Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 571/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

16. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1,

Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -80

zo 6. júna 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. októbra 2014, ako aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. novembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len

„dodatkový protokol“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -80 zo 6. júna 2013 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu zo 6. júna 2013“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu z 8. októbra 2014“), ako aj namietaného porušenia jej základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru v spojení s

ods. 2 postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 13. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 13. októbra 2015“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len

„Sociálna poisťovňa“), rozhodnutím č. 535 607 2740 z 9. júla 2010 priznala sťažovateľke

predčasný dôchodok v sume 251 € mesačne.

Následne Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 535 607 2740 z 1. marca 2011 (ďalej

len „rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 1. marca 2011“) zastavila sťažovateľke výplatu

predčasného starobného dôchodku od 10. marca 2011 z dôvodu, že sťažovateľka podľa

o sociálnom poistení v znení

Z. z. o sociálnom poistení v znení , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) nespĺňa podmienky

ustanovené po 28. februári 2011 pre nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku,

keďže nedovŕšila dôchodkový vek a je naďalej povinne dôchodkovo poistená.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne z 1. marca 2011

odvolanie, o ktorom rozhodol v rámci správneho súdnictva krajský súd rozsudkom

zo 6. júna 2013 tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne

z 1. marca 2011 potvrdil. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na závery

vyslovené v náleze ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 o súlade

okrem iných § 293bt zákona o sociálnom poistení.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom z 8. októbra 2014

potvrdil rozsudok krajského súdu zo 6. júna 2013.

Sťažovateľka proti rozsudku najvyššieho súdu z 8. októbra 2014 podala dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 13. októbra 2015 tak, že dovolacie konanie

zastavil pre nedostatok podmienok pre konanie, keďže dovolanie proti rozhodnutiu

v správnom súdnictve je neprípustné.

Ústavný súd uznesením č. k. -10 z 12. februára 2015 odmietol

ako neprípustnú sťažnosť sťažovateľky doručenú ústavnému súdu 21. januára 2015, ktorou

namietala porušenie obdobných práv ako sťažnosťou, ktorá je predmetom tohto konania,

rozsudkom krajského súdu zo 6. júna 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu

z 8. októbra 2014, a to z dôvodu, že sťažovateľka proti označeným rozsudkom podala

dovolanie.

Sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu

zo 6. júna 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu z 8. októbra 2014, ako aj uznesením

najvyššieho súdu z 13. októbra 2015 a v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie

namieta, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 1. marca 2011 bola „obmedzená a

zastavená právoplatnosť“ rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 9. júla 2010, a preto

predmetné rozhodnutie „pôsobí retroaktívne, čo Slovenský právny poriadok nepripúšťa“, s

čím sa všeobecné súdy v napadnutých rozhodnutiach náležite nevysporiadali. Sťažovateľka

vidí porušenie svojich práv aj v tom, že krajský súd ani najvyšší súd nevyhoveli jej návrhu

a nepredložili vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska k súladu § 293bt zákona

o sociálnom poistení s čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru. Ústavný súd v konaní

o súlade označeného ustanovenia s vedenom pod sp. zn.

neposudzoval súlad tohto ustanovenia s článkami dohovoru a dodatkového protokolu

označenými sťažovateľkou, a preto podľa sťažovateľky krajský súd a následne najvyšší súd

v odvolacom konaní dospeli k nesprávnym právnym záverom, keď tieto odôvodňovali

závermi ústavného súdu v náleze z 28. novembra 2012.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základných

práv podľa , a a práv podľa ,

a dohovoru a podľa dodatkového protokolu v spojení s

rozsudkom krajského súdu zo 6. júna 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu

z 8. októbra 2014, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práv podľa dohovoru v spojení s postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. októbra 2015. Sťažovateľka ďalej navrhla, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského

súdu zo 6. júna 2013 a rozsudok najvyššieho súdu z 8. októbra 2014, vec vrátil krajskému

súdu na nové konanie, a priznal jej finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a a práv podľa ,

a dohovoru a podľa dodatkového protokolu v spojení s

rozsudkom krajského súdu zo 6. júna 2013 (ktorým bolo na základe opravného prostriedku

sťažovateľky potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 1. marca 2011 o zastavení

výplaty predčasného starobného dôchodku) a rozsudkom najvyššieho súdu

z 8. októbra 2014 (ktorým bol na základe odvolania sťažovateľky potvrdený rozsudok

krajského súdu), ako aj porušenie základných práv podľa a

a práv podľa dohovoru v spojení s postupom najvyššieho

súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. októbra 2015.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej argumentácie namieta nesprávne závery

