Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 355/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Čiernym,

Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a 3 písm. c) a d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Žiline sp. zn. zo 7. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. júna 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné práva podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 17. júna 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. júna 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jaroslava

Čierneho, Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2015

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 7. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. novembra 2013 uznaný

za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) za použitia

a a bol mu uložený trest odňatia

slobody vo výmere dva roky a osem mesiacov so zaradením do ústavu na výkon

trestu so stredným stupňom stráženia. Krajský súd uznesením sp. zn.

zo 7. mája 2014 sťažovateľom podané odvolanie zamietol a najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 17. júna 2015 sťažovateľom podané dovolanie odmietol.

V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

Sťažovateľ koncentruje svoju argumentáciu do dvoch rovín.

V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namietal nedostatky spočívajúce

v presnom vymedzení skutku, resp. popisu skutkovej vety v rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 26. novembra 2013, a poukázal na to, že aj napriek tomu, že ponúkol

krajskému súdu ako súdu odvolaciemu konkrétne dôkazy, a to „Informáciu Železníc

Slovenskej republiky, a. s. o meškaní vlaku 7505 dňa 08. 06. 2011 a záznam

z elektronického dopravného denníka tohto vlaku“, na presné ustálenie skutku ako konania,

za ktoré nesie trestnoprávnu zodpovednosť, tento ho „na verejnom zasadnutí o odvolaní

dňa 07. 05. 2014 odmietol vykonať... v zmysle ust. , teda podľa názoru

odvolacieho súdu malo zrejme ísť o dôkaz, ktorý sa má týkať okolnosti nepodstatnej

pre rozhodnutie, alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi.

Dôvod odmietnutia vykonania tohto dôkazu iba dedukujem z normy ust. § 272 ods. 3

, lebo odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu neobsahuje žiadne ozrejmenie toho,

prečo bol tento dôkaz viažuci sa priamo k skutkovej vete výroku o vine rozsudku súdu

prvého stupňa odmietnutý.“. V ďalšom zvýraznil, že „vykonanie dôkazu preukazujúceho

nepravdivosť tvrdení svedkov - poškodených, ktorých výpovede sú jediným priamym

usvedčujúcim dôkazom, aj vzhľadom na povahu predmetného skutku (ktorý mal byť

spáchaný cez telefón z ústavu na výkon trestu odňatia slobody), priamo k časovému

a priestorovému ukotveniu skutkového deja, je pre správne skutkové i právne posúdenie

tohto skutku kľúčové, a odmietnutie vykonania tohto dôkazu by malo byť ozrejmené,

v opačnom prípade je svojvôľou. Navyše, v predmetnom prípade odvolací súd odmietol

vykonať dôkaz vôbec predtým, ako poznal jeho obsah.“. V závere poukázal na to, že

„Uvedená argumentácia bola obsahom podaného dovolania z 05. 06. 2014. Dovolací súd

k uvedenému vo svojom uznesení z 17. 06. 2015 uvádza iba toľko, že súd

nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi.“. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ uzavrel: „Porušovatelia sa

s nevyhovením návrhu na vykonanie dokazovania nielenže nevysporiadali ústavne

akceptovateľným spôsobom, ale nevysporiadali sa s ním žiadnym spôsobom. Uvedeným

postupom porušovateľov boli porušené aj ďalšie obsahové zložky práva na spravodlivý

súdny proces, garantovaný v SR a Dohovoru.“ Zároveň

dodal: „S uvedeným postupom porušovateľov súvisí aj porušenie môjho práva na obhajobu

ukotveného v SR a Dohovoru, konkretizovaného

m. i. v , a . Právo obhajovať sa (mať možnosť na svoju obhajobu)

nepochybne predpokladá nie len právo predkladať či navrhovať dôkazy na svoju obhajobu,

ale aj právo na vykonanie týchto dôkazov. V opačnom prípade právo na obhajobu stráca

svoj materiálny či skutočný obsah, a v rozhodnutiach a konaniach porušovateľov existuje

len v minimálne nevyhnutnom formálnom zmysle.“

V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na to, že „Najvyšší súd

Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 17. 06. 2015 na str. 3 uvádza,

že k môjmu dovolaniu sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Martin, pričom toto

podanie mi nebolo doručené a nemal som tak možnosť oboznámiť sa s ním a prípadne sa

k nemu vyjadriť. Aj týmto postupom došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu

či spravodlivé súdne konanie, ukotveného v a

ods. 1 Dohovoru, tu v obsahovej zložke zásady kontradiktórnosti a rovností zbraní.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky

vyhlásil tento nález :

1. Základné práva sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1,

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn.:

a jeho uznesení sp. zn.: zo dňa 17. 06. 2015 porušené boli.

