Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 104/2016
PDF · 225.67 KB
No categories available
II. ÚS 104/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Vajsom, Komenského 3, Veľký Krtíš,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 5 T 20/2011
a sp. zn. 3 Nt 3/2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Vajsom, Komenského 3, Veľký Krtíš, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len
„okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 T 20/2011 a sp. zn. 3 Nt 3/2012 (spolu
ďalej aj „napadnuté konania“).
Sťažovateľ namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústava a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje najmä takto:
„... od podania návrhu na povolenie obnovy konania splnomocneným obhajcom
o tomto návrhu nerozhodol doposiaľ, hoci uplynula doba viac ako tri roky. Súd porušiteľa
doposiaľ nepredložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na prejednanie moje dovolanie
zo dňa 23. 01. 2012 proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn.
4 To/106/2011 a preto tento súd nekonal po dobu viac ako 3 roky. Dĺžku konania
o dovolanie považuje sťažovateľ za neprimerane dlhú a spôsobenú výlučne nečinnosťou
súdu porušiteľa. Uvedený postup súdu porušiteľa mal za následok vznik bezdôvodných
prieťahov v konaní o obnove konania a dovolania, kde tieto bezdôvodné prieťahy boli
spôsobné nečinnosťou súdu porušiteľa bez ďalších objektívnych okolností. ... Sťažovateľ...
považuje trojročnú nečinnosť súdu porušovateľa za zásah do jeho ústavných slobôd
v dôsledku hrubej nečinnosti.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt/3/2012 porušil právo
sťažovateľa , aby jeho právna vec návrhu na obnovu konania sa
prejednala bez zbytočných prieťahov a v konaní o dovolaní, vedeného pod sp. zn.
5 T/20/2011 nerešpektoval postup podľa pokynu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod
sp. zn. 3 Tdo 2/2013 z 13. 02. 2013, čím porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a to právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľovi priznáva... primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 5 000,- Eur, ktoré je Okresný súd vo Zvolene povinný vyplatiť sťažovateľovi do
dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
Okresný súd vo Zvolene je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa
advokátovi... trovy právneho zastupovania vo výške 296,61 Eur...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Ústavný súd v nadväznosti na citované ustanovenia zákona o ústavnom súde
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 4
zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne
uvedených v tomto zákone), pričom viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím
zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na
poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého
označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ
zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde) nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú
podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa
týkajúcej sa základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou zdôrazňuje, že text uvedený mimo petitu pokladá len za súčasť odôvodnenia
sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08,
II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011). Namietanie porušenia základného práva
podľa čl. 47 ods. 2 ústavy obsiahnuté v texte sťažnosti ústavný súd preto posudzoval iba ako
súčasť argumentácie sťažovateľa.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.
5 T 20/2011 a sp. zn. 3 Nt 3/2012 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 T 20/2011
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto
na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby súdy alebo iné štátne
orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,
I. ÚS 16/04, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade
okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému
súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva
postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Tento právny názor vychádza aj zo skutočnosti, že sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa
predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále
trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05,
III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
postupom okresného súdu predovšetkým v súvislosti s predkladaním súdneho spisu na
rozhodnutie o jeho dovolaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) ako dovolaciemu súdu. Sťažovateľ tvrdí, že dovolanie smerujúce proti uzneseniam
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 106/2011 a sp. zn.
