Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 427/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom ,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2

a a a 2 Listiny základných práv

a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 12. júna 2015

ako aj jemu predchádzajúcim postupom a základného práva podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. augusta 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a a a 2

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. júna 2015 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“), ako aj jemu predchádzajúcim postupom (ďalej len „namietané

konanie krajského súdu“) a základného práva podľa a

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „namietané konanie okresného

súdu“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „podal dňa 23. 05. 2006 súdnemu

exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie...

Dňa 11. 10. 2006 podala povinná námietky proti exekúcii, súdne konanie

týkajúce sa námietok je vedené na Okresnom súde Košice II pod č. k. .

Dňa 31. 08. 2007 vydal Okresný súd Košice II uznesenie č. k. , ktorým

námietkam povinnej vyhovel. Dňa 25. 09. 2008 vydal Krajský súd v Košiciach ako príslušný

odvolací súd na základe odvolania podaného sťažovateľom uznesenie č. k.

104, ktorým prvostupňové rozhodnutie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Dôvodom

zrušenia prvostupňového súdu bola skutočnosť, že vo veci nebolo vykonané riadne

dokazovanie.

Po vrátení veci z odvolacieho súdu Okresný súd Košice II vo veci konal s prieťahmi,

výsledkom čoho bol nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 14. 12. 2011, ktorým bolo konštatované porušenie základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a podľa Listiny základných práv a slobôd, ako

aj právo na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Okresnému súdu Košice II bolo prikázané

konať v konaní vedenom pod č. k. bez zbytočných prieťahov.

Od vydania uvedeného nálezu došlo v konaní k vypracovaniu znaleckého posudku

č. 5/2012 zo dňa 12. 03. 2012, ktorý povinná spochybnila

písomným podaním zo dňa 04. 05. 2012, na základe ktorého došlo k doplneniu znaleckého

posudku a to posudkom č. 19/2012 zo dňa 30. 12. 2012, v ktorom dospela tá istá znalkyňa

k úplne iným záverom než v pôvodnom posudku. K predmetnému doplneniu sa sťažovateľ

písomne vyjadril dňa 05. 03. 2013, následne povinná dňa 24. 04. 2013 a opätovne

sťažovateľ dňa 11. 06. 2013. Medzi účastníkmi sa nevyskytli podstatnejšie skutkové rozpory,

ťažiskom sporu medzi účastníkmi sa stalo právne posúdenie doterajších platieb uhradených

povinnou podľa , t. j. či sa jednalo z jej strany o úhradu

istiny alebo príslušenstva pohľadávky.

Dňa 06. 02. 2014 vytýčil vo veci konajúci sudca JUDr. Pavol Biroš vo veci

pojednávanie na deň 24. 04. 2014 o 10:30, ktoré bolo následne odročené na deň

16. 10. 2014 o 8:30. Ani toto pojednávanie sa však neuskutočnilo. Následne po približne

ročnej nečinnosti súdu bolo sťažovateľovi dňa 15. 04. 2015 doručené uznesenie Okresného

súdu Košice II č. k. Ex 1072/2006 zo dňa 13. 03. 2015, ktorým súd

vyhovel námietkam povinnej proti exekúcii. Na predmetnom uznesení je ako sudca

podpísaný JUDr. Rastislav Pella.“.

Uznesenie okresného súdu, ktorým bolo vyhovené námietkam povinného, sťažovateľ

napadol odvolaním, v ktorom namietal, že vo veci nekonal zákonný sudca (JUDr. Pavol

Biroš bol nahradený iným sudcom bez toho, aby mal o tom sťažovateľ vedomosť), vo veci sa

rozhodlo bez pojednávania napriek tomu, že predchádzajúcim sudcom bolo pojednávanie

opakovane nariadené (hoci sa neuskutočnilo), a v odôvodnení tohto uznesenia absentuje

právne posúdenie platieb povinnej, hoci toto má podľa sťažovateľa podstatný vplyv

na posúdenie veci.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením, ktorým potvrdil rozhodnutie

súdu prvého stupňa. V jeho odôvodnení krajský súd neuviedol nič k namietanému odňatiu

práva sťažovateľa na zákonného sudcu ani k jeho námietke, že sa rozhodlo bez

pojednávania. Vo vzťahu k veci samej sa odvolací súd nevysporiadal s relevantnými

námietkami sťažovateľa, ktoré tvorili základ jeho procesnej argumentácie. Svojím

rozhodnutím sa krajský súd podľa sťažovateľa odchýlil aj od ustálenej judikatúry, napríklad

rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , sp. zn.

