Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 649/2015
PDF · 447.43 KB
No categories available
II. ÚS 649/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti , ,
zastúpenej advokátom , , ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 13 C 4/2013
z 29. novembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 45/2014
zo 17. decembra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
zastúpenej advokátom , , ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 4/2013 z 29. novembra 2013
(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 45/2014 zo 17. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne bola
účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 4/2013, ktorého
predmetom bolo peňažné plnenie s príslušenstvom z titulu kúpnej zmluvy. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 13 C 4/2013 z 29. novembra 2013 žalobu zamietol a žalovanej nepriznal
náhradu trov konania. Proti tomto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 4 Co 45/2014 zo 17. decembra 2014 potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Predmetom konania, ktoré predchádzalo konaniu pred Ústavným súdom na základe
tejto sťažnosti, bolo domáhanie sa nároku sťažovateľa na zaplatenie kúpnej ceny
od kupujúceho (hoci spotrebiteľa) na základe slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne
uzatvorenej kúpnej zmluvy so spotrebiteľom (ďalej len „zmluva“). V súlade so zmluvou
a ňou dojednaných zmluvných podmienok bol medzi stranami zmluvy dojednaný spôsob
zaplatenia vo forme splátok z čoho jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ si so spotrebiteľom
ako kupujúcim dohodol spôsob úhrady odlišný od pravidelne obvyklého spôsobu
zaplatením celej kúpnej ceny jednorázovo. Synalagmaticky, sťažovateľ sa zaviazal dodať
spotrebiteľovi tovar v lehote 28 dní od zaplatenia kúpnej ceny pripísaním poslednej splátky.
Z uvedeného vyplýva, že medzi stranami v zmysle zmluvy bola dohodnutá výhrada
vlastníckeho práva v súlade s ust. § 601 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“),
nakoľko inak sa vlastnícke právo k hnuteľnej veci, ktorá sa prevádza na základe zmluvy,
nadobúda prevzatím veci podľa ustanovenia § 133 ods. 1 OZ (kedy sa predpokladá
2
základný princíp kúpy a predaja, že kupujúci aj predávajúci si plnia svoje povinnosti
v jeden a ten istý časový moment).
Vychádzajúc z odôvodnení napadnutých Rozsudkov I a II, práve uvedený zákonný
inštitút výhrady vlastníctva považujú porušovatelia I a II za rozhodujúci argument
odôvodňujúci zamietnutie dôvodného nároku sťažovateľa na zaplatenie kúpnej ceny
spotrebiteľom a to na základe ochrany spotrebiteľa zo strany súdov, garantovanej platnou
právnou úpravou SR, v čom sťažovateľ vidí porušenie jeho základných práv a slobôd
vymenovaných vyššie.
Porušovatelia síce správne právne uzavreli, že k platnému uzatvoreniu zmluvy
so spotrebiteľom došlo, avšak predmetná výhrada je z ich pohľadu znevýhodňujúca
postavenie spotrebiteľa v zmluvnom vzťahu, ktoré musí požívať súdnu ochranu práve tak, že
nárok sťažovateľovi nemožno priznať, pretože by sa tak stalo na škodu spotrebiteľa, ktorý
je v pozícii slabšieho. Takýto záver porušovateľov považujeme za neprijateľný a v rozpore
s Občianskym zákonníkom a príslušnými zákonmi o ochrane spotrebiteľa.»
Podľa názoru sťažovateľky „Síce porušovatelia I a II na predmetnú kúpnu zmluvu
aplikovali správne ust. § 7 a § 8 z. č. 108/2000 Z. z., zjavne ich rozhodnutia odrážajú
nesprávne právne posúdenie skutkového stavu veci a svojvoľnú interpretáciu zákonnej
úpravy bez opory v akomkoľvek zákone.
Spotrebiteľ je v súlade s ust. § 7 ods. 1 písm. d) z. č. 108/2000 Z. z. oprávnený
od zmluvy odstúpiť v lehote 7 pracovných dní odo dňa prevzatia predmetu kúpy. Keďže
k reálnemu odovzdaniu tovaru nedošlo, nedošlo ani len k základnému zákonnému
predpokladu na odstúpenie od zmluvy, preto nebolo podľa nášho názoru zo strany
porušovateľov potrebné a ani nevyhnutné skúmať tieto skutočnosti, pretože právo
na odstúpenie od zmluvy spotrebiteľovi ešte ani nevzniklo...
