Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 464/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina

sp. zn. z 25. marca 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 15. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 25. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. apríla 2015 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti po obsiahlom opísaní skutkového a právneho stavu

v konaní pred všeobecnými súdmi nesúhlasí s odôvodnením napadnutých rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu, považuje ich za zjavne nezákonné, neodôvodnené

a arbitrárne, a tak z ústavného súdu hľadiska za neospravedlniteľné a neudržateľné.

3. Sťažovateľka uviedla, že bola účastníčkou konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. v procesnom postavení žalobkyne, ktorého predmetom bol jej nárok

na zaplatenie kúpnej ceny s príslušenstvom od žalovaného ako kupujúceho (ďalej len

„spotrebiteľ“) v dohodnutých splátkach na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej

v jej prevádzkových priestoroch, podľa ktorej sťažovateľka mala dodať spotrebiteľovi tovar

až v lehote 28 dní od zaplatenia celej kúpnej ceny (pripísaním poslednej splátky).

V sťažnosti ďalej poukazuje na to, že v kúpnej zmluve bola dohodnutá „výhrada

vlastníckeho práva v súlade s ust. “. Vychádzajúc

z odôvodnení napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, práve „uvedený

inštitút výhrady vlastníctva“ všeobecné súdy považovali z dôvodu ochrany spotrebiteľa

za prvý z rozhodujúcich argumentov na zamietnutie jej žaloby. Za druhý podstatný

argument, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených práv (hoci sťažovateľka považuje

aplikáciu príslušných ustanovení o kúpnej zmluve zo strany

všeobecných súdov v jej veci aj za správnu), považuje ich závery, o ktoré opierajú svoje

rozhodnutia, a to „výklad prejavu vôle spotrebiteľa spočívajúci v jeho nečinnosti –

nezaplatení ani jednej splátky kúpnej ceny vo vzťahu ku konaniu sťažovateľa“. Ako tretí

argument sťažovateľka uvádza, že napadnuté rozsudky „nemajú oporu vo vykonanom

dokazovaní“, a teda všeobecné súdy „zo zisteného skutkového stavu dospeli k vágnemu

právnemu záveru, čím merito veci bolo posúdené svojvoľne..., čo je v rozpore so zásadou

kontradiktórnosti konania a zásadným porušením právnej istoty“ ( ,

pozn.).

4. V závere sťažnosti sťažovateľka argumentuje ešte tým, že nesúhlasí s právnymi

závermi všeobecných súdov, že jej konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi, a tiež

s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. ),

pretože ju nemožno aplikovať na danú vec.

5. Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo spoločnosti zaručené v čl. 46

ods. 1 a 47 ods. 3 ... ako i Dohovoru Rozsudkom Okresného súdu Žilina

sp. zn. zo dňa 25. 03. 2014 a Rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 15.04.2015 porušené bolo.

... Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 25. 03. 2014 ako aj

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 15. 04. 2015 zrušuje

a vec vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

... priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 812,50 EUR a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €,

ktoré sú sťažovatelia povinní uhradiť na účet jej právneho zástupcu

... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

8. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

9. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

10. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom okresného

súdu, ktorým bola zamietnutá jej žaloba. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola

sťažovateľka oprávnená podať odvolanie, ktoré aj podala (v sťažnosti uvádza, že bolo

zo 17. júla 2014), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky doručenom okresnému súdu

21. júla 2015 (v spise sa nachádza odvolanie na č. l. 36 až č. l. 39) v danom prípade teda

vylučuje právomoc ústavného súdu.

11. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

12. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

13. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti

považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov

poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a

zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby () alebo v prípade opravných konaní, ak by všeobecný

súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

16. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

17. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

18. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

19. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Zásada rovnosti strán v konaní podľa sa prejavuje vytváraním

rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých

právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (, ,

). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné

práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán ().

20. Z už uvedeného (pozri najmä časť I body 1 až 5 tohto uznesenia) vyplýva,

že podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru malo dôjsť aj napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorým bol potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu.

21. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý po opísaní

dôvodov napadnutého rozsudku okresného súdu a podstaty námietok sťažovateľky

v odvolaní (na s. 2 a 3) uviedol, že „preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa... Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie

danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením

Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom

v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd

v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia ( ).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že základný program

sporového konania je formulovaný petitom návrhu na začatie konania, ktorým navrhovateľ

požaduje ochranu jeho práv. Je výlučne na ňom, aby na účely úspešného uplatnenia

žalovaného nároku prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí

sumárom príslušných dôkazov. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou

tvrdenia ( a ). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť

od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci

prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje

na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení odporcu. Poslednou procesnou

možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.

Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné

bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Zmysel

uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného

práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy,

prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný

skutkový základ pre svoje rozhodnutie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou

také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov

navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil

alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť...

