Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 444/2015
PDF · 480.28 KB
No categories available
I. ÚS 444/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Kuzmányho 29, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14 CoPr 2/2014 z 26. novembra 2014
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. marca 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)
sp. zn. 14 CoPr 2/2014 z 26. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu
Humenné (ďalej len „okresný súd“) 19. júla 2005 sa
(ďalej len „žalobca“), domáhal od sťažovateľa zaplatenia sumy
84 074 Sk (2 790,74 €) z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú zavineným porušením
jeho pracovných povinností. Po tom, ako žalobca podaním z 20. novembra 2009 vzal žalobu
späť, čo sa týka sumy 746,05 €, okresný súd v tejto časti konanie zastavil a vo zvyšnej časti
návrh žalobcu vylúčil na samostatné konanie. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom
sp. zn. 18 C 45/2010 z 15. októbra 2012, ktorým konanie o sume 886,74 € zastavil a súčasne
zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 1 139,95 € a uhradiť trovy štátu 790,37 €
a trovy právneho zastúpenia žalobcu v sume 961,69 €. Krajský súd na základe odvolania
sťažovateľa uznesením sp. zn. 14 CoPr 1/2013 z 24. októbra 2013 odvolacie konanie
o odvolaní sťažovateľa proti výroku rozsudku o čiastočnom zastavení konania zastavil
a v ostatných výrokoch rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Po vrátení veci odvolacím súdom okresný súd meritórne rozhodol rozsudkom
sp. zn. 18 C 45/2010 z 29. mája 2014, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi
sumu 1 139,95 € s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci
samej. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že označený rozsudok okresného súdu
potvrdil v časti, ktorou bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 611,50
€, a vo zvyšnej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu o zaplatenie sumy 528,45
€ zamietol.
3. Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené jeho v petite sťažnosti označené práva tým,
že krajský súd v napadnutom rozsudku zmenil v otázke ušlého zisku svoj predchádzajúci
právny názor vyslovený v jeho zrušujúcom uznesení. Podľa sťažovateľa „zatiaľ čo Krajský
súd v Prešove v uznesení zo dňa 24. 10. 2013 považoval za nedostačujúce
odvodzovať kalkuláciu ušlého zisku iba od porovnania účtovných výsledkov v podnikaní
žalobcu za rok 2002 a 2003, v rozsudku zo dňa 26. 11. 2013 už tvrdil presný opak a takýto
výpočet považoval za legitímny s poukázaním na § 136 O. s. p. Krajský súd vôbec
nezdôvodnil, čo ho priviedlo k tomu, že svoj právny názor takto zmenil.
... je zrejmé, že v otázke ušlého zisku zmenil odvolací súd svoj predchádzajúci právny
názor vyslovený v uznesení, pričom v tejto veci nedošlo k žiadnej zmene skutkového základu
sporu. Odvolací súd v rozpore so svojim predošlým právnym názorom, ktorým je viazaný,
teraz uviedol, že na skutkový stav je možné použiť závery znaleckého posudku
porovnávajúce účtovné výsledky v podnikaní žalobcu za rok 2002 a 2003 a to s poukazom
na § 136 O. s. p. (vo svojom predošlom uznesení pritom takýto postup považoval
za nedostatočný).“. Takýto postup považuje sťažovateľ za „arbitrárny a nepredvídateľný,
keď v tej istej veci odvolací súd vysloví dva protichodné právne názory“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „po vydaní uznesenia Krajského súdu
v Prešove zo dňa 24. 10. 2013, sa už vo veci ušlého zisku nevykonávali žiadne nové dôkazy
a to ani na súde prvého stupňa a ani v rámci odvolacieho konania. Z tohto dôvodu nedošlo
ani k žiadnej zmene dôkaznej situácie, čo by inak potenciálne mohlo mať za následok
prípadnú zmenu právneho názoru odvolacieho súdu. Podotýkame, že Okresný súd Humenné
v poslednom rozsudku odôvodnil priznanie ušlého zisku de facto len jednou vetou, pričom
pri jeho výške iba odkazuje na znalecký posudok a žiadne ďalšie dokazovanie v otázke
kalkulácie ušlého zisku nevykonával ani odvolací súd.“.
