Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 32/2016
PDF · 129.04 KB
No categories available
III. ÚS 32/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja
, zastúpených advokátom JUDr. Petrom Timkom, advokátska
kancelária, Štefánikova trieda 6, Nitra, ktorou namietajú porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, svojho základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 8 C 91/2010 z 12. júna 2013
a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 260/2014 z 20. mája 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2015 doručená sťažnosť a ,
obaja (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 55 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Nitra
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 91/2010 z 12. júna 2013 a rozsudkom Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 260/2014 z 20. mája 2015 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania na strane
žalovaných v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 91/2010, ktorého
predmetom bolo zaplatenie sumy 203,94 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom
z 12. júna 2013 návrhu žalobcu vyhovel a sťažovateľov zaviazal na zaplatenie sumy
203,94 € s príslušenstvom a na náhradu trov konania. Sťažovatelia podali odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa v odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil ako vecne správne a zaviazal
sťažovateľov na náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že došlo k porušeniu ich označených práv
a článkov ústavy označeným rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom
krajského súdu, pričom argumentovali tým, že okresný súd rozhodol o nároku žalobcu
aplikáciou podľa ich názoru protiústavnej vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
(ďalej len „úrad“) č. 630/2005 Z. z., ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody
na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej
úžitkovej vody a rozpočítavania množstva dodaného tepla (ďalej len „vyhláška “), ktorá
platila v rozhodnom čase. Následne bola vyhláška zmenená novelou č. 358/2009 Z. z.,
ktorou úrad zohľadnil nevýhodné postavenie viacerých bytov, ktoré majú individuálne
kúrenie, tak, že vypočítanú základnú zložku za dodané teplo v zmysle novelizovaného
ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky násobí koeficientom 0 v prípade, že byt sa nachádza
nad priestormi, ktoré nie sú vykurované, alebo v tých bytoch a nebytových priestoroch
s individuálnym vykurovaním, cez ktoré neprechádzajú rozvody vykurovacej sústavy
centrálneho zásobovania teplom. Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazovali na to, že byt
v ich vlastníctve je prízemný byt, pod ktorým sa nenachádzajú žiadne priestory, avšak
bytom prechádza centrálna vykurovacia sústava, ktorá bola v rozhodnom čase už
svojpomocne zaizolovaná sťažovateľmi. Sťažovatelia preto argumentovali, že vo veci
2
konajúce súdy ich zaviazali zaplatiť za teplo, ktoré im podľa ich tvrdenia nebolo dodané,
a to len na základe vyhlášky, ktorá v rozhodnom čase nezohľadňovala postavenie ich bytu.
V uvedenom, že okresný súd, ako aj krajský súd nereflektovali na ich zásadné argumenty,
s ktorými sa ústavne konformne nevysporiadali, sťažovatelia videli porušenie svojich
označených práv, ako aj označených článkov ústavy.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný
súd o sťažnosti sťažovateľov rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie označených
práv sťažovateľov, ako aj označených článkov ústavy rozsudkom okresného súdu
a napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší
v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu a sťažovateľom prizná finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
3
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv a článkov ústavy
označeným rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým
potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, pričom podstata ich argumentácie spočíva
v tvrdení, že okresný súd, ako aj krajský súd na ich vec aplikovali podľa ich názoru
protiústavnú vyhlášku, čím malo dôjsť k neprípustnému zásahu do ich označených práv
a článkov ústavy.
1. Pokiaľ ide o označený rozsudok okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je
daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok okresného súdu ani jeho
4
predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd,
ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
označenému rozsudku súdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
2. Sťažovatelia tiež namietali, že krajský súd tým, že potvrdil označený rozsudok
okresného súdu, neprípustným spôsobom zasiahol do ich označených práv.
Sťažovatelia namietané porušenie svojich označených práv odôvodňujú len tým, že
krajský súd aplikoval na ich vec vyhlášku, ktorá bola podľa ich názoru v rozhodnom čase
protiústavná, o čom má svedčiť aj jej následná zmena.
V danom prípade predmetom sporu je nárok na zaplatenie sumy 203,94 €
s príslušenstvom. Namietaná suma, o ktorú boli, resp. mali byť sťažovatelia ukrátení, zjavne
nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného
súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej
mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho
súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej
ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých
došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite
(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu
zjavne nedosahuje, keďže výrok napadnutého rozsudku bol v zmysle zákona odôvodnený.
Krajský súd sa zaoberal námietkami sťažovateľov a ústavne konformným spôsobom
vysvetlil, prečo v ich veci nemohol svojvoľne ignorovať existujúcu právnu úpravu, ktorá
bola jednoznačná, zrozumiteľná a sledovala zmysel a účel právneho predpisu, preto ju ani
nepovažoval na rozdiel od sťažovateľov za protiústavnú. Vychádzajúc z okolností prípadu 5
krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že byt sťažovateľov, ktorý
tvorí súčasť bytového domu, je ovplyvňovaný prestupom tepla zo spoločných priestorov,
preto boli splnené podmienky na aplikovanie platnej vyhlášky v rozhodnom čase, tak ako to
uskutočnil okresný súd.
2.1 Ústavný vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že medzi namietaným porušením
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu a napadnutým rozsudkom krajského súdu nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že uvedené články ústavy majú charakter
všeobecných ústavných princípov a primárne neformulujú základné právo ani slobodu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Ústavný súd v prípade čl. 12 ods. 2 ústavy stabilne
judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie
antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo
aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch
(III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať
a rozhodnúť o porušení uvedených ústavných noriem v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol pre nedostatok
svojej právomoci.
2.3 Ústavný súd konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v čl. 55 ods. 1 ústavy
vyjadrujú podstatu a zásady fungovania hospodárstva Slovenskej republiky a nejde o úpravu
základných práv a slobôd. Ide o ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom
pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vychádzajúc z uvedeného ústavný
súd aj túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
6
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016
7