Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 537/2015
PDF · 375.53 KB
No categories available
I. ÚS 537/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 7618/2015 a sp. zn. Rvp 7619/2015 vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9 Co 308/2014 z 15. mája 2014 a sp. zn. 9 Co 619/2014 z 5. augusta 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 7618/2015 a sp. zn. Rvp 7619/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. I. ÚS 537/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. mája
2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 308/2014 z 15. mája 2014 a sp. zn. 9 Co 619/2014 z 5. augusta 2014 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v právnych veciach vedených Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“), ktorých
predmetom je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle podmienok
vyplývajúcich zo zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom okresného súdu v exekučných konaniach,
v ktorých sťažovateľka vystupovala ako oprávnená a v ktorých je okresný súd zároveň tým
orgánom súdnej moci, ktorý sťažovateľke ňou požadovanú náhradu škody a nemajetkovej
ujmy spôsobil. Skutočnosti deklarované sťažovateľkou v jej jednotlivých žalobných
návrhoch doručených okresnému súdu a vychádzajúce z jej nesúhlasu spočívajúceho
predovšetkým v tom, že súd, ktorý škodu spôsobil, by mal rozhodovať o jej náhrade, tento
vyhodnotil ako námietky zaujatosti podané proti jednotlivým sudcom zaradeným na tento
súd a v ďalšom postupe rozhodol o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok
vo výške 66 € za vznesené námietky zaujatosti podľa položky č. 17 písm. a) Sadzobníka
súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Podľa názoru
sťažovateľky napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú založené na nesprávnom právnom
posúdení jej návrhov predostretých v podaných žalobách ako námietok zaujatosti, hoci tieto
podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené
v zmysle dikcie ustanovenia § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“ alebo „Občiansky súdny poriadok“).
3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu, ktoré zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie
a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP
v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho
začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom
súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 7618/2015 a sp. zn. Rvp 7619/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
8. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností týkajúcich sa napadnutých
rozhodnutí krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá
argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou,
ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal
v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich
v okolnostiach jej predmetných právnych vecí, o posúdení jej návrhov predostretých
v žalobách podaných podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
[(v súvislosti s oneskoreným postupom všeobecných súdov predovšetkým pri postupe podľa
§ 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov)], ako aj námietok zaujatosti a táto skutočnosť bola
podstatnou pre následné vyrubenie súdneho poplatku vo výške 66 € za podanú
námietku/námietky zaujatosti. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj
totožnosť v použitej právnej argumentácii, skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre
ustálenie záverov všeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež
posudzovaných ústavným súdom, pozn.), dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľke sú
nepochybne známe dôvody odmietnutia sťažností v rovnakých prípadoch, ako aj vyslovený
právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej
zásadnej/kľúčovej argumentácie sťažovateľky voči napadnutým rozhodnutiam krajského
súdu sa táto nemení, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj
v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 307/2014, I. ÚS 308/2014, I. ÚS
309/2014, I. ÚS 310/2014, I. ÚS 435/2014, I. ÚS 439/2014, I. ÚS 441/2014, I. ÚS
516/2014, I. ÚS 744/2014, I. ÚS 800/2014, II. ÚS 61/2014, II. ÚS 273/2014, II. ÚS
295/2014, II. ÚS 461/2014, II. ÚS 462/2014, II. ÚS 463/2014, II. ÚS 467/2014, II. ÚS
468/2014, II. ÚS 488/2014, II. ÚS 646/2014, II. ÚS 700/2014, II. ÚS 732/2014, II. ÚS
882/2014, III. ÚS 496/2014, III. ÚS 497/2014, IV. ÚS 498/2014, III. ÚS 482/2014, III ÚS
483/2014, III. ÚS 484/2014, III. ÚS 506/2014, III. ÚS 508/2014, III. ÚS 509/2014, III. ÚS
604/2014, IV. ÚS 219/2014, IV. ÚS 220/2014, IV. ÚS 236/2014, IV. ÚS 237/2014, IV. ÚS
239/2014, IV. ÚS 240/2014, IV. ÚS 241/2014, IV. ÚS 242/2014, IV. ÚS 243/2014, IV. ÚS
244/2014, IV. ÚS 245/2014...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností
sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemá
dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už
citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností
z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. Nad rámec už uvedeného a v kontexte s prílohami každej podanej ústavnej
sťažnosti, ktoré obsahujú rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) a iných všeobecných súdov a ktorými sťažovateľka mieni presvedčivo
preukázať nesprávny výklad zákona vo veci konajúcim krajským súdom, ústavný súd
zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody uvedené v rozhodnutí sú
vecne správne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria a, č. 229, bod 61, správa
Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29). Je
vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť
spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny. Z rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že
rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou
súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je
založený na precedensoch ako prameňoch práva). Ústavnému súdu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS
18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Navyše, nie je možné vnímať
postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská
najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj
rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
10. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu
a vrátenie vecí na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie,
preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
11. V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že
nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni
ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah.
Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie
materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje a je
to porušením buď zákonných alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2015