Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 104/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Vajsom, Komenského 3, Veľký Krtíš,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Vajsom, Komenského 3, Veľký Krtíš, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len

„okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. (spolu

ďalej aj „napadnuté konania“).

Sťažovateľ namietané porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje najmä takto:

„... od podania návrhu na povolenie obnovy konania splnomocneným obhajcom

o tomto návrhu nerozhodol doposiaľ, hoci uplynula doba viac ako tri roky. Súd porušiteľa

doposiaľ nepredložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na prejednanie moje dovolanie

zo dňa 23. 01. 2012 proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn.

a preto tento súd nekonal po dobu viac ako 3 roky. Dĺžku konania

o dovolanie považuje sťažovateľ za neprimerane dlhú a spôsobenú výlučne nečinnosťou

súdu porušiteľa. Uvedený postup súdu porušiteľa mal za následok vznik bezdôvodných

prieťahov v konaní o obnove konania a dovolania, kde tieto bezdôvodné prieťahy boli

spôsobné nečinnosťou súdu porušiteľa bez ďalších objektívnych okolností. ... Sťažovateľ...

považuje trojročnú nečinnosť súdu porušovateľa za zásah do jeho ústavných slobôd

v dôsledku hrubej nečinnosti.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

sťažovateľa , aby jeho právna vec návrhu na obnovu konania sa

prejednala bez zbytočných prieťahov a v konaní o dovolaní, vedeného pod sp. zn.

nerešpektoval postup podľa pokynu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod

sp. zn. z 13. 02. 2013, čím porušil

a to právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľovi priznáva... primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 5 000,- Eur, ktoré je Okresný súd vo Zvolene povinný vyplatiť sťažovateľovi do

dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Okresný súd vo Zvolene je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa

advokátovi... trovy právneho zastupovania vo výške 296,61 Eur...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Ústavný súd v nadväznosti na citované ustanovenia

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 4

je viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne

uvedených v tomto zákone), pričom viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania

sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha ( ), čím

zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na

poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého

označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , , ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1

) nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú

podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa

týkajúcej sa základného práva podľa v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou zdôrazňuje, že text uvedený mimo petitu pokladá len za súčasť odôvodnenia

sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (, , ,

, , ). Namietanie porušenia základného práva

podľa obsiahnuté v texte sťažnosti ústavný súd preto posudzoval iba ako

súčasť argumentácie sťažovateľa.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto

na naplnenie základného práva podľa nestačí, aby súdy alebo iné štátne

orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr.

, ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) sa ochrana základnému právu podľa

poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany

porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade

okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému

súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva

postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Tento právny názor vychádza aj zo skutočnosti, že sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa

predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále

trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. ,

, ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

postupom okresného súdu predovšetkým v súvislosti s predkladaním súdneho spisu na

rozhodnutie o jeho dovolaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) ako dovolaciemu súdu. Sťažovateľ tvrdí, že dovolanie smerujúce proti uzneseniam

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. a sp. zn.

z 15. decembra 2011 (spolu ďalej len „uznesenia z 15. decembra 2011“),

ktoré bolo okresnému súdu prostredníctvom jeho obhajcu doručené už 25. januára 2012,

nebolo do času podania sťažnosti ústavnému súdu predložené na rozhodnutie najvyššiemu

súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 26. júla 2011 (ďalej len „rozsudok z 26. júla 2011“) uznaný za

vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa

v štádiu pokusu podľa a z prečinu ublíženia na zdraví podľa

, za čo mu bol uložený úhrnný podmienečný trest odňatia

slobody v trvaní 9 mesiacov, výkon ktorého bol v súlade s § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1

odložený na skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov. Sťažovateľ podal

okresnému súdu 27. septembra 2011 návrh na navrátenie lehoty na podanie opravného

prostriedku proti rozsudku okresného súdu z 26. júla 2011, o ktorom okresný súd rozhodol

tak, že ho uznesením sp. zn. z 12. októbra 2011 zamietol (ďalej len „uznesenie

z 12. októbra 2011“). Dňa 30. novembra 2011 podal sťažovateľ odvolanie proti rozsudku

okresného súdu z 26. júla 2011, ktoré krajský súd uznesením sp. zn.

z 15. decembra 2011 zamietol. Dňa 25. januára 2012 bolo okresnému súdu doručené

dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 15. decembra 2011. Spis vzťahujúci sa na

konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. bol na rozhodnutie o dovolaní

sťažovateľa proti uzneseniam krajského súdu z 15. decembra 2011 predložený najvyššiemu

súdu 2. apríla 2015.

Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (14. apríla

2015) sa spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

nenachádzal v dispozičnej sfére okresného súdu, a preto v tom čase už nemohlo dochádzať

postupom okresného súdu k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní. Ústavný súd preto

v súlade so svojou ustálenou judikatúrou pri predbežnom prerokovaní tú časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ namieta, že o jeho návrhu na povolenie obnovy konania vo veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. , ktorý podal prostredníctvom svojho obhajcu

23. januára 2012, okresný súd dosiaľ nerozhodol.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal vo veci vedenej okresným

súdom pod sp. zn. návrh na povolenie obnovy konania 23. januára 2012.