4. Sťažovateľ súčasne namieta, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
nevysporiadal s relevantnými námietkami a argumentáciou sťažovateľa, ktorú uvádzal
v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní, v dôsledku čoho bolo
porušené jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vo vzťahu k tejto
námietke sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol:
„Odporca nedal vo svojom rozhodnutí žiadnu odpoveď na nasledovné otázky...
Zmluvy o dielo týkajúce sa spracovania ROEP (Register obnovenej evidencie
pozemkov, pozn.) a ich dodatky, ktorými mal žalobca preukázať časové sklzy vykonania
prác v dôsledku absencie sťažovateľa, žalobca súdu predložil až podaním zo dňa
27. 02. 2007 (čl. 57), t. j. po dvoch rokoch a siedmich mesiacoch od začatia tohto konania.
V tomto podaní a ani nikdy neskôr však žalobca nepredložil jediný dôkaz, ktorý
by potvrdzoval, že dodatky sa k predmetným zmluvám prijímali ako dôsledok absencie
žalovaného.
... treba zdôrazniť, že pôvodné termíny pre odovzdanie diela boli stanovené ešte
na rok 2000, resp. 2002, t. j. dávno pred obdobím absencie sťažovateľa.
Dodatky k týmto zmluvám boli podpisované pred obdobím absencie sťažovateľa
a taktiež aj v značnom časovom odstupe po tejto absencii. Obdobie absencie tak nebolo
v absolútne žiadnej príčinnej súvislosti s podpisovaním dodatkov.
Pasivita žalobcu znášať v konaní dôkazné bremeno sa ešte viac zvýraznila po tom,
čo boli v konaní vypracované celkovo tri znalecké posudky a to v rokoch 2008, 2009
a 2012. Žalobca tieto znalecké posudky poňal argumentačne tak, že dokazovanie vo veci de
facto už zabezpečuje znalec a úlohou žalobcu je už len poukazovať na závery týchto
posudkov.
Žalobca si nedal ani len tú námahu, aby znalcovi poskytol požadovanú súčinnosť,
čo zásadným spôsobom spochybnilo relevantnosť záverov týchto znaleckých posudkov
pre meritórne rozhodnutie...
Žalobca jednoducho ignoroval fakt, že povinnosť preukázať predpoklady
zodpovednosti zamestnanca za škodu znáša zamestnávateľ (žalobca) a vôbec to neznamená,
že vznik škody a zodpovednosť zamestnanca za jej vznik, sa u zamestnanca prezumuje.“
5. Podľa názoru sťažovateľa „neobstojí argument súdu o potrebe aplikovať
na kalkuláciu ušlého zisku § 136 O. s. p., keďže takýto postup je namieste len vtedy,
ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť
vôbec. V danom prípade žalobca jednoducho neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno, čo malo mať za následok zamietnutie jeho žalobného návrhu aj v časti týkajúcej
sa ušlého zisku.
... je neprípustné, aby zjavnú pasivitu žalobcu suploval znalec, resp. súd, ktorý
už na znalecké posudku len poukáže, čo sa preukázateľne v predmetnom konaní dialo.“.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a nálezom takto rozhodol:
„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
sťažovateľa ... bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa
26. 11. 2013 č. 14CoPr/2/2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
26. 11. 2014 č. 14CoPr/2/2014 a vracia vec na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
296,44 Eur do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu
sťažovateľa, JUDr. Matúša Lemeša...“
II.
7. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 CoPr 1/2013 z 24. októbra 2013 vyplýva,
že ním krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznania žalobou
uplatneného nároku žalobcu aplikujúc ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) a h) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti
rozsudku okresného súdu pre absenciu dôvodov preukazujúcich splnenie predpokladov
zodpovednosti zamestnanca za škodu, keď okresný súd v dôvodoch rozhodnutia len odkázal
na závery znaleckého dokazovania. Krajský súd zároveň konštatoval, že okresný súd vec
nesprávne právne posúdil, keď pri posudzovaní nárokov zo zodpovednosti zamestnanca
za škodu odkázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka, teda v predmetnej veci
neaplikoval hmotnoprávne ustanovenia Zákonníka práce relevantné pre rozhodnutie
o podanej žalobe a v zmysle nich ani neposudzoval rozhodné skutočnosti. Krajský súd
zároveň v odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia vyslovil záväzný právny názor,
ktorým usmernil okresný súd v jeho ďalšej činnosti a uviedol:
„Vo veci ďalej bude konať súd prvého stupňa o zostatku žaloby, ktorá je predmetom
konania (§ 221 ods. 2 O. s. p.). Ten bude musieť zamerať v ďalšom konaní svoju pozornosť
predovšetkým na to, aby od žalobcu žiadal preukázanie... predpokladov zodpovednosti
za škodu... Na žalobcovi teda bude potrebné, aby preukázal vznik škody, či už skutočného
alebo ušlého zisku i príčinnú súvislosť medzi neospravedlnenou absenciou žalovaného
v práci a vznikom týchto škôd a samozrejme aj so zavinením a pri ušlom zisku
aj so zavinením úmyselným žalovaného. Záver o existencii škody nemôže byť založený
na predpokladaných či hypotetických záveroch, ale tento záver musí byť podložený
skutočnými dôkazmi o takejto škode. Vo vzťahu k ušlému zisku je predovšetkým treba
zdôrazniť aj to, že aj odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že ak žalovaný bol žalobcom
upozornený na to, že mu vznikne ujma v chýbajúcich kalkulačných výkonoch a napriek tomu
žalovaný na pracovisko bezdôvodne neprišiel a jeho neúčasť je neospravedlnená
neprítomnosťou v práci, prípadné neuhradenie takto zistenej škody by skutočne odporovalo
dobrým mravom. Pri kalkulácii ušlého zisku však nemožno obísť skutočnosť,
že neospravedlnená neprítomnosť v práci sa týkala len určitého vyššie uvedeného
konkrétneho obdobia a či práve táto absencia mala za následok to, že sa nezväčšil majetok
poškodeného práve v priamej príčinnej súvislosti s neprítomnosťou žalovaného v práci.“
8. Po vrátení veci odvolacím súdom a po doplnení dokazovania okresný súd
opätovne vo veci rozhodol rozsudkom z 29. mája 2014, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť
žalobcovi sumu 1 139,95 €. Okresný súd konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že sťažovateľ úmyselným nedostavením sa do práce hrubo porušil jednu
zo základných povinností zamestnanca byť počas pracovnej doby na pracovisku a vykonávať
práce zverené zamestnávateľom, keď skutočnosť, že v období od 21. júla 2003 do 17.
augusta 2003 sa na pracovisku nezdržiaval a ani si neplnil pracovné povinnosti, potvrdil
sám sťažovateľ vo svojej výpovedi. Takéto konanie sťažovateľa okresný súd vyhodnotil ako
zavinené porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh, z ktorého možno vyvodiť
zodpovednosť sťažovateľa ako zamestnanca za škodu spôsobenú zamestnávateľovi. Tým, že
sťažovateľ v uvedenom období bez ospravedlniteľného dôvodu nenastúpil do práce, pričom
bol upozornený na následky absencie v zamestnaní, úmyselne spôsobil žalobcovi škodu,
ktorú si žalobca v konaní uplatnil v sume 528,45 € ako skutočnú škodu a s ktorou sa súd
stotožnil. Prvostupňový súd tiež dospel k záveru, že u žalobcu došlo k ušlému zisku, ktorý
znalec vyčíslil v sume 611,50 € a ktorý predstavuje ziskovú prirážku v sume 499,96 €
a obvyklé nákladové položky vystupujúce do pridanej hodnoty v sume 111,53 €. Okresný
súd preto žalobe vyhovel a zaviazal sťažovateľa uhradiť žalobcovi sumu 1 139,94 €.
III.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
12. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 14 CoPr 2/2014 z 26. novembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
14. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
15. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu,
ktorý napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v časti zaplatenia náhrady
ušlého zisku. Sťažovateľ považuje postup krajského súdu za arbitrárny a nepredvídateľný,
keď sa v otázke ušlého zisku odchýlil od svojho vlastného právneho názoru vysloveného
vo svojom zrušujúcom uznesení a nesprávne aplikoval ustanovenie § 136 OSP.
Podľa sťažovateľa krajský súd porušil jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia tým, že sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s jeho
relevantnou argumentáciou.
