Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 63 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (68)I. ÚS 355/2015
PDF · 323.96 KB
No categories available
I. ÚS 355/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Čiernym,
Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 2 To 24/2014 zo 7. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Tdo 9/2015 zo 17. júna 2015 a takto
rozhodol:
1. Základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Tdo 9/2015 zo 17. júna 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 9/2015
zo 17. júna 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jaroslava
Čierneho, Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2015
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 To 24/2014 zo 7. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Tdo 9/2015 zo 17. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 80/2012 z 26. novembra 2013 uznaný
za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) za použitia
§ 139 ods. 1 písm. c) a § 127 ods. 5 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia
slobody vo výmere dva roky a osem mesiacov so zaradením do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 24/2014
zo 7. mája 2014 sťažovateľom podané odvolanie zamietol a najvyšší súd uznesením
sp. zn. 4 Tdo 9/2015 zo 17. júna 2015 sťažovateľom podané dovolanie odmietol.
V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
Sťažovateľ koncentruje svoju argumentáciu do dvoch rovín.
V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namietal nedostatky spočívajúce
v presnom vymedzení skutku, resp. popisu skutkovej vety v rozsudku okresného súdu
sp. zn. 2 T 80/2012 z 26. novembra 2013, a poukázal na to, že aj napriek tomu, že ponúkol
krajskému súdu ako súdu odvolaciemu konkrétne dôkazy, a to „Informáciu Železníc
Slovenskej republiky, a. s. o meškaní vlaku 7505 dňa 08. 06. 2011 a záznam
z elektronického dopravného denníka tohto vlaku“, na presné ustálenie skutku ako konania,
za ktoré nesie trestnoprávnu zodpovednosť, tento ho „na verejnom zasadnutí o odvolaní
dňa 07. 05. 2014 odmietol vykonať... v zmysle ust. § 272 ods. 3 Tr. por., teda podľa názoru
odvolacieho súdu malo zrejme ísť o dôkaz, ktorý sa má týkať okolnosti nepodstatnej
pre rozhodnutie, alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi.
Dôvod odmietnutia vykonania tohto dôkazu iba dedukujem z normy ust. § 272 ods. 3
Tr. por., lebo odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu neobsahuje žiadne ozrejmenie toho,
prečo bol tento dôkaz viažuci sa priamo k skutkovej vete výroku o vine rozsudku súdu
prvého stupňa odmietnutý.“. V ďalšom zvýraznil, že „vykonanie dôkazu preukazujúceho
nepravdivosť tvrdení svedkov - poškodených, ktorých výpovede sú jediným priamym
usvedčujúcim dôkazom, aj vzhľadom na povahu predmetného skutku (ktorý mal byť
spáchaný cez telefón z ústavu na výkon trestu odňatia slobody), priamo k časovému
a priestorovému ukotveniu skutkového deja, je pre správne skutkové i právne posúdenie
tohto skutku kľúčové, a odmietnutie vykonania tohto dôkazu by malo byť ozrejmené,
v opačnom prípade je svojvôľou. Navyše, v predmetnom prípade odvolací súd odmietol
vykonať dôkaz vôbec predtým, ako poznal jeho obsah.“. V závere poukázal na to, že
„Uvedená argumentácia bola obsahom podaného dovolania z 05. 06. 2014. Dovolací súd
k uvedenému vo svojom uznesení 4 Tdo 9/2015 z 17. 06. 2015 uvádza iba toľko, že súd
nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi.“. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ uzavrel: „Porušovatelia sa
s nevyhovením návrhu na vykonanie dokazovania nielenže nevysporiadali ústavne
akceptovateľným spôsobom, ale nevysporiadali sa s ním žiadnym spôsobom. Uvedeným
postupom porušovateľov boli porušené aj ďalšie obsahové zložky práva na spravodlivý
súdny proces, garantovaný v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“ Zároveň
dodal: „S uvedeným postupom porušovateľov súvisí aj porušenie môjho práva na obhajobu
ukotveného v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru, konkretizovaného
m. i. v § 2 ods. 9, 10 a § 34 Tr. por.. Právo obhajovať sa (mať možnosť na svoju obhajobu)
nepochybne predpokladá nie len právo predkladať či navrhovať dôkazy na svoju obhajobu,
ale aj právo na vykonanie týchto dôkazov. V opačnom prípade právo na obhajobu stráca
svoj materiálny či skutočný obsah, a v rozhodnutiach a konaniach porušovateľov existuje
len v minimálne nevyhnutnom formálnom zmysle.“
V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na to, že „Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojom uznesení 4 Tdo 9/2015 z 17. 06. 2015 na str. 3 uvádza,
že k môjmu dovolaniu sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Martin, pričom toto
podanie mi nebolo doručené a nemal som tak možnosť oboznámiť sa s ním a prípadne sa
k nemu vyjadriť. Aj týmto postupom došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu
či spravodlivé súdne konanie, ukotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru, tu v obsahovej zložke zásady kontradiktórnosti a rovností zbraní.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky
vyhlásil tento nález :
