Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 575/2015
PDF · 384.56 KB
No categories available
III. ÚS 575/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody Ružomberok, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost
23/2014 z 8. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra
2014 doručená sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
Ružomberok (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost
23/2014 z 8. júla 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).
Najvyšší súd namietaným uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Ntok 1/2014
z 10. apríla 2014, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy
konania. Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ
bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 6/04 z 30. augusta 2006 v spojení s uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 112/2006 zo 7. marca 2007 uznaný za vinného z trestného
činu týrania blízkej a zverenej osoby, a to ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa
§ 41 ods. 1 a § 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 141/1960 Zb. Trestný zákon v znení účinnom
do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený výnimočný trest
odňatia slobody vo výmere 25 rokov podľa § 215 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 43
ods. 1 Trestného zákona.
Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v jeho prípade nemal byť pri určovaní výmery
trestu krajským súdom v pôvodnom konaní § 43 ods. 1 Trestného zákona aplikovaný, keďže
jedno z jeho predošlých odsúdení, na ktoré krajský súd pri určovaní trestu prihliadal, bolo
pre pokus trestného čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákon, pričom
trestný zákon účinný do 1. januára 2006 umožňoval prihliadať iba na trestné činy dokonané.
V použití ustanovenia § 43 ods. 1 Trestného zákona pri určovaní trestu vidí sťažovateľ
úmysel konajúceho sudcu, voči ktorému už v priebehu pôvodného trestného konania
opakovane podával námietky predpojatosti, ktorým však nebolo vyhovené.
Najvyšší súd sa v namietanom uznesení tvrdeniami sťažovateľa dostatočne
nezaoberal, „lebo chráni rozsudok 2 T 6/04 pochádzajúci z nespravodlivého konania
v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.
Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že z rovnakých dôvodov vo veci už v minulosti
podal na najvyššom súde aj dovolanie, ktoré však bolo odmietnuté, pretože ho nepodal
prostredníctvom obhajcu.
Svoju sťažnosť doplnil sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 12. januára
2015, v ktorom podrobne popísal sporné otázky vedenia dokazovania v pôvodnom trestnom
konaní na krajskom súde.
V poradí tretím doplnením sťažnosti bolo podanie sťažovateľa doručené ústavnému
súdu 13. apríla 2015, v ktorom sťažovateľ opäť a podrobne popísal priebeh prípravného
konania, ako aj konania na krajskom súde v jeho pôvodnej trestnej veci vedenej pod sp. zn.
2 T 6/04 a poukázal na porušenie viacerých svojich základných práv v priebehu tohto
konania, osobitne porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
V závere tohto podania sťažovateľ vyšpecifikoval petit svojej sťažnosti, pričom
navrhol zrušiť namietané uznesenie ústavného súdu, priznať mu náhradu trov konania, ako
aj „zadosťučinenie – odškodné v sume 100.000 eur“ a požiadal tiež o ustanovenie právneho
zástupcu z radov advokátov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 23/2014 z 8. júla 2014, ktorým najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa
podanú proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Ntok 1/2014 z 10. apríla 2014, ktorým bol
zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa
nevysporiadal s jeho tvrdením o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 43 ods. 1 Trestného
zákona upravujúceho zásadu „trikrát a dosť“ v pôvodnom konaní, pričom tento fakt
považuje za novú skutočnosť odôvodňujúcu povolenie obnovy konania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.
ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom. Vzhľadom na to, že jednou z podmienok pre ustanovenie advokáta
v konaní pred ústavným súdom je, že nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie ochrany
základných práv (IV. ÚS 140/07), ústavný súd preto v prvom rade preskúmal
opodstatnenosť námietok sťažovateľa.
Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v ktorého odôvodnení
sa okrem iného uvádza:
„Najvyšší súd v nadväznosti na svoje skoršie rozhodnutie z 26. októbra 2010, sp. zn.
2 Tost 28/2010, ktorým zamietol sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 30. júla 2010, sp. zn. 5 Ntok 1/2010 opätovne zdôrazňuje, že obnova
konania ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na revíziu právoplatných
nezákonností pôvodného rozhodnutia, ale jej účelom je napraviť nedostatky v skutkových
zisteniach niektorých právoplatných rozhodnutí v prípadoch, keď príčiny zistených
nedostatkov vyšli najavo až po právoplatnosti pôvodného rozhodnutia.
Terajší návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania
nevychádza zo žiadnych nových skutočností alebo dôkazov, ale výlučne poukazuje
na nezákonný postup pri rozhodovaní o treste v tom, že nemalo byť u neho použité
ustanovenie § 43 ods. 1 Tr. zák. a teda mu bol nezákonne uložený trest odňatia slobody
vo výmere 25 rokov.
V tomto smere nejde o novú skutočnosť ale o výhradu alebo námietku právnej
povahy, subsumovateľnú pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
a preskúmateľnú len v dovolacom konaní, čo tiež najvyšší súd výslovne uviedol vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí. To rovnako platí aj vo vzťahu k námietke, že v pôvodnom
konaní bol činný sudca, ktorý z dôvodu zaujatosti mal byť vylúčený z vykonávania úkonov
trestného konania. Naopak, dôvodom obnovy konania podľa § 394 ods. 5 Tr. por. by bolo
zistenie, že sudca v pôvodnom konaní porušením povinností spáchal trestný čin. Také
zistenie sa však musí opierať o právoplatný rozsudok a nie len o tvrdenie, v danom prípade
odsúdeného .“
V súvislosti s citovaným ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na
svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že zásadne nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a
tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Vychádzajúc z uvedených právnych východísk ústavný súd zdôrazňuje, že
na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl.
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva
iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci najvyšším súdom) by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012).
Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy
pôvodného konania v jeho trestnej veci najvyšším súdom – osobitne jeho závery – takéto
nedostatky nevykazujú.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že najvyšší súd jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo v prípade sťažovateľa nie sú
splnené dôvody na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku.
Najvyšší súd vychádzajúci z ústavne konformnej interpretácie označených ustanovení
Trestného poriadku v napadnutom uznesení skonštatoval nedostatok nových skutočností
a nových dôkazov, ktoré by či už samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už
skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne
uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, a poukázal tiež na možnosti
uplatnenia iných mimoriadnych opravných prostriedkov zo strany sťažovateľa. Právny
záver o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol podľa názoru
ústavného súdu založený na ústavne akceptovateľnom výklade relevantnej právnej úpravy.
Podľa názoru ústavného súdu právny výklad najvyššieho súdu nedostatky v podobe
arbitrárnosti či svojvôle nevykazuje. Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor
ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí
právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov
ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa
neodôvodňujú prijatie jeho sťažnosti na ďalšie konanie, a preto nie sú splnené podmienky
na ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí,
návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015