Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 52/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného Podtatranskou advokátskou

kanceláriou, s. r. o., Štôla 44, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Romana

Vaška, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s ,

ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -135 z 21. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. augusta 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Podtatranskou advokátskou kanceláriou, s. r. o.,

Štôla 44, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Romana Vaška, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s princípom právneho štátu podľa čl. 1

ods. 1 , ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -135 z 21. apríla 2015.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„I.1. Na Okresnom súde v Kežmarku prebiehalo pod sp. zn.: konanie

o nahradenie prejavu vôle žalovaného /sťažovateľa/ pri uzatvorení kúpnej zmluvy, v ktorom

sa navrhovateľ / / domáhal nahradenia prejavu vôle sťažovateľa pri

uzavretí kúpnej zmluvy podľa ustanovenia , pre

porušenie zákonného predkupného práva navrhovateľa podľa ust. §-u 140 Občianskeho

zákonníka ako podielového spoluvlastníka pozemku parc. č. – trvalé trávnaté

porasty o výmere v k. ú. , a to kúpnou zmluvou medzi sťažovateľom

ako kupujúcim a predávajúcimi a zo dňa

21. 6. 2012, ktorou na sťažovateľa previedli spoluvlastnícky podiel na pozemku

parc. Registra v k. ú. o veľkosti z celku a ktorej vklad

bol povolený 14. 11. 2012 pod V 1006/12 Správou katastra v .

I.2. Okresný súd v Kežmarku žalobe vyhovel rozsudkom zo dňa 17. 1. 2014,

číslo konania , pričom uviedol, že vec posúdil podľa ust. § 603 ods. 3

a že nárok navrhovateľa považuje za dôvodný.

Obranu sťažovateľa, podľa ktorého ponuka navrhovateľovi bola riadne vykonaná na

pojednávaní dňa 24. 5. 2012 vo veci vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn.:

2 C vyhlásením a v prítomnosti

, ktorí uviedli, že nech si navrhovateľ pozemok kúpi, nie osvedčí, a proti tomu

na pojednávaní nič nenamietal a to ani v lehote 60 dní od vykonania

ponuky, súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú a žalobe vyhovel. Súd prvého stupňa

uviedol, že pri uzavretí kúpnej zmluvy z 21. 6. 2012 bolo porušené predkupné právo

navrhovateľa podľa ust. , a preto je sťažovateľ podľa

ust. povinný predať predmet prevodu navrhovateľovi.

I.3. Proti rozsudku Okresného súdu v Kežmarku zo dňa 17. 1. 2014, číslo konania

, sťažovateľ podal odvolanie, pričom namietal nesprávne posúdenie skutkových

okolností vykonania ponuky spoluvlastníkovi na pojednávaní dňa

2

24. 5. 2012 vo veci vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn.

vyhlásením a v prítomnosti ,

čo potvrdili v konaní pred súdom prvého stupňa aj svedkovia a

.

I.4. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 21. 04. 2015, sp. zn.: 21 Co/96/2014-

135 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Kežmarku vo veci samej a zrušil výrok o náhrade

trov konania, pričom sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdom prvého stupňa.

I.5. Súd prvého stupňa ako i porušovateľ práva pri aplikácii právnych predpisov

na zistený skutkový stav nepoužil relevantnú, ústavne súladne interpretovanú, platnú

a účinnú právnu normu.

Porušovateľ práva uviedol, že sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku prvostupňového

súdu. Podľa dôvodov prvostupňového súdu, prvostupňový súd posúdil nárok navrhovateľa

podľa ust. §-u 603 ods. 3 Tento postup považuje sťažovateľ za nesprávny a má za to,

že:

U predkupných práv podľa a a nasl. ide o dva rôzne a samostatné

právne inštitúty, ktoré nemožno zmiešavať ani cez analógiu zákona (a teda vzťahovať

zákonné ustanovenia platné pre jeden na druhý).

Ust. nemá odkaz na aplikáciu ust. a nasl. upravujúce predkupné

právo ako právo zmluvne dojednané pri kúpnej zmluve.

Ustanovenie je samostatnou normou, ktorá má

sankciu uvedenú v ust. a to relatívnu neplatnosť.