511/2004 a sp. zn. , ktoré nebolo žiadnym spôsobom odôvodnené.

Postupom a uznesením krajského súdu bolo podľa sťažovateľa porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa a listiny, základné

právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa a listiny,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , keďže vo veci

bolo meritórne rozhodnuté až po štyroch rokoch od predchádzajúceho konštatovania

zbytočných prieťahov ústavným súdom.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci takto

rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach uznesením 537 zo dňa 12. 06. 2015

porušil základné právo sťažovateľa na prístup súdu podľa článku 46

ods. 1 a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1

Slovenskej republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci súdom bez zbytočných prieťahov, vyplývajúce z článku 48

ods. 2 a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

537 zo dňa 12. 06. 2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Košice II v konaní porušil základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

ako aj právo na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000, €..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

za 2 úkony právnych služieb v sume základnej tarifnej odmeny 279,66 € a paušálnej

náhrady hotových výdavkov 16,78 € na účet právneho zástupcu... v lehote do pätnástich dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom

verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento

orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom a uznesením krajského

súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené

(a listiny), základné právo na zákonného sudcu podľa

(a čl. 38 ods. 1 listiny), základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (a listiny). Súčasne namieta, že postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (a podľa

ods. 2 listiny), ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru.

Podľa (podobne listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa (podobne listiny) každý má právo, aby sa jeho

vec... prerokovala bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru aby

bola jeho vec spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn.

vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení oprávneného v exekučnom konaní

o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť sťažovateľovi sumu 46 799 € s príslušenstvom

proti (ďalej len „povinná“).

Proti exekúcii podala povinná námietky, v ktorých predložila dôkazy o splnení svojho dlhu.

Okresný súd uznesením z 31. augusta 2007 rozhodol tak, že námietkam povinnej vyhovel.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 25. septembra 2008 zrušil uznesenie

prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu vykonania

dokazovania, či tvrdenie povinnej o úhrade vymáhanej pohľadávky je pravdivé.

Po dokazovaní vykonanom výsluchom svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi,

ako aj na základe znaleckého posudku vyhotoveného znalcom z odboru ekonómie

a manažmentu, odvetvia účtovníctva a daňovníctva a personalistiky a vyjadrení účastníkov

konania k znaleckému posudku, resp. k jeho doplneniu okresný súd opakovane rozhodol

tak, že námietkam povinnej vyhovel. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd

napadnutým uznesením rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Následne okresný súd

uznesením z 31. júla 2015 rozhodol o zastavení exekúcie v zmysle § 50 ods. 5 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Keďže uvedené uznesenie okresného súdu bolo

vydané vyššou súdnou úradníčkou, na základe odvolania sťažovateľa vo veci opätovne

rozhodol sudca, ktorý exekúciu zastavil uznesením z 2. septembra 2015, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 10. septembra 2015.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. . Z predloženého

spisu okresného súdu, zo sťažnosti a z jej príloh tiež vyplýva, že o porušení označených práv

ústavný súd už rozhodoval nálezom ústavného súdu č. k.

zo 14. decembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. januára 2012. V tejto súvislosti

ústavný súd vzal na vedomie, že označeným nálezom už vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa podľa , ako aj porušenie práva podľa

dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní, prikázal mu v tomto konaní

konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľovi nepriznal finančné zadosťučinenie,

ale priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia. Z odôvodnenia tohto nálezu vyplýva,

že ústavný súd hodnotil namietané konanie z faktického hľadiska ako čiastočne zložité

a konštatoval nečinnosť okresného súdu, ako aj skutočnosť, že konal nesústredene

a neefektívne.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z právneho

názoru, podľa ktorého účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu (napr. ). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo

porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2

(resp. dohovoru), ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne

okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií:

zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. ). Z judikatúry

ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (, ).

