Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)II. ÚS 52/2016
PDF · 256.41 KB
No categories available
II. ÚS 52/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného Podtatranskou advokátskou
kanceláriou, s. r. o., Štôla 44, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Romana
Vaška, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č. k. 21 Co 96/2014-135 z 21. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. augusta 2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Podtatranskou advokátskou kanceláriou, s. r. o.,
Štôla 44, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Romana Vaška, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s princípom právneho štátu podľa čl. 1
ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 Co 96/2014-135 z 21. apríla 2015.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„I.1. Na Okresnom súde v Kežmarku prebiehalo pod sp. zn.: 4 C 1/2013 konanie
o nahradenie prejavu vôle žalovaného /sťažovateľa/ pri uzatvorení kúpnej zmluvy, v ktorom
sa navrhovateľ / / domáhal nahradenia prejavu vôle sťažovateľa pri
uzavretí kúpnej zmluvy podľa ustanovenia § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pre
porušenie zákonného predkupného práva navrhovateľa podľa ust. §-u 140 Občianskeho
zákonníka ako podielového spoluvlastníka pozemku parc. č. – trvalé trávnaté
porasty o výmere v k. ú. , a to kúpnou zmluvou medzi sťažovateľom
ako kupujúcim a predávajúcimi a zo dňa
21. 6. 2012, ktorou na sťažovateľa previedli spoluvlastnícky podiel na pozemku
parc. Registra v k. ú. o veľkosti z celku a ktorej vklad
bol povolený 14. 11. 2012 pod V 1006/12 Správou katastra v .
I.2. Okresný súd v Kežmarku žalobe vyhovel rozsudkom zo dňa 17. 1. 2014,
číslo konania 4 C/1/2013, pričom uviedol, že vec posúdil podľa ust. § 603 ods. 3
Občianskeho zákonníka a že nárok navrhovateľa považuje za dôvodný.
Obranu sťažovateľa, podľa ktorého ponuka navrhovateľovi bola riadne vykonaná na
pojednávaní dňa 24. 5. 2012 vo veci vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn.:
2 C 78//2010 vyhlásením a v prítomnosti
, ktorí uviedli, že nech si navrhovateľ pozemok kúpi, nie osvedčí, a proti tomu
na pojednávaní nič nenamietal a to ani v lehote 60 dní od vykonania
ponuky, súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú a žalobe vyhovel. Súd prvého stupňa
uviedol, že pri uzavretí kúpnej zmluvy z 21. 6. 2012 bolo porušené predkupné právo
navrhovateľa podľa ust. § 140 Občianskeho zákonníka, a preto je sťažovateľ podľa
ust. § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka povinný predať predmet prevodu navrhovateľovi.
I.3. Proti rozsudku Okresného súdu v Kežmarku zo dňa 17. 1. 2014, číslo konania
4 C/1/2013, sťažovateľ podal odvolanie, pričom namietal nesprávne posúdenie skutkových
okolností vykonania ponuky spoluvlastníkovi na pojednávaní dňa
2
24. 5. 2012 vo veci vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn. 2 C/78/2010
vyhlásením a v prítomnosti ,
čo potvrdili v konaní pred súdom prvého stupňa aj svedkovia a
.
I.4. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 21. 04. 2015, sp. zn.: 21 Co/96/2014-
135 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Kežmarku vo veci samej a zrušil výrok o náhrade
trov konania, pričom sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdom prvého stupňa.
I.5. Súd prvého stupňa ako i porušovateľ práva pri aplikácii právnych predpisov
na zistený skutkový stav nepoužil relevantnú, ústavne súladne interpretovanú, platnú
a účinnú právnu normu.
Porušovateľ práva uviedol, že sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku prvostupňového
súdu. Podľa dôvodov prvostupňového súdu, prvostupňový súd posúdil nárok navrhovateľa
podľa ust. §-u 603 ods. 3 O. s. p. Tento postup považuje sťažovateľ za nesprávny a má za to,
že:
U predkupných práv podľa § 140 a § 602 a nasl. OZ ide o dva rôzne a samostatné
právne inštitúty, ktoré nemožno zmiešavať ani cez analógiu zákona (a teda vzťahovať
zákonné ustanovenia platné pre jeden na druhý).
Ust. § 140 OZ nemá odkaz na aplikáciu ust. § 602 a nasl. OZ upravujúce predkupné
právo ako právo zmluvne dojednané pri kúpnej zmluve.
Ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka je samostatnou normou, ktorá má
sankciu uvedenú v ust. § 40a Občianskeho zákonníka a to relatívnu neplatnosť.
