Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 856/2015
PDF · 305.01 KB
No categories available
II. ÚS 856/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti 2T Future, s. r. o., Za Tonkov 196/7, Riečka, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Patajová Pataj s. r. o., J. Chalupku 8, Banská Bystrica, prostredníctvom ktorej
koná jej konateľ a advokát JUDr. Marián Pataj, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob 99/2014 z 30. apríla 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., Za Tonkov 196/7, Riečka
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Patajová Pataj s. r. o., J. Chalupku 8, Banská Bystrica, prostredníctvom ktorej koná jej
konateľ a advokát JUDr. Marián Pataj, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Cob 99/2014 z 30. apríla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
doručenou Okresnému súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) 28. októbra 2013
domáhala od žalovanej (obchodná spoločnosť ) zaplatenia
sumy 2 691,97 € s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodňovala tým, že 17. augusta 2006 bola
medzi fyzickou osobou a obchodnou spoločnosťou
(ďalej len „ “), uzatvorená zmluva o poskytnutí úveru, predmetom ktorej bol záväzok
poskytnúť fyzickej osobe (dlžníkovi) peňažné prostriedky v sume špecifikovanej
v samotnej zmluve a tomu zodpovedajúci záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť, zaplatiť úroky a splniť ďalšie stanovené záväzky.
Zmluva o poskytnutí úveru obsahovala ručiteľské vyhlásenie právnej predchodkyne
žalovanej, v zmysle ktorého sa táto ako ručiteľka zaviazala uhradiť pohľadávku
vrátane príslušenstva v prípade, ak táto nebude uhradená riadne a včas dlžníkom.
dlžníkovi listom z 22. júna 2007 oznámila, že jeho záväzok sa stáva predčasne splatným
a na splatenie záväzku mu bola poskytnutá lehota do 20. júla 2007. Sťažovateľka získala
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 6. februára 2013 uzatvorenej medzi ňou ako
postupníkom a ako postupcom (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“)
pohľadávku spoločnosti evidovanú voči dlžníkovi vrátane príslušenstva tejto
pohľadávky a prípadných ďalších práv, ktoré sú s ňou spojené. Dlžník svoj záväzok ku dňu
podania žaloby nesplnil ako pôvodnému veriteľovi ani sťažovateľke ako
postupníkovi.
Právnym základom ručiteľského záväzku žalovanej bola dohoda o ručení uzavretá
medzi právnou predchodkyňou žalovanej a (pôvodným veriteľom) 12. júla 2004
obsiahnutá v prílohe č. 2 k zmluve o sprostredkovaní úverov na bývanie č. 2/2004 z 12. júla
2004. Dodatkom č. 1 k zmluve o sprostredkovaní úverov na bývanie č. 2/2004 sa právna
predchodkyňa žalovanej 10. januára 2006 dohodla s pôvodným veriteľom ( )
na doplnení čl. 10 zmluvy tak, že povinnosť plniť ručiteľský záväzok podľa ručiteľského
vyhlásenia obsiahnutého v dohode o ručení trvá iba do 31. decembra 2009.
Okresný súd vydal 20. decembra 2013 platobný rozkaz č. k. 4 Rob 146/2013-29
(ďalej len „platobný rozkaz z 20. decembra 2013“), ktorým žalovanej uložil povinnosti
uvedené v žalobe sťažovateľky. Žalovaná podala v zákonnej lehote proti platobnému
rozkazu z 20. decembra 2013 odpor, v ktorom na svoju obranu uviedla, že nárok
sťažovateľky na plnenie z úverovej zmluvy voči nej ako ručiteľovi zanikol na základe
dohody, ktorú uzavrel právny predchodca žalovanej s pôvodným veriteľom ( ),
obsiahnutej v dodatku č. 1 k zmluve o sprostredkovaní úverov na bývanie č. 2/2004
z 10. januára 2006. Sťažovateľka okresnému súdu na základe uvedených skutočností 7. júla
2014 oznámila, že žalobu berie späť, a navrhla konanie zastaviť.
Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Cb 4/2014 z 22. júla 2014 (ďalej len „uznesenie
z 22. júla 2014“) vyhovel žiadosti sťažovateľky a konanie zastavil (výrok I), žalobkyňu
(sťažovateľku) zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 6,70 €
a trov právneho zastúpenia v sume 286,20 € (výrok II), vrátil sťažovateľke súdny
poplatok v sume 154,30 € a na jeho vrátenie ustanovil Daňový úrad Banská Bystrica
(výrok III), žalovanej taktiež vrátil súdny poplatok v sume 154,30 € a na jeho vrátenie
ustanovil Daňový úrad Prešov (výrok IV). Na základe odvolania krajský súd uznesením
sp. zn. 5 Cob 99/2014 z 30. apríla 2015 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu
z 22. júla 2014 vo výroku o trovách konania potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že «Krajský súd v Prešove porušil... spomenuté
základné práva a slobody tým, že ako odvolací súdu neprihliadol na argumenty sťažovateľa,
týmito sa potrebným spôsobom nezaoberal, v odôvodnení rozhodnutia dostatočným
spôsobom nevysvetlil, prečo sa nestotožnil s právnou argumentáciou sťažovateľa a následne
vec nesprávne právne posúdil. Krajský súd v Prešove namiesto uloženia povinnosti
žalovanému nahradiť trovy konania sťažovateľovi podľa § 146 ods. 2, veta druhá O. s. p.
resp. 147 ods. 1 O. s. p. alebo nepriznania náhrady trov žiadnemu z účastníkov podľa § 150
ods. 1 O. s. p. aplikoval § 146 ods. 2, vetu prvú O. s. p., ktorým povinnosť náhrady trov
konania žalovaného naopak uložil sťažovateľovi. Sťažovateľ pripomína, že dôvodom
podania žaloby voči žalobcovi boli nasledovné skutočnosti:
1. Zmluva o poskytnutí úveru „Hypopôžička“... uzavretá medzi
a ...,
2. Ručiteľské vyhlásenie spoločnosti Slovenské kreditné karty, a. s... obsiahnuté
v zmluve, v zmysle ktorého sa ručiteľ zaviazal uhradiť pohľadávku vrátane
príslušenstva v prípade, ak táto nebude uhradená riadne a včas dlžníkom,
3. Univerzálne právne nástupníctvo Žalovaného na miesto ručiteľa,
4. Zmluva o postúpení pohľadávok, uzatvorená medzi ako postupcom
a sťažovateľom ako postupníkom, na základe ktorej sťažovateľ okrem iných získal aj
pohľadávku voči dlžníkom uvedeným v návrhu na začatie konania bola vypracovaná
žalovaným (táto skutočnosť je preukázaná mailovou komunikáciou medzi žalobcom
a zamestnancami žalovaného, ktorá sa nachádza v súdnom spise),
5. Pripomienkovanie obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok bolo realizované len
medzi sťažovateľom na strane jednej a žalovaným ako zástupcom postupcu na strane druhej
(táto skutočnosť je preukázaná mailovou komunikáciou medzi žalobcom a zamestnancami
žalovaného, ktorá sa nachádza v súdnom spise),
6. Všetky podklady týkajúce sa postupovaných pohľadávok (vrátane úverových zmlúv
obsahujúcich ručiteľské vyhlásenie žalovaného) predkladal sťažovateľovi výlučne žalovaný
(táto skutočnosť je preukázaná mailovou komunikáciou medzi sťažovateľom
a zamestnancami žalovaného, ktorá sa nachádza v súdnom spise),
7. Sťažovateľ v čase pred podaním návrhu na začatie konania v obdobných veciach
opakovane vyzval žalovaného na splnenie jeho ručiteľského záväzku, pričom žalovaný
existenciu a obsah svojho ručiteľského záväzku žiadnym spôsobom nespochybnil (vzor výzvy
na splnenie ručiteľského záväzku žalovaného a vzor odpovede žalovaného na túto výzvu sa
nachádza v súdnom spise),
8. Žalovaný napriek evidentnej snahe sťažovateľa riešiť vec mimosúdne (preukazuje
to zaslanie výziev na splnenie ručiteľského vyhlásenia) neoznámil sťažovateľovi zánik jeho
ručiteľského záväzku; žalovaný napriek opakovaným výzvam sťažovateľa až v priebehu
súdneho konania predložil konajúcemu súdu listinu preukazujúcu zánik jeho ručiteľského
záväzku.