Konštatovanie súdu o tom, že spotrebiteľ si svojim konkludentným správaním —
nezaplatením ani jednej splátky na kúpnu cenu — uplatnil právo na odstúpenie od zmluvy
je v absolútnom rozpore so zákonom, nehovoriac o nedodržaní kogentnej písomnej formy
takéhoto jednostranného úkonu...“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje:
„... rozhodnutia porušovateľov nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a teda
porušovatelia zo zisteného skutkového stavu dospeli k vágnemu právnemu záveru, čím
merito veci bolo posúdené svojvoľne, na základe domnienok a predpokladov oboch
porušovateľov, čo je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania a zásadným porušením
princípu právnej istoty...
... spotrebiteľ, ktorému porušovatelia poskytli nimi deklarovanú ochranu na úkor
sťažovateľa, bol v súdnom konaní (rovnako ako pri plnení svojej právnej povinnosti)
pasívny... svoje práva nebránil, k žalobnému návrhu či odvolaniu sťažovateľa sa nevyjadril,
písomne ani ústne nerozporoval skutočnosti tvrdené sťažovateľom, ani len obyčajným
tvrdením pred porušovateľmi I a II nespôsobil žiadne pochybnosti o konaní sťažovateľa
a napriek tomu porušovatelia I a II poskytli pasívnemu spotrebiteľovi, ignorujúcemu tak
záväzky zo zmluvy ako aj súdne konanie vedené proti nemu, súdnu ochranu bez akéhokoľvek
dôkazu, tvrdenia, len na základe domnienok, predpokladov, údajných charakteristík
priemerného spotrebiteľa s odkazom na jeho vek, údajné zmýšľanie, ničím nepodloženú
majetkovú, psychickú a inú situáciu.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti zaručené v čl. 46
ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.
13 C/4/2014 (správne má byť 13 C/4/2013, pozn.) zo dňa 19. 11. 2013 a Rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co/45/2014 56 zo dňa 17. 12. 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 13 C/4/2014 (správne má byť
13 C/4/2013, pozn.) zo dňa 19. 11. 2013 ako aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
4 Co/45/2014 56 zo dňa 17. 12. 2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Vranov nad
Topľou na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 846, EUR a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €,
4
ktoré sú sťažovatelia povinní uhradiť na účet jej právneho zástupcu
uvedený v prednej strane tejto sťažnosti, a to do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom okresného
súdu, ktorým bola zamietnutá jej žaloba. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bola
sťažovateľka oprávnená podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
6
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti považuje za
potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na
svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS
21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z
ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.
ÚS 180/02 atď.).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
8
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa prejavuje vytváraním
rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých
právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02,
II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné
práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán (III. ÚS 108/2013).
Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že
podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods.
3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 4/2013 z 29. novembra
2013.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje
na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem
iného uvádza:
„Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania odvolací
súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, z ktorého vyplynulo, že
medzi účastníkmi konania bola uzavretá kúpna zmluva č. 30100922 dňa 6. 5. 2010,
predmetom ktorej bol presne špecifikovaný tovar, ktorý sa zaviazala žalovaná zaplatiť
v celkovej výške 846, Eur, a to v 7 mesačných splátkach. Kúpna zmluva bola uzavretá
mimo prevádzkových priestorov žalobcu vo večerných hodinách a k odovzdaniu tovaru
predávajúcim a následnému zaplateniu kúpnej ceny kupujúcou nedošlo i napriek
dojednaniu o zaplatení kúpnej ceny v splátkach. Súd prvého stupňa správne poukázal na
okolnosti uzavretia zmluvy, ako aj podmienky predaja, vrátane nesplnenia povinnosti dodať
tovar predávajúcim a t. j. následnej povinnosti žalovanej zaplatiť kúpnu cenu, resp. využitia
jej práva na odstúpenie od zmluvy. V tejto časti sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením
uvedeným súdom prvého stupňa, na ktorý správne poukázal.