Žiada sa uviesť, že rešpektovanie a ochrana autonómie vôle je elementárnou

podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu. Aj napriek uvedenému však ochrana

autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje základné právo jednotlivca alebo

ústavný princíp či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu

vôle proporcionálne obmedziť. Týmto druhým princípom je ochrana tej osoby, ktorá

uskutočnila právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný skutkový stav.

Ten, kto vyvolal určité konanie, nemôže sa ex post dovolávať vád jednotlivých úkonov, ktoré

sám spôsobil. Uplatňovanie princípov dôvery v úkony ďalších osôb pri sociálnom styku

s nimi je základným predpokladom pre fungovanie spoločnosti. Dôveru treba považovať

za elementárnu kategóriu sociálneho života. Jednak vyjadruje vnútorný postoj odrážajúci

eticky odôvodnené predstavy a očakávania jednotlivých členov spoločnosti a na druhej

strane je výrazom princípu právnej istoty, ktorý predstavuje jeden z prvkov materiálne,

t. j. hodnotovo chápaného právneho štátu, ktorého ústavne normatívny výraz je obsiahnutý

v článku 1 ods. 1 SR. Naznačená konkretizácia princípu právneho štátu je tým

princípom, ktorý pôsobí v prospech odporkyne a proti princípu autonómie vôle, ktorého sa

dovoláva navrhovateľ. Je potom úlohou súdu nájsť praktický súlad medzi oboma

protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z oboch, a to tak,

aby výsledok bol zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti.

V tomto duchu postupoval okresný súd správne, keď priznal princípu dôvery

v kontexte princípu ochrany dobrých mravov prioritné postavenie. Zo zisteného skutkového

stavu možno totiž vyvodiť, že postup a správanie sa navrhovateľa pri uzatváraní zmluvy

a následnej realizácii jeho nároku v tomto konaní nebolo korektné. Zmluvu uzavrel totiž

s odporkyňou s určením dlhej doby splácania kúpnej ceny tovaru (24 mesiacov), pričom

až následne po uplynutí tohto času mal dodať objednaný tovar. Za celé toto obdobie nijako

s odporkyňou nekomunikoval, čo mohlo u spotrebiteľa vyvolať dojem, že právny vzťah

založený kúpnou zmluvou zanikol. Až po uplynutí spomínaného relatívne dlhého času začal

navrhovateľ realizovať právo na súdnu ochranu, ktorý postup považoval aj odvolací súd

za neprípustný, porušujúci práva spotrebiteľa a zjavne odporujúci dobrým mravom.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal

v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom

plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu

ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu

účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania

zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré

zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. aj správne a presvedčivo

odôvodnil.“.

22. Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

(aj v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu a jeho odôvodnením na s. 3 až s. 7),

ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu je na prvý pohľad

legitímny, neodporujúci ústave a dohovoru. Aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka všeobecnými súdmi o kúpnej zmluve, ktorú sťažovateľka sama uznáva,

je zrozumiteľná a jasná a takisto aj právny názor všeobecných súdov k spôsobu konania

sťažovateľky, ktorý mal byť v rozpore s dobrými mravmi, nie je arbitrárny (okresný súd sa

mu venoval podrobne na s. 5 vo svojom rozsudku a krajský súd jeho názor podporil  pozri

bod 21), teda závery v napadnutých rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu

v posudzovanej veci možno považovať za zrozumiteľné a vyvážené, a preto z ústavného

hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. V prípade sťažovateľky tak nešlo o odmietnutie

spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv. Jej právo na súdnu a inú

právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované,

aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľky. Sťažovateľkina nespokojnosť

s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov nie je dôkazom ich neústavnosti a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

23. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že všeobecné súdy poskytli „spotrebiteľovi...

ochranu na úkor sťažovateľa“, ústavný súd uvádza, že v okolnostiach posudzovanej právnej

veci nezistil porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, a pripomína, že ústavnému

právu na autonómiu vôle strán v občianskom súdnom konaní zodpovedá procesnoprávny

aspekt, ktorého obsahom je právo účastníka konania oprávňujúce ho na slobodné

disponovanie hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní. Samotná

skutočnosť, že žalovaná vystupovala v konaní „pasívne“ a napriek tomu všeobecný súd

rozhodol v jej prospech, nemôže viesť k záveru o porušení zásady rovnosti účastníkov v

konaní, pretože podstatou tejto zásady je vytváranie rovnakých procesných podmienok a

procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach sa rozhoduje zo strany

občianskoprávneho súdu.

24. Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého základné právo podľa a právo podľa dohovoru

neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (III. ÚS

3/97, ), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú (tak ako to

bolo aj u sťažovateľky v inom konaní na ústavnom súde vedenom

pod sp. zn. ).

25. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015