Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 856/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti 2T Future, s. r. o., Za Tonkov 196/7, Riečka, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Patajová Pataj s. r. o., J. Chalupku 8, Banská Bystrica, prostredníctvom ktorej

koná jej konateľ a advokát JUDr. Marián Pataj, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., Za Tonkov 196/7, Riečka

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

Patajová Pataj s. r. o., J. Chalupku 8, Banská Bystrica, prostredníctvom ktorej koná jej

konateľ a advokát JUDr. Marián Pataj, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. apríla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

doručenou Okresnému súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) 28. októbra 2013

domáhala od žalovanej (obchodná spoločnosť ) zaplatenia

sumy 2 691,97 € s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodňovala tým, že 17. augusta 2006 bola

medzi fyzickou osobou a obchodnou spoločnosťou

(ďalej len „ “), uzatvorená zmluva o poskytnutí úveru, predmetom ktorej bol záväzok

poskytnúť fyzickej osobe (dlžníkovi) peňažné prostriedky v sume špecifikovanej

v samotnej zmluve a tomu zodpovedajúci záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky

vrátiť, zaplatiť úroky a splniť ďalšie stanovené záväzky.

Zmluva o poskytnutí úveru obsahovala ručiteľské vyhlásenie právnej predchodkyne

žalovanej, v zmysle ktorého sa táto ako ručiteľka zaviazala uhradiť pohľadávku

vrátane príslušenstva v prípade, ak táto nebude uhradená riadne a včas dlžníkom.

dlžníkovi listom z 22. júna 2007 oznámila, že jeho záväzok sa stáva predčasne splatným

a na splatenie záväzku mu bola poskytnutá lehota do 20. júla 2007. Sťažovateľka získala

na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 6. februára 2013 uzatvorenej medzi ňou ako

postupníkom a ako postupcom (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“)

pohľadávku spoločnosti evidovanú voči dlžníkovi vrátane príslušenstva tejto

pohľadávky a prípadných ďalších práv, ktoré sú s ňou spojené. Dlžník svoj záväzok ku dňu

podania žaloby nesplnil ako pôvodnému veriteľovi ani sťažovateľke ako

postupníkovi.

Právnym základom ručiteľského záväzku žalovanej bola dohoda o ručení uzavretá

medzi právnou predchodkyňou žalovanej a (pôvodným veriteľom) 12. júla 2004

obsiahnutá v prílohe č. 2 k zmluve o sprostredkovaní úverov na bývanie č. 2/2004 z 12. júla

2004. Dodatkom č. 1 k zmluve o sprostredkovaní úverov na bývanie č. 2/2004 sa právna

predchodkyňa žalovanej 10. januára 2006 dohodla s pôvodným veriteľom ( )

na doplnení čl. 10 zmluvy tak, že povinnosť plniť ručiteľský záväzok podľa ručiteľského

vyhlásenia obsiahnutého v dohode o ručení trvá iba do 31. decembra 2009.

Okresný súd vydal 20. decembra 2013 platobný rozkaz č. k. -29

(ďalej len „platobný rozkaz z 20. decembra 2013“), ktorým žalovanej uložil povinnosti

uvedené v žalobe sťažovateľky. Žalovaná podala v zákonnej lehote proti platobnému

rozkazu z 20. decembra 2013 odpor, v ktorom na svoju obranu uviedla, že nárok

sťažovateľky na plnenie z úverovej zmluvy voči nej ako ručiteľovi zanikol na základe

dohody, ktorú uzavrel právny predchodca žalovanej s pôvodným veriteľom ( ),

obsiahnutej v dodatku č. 1 k zmluve o sprostredkovaní úverov na bývanie č. 2/2004

z 10. januára 2006. Sťažovateľka okresnému súdu na základe uvedených skutočností 7. júla

2014 oznámila, že žalobu berie späť, a navrhla konanie zastaviť.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 22. júla 2014 (ďalej len „uznesenie

z 22. júla 2014“) vyhovel žiadosti sťažovateľky a konanie zastavil (výrok I), žalobkyňu

(sťažovateľku) zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 6,70 €

a trov právneho zastúpenia v sume 286,20 € (výrok II), vrátil sťažovateľke súdny

poplatok v sume 154,30 € a na jeho vrátenie ustanovil Daňový úrad Banská Bystrica

