Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 811/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou

spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:

, , , , , ,

, , , , ,

, a vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , podľa

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Okresného súdu Kežmarok sp. zn. zo 4. decembra 2013

(), sp. zn. z 1. apríla 2014 (), sp. zn.

zo 14. apríla 2014 (), sp. zn. z 8. apríla 2014

(), sp. zn. zo 4. decembra 2013 (), sp. zn.

z 20. marca 2014 (), sp. zn. z 8. apríla 2014

(), sp. zn. z 19. marca 2014 (), sp. zn.

z 8. apríla 2014 (), sp. zn. zo 7. apríla 2014

(), sp. zn. zo 16. apríla 2014 (), sp. zn.

zo 7. apríla 2014 (), sp. zn. zo 4. apríla 2014

() a sp. zn. z 1. apríla 2014 () a postupom,

ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , podľa Charty základných práv

Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 21. augusta 2014 (), sp. zn. zo 14. októbra 2014

(), sp. zn. z 10. septembra 2014 (), sp. zn.

z 29. septembra 2014 (), sp. zn. z 21. októbra

2014 (), sp. zn. z 13. novembra 2014 (), sp. zn.

z 28. októbra 2014 (), sp. zn. z 28. augusta

2014 (), sp. zn. z 28. augusta 2014 (), sp. zn.

z 28. augusta 2014 (), sp. zn. z 21. augusta

2014 (), sp. zn. z 28. augusta 2014 (), sp. zn.

z 28. augusta 2014 () a sp. zn.

z 27. novembra 2014 () a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , , ,

, , , , ,

Rvp 3915/2015, , a s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

2

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. januára

2015, 20. januára 2015, 26. januára 2015, 23. februára 2015 a 19. marca 2015 doručené

sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), podľa Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

a tiež porušenie a dohovoru uzneseniami Okresného súdu

Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len

„napadnuté uznesenia okresného súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj

porušenie svojich základných práv podľa a , podľa

charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia

(ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť

podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola

priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade

sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len

„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili

sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,

ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene

dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného

titulu.

Z dôvodu, že dlžníci si svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových

zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na

uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej

zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie

exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej

podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským

súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade

ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkou

zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, boli exekúcie napadnutými

uzneseniami okresného súdu ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne

zastavené. Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu

potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu argumentuje, že

napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu, boli porušené ňou označené základné práva podľa , charty, práva podľa

dohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým,

že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie

ktorých okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu

právomoci okresného súdu ako súdu exekučného. Podľa sťažovateľky totiž exekučný súd

nie je oprávnený na vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa

sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení

exekúcií, čím jej mal odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci

vyjadriť, pričom tieto rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo

jej právne postavenie. Sťažovateľky totiž v predmetných veciach disponuje exekučným

titulom (rozhodcovským rozsudkom alebo notárskou zápisnicou), avšak tento je

nevykonateľný. Uvedené pochybenia okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani

krajský súd.

4

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný

súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im

to ukladá

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že oba súdy veci nesprávne

právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“); podľa sťažovateľky

sa totiž okresný súd a krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo

dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve alebo udelenie splnomocnenia

dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu

považovali za neprijateľnú podmienku, pričom zároveň nerešpektovali ani jej návrh na

prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej

únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“

v konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt

proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1

a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však podľa sťažovateľky

vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex

offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať

ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa charty, práv podľa dohovoru

a podľa dodatkového protokolu a tiež porušenie a dohovoru

napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako

aj porušenie jej základných práv podľa a , práv podľa

ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty napadnutými

uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, napadnuté

uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie

konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

6

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti

ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,

tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými

uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich garantovaných práv

napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu;

okresný súd napadnutými uzneseniami zamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení

na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými

uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Námietky sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam krajského súdu možno

sumarizovať do štyroch základných skupín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský

súd nenapravil pochybenia okresného súdu, ktorý ako exekučný súd podľa jej názoru konal

nad rámec svojich kompetencií, keď vecne preskúmaval exekučné tituly (potom, ako už

tieto exekučné tituly boli preskúmané pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie

exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia

8

okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky

a notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa jej názoru nie je prameňom

práva. Ďalšia námietka sťažovateľka smeruje proti tomu, že krajský súd a pred ním okresný

súd hoci mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice

Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, ktorej podstatou by

bola odpoveď na otázku, či sa ustanovenia smernice Rady majú vykladať a aplikovať tak, že

„... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na

základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo na otázku,

prečo treba splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu

osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, považovať za

neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka namieta, že krajský súd, ako ani

pred ním okresný súd nenariadili v jej veciach pojednávanie, hoci im to ukladá § 57 ods. 5

Exekučného poriadku, pričom nenariadením pojednávaní jej mali odňať právo konať pred

súdom.

Po preskúmaní uvedených námietok ústavný súd konštatuje, že ide o námietky, ktoré

uplatnila sťažovateľka v celom rade svojich predchádzajúcich sťažností, pričom ústavný súd

sa nimi zaoberal a dospel k záveru, že sú z ústavného hľadiska nedôvodné a nesignalizujú,

že namietanými uzneseniami či postupmi všeobecných súdov mohlo dôjsť k porušeniu

sťažovateľkou označených práv.

Keďže sťažnosti preskúmavané v tomto konaní sú založené na v zásade identickej

argumentácii ako predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky, ústavný súd, aplikujúc zásadu

hospodárnosti svojho postupu, nepovažuje za potrebné opakovať svoju argumentáciu, na

základe ktorej predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodné a odmietol

ich v časti smerujúcej proti rozhodnutiam odvolacích súdov ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svojimi novými sťažnosťami zbytočne zahlcuje

rozhodovaciu agendu ústavného súdu, hoci dôvody, pre ktoré ústavný súd odmieta jej

identické sťažnosti, sú jej známe, ústavný súd považuje za dostatočné poukázať na

uznesenia, v ktorých je obsiahnutá jeho argumentácia, na základe ktorej dospel k záveru

o neodôvodnenosti sťažností sťažovateľky [ide napr. o uznesenia sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 18. septembra 2012, sp. zn. z 31. januára 2013 a

z 30. októbra 2013 (tieto sa týkali prípadov, keď bol exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok, pozn.) alebo uznesenia sp. zn. zo 7. februára 2013, sp. zn.

z 31. januára 2013, sp. zn. z 31. januára 2013

a z 11. decembra 2013 (ide o prípady, keď bola exekučným titulom notárska

zápisnica, pozn.)] a konštatuje, že táto argumentácia sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na

sťažnosti predbežne prerokúvané v tomto konaní.

Osobitne považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k tej časti argumentácie

sťažovateľky, v ktorej poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. novembra 2012. Označeným uznesením Krajský súd v Bratislave

zrušil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny

a v časti úrokov z omeškania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že Krajský súd

v Bratislave zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v predmetnej veci z dôvodu

nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia, nie však z dôvodov, ktoré sú

relevantné pre posudzovanie napadnutých uznesení krajského súdu.

Ústavný súd považuje za potrebné zaujať výslovne svoj postoj aj k argumentácii

sťažovateľky týkajúcej sa namietaného porušenia jej práv na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti

konania. K porušeniu zásady kontradiktórnosti konania malo dôjsť tým, že krajský súd

v napadnutých veciach pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej

doložky) ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom

(sťažovateľka túto povinnosť krajského súdu odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci

Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, pozn.). Ústavný súd

vo vzťahu k tejto argumentácii uvádza, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa

s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných

dôvodov už z napadnutých uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania,

v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú

10

v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení

napadnutých uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch

vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi

sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a formuloval právne názory, na

základe ktorých dospel k záveru, že odvolaniami napadnuté uznesenia okresného súdu sú

vecne správne.

V prospech ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, ústavný súd pripomína, že pre

ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch

stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená

zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade

prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné

procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel

k záveru, že napadnutým postupom krajského súdu bol v daných veciach princíp

kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených ,

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný. Za týchto okolností nič nesignalizuje, že

napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu

práv, ktoré označila sťažovateľka.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky v častiach, ktoré smerovali proti napadnutým uzneseniam krajského súdu

a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa

s ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015

12