Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 575/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody Ružomberok, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost

23/2014 z 8. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2014 doručená sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

Ružomberok (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost

23/2014 z 8. júla 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Najvyšší súd namietaným uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. apríla 2014, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy

konania. Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ

bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. augusta 2006 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. marca 2007 uznaný za vinného z trestného

činu týrania blízkej a zverenej osoby, a to ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa

a v znení účinnom

do 1. januára 2006 (ďalej len „“), za čo mu bol uložený výnimočný trest

odňatia slobody vo výmere 25 rokov podľa s použitím

ods. 1 .

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v jeho prípade nemal byť pri určovaní výmery

trestu krajským súdom v pôvodnom konaní aplikovaný, keďže

jedno z jeho predošlých odsúdení, na ktoré krajský súd pri určovaní trestu prihliadal, bolo

pre pokus trestného čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákon, pričom

účinný do 1. januára 2006 umožňoval prihliadať iba na trestné činy dokonané.

V použití ustanovenia pri určovaní trestu vidí sťažovateľ

úmysel konajúceho sudcu, voči ktorému už v priebehu pôvodného trestného konania

opakovane podával námietky predpojatosti, ktorým však nebolo vyhovené.

Najvyšší súd sa v namietanom uznesení tvrdeniami sťažovateľa dostatočne

nezaoberal, „lebo chráni rozsudok pochádzajúci z nespravodlivého konania

v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že z rovnakých dôvodov vo veci už v minulosti

podal na najvyššom súde aj dovolanie, ktoré však bolo odmietnuté, pretože ho nepodal

prostredníctvom obhajcu.

Svoju sťažnosť doplnil sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 12. januára

2015, v ktorom podrobne popísal sporné otázky vedenia dokazovania v pôvodnom trestnom

konaní na krajskom súde.

V poradí tretím doplnením sťažnosti bolo podanie sťažovateľa doručené ústavnému

súdu 13. apríla 2015, v ktorom sťažovateľ opäť a podrobne popísal priebeh prípravného

konania, ako aj konania na krajskom súde v jeho pôvodnej trestnej veci vedenej pod sp. zn.

a poukázal na porušenie viacerých svojich základných práv v priebehu tohto

konania, osobitne porušenie základného práva podľa a

dohovoru.

V závere tohto podania sťažovateľ vyšpecifikoval petit svojej sťažnosti, pričom

navrhol zrušiť namietané uznesenie ústavného súdu, priznať mu náhradu trov konania, ako

aj „zadosťučinenie – odškodné v sume 100.000 eur“ a požiadal tiež o ustanovenie právneho

zástupcu z radov advokátov.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 8. júla 2014, ktorým najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa

podanú proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2014, ktorým bol

zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa

nevysporiadal s jeho tvrdením o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 43 ods. 1 Trestného

zákona upravujúceho zásadu „trikrát a dosť“ v pôvodnom konaní, pričom tento fakt

považuje za novú skutočnosť odôvodňujúcu povolenie obnovy konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , , IV.

ÚS 136/05, ).

Sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom. Vzhľadom na to, že jednou z podmienok pre ustanovenie advokáta

v konaní pred ústavným súdom je, že nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie ochrany

základných práv (), ústavný súd preto v prvom rade preskúmal

opodstatnenosť námietok sťažovateľa.

Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v ktorého odôvodnení

sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd v nadväznosti na svoje skoršie rozhodnutie z 26. októbra 2010, sp. zn.

, ktorým zamietol sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 30. júla 2010, sp. zn. opätovne zdôrazňuje, že obnova

konania ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na revíziu právoplatných

nezákonností pôvodného rozhodnutia, ale jej účelom je napraviť nedostatky v skutkových

zisteniach niektorých právoplatných rozhodnutí v prípadoch, keď príčiny zistených

nedostatkov vyšli najavo až po právoplatnosti pôvodného rozhodnutia.

Terajší návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania

nevychádza zo žiadnych nových skutočností alebo dôkazov, ale výlučne poukazuje

na nezákonný postup pri rozhodovaní o treste v tom, že nemalo byť u neho použité

ustanovenie § 43 ods. 1 Tr. zák. a teda mu bol nezákonne uložený trest odňatia slobody

vo výmere 25 rokov.

V tomto smere nejde o novú skutočnosť ale o výhradu alebo námietku právnej

povahy, subsumovateľnú pod dovolací dôvod podľa

a preskúmateľnú len v dovolacom konaní, čo tiež najvyšší súd výslovne uviedol vo svojom

predchádzajúcom rozhodnutí. To rovnako platí aj vo vzťahu k námietke, že v pôvodnom

konaní bol činný sudca, ktorý z dôvodu zaujatosti mal byť vylúčený z vykonávania úkonov

trestného konania. Naopak, dôvodom obnovy konania podľa by bolo

zistenie, že sudca v pôvodnom konaní porušením povinností spáchal trestný čin. Také

zistenie sa však musí opierať o právoplatný rozsudok a nie len o tvrdenie, v danom prípade

odsúdeného .“

V súvislosti s citovaným ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na

svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že zásadne nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a

tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. , ,

, ).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc z uvedených právnych východísk ústavný súd zdôrazňuje, že

na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva

iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci najvyšším súdom) by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ).

Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy

pôvodného konania v jeho trestnej veci najvyšším súdom – osobitne jeho závery – takéto

nedostatky nevykazujú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo v prípade sťažovateľa nie sú

splnené dôvody na povolenie obnovy konania podľa a nasl. .

Najvyšší súd vychádzajúci z ústavne konformnej interpretácie označených ustanovení

v napadnutom uznesení skonštatoval nedostatok nových skutočností

a nových dôkazov, ktoré by či už samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už

skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne

uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, a poukázal tiež na možnosti

uplatnenia iných mimoriadnych opravných prostriedkov zo strany sťažovateľa. Právny

záver o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol podľa názoru

ústavného súdu založený na ústavne akceptovateľnom výklade relevantnej právnej úpravy.

Podľa názoru ústavného súdu právny výklad najvyššieho súdu nedostatky v podobe

arbitrárnosti či svojvôle nevykazuje. Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor

ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (, ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov

a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa

neodôvodňujú prijatie jeho sťažnosti na ďalšie konanie, a preto nie sú splnené podmienky

na ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí,

návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015