Následky uvedené v ust. § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka sú iné, nejedná
sa o neplatnosť zmluvy, naopak táto je platná, a oprávnený z predkupného práva má právo
požadovať od nadobúdateľa odpredanie veci, alebo zostane oprávnenému predkupné právo
zachované.
Teda zákon stanovil rôzne právne následky pre porušenie zmluvného predkupného
práva uvedeného v ust. § 602 Občianskeho zákonníka a pre porušenie zákonného
predkupného práva uvedeného v ust. §-u 140 Občianskeho zákonníka.
Podľa názoru sťažovateľa nie je možné na ust. § 140 Občianskeho zákonníka použiť
pomocou analógie legis uvedenej v ust. §-u 853 Občianskeho zákonníka sankciu uvedenú
v ust. § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka, preto že analógia legis predpokladá, že sa jedná
o občiansko-právne vzťahy, ktoré Občiansky zákonník neupravuje. Avšak ust. § 140
Občianskeho zákonníka spolu s ust. § 40a Občianskeho zákonníka obsahuje hypotézu,
dispozíciu a aj sankciu právnej normy. Hypotézou je existencia prevodu spoluvlastníckeho
podielu za trvania podielového spoluvlastníctva, dispozíciou je existencia predkupného
práva ostatných spoluvlastníkov /tieto sa nachádzajú v ust. § 140 O. s. p./ a sankciou
za porušenie predkupného práva je relatívna neplatnosť právneho úkonu podľa ust. § 40a
Občianskeho zákonníka. Teda Občiansky zákonník stanovuje pre porušenie zákonného
predkupného práva spoluvlastníka ako sankciu relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa
ust. § 40a Občianskeho zákonníka, preto ide o úpravu kompletnú, pri ktorej nemožno
aplikovať ust. § 853 Občianskeho zákonníka o analógii legis.
Preto pokiaľ porušovateľ aplikoval na danú vec ust. § 603 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, hoci sa jednalo o porušenie predkupného práva v ust. § 140 Občianskeho
zákonníka, neaplikoval relevantnú právnu normu, ktorou malo byť ust. § 40a Občianskeho
zákonníka, čo malo za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu,
ktorého súčasťou je aj právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a jej aplikácii
ústavne súladným spôsobom.
Táto právna úprava § 140 a § 40a Občianskeho zákonníka je úpravou vecno-
právnou, ktorá pôsobí voči všetkým osobám a je kogentná, na rozdiel od úpravy v ust. § 602
a nasl. Občianskeho zákonníka, kde sa jedná o úpravu záväzkovo-právnu, pôsobiacu medzi
subjektmi konkrétneho záväzku, ktoré môžu určovať jej obsah a trvanie.
Preto porušovateľ mal rozhodovať podľa ust. § 140 a ust. § 40a Občianskeho
zákonníka a nie podľa ust. § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka a na tomto základe mal
žalobu zamietnuť, pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, princíp právneho štátu podľa čl. I ods. 1 Ústavy SR a právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 04. 2015, číslo
konania 21 Co/96/2014-135 porušené bolo.
4
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 04. 2015, číslo konania
21 Co/96/2014-135 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
v sume 5 000,- EUR € do jedného mesiaca právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania
v sume 296,44 EUR € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(podobne ako v podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu) tým, že krajský
súd v rozsudku č. k. 21 Co 96/2014-135 z 21. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“), ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 4 C 1/2013 zo 17. januára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného
súdu“), sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, ktorý vychádza z nedostatočne zisteného
skutkového stavu a z jeho nesprávnej právnej kvalifikácie, pochybil, pretože nepoužil pri
aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu ich
výklad v súlade s ústavou; nesprávne vyložil inštitút predkupných práv podľa § 140 a § 602
a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. neaplikoval príslušnú právnu normu, t. j. § 40a
Občianskeho zákonníka, a preto je napadnutý rozsudok krajského súdu svojvoľný
a neodôvodnený, porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže
nespĺňa atribúty kvalitného a spravodlivého súdneho rozhodnutia.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
V obsahu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
K sťažovateľom namietanej arbitrárnosti, neodôvodnenosti a nesprávnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
V súvislosti s námietkou sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
6
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:
«Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový
stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 132 O. s. p., z týchto dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.
Žalovaný v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom
prvého stupňa a ohľadne ktorých súd vykonal dokazovanie a náležite a správne sa s nimi
vyrovnal pri rozhodovaní vo veci samej.
Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje odpovede na všetky argumenty
uvádzané žalovaným v odvolaní a jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Žalovaný v podanom odvolaní namieta, že žalobca o kúpe spoluvlastníckych
podielov na spornom pozemku vedel a neprejavil od 24. 05. 2012 záujem. Poukázal na to,
že podľa § 140 v spojení s § 605 Občianskeho zákonníka osobe majúcej predkupné právo je
potrebné učiniť ponuku na dobu 60 dní s rovnakým obsahom, akú predávajúci spoluvlastník
predbežne dojednal so záujemcom. Odmietnutím alebo márnym uplynutím lehoty predkupné
právo zaniká a podiel je možné voľne predať.
Prvostupňový súd vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní
Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2 C/78/2010, predmetom ktorého bolo určenie
vlastníckeho práva k pozemku č. – trvalý trávnatý porast o výmere
v katastrálnom území . Tento pozemok bol vytvorený z pozemku .
Žaloba žalobcu bola zamietnutá. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného
24. 05. 2012 zistil, že žalovaní v 3. a 4. rade ( , ) vo svojich
svedeckých výpovediach uviedli tiež, i: „nech si to kúpi a nie osvedčí“ (čl. 46 súdneho spisu
2 C/78/2010)...
Odvolací súd v súlade so záverom prvostupňového súdu konštatuje, že bolo
porušené predkupné právo žalobcu. Podstata predkupného práva spočíva v tom, že vlastník
veci pokiaľ sa rozhodne vec predať je povinný ponúknuť ju na predaj tomu, kto je
z predkupného práva oprávnený. Ponuku ku kúpe robí teda vlastník veci (povinný
z predkupného práva) a záleží na oprávnenom, či ponuku prijme. Zmyslom úpravy
zákonného predkupného práva v § 140 Občianskeho zákonníka, teda práva spoluvlastníka,
je vyjadriť sa k tomu, kto s ním bude v spoluvlastníckom vzťahu, je tiež právom
8
spoluvlastníka nadobudnúť na základe svojho úkonu spoluvlastnícky podiel iného
spoluvlastníka, ktorý hodlá ďalší spoluvlastník predať. Účelom pri porušení predkupného
práva povinným spoluvlastníkom voči nadobúdateľovi spoluvlastníckeho podielu je
nadobudnutie vlastníctva takéhoto podielu.
Z vykonaného dokazovania nie je možné prijať záver, že pôvodní podieloví
spoluvlastníci ako povinné osoby z predkupného práva ponúkli žalobcovi ako ďalšiemu
spoluvlastníkovi tento podiel ku kúpe. Na základe ich vyjadrenia na pojednávaní v konaní
vedenom o určenie vlastníctva (2 C/78/2010) nemožno konštatovať, že išlo o kvalifikovanú
ponuku (výzvu) žalobcovi ako oprávnenému spoluvlastníkovi ku kúpe za rovnakých
podmienok, za ktorých mali tieto svoje podiely ponúknuť žalovanému. Z ich prejavu, ktorý
bol adresovaný na pojednávaní žalovanému je len zrejmé, že prejavili svoj názor, že
nesúhlasia s osvedčením a teda s vlastníctvom v prospech žalovaného. Prejav podielových
spoluvlastníkov nie je možné vyhodnotiť ako prejav vôle z ktorého je možné nepochybne
mať za to, že ide o ponuku ku kúpe za jasných a zrozumiteľných podmienok predaja.
Absentujú akékoľvek podmienky kúpy, cena za spoluvlastnícke podiely, lehota na jej
vyplatenie. Žiadna takáto ponuka zo strany týchto podielových spoluvlastníkov ako
povinných osôb nebola realizovaná. Z ich prejavu vôle nevyplýva, že svoj spoluvlastnícky
podiel ponúkli žalobcovi za rovnakých podmienok, za akých ponúkli na predaj tento svoj
podiel žalovanému. Tvrdenie žalovaného, že žalobca od 24. 05. 2012 vedel, že
spoluvlastníci chcú svoje podiely na pozemku predať, komu a aj za akých podmienok nie je
správne a pravdivé. A teda nie je možné konštatovať, že žalobca svoje predkupné právo
nevyužil.
Podieloví spoluvlastníci nerešpektovali zákonné predkupné právo ostatných
spoluvlastníkov a teda aj žalobcu. K porušeniu predkupného práva žalobcu v zmysle § 140
Občianskeho zákonníka došlo.
