Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 811/2015
PDF · 213.71 KB
No categories available
II. ÚS 811/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 195/2015, Rvp 196/2015, Rvp 197/2015, Rvp 669/2015, Rvp 961/2015, Rvp 962/2015,
Rvp 963/2015, Rvp 2551/2015, Rvp 2552/2015, Rvp 3914/2015, Rvp 3915/2015,
Rvp 3916/2015, Rvp 3917/2015 a Rvp 3918/2015 vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 3 Er 421/2004 zo 4. decembra 2013
(Rvp 195/2015), sp. zn. 3 Er 683/2008 z 1. apríla 2014 (Rvp 196/2015), sp. zn.
3 Er 757/2008 zo 14. apríla 2014 (Rvp 197/2015), sp. zn. 3 Er 784/2009 z 8. apríla 2014
(Rvp 669/2015), sp. zn. 3 Er 100/2004 zo 4. decembra 2013 (Rvp 961/2015), sp. zn.
3 Er 313/2006 z 20. marca 2014 (Rvp 962/2015), sp. zn. 3 Er 141/2007 z 8. apríla 2014
(Rvp 963/2015), sp. zn. 3 Er 217/2004 z 19. marca 2014 (Rvp 2551/2015), sp. zn.
3 Er 621/2009 z 8. apríla 2014 (Rvp 2552/2015), sp. zn. 3 Er 434/2009 zo 7. apríla 2014
(Rvp 3914/2015), sp. zn. 3 Er 767/2008 zo 16. apríla 2014 (Rvp 3915/2015), sp. zn.
3 Er 15/2009 zo 7. apríla 2014 (Rvp 3916/2015), sp. zn. 3 Er 22/2009 zo 4. apríla 2014
(Rvp 3917/2015) a sp. zn. 3 Er 711/2009 z 1. apríla 2014 (Rvp 3918/2015) a postupom,
ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE 45/2014
z 21. augusta 2014 (Rvp 195/2015), sp. zn. 26 CoE 56/2014 zo 14. októbra 2014
(Rvp 196/2015), sp. zn. 3 CoE 77/2014 z 10. septembra 2014 (Rvp 197/2015), sp. zn.
7 CoE 95/2014 z 29. septembra 2014 (Rvp 669/2015), sp. zn. 12 CoE 46/2014 z 21. októbra
2014 (Rvp 961/2015), sp. zn. 14 CoE 52/2014 z 13. novembra 2014 (Rvp 962/2015), sp. zn.
5 CoE 81/2014 z 28. októbra 2014 (Rvp 963/2015), sp. zn. 2 CoE 78/2014 z 28. augusta
2014 (Rvp 2551/2015), sp. zn. 24 CoE 47/2014 z 28. augusta 2014 (Rvp 2552/2015), sp. zn.
18 CoE 78/2014 z 28. augusta 2014 (Rvp 3914/2015), sp. zn. 7 CoE 89/2014 z 21. augusta
2014 (Rvp 3915/2015), sp. zn. 2 CoE 81/2014 z 28. augusta 2014 (Rvp 3916/2015), sp. zn.
18 CoE 81/2014 z 28. augusta 2014 (Rvp 3917/2015) a sp. zn. 9 CoE 54/2014
z 27. novembra 2014 (Rvp 3918/2015) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 195/2015, Rvp 196/2015, Rvp 197/2015, Rvp 669/2015, Rvp 961/2015,
Rvp 962/2015, Rvp 963/2015, Rvp 2551/2015, Rvp 2552/2015, Rvp 3914/2015,
Rvp 3915/2015, Rvp 3916/2015, Rvp 3917/2015 a Rvp 3918/2015 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 195/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
2
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. januára
2015, 20. januára 2015, 26. januára 2015, 23. februára 2015 a 19. marca 2015 doručené
sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uzneseniami Okresného súdu
Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len
„napadnuté uznesenia okresného súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 47
charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia
(ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili
sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
Z dôvodu, že dlžníci si svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových
zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na
uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej
zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie
exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej
podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským
súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade
ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, boli exekúcie napadnutými
uzneseniami okresného súdu ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne
zastavené. Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu
potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu argumentuje, že
napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu, boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, charty, práva podľa
dohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým,
že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie
ktorých okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu
právomoci okresného súdu ako súdu exekučného. Podľa sťažovateľky totiž exekučný súd
nie je oprávnený na vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa
sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení
exekúcií, čím jej mal odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci
vyjadriť, pričom tieto rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo
jej právne postavenie. Sťažovateľky totiž v predmetných veciach disponuje exekučným
titulom (rozhodcovským rozsudkom alebo notárskou zápisnicou), avšak tento je
nevykonateľný. Uvedené pochybenia okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani
krajský súd.