2. Základné práva sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1,

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní Krajského súdu v Žiline vedenom pod sp. zn.:

a jeho uznesení sp. zn.: -356 zo dňa 07. 05. 2014 porušené boli.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 17. 06. 2015 a uznesenie Krajského súdu v Žiline

sp. zn.: -356 zo dňa 07. 05. 2014 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline

na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 296,44,- EUR...“.

Ústavný súd uznesením č. k. -9 z 26. augusta 2015 podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie

konanie pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na obhajobu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)

a d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júna 2015 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. mája 2014.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadrili účastníci konania: predsedníčka

krajského súdu listom sp. zn. Spr 388/2015 z 22. septembra 2015, predsedníčka najvyššieho

súdu listom č. k. -59 z 23. septembra 2015, ako aj právny zástupca sťažovateľa

listom z 9. októbra 2015.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom podaní sp. zn. Spr 388/2015 z 22. septembra

2015 takto ozrejmila stanovisko dotknutého senátu krajského súdu:

„Súd prvého stupňa a rovnako i súd odvolací v dôvodoch svojich rozhodnutí jasne

vysvetlil dôvody, pre ktoré bolo odmietnuté doplnenie dokazovania navrhované

sťažovateľom. V tejto súvislosti poukazujem na písomné dôvody rozhodnutia súdu prvého

stupňa (strana 6 odsek 4), ako i na dôvody písomného rozhodnutia odvolacieho súdu

(strana 7 odsek 2). Je teda nesporné, že okresný súd i krajský súd poskytli sťažovateľovi

argumenty, z ktorých mohol a mal zistiť dôvody odmietnutia ďalšieho dokazovania

navrhovaného sťažovateľom.

K sťažnostným argumentom odsúdeného, ktoré sa týkajú skutkovej vety výroku

rozsudku súdu prvého stupňa treba poznamenať, že tieto majú z hľadiska zistenia

skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, len okrajový význam.

Sám sťažovateľ sa priznal k uskutočneniu telefonických hovorov a uvedené ani nepopieral.

Namietal len ich obsah. Uskutočnenie telefonických hovorov potvrdzuje i správa Ústavu

na výkon trestu odňatia slobody v . Z týchto dôvodov potom vôbec nie je dôležité,

kde sa vlak, v ktorom bola poškodená a svedok, v rozhodnom čase nachádzal.

Nemožno sa stotožniť so sťažovateľovým tvrdením, podľa ktorého právo obhajovať

sa nepochybne predpokladá nielen právo predkladať či navrhovať dôkazy na svoju

obhajobu, ale aj právo na vykonanie týchto dôkazov.

K uvedenému je potrebné poznamenať, že z článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevyplýva povinnosť súdneho orgánu

vykonať všetky dôkazy navrhnuté v trestnom konaní, avšak odmietnutie žiadosti

obžalovaného o vykonanie ním navrhovaných dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom

náležite zdôvodnené (uznesenie ÚS SR, sp. zn. z 11. júla 2012).

Podľa názoru krajského súdu nevykonanie sťažovateľom navrhnutých dôkazov bolo

v odôvodnení rozhodnutia okresného i krajského súdu náležite odôvodnené, a preto

nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom namietaného práva.“

Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom podaní č. k. -59 z 23. septembra

2015 takto ozrejmila stanovisko dotknutého senátu najvyššieho súdu:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutým uznesením odmietol dovolanie

obvineného podľa Pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade

správnymi predpismi, so svojou rozhodovacou praxou a aktuálnou judikatúrou, ktorá

je dostatočne citovaná v napadnutom rozhodnutí.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že v konaní pred súdmi nižšieho stupňa nebol

vykonaný sťažovateľom navrhnutý dôkaz, je potrebné uviesť, že s touto námietkou sa

dovolací súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal v rámci uplatneného

dovolacieho dôvodu podľa Dôsledne rešpektujúc

, a veta

za bodkočiarkou a vysvetliac dovolateľovi charakter dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku, v rámci ktorého nie je možná revízia skutkových zistení ustálených

súdmi prvého a druhého stupňa, ani preskúmavanie nimi vykonaného dokazovania,

dovolací súd tento dovolací dôvod považoval za nenaplnený.

Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších

stupňov, ktoré sťažovateľ namietal v dovolacom konaní, a ktoré v ústavnej sťažnosti

dovolaciemu súdu ako nesprávne posúdené vytkol, je treba uviesť, že dovolací súd

nepovažoval rozhodnutia súdov nižších stupňov za také, ktoré by v zmysle ustálenej

judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva nezodpovedali

požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Tieto dali odpoveď na všetky

relevantné otázky, teda na všetky tie, ktoré mali význam pre rozhodnutie v prejednávanej

veci. Preskúmavané rozhodnutia a tiež samotné rozhodnutie dovolacieho súdu v plnom

rozsahu spĺňajú kritériá dostatočného odôvodnenia v zmysle Na tomto mieste

je zároveň potrebné zdôrazniť, že dovolací súd postupoval aj v súlade s § 371 ods. 7

, podľa ktorého dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Rovnako za neopodstatnenú najvyšší súd považuje námietku sťažovateľa o tom, že

mu nebolo doručené vyjadrenie prokurátora k podanému dovolaniu.

K doručovaniu vyjadrenia najvyšší súd nepristúpil z dôvodu, že neobsahovalo

podstatnú argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho rozhodnutie v predmetnej

veci a ku ktorej by sa sťažovateľ v postavení dovolateľa mal vyjadriť. Uvedené napokon

vyplýva aj zo skutočnosti, že prokurátor vo svojom vyjadrení navrhol opravný prostriedok

zamietnuť podľa , kým dovolací súd dovolanie odmietol podľa

písm. c/ , v ktorom postupe je podstatný rozdiel odzrkadľujúci sa inter alia

i v možnosti jednotlivých strán argumentačne ovplyvniť rozhodnutie súdu. Prijatý právny

záver dovolacieho súdu v podstate nepripúšťal diskusiu, pretože z argumentácie dovolateľa

bolo zrejmé, že dôvody dovolania neboli naplnené. Navyše vyjadrenie k dovolaniu vo svojej

podstate neobsahovalo právnu ani skutkovú argumentáciu k veci, ale len záver vyjadrujúcej

sa strany. V takomto prípade dovolací súd nebol povinný doručovať vyjadrenie

dovolateľovi.

Z vyššie uvedených dôvodov považujem sťažnosť za neopodstatnenú a nedôvodnú.“

Právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k vyjadreniam dotknutých súdov

v podaní z 9. októbra 2015, v ktorom uviedol:

«Pokiaľ ide o tvrdenie, že Krajský súd mi mal poskytnúť argumenty, z ktorých som

mohol a mal zistiť dôvody odmietnutia ďalšieho dokazovania, toto nie je pravdivé. Dôkaz

-Informáciu Železníc Slovenskej republiky, a. s. o meškaní vlaku 7505 dňa 08. 06. 2011

a záznam z elektronického dopravného denníka tohto vlaku som navrhoval odvolaciemu

súdu vykonať ako dôkaz v podaní - Doplnenie dôvodov odvolania z 14. 01. 2014. Krajský

súd v Žiline na verejnom zasadnutí o odvolaní dňa 07. 05. 2014 odmietol vykonať tento

dôkaz v zmysle ust. , teda podľa názoru odvolacieho súdu malo zrejme

ísť o dôkaz, ktorý sa má týkať okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie, alebo okolnosti, ktorú

možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. Dôvod odmietnutia vykonania tohto

dôkazu iba dedukujem z normy ust. , lebo odôvodnenie uznesenia

odvolacieho súdu neobsahuje žiadne ozrejmenie toho, prečo bol tento dôkaz viažuci sa

priamo k skutkovej vete výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa odmietnutý.