(výrok III), žalovanej taktiež vrátil súdny poplatok v sume 154,30 € a na jeho vrátenie

ustanovil Daňový úrad Prešov (výrok IV). Na základe odvolania krajský súd uznesením

sp. zn. z 30. apríla 2015 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu

z 22. júla 2014 vo výroku o trovách konania potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že «Krajský súd v Prešove porušil... spomenuté

základné práva a slobody tým, že ako odvolací súdu neprihliadol na argumenty sťažovateľa,

týmito sa potrebným spôsobom nezaoberal, v odôvodnení rozhodnutia dostatočným

spôsobom nevysvetlil, prečo sa nestotožnil s právnou argumentáciou sťažovateľa a následne

vec nesprávne právne posúdil. Krajský súd v Prešove namiesto uloženia povinnosti

žalovanému nahradiť trovy konania sťažovateľovi podľa , veta druhá

resp. 147 ods. 1 alebo nepriznania náhrady trov žiadnemu z účastníkov podľa

ods. 1 aplikoval , vetu prvú , ktorým povinnosť náhrady trov

konania žalovaného naopak uložil sťažovateľovi. Sťažovateľ pripomína, že dôvodom

podania žaloby voči žalobcovi boli nasledovné skutočnosti:

1. Zmluva o poskytnutí úveru „Hypopôžička“... uzavretá medzi

a ...,

2. Ručiteľské vyhlásenie spoločnosti Slovenské kreditné karty, a. s... obsiahnuté

v zmluve, v zmysle ktorého sa ručiteľ zaviazal uhradiť pohľadávku vrátane

príslušenstva v prípade, ak táto nebude uhradená riadne a včas dlžníkom,

3. Univerzálne právne nástupníctvo Žalovaného na miesto ručiteľa,

4. Zmluva o postúpení pohľadávok, uzatvorená medzi ako postupcom

a sťažovateľom ako postupníkom, na základe ktorej sťažovateľ okrem iných získal aj

pohľadávku voči dlžníkom uvedeným v návrhu na začatie konania bola vypracovaná

žalovaným (táto skutočnosť je preukázaná mailovou komunikáciou medzi žalobcom

a zamestnancami žalovaného, ktorá sa nachádza v súdnom spise),

5. Pripomienkovanie obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok bolo realizované len

medzi sťažovateľom na strane jednej a žalovaným ako zástupcom postupcu na strane druhej

(táto skutočnosť je preukázaná mailovou komunikáciou medzi žalobcom a zamestnancami

žalovaného, ktorá sa nachádza v súdnom spise),

6. Všetky podklady týkajúce sa postupovaných pohľadávok (vrátane úverových zmlúv

obsahujúcich ručiteľské vyhlásenie žalovaného) predkladal sťažovateľovi výlučne žalovaný

(táto skutočnosť je preukázaná mailovou komunikáciou medzi sťažovateľom

a zamestnancami žalovaného, ktorá sa nachádza v súdnom spise),

7. Sťažovateľ v čase pred podaním návrhu na začatie konania v obdobných veciach

opakovane vyzval žalovaného na splnenie jeho ručiteľského záväzku, pričom žalovaný

existenciu a obsah svojho ručiteľského záväzku žiadnym spôsobom nespochybnil (vzor výzvy

na splnenie ručiteľského záväzku žalovaného a vzor odpovede žalovaného na túto výzvu sa

nachádza v súdnom spise),

8. Žalovaný napriek evidentnej snahe sťažovateľa riešiť vec mimosúdne (preukazuje

to zaslanie výziev na splnenie ručiteľského vyhlásenia) neoznámil sťažovateľovi zánik jeho

ručiteľského záväzku; žalovaný napriek opakovaným výzvam sťažovateľa až v priebehu

súdneho konania predložil konajúcemu súdu listinu preukazujúcu zánik jeho ručiteľského

záväzku.

Z uvedených skutočností je absolútne nepochybné, že sťažovateľ v čase pred

podaním návrhu na začatie konania a ani v jeho priebehu z dôvodu konania žalovaného

(až do momentu podania odporu proti platobnému rozkazu) nemal objektívnu možnosť

zistiť, že ručiteľský záväzok žalovaného v skutočnosti neexistuje. Procesným úkonom

sťažovateľa bezprostredne nasledujúcim po zistení, že ručiteľský záväzok žalovaného

fakticky neexistuje, bolo späťvzatie návrhu na začatie konania. Sťažovateľ sa teda

v priebehu celého konania správal racionálnym spôsobom sledujúcim rýchly a efektívny

priebeh konania. Ak si sťažovateľ uplatnil nárok, ktorý sa v konečnom dôsledku ukázal ako

neexistujúci, stalo sa tak výlučne na základe konania žalovaného. Sťažovateľ zdôrazňuje,

že pokiaľ by mal vedomosť o zániku ručiteľského záväzku voči žalovanému, nikdy by sa

nedomáhal súdnej ochrany neexistujúceho nároku.».

