Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 104/2016
PDF · 118.52 KB
No categories available
I. ÚS 104/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti SP – SK plus, s. r. o., Karpatské námestie 10,
Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Kováčikom, Advokátska kancelária
Kováčik Legal s. r. o, Radlinského 1729, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 17/2014 z 19. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti SP – SK plus, s. r. o., o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2016 doručená sťažnosť spoločnosti SP – SK plus, s. r. o., Karpatské námestie 10,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 17/2014
z 19. novembra 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci v jej prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
v správnom konaní vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky, ktorému predchádzalo vydanie rozhodnutia Daňového úradu Žilina
o vyrubení rozdielu DPH.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil uvedené právo sťažovateľa na
prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom tým, že vyslovil názor, že žalobca nesplnil formálne podmienky vzniku nároku na
odpočítanie danie z pridanej hodnoty a že ani zákonné vykonanie dôkazu (výsluchu svedka
) by neviedlo k inému záveru správcu dane. ... Takáto úvaha najvyššieho
súdu je len hypotetická a nemá oporu v ústave ani v zákone.“
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/17/2014 zo dňa
19. 11. 2015 bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka
konania a právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/17/2014 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania zistil, že sťažnosť
v predloženom znení nespĺňa všetky náležitosti predpísané zákonom Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), keďže k nej nie je pripojené splnomocnenie na zastupovanie
sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné podľa ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom
súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo slobody sa
podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a zákone o ústavnom súde presne
definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj
vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o
ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom
viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka spolu s návrhom nedoručila ústavnému
súdu aj splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom napriek tomu, že z obsahu
jeho podania vyplýva, že bolo koncipované advokátom JUDr. Martinom Kováčikom.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že daný rozsah nedostatkov zákonom
predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010,
III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.
Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.
bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje také
nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2016