V okolnostiach prípadu ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že v konaní vedenom

pod sp. zn. v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu

č. k. zo 14. decembra 2011 vzhľadom na doterajšiu dĺžku tohto súdneho

konania (viac než deväť rokov), ako aj príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov

vyslovený v označenom náleze treba postup okresného súdu hodnotiť prísnejšie. Zároveň

ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou (napr. , )

poukázal na skutočnosť, že v danom prípade predmetom posudzovania nemôže byť obdobie

pred vydaním jeho nálezu zo 14. decembra 2011.

Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal spis okresného

súdu vedený pod sp. zn. .

Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd konštatoval, že v období po nadobudnutí

právoplatnosti nálezu č. k. zo 14. decembra 2011 okresný súd

v namietanom konaní plynulo konal a zároveň primerane využíval právne prostriedky dané

mu (ďalej aj „OSP“) na poskytnutie potrebnej súčinnosti

zo strany účastníkov konania, resp. pribratej znalkyne (urgencie). Zo spisu vyplýva,

že na skutočnosť, že vec (napriek príkazu konať vo veci bez zbytočných prieťahov

vyslovenému v označenom náleze) bola právoplatne skončená zastavením exekúcie

po uplynutí ďalších tri a pol roka, objektívne vplývala naďalej faktická zložitosť veci

(potreba vypracovať relevantný znalecký posudok pri absencii hodnoverných podkladov),

ako aj procesné úkony sťažovateľa (odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o vyhovení

námietkam povinnej, odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie), ktoré

umožňujú príslušné ustanovenia , ale zároveň si vyžadujú

zo strany okresného súdu uskutočnenie procesných úkonov, čo si objektívne vyžiadalo

predĺženie konania. V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že

o námietkach povinnej bolo okresným súdom rozhodnuté uznesením okresného súdu

z 13. marca 2015, ktoré po odvolacom konaní nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2015, teda

ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (26. augusta 2015). Rozhodnutie o zastavení

exekúcie bolo v danom prípade len nevyhnutným dôsledkom rozhodnutia okresného súdu,

ktorým sa námietkam povinnej vyhovelo.

Sumarizujúc svoje zistenia ústavný súd dospel k záveru, že v období po nadobudnutí

právoplatnosti nálezu sp. zn. , t. j. po 11. januári 2012, nevykazuje postup

okresného súdu také závažné nedostatky, na základe ktorých by po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie bolo možné reálne dôjsť k záveru, že v tomto období okresný súd svojím postupom

v namietanom konaní opakovane porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

, resp. právo podľa dohovoru. Ústavný súd preto po predbežnom

prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu

podľa a listiny

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou

pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú

na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom

na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,

ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol

obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový.

Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad v

a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a

postavenie sudcov.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť

súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) vymedzené od samosudcu až po rozmanité

rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada

prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými

v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon ().

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,

bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia

nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu

().

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv

zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného

založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným

spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu

sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci...

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje:

a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených

vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd...

c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov

a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi

konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho

úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať

jednotlivé úkony,

d) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobej

neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu,

e) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce z dôvodu výrazných

rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli

z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka...

Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa

rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bola

vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania

vo veci vylúčený.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bol

zabezpečený výkon súdnictva. Pri tvorbe rozvrhu práce je povinný rešpektovať zásadu

rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.

Podľa § 52 ods. 4 zákona o súdoch rozvrh práce vydá predseda súdu s uvedením

pripomienok a výhrad sudcovskej rady bezodkladne po jeho prerokovaní v sudcovskej rade,

najneskôr však do 15. decembra kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku,

na ktorý je rozvrh práce určený. Rozvrh práce sa zverejňuje spolu so stanoviskom

sudcovskej rady.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že v jeho exekučnej veci došlo

k nezákonnej zmene zákonného sudcu.