V predmetnom prípade odvolací súd odmietol vykonať dôkaz vôbec predtým, ako poznal

jeho obsah. Z uvedeného vyplýva, že hoci poškodenými tvrdená skutočnosť o tom, že vlak

mal byť v , je preukázateľne nepravdivá, odmietnutím dôkazu o tejto skutočnosti

odvolacím súdom táto skutočnosť ostáva paradoxne pravdivá a preukázaná ako súčasť

skutkovej vety výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa. Podľa Krajského súdu v Žiline

navrhovaným dokazovaním mali byť preukázané okolnosti „nepodstatné a bezvýznamné“,

resp. „o vine obžalovaného bolo možné rozhodnúť aj bez vykonania týchto dôkazov“.

Nepodstatnou a bezvýznamnou okolnosťou teda pre odvolací súd ostala skutočnosť, že

skutková veta odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa vo svetle navrhovaných dôkazov

obsahuje nepravdivé priestorové ukotvenie môjho údajného skutku (a paradoxne sa tak

rozhodnutím súdu stáva pravdivé), a pravda je, že o mojej vine bolo možné rozhodnúť

aj bez týchto dôkazov, no na základe dokazovania, ktoré som navrhoval, mal súd

podľa môjho názoru rozhodnúť o mojej nevine. Tvrdenie, že o mojej vine mohol súd

rozhodnúť už na základe vykonaných dôkazov, potvrdzuje zámer Krajského súdu v Žiline

o tom, že o mojej vine malo byť rozhodnuté za každú cenu bez ohľadu na skutočnosť

podporenú navrhovaným dokazovaním, a teda za namietaného porušenia mojich

základných práv a slobôd. Pokiaľ som podľa názoru Krajského súdu v Žiline „mal a mohol

zistiť dôvody odmietnutia ďalšieho dokazovania navrhnutého sťažovateľom“, vzhľadom

na absenciu odôvodnenia odmietnutia tohto dokazovania som zrejme mal a mohol využiť

také schopnosti, ktoré samozrejme nemám (telepatické a. i).

Priestorové ukotvenie skutku je podľa Krajského súdu v Žiline nepodstatné. Krajský

súd teda tvrdí, že je v poriadku, že nepravda v skutkovej vete výroku o vine sa stáva

pôsobením súdu pravdou. Kde sa vlak, v ktorom boli v čase údajného skutku svedkovia

poškodení, v rozhodnom čase nachádzal, by mohlo byť nepodstatné, ale len v prípade,

pokiaľ by táto skutočnosť s poukazom na obsah navrhovaného a nevykonaného dôkazu

neusvedčovala týchto svedkov zo lži, najmä ak súd vyslovil moju vinu predovšetkým

na základe dôkazov získaných výpoveďami týchto svedkov.

K argumentácii Krajského súdu v Žiline o tom, že povinnosť súdu vykonať všetky

navrhnuté dôkazy nevyplýva z čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, a že právo na obhajobu

neznamená aj právo na vykonanie týchto dôkazov, aj s poukazom na vyššie uvedené

opätovne uvádzam nasledovnú judikatúru:

Podľa Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. júla 2012 z čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy navrhnuté v trestnom

konaní (vrátane výsluchu svedkov), avšak odmietnutie žiadosti obžalovaného o vykonanie

ním navrhovaných dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom náležite zdôvodnené.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. (). Pokiaľ

všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba

rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1

a s dohovoru (). Z práva na spravodlivý proces vyplýva

aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska v. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993). Hoci vnútroštátny súd má určitú mieru uváženia pri výbere argumentov

v konkrétnom prípade a pri pripúšťaní dôkazov podporujúcich návrhy strán, orgán verejnej

moci je povinný zdôvodniť svoj postup uvedením dôvodov pre svoje rozhodnutia. (Suominen

v. Fínsko, Tatishvili v. Rusko). ...