Odvolací súd poukazuje na judikatúru súdov, ktorú rešpektuje a nenašiel dôvod na
odklon od tejto judikatúry (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 48/2009 z 30. júna 2010; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
22 Cdo 1875/2005 z 19. septembra 2007, pozn.)...
Žalobca sa domáhal podanou žalobou nahradenia prejavu vôle žalovaného, aby
uzavrel zmluvu v konkrétnom znení. Pred začatím konania žalobca realizoval ponuku
k odkúpeniu podielov získaných kúpnou zmluvou zo dňa 14. 12. 2012, ktorá bola doručená
žalovanému 18. 12. 2012. Žalovaný návrh neprijal. Prvostupňový súd tak na zistený
skutkový stav prijal správny právny záver, že žalobca je oprávnený domáhať sa uzatvorenia
zmluvy zodpovedajúceho znenia.
K otázke veľkosti spoluvlastníckeho podielu, ktorá je odvolateľom namietaná v tom
zmysle, že mal právo žalobca v zmysle § 140 vykúpiť len podiel zodpovedajúci pomerne
podľa veľkosti jeho podielu na predmetnom pozemku a nie aj časť ďalšieho podielového
spoluvlastníka (Slovenského pozemkového fondu) je potrebné uviesť nasledovne. Je zrejmé,
že ak chce spoluvlastník svoj podiel previesť musí rešpektovať zákonné predkupné právo
ostatných spoluvlastníkov. Zákonné predkupné právo majú všetci spoluvlastníci, ak ich je
teda viac, ako v prejednávanej veci je nevyhnutné, aby sa dohodli na výkone predkupného
práva a nič nebráni tomu, aby dohodli, že spoluvlastnícky podiel odkúpi len jeden z nich.
Iba v prípade, ak sa nedohodnú o výkone predkupného práva a obaja majú o neho záujem,
majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov. Podielový spoluvlastník a to
Slovenský pozemkový fond výslovne prejavil svoju vôľu, že nemá záujem o tento
spoluvlastnícky podiel a preto nič nebráni tomu, aby tento podiel nadobudol iba žalobca za
rovnakých podmienok aké boli ponúknuté zo strany podielových spoluvlastníkov, teda
kupujúcich žalovanému.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne
správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.) vo veci samej.»
Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 250/09).
10
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 1/2013 zo 17. januára 2014, ktorým tento súd rozhodol tak, že nahrádza
prejav vôle žalovaného (sťažovateľa), aby ako predávajúci uzavrel so žalobcom ako
kupujúcim kúpnu zmluvu uvedenú vo výroku rozsudku, s prihliadnutím na povahu kľúčovej
námietky sťažovateľa.
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v rozsudku podrobne uviedol (s. 7 – 9
citovaného rozsudku) a odôvodnil spôsob aplikácie a výkladu príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka so zreteľom na zistený skutkový stav. V tejto súvislosti poukazuje
na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorom sa uvádza:
«Pre posúdenie existencie dohody podielových spoluvlastníkov o tom, že predkupné
právo žalobcu k sporným podielom nebude uplatnené, súd však považoval za podstatnú
predovšetkým okolnosť, že pokiaľ aj spoluvlastníci a
na predmetnom pojednávaní súdu (vo veci sp. zn. 2 C 78/2010 z 25. apríla 2012, pozn.)
za prítomnosti žalobcu uviedli, že „nech si to kúpi, nie osvedčí“ žalovaní, prejavili tak vôľu
vo vzťahu k pozemku tak, ako bol predmetom súdneho konania vedeného pod sp. zn.
2 C 78/2010, tzn. k pozemku parc. č. o výmere vytvoreného z parcely
o výmere nie k parcele o výmere Preto bez
akýchkoľvek pochýb na tomto pojednávaní nemohlo dôjsť k dohode spoluvlastníkov
o neuplatnení predkupného práva vo vzťahu k žalobcovi...
Za tejto dôkaznej situácie súd prisvedčil tvrdeniu žalobcu, že bývalí podieloví
spoluvlastníci a v súvislosti s kúpnou zmluvou
z 21. 06. 2012 uzavretou so žalovaným mu neponúkli svoje podiely k pozemku parc. č.
– trvalý trávnatý porast o výmere ku kúpe, nepristúpili k realizácii jeho
predkupného práva. Žalovaný nakoniec tento záver ani nenamietal...
Tu súd len dodáva, že pokiaľ ide o okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy z 21. 06. 2012
uvádzané vo výpovediach svedkov a , že podľa § 40a
v spojení s § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon urobený v omyle sa považuje za
platný, pokiaľ sa ten, kto je úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá
(relatívna neplatnosť).