Zo spisu predloženého okresným súdom vyplýva, že z dôvodu dlhodobej

práceneschopnosti zákonného sudcu bol spis už v roku 2013 opatrením predsedu okresného

súdu pridelený sudcovi Mgr. Gabrielovi Frankovičovi a následne po odpadnutí uvedenej

prekážky pridelený späť pôvodnému zákonnému sudcovi. Opakovane v roku 2014 bol

zákonný sudca dlhodobo práceneschopný (z uvedeného dôvodu bolo zrušené

aj pojednávanie nariadené na 16. október 2014), a preto už samotným rozvrhom práce

okresného súdu na rok 2015 vedeným pod sp. zn. (verejne prístupný na

stránke http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudy/Okresny sud KosiceII/Rozvrh prace.aspx)

pôvodnému sudcovi JUDr. Pavlovi Birošovi bolo odňaté súdne oddelenie 49 Er, ktoré bolo

súčasne pridelené sudcovi JUDr. Rastislavovi Pellovi.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k zmene v osobe zákonného sudcu

v exekučnej veci sťažovateľa došlo na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu

predvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi postupom okresného súdu pri zmene zákonného sudcu v januári 2015 v konaní

vedenom týmto súdom pod sp. zn. a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a listiny.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny uznesením krajského súdu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny sťažovateľ vyjadril nespokojnosť s napadnutým

uznesením krajského súdu, ktoré považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené

rozhodnutie, v ktorom mu krajský súd nedal odpoveď na podstatné odvolacie námietky.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného práva

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd musí dať odpoveď

na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia, iba takýmto rozhodnutím je rešpektované základné

právo účastníka konania podľa . Ústavný súd taktiež pripomína

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí dať

dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci.

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal

uznesenie krajského súdu.

Krajský súd v napadnutom uznesení v relevantnej časti jeho odôvodnenia

po skonštatovaní záverov okresného súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí a obsahu

odvolania sťažovateľa uviedol:

„Dôvody uvedené v uznesení súdu prvého stupňa sú správne, výstižné a presvedčivé.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vykonal rozsiahle dokazovanie a dospel

k správnemu právnemu posúdeniu veci.“

Vzhľadom na uvedené krajský súd v súlade s uznesenie okresného

súdu potvrdil.

Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný súd tiež

zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd v uznesení z 13. marca 2015 po skonštatovaní obsahu námietok povinnej,

vyjadreniach sťažovateľa, obsahu výpovedí svedkov, záverov znaleckého posudku znalkyne

z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctva a daňovníctva a personalistiky,

vyjadrení sťažovateľa, ako aj povinnej k znaleckému posudku, záverov doplnenia

znaleckého posudku a vyjadrení účastníkov konania k doplneniu znaleckého posudku

v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„Súd vzhľadom na vyššie uvedené zistenia súdneho znalca ako aj jednotlivé

vyjadrenia zúčastnených strán oprávneného ako aj povinného dospel k záveru, že

exekučné konanie sa vedie na základe Notárskej zápisnice č. N 158/98, Nz 156/98 zo dňa

25. 6. 1998, z ktorej obsahu vyplýva, že povinná na základe zmluvy o pôžičke

uzatvorenej s pôvodným veriteľom č. 21/1998/911 uznala svoj dlh vo výške

56.429,66 Eur (1.700.000, Sk), pričom z obsahu vyplýva, že sa zaviazala predmetný dlh

uhradiť do 17. 9. 1998 spolu s úrokom vo výške 3,25 % p. a. za 28 kalendárnych dní.