krajského súdu i najvyššieho súdu, pokiaľ tieto odobrili závery v rozhodnutí Sociálnej

poisťovne z 1. marca 2011 o zastavení výplaty predčasného starobného dôchodku

podľa § 293bt ods. 3 zákona o sociálnom poistením, a to s poukazom na závery ústavného

súdu v náleze sp. zn. z 28. novembra 2012.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského

súdu zo 6. júna 2013

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Ústavný súd preto vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu označených

práv rozsudkom krajského súdu zo 6. júna 2013 konštatuje, že proti tomuto

prvostupňovému rozsudku bol prípustný a sťažovateľkou aj využitý riadny opravný

prostriedok, na základe ktorého bol tento rozsudok preskúmaný príslušným odvolacím

súdom v inštančnom postupe všeobecných súdov.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu základných práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu zo 6. júna 2013 nie je

daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa ,

a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom

najvyššieho súdu z 8. októbra 2014

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ), a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil,

že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími

námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

«V priebehu konania krajský súd zistil, že Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí

pléna 22. júna 2011 rozhodol vo veci návrhu 31 poslancov Národnej rady SR na začatie

konania podľa SR o súlade a a zákona

č. o sociálnom poistení v znení s ,

ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4

SR tak, že návrh prijíma na ďalšie konanie. Súd preto uznesením

č. k. -42 dňa 16. augusta 2011 konanie podľa

prerušil do dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov v tejto veci

vedenej na Ústavnom sude SR pod sp. zn. .

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 28. novembra 2012

rozhodol nálezom vo veci vedenej pod sp. zn. tak, že návrhu skupiny

31 poslancov Národnej rady SR nevyhovuje. Podľa názoru ústavného súdu napadnutými

ustanoveniami zákonodarca ústavne akceptovateľným spôsobom ustanovil nové kritéria

pre vznik nároku na predčasný starobný dôchodok a vznik nároku na jeho výplatu

(ako dva samostatné nároky), ktorý korešponduje s , ako aj s

ods. 1 .

Po zverejnení tohto nálezu krajský súd pokračoval v konaní, v ktorom bol viazaný

rozhodnutím ústavného súdu o tom, že namietaný právny predpis (§ 293bt zákona

č. ) nie je v rozpore s . Preto napadnuté rozhodnutia odporkyne

zo dňa 1. marca 2011, ako aj zo dňa 20. marca 2012 potvrdil ako zákonné. ...

Proti rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka včas odvolanie s odôvodnením,

že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má inú

vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa

neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočnosti, čo je v rozpore s , ,

Uviedla, že odporkyňa jej rozhodnutím č. 535 6072740 zo dňa 9. júla 2010 priznala

predčasný starobný dôchodok vo výške 251 € mesačne; následne rozhodnutím č. 535 607

2740 z 1. marca 2011 vyplácanie predčasného starobného dôchodku zastavila v súlade

s ustanovením v znení

Toto rozhodnutie považuje za diskriminačné a retroaktívne a preto navrhuje, aby odvolací

súd požiadal ústavný súd SR o zaujatie stanoviska, či

je v súlade s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

napadnutý rozsudok krajského súdu s nimi v súlade nie je, preto ho navrhuje zrušiť,

rovnako ako rozhodnutie odporkyne z 1. marca 2011. Zároveň si uplatňuje náhradu trov

prvostupňového aj odvolacieho konania z titulu trov právneho zastúpenia podľa uvedeného

vyčíslenia. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ,

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo

preskúmal bez pojednávania v súlade s a jednomyseľne dospel k

záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno vyhovieť.

Ak poistenec, ktorému bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona

účinného do 31. decembra 2010, nedovŕši dôchodkový vek do 28. februára 2011, je povinne

dôchodkovo poistený ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba

k 31. decembru 2010 a toto dôchodkové poistenie trvá po 28. februári 2011, nárok

na výplatu predčasného starobného dôchodku zaniká od najbližšej splátky predčasného

starobného dôchodku splatnej po 28. februári 2011 (§ 293bt ods. 3 prvá veta zákona

č. v znení ).

