Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 427/2015
PDF · 573.19 KB
No categories available
I. ÚS 427/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom ,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoE 38/2015 z 12. júna 2015
ako aj jemu predchádzajúcim postupom a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1465/06 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. augusta 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 38/2015 z 12. júna 2015 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“), ako aj jemu predchádzajúcim postupom (ďalej len „namietané
konanie krajského súdu“) a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1465/06 (ďalej len „namietané konanie okresného
súdu“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „podal dňa 23. 05. 2006 súdnemu
exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie...
Dňa 11. 10. 2006 podala povinná námietky proti exekúcii, súdne konanie
týkajúce sa námietok je vedené na Okresnom súde Košice II pod č. k. 49 Er/1465/2006.
Dňa 31. 08. 2007 vydal Okresný súd Košice II uznesenie č. k. 49Er 1465/2006 45, ktorým
námietkam povinnej vyhovel. Dňa 25. 09. 2008 vydal Krajský súd v Košiciach ako príslušný
odvolací súd na základe odvolania podaného sťažovateľom uznesenie č. k. 3 CoE/158/2007
104, ktorým prvostupňové rozhodnutie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Dôvodom
zrušenia prvostupňového súdu bola skutočnosť, že vo veci nebolo vykonané riadne
dokazovanie.
Po vrátení veci z odvolacieho súdu Okresný súd Košice II vo veci konal s prieťahmi,
výsledkom čoho bol nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 412/2011 32
zo dňa 14. 12. 2011, ktorým bolo konštatované porušenie základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako
aj právo na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Okresnému súdu Košice II bolo prikázané
konať v konaní vedenom pod č. k. 49 Er 1465/2006 bez zbytočných prieťahov.
Od vydania uvedeného nálezu došlo v konaní k vypracovaniu znaleckého posudku
č. 5/2012 zo dňa 12. 03. 2012, ktorý povinná spochybnila
písomným podaním zo dňa 04. 05. 2012, na základe ktorého došlo k doplneniu znaleckého
posudku a to posudkom č. 19/2012 zo dňa 30. 12. 2012, v ktorom dospela tá istá znalkyňa
k úplne iným záverom než v pôvodnom posudku. K predmetnému doplneniu sa sťažovateľ
písomne vyjadril dňa 05. 03. 2013, následne povinná dňa 24. 04. 2013 a opätovne
sťažovateľ dňa 11. 06. 2013. Medzi účastníkmi sa nevyskytli podstatnejšie skutkové rozpory,
ťažiskom sporu medzi účastníkmi sa stalo právne posúdenie doterajších platieb uhradených
povinnou podľa § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. či sa jednalo z jej strany o úhradu
istiny alebo príslušenstva pohľadávky.
Dňa 06. 02. 2014 vytýčil vo veci konajúci sudca JUDr. Pavol Biroš vo veci
pojednávanie na deň 24. 04. 2014 o 10:30, ktoré bolo následne odročené na deň
16. 10. 2014 o 8:30. Ani toto pojednávanie sa však neuskutočnilo. Následne po približne
ročnej nečinnosti súdu bolo sťažovateľovi dňa 15. 04. 2015 doručené uznesenie Okresného
súdu Košice II č. k. 49Er/1465/2006 513 Ex 1072/2006 zo dňa 13. 03. 2015, ktorým súd
vyhovel námietkam povinnej proti exekúcii. Na predmetnom uznesení je ako sudca
podpísaný JUDr. Rastislav Pella.“.