Následky uvedené v ust. sú iné, nejedná

sa o neplatnosť zmluvy, naopak táto je platná, a oprávnený z predkupného práva má právo

požadovať od nadobúdateľa odpredanie veci, alebo zostane oprávnenému predkupné právo

zachované.

Teda zákon stanovil rôzne právne následky pre porušenie zmluvného predkupného

práva uvedeného v ust. a pre porušenie zákonného

predkupného práva uvedeného v ust. §-u 140 .

Podľa názoru sťažovateľa nie je možné na ust. použiť

pomocou analógie legis uvedenej v ust. §-u 853 sankciu uvedenú

v ust. , preto že analógia legis predpokladá, že sa jedná

o občiansko-právne vzťahy, ktoré neupravuje. Avšak ust.

spolu s ust. obsahuje hypotézu,

dispozíciu a aj sankciu právnej normy. Hypotézou je existencia prevodu spoluvlastníckeho

podielu za trvania podielového spoluvlastníctva, dispozíciou je existencia predkupného

práva ostatných spoluvlastníkov /tieto sa nachádzajú v ust. / a sankciou

za porušenie predkupného práva je relatívna neplatnosť právneho úkonu podľa ust. § 40a

. Teda stanovuje pre porušenie zákonného

predkupného práva spoluvlastníka ako sankciu relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa

ust. , preto ide o úpravu kompletnú, pri ktorej nemožno

aplikovať ust. o analógii legis.

Preto pokiaľ porušovateľ aplikoval na danú vec ust. § 603 ods. 3 Občianskeho

zákonníka, hoci sa jednalo o porušenie predkupného práva v ust. § 140 Občianskeho

zákonníka, neaplikoval relevantnú právnu normu, ktorou malo byť ust. § 40a Občianskeho

zákonníka, čo malo za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,

ktorého súčasťou je aj právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a jej aplikácii

ústavne súladným spôsobom.

Táto právna úprava a je úpravou vecno-

právnou, ktorá pôsobí voči všetkým osobám a je kogentná, na rozdiel od úpravy v ust. § 602

a nasl. , kde sa jedná o úpravu záväzkovo-právnu, pôsobiacu medzi

subjektmi konkrétneho záväzku, ktoré môžu určovať jej obsah a trvanie.

Preto porušovateľ mal rozhodovať podľa ust. § 140 a ust. § 40a Občianskeho

zákonníka a nie podľa ust. a na tomto základe mal

žalobu zamietnuť, pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces

podľa SR, princíp právneho štátu podľa čl. I ods. 1 SR a právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 04. 2015, číslo

konania -135 porušené bolo.

4

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 04. 2015, číslo konania

-135 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

v sume 5 000,- EUR € do jedného mesiaca právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania

v sume 296,44 EUR € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(podobne ako v podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu) tým, že krajský

súd v rozsudku č. k. -135 z 21. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“), ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 17. januára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného

súdu“), sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, ktorý vychádza z nedostatočne zisteného

skutkového stavu a z jeho nesprávnej právnej kvalifikácie, pochybil, pretože nepoužil pri

aplikácii ustanovení vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu ich

výklad v súlade s ; nesprávne vyložil inštitút predkupných práv podľa a

a nasl. , resp. neaplikoval príslušnú právnu normu, t. j.

, a preto je napadnutý rozsudok krajského súdu svojvoľný

a neodôvodnený, porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, keďže

nespĺňa atribúty kvalitného a spravodlivého súdneho rozhodnutia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

V obsahu práv podľa a dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

K sťažovateľom namietanej arbitrárnosti, neodôvodnenosti a nesprávnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

V súvislosti s námietkou sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

6

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:

«Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový

stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia , z týchto dôkazov dospel

k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného

skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

Žalovaný v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom

prvého stupňa a ohľadne ktorých súd vykonal dokazovanie a náležite a správne sa s nimi

vyrovnal pri rozhodovaní vo veci samej.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje odpovede na všetky argumenty

uvádzané žalovaným v odvolaní a jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť

vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Žalovaný v podanom odvolaní namieta, že žalobca o kúpe spoluvlastníckych

podielov na spornom pozemku vedel a neprejavil od 24. 05. 2012 záujem. Poukázal na to,

že podľa v spojení s osobe majúcej predkupné právo je

potrebné učiniť ponuku na dobu 60 dní s rovnakým obsahom, akú predávajúci spoluvlastník

predbežne dojednal so záujemcom. Odmietnutím alebo márnym uplynutím lehoty predkupné

právo zaniká a podiel je možné voľne predať.