1. Základné práva sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn.:
4 Tdo 9/2015 a jeho uznesení sp. zn.: 4 Tdo 9/2015 zo dňa 17. 06. 2015 porušené boli.
2. Základné práva sťažovateľa zaručené článkom 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní Krajského súdu v Žiline vedenom pod sp. zn.: 2To/24/2014
a jeho uznesení sp. zn.: 2To/24/2014-356 zo dňa 07. 05. 2014 porušené boli.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 4 Tdo 9/2015 zo dňa 17. 06. 2015 a uznesenie Krajského súdu v Žiline
sp. zn.: 2To/24/2014-356 zo dňa 07. 05. 2014 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline
na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 296,44,- EUR...“.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 355/2015-9 z 26. augusta 2015 podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie
konanie pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
a d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 9/2015 zo 17. júna 2015 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 24/2014 zo 7. mája 2014.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadrili účastníci konania: predsedníčka
krajského súdu listom sp. zn. Spr 388/2015 z 22. septembra 2015, predsedníčka najvyššieho
súdu listom č. k. KP 3/2015-59 z 23. septembra 2015, ako aj právny zástupca sťažovateľa
listom z 9. októbra 2015.
Predsedníčka krajského súdu vo svojom podaní sp. zn. Spr 388/2015 z 22. septembra
2015 takto ozrejmila stanovisko dotknutého senátu krajského súdu:
„Súd prvého stupňa a rovnako i súd odvolací v dôvodoch svojich rozhodnutí jasne
vysvetlil dôvody, pre ktoré bolo odmietnuté doplnenie dokazovania navrhované
sťažovateľom. V tejto súvislosti poukazujem na písomné dôvody rozhodnutia súdu prvého
stupňa (strana 6 odsek 4), ako i na dôvody písomného rozhodnutia odvolacieho súdu
(strana 7 odsek 2). Je teda nesporné, že okresný súd i krajský súd poskytli sťažovateľovi
argumenty, z ktorých mohol a mal zistiť dôvody odmietnutia ďalšieho dokazovania
navrhovaného sťažovateľom.
K sťažnostným argumentom odsúdeného, ktoré sa týkajú skutkovej vety výroku
rozsudku súdu prvého stupňa treba poznamenať, že tieto majú z hľadiska zistenia
skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, len okrajový význam.
Sám sťažovateľ sa priznal k uskutočneniu telefonických hovorov a uvedené ani nepopieral.
Namietal len ich obsah. Uskutočnenie telefonických hovorov potvrdzuje i správa Ústavu
na výkon trestu odňatia slobody v . Z týchto dôvodov potom vôbec nie je dôležité,
kde sa vlak, v ktorom bola poškodená a svedok, v rozhodnom čase nachádzal.
Nemožno sa stotožniť so sťažovateľovým tvrdením, podľa ktorého právo obhajovať
sa nepochybne predpokladá nielen právo predkladať či navrhovať dôkazy na svoju
obhajobu, ale aj právo na vykonanie týchto dôkazov.
K uvedenému je potrebné poznamenať, že z článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevyplýva povinnosť súdneho orgánu
vykonať všetky dôkazy navrhnuté v trestnom konaní, avšak odmietnutie žiadosti
obžalovaného o vykonanie ním navrhovaných dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom
náležite zdôvodnené (uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 258/2012 z 11. júla 2012).