Uznesenie okresného súdu, ktorým bolo vyhovené námietkam povinného, sťažovateľ
napadol odvolaním, v ktorom namietal, že vo veci nekonal zákonný sudca (JUDr. Pavol
Biroš bol nahradený iným sudcom bez toho, aby mal o tom sťažovateľ vedomosť), vo veci sa
rozhodlo bez pojednávania napriek tomu, že predchádzajúcim sudcom bolo pojednávanie
opakovane nariadené (hoci sa neuskutočnilo), a v odôvodnení tohto uznesenia absentuje
právne posúdenie platieb povinnej, hoci toto má podľa sťažovateľa podstatný vplyv
na posúdenie veci.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením, ktorým potvrdil rozhodnutie
súdu prvého stupňa. V jeho odôvodnení krajský súd neuviedol nič k namietanému odňatiu
práva sťažovateľa na zákonného sudcu ani k jeho námietke, že sa rozhodlo bez
pojednávania. Vo vzťahu k veci samej sa odvolací súd nevysporiadal s relevantnými
námietkami sťažovateľa, ktoré tvorili základ jeho procesnej argumentácie. Svojím
rozhodnutím sa krajský súd podľa sťažovateľa odchýlil aj od ustálenej judikatúry, napríklad
rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo 1527/2009, sp. zn. 29 Obdo
511/2004 a sp. zn. 20 Cdo 3623/2008, ktoré nebolo žiadnym spôsobom odôvodnené.
Postupom a uznesením krajského súdu bolo podľa sťažovateľa porušené jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základné
právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny,
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže vo veci
bolo meritórne rozhodnuté až po štyroch rokoch od predchádzajúceho konštatovania
zbytočných prieťahov ústavným súdom.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci takto
rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach uznesením 7 CoE 38/2015 537 zo dňa 12. 06. 2015
porušil základné právo sťažovateľa na prístup súdu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci súdom bez zbytočných prieťahov, vyplývajúce z článku 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
7 CoE 38/2015 537 zo dňa 12. 06. 2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Košice II v konaní 49Er 1465/2006 porušil základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj právo na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
10 000, €..., ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu.
5. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
za 2 úkony právnych služieb v sume základnej tarifnej odmeny 279,66 € a paušálnej
náhrady hotových výdavkov 16,78 € na účet právneho zástupcu... v lehote do pätnástich dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom
verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento
orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05,
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom a uznesením krajského
súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
(a čl. 36 ods. 1 listiny), základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
(a čl. 38 ods. 1 listiny), základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 38 ods. 2 listiny). Súčasne namieta, že postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er/1465/2006 bolo porušené základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a podľa čl. 38
ods. 2 listiny), ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 38 ods. 2 listiny) každý má právo, aby sa jeho
vec... prerokovala bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru aby
bola jeho vec spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 49 Er 1465/2006
vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení oprávneného v exekučnom konaní
o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť sťažovateľovi sumu 46 799 € s príslušenstvom
proti (ďalej len „povinná“).
Proti exekúcii podala povinná námietky, v ktorých predložila dôkazy o splnení svojho dlhu.
Okresný súd uznesením z 31. augusta 2007 rozhodol tak, že námietkam povinnej vyhovel.
Krajský súd uznesením sp. zn. 3 CoE 158/2007 z 25. septembra 2008 zrušil uznesenie
prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu vykonania
dokazovania, či tvrdenie povinnej o úhrade vymáhanej pohľadávky je pravdivé.
Po dokazovaní vykonanom výsluchom svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi,
ako aj na základe znaleckého posudku vyhotoveného znalcom z odboru ekonómie
a manažmentu, odvetvia účtovníctva a daňovníctva a personalistiky a vyjadrení účastníkov
konania k znaleckému posudku, resp. k jeho doplneniu okresný súd opakovane rozhodol
tak, že námietkam povinnej vyhovel. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd
napadnutým uznesením rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Následne okresný súd
uznesením z 31. júla 2015 rozhodol o zastavení exekúcie v zmysle § 50 ods. 5 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Keďže uvedené uznesenie okresného súdu bolo
vydané vyššou súdnou úradníčkou, na základe odvolania sťažovateľa vo veci opätovne
rozhodol sudca, ktorý exekúciu zastavil uznesením z 2. septembra 2015, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 10. septembra 2015.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1465/2006. Z predloženého
spisu okresného súdu, zo sťažnosti a z jej príloh tiež vyplýva, že o porušení označených práv
ústavný súd už rozhodoval nálezom ústavného súdu č. k. I. ÚS 412/2011 32
zo 14. decembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. januára 2012. V tejto súvislosti
ústavný súd vzal na vedomie, že označeným nálezom už vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní, prikázal mu v tomto konaní
konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľovi nepriznal finančné zadosťučinenie,
ale priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia. Z odôvodnenia tohto nálezu vyplýva,
že ústavný súd hodnotil namietané konanie z faktického hľadiska ako čiastočne zložité
a konštatoval nečinnosť okresného súdu, ako aj skutočnosť, že konal nesústredene
a neefektívne.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z právneho
názoru, podľa ktorého účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2
ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry
ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 61/03).