Prvostupňový súd vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní

Okresného súdu Kežmarok sp. zn. , predmetom ktorého bolo určenie

vlastníckeho práva k pozemku č. – trvalý trávnatý porast o výmere

v katastrálnom území . Tento pozemok bol vytvorený z pozemku .

Žaloba žalobcu bola zamietnutá. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného

24. 05. 2012 zistil, že žalovaní v 3. a 4. rade ( , ) vo svojich

svedeckých výpovediach uviedli tiež, i: „nech si to kúpi a nie osvedčí“ (čl. 46 súdneho spisu

)...

Odvolací súd v súlade so záverom prvostupňového súdu konštatuje, že bolo

porušené predkupné právo žalobcu. Podstata predkupného práva spočíva v tom, že vlastník

veci pokiaľ sa rozhodne vec predať je povinný ponúknuť ju na predaj tomu, kto je

z predkupného práva oprávnený. Ponuku ku kúpe robí teda vlastník veci (povinný

z predkupného práva) a záleží na oprávnenom, či ponuku prijme. Zmyslom úpravy

zákonného predkupného práva v , teda práva spoluvlastníka,

je vyjadriť sa k tomu, kto s ním bude v spoluvlastníckom vzťahu, je tiež právom

8

spoluvlastníka nadobudnúť na základe svojho úkonu spoluvlastnícky podiel iného

spoluvlastníka, ktorý hodlá ďalší spoluvlastník predať. Účelom pri porušení predkupného

práva povinným spoluvlastníkom voči nadobúdateľovi spoluvlastníckeho podielu je

nadobudnutie vlastníctva takéhoto podielu.

Z vykonaného dokazovania nie je možné prijať záver, že pôvodní podieloví

spoluvlastníci ako povinné osoby z predkupného práva ponúkli žalobcovi ako ďalšiemu

spoluvlastníkovi tento podiel ku kúpe. Na základe ich vyjadrenia na pojednávaní v konaní

vedenom o určenie vlastníctva () nemožno konštatovať, že išlo o kvalifikovanú

ponuku (výzvu) žalobcovi ako oprávnenému spoluvlastníkovi ku kúpe za rovnakých

podmienok, za ktorých mali tieto svoje podiely ponúknuť žalovanému. Z ich prejavu, ktorý

bol adresovaný na pojednávaní žalovanému je len zrejmé, že prejavili svoj názor, že

nesúhlasia s osvedčením a teda s vlastníctvom v prospech žalovaného. Prejav podielových

spoluvlastníkov nie je možné vyhodnotiť ako prejav vôle z ktorého je možné nepochybne

mať za to, že ide o ponuku ku kúpe za jasných a zrozumiteľných podmienok predaja.

Absentujú akékoľvek podmienky kúpy, cena za spoluvlastnícke podiely, lehota na jej

vyplatenie. Žiadna takáto ponuka zo strany týchto podielových spoluvlastníkov ako

povinných osôb nebola realizovaná. Z ich prejavu vôle nevyplýva, že svoj spoluvlastnícky

podiel ponúkli žalobcovi za rovnakých podmienok, za akých ponúkli na predaj tento svoj

podiel žalovanému. Tvrdenie žalovaného, že žalobca od 24. 05. 2012 vedel, že

spoluvlastníci chcú svoje podiely na pozemku predať, komu a aj za akých podmienok nie je

správne a pravdivé. A teda nie je možné konštatovať, že žalobca svoje predkupné právo

nevyužil.

Podieloví spoluvlastníci nerešpektovali zákonné predkupné právo ostatných

spoluvlastníkov a teda aj žalobcu. K porušeniu predkupného práva žalobcu v zmysle § 140

došlo.

Odvolací súd poukazuje na judikatúru súdov, ktorú rešpektuje a nenašiel dôvod na

odklon od tejto judikatúry (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júna 2010; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 19. septembra 2007, pozn.)...