Z uvedených skutočností je absolútne nepochybné, že sťažovateľ v čase pred
podaním návrhu na začatie konania a ani v jeho priebehu z dôvodu konania žalovaného
(až do momentu podania odporu proti platobnému rozkazu) nemal objektívnu možnosť
zistiť, že ručiteľský záväzok žalovaného v skutočnosti neexistuje. Procesným úkonom
sťažovateľa bezprostredne nasledujúcim po zistení, že ručiteľský záväzok žalovaného
fakticky neexistuje, bolo späťvzatie návrhu na začatie konania. Sťažovateľ sa teda
v priebehu celého konania správal racionálnym spôsobom sledujúcim rýchly a efektívny
priebeh konania. Ak si sťažovateľ uplatnil nárok, ktorý sa v konečnom dôsledku ukázal ako
neexistujúci, stalo sa tak výlučne na základe konania žalovaného. Sťažovateľ zdôrazňuje,
že pokiaľ by mal vedomosť o zániku ručiteľského záväzku voči žalovanému, nikdy by sa
nedomáhal súdnej ochrany neexistujúceho nároku.».
Podľa názoru sťažovateľky žalovaná svojím konaním zavinila zastavenie konania
a z uvedeného dôvodu považuje „výklad ustanovenia § 147 ods. 1 O. s. p. aplikovaný
Krajským súdom... za neobhájiteľný a ústavne nekonformný. Z textu ustanovenia § 147
ods. 1 O. s. p. nie je možné pri aplikácii ktorejkoľvek výkladovej metódy dospieť k záveru, že
zavinenie zastavenia konania je potrebné (možné) zredukovať len na skutočnosť späťvzatia
návrhu na začatie konania zo strany sťažovateľa, ktorým je v tomto prípade sťažovateľ.
V záujme účelu občianskeho súdneho konania vyjadreného v ustanovení § 3 O. s. p.
je potrebné súčasne posudzovať, čo bolo dôvodom späťvzatia návrhu na začatie konania.
Pri podrobnom posudzovaní dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania, ktoré je
nevyhnutné pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie o náhrade trov konania, je možné
zo strany všeobecných súdov identifikovať nespočetné množstvo, v ktorých bolo síce konanie
zastavené na základe späťvzatia návrhu na začatie konania, avšak zastavenie konania
napriek tomu nebolo zavinené žalobcom (v tomto prípade sťažovateľom).“.