Podľa názoru krajského súdu nevykonanie sťažovateľom navrhnutých dôkazov bolo
v odôvodnení rozhodnutia okresného i krajského súdu náležite odôvodnené, a preto
nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom namietaného práva.“
Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom podaní č. k. KP 3/2015-59 z 23. septembra
2015 takto ozrejmila stanovisko dotknutého senátu najvyššieho súdu:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutým uznesením odmietol dovolanie
obvineného podľa § 382 písm. c/ Tr. por. Pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade
správnymi predpismi, so svojou rozhodovacou praxou a aktuálnou judikatúrou, ktorá
je dostatočne citovaná v napadnutom rozhodnutí.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že v konaní pred súdmi nižšieho stupňa nebol
vykonaný sťažovateľom navrhnutý dôkaz, je potrebné uviesť, že s touto námietkou sa
dovolací súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal v rámci uplatneného
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Dôsledne rešpektujúc čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, § 385 ods. 1 Tr. por. a § 371 ods. 1 písm. i/ veta
za bodkočiarkou Tr. por. a vysvetliac dovolateľovi charakter dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku, v rámci ktorého nie je možná revízia skutkových zistení ustálených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani preskúmavanie nimi vykonaného dokazovania,
dovolací súd tento dovolací dôvod považoval za nenaplnený.
Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších
stupňov, ktoré sťažovateľ namietal v dovolacom konaní, a ktoré v ústavnej sťažnosti
dovolaciemu súdu ako nesprávne posúdené vytkol, je treba uviesť, že dovolací súd
nepovažoval rozhodnutia súdov nižších stupňov za také, ktoré by v zmysle ustálenej
judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva nezodpovedali
požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Tieto dali odpoveď na všetky
relevantné otázky, teda na všetky tie, ktoré mali význam pre rozhodnutie v prejednávanej
veci. Preskúmavané rozhodnutia a tiež samotné rozhodnutie dovolacieho súdu v plnom
rozsahu spĺňajú kritériá dostatočného odôvodnenia v zmysle § 168 Tr. por. Na tomto mieste
je zároveň potrebné zdôrazniť, že dovolací súd postupoval aj v súlade s § 371 ods. 7
Tr. por., podľa ktorého dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Rovnako za neopodstatnenú najvyšší súd považuje námietku sťažovateľa o tom, že
mu nebolo doručené vyjadrenie prokurátora k podanému dovolaniu.
K doručovaniu vyjadrenia najvyšší súd nepristúpil z dôvodu, že neobsahovalo
podstatnú argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho rozhodnutie v predmetnej
veci a ku ktorej by sa sťažovateľ v postavení dovolateľa mal vyjadriť. Uvedené napokon
vyplýva aj zo skutočnosti, že prokurátor vo svojom vyjadrení navrhol opravný prostriedok
zamietnuť podľa § 392 ods. 1 Tr. por., kým dovolací súd dovolanie odmietol podľa § 382
písm. c/ Tr. por., v ktorom postupe je podstatný rozdiel odzrkadľujúci sa inter alia
i v možnosti jednotlivých strán argumentačne ovplyvniť rozhodnutie súdu. Prijatý právny
záver dovolacieho súdu v podstate nepripúšťal diskusiu, pretože z argumentácie dovolateľa
bolo zrejmé, že dôvody dovolania neboli naplnené. Navyše vyjadrenie k dovolaniu vo svojej
podstate neobsahovalo právnu ani skutkovú argumentáciu k veci, ale len záver vyjadrujúcej
sa strany. V takomto prípade dovolací súd nebol povinný doručovať vyjadrenie
dovolateľovi.
Z vyššie uvedených dôvodov považujem sťažnosť za neopodstatnenú a nedôvodnú.“
Právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k vyjadreniam dotknutých súdov
v podaní z 9. októbra 2015, v ktorom uviedol:
«Pokiaľ ide o tvrdenie, že Krajský súd mi mal poskytnúť argumenty, z ktorých som
mohol a mal zistiť dôvody odmietnutia ďalšieho dokazovania, toto nie je pravdivé. Dôkaz
-Informáciu Železníc Slovenskej republiky, a. s. o meškaní vlaku 7505 dňa 08. 06. 2011
a záznam z elektronického dopravného denníka tohto vlaku som navrhoval odvolaciemu
súdu vykonať ako dôkaz v podaní - Doplnenie dôvodov odvolania z 14. 01. 2014. Krajský
súd v Žiline na verejnom zasadnutí o odvolaní dňa 07. 05. 2014 odmietol vykonať tento
dôkaz v zmysle ust. § 272 ods. 3 Tr. por., teda podľa názoru odvolacieho súdu malo zrejme
ísť o dôkaz, ktorý sa má týkať okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie, alebo okolnosti, ktorú
možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. Dôvod odmietnutia vykonania tohto
dôkazu iba dedukujem z normy ust. § 272 ods. 3 Tr. por., lebo odôvodnenie uznesenia
odvolacieho súdu neobsahuje žiadne ozrejmenie toho, prečo bol tento dôkaz viažuci sa
priamo k skutkovej vete výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa odmietnutý.