Súd v závere len zdôraznil, že vzhľadom na všetky okolnosti sa dá predpokladať,
že žalovaná následným konaním a zvážením si svojich sociálnych a majetkových pomerov
už nemá záujem o predmet kúpy. Je pravdou, že písomne od kúpnej zmluvy neodstúpila,
avšak bez splnenia povinnosti dodať predmet kúpy vyplývajúci z ust. § 588 Občianskeho
zákonníka, nie je možné uložiť túto povinnosť žalovanej vzhľadom k tomu,
že medzi účastníkmi boli dohodnuté iné podmienky predaja. Súd prvého stupňa správne
10
postupoval, ak vykladal obsah zmluvy v prospech spotrebiteľa v súlade s ust. § 54 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka. Namietaná nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, jeho
odôvodnenia, vrátane arbitrárnosti neboli opodstatnené. Súd prvého stupňa správne
vychádzal z predložených listinných dôkazov, citoval príslušnú právnu úpravu, vrátane
zmluvných podmienok predaja uzatvorenej zmluvy medzi účastníkmi konania,
ako aj osobitných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Správne uzavrel,
že žaloba je predčasná, lebo nedošlo k zaplateniu ani jednej splátky žalovanou, lebo
na základe kúpnej zmluvy a podmienok predaja bola povinná najprv zaplatiť žalovanú istinu
v splátkach a následne až vzniká povinnosť žalobcovi dodať tovar, a to v lehote maximálne
28 dní od pripísania poslednej splátky a následne vzniká žalovanej právo odstúpiť
od zmluvy. Ak sa právo na odstúpenie od zmluvy viaže okamihom odovzdania tovaru, nie je
možné uprieť právo žalovanej na odstúpenie od zmluvy za predpokladu, pokiaľ jej tovar
samotným žalobcom dodaný nebol. V tejto časti preto súd prvého stupňa správne uplatnený
nárok posúdil ak žalobu zamietol ako predčasnú. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, je jasné,
zrozumiteľné a preskúmateľné.
Namietané nesprávne skutkové zistenia, ako aj námietka nesprávneho právneho
posúdenia nebola opodstatnená. Kúpna zmluva je dvojstranný právny úkon,
synalagmatický, spojený s odovzdaním predmetu kúpy a povinnosťou zaplatiť dohodnutú
cenu za predmet kúpy. Zákonné podmienky vyplývajúce z tohto dvojstranného právneho
úkonu v danom prípade splnené neboli, a preto ďalšie práva oprávnenej osoby, t. j.
žalovanej z titulu kúpnej zmluvy, t. j. napr. právo na odstúpenie od zmluvy nemožno uprieť
pred dodaním tovaru.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovanej časti napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu, ústavný súd zastáva názor, že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným
ustanoveniam Občianskeho zákonníka, zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov a zákona č. 108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom
predaji a zásielkovom predaji v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Krajský súd,
potvrdzujúc napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, nad rámec jeho odôvodnenia poukázal
na osobitosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou a žalovanou, pričom
zrozumiteľne odôvodnil svoj právny názor v súvislosti s posúdením otázky odstúpenia
od zmluvy. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať
zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno
v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za
akceptovateľné a udržateľné.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že všeobecné súdy poskytli „spotrebiteľovi...
ochranu na úkor sťažovateľa“, ústavný súd uvádza, že v okolnostiach posudzovanej právnej
veci nezistil porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, a pripomína, že ústavnému
právu na autonómiu vôle strán v občianskom súdnom konaní zodpovedá procesnoprávny
aspekt, ktorého obsahom je právo účastníka konania oprávňujúce ho na slobodné
disponovanie hmotnými a procesnými právami v občianskom súdnom konaní. Samotná
skutočnosť, že žalovaná vystupovala v konaní „pasívne“, a napriek tomu rozhodol
všeobecný súd v jej prospech, nemôže viesť k záveru o porušení zásady rovnosti účastníkov
v konaní, pretože podstatou tejto zásady je vytváranie rovnakých procesných podmienok
a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach sa rozhoduje
zo strany občianskoprávneho súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
(III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 45/2014 zo 17. decembra 2014 a obsahom
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
12
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa
už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015