Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 444/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Kuzmányho 29, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na súde podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. novembra 2014

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. marca 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)

sp. zn. z 26. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu

Humenné (ďalej len „okresný súd“) 19. júla 2005 sa

(ďalej len „žalobca“), domáhal od sťažovateľa zaplatenia sumy

84 074 Sk (2 790,74 €) z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú zavineným porušením

jeho pracovných povinností. Po tom, ako žalobca podaním z 20. novembra 2009 vzal žalobu

späť, čo sa týka sumy 746,05 €, okresný súd v tejto časti konanie zastavil a vo zvyšnej časti

návrh žalobcu vylúčil na samostatné konanie. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 15. októbra 2012, ktorým konanie o sume 886,74 € zastavil a súčasne

zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 1 139,95 € a uhradiť trovy štátu 790,37 €

a trovy právneho zastúpenia žalobcu v sume 961,69 €. Krajský súd na základe odvolania

sťažovateľa uznesením sp. zn. z 24. októbra 2013 odvolacie konanie

o odvolaní sťažovateľa proti výroku rozsudku o čiastočnom zastavení konania zastavil

a v ostatných výrokoch rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Po vrátení veci odvolacím súdom okresný súd meritórne rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 29. mája 2014, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi

sumu 1 139,95 € s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci

samej. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že označený rozsudok okresného súdu

potvrdil v časti, ktorou bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 611,50

€, a vo zvyšnej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu o zaplatenie sumy 528,45

€ zamietol.

3. Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené jeho v petite sťažnosti označené práva tým,

že krajský súd v napadnutom rozsudku zmenil v otázke ušlého zisku svoj predchádzajúci

právny názor vyslovený v jeho zrušujúcom uznesení. Podľa sťažovateľa „zatiaľ čo Krajský

súd v Prešove v uznesení zo dňa 24. 10. 2013 považoval za nedostačujúce

odvodzovať kalkuláciu ušlého zisku iba od porovnania účtovných výsledkov v podnikaní

žalobcu za rok 2002 a 2003, v rozsudku zo dňa 26. 11. 2013 už tvrdil presný opak a takýto

výpočet považoval za legitímny s poukázaním na Krajský súd vôbec

nezdôvodnil, čo ho priviedlo k tomu, že svoj právny názor takto zmenil.

... je zrejmé, že v otázke ušlého zisku zmenil odvolací súd svoj predchádzajúci právny

názor vyslovený v uznesení, pričom v tejto veci nedošlo k žiadnej zmene skutkového základu

sporu. Odvolací súd v rozpore so svojim predošlým právnym názorom, ktorým je viazaný,

teraz uviedol, že na skutkový stav je možné použiť závery znaleckého posudku

porovnávajúce účtovné výsledky v podnikaní žalobcu za rok 2002 a 2003 a to s poukazom

na (vo svojom predošlom uznesení pritom takýto postup považoval

za nedostatočný).“. Takýto postup považuje sťažovateľ za „arbitrárny a nepredvídateľný,

keď v tej istej veci odvolací súd vysloví dva protichodné právne názory“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „po vydaní uznesenia Krajského súdu

v Prešove zo dňa 24. 10. 2013, sa už vo veci ušlého zisku nevykonávali žiadne nové dôkazy

a to ani na súde prvého stupňa a ani v rámci odvolacieho konania. Z tohto dôvodu nedošlo

ani k žiadnej zmene dôkaznej situácie, čo by inak potenciálne mohlo mať za následok

prípadnú zmenu právneho názoru odvolacieho súdu. Podotýkame, že Okresný súd Humenné

v poslednom rozsudku odôvodnil priznanie ušlého zisku de facto len jednou vetou, pričom

pri jeho výške iba odkazuje na znalecký posudok a žiadne ďalšie dokazovanie v otázke

kalkulácie ušlého zisku nevykonával ani odvolací súd.“.

4. Sťažovateľ súčasne namieta, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku

nevysporiadal s relevantnými námietkami a argumentáciou sťažovateľa, ktorú uvádzal

v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní, v dôsledku čoho bolo

porušené jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vo vzťahu k tejto

námietke sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol:

„Odporca nedal vo svojom rozhodnutí žiadnu odpoveď na nasledovné otázky...