Podľa názoru sťažovateľky žalovaná svojím konaním zavinila zastavenie konania

a z uvedeného dôvodu považuje „výklad ustanovenia aplikovaný

Krajským súdom... za neobhájiteľný a ústavne nekonformný. Z textu ustanovenia § 147

ods. 1 nie je možné pri aplikácii ktorejkoľvek výkladovej metódy dospieť k záveru, že

zavinenie zastavenia konania je potrebné (možné) zredukovať len na skutočnosť späťvzatia

návrhu na začatie konania zo strany sťažovateľa, ktorým je v tomto prípade sťažovateľ.

V záujme účelu občianskeho súdneho konania vyjadreného v ustanovení

je potrebné súčasne posudzovať, čo bolo dôvodom späťvzatia návrhu na začatie konania.

Pri podrobnom posudzovaní dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania, ktoré je

nevyhnutné pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie o náhrade trov konania, je možné

zo strany všeobecných súdov identifikovať nespočetné množstvo, v ktorých bolo síce konanie

zastavené na základe späťvzatia návrhu na začatie konania, avšak zastavenie konania

napriek tomu nebolo zavinené žalobcom (v tomto prípade sťažovateľom).“.

Sťažovateľka argumentuje aj odkazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 25. augusta 2005, ktorého právne závery sú podľa jej názoru aplikovateľné

aj na prerokúvanú vec. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že napriek skutočnosti,

že vo vyjadrení z 18. decembra 2014 poukázala na označené rozhodnutie ústavného súdu,

krajský súd jej argumentáciu ignoroval a „v odôvodnení svojho rozhodnutia sa právnymi

názormi ústavného súdu... vôbec nezaoberal...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 04. 2015, sp. zn.

121 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

SR a Dohovoru.

II. Ústavný súd SR ruší Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 04. 2015,

sp. zn. -121 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

287,04 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd poukazuje v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky na tú časť svojej

konštantnej judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej

stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje,

že sťažovateľka sa domáha ústavnej ochrany v právnej veci, ktorej podstatou je spor o sumu

292,90 €, ktorú má podľa uznesenia okresného súdu z 22. júla 2014 v spojení s napadnutým

uznesením krajského súdu zaplatiť žalovanej z titulu náhrady trov konania a náhrady trov

právneho zastúpenia, t. j. ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), z ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok

minimálnej mzdy, je dovolanie ex lege neprípustné. Za okolností, keď Občiansky súdny

poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými

súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny

ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci

prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných

v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie

garantovaných základných práv a slobôd (m. m. , ,

).

Uvedená skutočnosť už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako

zjavne neopodstatnenej. Ústavný súd napriek tomu považuje za potrebné v rámci

predbežného prerokovania preskúmať v súlade so základnými východiskami svojej

doterajšej judikatúry ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu aj

z vecného hľadiska. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd aplikáciou § 146 ods. 2 prvej vety

a uložením jej povinnosti nahradiť žalovanej trovy konania z dôvodu zavinenia

zastavenia konania porušil jej práva podľa a dohovoru. Sťažovateľka tvrdí,

že v prerokúvanej veci nemala objektívnu možnosť zistiť, že ručiteľský záväzok žalovanej

neexistuje, pričom pokiaľ by znalosťou o tejto skutočnosti disponovala, nikdy by sa proti

žalovanej nedomáhala súdnej ochrany neexistujúceho nároku. Naopak, všeobecný súd mal

na vec sťažovateľky aplikovať druhú vetu , prípadne

alebo a náhradu trov konania nepriznať žiadnemu z účastníkov konania.

Vychádzajúc z predmetu sťažnosti, ktorý tvoria námietky sťažovateľky smerujúce

proti rozhodovaniu všeobecného súdu o náhrade trov konania, ústavný súd podčiarkuje,

že toto rozhodovanie je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže rozhodnutím, ako aj

postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4

a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne ). Obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins proti Spojenému kráľovstvu z 23. 9. 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich garantovaných

práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ale ústavný súd

vzhľadom na svojej ústavné postavenie vo svojej doterajšej judikatúre nanajvýš zdržanlivý,

keďže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania

pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo

k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak

zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj

m. m. , , , , ).

