali aj procesným pochybeniam správneho orgánu, možno vidieť

v potrebe vylúčiť podobné pochybenia do budúcnosti.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani rozsudok krajského súdu

a už vôbec nie rozsudok najvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť právo sťažovateľa

účinne sa zúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany

medveďa hnedého. Ústavnému súdu neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji, avšak

nikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať.

V teoretickom prípade, že by súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním

napadnuté správne rozhodnutie zrušili a vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie,

toto by nemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka –

zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená (30. novembra 2012) a nejde o konanie,

ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať

práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej

výnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Ústavný súd poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013, v ktorom

najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nález ústavného súdu

sp. zn. z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že „v aplikačnej

činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol, že „nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych

orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,

ale aj zmyslom a účelom zákona. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich

subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je

namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako

vecne správny.“.

Najvyšší súd zdôraznil, že „zákonným predpokladom podania správnej žaloby

v správnom súdnictve je teda skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie

ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. Ak žalobca nebol žiadateľom

o udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená

žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom

treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové

konanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak

žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o

zastavení rozkladového konania, potom súd prvého stupňa musí žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného o zastavení konania o rozklade zamietnuť.“.

Podľa citovaného stanoviska najvyššieho súdu «ak došlo k uplynutiu lehoty

na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán

musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom

s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie

administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci

reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí,

že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka

konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne

reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon o ochrane prírody dáva

do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol

a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím

času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade

časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý

má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo

vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania

zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).

Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane

prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo

uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod

na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.

Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného

živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť

uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto

výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane

prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania

nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania

je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo

jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého

stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej

výnimke zamietnuť.».

Tento právny názor vyslovil najvyšší súd napr. tiež v rozsudkoch

sp. zn. z 18. decembra 2013, sp. zn. z 24. septembra 2014,

sp. zn. z 26. novembra 2014, sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. z 2. decembra 2014 či sp. zn. z 28. januára 2015; súlad

viacerých senátov najvyššieho súdu len ďalej svedčí o ojedinelosti právneho postoja senátu

1S, ktorý dlhodobo preferuje právne teoretické stanoviská, často neberúc ohľad

na ich praktické dopady na postavenie žalobcov (navrhovateľov) vo vzťahu k správnemu

konaniu, resp. na praktickú realizáciu kladených požiadaviek.

Ak najvyšší súd vo veci sp. zn. odvolanie sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu vecne prerokoval a rozhodol o ňom rozsudkom, nemal tento odklon od jeho

stanoviska vplyv na žiadne z práv a právom chránených záujmov, porušenie ktorých

sťažovateľ namieta. Odôvodnenie jeho rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd považuje

za dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo na základe odvolania

sťažovateľa rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, potvrdil,

pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Vychádzajúc z týchto ustanovení a podstaty sťažnosti

sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , , a , ).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu základné právo podľa a právo podľa

dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. )

a taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou

by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , ,

, ), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov

(m. m. , , ).

Ústavno súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade

sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie

všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu ( ).

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva

na spravodlivý proces podľa dohovoru, by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu

nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť

svoje právo na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol

arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ),

alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá

by napadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda

vyžadujúce ústavno súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25.

februára 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a 2 alebo práva na spravodlivý proces podľa dohovoru,

ako ani základného práva sťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 ods. 1

a práva podľa Aarhuského dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam

bude vyhovené.

V závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že ochrana životného prostredia

ako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou

a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne

zaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu by

mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby fakticky nemrhali

svoju pozornosť a prostriedky na čisto formálne, obsahovo prázdne manifesty tak,

ako to je v prípade tohto konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015