Opravný prostriedok navrhovateľky smeroval proti rozhodnutiu odporkyne č. 535

607 2740 zo dňa 1. marca 2011, ktorým podľa

o sociálnom poistení v znení zastavila navrhovateľke výplatu

predčasného starobného dôchodku od 10. marca 2011, pretože prestala spĺňať zákonné

podmienky na jeho výplatu - nedovŕšila dôchodkový vek a jej dôchodkové poistenie ako

samostatne zárobkovo činnej osobe trvalo po 28. februári 2011. Tieto nové podmienky

vyplývali z nového ustanovenia v znení novely č. 543/2010

Z. z. Jeho súladnosť s skúmal ústavný súd na návrh

31 poslancov Národnej rady SR a rozhodol o ňom nálezom sp. zn. tak,

že návrhu nevyhovel. Ako už podrobne uviedol krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia, v ktorom z tohto nálezu, ktorým je podľa viazaný,

vychádzal, ústavný súd dospel k záveru, že „napadnutými ustanoveniami (§ 67 ods. 4 a 5

v znení ) zákonodarca ústavne

akceptovateľným spôsobom ustanovil nové kritéria pre vznik nároku na predčasný starobný

dôchodok a vznik nároku na jeho výplatu (ako dva samostatné nároky), ktorý korešponduje

s čí. 39 ods. 3 , ako aj s “. K namietanému nesúladu

cit. zákona ústavný súd uviedol, že ust. § 293bt ods. 1 až 5 Zákona o sociálnom poistení

nepôsobia priamo spätne do minulosti, vykazujú však znaky nepravej retroaktivity.

Na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti zásahu štátu alebo platnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd opätovne uplatnil test

proporcionality, ktorý sa zakladá na troch po sebe nasledujúcich krokoch:

1. či existuje legitímny cieľ a racionálna väzba medzí napadnutou právnou normou

a účelom právnej úpravy,

2. či dané legislatívne opatrenie bolo skutočne nevyhnutné, keďže právna norma by

mala dosahovať sledovaný cieľ najmenej drastickým spôsobom,

3. či príslušná právna norma je primeraná vo vzťahu k zamýšľanému cieľu, pričom

vo všetkých bodoch dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že ústavný súd posudzoval namietaný zásah

aj z hľadiska práv a slobôd garantovaných medzinárodnými zmluvami, teda aj Dohovorom

o ochrane ľudských práv základných slobôd. Navyše čl. 14 Dohovoru, na ktorý poukazuje

navrhovateľka, upravuje zákaz diskriminácie, o ktorej v tomto prípade nemožno hovoriť,

pretože ako už uviedla aj odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu, podľa ustálenej judikatúry

ESĽP, k porušeniu zákazu diskriminácie dochádza vtedy, ak štáty bez objektívneho

a rozumného ospravedlnenia zaobchádzajú odlišne s osobami v analogických situáciách

alebo nezaobchádzajú odlišne s osobami, ktorých situácie sa citeľne líšia, pričom

pri aplikácii namietaného právneho predpisu bolo zaobchádzané rovnako so všetkými

poberateľmi predčasného starobného dôchodku v obdobnej situácii.

Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie odporkyne

č. 535 607 2740 zo dňa 1. marca 2011 za zákonné a preto rozsudok krajského súdu

ako vecne správny podľa potvrdil.»

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

rozsudkom najvyššieho súdu z 8. októbra 2014, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

najvyššieho súdu z 13. októbra 2015

Najvyšší súd uznesením z 13. októbra 2015 zastavil dovolacie konanie o dovolaní

sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu z 8. októbra 2014 a v odôvodnení uznesenia

uviedol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8. októbra 2014,

č. k. bolo právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku - ustanovujúcej správne súdnictvo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie navrhovateľky a dospel

k záveru, že konanie o ňom treba zastaviť.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona;

opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti

prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené (§ 246c ods. 1, prvá a druhá veta

).

Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je

prípustný ( tretia veta ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa. ( ).

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti

. Vychádzajúc s citovanej právnej úpravy Občianskeho

súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo vyplýva, že proti rozhodnutiu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný, teda

vychádzajúc zo znenia právnej normy upravujúcej prípustnosť opravného prostriedku proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu je zrejmé, že proti rozhodnutiu najvyššieho súdu nie je

prípustný tak riadny ako aj mimoriadny opravný prostriedok a súčasne zo žiadneho

ustanovenia piatej časti ustanovujúcej správne súdnictvo

nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v správnom súdnictve.

Z uvedeného plynie záver, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom

a teda ako súd dovolací nemá právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania

je prekážkou ďalšieho konania v danej vecí pred najvyšším súdom.

Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1

v spojení s konanie zastavil, keďže nemal právomoc konať vo veci samej.“

Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii (sústredenej na spochybnenie

správnosti záverov rozsudku krajského súdu zo 6. júna 2013 a rozsudku najvyššieho súdu

z 8. októbra 2014) neuviedla žiadne skutočnosti, ktorými by namietala správnosť záverov

najvyššieho súdu v jeho uznesení z 13. októbra 2015, a takéto nezistil ani ústavný súd.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

uznesením najvyššieho súdu z 13. októbra 2015, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými

nárokmi sťažovateľky uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015