Žalobca sa domáhal podanou žalobou nahradenia prejavu vôle žalovaného, aby

uzavrel zmluvu v konkrétnom znení. Pred začatím konania žalobca realizoval ponuku

k odkúpeniu podielov získaných kúpnou zmluvou zo dňa 14. 12. 2012, ktorá bola doručená

žalovanému 18. 12. 2012. Žalovaný návrh neprijal. Prvostupňový súd tak na zistený

skutkový stav prijal správny právny záver, že žalobca je oprávnený domáhať sa uzatvorenia

zmluvy zodpovedajúceho znenia.

K otázke veľkosti spoluvlastníckeho podielu, ktorá je odvolateľom namietaná v tom

zmysle, že mal právo žalobca v zmysle § 140 vykúpiť len podiel zodpovedajúci pomerne

podľa veľkosti jeho podielu na predmetnom pozemku a nie aj časť ďalšieho podielového

spoluvlastníka (Slovenského pozemkového fondu) je potrebné uviesť nasledovne. Je zrejmé,

že ak chce spoluvlastník svoj podiel previesť musí rešpektovať zákonné predkupné právo

ostatných spoluvlastníkov. Zákonné predkupné právo majú všetci spoluvlastníci, ak ich je

teda viac, ako v prejednávanej veci je nevyhnutné, aby sa dohodli na výkone predkupného

práva a nič nebráni tomu, aby dohodli, že spoluvlastnícky podiel odkúpi len jeden z nich.

Iba v prípade, ak sa nedohodnú o výkone predkupného práva a obaja majú o neho záujem,

majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov. Podielový spoluvlastník a to

Slovenský pozemkový fond výslovne prejavil svoju vôľu, že nemá záujem o tento

spoluvlastnícky podiel a preto nič nebráni tomu, aby tento podiel nadobudol iba žalobca za

rovnakých podmienok aké boli ponúknuté zo strany podielových spoluvlastníkov, teda

kupujúcich žalovanému.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne

správny ( ) vo veci samej.»

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

10

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. zo 17. januára 2014, ktorým tento súd rozhodol tak, že nahrádza

prejav vôle žalovaného (sťažovateľa), aby ako predávajúci uzavrel so žalobcom ako

kupujúcim kúpnu zmluvu uvedenú vo výroku rozsudku, s prihliadnutím na povahu kľúčovej

námietky sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v rozsudku podrobne uviedol (s. 7 – 9

citovaného rozsudku) a odôvodnil spôsob aplikácie a výkladu príslušných ustanovení

so zreteľom na zistený skutkový stav. V tejto súvislosti poukazuje

na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorom sa uvádza:

«Pre posúdenie existencie dohody podielových spoluvlastníkov o tom, že predkupné

právo žalobcu k sporným podielom nebude uplatnené, súd však považoval za podstatnú

predovšetkým okolnosť, že pokiaľ aj spoluvlastníci a

na predmetnom pojednávaní súdu (vo veci sp. zn. z 25. apríla 2012, pozn.)

za prítomnosti žalobcu uviedli, že „nech si to kúpi, nie osvedčí“ žalovaní, prejavili tak vôľu

vo vzťahu k pozemku tak, ako bol predmetom súdneho konania vedeného pod sp. zn.

, tzn. k pozemku parc. č. o výmere vytvoreného z parcely

o výmere nie k parcele o výmere Preto bez

akýchkoľvek pochýb na tomto pojednávaní nemohlo dôjsť k dohode spoluvlastníkov

o neuplatnení predkupného práva vo vzťahu k žalobcovi...

Za tejto dôkaznej situácie súd prisvedčil tvrdeniu žalobcu, že bývalí podieloví

spoluvlastníci a v súvislosti s kúpnou zmluvou

z 21. 06. 2012 uzavretou so žalovaným mu neponúkli svoje podiely k pozemku parc. č.

– trvalý trávnatý porast o výmere ku kúpe, nepristúpili k realizácii jeho

predkupného práva. Žalovaný nakoniec tento záver ani nenamietal...

