Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 126/2012
PDF · 110.16 KB
No categories available
I. ÚS 126/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S. a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. T. K.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 366/2010 z 30. novembra 2011,
ktorým bola odložená vykonateľnosť rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie č. 1335-
6000/2010-ON-240 z 15. decembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S. a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2012 faxom a 10. februára 2012 poštou doručená sťažnosť spoločnosti S. a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2S 366/2010 z 30. novembra 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“),
ktorým bola odložená vykonateľnosť rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie č. 1335-
6000/2010-ON-240 z 15. decembra 2010.
2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou
súdneho konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 2S 366/2010, v rámci ktorého je
posudzovaná žaloba spoločnosti T. a. s. (ďalej len „žalobca“), o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia č. 1335-6000/2010-ON-240, ktorým Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej aj
„úrad“) nariadil spoločnosti Ž. odstrániť protiprávny stav (neuvedenie identifikácie
úspešného uchádzača v liste označenom „Informácia o výsledku vyhodnotenia ponúk“ zo 6.
októbra 2010), a to opätovným písomným oznámením informácie o výsledku vyhodnotenia
ponúk. Žalobca požiadal krajský súd o odklad vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia
úradu, krajský súd tomuto návrhu napadnutým uznesením z 30. novembra 2011 vyhovel
potom, ako rozsudkom z 28. septembra 2011 zrušil rozhodnutie úradu [proti ktorému
rozsudku sa v dôsledku podaného odvolania vedie na Najvyššom súde Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) odvolacie konanie].
3. Sťažovateľka v podstatnom namieta porušenie v bode 1 označeného základného
práva tým, že (i) krajský súd nebol príslušný vydať napadnuté uznesenie, (ii) napadnuté
uznesenie nebolo dostatočne odôvodnené a (iii) napadnuté uznesenie je arbitrárne.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
zrušil napadnuté uznesenie a zaviazal krajský súd na úhradu trov konania.
5. Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci od advokáta
sťažovateľky inter alia zistil, že v rámci odvolacieho konania 8. marca 2012 podala
sťažovateľka návrh na zrušenie napadnutého uznesenia, o ktorom nebolo do času
rozhodovania ústavného súdu rozhodnuté.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného
princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné
vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa už citovaného
znenia čl. 127 ods. 1 in fine ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie napadnutého uznesenia
krajského súdu, o ktorom bude rozhodovať najvyšší súd (pozri bod 5). Predmetom jeho
(najvyššieho súdu) posudzovania bude posúdenie zákonnosti napadnutého uznesenia, ako aj
nedostatku dôvodov na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
9. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáhala svojho práva na ústavnom súde
a zároveň bude napadnuté uznesenie krajského súdu posudzovať aj najvyšší súd v rámci
odvolacieho konania proti rozsudku krajského súdu z 28. septembra 2011, musela byť
sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých
porušenie namieta, bude vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodovať
najvyšší súd.
10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade
podania návrhu na zrušenie rozhodnutia v konaní pred všeobecnými súdmi a súbežne
podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o návrhu na zrušenie rozhodnutia v konaní pred všeobecnými súdmi. Pritom lehota na
podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. marca 2012