Sťažovateľka argumentuje aj odkazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 169/05 z 25. augusta 2005, ktorého právne závery sú podľa jej názoru aplikovateľné
aj na prerokúvanú vec. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že napriek skutočnosti,
že vo vyjadrení z 18. decembra 2014 poukázala na označené rozhodnutie ústavného súdu,
krajský súd jej argumentáciu ignoroval a „v odôvodnení svojho rozhodnutia sa právnymi
názormi ústavného súdu... vôbec nezaoberal...“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 04. 2015, sp. zn. 5 Cob/99/2014-
121 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
II. Ústavný súd SR ruší Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 04. 2015,
sp. zn. 5 Cob/99/2014-121 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
287,04 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd poukazuje v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky na tú časť svojej
konštantnej judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej
stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje,
že sťažovateľka sa domáha ústavnej ochrany v právnej veci, ktorej podstatou je spor o sumu
292,90 €, ktorú má podľa uznesenia okresného súdu z 22. júla 2014 v spojení s napadnutým
uznesením krajského súdu zaplatiť žalovanej z titulu náhrady trov konania a náhrady trov
právneho zastúpenia, t. j. ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), z ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy, je dovolanie ex lege neprípustné. Za okolností, keď Občiansky súdny
poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými
súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny
ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci
prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou
garantovaných základných práv a slobôd (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014,
Uvedená skutočnosť už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako
zjavne neopodstatnenej. Ústavný súd napriek tomu považuje za potrebné v rámci
predbežného prerokovania preskúmať v súlade so základnými východiskami svojej
doterajšej judikatúry ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu aj
z vecného hľadiska. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd aplikáciou § 146 ods. 2 prvej vety
OSP a uložením jej povinnosti nahradiť žalovanej trovy konania z dôvodu zavinenia
zastavenia konania porušil jej práva podľa ústavy a dohovoru. Sťažovateľka tvrdí,
že v prerokúvanej veci nemala objektívnu možnosť zistiť, že ručiteľský záväzok žalovanej
neexistuje, pričom pokiaľ by znalosťou o tejto skutočnosti disponovala, nikdy by sa proti
žalovanej nedomáhala súdnej ochrany neexistujúceho nároku. Naopak, všeobecný súd mal
na vec sťažovateľky aplikovať § 146 ods. 2 druhú vetu OSP, prípadne § 147 ods. 1 OSP
alebo § 150 ods. 1 OSP a náhradu trov konania nepriznať žiadnemu z účastníkov konania.
Vychádzajúc z predmetu sťažnosti, ktorý tvoria námietky sťažovateľky smerujúce
proti rozhodovaniu všeobecného súdu o náhrade trov konania, ústavný súd podčiarkuje,
že toto rozhodovanie je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako aj
postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4
a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu
(obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins proti Spojenému kráľovstvu z 23. 9. 1997).
V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných
práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ale ústavný súd
vzhľadom na svojej ústavné postavenie vo svojej doterajšej judikatúre nanajvýš zdržanlivý,
keďže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania
pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo
k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak
zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj
m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vychádzajúc z uvedeného koncepčného východiska a riadiac sa aj princípom
minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci
(napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011), ktorého sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne
pridržiava, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania rámcov preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu.
Z § 146 ods. 1 písm. c) OSP vyplýva, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie... bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Podľa § 147 ods. 1 OSP účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili
trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto
trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila.
V súlade s § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Ústavný súd v nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky poukazuje na relevantnú
časť napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:
„Ak došlo k zastaveniu konania, zásadne žiadny z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne podľa § 146 ods. 2 O. s. p.
možno niektorému z účastníkov uložiť povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy
zastaveného konania, a to podľa § 146 ods. 2 prvej vety O. s. p. tomu z účastníkov, ktorý
zavinil, že konanie muselo byť zastavené a podľa § 146 ods. 2 druhej vety O. s. p. odporcovi
v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne.
Zákonným predpokladom pre vyslovenie povinnosti nahradiť trovy konania podľa
§ 146 ods. 2 druhej vety O. s. p. je jednak dôvodne podaný návrh, ale tiež správanie sa
odporcu (žalovaného), pre ktoré sa stal návrh po jeho podaní bezpredmetným. Pritom
dôvodnosť podania návrhu sa posudzuje procesne, preto nie je rozhodujúce, aký by bol
výsledok konania, keby nedošlo k späťvzatiu žaloby. O dôvodnosti podania návrhu treba
preto uvažovať z hľadiska vzťahu výsledku správania odporcu k požiadavkám navrhovateľa,
čo znamená, že návrh je podaný dôvodne najmä v prípade, kedy odporca po začatí konania
nárok navrhovateľa uspokojí, resp. splní požiadavku navrhovateľa bez toho, aby o veci
(meritórne) rozhodol súd, a to aj vtedy, ak by odporca uspokojil navrhovateľa, hoci k tomu
nemal právnu povinnosť. Ak má byť teda také správanie, ktoré spôsobilo zastavenie
konania, ísť na ťarchu odporcu, musí ísť o procesnú situáciu, kedy sa odporca zachoval
v intenciách žalobného návrhu (petitu), pričom medzi správaním odporcu a žalobným
návrhom musí byť vecná spojitosť. V takom prípade má navrhovateľ právo, aby mu odporca
nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva.