2 Tos 35/2011 z 15. decembra 2011 (spolu ďalej len „uznesenia z 15. decembra 2011“),
ktoré bolo okresnému súdu prostredníctvom jeho obhajcu doručené už 25. januára 2012,
nebolo do času podania sťažnosti ústavnému súdu predložené na rozhodnutie najvyššiemu
súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 5 T 20/2011 z 26. júla 2011 (ďalej len „rozsudok z 26. júla 2011“) uznaný za
vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona
v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a z prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný podmienečný trest odňatia
slobody v trvaní 9 mesiacov, výkon ktorého bol v súlade s § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1
Trestného zákona odložený na skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov. Sťažovateľ podal
okresnému súdu 27. septembra 2011 návrh na navrátenie lehoty na podanie opravného
prostriedku proti rozsudku okresného súdu z 26. júla 2011, o ktorom okresný súd rozhodol
tak, že ho uznesením sp. zn. 5 T 20/2011 z 12. októbra 2011 zamietol (ďalej len „uznesenie
z 12. októbra 2011“). Dňa 30. novembra 2011 podal sťažovateľ odvolanie proti rozsudku
okresného súdu z 26. júla 2011, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 35/2011
z 15. decembra 2011 zamietol. Dňa 25. januára 2012 bolo okresnému súdu doručené
dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 15. decembra 2011. Spis vzťahujúci sa na
konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011 bol na rozhodnutie o dovolaní
sťažovateľa proti uzneseniam krajského súdu z 15. decembra 2011 predložený najvyššiemu
súdu 2. apríla 2015.
Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (14. apríla
2015) sa spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011
nenachádzal v dispozičnej sfére okresného súdu, a preto v tom čase už nemohlo dochádzať
postupom okresného súdu k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní. Ústavný súd preto
v súlade so svojou ustálenou judikatúrou pri predbežnom prerokovaní tú časť sťažnosti,
ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 T 20/2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 3/2012
Sťažovateľ namieta, že o jeho návrhu na povolenie obnovy konania vo veci vedenej
okresným súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011, ktorý podal prostredníctvom svojho obhajcu
23. januára 2012, okresný súd dosiaľ nerozhodol.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal vo veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011 návrh na povolenie obnovy konania 23. januára 2012.
Zákonný sudca vydal 23. februára 2012 pokyn na pripojenie spisu vzťahujúceho sa na
konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 T 20/2011, ktorý bol zákonnému sudcovi
doručený 19. apríla 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že v trestnej veci podal sťažovateľ
25. januára 2012 dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 15. decembra 2011, zákonný
sudca sťažovateľa 20. júna 2012 vyzval, aby sa vyjadril, či napriek podanému dovolaniu
trvá aj na svojom návrhu na povolenie obnovy konania. Vzhľadom na skutočnosť, že
obhajca sťažovateľa na výzvu zákonného sudcu z 20. júna 2012 nereagoval, výzva bola
opakovane doručovaná obhajcovi sťažovateľa 16. januára 2013. Dňa 22. januára 2013 bolo
okresnému súdu doručené oznámenie, že sťažovateľ trvá na návrhu na povolenie obnovy
konania aj napriek podanému dovolaniu. S prihliadnutím na úradný záznam nachádzajúci sa
na č. l. 257 spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie, podľa ktorého sťažovateľ trvá na
podanom dovolaní, pričom prioritným je pre neho práve konanie o dovolaní, zákonný sudca
rozhodol, že o návrhu na povolenie obnovy konania sa nebude do rozhodnutia o dovolaní
sťažovateľa proti uzneseniam krajského súdu z 15. decembra 2011 konať.
Najvyšší súd ako dovolací súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k.
3 Tdo 27/2015-270 z 20. mája 2015, ktorým ho odmietol. Spis bol okresnému súdu vrátený
27. mája 2015, ktorý následne doručoval uznesenie najvyššieho súdu z 20. mája 2015
stranám napadnutého konania. Zákonný sudca následne 23. júla 2015 nariadil vo veci
návrhu na povolenie obnovy konania verejné zasadnutie na 23. september 2015, ktoré bolo
vzhľadom na žiadosť sťažovateľa s prihliadnutím na jeho dlhodobo nepriaznivý zdravotný
stav preročené na 16. december 2015. Na verejnom zasadnutí 16. decembra 2015 okresný
súd uznesením sp. zn. 3 Nt 3/2012 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol
(označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. decembra 2015).
