Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 62/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť a ,

, zastúpených advokátom Mgr. Michalom Zemanom,

Advokátska kancelária Zárecký Zeman, Medená 18, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. mája 2013

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 3. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. decembra 2015 faxom a 21. decembra 2015 poštou doručená sťažnosť

a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 3. septembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľov doručeným ústavnému

súdu 28. decembra 2015.

2. Sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodnili tým, že boli účastníkmi konania vo veci

„náhrady škody“ o zaplatenie sumy 166,14 €. Okresný súd napadnutým rozsudkom ich

žalobu zamietol a následne po podaní odvolania krajský súd rozsudok okresného súdu

potvrdil, pričom sa len stotožnil, resp. zopakoval dôvody prvostupňového rozhodnutia.

Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu, ktoré v sťažnosti podrobne opisujú,

považujú sťažovatelia za nedostatočné, vyslovujú svoj právny názor na danú vec

a nesúhlasia s právnymi a skutkovými závermi všeobecných súdov, keďže ich považujú za

formalistické. Krajský súd im taktiež nedal odpovede na všetky ich námietky uvedené

v odvolaní. Okrem toho v konaní nebol zistený riadne skutkový stav veci, pretože pri

svojom rozhodovaní všeobecné súdy „v rozpore so zásadou rovného postavenia účastníkov

konania vychádzali z pravdivosti tvrdení odporcu, pričom odmietli vykonať sťažovateľmi

navrhnuté dôkazy na spochybnenie týchto tvrdení“. Tvrdia, že štátny príspevok pre mladých

im bol vyplatený v nižšej ako zákonom ustanovenej výške, a nesúhlasia so závermi

všeobecných súdov, že výpočet príspevku odporcom bol správny v zmysle podmienok

určených v dohode medzi Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky a odporcom. Všeobecné súdy sa taktiež nezaoberali správnosťou výpočtu, resp.

ich prednesenými podrobnými výpočtami uvedenými v odvolaní, ktoré prinajmenšom

spochybňovali spôsob výpočtu štátneho príspevku odporcu, a v tejto veci v „podstate

rezignovali na svoju zákonnú povinnosť aplikovať právo“.

3. Žalobu o náhradu škody podali na okresnom súde v decembri 2009 a rozsudok bol

vyhlásený 28. mája 2013. Krajský súd ako odvolací súd rozhodol 3. septembra 2015, teda

celková doba konania signalizuje aj porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva podľa dohovoru,

pričom nevyužili podať v tejto veci sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného

súdu a predsedovi krajského súdu.

4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„... Konaním Okresného súdu Pezinok sp. zn. a jeho rozsudkom

v tomto konaní zo dňa 28.5.2013 a konaním Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

a jeho rozsudkom v tomto konaní zo dňa 3.9.2015. boli porušené základné

práva a slobody Sťažovateľov a to právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3

, právo na konanie bez zbytočných prieťahov a právo vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa ,

a právo na spravodlivé súdne konanie a právo, aby bola ich vec v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1. Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Okresného súdu Pezinok. sp. zn. zo dňa 28.5.2013

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 3.9.2015 sa zrušujú

a vec sa vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie 5.000 €.

Ústavný súd priznáva Sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia k rukám jeho

právneho zástupcu...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

8. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že postupom okresného súdu

a krajského súdu, ako aj ich napadnutými rozsudkami okresného súd a krajského súdu došlo

k porušeniu ich základných práv na súdnu ochranu podľa , na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu, rovnosť

účastníkov konania a práva na spravodlivé súde konanie napadnutým rozsudkom

okresného súdu

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo

na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej

správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3

všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch.

11. Sťažovatelia namietali najprv porušenie označených práv napadnutým

rozsudkom okresného súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí ich žaloby o zaplatenie peňažnej

sumy s prísl. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovatelia

proti predmetnému rozsudku okresného súdu podali riadny opravný prostriedok −

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 3. septembra 2015. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity

zakotvený v nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého

uznesenia okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania (pozri časť I bod 2) to

patrilo do právomoci krajského súdu. V už spomenutý princíp

subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv

sťažovateľov a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu

domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa

.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu, rovnosť

účastníkov konania a práva na spravodlivé súde konanie napadnutým rozsudkom

krajského súdu

12. K sťažnostným námietkam sťažovateľov týkajúcim sa porušenia ich označených

práv ústavný súd uvádza, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím (odvolacieho) krajského súdu a námietkami sťažovateľov a nestotožňuje sa

s ich názorom, že ide o neodôvodnený rozsudok. Samotné dôvody ich námietok (pozri

bližšie bod 2), ktoré mali vyústiť do porušenia jej označených práv, nepovažoval ústavný

súd za opodstatnené. Napadnutý rozsudok krajského súdu (na 12 s.), ktorý nadväzoval na

riadne odôvodnený napadnutý rozsudok okresného súdu (na 13 s.) a s ktorým sa odvolací

súd stotožnil (umožňovalo mu ustanovenie ),

nemožno v žiadnom prípade považovať za svojvoľný, a teda ústavný súd v danej veci nemá

žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych a skutkových záverov tohto

súdu k potvrdeniu správnosti názoru okresného súdu o tom, že „Dohoda uzavretá medzi

Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja SR a Dexiou bankou Slovensko, a. s.

o postupe a technickom zabezpečení poskytovania príspevku z prostriedkov štátneho

rozpočtu SR...“ je v časti výpočtu štátneho príspevku zákonná a platná (s. 11). Obdobne

ústavný súd nepovažuje za svojvoľné alebo celkom zjavne neopodstatnené ani ďalšie závery

krajského súdu o nezistení porušenia ich označených práv na súdnu ochranu a rovné

postavenie v spore (na s. 10), resp. iné úvahy krajského súdu (s. 12), ktoré ho napokon

viedli k rozhodnutiu vo veci samej v neprospech sťažovateľov (ústavný súd z tohto

rozhodnutia nemal potrebu bližšie citovať jeho skutkové a právne závery, pretože obsah je

sťažovateľom dobre známy, keďže napadnutý rozsudok pripojili aj k svojej sťažnosti,

pozn.). Iba námietky sťažovateľov v sťažnosti (uvedené v bode 2) a nedanie priamych

a vyčerpávajúcich odpovedí na ich všetky argumenty prednesené v odvolaní ešte samy

osebe v kontexte ostatných súvisiacich okolností prípadu nepostačujú na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a ústavný súd nemá

v tejto situácii žiadny relevantný dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu,

pretože nie je ani štvrtou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

13. Ústavný súd v neposlednom rade uvádza aj svoj právny názor, podľa ktorého ak

v upravuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie

neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje vo sfére

všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti

vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. alebo

), ktorá vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

všeobecnými súdmi, potom by bolo proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky

posunutý aj do roviny ústavného súdnictva (). Aj preto ústavný súd

v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide

zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom

výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv

alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (,

, )]. Vo veci sťažovateľov o takýto výnimočný prípad

podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.

14. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú

ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je aj zjavne bagateľná (pozri bod 2), ústavný súd

dospel k záveru, že v ich veci nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na

poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú (obdobne ).

II.C

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupmi

okresného súdu a krajského súdu

15. Sťažovatelia v tejto časti sťažnosti (pozri bod 3) namietajú porušenie svojich

označených práv, pretože všeobecné súdy o ich žalobe podanej v decembri 2009 rozhodli

právoplatne až po šiestich rokoch (v roku 2015).

16. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú

zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu

základnému právu podľa a právu podľa dohovoru len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo

porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. , , ,

). Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza

k namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv, ústavný súd sťažnosť

zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

17. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (v rovnakom

rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto vyplývať aj z toho,

že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom

už okresný súd meritórne rozhodol (m. m. ).

18. Sťažovatelia sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17., resp. 21. decembra 2015

namietali porušenie svojich práv (bod 15) postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu

(bez bližšej špecifikácie období nečinnosti), pričom ako sami uvádzajú v podanej sťažnosti,

rozsudok krajského súdu z 3. septembra 2015 im bol doručený ešte 17. októbra 2015, teda

konanie už bolo právoplatne skončené. Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď sťažovatelia

doručili ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietali porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, bolo už konanie v merite na

označených orgánoch súdnej moci právoplatne skončené, z čoho vyplýva logický záver, že

v tomto čase už k žiadnym prieťahom v napadnutých konaniach nedochádzalo.

19. Zistený faktický stav bol vo vzťahu k obsahu sťažnosti, v ktorej sťažovatelia

namietali porušenie svojich práv podľa a práva podľa

dohovoru v právoplatne skončenom konaní, s prihliadnutím na zmysel a účel ochrany týchto

práv relevantný pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľov je v tejto súvislosti

neopodstatnená, čo v zmysle § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde zakladá dôvod na jej

odmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Okrem toho sťažovatelia v súvislosti s údajnými prieťahmi v namietaných

konaniach ústavnému súdu uviedli, že nepodali sťažnosti predsedom okresného súdu

a krajského súdu podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, preto by sťažnosť v tejto časti bola okrem

zjavnej neopodstatnenosti ešte aj neprípustná (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

21. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Vzhľadom

na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd

rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016