Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 649/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti , ,

zastúpenej advokátom , , ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.

z 29. novembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 17. decembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

zastúpenej advokátom , , ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. novembra 2013

(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne bola

účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , ktorého

predmetom bolo peňažné plnenie s príslušenstvom z titulu kúpnej zmluvy. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2013 žalobu zamietol a žalovanej nepriznal

náhradu trov konania. Proti tomto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 17. decembra 2014 potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Predmetom konania, ktoré predchádzalo konaniu pred Ústavným súdom na základe

tejto sťažnosti, bolo domáhanie sa nároku sťažovateľa na zaplatenie kúpnej ceny

od kupujúceho (hoci spotrebiteľa) na základe slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne

uzatvorenej kúpnej zmluvy so spotrebiteľom (ďalej len „zmluva“). V súlade so zmluvou

a ňou dojednaných zmluvných podmienok bol medzi stranami zmluvy dojednaný spôsob

zaplatenia vo forme splátok z čoho jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ si so spotrebiteľom

ako kupujúcim dohodol spôsob úhrady odlišný od pravidelne obvyklého spôsobu

zaplatením celej kúpnej ceny jednorázovo. Synalagmaticky, sťažovateľ sa zaviazal dodať

spotrebiteľovi tovar v lehote 28 dní od zaplatenia kúpnej ceny pripísaním poslednej splátky.

Z uvedeného vyplýva, že medzi stranami v zmysle zmluvy bola dohodnutá výhrada

vlastníckeho práva v súlade s ust. (ďalej aj len „OZ“),

nakoľko inak sa vlastnícke právo k hnuteľnej veci, ktorá sa prevádza na základe zmluvy,

nadobúda prevzatím veci podľa ustanovenia (kedy sa predpokladá

2

základný princíp kúpy a predaja, že kupujúci aj predávajúci si plnia svoje povinnosti

v jeden a ten istý časový moment).

Vychádzajúc z odôvodnení napadnutých Rozsudkov I a II, práve uvedený zákonný

inštitút výhrady vlastníctva považujú porušovatelia I a II za rozhodujúci argument

odôvodňujúci zamietnutie dôvodného nároku sťažovateľa na zaplatenie kúpnej ceny

spotrebiteľom a to na základe ochrany spotrebiteľa zo strany súdov, garantovanej platnou

právnou úpravou SR, v čom sťažovateľ vidí porušenie jeho základných práv a slobôd

vymenovaných vyššie.

Porušovatelia síce správne právne uzavreli, že k platnému uzatvoreniu zmluvy

so spotrebiteľom došlo, avšak predmetná výhrada je z ich pohľadu znevýhodňujúca

postavenie spotrebiteľa v zmluvnom vzťahu, ktoré musí požívať súdnu ochranu práve tak, že

nárok sťažovateľovi nemožno priznať, pretože by sa tak stalo na škodu spotrebiteľa, ktorý

je v pozícii slabšieho. Takýto záver porušovateľov považujeme za neprijateľný a v rozpore

s a príslušnými zákonmi o ochrane spotrebiteľa.»

Podľa názoru sťažovateľky „Síce porušovatelia I a II na predmetnú kúpnu zmluvu

aplikovali správne ust. a z. č. , zjavne ich rozhodnutia odrážajú

nesprávne právne posúdenie skutkového stavu veci a svojvoľnú interpretáciu zákonnej

úpravy bez opory v akomkoľvek zákone.

Spotrebiteľ je v súlade s ust. z. č. oprávnený

od zmluvy odstúpiť v lehote 7 pracovných dní odo dňa prevzatia predmetu kúpy. Keďže

k reálnemu odovzdaniu tovaru nedošlo, nedošlo ani len k základnému zákonnému

predpokladu na odstúpenie od zmluvy, preto nebolo podľa nášho názoru zo strany

porušovateľov potrebné a ani nevyhnutné skúmať tieto skutočnosti, pretože právo

na odstúpenie od zmluvy spotrebiteľovi ešte ani nevzniklo...

