Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 62/2016
PDF · 201.84 KB
No categories available
I. ÚS 62/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť a ,
, zastúpených advokátom Mgr. Michalom Zemanom,
Advokátska kancelária Zárecký Zeman, Medená 18, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok
v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 339/2009 a jeho rozsudkom z 28. mája 2013
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob 195/2013
a jeho rozsudkom z 3. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. decembra 2015 faxom a 21. decembra 2015 poštou doručená sťažnosť
a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 339/2009 a jeho
rozsudkom z 28. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Cob 195/2013 a jeho rozsudkom z 3. septembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľov doručeným ústavnému
súdu 28. decembra 2015.
2. Sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodnili tým, že boli účastníkmi konania vo veci
„náhrady škody“ o zaplatenie sumy 166,14 €. Okresný súd napadnutým rozsudkom ich
žalobu zamietol a následne po podaní odvolania krajský súd rozsudok okresného súdu
potvrdil, pričom sa len stotožnil, resp. zopakoval dôvody prvostupňového rozhodnutia.
Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu, ktoré v sťažnosti podrobne opisujú,
považujú sťažovatelia za nedostatočné, vyslovujú svoj právny názor na danú vec
a nesúhlasia s právnymi a skutkovými závermi všeobecných súdov, keďže ich považujú za
formalistické. Krajský súd im taktiež nedal odpovede na všetky ich námietky uvedené
v odvolaní. Okrem toho v konaní nebol zistený riadne skutkový stav veci, pretože pri
svojom rozhodovaní všeobecné súdy „v rozpore so zásadou rovného postavenia účastníkov
konania vychádzali z pravdivosti tvrdení odporcu, pričom odmietli vykonať sťažovateľmi
navrhnuté dôkazy na spochybnenie týchto tvrdení“. Tvrdia, že štátny príspevok pre mladých
im bol vyplatený v nižšej ako zákonom ustanovenej výške, a nesúhlasia so závermi
všeobecných súdov, že výpočet príspevku odporcom bol správny v zmysle podmienok
určených v dohode medzi Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky a odporcom. Všeobecné súdy sa taktiež nezaoberali správnosťou výpočtu, resp.
ich prednesenými podrobnými výpočtami uvedenými v odvolaní, ktoré prinajmenšom
spochybňovali spôsob výpočtu štátneho príspevku odporcu, a v tejto veci v „podstate
rezignovali na svoju zákonnú povinnosť aplikovať právo“.
3. Žalobu o náhradu škody podali na okresnom súde v decembri 2009 a rozsudok bol
vyhlásený 28. mája 2013. Krajský súd ako odvolací súd rozhodol 3. septembra 2015, teda
celková doba konania signalizuje aj porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pričom nevyužili podať v tejto veci sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného
súdu a predsedovi krajského súdu.
4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„... Konaním Okresného súdu Pezinok sp. zn. 26Cb 339/2009 a jeho rozsudkom
v tomto konaní zo dňa 28.5.2013 a konaním Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8 Cob 195/2013 a jeho rozsudkom v tomto konaní zo dňa 3.9.2015. boli porušené základné
práva a slobody Sťažovateľov a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, právo na konanie bez zbytočných prieťahov a právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
a právo na spravodlivé súdne konanie a právo, aby bola ich vec v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1. Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Okresného súdu Pezinok. sp. zn. 26Cb 339/2009 zo dňa 28.5.2013
a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Cob 195/2013 zo dňa 3.9.2015 sa zrušujú
a vec sa vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie 5.000 €.
Ústavný súd priznáva Sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia k rukám jeho
právneho zástupcu...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
8. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že postupom okresného súdu
a krajského súdu, ako aj ich napadnutými rozsudkami okresného súd a krajského súdu došlo
k porušeniu ich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.A
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu, rovnosť
účastníkov konania a práva na spravodlivé súde konanie napadnutým rozsudkom
okresného súdu
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo
na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej
správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3
ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch.