V dovolaní, ktoré som podal dňa 05. 06. 2014 proti uzneseniu Krajského súdu

v Žiline z 07. 05. 2014 (v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin

z 26. 11. 2013) som navrhoval, aby dovolací súd rozsudkom vyslovil porušenie

zákona, zrušil predmetné rozhodnutia odvolacieho aj prvostupňového súdu a prikázal

Okresnému súdu Martin, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol,

a to pre dôvody podľa ust. , Nežiadal som, aby dovolací súd

revidoval skutkové zistenia súdov prvého a druhého stupňa, domáhal som sa neporušovania

môjho práva na obhajobu a správneho právneho posúdenia skutku vzhľadom

na dokazovanie, ktoré som navrhoval vykonať. Nešlo o dovolanie proti odôvodneniu

rozhodnutia súdu prvého stupňa či odvolacieho súdu, ako vyplýva z obsahu môjho

dovolania, ktoré som priložil k ústavnej sťažnosti. Vo vzťahu k argumentácii Najvyššieho

súdu k odôvodneniu mnou navrhovaného dokazovania poukazujem na judikatúru uvádzanú

vyššie v stanovisku k vyjadreniu Krajského súdu v Žiline.

K tvrdeniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že vyjadrenie prokurátora

k podanému dovolaniu mi nebol povinný doručovať z dôvodu, že podľa názoru súdu

neobsahovalo podstatnú argumentáciu spôsobilú ovplyvniť jeho rozhodnutie, resp. právnu

ani skutkovú argumentáciu k veci, k tomu je potrebné uviesť, že toto by som mal prosím

pekne posúdiť ja ako strana v konaní, a nie súd. Ja stále nepoznám obsah vyjadrenia

prokurátora k môjmu dovolaniu, tak ani neviem posúdiť pravdivosť tvrdenia Najvyššieho

súdu o tom, že nemalo obsahovať podstatné skutočnosti. Uvedený postup je m. i.

aj porušením ust. . To skutočne je Najvyšší súd toho názoru, že za zjavného

porušenia zákona bude sám posudzovať a rozhodovať, ktoré vyjadrenie strany v konaní mi

bude doručovať a ktoré nie? No ani sa mi nechce veriť, že takéto vyjadrenie zo strany

najvyššej inštancie všeobecného súdnictva vlastne čítam. Takýmto postupom mi súd

nabudúce nedoručí ani obžalobu, pretože aj tak viem, čo je jej obsahom, a takýto postup

bude v poriadku.

Na základe uvedeného, aj s prihliadnutím na argumenty uvedené v mojej ústavnej

sťažnosti z 10. 07. 2015, mám za to, že žiadaná ochrana ústavnosti v zmysle petitu

navrhovaného nálezu je plne dôvodná.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (, , ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenie proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva... písm. c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného

výberu...

Ústavný súd vo vzťahu k dohovoru a už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú

záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18,

§ 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na obhajobu garantovaného čl. 50

ods. 3 a dohovoru ústavný súd predostiera, že zásada „právo

na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv

a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom

úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne

vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom

procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen

v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože

toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.

Podľa názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej

osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv

a slobôd (m. m. ) a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci

spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Inými slovami, účelom práva zaručeného a

je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu ().

V prípade konfliktu medzi chránenými verejnými záujmami sa jeden zo záujmov nemôže

nadradiť nad iný tak, aby sa poprel účel ochrany priznanej inému chránenému verejnému

záujmu. V okolnostiach prípadu ide o právne riešenie konfliktu medzi verejným záujmom

na odhalení a potrestaní páchateľa trestného činu a tými verejnými záujmami, kvôli ktorým

sa priznáva právo na obhajobu.

III.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Ústavný súd ďalej uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí

predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade predovšetkým

s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve

na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení

a c ods. 1 vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa

vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové

smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva

na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým

normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania

jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (, ).

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej

procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,

ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca

(Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002, § 45). Právo na kontradiktórne

konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky

dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi

a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa

k nim (pozri citovaný rozsudok Komanický, § 46).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie,

ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje

zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje

záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane

(). Táto zásada vyjadrujúca právo na spravodlivý proces, nutnosť rovnakých

pravidiel hry alebo tiež princíp rovnosti zbraní pre všetkých účastníkov súdneho konania je

ďalej rozvedená v o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, ale predovšetkým v

a (obdobne ).