Zmluvy o dielo týkajúce sa spracovania ROEP (Register obnovenej evidencie

pozemkov, pozn.) a ich dodatky, ktorými mal žalobca preukázať časové sklzy vykonania

prác v dôsledku absencie sťažovateľa, žalobca súdu predložil až podaním zo dňa

27. 02. 2007 (čl. 57), t. j. po dvoch rokoch a siedmich mesiacoch od začatia tohto konania.

V tomto podaní a ani nikdy neskôr však žalobca nepredložil jediný dôkaz, ktorý

by potvrdzoval, že dodatky sa k predmetným zmluvám prijímali ako dôsledok absencie

žalovaného.

... treba zdôrazniť, že pôvodné termíny pre odovzdanie diela boli stanovené ešte

na rok 2000, resp. 2002, t. j. dávno pred obdobím absencie sťažovateľa.

Dodatky k týmto zmluvám boli podpisované pred obdobím absencie sťažovateľa

a taktiež aj v značnom časovom odstupe po tejto absencii. Obdobie absencie tak nebolo

v absolútne žiadnej príčinnej súvislosti s podpisovaním dodatkov.

Pasivita žalobcu znášať v konaní dôkazné bremeno sa ešte viac zvýraznila po tom,

čo boli v konaní vypracované celkovo tri znalecké posudky a to v rokoch 2008, 2009

a 2012. Žalobca tieto znalecké posudky poňal argumentačne tak, že dokazovanie vo veci de

facto už zabezpečuje znalec a úlohou žalobcu je už len poukazovať na závery týchto

posudkov.

Žalobca si nedal ani len tú námahu, aby znalcovi poskytol požadovanú súčinnosť,

čo zásadným spôsobom spochybnilo relevantnosť záverov týchto znaleckých posudkov

pre meritórne rozhodnutie...

Žalobca jednoducho ignoroval fakt, že povinnosť preukázať predpoklady

zodpovednosti zamestnanca za škodu znáša zamestnávateľ (žalobca) a vôbec to neznamená,

že vznik škody a zodpovednosť zamestnanca za jej vznik, sa u zamestnanca prezumuje.“

5. Podľa názoru sťažovateľa „neobstojí argument súdu o potrebe aplikovať

na kalkuláciu ušlého zisku , keďže takýto postup je namieste len vtedy,

ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť

vôbec. V danom prípade žalobca jednoducho neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné

bremeno, čo malo mať za následok zamietnutie jeho žalobného návrhu aj v časti týkajúcej

sa ušlého zisku.

... je neprípustné, aby zjavnú pasivitu žalobcu suploval znalec, resp. súd, ktorý

už na znalecké posudku len poukáže, čo sa preukázateľne v predmetnom konaní dialo.“.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a nálezom takto rozhodol:

„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde

podľa a základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

sťažovateľa ... bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa

26. 11. 2013 č. a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa

26. 11. 2014 č. a vracia vec na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

296,44 Eur do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu

sťažovateľa, JUDr. Matúša Lemeša...“

II.

7. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 24. októbra 2013 vyplýva,

že ním krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznania žalobou

uplatneného nároku žalobcu aplikujúc ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) a h) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti

rozsudku okresného súdu pre absenciu dôvodov preukazujúcich splnenie predpokladov

zodpovednosti zamestnanca za škodu, keď okresný súd v dôvodoch rozhodnutia len odkázal

na závery znaleckého dokazovania. Krajský súd zároveň konštatoval, že okresný súd vec

nesprávne právne posúdil, keď pri posudzovaní nárokov zo zodpovednosti zamestnanca

za škodu odkázal na ustanovenia , teda v predmetnej veci

neaplikoval hmotnoprávne ustanovenia relevantné pre rozhodnutie

o podanej žalobe a v zmysle nich ani neposudzoval rozhodné skutočnosti. Krajský súd

zároveň v odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia vyslovil záväzný právny názor,

ktorým usmernil okresný súd v jeho ďalšej činnosti a uviedol:

„Vo veci ďalej bude konať súd prvého stupňa o zostatku žaloby, ktorá je predmetom

konania ( ). Ten bude musieť zamerať v ďalšom konaní svoju pozornosť

predovšetkým na to, aby od žalobcu žiadal preukázanie... predpokladov zodpovednosti

za škodu... Na žalobcovi teda bude potrebné, aby preukázal vznik škody, či už skutočného

alebo ušlého zisku i príčinnú súvislosť medzi neospravedlnenou absenciou žalovaného

v práci a vznikom týchto škôd a samozrejme aj so zavinením a pri ušlom zisku

aj so zavinením úmyselným žalovaného. Záver o existencii škody nemôže byť založený

na predpokladaných či hypotetických záveroch, ale tento záver musí byť podložený

skutočnými dôkazmi o takejto škode. Vo vzťahu k ušlému zisku je predovšetkým treba

zdôrazniť aj to, že aj odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že ak žalovaný bol žalobcom

upozornený na to, že mu vznikne ujma v chýbajúcich kalkulačných výkonoch a napriek tomu

žalovaný na pracovisko bezdôvodne neprišiel a jeho neúčasť je neospravedlnená

neprítomnosťou v práci, prípadné neuhradenie takto zistenej škody by skutočne odporovalo

dobrým mravom. Pri kalkulácii ušlého zisku však nemožno obísť skutočnosť,

že neospravedlnená neprítomnosť v práci sa týkala len určitého vyššie uvedeného

konkrétneho obdobia a či práve táto absencia mala za následok to, že sa nezväčšil majetok

poškodeného práve v priamej príčinnej súvislosti s neprítomnosťou žalovaného v práci.“

8. Po vrátení veci odvolacím súdom a po doplnení dokazovania okresný súd

opätovne vo veci rozhodol rozsudkom z 29. mája 2014, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť

žalobcovi sumu 1 139,95 €. Okresný súd konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že sťažovateľ úmyselným nedostavením sa do práce hrubo porušil jednu

zo základných povinností zamestnanca byť počas pracovnej doby na pracovisku a vykonávať

práce zverené zamestnávateľom, keď skutočnosť, že v období od 21. júla 2003 do 17.

augusta 2003 sa na pracovisku nezdržiaval a ani si neplnil pracovné povinnosti, potvrdil

sám sťažovateľ vo svojej výpovedi. Takéto konanie sťažovateľa okresný súd vyhodnotil ako

zavinené porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh, z ktorého možno vyvodiť

zodpovednosť sťažovateľa ako zamestnanca za škodu spôsobenú zamestnávateľovi. Tým, že

sťažovateľ v uvedenom období bez ospravedlniteľného dôvodu nenastúpil do práce, pričom

bol upozornený na následky absencie v zamestnaní, úmyselne spôsobil žalobcovi škodu,

ktorú si žalobca v konaní uplatnil v sume 528,45 € ako skutočnú škodu a s ktorou sa súd

stotožnil. Prvostupňový súd tiež dospel k záveru, že u žalobcu došlo k ušlému zisku, ktorý

znalec vyčíslil v sume 611,50 € a ktorý predstavuje ziskovú prirážku v sume 499,96 €

a obvyklé nákladové položky vystupujúce do pridanej hodnoty v sume 111,53 €. Okresný

súd preto žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa uhradiť žalobcovi sumu 1 139,94 €.

III.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

12. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

14. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

15. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu,

ktorý napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v časti zaplatenia náhrady

ušlého zisku. Sťažovateľ považuje postup krajského súdu za arbitrárny a nepredvídateľný,

keď sa v otázke ušlého zisku odchýlil od svojho vlastného právneho názoru vysloveného

vo svojom zrušujúcom uznesení a nesprávne aplikoval ustanovenie .

Podľa sťažovateľa krajský súd porušil jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia tým, že sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s jeho

relevantnou argumentáciou.

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako i práva na spravodlivý proces (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

17. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v

konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

18. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(mutatis mutandis napr. , , , ).

19. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

20. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd na prejednanie odvolania

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu nariadil pojednávanie podľa § 214 ods. 1

písm. a) , keď si bol vedomý potreby zopakovania dokazovania ( ).

Na ten účel opätovne vypočul oboch účastníkov konania a aj na základe výsledkov

zopakovaného dokazovania preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu

i konanie, ktoré mu predchádzalo. Po takomto prieskume krajský súd napadnutým

rozsudkom potvrdil podľa rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej

bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 611,50 € z titulu náhrady

ušlého zisku ako vecne správny, pričom svoj právny záver odôvodnil takto:

„V zmysle ust. , ak bola škoda spôsobená úmyselne,

môže zamestnávateľ okrem skutočnej škody požadovať aj náhradu ušlého zisku, ak by jeho

neuhradenie odporovalo dobrým mravom. Zatiaľ čo skutočnou škodu je majetková hodnota,

ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, ktorý je explicitne vyjadriteľný, iná škoda

a ušlý zisk je majetková hodnota, o ktorú by sa zväčšil majetok poškodeného, keby nedošlo

ku skutočnej škode. Ušlý zisk predstavuje majetkovú hodnotu, ktorá zodpovedá tomu,

o čo by sa majetok poškodeného zväčšil, ak by nedošlo ku škodovej udalosti. Zamestnanec

zodpovedá zamestnávateľovi iba za skutočnú škodu, len výnimočne pri úmyselne spôsobenej

škode zodpovedá aj za ušlý zisk, ak zamestnávateľovi vznikla škoda.

Ohľadom uplatneného nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku vo výške 611,50 eur

na splnenie jeho zákonného predpokladu bol v konaní preukázaný nepriamy úmysel

žalovaného, ktorý bol nepochybne uzrozumený s tým, že žalobcovi môže vzniknúť takáto

ujma spočívajúca v ušlom zisku, keď sám žalovaný sa podieľal na prácach ROEP , ktoré

však z dôvodu absencie žalovaného žalobca nemohol vyúčtovať objednávateľom týchto

prác. Výšku náhrady ušlého zisku je možné určiť len vzhľadom na pravidelný chod veci,

to je s najväčšou pravdepodobnosťou určiť, aký by, nebyť neospravedlnenej absencie

žalovaného na pracovisku, získal žalobca. Takúto hodnotu možno určiť aj s poukazom

na úvahou súdu s použitím aj záverov znaleckého dokazovania, na ktorý

odkazuje vo svojich záveroch aj súd prvého stupňa. Výpočet ušlého zisku možno preto

odvodiť len porovnaním s predchádzajúcim obdobím rokov 2002 a 2003, keď v tomto

období ešte pre žalobcu vykonával žalovaný činnosť s následnom predikciou možnej výšky

zisku, ktorý by žalobca dosiahol za žalované obdobie od 22. 7. 2003 do 17. 8. 2003, keby

žalovaný pre žalobcu v tomto období vykonával činnosť. Na kvantifikáciu tohto nároku

znalec použil overiteľné podklady z účtovníctva žalobcu za roky 2002 a 2003, z ktorých

do pozornosti v doplnku č. 2 k znaleckému posudku č. 19/2012 dal účtovné výkazy

za rok 2003 a výkazy o majetku a záväzkoch a výkaz o príjmoch a výdavkoch.

Z kumulatívnych podkladov za roky 2002 a 2003 určil kategóriu ušlého zisku

na sumu 611,50 eur (18.422, Sk). Takýto postup je podľa možno použiť

aj na zdôvodnenie úvahy súdu pri určovaní výšky ušlého zisku, ktorého základ je nesporný

(pri úmyselnom porušení povinností pracovníka a chýbajúcich fakturačných výkonoch

pri absencii 1 z pôvodne trojdňového pracovného kolektívu).