Vychádzajúc z uvedeného koncepčného východiska a riadiac sa aj princípom

minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci

(napr. , ), ktorého sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne

pridržiava, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania rámcov preskúmal napadnuté

uznesenie krajského súdu.

Z vyplýva, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu

trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie... bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili

trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto

trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila.

V súlade s ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Ústavný súd v nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky poukazuje na relevantnú

časť napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:

„Ak došlo k zastaveniu konania, zásadne žiadny z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne podľa

možno niektorému z účastníkov uložiť povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy

zastaveného konania, a to podľa prvej vety tomu z účastníkov, ktorý

zavinil, že konanie muselo byť zastavené a podľa druhej vety odporcovi

v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne.

Zákonným predpokladom pre vyslovenie povinnosti nahradiť trovy konania podľa

druhej vety je jednak dôvodne podaný návrh, ale tiež správanie sa

odporcu (žalovaného), pre ktoré sa stal návrh po jeho podaní bezpredmetným. Pritom

dôvodnosť podania návrhu sa posudzuje procesne, preto nie je rozhodujúce, aký by bol

výsledok konania, keby nedošlo k späťvzatiu žaloby. O dôvodnosti podania návrhu treba

preto uvažovať z hľadiska vzťahu výsledku správania odporcu k požiadavkám navrhovateľa,

čo znamená, že návrh je podaný dôvodne najmä v prípade, kedy odporca po začatí konania

nárok navrhovateľa uspokojí, resp. splní požiadavku navrhovateľa bez toho, aby o veci

(meritórne) rozhodol súd, a to aj vtedy, ak by odporca uspokojil navrhovateľa, hoci k tomu

nemal právnu povinnosť. Ak má byť teda také správanie, ktoré spôsobilo zastavenie

konania, ísť na ťarchu odporcu, musí ísť o procesnú situáciu, kedy sa odporca zachoval

v intenciách žalobného návrhu (petitu), pričom medzi správaním odporcu a žalobným

návrhom musí byť vecná spojitosť. V takom prípade má navrhovateľ právo, aby mu odporca

nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva.

Zavinenie v zmysle citovaných ustanovení možno posudzovať len z procesného

hľadiska, nie podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby

vo veci samej, to znamená, že by už po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť

nároku vo veci samej. Preto ak žalobca vzal späť žalobu z procesného hľadiska zásadne

platí (ak nejde o prípad ustanovenia druhá veta ), že zavinil, že konanie

muselo byť zastavené a je povinný preto nahradiť jeho trovy.

V danej veci žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť, preto mu zásadne vznikla

povinnosť nahradiť žalovanému trovy zastaveného konania. Túto povinnosť by nemal

(a naopak, takáto povinnosť by vznikla žalovanému), ak by sa zistilo v konaní, že žaloba

bola podaná dôvodne, že ju žalobca vzal späť len v dôsledku správania sa žalovaného.

O tento prípad však v prejednávanej veci - ako to správne uzavrel aj súd prvého stupňa -

nejde. Žalobca bez akýchkoľvek pochybností vzal žalobu späť potom, ako žalovaný v rámci

odporu proti platobnému rozkazu vzniesol námietku premlčania a žalobca zistil, že

ručiteľský záväzok žalovaného v danej veci zanikol dňa 31. 12. 2009. Všeobecne platí, že je

vecou žalobcu uplatňovať si svoje nároky, so znalosťou veci (a potrebnej dokumentácie) a

je právom žalovaného voči žalobe vznášať akékoľvek, podľa neho relevantné námietky.

Výsledkom takéhoto kontradiktórneho procesu môže byť situácia, kedy žalovaný subjekt

vznesie námietku premlčania, čomu zodpovedá i výsledok konania, a to buď v podobe

zamietnutia žaloby alebo zastavenia konania v dôsledku späťvzatia žaloby.“

K námietke (ne)uplatnenia krajský súd v napadnutom uznesení

uvádza:

„Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa ustálenej súdnej praxe v prípade, keď sú dané predpoklady pre aplikáciu

ustanovenia , nemusí súd priznať náhradu trov konania účastníkovi,

u ktorého to prichádza do úvahy, ak dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného

zreteľa pre nepriznanie náhrady trov podľa cit. ust. § 150. V takomto prípade sa zaoberá

súd výnimočnosťou veci, ktorá môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj

v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností na strane

účastníkov konania treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery toho

účastníka, koho by podľa všeobecného ustanovenia stíhala povinnosť nahradiť trovy

konania, pričom treba vziať do úvahy aj to, či použitím tohto ustanovenia bude dotknutá

majetková sféra toho účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania.