V predmetnom prípade odvolací súd odmietol vykonať dôkaz vôbec predtým, ako poznal
jeho obsah. Z uvedeného vyplýva, že hoci poškodenými tvrdená skutočnosť o tom, že vlak
mal byť v , je preukázateľne nepravdivá, odmietnutím dôkazu o tejto skutočnosti
odvolacím súdom táto skutočnosť ostáva paradoxne pravdivá a preukázaná ako súčasť
skutkovej vety výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa. Podľa Krajského súdu v Žiline
navrhovaným dokazovaním mali byť preukázané okolnosti „nepodstatné a bezvýznamné“,
resp. „o vine obžalovaného bolo možné rozhodnúť aj bez vykonania týchto dôkazov“.
Nepodstatnou a bezvýznamnou okolnosťou teda pre odvolací súd ostala skutočnosť, že
skutková veta odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa vo svetle navrhovaných dôkazov
obsahuje nepravdivé priestorové ukotvenie môjho údajného skutku (a paradoxne sa tak
rozhodnutím súdu stáva pravdivé), a pravda je, že o mojej vine bolo možné rozhodnúť
aj bez týchto dôkazov, no na základe dokazovania, ktoré som navrhoval, mal súd
podľa môjho názoru rozhodnúť o mojej nevine. Tvrdenie, že o mojej vine mohol súd
rozhodnúť už na základe vykonaných dôkazov, potvrdzuje zámer Krajského súdu v Žiline
o tom, že o mojej vine malo byť rozhodnuté za každú cenu bez ohľadu na skutočnosť
podporenú navrhovaným dokazovaním, a teda za namietaného porušenia mojich
základných práv a slobôd. Pokiaľ som podľa názoru Krajského súdu v Žiline „mal a mohol
zistiť dôvody odmietnutia ďalšieho dokazovania navrhnutého sťažovateľom“, vzhľadom
na absenciu odôvodnenia odmietnutia tohto dokazovania som zrejme mal a mohol využiť
také schopnosti, ktoré samozrejme nemám (telepatické a. i).
Priestorové ukotvenie skutku je podľa Krajského súdu v Žiline nepodstatné. Krajský
súd teda tvrdí, že je v poriadku, že nepravda v skutkovej vete výroku o vine sa stáva
pôsobením súdu pravdou. Kde sa vlak, v ktorom boli v čase údajného skutku svedkovia
poškodení, v rozhodnom čase nachádzal, by mohlo byť nepodstatné, ale len v prípade,
pokiaľ by táto skutočnosť s poukazom na obsah navrhovaného a nevykonaného dôkazu
neusvedčovala týchto svedkov zo lži, najmä ak súd vyslovil moju vinu predovšetkým
na základe dôkazov získaných výpoveďami týchto svedkov.
K argumentácii Krajského súdu v Žiline o tom, že povinnosť súdu vykonať všetky
navrhnuté dôkazy nevyplýva z čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, a že právo na obhajobu
neznamená aj právo na vykonanie týchto dôkazov, aj s poukazom na vyššie uvedené
opätovne uvádzam nasledovnú judikatúru:
Podľa Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 258/2012
z 11. júla 2012 z čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy navrhnuté v trestnom
konaní (vrátane výsluchu svedkov), avšak odmietnutie žiadosti obžalovaného o vykonanie
ním navrhovaných dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom náležite zdôvodnené.
Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. (IV. ÚS 14/07). Pokiaľ
všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba
rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1
ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 265/05). Z práva na spravodlivý proces vyplýva
aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska v. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993). Hoci vnútroštátny súd má určitú mieru uváženia pri výbere argumentov
v konkrétnom prípade a pri pripúšťaní dôkazov podporujúcich návrhy strán, orgán verejnej
moci je povinný zdôvodniť svoj postup uvedením dôvodov pre svoje rozhodnutia. (Suominen
v. Fínsko, Tatishvili v. Rusko). ...