Účastníci predmetného zmluvného vzťahu následne uzavreli celkovo 20 dodatkov

k predmetnej zmluve (č. l. 60 až 79) a to konkrétne dodatky: č. 1 zo dňa 17. 09. 1998, č. 2

zo dňa 12. 11. 1998, č. 3 zo dňa 6. 1. 1999, č. 4 zo dňa 3. 3. 1999, č. 5 zo dňa 31. 3. 1999,

č. 6 zo dňa 28. 4. 1999, č. 7 zo dňa 26. 5. 1999, č. 8 zo dňa 23. 6. 1999, č. 9 zo dňa

21. 7. 1999, č. 10 zo dňa 17. 8. 1999, č. 11 zo dňa 14. 9. 1999, č. 12 zo dňa 13. 10. 1999,

č. 13 zo dňa 10. 11. 1999, č. 14 zo dňa 8. 12. 1999, č. 15 zo dňa 3. 1. 2000, č. 16 zo dňa

2. 2. 2000, č. 17 zo dňa 1. 3. 2001, č. 18 zo dňa 2. 1. 2002, č. 19 zo dňa 1. 6. 2002 a č. 20

zo dňa 14. 12. 2002 (čl. 60 79). V žiadnom z týchto dodatkov nedošlo ku zmene výšky

dohodnutého úroku (3,25 % za 28 kalendárnych dní) za poskytnutie pôžičky dohodnutej

v bode 2 článku II zmluvy.

Ohľadom žiadneho z citovaných dodatkov ku zmluve o pôžičke nebola následne

spísaná žiadna nová notárska zápisnica ako exekučný titul, respektíve nebol spísaný ani

žiadny dodatok ku Notárskej zápisnici N 158/1998, Nz 156/1998 spísanej na Notárskom

úrade , dňa 25. 6. 1998.

Neskôr došlo zo strany pôvodného veriteľa k postúpeniu pohľadávky na pána

oprávneného zmluvou zo dňa 29. 3. 2006 (čl. 80). Súd ďalej zistil,

že ako vyplýva z vyjadrenia veriteľa, veriteľ vykonával k poslednému dňu v roku dokladovú

inventúru pohľadávok voči všetkým klientom. Povinnej však neposielali písomne

na odsúhlasenie zostatky žiadnych pohľadávok. Na druhej strane, v každom dodatku

je uvedená dlžná čiastka a dodatky sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami. Podľa

vyjadrenia veriteľa odsúhlasovanie výšky nesplatenej istiny a úrokov prebiehalo priebežne

vždy pred podpisom každého dodatku, čo bolo následne potvrdené oboma zmluvnými

stranami podpisom jednotlivých dodatkov. Súd sa stotožňuje so zistením súdneho znalca,

že v dodatku č. 17 je kvôli dátumovej nezrovnalosti uvedená chybná suma zostatku istiny

a dodatok č. 17 je sporný nakoľko bol podpísaný dňa 01. 03. 2001, avšak zahŕňa

aj splácanie pôžičky spred tohto dátumu. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti

išlo o splácanie pôžičky odo dňa ukončenia platnosti predchádzajúceho dodatku č. 16,

teda od 01. 03. 2000. Jednotlivé dodatky by sa mali vzťahovať len na obdobie odo dňa ich

podpísania, aby bolo zrejmé, k čomu sú jednotlivé splátky hradené, pretože dodatok

podpísaný v roku 2001 nemôže pokrývať úroky v roku 2000. Súd ďalej poukazuje

na skutočnosť uvádzanú v znaleckom posudku, že oprávnený žiadnym dokladom

nepreukázal plnenie v období od 01. 03. 2000 do 01. 03. 2001 a z toho dôvodu, že

na dodatku je uvedené, že povinná dlhuje ešte sumu 53.774,15 Eur (1.620.000, Sk). Avšak

v tento deň už dlžná suma podľa účtovníctva veriteľa bola vo výške 45.807,61 Eur

(1.380.000, Sk). Všetky tieto nezrovnalosti vyplývajú z toho, že dodatok č. 17 sa vzťahoval

na obdobie aj pred dňom 01. 03. 2001 a aj po tomto dni. Dodatok č. 17 nespĺňa kritériá

relevantného účtovného a daňového dokladu, avšak je relevantný na posúdenie výšky dlhu

respektíve, či existuje dlh povinnej voči oprávnenému, nakoľko existencia sporných súm

uhradených povinnou hovorí o splátke úroku, ale dohodu o výške úrokov prevyšuje. Výška

úroku nebola v súlade s dohodou, a tak môže ísť o splátku istiny.