Záverom odvolací súd dodáva, že neuhradenie ušlého zisku by odporovalo dobrým

mravom, keď žalovaný svojvoľne napriek výslovnému nesúhlasu a upozorneniu žalobcu

na možný vznik škody bez uvedenia akéhokoľvek, nie len relevantného dôvodu prestal

napriek behu výpovedenej lehoty vykonávať práce pre žalobcu, kde takéto konanie

žalovaného možno kvalifikovať nielen v rozpore s pracovnoprávnymmi predpismi,

ale aj v rozpore so všeobecnými zásadami a pravidlami správania sa, ktoré sú v prevažnej

miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku ako

dobré mravy. Priznanie nároku na náhradu tejto škody je podľa názoru odvolacieho súdu

v súlade so zásadou spravodlivého usporiadania pomerov účastníkov ( ) tohto

konania v nadväznosti na hrubé porušenie povinnosti žalovaného ako zamestnanca, keď

bez ospravedlniteľného dôvodu prestal plniť svoje povinnosti vo vzťahu

k zamestnávateľovi.“

21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia

sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

22. Krajský súd aj na základe výsledkov ním zopakovaného dokazovania

v odvolacom konaní dospel k záveru o vecnej správnosti tej časti rozsudku okresného súdu,

ktorou bol sťažovateľ zaviazaný na zaplatenie náhrady ušlého zisku, keď tento nárok

považoval v konaní, pokiaľ ide o právny základ, za preukázaný. Pri určení výšky

ušlého zisku krajský súd postupoval podľa ustanovenia , ktoré umožňuje súdu

určiť výšku nárokov podľa svojej úvahy v prípade, ak výšku nárokov možno zistiť len

s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec. Ústavný súd konštatuje,

že krajský súd aplikujúc postup podľa použil závery znaleckého dokazovania len

na zdôvodnenie úvahy súdu pri určení výšky ušlého zisku. Preto nemožno prisvedčiť

námietke sťažovateľa, že krajský súd sa odklonil od svojho právneho názoru vysloveného vo

svojom skoršom zrušujúcom rozhodnutí, v ktorom uviedol, že „Dôvody rozhodnutia súdu

prvého stupňa a ani podaný znalecký posudok nie sú dostatočným pre záver o tom, že práve

neprítomnosť žalovaného v práci od 22. 07. 2003 do 17. 08. 2003 mala za následok

žalobcom tvrdené absencie o fakturovaných výkonoch“. Krajský súd vo svojom zrušujúcom

rozhodnutí vyčítal okresnému súdu práve nedostatok dôvodov rozhodnutia v otázke

preukázania predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorý len odkazom na znalecký

posudok dospel k záveru, že žalobcovi konaním sťažovateľa vznikla škoda. V tejto súvislosti

odvolací súd zdôraznil, že znalecký posudok môže zodpovedať len otázky skutkové, nie

otázky týkajúce sa právneho posúdenia veci.

23. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

(na rozdiel od okresného súdu) uviedol dostatok relevantných dôvodov, pre ktoré považoval

nárok žalobcu na zaplatenie náhrady ušlého zisku, čo sa týka právneho základu,

za preukázaný a pri určení jeho výšky postupoval zákonom predvídaným spôsobom, keď

vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania aplikoval ustanovenie ,

s prihliadnutím na závery znaleckého posudku. Ústavný súd preto nepovažuje postup

krajského súdu za arbitrárny či nepredvídateľný v dôsledku sťažovateľom tvrdenej zmeny vo

veci skôr vysloveného právneho názoru krajského súdu, resp. v dôsledku nesprávnej

aplikácie relevantnej právnej úpravy. Podľa názoru ústavného súdu aplikácia

krajským súdom v napadnutom rozsudku nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky

svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel aplikovanej právnej normy a nie je v rozpore ani

s judikatúrou všeobecných súdov (napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. R 13/1985).

24. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nevysporiadaní sa krajského súdu s jeho

relevantnou argumentáciou, ktorú v konaní uplatnil, ústavný súd poukazujúc na citovanú

časť odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje, že krajský súd sa námietkami

sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie jeho rozhodnutia

preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľa.

25. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,

ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v

poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje

na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United

Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)

pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo

účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil

konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

26. Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

postupom a rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

28. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015