Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 522/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka vo veci sťažností občianskeho združenia –

, zastúpeného obchodnou spoločnosťou ,

, v mene ktorej koná konateľ a advokát

, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 21. mája 2015, sp. zn.

z 5. mája 2015, sp. zn. z 21. mája 2015, sp. zn. z 5. mája 2015

a sp. zn. z 5. mája 2015 takto

rozhodol:

1. Základné právo občianskeho združenia –

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. mája 2015,

sp. zn. z 5. mája 2015, sp. zn. z 21. mája 2015, sp. zn.

z 5. mája 2015 a sp. zn. z 5. mája 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. mája 2015, sp. zn. z 5. mája 2015, sp. zn. z 21. mája

2015, sp. zn. z 5. mája 2015 a sp. zn. z 5. mája 2015

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia občianskeho združenia – v sume 296,44 €

(slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet obchodnej spoločnosti

, , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -19

z 20. októbra 2015 spojil a prijal na ďalšie konanie sťažnosti občianskeho združenia –

, (ďalej len „sťažovateľ“),

pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. mája 2015, sp. zn. z 5. mája 2015, sp. zn. z 21. mája

2015, sp. zn. z 5. mája 2015 a sp. zn. z 5. mája 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľ v sťažnostiach uviedol, že žalobami podanými Krajskému súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sa domáhal preskúmania zákonnosti fiktívnych rozhodnutí

starostov obcí , ktoré vydali v správnom

konaní o sprístupnenie informácií podľa o slobodnom prístupe

k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)

v znení neskorších predpisov. Krajský súd uzneseniami č. k. -30 z 28. januára

2014, č. k. -33 z 28. januára 2014, č. k. -28 z 28. januára 2014,

č. k. -20 z 28. januára 2014 a č. k. -31 z 28. januára 2014

konania zastavil, pretože dospel k záveru, že „žalovaný nemal možnosť poznať obsah

žiadosti žalobcu, nedošlo k začatiu konania podľa zákona o slobode informácií, a nemohlo

ani dôjsť k založeniu fiktívneho rozhodnutia, ktoré žalobca napáda“. Proti týmto

uzneseniam podal sťažovateľ odvolania, ktoré najvyšší súd napadnutými uzneseniami

odmietol ako oneskorene podané z dôvodu, že „žalobca podal prostredníctvom právneho

zástupcu odvolanie až 26. februára 2014 (elektronicky, podpísané zaručeným elektronickým

podpisom), teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania“ vyplývajúcej z § 204 ods. 1

.

Sťažovateľ v sťažnostiach namietal, že odvolania proti uzneseniam krajského súdu

podal včas a nebol dôvod, aby ich najvyšší súd odmietol. Podľa jeho názoru to bol práve

najvyšší súd, ktorý lehotu na podanie odvolaní posúdil nesprávne, keďže jeho právny

zástupca ešte 24. februára 2014 o 8:51 h prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s., podal

krajskému súdu poštovú zásielku s podacím číslom UU928549463SK, ktorej obsahom bol

CD-nosič s nahratými odvolaniami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom.

Sťažovateľ poukázal na to, že takáto možnosť podania vyplýva účastníkom súdnych konaní

z inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky uverejnenej na jeho

internetovej stránke, preto mu nemôže byť na ujmu, že v dôsledku nesprávneho

zaevidovania podaní elektronickou podateľňou krajského súdu najvyšší súd jeho odvolania

meritórne nepreskúmal, čím zároveň porušil jeho základné právo na súdu ohradu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Sťažovateľ v petite sťažností žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenia zrušil a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -68 zo 6. októbra

2015 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom okrem iného uviedla, že najvyšší

súd „pri posudzovaní včasnosti podaného odvolania vychádzal z obsahu spisu krajského

súdu a zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa

doručené dňa 07. februára 2014, lehota na podanie odvolania začala sťažovateľovi plynúť

dňa 08. februára 2014 a posledný deň tejto lehoty pripadol na 24. február 2014 (pondelok).