4
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný
súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im
to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že oba súdy veci nesprávne
právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“); podľa sťažovateľky
sa totiž okresný súd a krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo
dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve alebo udelenie splnomocnenia
dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu
považovali za neprijateľnú podmienku, pričom zároveň nerešpektovali ani jej návrh na
prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej
únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“
v konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1
a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však podľa sťažovateľky
vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex
offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať
ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako
aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty napadnutými
uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté
uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie
konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
6
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti
ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,
tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými
uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv
napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu;
okresný súd napadnutými uzneseniami zamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení
na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach
sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými
uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Námietky sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam krajského súdu možno
sumarizovať do štyroch základných skupín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský
súd nenapravil pochybenia okresného súdu, ktorý ako exekučný súd podľa jej názoru konal
nad rámec svojich kompetencií, keď vecne preskúmaval exekučné tituly (potom, ako už
tieto exekučné tituly boli preskúmané pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie
exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia
8
okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky
a notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa jej názoru nie je prameňom
práva. Ďalšia námietka sťažovateľka smeruje proti tomu, že krajský súd a pred ním okresný
súd hoci mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice
Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, ktorej podstatou by
bola odpoveď na otázku, či sa ustanovenia smernice Rady majú vykladať a aplikovať tak, že
„... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo na otázku,
prečo treba splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu
osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka namieta, že krajský súd, ako ani
pred ním okresný súd nenariadili v jej veciach pojednávanie, hoci im to ukladá § 57 ods. 5
Exekučného poriadku, pričom nenariadením pojednávaní jej mali odňať právo konať pred
súdom.
Po preskúmaní uvedených námietok ústavný súd konštatuje, že ide o námietky, ktoré
uplatnila sťažovateľka v celom rade svojich predchádzajúcich sťažností, pričom ústavný súd
sa nimi zaoberal a dospel k záveru, že sú z ústavného hľadiska nedôvodné a nesignalizujú,
že namietanými uzneseniami či postupmi všeobecných súdov mohlo dôjsť k porušeniu
sťažovateľkou označených práv.
Keďže sťažnosti preskúmavané v tomto konaní sú založené na v zásade identickej
argumentácii ako predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky, ústavný súd, aplikujúc zásadu
hospodárnosti svojho postupu, nepovažuje za potrebné opakovať svoju argumentáciu, na
základe ktorej predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodné a odmietol
ich v časti smerujúcej proti rozhodnutiam odvolacích súdov ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svojimi novými sťažnosťami zbytočne zahlcuje
rozhodovaciu agendu ústavného súdu, hoci dôvody, pre ktoré ústavný súd odmieta jej
identické sťažnosti, sú jej známe, ústavný súd považuje za dostatočné poukázať na
uznesenia, v ktorých je obsiahnutá jeho argumentácia, na základe ktorej dospel k záveru
o neodôvodnenosti sťažností sťažovateľky [ide napr. o uznesenia sp. zn. I. ÚS 382/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012
z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013 a II. ÚS 562/2013
z 30. októbra 2013 (tieto sa týkali prípadov, keď bol exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, pozn.) alebo uznesenia sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn.
IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013
a I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013 (ide o prípady, keď bola exekučným titulom notárska
zápisnica, pozn.)] a konštatuje, že táto argumentácia sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na
sťažnosti predbežne prerokúvané v tomto konaní.
Osobitne považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k tej časti argumentácie
sťažovateľky, v ktorej poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012. Označeným uznesením Krajský súd v Bratislave
zrušil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny
a v časti úrokov z omeškania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že Krajský súd
v Bratislave zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v predmetnej veci z dôvodu
nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia, nie však z dôvodov, ktoré sú
relevantné pre posudzovanie napadnutých uznesení krajského súdu.
Ústavný súd považuje za potrebné zaujať výslovne svoj postoj aj k argumentácii
sťažovateľky týkajúcej sa namietaného porušenia jej práv na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti
konania. K porušeniu zásady kontradiktórnosti konania malo dôjsť tým, že krajský súd
v napadnutých veciach pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej
doložky) ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom
(sťažovateľka túto povinnosť krajského súdu odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci
Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, pozn.). Ústavný súd
vo vzťahu k tejto argumentácii uvádza, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa
s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných
dôvodov už z napadnutých uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania,
v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú
10
v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení
napadnutých uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch
vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi
sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a formuloval právne názory, na
základe ktorých dospel k záveru, že odvolaniami napadnuté uznesenia okresného súdu sú
vecne správne.
V prospech ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, ústavný súd pripomína, že pre
ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch
stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená
zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade
prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel
k záveru, že napadnutým postupom krajského súdu bol v daných veciach princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný. Za týchto okolností nič nesignalizuje, že
napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu
práv, ktoré označila sťažovateľka.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky v častiach, ktoré smerovali proti napadnutým uzneseniam krajského súdu
a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnené.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa
s ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015
12