V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nie sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov žalovanému, či dokonca pre uloženie

povinnosti jemu hradiť trovy konania neúspešnému žalobcovi. Neobstojí argumentácia

žalobcu poukazujúca na konanie žalovaného v iných súdnych sporoch. Je vecou

žalovaného, akú obranu zvolil v prebiehajúcom konaní, bez ohľadu na jeho postup v iných

konaniach nemôže ísť na jeho ťarchu fakt, či žalobca, ako postupník vedel (či nevedel) o

existencii dodatku k zmluve o sprostredkovaní úverov zo dňa 10. 1. 2006. Ako už bolo

uvedené, žalobca vzal žalobu späť a tak z procesného hľadiska zavinil, že konanie muselo

byť zastavené.“

Krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aj vylúčením aplikácie § 147 ods. 1

, pričom v tejto súvislosti sa v ňom uvádza:

„V danej veci nebolo možné aplikovať ani ust. , podľa ktorého

účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli

vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im

prihodila.

Predmetné ustanovenie rieši situácie, kedy zásada náhrady trov konania podľa

pomeru úspechu nemusí zodpovedať spravodlivej úprave vzťahov a umožňuje, aby

bez zreteľa na úspech v konaní hradil trovy konania ten účastník (alebo jeho zástupca),

ktorý vznik týchto trov spôsobil svojím správaním alebo tieto vznikli náhodou, ktorá sa im

prihodila. Rozhodnutie podľa tohto ustanovenia pritom nie je časovo viazané

na rozhodnutie vo veci samej a súd podľa neho môže rozhodnúť kedykoľvek v priebehu

konania.

Odvolací súd má za to, že s prihliadnutím na procesný výsledok konania (zastavenie

konania) na vzťah žalobcu a žalovaného pri rozhodovaní o trovách

konania použiť nemožno, keď v tomto štádiu konania nemožno robiť závery (vyvodzované

žalobcom), že žalovaný vznik trov zavinil svojím správaním.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že

krajský súd ho primeraným spôsobom odôvodnil, pričom v ňom obsiahnutý výklad

a aplikáciu príslušných právnych noriem nemožno hodnotiť ako arbitrárne, t. j. také, ktoré

by predstavovali popretie ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd považuje preto napadnuté

uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Súčasťou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je aj výhrada, že krajský súd úplne

odignoroval jej námietku, ktorou sa domáhala primeraného použitia právnych záverov

vyplývajúcich z uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 25. augusta 2005, ktoré sú

podľa jej názoru aplikovateľné aj na prerokúvanú vec, v dôsledku čoho došlo k porušeniu

jej garantovaných práv.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou predovšetkým zdôrazňuje, že súčasťou

obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd

pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Ústavný súd tiež pripomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje

rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru,

možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis proti Grécku

z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998).

Zo sťažovateľkou označeného uznesenia sp. zn. z 25. augusta 2005

vyplýva, že ústavný súd sa v ňom stotožnil s právnym posúdením všeobecného súdu, podľa

ktorého za ďalší špecifický prípad žalovaným zavineného zastavenia konania možno

považovať aj zastavenie konania na základe späťvzatia žaloby z dôvodu, že žalobkyňou

uplatnený nárok v skutočnosti ani nevznikol. Predmetom konania v označenej veci

pred všeobecným súdom bol nárok poisťovne vyplývajúci z poistného vzťahu medzi ňou

a fyzickou osobou, na základe ktorého poisťovňa (žalobkyňa) požadovala od žalovaného