Konštatovanie súdu o tom, že spotrebiteľ si svojim konkludentným správaním —

nezaplatením ani jednej splátky na kúpnu cenu — uplatnil právo na odstúpenie od zmluvy

je v absolútnom rozpore so zákonom, nehovoriac o nedodržaní kogentnej písomnej formy

takéhoto jednostranného úkonu...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje:

„... rozhodnutia porušovateľov nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a teda

porušovatelia zo zisteného skutkového stavu dospeli k vágnemu právnemu záveru, čím

merito veci bolo posúdené svojvoľne, na základe domnienok a predpokladov oboch

porušovateľov, čo je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania a zásadným porušením

princípu právnej istoty...

... spotrebiteľ, ktorému porušovatelia poskytli nimi deklarovanú ochranu na úkor

sťažovateľa, bol v súdnom konaní (rovnako ako pri plnení svojej právnej povinnosti)

pasívny... svoje práva nebránil, k žalobnému návrhu či odvolaniu sťažovateľa sa nevyjadril,

písomne ani ústne nerozporoval skutočnosti tvrdené sťažovateľom, ani len obyčajným

tvrdením pred porušovateľmi I a II nespôsobil žiadne pochybnosti o konaní sťažovateľa

a napriek tomu porušovatelia I a II poskytli pasívnemu spotrebiteľovi, ignorujúcemu tak

záväzky zo zmluvy ako aj súdne konanie vedené proti nemu, súdnu ochranu bez akéhokoľvek

dôkazu, tvrdenia, len na základe domnienok, predpokladov, údajných charakteristík

priemerného spotrebiteľa s odkazom na jeho vek, údajné zmýšľanie, ničím nepodloženú

majetkovú, psychickú a inú situáciu.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti zaručené v čl. 46

ods. 1 a 47 ods. 3 ako i Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.

(správne má byť , pozn.) zo dňa 19. 11. 2013 a Rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 17. 12. 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. (správne má byť

, pozn.) zo dňa 19. 11. 2013 ako aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 17. 12. 2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Vranov nad

Topľou na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 846, EUR a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €,

4

ktoré sú sťažovatelia povinní uhradiť na účet jej právneho zástupcu

uvedený v prednej strane tejto sťažnosti, a to do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom okresného

súdu, ktorým bola zamietnutá jej žaloba. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola

sťažovateľka oprávnená podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

6

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti považuje za

potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na

svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , II. ÚS

21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , , III.

ÚS 180/02 atď.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

8

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Zásada rovnosti strán v konaní podľa sa prejavuje vytváraním

rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých

právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (, ,

). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné

práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán ().

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že

podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods.

3 a práva podľa dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. z 29. novembra

2013.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem

iného uvádza:

„Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania odvolací

súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, z ktorého vyplynulo, že

medzi účastníkmi konania bola uzavretá kúpna zmluva č. 30100922 dňa 6. 5. 2010,

predmetom ktorej bol presne špecifikovaný tovar, ktorý sa zaviazala žalovaná zaplatiť

v celkovej výške 846, Eur, a to v 7 mesačných splátkach. Kúpna zmluva bola uzavretá

mimo prevádzkových priestorov žalobcu vo večerných hodinách a k odovzdaniu tovaru

predávajúcim a následnému zaplateniu kúpnej ceny kupujúcou nedošlo i napriek

dojednaniu o zaplatení kúpnej ceny v splátkach. Súd prvého stupňa správne poukázal na

okolnosti uzavretia zmluvy, ako aj podmienky predaja, vrátane nesplnenia povinnosti dodať

tovar predávajúcim a t. j. následnej povinnosti žalovanej zaplatiť kúpnu cenu, resp. využitia

jej práva na odstúpenie od zmluvy. V tejto časti sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením

uvedeným súdom prvého stupňa, na ktorý správne poukázal.