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej skutočnosti, že odvolanie proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici... podal včas, a teda dňa 24. februára 2014, o čom priložil aj podací

lístok č. UU928549463SK vyhotovený o 8:51 h, najvyšší súd uvádza, že pri rozhodovaní

vychádzal z obsahu súdneho spisu, pričom z viacerých listín obsahu súdneho spisu vyplýva

skutočnosť, že predmetné podanie bolo podané oneskorene... Fotokópia podacieho lístku

však nepreukazuje, že obsahom zásielky bol skutočne CD-nosič, na ktorom sa nachádzalo

odvolanie sťažovateľa.“.

Dňa 19. novembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko sťažovateľa

k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu, v ktorom uviedol, že predložené sťažnosti

naďalej považuje za dôvodné, a zároveň vyčíslil trovy konania pozostávajúce z trov jeho

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom na celkovú sumu 2 180,23 €.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní zo 16. novembra 2015 a predsedníčka

najvyššieho súdu v podaní č. k. -68 z 20. novembra 2015 uviedli, že netrvajú

na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

najvyššieho súdu, ktorými odmietol jeho odvolania proti uzneseniam krajského súdu ako

oneskorene podané.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanie

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v a zákonom ustanovenom

procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho

rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú

vyvoditeľné z a nasl. a dohovoru. Všeobecný súd by mal

v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú

presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom

súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov [ (ďalej

aj „OSP“); napr. , , , ].

Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Námietku porušenia označených práv napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

sťažovateľ odôvodnil tým, že najvyšší súd 15-dňovú lehotu na podanie odvolaní proti

uzneseniam krajského súdu, ktoré mu boli doručené 7. februára 2014, posúdil nesprávne,

keďže jeho právny zástupca ešte 24. februára 2014 o 8:51 h prostredníctvom Slovenskej

pošty, a. s., podal krajskému súdu poštovú zásielku s podacím číslom UU928549463SK,

ktorej obsahom bol CD-nosič s nahratými odvolaniami podpísanými zaručeným

elektronickým podpisom. Sťažovateľ poukázal na to, že takáto možnosť podania vyplýva

účastníkom súdnych konaní z inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

uverejnenej na jeho internetovej stránke, preto mu nemôže byť na ujmu, že v dôsledku

nesprávneho zaevidovania podaní elektronickou podateľňou krajského súdu najvyšší súd

jeho odvolania meritórne nepreskúmal.

Podľa lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia

uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti

určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec

lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší

nasledujúci pracovný deň.

Podľa lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon

na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,

elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej

alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými

prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;

podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.

Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.

Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že spornú otázku, či

odvolania sťažovateľa proti uzneseniam krajského súdu boli podané včas, a teda v súlade

s citovanými procesnoprávnymi predpismi, je v okolnostiach daného prípadu nutné

považovať za skutkovú otázku, ktorej preskúmavanie je vo všeobecnosti limitované jeho

ústavným postavením.

Ústavný súd totiž už skôr vyslovil, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie

skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových tvrdení

(). Aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod

spravodlivým súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo

účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil

právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad

zisťovania včasnosti podaného opravného prostriedku, napriek tomu ústavný súd z dôvodu

úzkej súvislosti prejednávanej veci so základným právom na súdnu ochranu preskúmal

relevantné skutočnosti spojené s postupom a rozhodovaním najvyššieho súdu.

Po preskúmaní spisov krajského súdu sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ústavný súd zistil,

že v každom z nich je založená identická fotokópia listu advokátskej kancelárie

, z 24. februára 2014 označeného ako „Zaslanie podaní (odvolaní) žalobcu“,

ktorého prílohu mal tvoriť „CD nosič s podaniami, 1x“ (ďalej len „list“). List bol

krajskému súdu doručený poštou „26-02-2014“ spolu s prílohou „1x CD“ a bol

zaevidovaný do registra „Spr“ pod sp. zn. Spr 526/14. Vzhľadom na to, že poštová obálka

preukazujúca túto skutočnosť sa v spisoch krajského súdu nenachádzala a na liste nebola

vyznačená ani informácia/poznámka, ku ktorej spisovej značke bola poštová obálka

pripojená, ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu na jej dodatočné predloženie,

čo urobil listom sp. zn. Spr 1358/15 z 1. decembra 2015, v ktorom uviedol, že „je zrejmé, že

zásielka bola podaná na pošte dňa 24. februára 2014“. Zo spisov krajského súdu taktiež

vyplýva, že „Prijaté elektronické podanie č. 140226170247127“ elektronická podateľňa

krajského súdu prijala a overila 26. februára 2014.