Zavinenie v zmysle citovaných ustanovení možno posudzovať len z procesného
hľadiska, nie podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby
vo veci samej, to znamená, že by už po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť
nároku vo veci samej. Preto ak žalobca vzal späť žalobu z procesného hľadiska zásadne
platí (ak nejde o prípad ustanovenia § 142 ods. 2 druhá veta O. s. p.), že zavinil, že konanie
muselo byť zastavené a je povinný preto nahradiť jeho trovy.
V danej veci žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť, preto mu zásadne vznikla
povinnosť nahradiť žalovanému trovy zastaveného konania. Túto povinnosť by nemal
(a naopak, takáto povinnosť by vznikla žalovanému), ak by sa zistilo v konaní, že žaloba
bola podaná dôvodne, že ju žalobca vzal späť len v dôsledku správania sa žalovaného.
O tento prípad však v prejednávanej veci - ako to správne uzavrel aj súd prvého stupňa -
nejde. Žalobca bez akýchkoľvek pochybností vzal žalobu späť potom, ako žalovaný v rámci
odporu proti platobnému rozkazu vzniesol námietku premlčania a žalobca zistil, že
ručiteľský záväzok žalovaného v danej veci zanikol dňa 31. 12. 2009. Všeobecne platí, že je
vecou žalobcu uplatňovať si svoje nároky, so znalosťou veci (a potrebnej dokumentácie) a
je právom žalovaného voči žalobe vznášať akékoľvek, podľa neho relevantné námietky.
Výsledkom takéhoto kontradiktórneho procesu môže byť situácia, kedy žalovaný subjekt
vznesie námietku premlčania, čomu zodpovedá i výsledok konania, a to buď v podobe
zamietnutia žaloby alebo zastavenia konania v dôsledku späťvzatia žaloby.“
K námietke (ne)uplatnenia § 150 ods. 1 OSP krajský súd v napadnutom uznesení
uvádza:
„Podľa § 150 ods. 1 O. s. p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Podľa ustálenej súdnej praxe v prípade, keď sú dané predpoklady pre aplikáciu
ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p., nemusí súd priznať náhradu trov konania účastníkovi,
u ktorého to prichádza do úvahy, ak dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov podľa cit. ust. § 150. V takomto prípade sa zaoberá
súd výnimočnosťou veci, ktorá môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností na strane
účastníkov konania treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery toho
účastníka, koho by podľa všeobecného ustanovenia stíhala povinnosť nahradiť trovy
konania, pričom treba vziať do úvahy aj to, či použitím tohto ustanovenia bude dotknutá
majetková sféra toho účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania.
V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nie sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov žalovanému, či dokonca pre uloženie
povinnosti jemu hradiť trovy konania neúspešnému žalobcovi. Neobstojí argumentácia
žalobcu poukazujúca na konanie žalovaného v iných súdnych sporoch. Je vecou
žalovaného, akú obranu zvolil v prebiehajúcom konaní, bez ohľadu na jeho postup v iných
konaniach nemôže ísť na jeho ťarchu fakt, či žalobca, ako postupník vedel (či nevedel) o
existencii dodatku k zmluve o sprostredkovaní úverov zo dňa 10. 1. 2006. Ako už bolo
uvedené, žalobca vzal žalobu späť a tak z procesného hľadiska zavinil, že konanie muselo
byť zastavené.“
Krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aj vylúčením aplikácie § 147 ods. 1
OSP, pričom v tejto súvislosti sa v ňom uvádza:
„V danej veci nebolo možné aplikovať ani ust. § 147 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého
účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli
vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im
prihodila.