Podľa § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak sa porušilo predkupné právo, môže
sa oprávnený buď od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu
zostane predkupné právo zachované.
Keďže ust. § 140 Občianskeho zákonníka neobsahuje pre prípad zákonného
predkupného práva osobitnú úpravu, nič nebráni tomu, aby sa aj na tieto právne vzťahy
použila všeobecná právna úprava o predkupnom práve obsiahnutá v cit. ust. § 603
Občianskeho zákonníka. Prvotná judikatúra vo vzťahu k cit. § 603 ods. 3 Občianskeho
zákonníka zastávala názor, že oprávnený, ktorého predkupné právo bolo porušené, má
právo len na nahradenie nedostatku vôle nadobúdateľa ponúknuť mu vec ku kúpe.
Postupne, najmä v prípadoch, kedy predmetom predkupného práva bola nehnuteľnosť, sa
tento právny názor prejavil ako neudržateľný, pretože aj po súdnom konaní nebolo
prakticky možné zapísať vlastnícke právo oprávneného do katastra nehnuteľností,
nezaručovala sa tým oprávnenému dostatočná ochrana jeho práv a naplnenie sledovaného
cieľa, tzn. prevodu vlastníckeho práva na neho v prípade jeho záujmu a splnenia všetkých
podmienok. Preto je v súlade s konštantnou judikatúrou, pokiaľ sa žalobca domáha vydania
rozhodnutia, ktorým súd nahradí nedostatok prejavu vôle žalovaného uzavrieť s ním kúpnu
zmluvu za rovnakých podmienok, ako sú v zmluve, na základe ktorej žalovaný vec
nadobudol.
V danej veci sporným medzi stranami bolo, či žalobca má v dôsledku porušenia
predkupného práva právo na odkúpenie celého spoluvlastníckeho podielu nadobudnutého
žalovaným v dôsledku porušenia jeho predkupného práva, alebo vzhľadom na ďalšieho
podielového spoluvlastníka (Slovenskú republiku) iba na pomernú časť zodpovedajúcu jeho
spoluvlastníckeho podielu. Tu súd vychádzal z cit. ust. § 140 Občianskeho zákonníka, ktorý
predpokladá dohodu spoluvlastníkov o výkone predkupného práva. Spoluvlastníci sa teda
môžu dohodnúť, že namiesto pomerného odkúpenia ponúkaného podielu podiel odkúpi len
jeden z nich. V danej veci súd vychádzal z vyjadrenia Slovenského pozemkového fondu
z 15. 08. 2013 nachádzajúceho sa na čl. 68 spisu, podľa ktorého štát ako spoluvlastník
nemá záujem odkúpiť spoluvlastnícky podiel žalovaného.»
Krajský súd sa v napadnutom rozsudku v súlade s možnosťou vyplývajúcou
mu zo zákona stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o jeho výrok
12
vo veci samej, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu
doplnil ďalšie dôvody, tak ako na to bolo v tomto rozhodnutí poukázané. V dostatočnej
miere sa zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa, svoje rozhodnutie náležite
odôvodnil, pričom toto odôvodnenie je logické a konzistentné.
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,
že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný, keďže právne závery v ňom
uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade
s platnou právnou úpravou, ani zásadne nepopierajú účel a význam aplikovaných právnych
predpisov Občianskeho zákonníka. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal
so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia
uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu. Zrozumiteľne pritom objasnil podstatu
inštitútu predkupného práva a spôsob vyhodnotenia právnych úkonov spoluvlastníkov
v kontexte dokazovania a výkladu prvostupňového súdu, a teda aj odôvodnenosť aplikácie
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, a jeho právny názor považuje za jeden
z možných, a teda za ústavne udržateľný. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
uvedeným v napadnutom rozsudku krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného
súdu nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy možno vyvodiť princíp subsidiarity právomoci ústavného
súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorý sa premieta
aj do zásady minimalizácie zásahov ústavného súdu do rozhodovacej právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (pozri
napr. IV. ÚS 303/04), resp. zásady sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. I. ÚS 76/2011,
PL. ÚS 95/2011) ústavného súdu pri uplatňovaní svojej právomoci.
Ústavný súd nenašiel takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu ustanoveným čl. 46 ods. 1 ústavy,
ani princípmi právneho štátu v čl. 1 ods. 1 ústavy, ani právom na spravodlivé súdne konanie
vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016
14