11. Sťažovatelia namietali najprv porušenie označených práv napadnutým
rozsudkom okresného súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí ich žaloby o zaplatenie peňažnej
sumy s prísl. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovatelia
proti predmetnému rozsudku okresného súdu podali riadny opravný prostriedok −
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Cob 195/2013
z 3. septembra 2015. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého
uznesenia okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania (pozri časť I bod 2) to
patrilo do právomoci krajského súdu. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp
subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv
sťažovateľov a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu
domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu, rovnosť
účastníkov konania a práva na spravodlivé súde konanie napadnutým rozsudkom
krajského súdu
12. K sťažnostným námietkam sťažovateľov týkajúcim sa porušenia ich označených
práv ústavný súd uvádza, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím (odvolacieho) krajského súdu a námietkami sťažovateľov a nestotožňuje sa
s ich názorom, že ide o neodôvodnený rozsudok. Samotné dôvody ich námietok (pozri
bližšie bod 2), ktoré mali vyústiť do porušenia jej označených práv, nepovažoval ústavný
súd za opodstatnené. Napadnutý rozsudok krajského súdu (na 12 s.), ktorý nadväzoval na
riadne odôvodnený napadnutý rozsudok okresného súdu (na 13 s.) a s ktorým sa odvolací
súd stotožnil (umožňovalo mu ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku),
nemožno v žiadnom prípade považovať za svojvoľný, a teda ústavný súd v danej veci nemá
žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych a skutkových záverov tohto
súdu k potvrdeniu správnosti názoru okresného súdu o tom, že „Dohoda uzavretá medzi
Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja SR a Dexiou bankou Slovensko, a. s.
o postupe a technickom zabezpečení poskytovania príspevku z prostriedkov štátneho
rozpočtu SR...“ je v časti výpočtu štátneho príspevku zákonná a platná (s. 11). Obdobne
ústavný súd nepovažuje za svojvoľné alebo celkom zjavne neopodstatnené ani ďalšie závery
krajského súdu o nezistení porušenia ich označených práv na súdnu ochranu a rovné
postavenie v spore (na s. 10), resp. iné úvahy krajského súdu (s. 12), ktoré ho napokon
viedli k rozhodnutiu vo veci samej v neprospech sťažovateľov (ústavný súd z tohto
rozhodnutia nemal potrebu bližšie citovať jeho skutkové a právne závery, pretože obsah je
sťažovateľom dobre známy, keďže napadnutý rozsudok pripojili aj k svojej sťažnosti,
pozn.). Iba námietky sťažovateľov v sťažnosti (uvedené v bode 2) a nedanie priamych
a vyčerpávajúcich odpovedí na ich všetky argumenty prednesené v odvolaní ešte samy
osebe v kontexte ostatných súvisiacich okolností prípadu nepostačujú na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a ústavný súd nemá
v tejto situácii žiadny relevantný dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu,
pretože nie je ani štvrtou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
13. Ústavný súd v neposlednom rade uvádza aj svoj právny názor, podľa ktorého ak
Občiansky súdny poriadok v § 238 ods. 5 upravuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie
neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje vo sfére
všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti
vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo
IV. ÚS 717/2013), ktorá vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
všeobecnými súdmi, potom by bolo proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky
posunutý aj do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd
v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide
zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom
výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv
alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci sťažovateľov o takýto výnimočný prípad
podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.
14. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú
ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je aj zjavne bagateľná (pozri bod 2), ústavný súd
dospel k záveru, že v ich veci nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na
poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 804/2015).
II.C
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupmi
okresného súdu a krajského súdu
15. Sťažovatelia v tejto časti sťažnosti (pozri bod 3) namietajú porušenie svojich
označených práv, pretože všeobecné súdy o ich žalobe podanej v decembri 2009 rozhodli
právoplatne až po šiestich rokoch (v roku 2015).
16. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú
zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo
porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02,
IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného základného práva/práv, ústavný súd sťažnosť
zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
17. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom
rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto vyplývať aj z toho,
že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom
už okresný súd meritórne rozhodol (m. m. II. ÚS 184/06).
18. Sťažovatelia sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17., resp. 21. decembra 2015
namietali porušenie svojich práv (bod 15) postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu
(bez bližšej špecifikácie období nečinnosti), pričom ako sami uvádzajú v podanej sťažnosti,
rozsudok krajského súdu z 3. septembra 2015 im bol doručený ešte 17. októbra 2015, teda
konanie už bolo právoplatne skončené. Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď sťažovatelia
doručili ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietali porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo už konanie v merite na
označených orgánoch súdnej moci právoplatne skončené, z čoho vyplýva logický záver, že
v tomto čase už k žiadnym prieťahom v napadnutých konaniach nedochádzalo.
19. Zistený faktický stav bol vo vzťahu k obsahu sťažnosti, v ktorej sťažovatelia
namietali porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v právoplatne skončenom konaní, s prihliadnutím na zmysel a účel ochrany týchto
práv relevantný pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľov je v tejto súvislosti
neopodstatnená, čo v zmysle § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde zakladá dôvod na jej
odmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
20. Okrem toho sťažovatelia v súvislosti s údajnými prieťahmi v namietaných
konaniach ústavnému súdu uviedli, že nepodali sťažnosti predsedom okresného súdu
a krajského súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, preto by sťažnosť v tejto časti bola okrem
zjavnej neopodstatnenosti ešte aj neprípustná (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
21. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Vzhľadom
na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd
rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016