V okolnostiach prípadu ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že v konaní vedenom
pod sp. zn. 49 Er 1465/2006 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu
č. k. I. ÚS 412/2011 32 zo 14. decembra 2011 vzhľadom na doterajšiu dĺžku tohto súdneho
konania (viac než deväť rokov), ako aj príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov
vyslovený v označenom náleze treba postup okresného súdu hodnotiť prísnejšie. Zároveň
ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou (napr. II. ÚS 418/06, II. ÚS 252/05)
poukázal na skutočnosť, že v danom prípade predmetom posudzovania nemôže byť obdobie
pred vydaním jeho nálezu zo 14. decembra 2011.
Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal spis okresného
súdu vedený pod sp. zn. 49 Er 1465/2006.
Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd konštatoval, že v období po nadobudnutí
právoplatnosti nálezu č. k. I. ÚS 412/2011 32 zo 14. decembra 2011 okresný súd
v namietanom konaní plynulo konal a zároveň primerane využíval právne prostriedky dané
mu Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“) na poskytnutie potrebnej súčinnosti
zo strany účastníkov konania, resp. pribratej znalkyne (urgencie). Zo spisu vyplýva,
že na skutočnosť, že vec (napriek príkazu konať vo veci bez zbytočných prieťahov
vyslovenému v označenom náleze) bola právoplatne skončená zastavením exekúcie
po uplynutí ďalších tri a pol roka, objektívne vplývala naďalej faktická zložitosť veci
(potreba vypracovať relevantný znalecký posudok pri absencii hodnoverných podkladov),
ako aj procesné úkony sťažovateľa (odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o vyhovení
námietkam povinnej, odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie), ktoré
umožňujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ale zároveň si vyžadujú
zo strany okresného súdu uskutočnenie procesných úkonov, čo si objektívne vyžiadalo
predĺženie konania. V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že
o námietkach povinnej bolo okresným súdom rozhodnuté uznesením okresného súdu
z 13. marca 2015, ktoré po odvolacom konaní nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2015, teda
ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (26. augusta 2015). Rozhodnutie o zastavení
exekúcie bolo v danom prípade len nevyhnutným dôsledkom rozhodnutia okresného súdu,
ktorým sa námietkam povinnej vyhovelo.
Sumarizujúc svoje zistenia ústavný súd dospel k záveru, že v období po nadobudnutí
právoplatnosti nálezu sp. zn. I. ÚS 412/2011, t. j. po 11. januári 2012, nevykazuje postup
okresného súdu také závažné nedostatky, na základe ktorých by po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie bolo možné reálne dôjsť k záveru, že v tomto období okresný súd svojím postupom
v namietanom konaní opakovane porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto po predbežnom
prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny
Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií
nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou
pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú
na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce
upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná
zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody
a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom
na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,
ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.
Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48
ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol
obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový.
Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad v
Občianskom súdnom poriadku a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a
postavenie sudcov.
K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť
súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) vymedzené od samosudcu až po rozmanité
rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada
prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými
v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon (IV. ÚS 116/2011).
Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba
považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,
bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia
nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv
zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného
založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným
spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).
Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu
sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie o prejednávanej veci...
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať
len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie
akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní
výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje:
a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených
vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd...
c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov
a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi
konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho
úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať
jednotlivé úkony,
d) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobej
neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu,
e) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce z dôvodu výrazných
rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli
z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka...
Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa
rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade
a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bola
vec pridelená,
b) zmeny v obsadení súdu sudcami,
c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a
d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania
vo veci vylúčený.
Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bol
zabezpečený výkon súdnictva. Pri tvorbe rozvrhu práce je povinný rešpektovať zásadu
rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.