Zákonný sudca vydal 23. februára 2012 pokyn na pripojenie spisu vzťahujúceho sa na

konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. , ktorý bol zákonnému sudcovi

doručený 19. apríla 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že v trestnej veci podal sťažovateľ

25. januára 2012 dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 15. decembra 2011, zákonný

sudca sťažovateľa 20. júna 2012 vyzval, aby sa vyjadril, či napriek podanému dovolaniu

trvá aj na svojom návrhu na povolenie obnovy konania. Vzhľadom na skutočnosť, že

obhajca sťažovateľa na výzvu zákonného sudcu z 20. júna 2012 nereagoval, výzva bola

opakovane doručovaná obhajcovi sťažovateľa 16. januára 2013. Dňa 22. januára 2013 bolo

okresnému súdu doručené oznámenie, že sťažovateľ trvá na návrhu na povolenie obnovy

konania aj napriek podanému dovolaniu. S prihliadnutím na úradný záznam nachádzajúci sa

na č. l. 257 spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie, podľa ktorého sťažovateľ trvá na

podanom dovolaní, pričom prioritným je pre neho práve konanie o dovolaní, zákonný sudca

rozhodol, že o návrhu na povolenie obnovy konania sa nebude do rozhodnutia o dovolaní

sťažovateľa proti uzneseniam krajského súdu z 15. decembra 2011 konať.

Najvyšší súd ako dovolací súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k.

-270 z 20. mája 2015, ktorým ho odmietol. Spis bol okresnému súdu vrátený

27. mája 2015, ktorý následne doručoval uznesenie najvyššieho súdu z 20. mája 2015

stranám napadnutého konania. Zákonný sudca následne 23. júla 2015 nariadil vo veci

návrhu na povolenie obnovy konania verejné zasadnutie na 23. september 2015, ktoré bolo

vzhľadom na žiadosť sťažovateľa s prihliadnutím na jeho dlhodobo nepriaznivý zdravotný

stav preročené na 16. december 2015. Na verejnom zasadnutí 16. decembra 2015 okresný

súd uznesením sp. zn. návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol

(označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. decembra 2015).

Ústavný súd konštantne vychádza z judikatúry ESĽP, z ktorej vyplýva, že pod

ochranu podľa čl. 6 dohovoru nespadá konanie o návrhu na obnovu

konania (, m. m. ), pretože v tomto konaní ide o vydanie

rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch

občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatne

rozhodnuté v pôvodnom konaní, v tomto prípade v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. , obnovu ktorého sťažovateľ navrhoval). Článok 6 dohovoru totiž

neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z

pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca

podnikateľa, 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci

Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež REPÍK, B.

Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava: MANZ, 1999, s. 62 – 63, kde sa uvádza:

„Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne nepresahuje okamih konečného,

právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa teda na konanie o obnove... a

článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu.“, alebo aj rozhodnutie ESĽP vo veci

sťažnosti č. 41372/98, Václavík proti Slovensku z 30. 9. 2003].

Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa možno domáhať až v obnovenom

konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté

o povolení obnovy konania.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú ( ).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietajú

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, možno odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú predovšetkým vtedy, ak

„celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu

možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

“ (), resp. vtedy, ak „na základe skutočností uvedených v sťažnosti

nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval možné porušenie

základného práva sťažovateľa podľa “ ().

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre taktiež opakovane uvádza, že nečinnosť

všeobecného súdu v dôsledku existencie prekážky v jeho postupe vytvorenej zákonom

ustanoveným postupom (napr. právoplatné uznesenie o prerušení konania) nemožno

posudzovať ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m. , ,

).

V posudzovanej trestnej veci sťažovateľ podal paralelne dva mimoriadne opravné

prostriedky (dovolanie i návrh na povolenie obnovy konania). Táto skutočnosť síce nie je

obligatórnym dôvodom na prerušenie konania o niektorom z nich, ale v konkrétnych

okolnostiach môže predstavovať objektívnu a ústavne akceptovateľnú prekážku, pre ktorú

všeobecný súd nemôže vo veci konať. V žiadnom právnom predpise rovnako nie je

uvedené, konanie o ktorom z týchto dvoch mimoriadnych opravných prostriedkov sa má

považovať za prioritné, teda je v zásade na zákonom sudcovi, ako sa vysporiada s takouto

situáciou. V tejto súvislosti ústavný súd pozitívne hodnotí, že zákonný sudca vyzval

sťažovateľa, aby oznámil, konanie o ktorom z ním podaných mimoriadnych opravných

prostriedkov považuje za prednostné. Prihliadajúc na oznámenie sťažovateľa, podľa ktorého

je pre neho prioritným konanie o dovolaní proti uznesení krajského súdu z 15. decembra

2011, ústavný súd konštatuje, že nečinnosť („nerozhodovanie“) okresného súdu

o sťažovateľom podanom návrhu na povolenie obnovy konania v období od januára 2013

(oznámenie sťažovateľa) až do mája 2015 (vrátenie spisu okresnému súdu po rozhodnutí

o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu z 15. decembra 2011 najvyšším súdom) možno

považovať za nečinnosť z dôvodu existencie objektívnej prekážky, ktorá bránila okresnému

súdu v tejto veci konať, a preto išlo o nečinnosť, ktorú nemožno kvalifikovať ako zbytočné

prieťahy v konaní spôsobilé porušiť základné právo podľa .

Ústavný súd navyše poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ sám svojím konaním

spôsobil predĺženie napadnutého konania tým, že na výzvu okresného súdu z 20. júna 2012

reagoval až po jej opätovnom doručení v januári 2013, ako aj tým, že na základe jeho

žiadosti došlo k preročeniu verejného zasadnutia nariadeného na 23. september 2015.

V období po odpadnutí objektívnej prekážky brániacej okresnému súdu o návrhu na

povolenie obnovy konania konať, teda od mája 2015 (vrátenie spisu okresnému súdu)

do decembra 2015 (rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania) ústavný súd

neidentifikoval v postupe okresného súdu v napadnutom konaní nečinnosť alebo

neefektívnu činnosť. Okresný súd konal plynulo a na verejnom zasadnutí 16. decembra

2015 uznesením sp. zn. návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

zamietol.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

postupom okresného súdu v konaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania nemohlo

dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , a preto odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016