Predmetné ustanovenie rieši situácie, kedy zásada náhrady trov konania podľa
pomeru úspechu nemusí zodpovedať spravodlivej úprave vzťahov a umožňuje, aby
bez zreteľa na úspech v konaní hradil trovy konania ten účastník (alebo jeho zástupca),
ktorý vznik týchto trov spôsobil svojím správaním alebo tieto vznikli náhodou, ktorá sa im
prihodila. Rozhodnutie podľa tohto ustanovenia pritom nie je časovo viazané
na rozhodnutie vo veci samej a súd podľa neho môže rozhodnúť kedykoľvek v priebehu
konania.
Odvolací súd má za to, že s prihliadnutím na procesný výsledok konania (zastavenie
konania) § 147 ods. 1 O. s. p. na vzťah žalobcu a žalovaného pri rozhodovaní o trovách
konania použiť nemožno, keď v tomto štádiu konania nemožno robiť závery (vyvodzované
žalobcom), že žalovaný vznik trov zavinil svojím správaním.“
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že
krajský súd ho primeraným spôsobom odôvodnil, pričom v ňom obsiahnutý výklad
a aplikáciu príslušných právnych noriem nemožno hodnotiť ako arbitrárne, t. j. také, ktoré
by predstavovali popretie ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd považuje preto napadnuté
uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Súčasťou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je aj výhrada, že krajský súd úplne
odignoroval jej námietku, ktorou sa domáhala primeraného použitia právnych záverov
vyplývajúcich z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 169/05 z 25. augusta 2005, ktoré sú
podľa jej názoru aplikovateľné aj na prerokúvanú vec, v dôsledku čoho došlo k porušeniu
jej ústavou garantovaných práv.
Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou predovšetkým zdôrazňuje, že súčasťou
obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd
pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Ústavný súd tiež pripomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje
rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru,
možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis proti Grécku
z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998).
Zo sťažovateľkou označeného uznesenia sp. zn. I. ÚS 169/05 z 25. augusta 2005
vyplýva, že ústavný súd sa v ňom stotožnil s právnym posúdením všeobecného súdu, podľa
ktorého za ďalší špecifický prípad žalovaným zavineného zastavenia konania možno
považovať aj zastavenie konania na základe späťvzatia žaloby z dôvodu, že žalobkyňou
uplatnený nárok v skutočnosti ani nevznikol. Predmetom konania v označenej veci
pred všeobecným súdom bol nárok poisťovne vyplývajúci z poistného vzťahu medzi ňou
a fyzickou osobou, na základe ktorého poisťovňa (žalobkyňa) požadovala od žalovaného
(fyzická osoba) zaplatenie nedoplatku poistného havarijného poistenia a poistenia pre prípad
odcudzenia motorového vozidla. Všeobecný súd posudzoval vec pri rozhodovaní o náhrade
trov konania procesne, pričom dospel k záveru, že žalovaný je povinný nahradiť trovy
konania žalobkyni, keďže zavinil, že žalobkyňa vzala žalobu späť v dôsledku neoznámenia
skutočnosti o predaji motorového vozidla, pričom táto povinnosť pre žalovaného vyplývala
priamo zo všeobecných poistných podmienok poisťovne, podľa ktorých poistenie zaniká
okrem iných dôvodov aj ukončením užívania poistenej veci. Túto skutočnosť bol poistený
povinný oznámiť poistiteľovi písomne a predložiť o tom preukázateľný doklad.
Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať svoj právny názor vyslovený vo veci sp. zn.