Podľa § 52 ods. 4 zákona o súdoch rozvrh práce vydá predseda súdu s uvedením
pripomienok a výhrad sudcovskej rady bezodkladne po jeho prerokovaní v sudcovskej rade,
najneskôr však do 15. decembra kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku,
na ktorý je rozvrh práce určený. Rozvrh práce sa zverejňuje spolu so stanoviskom
sudcovskej rady.
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že v jeho exekučnej veci došlo
k nezákonnej zmene zákonného sudcu.
Zo spisu predloženého okresným súdom vyplýva, že z dôvodu dlhodobej
práceneschopnosti zákonného sudcu bol spis už v roku 2013 opatrením predsedu okresného
súdu pridelený sudcovi Mgr. Gabrielovi Frankovičovi a následne po odpadnutí uvedenej
prekážky pridelený späť pôvodnému zákonnému sudcovi. Opakovane v roku 2014 bol
zákonný sudca dlhodobo práceneschopný (z uvedeného dôvodu bolo zrušené
aj pojednávanie nariadené na 16. október 2014), a preto už samotným rozvrhom práce
okresného súdu na rok 2015 vedeným pod sp. zn. 1 SprR 30/2014 (verejne prístupný na
stránke http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudy/Okresny sud KosiceII/Rozvrh prace.aspx)
pôvodnému sudcovi JUDr. Pavlovi Birošovi bolo odňaté súdne oddelenie 49 Er, ktoré bolo
súčasne pridelené sudcovi JUDr. Rastislavovi Pellovi.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k zmene v osobe zákonného sudcu
v exekučnej veci sťažovateľa došlo na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu
predvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi postupom okresného súdu pri zmene zákonného sudcu v januári 2015 v konaní
vedenom týmto súdom pod sp. zn. 49 Er 1465/2006 a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľ vyjadril nespokojnosť s napadnutým
uznesením krajského súdu, ktoré považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené
rozhodnutie, v ktorom mu krajský súd nedal odpoveď na podstatné odvolacie námietky.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný
súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to
teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,
že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd musí dať odpoveď
na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia, iba takýmto rozhodnutím je rešpektované základné
právo účastníka konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd taktiež pripomína
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí dať
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci.
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal
uznesenie krajského súdu.
Krajský súd v napadnutom uznesení v relevantnej časti jeho odôvodnenia
po skonštatovaní záverov okresného súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí a obsahu
odvolania sťažovateľa uviedol:
„Dôvody uvedené v uznesení súdu prvého stupňa sú správne, výstižné a presvedčivé.
Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vykonal rozsiahle dokazovanie a dospel
k správnemu právnemu posúdeniu veci.“
Vzhľadom na uvedené krajský súd v súlade s § 219 ods. 2 OSP uznesenie okresného
súdu potvrdil.
Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež
zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Okresný súd v uznesení z 13. marca 2015 po skonštatovaní obsahu námietok povinnej,
vyjadreniach sťažovateľa, obsahu výpovedí svedkov, záverov znaleckého posudku znalkyne
z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctva a daňovníctva a personalistiky,
vyjadrení sťažovateľa, ako aj povinnej k znaleckému posudku, záverov doplnenia
znaleckého posudku a vyjadrení účastníkov konania k doplneniu znaleckého posudku
v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:
„Súd vzhľadom na vyššie uvedené zistenia súdneho znalca ako aj jednotlivé
vyjadrenia zúčastnených strán oprávneného ako aj povinného dospel k záveru, že
exekučné konanie sa vedie na základe Notárskej zápisnice č. N 158/98, Nz 156/98 zo dňa
25. 6. 1998, z ktorej obsahu vyplýva, že povinná na základe zmluvy o pôžičke
uzatvorenej s pôvodným veriteľom č. 21/1998/911 uznala svoj dlh vo výške
56.429,66 Eur (1.700.000, Sk), pričom z obsahu vyplýva, že sa zaviazala predmetný dlh
uhradiť do 17. 9. 1998 spolu s úrokom vo výške 3,25 % p. a. za 28 kalendárnych dní.