V dovolaní, ktoré som podal dňa 05. 06. 2014 proti uzneseniu Krajského súdu
v Žiline 2To/24/2014 z 07. 05. 2014 (v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin
2T/80/2012 z 26. 11. 2013) som navrhoval, aby dovolací súd rozsudkom vyslovil porušenie
zákona, zrušil predmetné rozhodnutia odvolacieho aj prvostupňového súdu a prikázal
Okresnému súdu Martin, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol,
a to pre dôvody podľa ust. § 371 ods. 1 písm. c), i) Tr. por. Nežiadal som, aby dovolací súd
revidoval skutkové zistenia súdov prvého a druhého stupňa, domáhal som sa neporušovania
môjho práva na obhajobu a správneho právneho posúdenia skutku vzhľadom
na dokazovanie, ktoré som navrhoval vykonať. Nešlo o dovolanie proti odôvodneniu
rozhodnutia súdu prvého stupňa či odvolacieho súdu, ako vyplýva z obsahu môjho
dovolania, ktoré som priložil k ústavnej sťažnosti. Vo vzťahu k argumentácii Najvyššieho
súdu k odôvodneniu mnou navrhovaného dokazovania poukazujem na judikatúru uvádzanú
vyššie v stanovisku k vyjadreniu Krajského súdu v Žiline.
K tvrdeniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že vyjadrenie prokurátora
k podanému dovolaniu mi nebol povinný doručovať z dôvodu, že podľa názoru súdu
neobsahovalo podstatnú argumentáciu spôsobilú ovplyvniť jeho rozhodnutie, resp. právnu
ani skutkovú argumentáciu k veci, k tomu je potrebné uviesť, že toto by som mal prosím
pekne posúdiť ja ako strana v konaní, a nie súd. Ja stále nepoznám obsah vyjadrenia
prokurátora k môjmu dovolaniu, tak ani neviem posúdiť pravdivosť tvrdenia Najvyššieho
súdu o tom, že nemalo obsahovať podstatné skutočnosti. Uvedený postup je m. i.
aj porušením ust. § 376 Tr. por.. To skutočne je Najvyšší súd toho názoru, že za zjavného
porušenia zákona bude sám posudzovať a rozhodovať, ktoré vyjadrenie strany v konaní mi
bude doručovať a ktoré nie? No ani sa mi nechce veriť, že takéto vyjadrenie zo strany
najvyššej inštancie všeobecného súdnictva vlastne čítam. Takýmto postupom mi súd
nabudúce nedoručí ani obžalobu, pretože aj tak viem, čo je jej obsahom, a takýto postup
bude v poriadku.
Na základe uvedeného, aj s prihliadnutím na argumenty uvedené v mojej ústavnej
sťažnosti z 10. 07. 2015, mám za to, že žiadaná ochrana ústavnosti v zmysle petitu
navrhovaného nálezu je plne dôvodná.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenie proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva... písm. c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného
výberu...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc súdov
rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný
článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú
záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18,
§ 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na obhajobu garantovaného čl. 50
ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru ústavný súd predostiera, že zásada „právo
na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv
a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom
úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne
vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom
procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen
v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože
toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.
Podľa názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej
osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv
a slobôd (m. m. II. ÚS 34/99) a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci
spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.
Inými slovami, účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 a čl. 6 ods. 3 písm. c) ústavy
je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (II. ÚS 8/96).
V prípade konfliktu medzi chránenými verejnými záujmami sa jeden zo záujmov nemôže
nadradiť nad iný tak, aby sa poprel účel ochrany priznanej inému chránenému verejnému
záujmu. V okolnostiach prípadu ide o právne riešenie konfliktu medzi verejným záujmom
na odhalení a potrestaní páchateľa trestného činu a tými verejnými záujmami, kvôli ktorým
sa ústavou priznáva právo na obhajobu.
III.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho
vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
Ústavný súd ďalej uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí
predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade predovšetkým
s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve
na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení
čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa
vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové
smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva
na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým
normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania
jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej
procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,
ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca
(Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002, § 45). Právo na kontradiktórne
konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi
a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa
k nim (pozri citovaný rozsudok Komanický, § 46).
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie,
ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje
zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje
záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane
(III. ÚS 313/05). Táto zásada vyjadrujúca právo na spravodlivý proces, nutnosť rovnakých
pravidiel hry alebo tiež princíp rovnosti zbraní pre všetkých účastníkov súdneho konania je
ďalej rozvedená v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ale predovšetkým v Trestnom poriadku
a Občianskom súdnom poriadku (obdobne IV. ÚS 35/02).