Z judikatúry ESĽP, ako aj z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že rovnosť

medzi obvineným (proti tomu, proti ktorému sa vedie trestné konanie, pozn.)

a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom na rozdiel v ich procesnom

a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych funkcií a možností (napr.

za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc). Ich rovnosť je potom

priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok spravodlivého súdneho

konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide o právo,

aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom

za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (rozsudok

ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. 2. 1997, § 53, ).

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci – v zhode s už uvedenými názormi

ESĽP, ale i stanoviskom strany sťažovateľa uzatvára, že z princípu kontradiktórnosti

konania tiež vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej

miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu (protistrany v súdnom konaní) právne významné,

či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať

alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok

na súdne rozhodnutie (m. m. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001;

vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001). Inak povedané, požiadavka

„kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska

v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo

argumentov predložených súdu.

Sťažovateľ podal mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie okresnému súdu

5. júna 2014. Okresnému súdu bolo 19. júna 2014 doručené písomné vyjadrenie Okresnej

prokuratúry Martin (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. -49 z 18. júna

2014, pričom spisový materiál týkajúci sa predmetnej veci bol 14. augusta 2014 doručený

najvyššiemu súdu. Následne bol spisový materiál vrátený z najvyššieho súdu prípisom

z 20. októbra 2014 späť okresnému súdu, a to z dôvodu nutnosti doručiť poškodeným

ako stranám v trestnom konaní sťažovateľom podané dovolanie. Spisový materiál bol

opätovne predložený najvyššiemu súdu 4. februára 2015, ktorý sťažovateľom podané

dovolanie na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 odmietol. Z uvedeného je teda zrejmé,

že najvyšší súd konal nesústredene už v čase, keď vrátil vec okresnému súdu ako predčasne

predloženú s pokynom na doručenie sťažovateľom podaného dovolania poškodeným, keďže

mal a mohol poveriť okresný súd aj vykonaním doručenia vyjadrenia okresnej prokuratúry

sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi, alebo tak mal učiniť sám. Ústavný súd v tejto

súvislosti dodáva, že skúmať obsahovú stránku vyjadrenia okresnej prokuratúry a jej možnú

ingerenciu na rozhodovanie súdu, ako aj zaoberať sa možným vplyvom vyjadrenia

sťažovateľa k vyjadreniu prokurátora ako zástupcu štátu, tak ako to vyplýva z vyjadrenia

predsedníčky najvyššieho súdu, že „K doručovaniu vyjadrenia najvyšší súd nepristúpil

z dôvodu, že neobsahovalo podstatnú argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho

rozhodnutie v predmetnej veci a ku ktorej by sa sťažovateľ v postavení dovolateľa mal

vyjadriť“, nie je a v zmysle aj ustálenej judikatúry ESĽP ani nemôže byť jediným

a rozhodujúcim predmetom skúmania pred ústavným súdom. Ústavný súd zvýrazňuje,

že požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne – z jej

hľadiska nie až tak veľmi záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo

argumentov predložených súdu, čo v okolnostiach danej veci platí o to viac, keďže v hre je

trestnoprávna represia, ktorá je v podmienkach právneho štátu prostriedkom „ultima ratio“.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. júna 2015. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti

v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a 3 písm. c) a d) dohovoru ústavný súd

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júna 2015 zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na nové konanie.

IV.

Ústavný súd riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (,

, ) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími

sťažovateľom predostretými námietkami (totožnosť skutku, odmietnutie návrhov

na doplnenie dokazovania, nedostatočné vysporiadanie sa s obhajobnými námietkami

sťažovateľa) smerujúcimi a atakujúcimi aj uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 7. mája 2014, keďže práve z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

a vrátenia veci na ďalšie konanie má najvyšší súd nielen možnosť, ale aj povinnosť

v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa opätovne aj s námietkami sťažovateľa, ktoré sú

predmetom tejto podanej sťažnosti, a následne o nich rozhodnúť v rámci dovolacieho

konania. V tejto súvislosti ústavný súd podčiarkuje, že predstavuje ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Z uvedených dôvodov

ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu v súlade s ich vyčíslením jeho právnym

zástupcom za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti

a vyjadrenie k stanoviskám odporcov) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1

písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 139,83 € + režijný

paušál vo výške 8,39 € v roku 2015, čo v súhrne predstavuje sumu 444,66 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

Občianskeho súdneho priadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015