Súd považuje za podstatnú najmä skutočnosť, že o zmene výšky úroku neexistuje

žiaden písomný doklad. Či bol úrok menený ústnou dohodou zmluvných strán alebo išlo

o jednostranný úkon oprávneného resp. veriteľa nie je v predmetnom exekučnom konaní

preukázané a nie je preukázaná ani výška uplatňovanej pohľadávky zo strany oprávneného

ako aj zo záverov znaleckého dokazovania nevyplýva žiadna relevantná skutočnosť

preukazujúca výšku pohľadávky oprávneného, nakoľko ako vyplýva z predložených

účtovných dokladov vzniká alternatívna možnosť a to ak by bola úroková sadzba počas celej

doby plnenia totožná s exekučným titulom t.j. 3,25 % p. a. za 28 kalendárnych dní, tak

v takom prípade povinná už svoj dlh splnila pred začatím exekučného konania.

Ak sa však úroková sadzba menila ako vyplýva iba z vyjadrení oprávneného (čl.436),

ktorý žiadnym spôsobom nepreukázal výšku úročenia dlhu, tak zostatok by tvorila suma

4.725,15 Eur (142.349,93, Sk) (čl. 435), ale aj tá je sporná s ohľadom

na nepreukázateľnosť platby vo výške 6.638,78 Eur (200.000, Sk) (čl. 435), ktorá bola

plnená na účet konateľa veriteľa oprávneného v tomto konaní, čo by znamenalo splnenie

dlhu zo strany povinnej, sporná suma je však predmetom samostatného súdneho konania,

ktoré doposiaľ nebolo ukončené.

Pri rozhodovaní o námietkach povinnej vzal súd do úvahy tiež existenciu písomného

potvrdenia veriteľa zo dňa 6. 12. 2005, ktorým veriteľ potvrdil, že voči

povinnej nemá žiadnu pohľadávku a že povinná všetky svoje minulé záväzky voči nemu

uhradila. Ide o nesporný písomný dôkaz a konateľka spoločnosti v rámci

svojej výpovede potvrdila, že na tejto písomnosti sa nachádza jej podpis a razítko

spoločnosti. Obsah tohto listinného dôkazu bol síce spochybnený výpoveďami svedkov

( ), ale ich výpovede súd nepovažoval za relevantné

a to s ohľadom na ich personálnu spriaznenosť s pôvodným veriteľom (pracovníci veriteľa)

ako aj s ohľadom na nezrovnalosti v účtovníctve spoločnosti ., na ktoré

poukázala vo veci ustanovená súdna znalkyňa.

Bez ohľadu na všetky vyššie uvedené skutočnosti, je potrebné konštatovať, že

aj bez podania námietok povinnej tu sú dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1

písm. g) exekučného zákona. K tomuto záveru súd dospel po zistení skutočnosti, že pôvodný

záväzok podľa Zmluvy o pôžičke č. 21/1998/911 zo dňa 24. 6. 1998 bol neskôr zmenený jeho

20 dodatkami, pričom pôvodný exekučný titul (notárska zápisnica) nebol v tomto smere

následne vôbec zmenený a teda titul sa vzťahuje iba na pôvodný záväzok povinnej.

Ak zoberieme do úvahy hodnotu pôvodne dohodnutého záväzku 1.869.660, Sk

(1.700.000, Sk plus 3,25 % dvadsaťosemdňový úrok za dohodnuté obdobie od 24. 6. 1998

do 17. 9. 1998, t. j. 169.660, Sk), tak povinná celý tento svoj záväzok nesporne v plnom

rozsahu uhradila, respektíve dokonca zaplatila aj viac, čo vyplýva zo skutočnosti, že počas

trvania sporného vzťahu uhradila pôvodnému oprávnenému z exekučného titulu minimálnu

celkovú sumu vo výške 2.637.337, Sk (takúto výšku úhrad potvrdil oprávnený). Na nároky