Účastníci predmetného zmluvného vzťahu následne uzavreli celkovo 20 dodatkov
k predmetnej zmluve (č. l. 60 až 79) a to konkrétne dodatky: č. 1 zo dňa 17. 09. 1998, č. 2
zo dňa 12. 11. 1998, č. 3 zo dňa 6. 1. 1999, č. 4 zo dňa 3. 3. 1999, č. 5 zo dňa 31. 3. 1999,
č. 6 zo dňa 28. 4. 1999, č. 7 zo dňa 26. 5. 1999, č. 8 zo dňa 23. 6. 1999, č. 9 zo dňa
21. 7. 1999, č. 10 zo dňa 17. 8. 1999, č. 11 zo dňa 14. 9. 1999, č. 12 zo dňa 13. 10. 1999,
č. 13 zo dňa 10. 11. 1999, č. 14 zo dňa 8. 12. 1999, č. 15 zo dňa 3. 1. 2000, č. 16 zo dňa
2. 2. 2000, č. 17 zo dňa 1. 3. 2001, č. 18 zo dňa 2. 1. 2002, č. 19 zo dňa 1. 6. 2002 a č. 20
zo dňa 14. 12. 2002 (čl. 60 79). V žiadnom z týchto dodatkov nedošlo ku zmene výšky
dohodnutého úroku (3,25 % za 28 kalendárnych dní) za poskytnutie pôžičky dohodnutej
v bode 2 článku II zmluvy.
Ohľadom žiadneho z citovaných dodatkov ku zmluve o pôžičke nebola následne
spísaná žiadna nová notárska zápisnica ako exekučný titul, respektíve nebol spísaný ani
žiadny dodatok ku Notárskej zápisnici N 158/1998, Nz 156/1998 spísanej na Notárskom
úrade , dňa 25. 6. 1998.
Neskôr došlo zo strany pôvodného veriteľa k postúpeniu pohľadávky na pána
oprávneného zmluvou zo dňa 29. 3. 2006 (čl. 80). Súd ďalej zistil,
že ako vyplýva z vyjadrenia veriteľa, veriteľ vykonával k poslednému dňu v roku dokladovú
inventúru pohľadávok voči všetkým klientom. Povinnej však neposielali písomne
na odsúhlasenie zostatky žiadnych pohľadávok. Na druhej strane, v každom dodatku
je uvedená dlžná čiastka a dodatky sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami. Podľa
vyjadrenia veriteľa odsúhlasovanie výšky nesplatenej istiny a úrokov prebiehalo priebežne
vždy pred podpisom každého dodatku, čo bolo následne potvrdené oboma zmluvnými
stranami podpisom jednotlivých dodatkov. Súd sa stotožňuje so zistením súdneho znalca,
že v dodatku č. 17 je kvôli dátumovej nezrovnalosti uvedená chybná suma zostatku istiny
a dodatok č. 17 je sporný nakoľko bol podpísaný dňa 01. 03. 2001, avšak zahŕňa
aj splácanie pôžičky spred tohto dátumu. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti
išlo o splácanie pôžičky odo dňa ukončenia platnosti predchádzajúceho dodatku č. 16,
teda od 01. 03. 2000. Jednotlivé dodatky by sa mali vzťahovať len na obdobie odo dňa ich
podpísania, aby bolo zrejmé, k čomu sú jednotlivé splátky hradené, pretože dodatok
podpísaný v roku 2001 nemôže pokrývať úroky v roku 2000. Súd ďalej poukazuje
na skutočnosť uvádzanú v znaleckom posudku, že oprávnený žiadnym dokladom
nepreukázal plnenie v období od 01. 03. 2000 do 01. 03. 2001 a z toho dôvodu, že
na dodatku je uvedené, že povinná dlhuje ešte sumu 53.774,15 Eur (1.620.000, Sk). Avšak
v tento deň už dlžná suma podľa účtovníctva veriteľa bola vo výške 45.807,61 Eur
(1.380.000, Sk). Všetky tieto nezrovnalosti vyplývajú z toho, že dodatok č. 17 sa vzťahoval
na obdobie aj pred dňom 01. 03. 2001 a aj po tomto dni. Dodatok č. 17 nespĺňa kritériá
relevantného účtovného a daňového dokladu, avšak je relevantný na posúdenie výšky dlhu
respektíve, či existuje dlh povinnej voči oprávnenému, nakoľko existencia sporných súm
uhradených povinnou hovorí o splátke úroku, ale dohodu o výške úrokov prevyšuje. Výška
úroku nebola v súlade s dohodou, a tak môže ísť o splátku istiny.