16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
17. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v
konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
18. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
19. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
20. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd na prejednanie odvolania
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu nariadil pojednávanie podľa § 214 ods. 1
písm. a) OSP, keď si bol vedomý potreby zopakovania dokazovania (§ 213 ods. 3 OSP).
Na ten účel opätovne vypočul oboch účastníkov konania a aj na základe výsledkov
zopakovaného dokazovania preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
i konanie, ktoré mu predchádzalo. Po takomto prieskume krajský súd napadnutým
rozsudkom potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej
bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 611,50 € z titulu náhrady
ušlého zisku ako vecne správny, pričom svoj právny záver odôvodnil takto:
„V zmysle ust. § 186 ods. 3 Zákonníka práce, ak bola škoda spôsobená úmyselne,
môže zamestnávateľ okrem skutočnej škody požadovať aj náhradu ušlého zisku, ak by jeho
neuhradenie odporovalo dobrým mravom. Zatiaľ čo skutočnou škodu je majetková hodnota,
ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, ktorý je explicitne vyjadriteľný, iná škoda
a ušlý zisk je majetková hodnota, o ktorú by sa zväčšil majetok poškodeného, keby nedošlo
ku skutočnej škode. Ušlý zisk predstavuje majetkovú hodnotu, ktorá zodpovedá tomu,
o čo by sa majetok poškodeného zväčšil, ak by nedošlo ku škodovej udalosti. Zamestnanec
zodpovedá zamestnávateľovi iba za skutočnú škodu, len výnimočne pri úmyselne spôsobenej
škode zodpovedá aj za ušlý zisk, ak zamestnávateľovi vznikla škoda.
Ohľadom uplatneného nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku vo výške 611,50 eur
na splnenie jeho zákonného predpokladu bol v konaní preukázaný nepriamy úmysel
žalovaného, ktorý bol nepochybne uzrozumený s tým, že žalobcovi môže vzniknúť takáto
ujma spočívajúca v ušlom zisku, keď sám žalovaný sa podieľal na prácach ROEP , ktoré
však z dôvodu absencie žalovaného žalobca nemohol vyúčtovať objednávateľom týchto
prác. Výšku náhrady ušlého zisku je možné určiť len vzhľadom na pravidelný chod veci,
to je s najväčšou pravdepodobnosťou určiť, aký by, nebyť neospravedlnenej absencie
žalovaného na pracovisku, získal žalobca. Takúto hodnotu možno určiť aj s poukazom
na § 136 O. s. p. úvahou súdu s použitím aj záverov znaleckého dokazovania, na ktorý
odkazuje vo svojich záveroch aj súd prvého stupňa. Výpočet ušlého zisku možno preto
odvodiť len porovnaním s predchádzajúcim obdobím rokov 2002 a 2003, keď v tomto
období ešte pre žalobcu vykonával žalovaný činnosť s následnom predikciou možnej výšky
zisku, ktorý by žalobca dosiahol za žalované obdobie od 22. 7. 2003 do 17. 8. 2003, keby
žalovaný pre žalobcu v tomto období vykonával činnosť. Na kvantifikáciu tohto nároku
znalec použil overiteľné podklady z účtovníctva žalobcu za roky 2002 a 2003, z ktorých
do pozornosti v doplnku č. 2 k znaleckému posudku č. 19/2012 dal účtovné výkazy
za rok 2003 a výkazy o majetku a záväzkoch a výkaz o príjmoch a výdavkoch.
Z kumulatívnych podkladov za roky 2002 a 2003 určil kategóriu ušlého zisku
na sumu 611,50 eur (18.422, Sk). Takýto postup je podľa § 136 O. s. p. možno použiť
aj na zdôvodnenie úvahy súdu pri určovaní výšky ušlého zisku, ktorého základ je nesporný
(pri úmyselnom porušení povinností pracovníka a chýbajúcich fakturačných výkonoch
pri absencii 1 z pôvodne trojdňového pracovného kolektívu).