Tu súd len dodáva, že pokiaľ ide o okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy z 21. 06. 2012

uvádzané vo výpovediach svedkov a , že podľa § 40a

v spojení s právny úkon urobený v omyle sa považuje za

platný, pokiaľ sa ten, kto je úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá

(relatívna neplatnosť).

Podľa ak sa porušilo predkupné právo, môže

sa oprávnený buď od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu

zostane predkupné právo zachované.

Keďže ust. neobsahuje pre prípad zákonného

predkupného práva osobitnú úpravu, nič nebráni tomu, aby sa aj na tieto právne vzťahy

použila všeobecná právna úprava o predkupnom práve obsiahnutá v cit. ust. § 603

. Prvotná judikatúra vo vzťahu k cit. Občianskeho

zákonníka zastávala názor, že oprávnený, ktorého predkupné právo bolo porušené, má

právo len na nahradenie nedostatku vôle nadobúdateľa ponúknuť mu vec ku kúpe.

Postupne, najmä v prípadoch, kedy predmetom predkupného práva bola nehnuteľnosť, sa

tento právny názor prejavil ako neudržateľný, pretože aj po súdnom konaní nebolo

prakticky možné zapísať vlastnícke právo oprávneného do katastra nehnuteľností,

nezaručovala sa tým oprávnenému dostatočná ochrana jeho práv a naplnenie sledovaného

cieľa, tzn. prevodu vlastníckeho práva na neho v prípade jeho záujmu a splnenia všetkých

podmienok. Preto je v súlade s konštantnou judikatúrou, pokiaľ sa žalobca domáha vydania

rozhodnutia, ktorým súd nahradí nedostatok prejavu vôle žalovaného uzavrieť s ním kúpnu

zmluvu za rovnakých podmienok, ako sú v zmluve, na základe ktorej žalovaný vec

nadobudol.

V danej veci sporným medzi stranami bolo, či žalobca má v dôsledku porušenia

predkupného práva právo na odkúpenie celého spoluvlastníckeho podielu nadobudnutého

žalovaným v dôsledku porušenia jeho predkupného práva, alebo vzhľadom na ďalšieho

podielového spoluvlastníka (Slovenskú republiku) iba na pomernú časť zodpovedajúcu jeho

spoluvlastníckeho podielu. Tu súd vychádzal z cit. ust. , ktorý

predpokladá dohodu spoluvlastníkov o výkone predkupného práva. Spoluvlastníci sa teda

môžu dohodnúť, že namiesto pomerného odkúpenia ponúkaného podielu podiel odkúpi len

jeden z nich. V danej veci súd vychádzal z vyjadrenia Slovenského pozemkového fondu

z 15. 08. 2013 nachádzajúceho sa na čl. 68 spisu, podľa ktorého štát ako spoluvlastník

nemá záujem odkúpiť spoluvlastnícky podiel žalovaného.»

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku v súlade s možnosťou vyplývajúcou

mu zo zákona stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o jeho výrok

12

vo veci samej, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

doplnil ďalšie dôvody, tak ako na to bolo v tomto rozhodnutí poukázané. V dostatočnej

miere sa zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa, svoje rozhodnutie náležite

odôvodnil, pričom toto odôvodnenie je logické a konzistentné.

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,

že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný, keďže právne závery v ňom

uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou, ani zásadne nepopierajú účel a význam aplikovaných právnych

predpisov . Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal

so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia

uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu. Zrozumiteľne pritom objasnil podstatu

inštitútu predkupného práva a spôsob vyhodnotenia právnych úkonov spoluvlastníkov

v kontexte dokazovania a výkladu prvostupňového súdu, a teda aj odôvodnenosť aplikácie

príslušných ustanovení , a jeho právny názor považuje za jeden

z možných, a teda za ústavne udržateľný. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

uvedeným v napadnutom rozsudku krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného

súdu nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.

Z možno vyvodiť princíp subsidiarity právomoci ústavného

súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorý sa premieta

aj do zásady minimalizácie zásahov ústavného súdu do rozhodovacej právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (pozri

napr. ), resp. zásady sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. ,

) ústavného súdu pri uplatňovaní svojej právomoci.

Ústavný súd nenašiel takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu ustanoveným ,

ani princípmi právneho štátu v , ani právom na spravodlivé súdne konanie

vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016

14