I. ÚS 169/05 o tom, že za ďalší špecifický prípad žalovaným zavineného zastavenia konania
možno považovať aj zastavenie konania, ku ktorému došlo na základe späťvzatia žaloby
z dôvodu, že žalobcom uplatnený nárok v skutočnosti ani nevznikol. Tento názor je však
v plnom rozsahu aplikovateľný len za predpokladu, že žalobca o objektívnej skutočnosti,
pre ktorú sa mohol dôvodne domnievať, že spôsobila zánik ním uplatneného nároku,
nevedel (nemohol vedieť) a žalovaný mal povinnosť mu túto skutočnosť oznámiť (napr.
vychádzajúc z poistných podmienok poisťovne). Práve chýbajúca povinnosť oznámiť
skutočnosti spôsobujúce zánik uplatneného nároku predstavuje tú skutočnosť, v dôsledku
ktorej je vec sťažovateľky odlišná od tej, ktorá bola predmetom ústavného prieskumu
v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 169/05. Táto skutočnosť zároveň spôsobuje, že
„ignorovanie“ námietky sťažovateľky o povinnosti prihliadať na právny názor vyjadrený
ústavným súdom v napadnutom uznesení krajského súdu nemôže sama osebe zakladať
relevantný dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv podľa ústavy
a dohovoru.
Navyše, ústavný súd považuje za spochybniteľný aj názor sťažovateľky o chýbajúcej
objektívnej možnosti zistiť, či ručiteľský záväzok žalovanej v 3. rade (ne)existuje.
Následkom postúpenia pohľadávky na sťažovateľku (postupníka) na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok zo 6. februára 2013 táto nastúpila do právnej pozície pôvodného
veriteľa ( ) a od tohto momentu požívala všetky práva postupcu, avšak bez zmeny
obsahu pôvodného záväzku, ktorý sa postúpením nezmenil. Na tomto závere nemení nič ani
to, že zmluvu o postúpení pohľadávok zo 6. februára 2013 vypracovala (ako to sama
sťažovateľka tvrdí, pozn.) žalovaná v 3. rade. Aj napriek tomu, že „všetky podklady
týkajúce sa postupovaných pohľadávok“ predkladala sťažovateľke výlučne žalovaná
v 3. rade, sťažovateľke nebránilo nič v tom, aby sa so zisťovaním ďalších informácií
a predkladaním relevantných listín obrátila priamo na pôvodného veriteľa, teda postupcu,
s ktorým zmluvu o postúpení pohľadávok v konečnom dôsledku uzatvárala a s ktorým bol
10. januára 2006 uzatvorený aj dodatok č. 1 k zmluve o sprostredkovaní úverov na bývanie
č. 2/2004 (podľa tohto dodatku sa právny predchodca žalovanej v 3. rade zaviazal plniť
podľa ručiteľského vyhlásenia obsiahnutého v dohode o ručení len do 31. decembra 2009,
pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že účelom ručenia ako klasického
zabezpečovacieho prostriedku záväzkov je prevzatie povinnosti ručiteľa uspokojiť
pohľadávku veriteľa, v prípade že tak neurobí dlžník. Je preto logické, že s prihliadnutím
na právne postavenie žalovanej v 3. rade (ručiteľka) a jej záväzok plniť v prípade, že
neplní dlžník, sa zánik ručiteľského záväzku vyplývajúci z dodatku č. 1 k zmluve
o sprostredkovaní úverov na bývanie stal súčasťou jej argumentácie, ktorou sa proti
veriteľke (sťažovateľke) bránila.
Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že krajský súd sa námietkami
sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto
konaní (o nároku na náhradu trov konania) dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti
prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorý stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a ktoré
nemožno považovať za arbitrárne (podobne aj m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04). Ústavný
súd v tejto súvislosti zároveň pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva a za uvedenej situácie nemá ani dôvod
zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu vykazovalo
z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by zakladali dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015