Na základe uvedených skutočností považoval ústavný súd za preukázané, že poštová

zásielka s podacím číslom UU928549463SK, ktorá bola právnym zástupcom sťažovateľa

podaná na poštovú prepravu 24. februára 2014, bola krajskému súdu riadne doručená

26. februára 2014, čo potvrdila nečitateľným podpisom na to splnomocnená osoba. Napriek

tomu, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu, aby v súlade s citovanými ustanoveniami

na takéto podanie prihliadol a pri odôvodňovaní svojho

rozhodnutia sa presvedčivo vysporiadal nielen s otázkou, či bolo podané v zákonom

ustanovenej lehote, ale najmä s otázkou, či bolo podané zákonom ustanoveným spôsobom,

tak neurobil, pretože vychádzal výlučne z predkladacích správ, podľa ktorých „odvolanie

voči rozhodnutiu... bolo doručené elektronickým podaním dňa 26. 02. 2014“. Ústavný súd

preto dospel k záveru, že najvyšší súd pri overovaní včasnosti podania odvolaní

sťažovateľom proti uzneseniam krajského súdu nepostupoval správne, keď vychádzal iba

z obsahu predkladacích správ nachádzajúcich sa v jednotlivých spisoch krajského súdu,

ktoré údaj o presnom dátume podania odvolaní neobsahovali, čím sa dopustil takého

procesného pochybenia, ktoré zbavilo sťažovateľa prístupu k súdu, a tým aj možnosti, aby

najvyšší súd ako odvolací súd ním podané odvolania meritórne preskúmal.

Keďže v okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie, ktoré

je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné, ústavný súd rozhodol, že najvyšší

súd napadnutými uzneseniami porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd rozhodol, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa, v záujme efektívnej ochrany týchto práv

rozhodol aj o zrušení napadnutých uznesení najvyššieho súdu a vrátení mu veci na ďalšie

konanie (bod 2 výroku tohto nálezu), v ktorom bude najvyšší súd povinný opätovne

rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľa proti uzneseniam krajského súdu, pričom bude

viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v II. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6

).

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a ktoré jeho

právny zástupca v liste zo 16. novembra 2015 vyčíslil celkovou sumou 2 180,23 €.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 296,44 € z dôvodu trov

právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné

vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2015) v sume po 139,83 € a dva režijné paušály

v sume po 8,39 €, ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd k tejto sume nepripočítal daň z pridanej hodnoty, pretože dôkaz

o registrácii advokáta pre tento druh dane mu ku dňu rozhodovania o sťažnostiach nebol

predložený. Ústavný súd sťažovateľovi nepriznal ani náhradu za tretí úkon právnej služby –

stanovisko k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu, pretože neobsahovalo žiadne ďalšie

skutočnosti relevantné pre rozhodnutie ústavného súdu v merite veci. Vzhľadom na to, že

ústavný súd už v uznesení č. k. -19 z 20. októbra 2015 skonštatoval právnu

a skutkovú súvislosť predložených sťažností, a keďže v okolnostiach daného prípadu

osobitné písomné vyhotovenie každej zo sťažností právnym zástupcom sťažovateľa nebolo

nutné ani hospodárne, jeho návrhu na priznanie „odmien za dve úkony právnej služby

vykonané v každej z piatich spojených vecí... pred ich spojením“ a „odmeny za 11 režijných

paušálov k vykonaným 11 úkonom právnej služby“ nevyhovel.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015