Súd považuje za podstatnú najmä skutočnosť, že o zmene výšky úroku neexistuje
žiaden písomný doklad. Či bol úrok menený ústnou dohodou zmluvných strán alebo išlo
o jednostranný úkon oprávneného resp. veriteľa nie je v predmetnom exekučnom konaní
preukázané a nie je preukázaná ani výška uplatňovanej pohľadávky zo strany oprávneného
ako aj zo záverov znaleckého dokazovania nevyplýva žiadna relevantná skutočnosť
preukazujúca výšku pohľadávky oprávneného, nakoľko ako vyplýva z predložených
účtovných dokladov vzniká alternatívna možnosť a to ak by bola úroková sadzba počas celej
doby plnenia totožná s exekučným titulom t.j. 3,25 % p. a. za 28 kalendárnych dní, tak
v takom prípade povinná už svoj dlh splnila pred začatím exekučného konania.
Ak sa však úroková sadzba menila ako vyplýva iba z vyjadrení oprávneného (čl.436),
ktorý žiadnym spôsobom nepreukázal výšku úročenia dlhu, tak zostatok by tvorila suma
4.725,15 Eur (142.349,93, Sk) (čl. 435), ale aj tá je sporná s ohľadom
na nepreukázateľnosť platby vo výške 6.638,78 Eur (200.000, Sk) (čl. 435), ktorá bola
plnená na účet konateľa veriteľa oprávneného v tomto konaní, čo by znamenalo splnenie
dlhu zo strany povinnej, sporná suma je však predmetom samostatného súdneho konania,
ktoré doposiaľ nebolo ukončené.
Pri rozhodovaní o námietkach povinnej vzal súd do úvahy tiež existenciu písomného
potvrdenia veriteľa zo dňa 6. 12. 2005, ktorým veriteľ potvrdil, že voči
povinnej nemá žiadnu pohľadávku a že povinná všetky svoje minulé záväzky voči nemu
uhradila. Ide o nesporný písomný dôkaz a konateľka spoločnosti v rámci
svojej výpovede potvrdila, že na tejto písomnosti sa nachádza jej podpis a razítko
spoločnosti. Obsah tohto listinného dôkazu bol síce spochybnený výpoveďami svedkov
( ), ale ich výpovede súd nepovažoval za relevantné
a to s ohľadom na ich personálnu spriaznenosť s pôvodným veriteľom (pracovníci veriteľa)
ako aj s ohľadom na nezrovnalosti v účtovníctve spoločnosti ., na ktoré
poukázala vo veci ustanovená súdna znalkyňa.
Bez ohľadu na všetky vyššie uvedené skutočnosti, je potrebné konštatovať, že
aj bez podania námietok povinnej tu sú dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1
písm. g) exekučného zákona. K tomuto záveru súd dospel po zistení skutočnosti, že pôvodný
záväzok podľa Zmluvy o pôžičke č. 21/1998/911 zo dňa 24. 6. 1998 bol neskôr zmenený jeho
20 dodatkami, pričom pôvodný exekučný titul (notárska zápisnica) nebol v tomto smere
následne vôbec zmenený a teda titul sa vzťahuje iba na pôvodný záväzok povinnej.