Z judikatúry ESĽP, ako aj z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že rovnosť
medzi obvineným (proti tomu, proti ktorému sa vedie trestné konanie, pozn.)
a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom na rozdiel v ich procesnom
a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych funkcií a možností (napr.
za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc). Ich rovnosť je potom
priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok spravodlivého súdneho
konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide o právo,
aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom
za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (rozsudok
ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. 2. 1997, § 53, III. ÚS 186/02).
Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci – v zhode s už uvedenými názormi
ESĽP, ale i stanoviskom strany sťažovateľa uzatvára, že z princípu kontradiktórnosti
konania tiež vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej
miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu (protistrany v súdnom konaní) právne významné,
či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať
alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok
na súdne rozhodnutie (m. m. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001;
vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001). Inak povedané, požiadavka
„kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska
v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo
argumentov predložených súdu.
Sťažovateľ podal mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie okresnému súdu
5. júna 2014. Okresnému súdu bolo 19. júna 2014 doručené písomné vyjadrenie Okresnej
prokuratúry Martin (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 485/11/5506-49 z 18. júna
2014, pričom spisový materiál týkajúci sa predmetnej veci bol 14. augusta 2014 doručený
najvyššiemu súdu. Následne bol spisový materiál vrátený z najvyššieho súdu prípisom
z 20. októbra 2014 späť okresnému súdu, a to z dôvodu nutnosti doručiť poškodeným
ako stranám v trestnom konaní sťažovateľom podané dovolanie. Spisový materiál bol
opätovne predložený najvyššiemu súdu 4. februára 2015, ktorý sťažovateľom podané
dovolanie na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 odmietol. Z uvedeného je teda zrejmé,
že najvyšší súd konal nesústredene už v čase, keď vrátil vec okresnému súdu ako predčasne
predloženú s pokynom na doručenie sťažovateľom podaného dovolania poškodeným, keďže
mal a mohol poveriť okresný súd aj vykonaním doručenia vyjadrenia okresnej prokuratúry
sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi, alebo tak mal učiniť sám. Ústavný súd v tejto
súvislosti dodáva, že skúmať obsahovú stránku vyjadrenia okresnej prokuratúry a jej možnú
ingerenciu na rozhodovanie súdu, ako aj zaoberať sa možným vplyvom vyjadrenia
sťažovateľa k vyjadreniu prokurátora ako zástupcu štátu, tak ako to vyplýva z vyjadrenia
predsedníčky najvyššieho súdu, že „K doručovaniu vyjadrenia najvyšší súd nepristúpil
z dôvodu, že neobsahovalo podstatnú argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho
rozhodnutie v predmetnej veci a ku ktorej by sa sťažovateľ v postavení dovolateľa mal
vyjadriť“, nie je a v zmysle aj ustálenej judikatúry ESĽP ani nemôže byť jediným
a rozhodujúcim predmetom skúmania pred ústavným súdom. Ústavný súd zvýrazňuje,
že požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne – z jej
hľadiska nie až tak veľmi záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo
argumentov predložených súdu, čo v okolnostiach danej veci platí o to viac, keďže v hre je
trestnoprávna represia, ktorá je v podmienkach právneho štátu prostriedkom „ultima ratio“.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Tdo 9/2015 zo 17. júna 2015. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti
v danej veci v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) dohovoru ústavný súd
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 9/2015 zo 17. júna 2015 zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na nové konanie.
IV.
Ústavný súd riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09,
I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími
sťažovateľom predostretými námietkami (totožnosť skutku, odmietnutie návrhov
na doplnenie dokazovania, nedostatočné vysporiadanie sa s obhajobnými námietkami
sťažovateľa) smerujúcimi a atakujúcimi aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 24/2014
zo 7. mája 2014, keďže práve z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
a vrátenia veci na ďalšie konanie má najvyšší súd nielen možnosť, ale aj povinnosť
v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa opätovne aj s námietkami sťažovateľa, ktoré sú
predmetom tejto podanej sťažnosti, a následne o nich rozhodnúť v rámci dovolacieho
konania. V tejto súvislosti ústavný súd podčiarkuje, že predstavuje ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Z uvedených dôvodov
ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu v súlade s ich vyčíslením jeho právnym
zástupcom za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti
a vyjadrenie k stanoviskám odporcov) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1
písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 139,83 € + režijný
paušál vo výške 8,39 € v roku 2015, čo v súhrne predstavuje sumu 444,66 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho priadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015