oprávneného vyplývajúce z neskorších 20 dodatkov k zmluve oprávnený nemá príslušný

exekučný titul.“

Poukazujúc na citovanú časť odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu

v spojení s citovanou časťou odôvodnenia uznesenia okresného súdu, s ktorým sa krajský

súd v celom rozsahu stotožnil, ústavný súd zastáva názor, že namietaným uznesením

krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a listiny. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu v súvislosti s nezaujatím stanoviska krajského súdu k otázke zmeny v osobe

zákonného sudcu považuje ústavný súd za nepostačujúce, avšak vzhľadom na celkové

posúdenie danej veci a zohľadňujúc okolnosti, za ktorých k zmene zákonného sudcu došlo,

súčasne považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za ústavne udržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu (ako aj okresného

súdu) nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne

názory krajského súdu svojimi vlastnými. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd

(v spojení s okresným súdom) ústavne konformným spôsobom posúdil a odôvodnil,

na základe ktorých skutočností (vyplývajúcich najmä zo znaleckého posudku) dospel

k záveru, že povinná svoj dlh splnila ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie

sťažovateľom, pričom tieto okolnosti sa sťažovateľovi v konaní nepodarilo dostatočne

relevantným spôsobom spochybniť. Aj preto ústavný súd argumentáciu okresného súdu

a krajského súdu obsiahnutú v odôvodneniach ich rozhodnutí považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny označených sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení prejednacieho princípu exekučného

konania z dôvodu, že okresný súd vo veci najprv nariadil pojednávanie, ktoré sa

neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu, a po zmene zákonného sudcu

tento o námietkach povinnej rozhodol bez uskutočnenia pojednávania, čím bolo

sťažovateľovi znemožnené vyjadriť sa ku všetkých skutočnostiam, ústavný súd dodáva,

že vo vykonávacom štádiu konania vo všeobecnosti platí, že všeobecný súd nevykonáva

dokazovanie, keďže je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, najmä zo založených listín. Súčasne ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že okresný súd v danej exekučnej veci po zrušení svojho

predchádzajúceho uznesenia odvolacím súdom vykonal rozsiahle dokazovanie, keď v roku

2010 (27. septembra 2010, 25. októbra 2010) uskutočnil dve pojednávania, na ktorých

vypočul navrhnutých svedkov, ako aj účastníkov konania, následne nariadil znalecké

dokazovanie a opakovane umožnil sťažovateľovi, ako aj povinnej zaujať stanovisko tak

k záverom znaleckého posudku, ako aj k jeho doplneniu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

konštatuje, že v exekučnej veci sťažovateľa bola prejednacia zásada súdneho konania

v plnom rozsahu rešpektovaná. Skutočnosť, že v dôsledku zmeny v osobe zákonného sudcu

tento neuskutočnil ďalšie pojednávanie vo veci a o námietkach povinnej rozhodol v tejto

fáze súdneho konania na základe skutočností vyplývajúcich zo spisu, ktoré považoval

za dostatočné pre rozhodnutie, nezakladá možnosť porušenia sťažovateľom označených

práv.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na príslušné ustanovenia zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. V zmysle § 2 ods. 2 tohto zákona sudca je pri výkone svojej funkcie

nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho

najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných

prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Podľa odseku 3 tohto

ustanovenia sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom...

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny postupom

krajského súdu

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento poskytuje ochranu uvedenému

základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané

porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. , , ).

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú

( ), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným

súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu

k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(m. m. ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že konanie vedené krajským súdom pod sp. zn.

, v ktorom krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu, ktorým vyhovel námietkam povinnej, bolo právoplatne skončené

2. júla 2015, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (26. augusta 2015) už krajský

súd nemohol porušovať sťažovateľom označené práva. V súvislosti s namietaným postupom

krajského súdu ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že zo spisu okresného súdu je zrejmé, že

namietané konanie na odvolacom súde trvalo 1 mesiac (od 26. mája 2015 do 26. júna 2015),

čo v žiadnom prípade nemožno považovať za porušenie základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. podľa

ods. 2 listiny.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015