Záverom odvolací súd dodáva, že neuhradenie ušlého zisku by odporovalo dobrým
mravom, keď žalovaný svojvoľne napriek výslovnému nesúhlasu a upozorneniu žalobcu
na možný vznik škody bez uvedenia akéhokoľvek, nie len relevantného dôvodu prestal
napriek behu výpovedenej lehoty vykonávať práce pre žalobcu, kde takéto konanie
žalovaného možno kvalifikovať nielen v rozpore s pracovnoprávnymmi predpismi,
ale aj v rozpore so všeobecnými zásadami a pravidlami správania sa, ktoré sú v prevažnej
miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku ako
dobré mravy. Priznanie nároku na náhradu tejto škody je podľa názoru odvolacieho súdu
v súlade so zásadou spravodlivého usporiadania pomerov účastníkov (§ 1 O. s. p.) tohto
konania v nadväznosti na hrubé porušenie povinnosti žalovaného ako zamestnanca, keď
bez ospravedlniteľného dôvodu prestal plniť svoje povinnosti vo vzťahu
k zamestnávateľovi.“
21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom citovanej časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia
sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými
22. Krajský súd aj na základe výsledkov ním zopakovaného dokazovania
v odvolacom konaní dospel k záveru o vecnej správnosti tej časti rozsudku okresného súdu,
ktorou bol sťažovateľ zaviazaný na zaplatenie náhrady ušlého zisku, keď tento nárok
považoval v konaní, pokiaľ ide o právny základ, za preukázaný. Pri určení výšky
ušlého zisku krajský súd postupoval podľa ustanovenia § 136 OSP, ktoré umožňuje súdu
určiť výšku nárokov podľa svojej úvahy v prípade, ak výšku nárokov možno zistiť len
s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec. Ústavný súd konštatuje,
že krajský súd aplikujúc postup podľa § 136 OSP použil závery znaleckého dokazovania len
na zdôvodnenie úvahy súdu pri určení výšky ušlého zisku. Preto nemožno prisvedčiť
námietke sťažovateľa, že krajský súd sa odklonil od svojho právneho názoru vysloveného vo
svojom skoršom zrušujúcom rozhodnutí, v ktorom uviedol, že „Dôvody rozhodnutia súdu
prvého stupňa a ani podaný znalecký posudok nie sú dostatočným pre záver o tom, že práve
neprítomnosť žalovaného v práci od 22. 07. 2003 do 17. 08. 2003 mala za následok
žalobcom tvrdené absencie o fakturovaných výkonoch“. Krajský súd vo svojom zrušujúcom
rozhodnutí vyčítal okresnému súdu práve nedostatok dôvodov rozhodnutia v otázke
preukázania predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorý len odkazom na znalecký
posudok dospel k záveru, že žalobcovi konaním sťažovateľa vznikla škoda. V tejto súvislosti
odvolací súd zdôraznil, že znalecký posudok môže zodpovedať len otázky skutkové, nie
otázky týkajúce sa právneho posúdenia veci.
23. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
(na rozdiel od okresného súdu) uviedol dostatok relevantných dôvodov, pre ktoré považoval
nárok žalobcu na zaplatenie náhrady ušlého zisku, čo sa týka právneho základu,
za preukázaný a pri určení jeho výšky postupoval zákonom predvídaným spôsobom, keď
vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania aplikoval ustanovenie § 136 OSP,
s prihliadnutím na závery znaleckého posudku. Ústavný súd preto nepovažuje postup
krajského súdu za arbitrárny či nepredvídateľný v dôsledku sťažovateľom tvrdenej zmeny vo
veci skôr vysloveného právneho názoru krajského súdu, resp. v dôsledku nesprávnej
aplikácie relevantnej právnej úpravy. Podľa názoru ústavného súdu aplikácia § 136 OSP
krajským súdom v napadnutom rozsudku nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky
svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel aplikovanej právnej normy a nie je v rozpore ani
s judikatúrou všeobecných súdov (napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. R 13/1985).
24. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nevysporiadaní sa krajského súdu s jeho
relevantnou argumentáciou, ktorú v konaní uplatnil, ústavný súd poukazujúc na citovanú
časť odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje, že krajský súd sa námietkami
sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie jeho rozhodnutia
preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne
objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľa.
25. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,
ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v
poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje
na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United
Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)
pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo
účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil
konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
26. Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
postupom a rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
28. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015