Ak zoberieme do úvahy hodnotu pôvodne dohodnutého záväzku 1.869.660, Sk
(1.700.000, Sk plus 3,25 % dvadsaťosemdňový úrok za dohodnuté obdobie od 24. 6. 1998
do 17. 9. 1998, t. j. 169.660, Sk), tak povinná celý tento svoj záväzok nesporne v plnom
rozsahu uhradila, respektíve dokonca zaplatila aj viac, čo vyplýva zo skutočnosti, že počas
trvania sporného vzťahu uhradila pôvodnému oprávnenému z exekučného titulu minimálnu
celkovú sumu vo výške 2.637.337, Sk (takúto výšku úhrad potvrdil oprávnený). Na nároky
oprávneného vyplývajúce z neskorších 20 dodatkov k zmluve oprávnený nemá príslušný
exekučný titul.“
Poukazujúc na citovanú časť odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu
v spojení s citovanou časťou odôvodnenia uznesenia okresného súdu, s ktorým sa krajský
súd v celom rozsahu stotožnil, ústavný súd zastáva názor, že namietaným uznesením
krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
krajského súdu v súvislosti s nezaujatím stanoviska krajského súdu k otázke zmeny v osobe
zákonného sudcu považuje ústavný súd za nepostačujúce, avšak vzhľadom na celkové
posúdenie danej veci a zohľadňujúc okolnosti, za ktorých k zmene zákonného sudcu došlo,
súčasne považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za ústavne udržateľné.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu (ako aj okresného
súdu) nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne
názory krajského súdu svojimi vlastnými. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd
(v spojení s okresným súdom) ústavne konformným spôsobom posúdil a odôvodnil,
na základe ktorých skutočností (vyplývajúcich najmä zo znaleckého posudku) dospel
k záveru, že povinná svoj dlh splnila ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie
sťažovateľom, pričom tieto okolnosti sa sťažovateľovi v konaní nepodarilo dostatočne
relevantným spôsobom spochybniť. Aj preto ústavný súd argumentáciu okresného súdu
a krajského súdu obsiahnutú v odôvodneniach ich rozhodnutí považuje z ústavného hľadiska
za akceptovateľnú a udržateľnú.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny označených sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení prejednacieho princípu exekučného
konania z dôvodu, že okresný súd vo veci najprv nariadil pojednávanie, ktoré sa
neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu, a po zmene zákonného sudcu
tento o námietkach povinnej rozhodol bez uskutočnenia pojednávania, čím bolo
sťažovateľovi znemožnené vyjadriť sa ku všetkých skutočnostiam, ústavný súd dodáva,
že vo vykonávacom štádiu konania vo všeobecnosti platí, že všeobecný súd nevykonáva
dokazovanie, keďže je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, najmä zo založených listín. Súčasne ústavný súd
poukazuje na skutočnosť, že okresný súd v danej exekučnej veci po zrušení svojho
predchádzajúceho uznesenia odvolacím súdom vykonal rozsiahle dokazovanie, keď v roku
2010 (27. septembra 2010, 25. októbra 2010) uskutočnil dve pojednávania, na ktorých
vypočul navrhnutých svedkov, ako aj účastníkov konania, následne nariadil znalecké
dokazovanie a opakovane umožnil sťažovateľovi, ako aj povinnej zaujať stanovisko tak
k záverom znaleckého posudku, ako aj k jeho doplneniu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd
konštatuje, že v exekučnej veci sťažovateľa bola prejednacia zásada súdneho konania
v plnom rozsahu rešpektovaná. Skutočnosť, že v dôsledku zmeny v osobe zákonného sudcu
tento neuskutočnil ďalšie pojednávanie vo veci a o námietkach povinnej rozhodol v tejto
fáze súdneho konania na základe skutočností vyplývajúcich zo spisu, ktoré považoval
za dostatočné pre rozhodnutie, nezakladá možnosť porušenia sťažovateľom označených
práv.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na príslušné ustanovenia zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. V zmysle § 2 ods. 2 tohto zákona sudca je pri výkone svojej funkcie
nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných
prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Podľa odseku 3 tohto
ustanovenia sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom...
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny postupom
krajského súdu
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento poskytuje ochranu uvedenému
základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané
porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).
Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným
súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (m. m. I. ÚS 6/03).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že konanie vedené krajským súdom pod sp. zn.
7 CoE 38/2015, v ktorom krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu, ktorým vyhovel námietkam povinnej, bolo právoplatne skončené
2. júla 2015, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (26. augusta 2015) už krajský
súd nemohol porušovať sťažovateľom označené práva. V súvislosti s namietaným postupom
krajského súdu ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že zo spisu okresného súdu je zrejmé, že
namietané konanie na odvolacom súde trvalo 1 mesiac (od 26. mája 2015 do 26. júna 2015),
čo v žiadnom prípade nemožno považovať za porušenie základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 38
ods. 2 listiny.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015