(fyzická osoba) zaplatenie nedoplatku poistného havarijného poistenia a poistenia pre prípad

odcudzenia motorového vozidla. Všeobecný súd posudzoval vec pri rozhodovaní o náhrade

trov konania procesne, pričom dospel k záveru, že žalovaný je povinný nahradiť trovy

konania žalobkyni, keďže zavinil, že žalobkyňa vzala žalobu späť v dôsledku neoznámenia

skutočnosti o predaji motorového vozidla, pričom táto povinnosť pre žalovaného vyplývala

priamo zo všeobecných poistných podmienok poisťovne, podľa ktorých poistenie zaniká

okrem iných dôvodov aj ukončením užívania poistenej veci. Túto skutočnosť bol poistený

povinný oznámiť poistiteľovi písomne a predložiť o tom preukázateľný doklad.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať svoj právny názor vyslovený vo veci sp. zn.

o tom, že za ďalší špecifický prípad žalovaným zavineného zastavenia konania

možno považovať aj zastavenie konania, ku ktorému došlo na základe späťvzatia žaloby

z dôvodu, že žalobcom uplatnený nárok v skutočnosti ani nevznikol. Tento názor je však

v plnom rozsahu aplikovateľný len za predpokladu, že žalobca o objektívnej skutočnosti,

pre ktorú sa mohol dôvodne domnievať, že spôsobila zánik ním uplatneného nároku,

nevedel (nemohol vedieť) a žalovaný mal povinnosť mu túto skutočnosť oznámiť (napr.

vychádzajúc z poistných podmienok poisťovne). Práve chýbajúca povinnosť oznámiť

skutočnosti spôsobujúce zánik uplatneného nároku predstavuje tú skutočnosť, v dôsledku

ktorej je vec sťažovateľky odlišná od tej, ktorá bola predmetom ústavného prieskumu

v konaní vedenom pod sp. zn. . Táto skutočnosť zároveň spôsobuje, že

„ignorovanie“ námietky sťažovateľky o povinnosti prihliadať na právny názor vyjadrený

ústavným súdom v napadnutom uznesení krajského súdu nemôže sama osebe zakladať

relevantný dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv podľa

a dohovoru.

Navyše, ústavný súd považuje za spochybniteľný aj názor sťažovateľky o chýbajúcej

objektívnej možnosti zistiť, či ručiteľský záväzok žalovanej v 3. rade (ne)existuje.

Následkom postúpenia pohľadávky na sťažovateľku (postupníka) na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok zo 6. februára 2013 táto nastúpila do právnej pozície pôvodného

veriteľa ( ) a od tohto momentu požívala všetky práva postupcu, avšak bez zmeny

obsahu pôvodného záväzku, ktorý sa postúpením nezmenil. Na tomto závere nemení nič ani

to, že zmluvu o postúpení pohľadávok zo 6. februára 2013 vypracovala (ako to sama

sťažovateľka tvrdí, pozn.) žalovaná v 3. rade. Aj napriek tomu, že „všetky podklady

týkajúce sa postupovaných pohľadávok“ predkladala sťažovateľke výlučne žalovaná

v 3. rade, sťažovateľke nebránilo nič v tom, aby sa so zisťovaním ďalších informácií

a predkladaním relevantných listín obrátila priamo na pôvodného veriteľa, teda postupcu,

s ktorým zmluvu o postúpení pohľadávok v konečnom dôsledku uzatvárala a s ktorým bol

10. januára 2006 uzatvorený aj dodatok č. 1 k zmluve o sprostredkovaní úverov na bývanie

č. 2/2004 (podľa tohto dodatku sa právny predchodca žalovanej v 3. rade zaviazal plniť

podľa ručiteľského vyhlásenia obsiahnutého v dohode o ručení len do 31. decembra 2009,

pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že účelom ručenia ako klasického

zabezpečovacieho prostriedku záväzkov je prevzatie povinnosti ručiteľa uspokojiť

pohľadávku veriteľa, v prípade že tak neurobí dlžník. Je preto logické, že s prihliadnutím

na právne postavenie žalovanej v 3. rade (ručiteľka) a jej záväzok plniť v prípade, že

neplní dlžník, sa zánik ručiteľského záväzku vyplývajúci z dodatku č. 1 k zmluve

o sprostredkovaní úverov na bývanie stal súčasťou jej argumentácie, ktorou sa proti

veriteľke (sťažovateľke) bránila.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že krajský súd sa námietkami

sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto

konaní (o nároku na náhradu trov konania) dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti

prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorý stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a ktoré

nemožno považovať za arbitrárne (podobne aj m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti zároveň pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva a za uvedenej situácie nemá ani dôvod

zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu vykazovalo

z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by zakladali dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľky podľa , prípadne práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015