Ústavný súd konštantne vychádza z judikatúry ESĽP, z ktorej vyplýva, že pod
ochranu podľa čl. 6 dohovoru nespadá konanie o návrhu na obnovu
konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02), pretože v tomto konaní ide o vydanie
rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch
občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatne
rozhodnuté v pôvodnom konaní, v tomto prípade v konaní vedenom okresným súdom pod
sp. zn. 5 T 20/2011, obnovu ktorého sťažovateľ navrhoval). Článok 6 dohovoru totiž
neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z
pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca
podnikateľa, 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci
Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež REPÍK, B.
Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava: MANZ, 1999, s. 62 – 63, kde sa uvádza:
„Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne nepresahuje okamih konečného,
právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa teda na konanie o obnove... a
článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu.“, alebo aj rozhodnutie ESĽP vo veci
sťažnosti č. 41372/98, Václavík proti Slovensku z 30. 9. 2003].
Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa možno domáhať až v obnovenom
konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté
o povolení obnovy konania.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 3/2012
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietajú
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, možno odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú predovšetkým vtedy, ak
„celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu
možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. vtedy, ak „na základe skutočností uvedených v sťažnosti
nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval možné porušenie
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (III. ÚS 204/09).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre taktiež opakovane uvádza, že nečinnosť
všeobecného súdu v dôsledku existencie prekážky v jeho postupe vytvorenej zákonom
ustanoveným postupom (napr. právoplatné uznesenie o prerušení konania) nemožno
posudzovať ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m. I. ÚS 697/2013, I. ÚS 78/02,
V posudzovanej trestnej veci sťažovateľ podal paralelne dva mimoriadne opravné
prostriedky (dovolanie i návrh na povolenie obnovy konania). Táto skutočnosť síce nie je
obligatórnym dôvodom na prerušenie konania o niektorom z nich, ale v konkrétnych
okolnostiach môže predstavovať objektívnu a ústavne akceptovateľnú prekážku, pre ktorú
všeobecný súd nemôže vo veci konať. V žiadnom právnom predpise rovnako nie je
uvedené, konanie o ktorom z týchto dvoch mimoriadnych opravných prostriedkov sa má
považovať za prioritné, teda je v zásade na zákonom sudcovi, ako sa vysporiada s takouto
situáciou. V tejto súvislosti ústavný súd pozitívne hodnotí, že zákonný sudca vyzval
sťažovateľa, aby oznámil, konanie o ktorom z ním podaných mimoriadnych opravných
prostriedkov považuje za prednostné. Prihliadajúc na oznámenie sťažovateľa, podľa ktorého
je pre neho prioritným konanie o dovolaní proti uznesení krajského súdu z 15. decembra
2011, ústavný súd konštatuje, že nečinnosť („nerozhodovanie“) okresného súdu
o sťažovateľom podanom návrhu na povolenie obnovy konania v období od januára 2013
(oznámenie sťažovateľa) až do mája 2015 (vrátenie spisu okresnému súdu po rozhodnutí
o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu z 15. decembra 2011 najvyšším súdom) možno
považovať za nečinnosť z dôvodu existencie objektívnej prekážky, ktorá bránila okresnému
súdu v tejto veci konať, a preto išlo o nečinnosť, ktorú nemožno kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy v konaní spôsobilé porušiť základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd navyše poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ sám svojím konaním
spôsobil predĺženie napadnutého konania tým, že na výzvu okresného súdu z 20. júna 2012
reagoval až po jej opätovnom doručení v januári 2013, ako aj tým, že na základe jeho
žiadosti došlo k preročeniu verejného zasadnutia nariadeného na 23. september 2015.
V období po odpadnutí objektívnej prekážky brániacej okresnému súdu o návrhu na
povolenie obnovy konania konať, teda od mája 2015 (vrátenie spisu okresnému súdu)
do decembra 2015 (rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania) ústavný súd
neidentifikoval v postupe okresného súdu v napadnutom konaní nečinnosť alebo
neefektívnu činnosť. Okresný súd konal plynulo a na verejnom zasadnutí 16. decembra
2015 uznesením sp. zn. 3 Nt 3/2012 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania
zamietol.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
postupom okresného súdu v konaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania nemohlo
dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016