Súd v závere len zdôraznil, že vzhľadom na všetky okolnosti sa dá predpokladať,

že žalovaná následným konaním a zvážením si svojich sociálnych a majetkových pomerov

už nemá záujem o predmet kúpy. Je pravdou, že písomne od kúpnej zmluvy neodstúpila,

avšak bez splnenia povinnosti dodať predmet kúpy vyplývajúci z ust. § 588 Občianskeho

zákonníka, nie je možné uložiť túto povinnosť žalovanej vzhľadom k tomu,

že medzi účastníkmi boli dohodnuté iné podmienky predaja. Súd prvého stupňa správne

10

postupoval, ak vykladal obsah zmluvy v prospech spotrebiteľa v súlade s ust. § 54 ods. 1, 2

. Namietaná nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, jeho

odôvodnenia, vrátane arbitrárnosti neboli opodstatnené. Súd prvého stupňa správne

vychádzal z predložených listinných dôkazov, citoval príslušnú právnu úpravu, vrátane

zmluvných podmienok predaja uzatvorenej zmluvy medzi účastníkmi konania,

ako aj osobitných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Správne uzavrel,

že žaloba je predčasná, lebo nedošlo k zaplateniu ani jednej splátky žalovanou, lebo

na základe kúpnej zmluvy a podmienok predaja bola povinná najprv zaplatiť žalovanú istinu

v splátkach a následne až vzniká povinnosť žalobcovi dodať tovar, a to v lehote maximálne

28 dní od pripísania poslednej splátky a následne vzniká žalovanej právo odstúpiť

od zmluvy. Ak sa právo na odstúpenie od zmluvy viaže okamihom odovzdania tovaru, nie je

možné uprieť právo žalovanej na odstúpenie od zmluvy za predpokladu, pokiaľ jej tovar

samotným žalobcom dodaný nebol. V tejto časti preto súd prvého stupňa správne uplatnený

nárok posúdil ak žalobu zamietol ako predčasnú. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. , je jasné,

zrozumiteľné a preskúmateľné.

Namietané nesprávne skutkové zistenia, ako aj námietka nesprávneho právneho

posúdenia nebola opodstatnená. Kúpna zmluva je dvojstranný právny úkon,

synalagmatický, spojený s odovzdaním predmetu kúpy a povinnosťou zaplatiť dohodnutú

cenu za predmet kúpy. Zákonné podmienky vyplývajúce z tohto dvojstranného právneho

úkonu v danom prípade splnené neboli, a preto ďalšie práva oprávnenej osoby, t. j.

žalovanej z titulu kúpnej zmluvy, t. j. napr. právo na odstúpenie od zmluvy nemožno uprieť

pred dodaním tovaru.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovanej časti napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu, ústavný súd zastáva názor, že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným

ustanoveniam , o ochrane spotrebiteľa

a o zmene o priestupkoch v znení

neskorších predpisov a o ochrane spotrebiteľa pri podomovom

predaji a zásielkovom predaji v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Krajský súd,

potvrdzujúc napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, nad rámec jeho odôvodnenia poukázal

na osobitosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou a žalovanou, pričom

zrozumiteľne odôvodnil svoj právny názor v súvislosti s posúdením otázky odstúpenia

od zmluvy. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať

zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno

v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za

akceptovateľné a udržateľné.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že všeobecné súdy poskytli „spotrebiteľovi...

ochranu na úkor sťažovateľa“, ústavný súd uvádza, že v okolnostiach posudzovanej právnej

veci nezistil porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, a pripomína, že ústavnému

právu na autonómiu vôle strán v občianskom súdnom konaní zodpovedá procesnoprávny

aspekt, ktorého obsahom je právo účastníka konania oprávňujúce ho na slobodné

disponovanie hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní. Samotná

skutočnosť, že žalovaná vystupovala v konaní „pasívne“, a napriek tomu rozhodol

všeobecný súd v jej prospech, nemôže viesť k záveru o porušení zásady rovnosti účastníkov

v konaní, pretože podstatou tejto zásady je vytváranie rovnakých procesných podmienok

a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach sa rozhoduje

zo strany občianskoprávneho súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo podľa a právo podľa dohovoru

neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

(, ), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2014 a obsahom

základných práv podľa a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

12

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015