Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 653/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 31. marca 2015, za účasti

Krajského súdu v Žiline, takto

rozhodol:

Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 31. marca 2015 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 31. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania

o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu náhrady poistného plnenia

vedeného Okresným súdom Námestovo (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení odporcu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. júla

2014 zaviazal sťažovateľa (odporcu) zaplatiť navrhovateľovi náhradu poistného plnenia

spolu s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Žaloba Slovenskej kancelárie poisťovateľov..., zastúpený spoločnosťou Allianz

-Slovenská poisťovňa, a. s., (ďalej len „žalobca“), na náhradu dávok sociálneho poistenia

v prospech Sociálnej poisťovne bola odôvodnená tým, že dňa 13. 8. 2000 došlo k dopravnej

nehode, pri ktorej ako vodička motorového vozidla zn. Škoda 120 L

ev. č. v dôsledku nesprávnej techniky a spôsobu jazdy spôsobila dopravnú

nehodu, pri ktorej došlo k jej úmrtiu a taktiež k zraneniam sťažovateľa, v dôsledku čoho sa

stal invalidný. Ďalej vychádzala z toho, že vodička nemala v čase nehody

predpísané vodičské oprávnenie na vedenie motorového vozidla, ktorým bola spôsobená

škoda. Sťažovateľovi vyčítala to, že ako prevádzkovateľ motorového vozidla (tiež ako

poistená osoba) zveril jeho vedenie , osobe bez vodičského oprávnenia.

Sťažovateľ sa bránil tvrdením, že ustanovenie , písm. e),

Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky z 30. 9. 1991, ktorou sa ustanovuje

rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla (ďalej len ) vyžaduje, aby poisťovňa svoje

právo uplatnila len po preukázaní vedomosti poisteného (prevádzkovateľa alebo vodiča)

o tom, že motorové vozidlo skutočne zveril osobe bez predpísaného vodičského preukazu.

Sťažovateľ tvrdil, že poisťovňa túto skutočnosť pred uplatnením svojho práva musí

jednoznačne dokázať. Takáto skutočnosť však v trestnom konaní preukázaná nebola. Bola

preukázaná len skutočnosť, že , ktorá vozidlo viedla v čase nehody, nemala

vodičský preukaz...

Odvolací Krajský súd v Žiline nadviazal na nesprávne právne závery Okresného

súdu v Námestove a neprihliadol k tvrdeniu sťažovateľa, že mu nebola preukázaná

vedomosť o tom, že , ktorá vozidlo viedla v čase nehody, nemala vodičský

preukaz. V tejto súvislosti tiež opomenul závery súdnej praxe, že aj keď za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzkovateľ (na objektívnom princípe), nie

je tým vylúčená zároveň zodpovednosť vodiča motorového vozidla za škodu, ktorú spôsobil

pri tej istej škodnej udalosti porušením právnej povinnosti. Táto zodpovednosť vodiča sa

posudzuje na princípe zavinenia, pretože sú u neho splnené všetky predpoklady

zodpovednosti podľa ustanovenia , t. j. protiprávny úkon,

škoda, príčinná súvislosť medzi nimi a zavinenie.

Druhou opomenutou skutočnosťou, ktorá má za následok nesprávne právne

posúdenie zo strany Krajského súdu v Žiline je skutočnosť, že nositeľom zodpovednosti

podľa je prevádzkovateľ. Okrem toho žalobkyni patrilo právo

na náhradu škody aj voči vodičovi podľa ustanovenia .

Z pohľadu sťažovateľa na veci nič nemení to, že vodička pri dopravnej nehode

zomrela. Jej úmrtím je vylúčená iba možnosť žalovanej voči nej nároky uplatniť. Preto

sústredenie pozornosti žalovanej výlučne na sťažovateľa, ktorý nebol vodičom,

prevádzkovateľom ani poisteným, nie je správne a nezodpovedá právnej úprave. Keďže

v konaní bolo iba preukázané, že nemá vodičské oprávnenie, sťažovateľ

postup žalobkyne označil za konanie, ktoré sa prieči platnému právnemu poriadku a je aj

v rozpore s dobrými mravmi.

Treťou opomenutou skutočnosťou je to, že sťažovateľ v čase dopravnej nehody, nebol

ani prevádzkovateľom, ani vodičom motorového vozidla, nebol teda poisteným podľa

vyhlášky č. . To, že nebol poisteným (prevádzkovateľom a ani vodičom)

motorového vozidla vyplýva z trestného konania, ako aj z bodu 3 Oznámenia

poistnej udalosti k zákonnému poisteniu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla, ktoré tvorí súčasť žalobného návrhu. Z citovaného oznámenia

jednoznačne vyplýva, že poisteným v čase dopravnej nehody bol , ktorý

škodu poisťovni oznámil a prehlásil, že na všetky otázky odpovedal pravdivo. V uvedenom

oznámení o vzniku škody poistený súčasne uviedol, že poškodeným je .

Uvedené vady z nedostatočne zisteného skutkového stavu viedli Krajský súd v Žiline

k nesprávnym právnym záverom aj v otázkach možnej aplikácie § 441 občianskeho

zákonníka. Rozhodnutia v súdnej praxi preukazujú, že aplikovaním ustanovenia § 441 sú

postihovaní nielen dospelí, ale aj maloleté osoby, alebo osoba, ktorá pri škodovej udalosti

zomrela.

Na základe takto uvedených dôvodov je preukázané, že rozhodnutie Krajského súdu

v Žiline, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu v Námestove, sp. zn.: -77

zo dňa 15. 7. 2014 nie je správne.»

Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu „... nezodpovedá

platnému právnemu poriadku aj v otázkach posúdenia práva na náhradu dávok sociálneho

poistenia v prospech Sociálnej poisťovne.

Strohé konštatovanie, že sťažovateľ je z uvádzaných dôvodov poberateľom

invalidného dôchodku nemôže obstať. Právne závery obidvoch súdov nemôžu obstať, pokiaľ

nie je preukázané a právoplatne rozhodnuté o zavinení či spoluzavinení sťažovateľa.

Samotné rozhodnutie Sociálnej poisťovne o výplate invalidného dôchodku pre tento účel

nemôže byť považované za právne relevantný dôkaz na uplatnenie regresného nároku.“.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti uvádza:

«Nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a nesprávne právne závery obidvoch

súdov je potrebné vidieť a hlavne zdôrazniť, že sú v rozpore s kogentnou právnou úpravou

podľa vyhlášky č. v tom, že sťažovateľ nebol poisteným prevádzkovateľom

a ani vodičom motorového vozidla .

Z ustanovenia vyhlášky č. jednoznačne vyplýva, že

Poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému, pričom sťažovateľ nie je v zmysle tejto

právnej úpravy poisteným!

Aj z ustanovenia vyhlášky č. jednoznačne vyplýva, že

prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, na ktorého sa vzťahuje zákonné poistenie má

právo, aby poisťovňa za neho nahradila v rozsahu a vo výške podľa osobitných právnych

predpisov poškodeným uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla inému.

Z týchto dôvodov je žalobný návrh a celé konanie proti sťažovateľovi o náhradu

poistného plnenia z titulu postihového práva, s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. e/

vyhlášky č. zmätočné. Citované ustanovenie je potrebné vykladať

v postupnosti tak, ako bol v zákonodarnom zbore prijatý, zhora nadol. To znamená, že

k výrazu „proti poistenému“ je nutné písm. e) vykladať tak, že sa vzťahuje výlučne (ius

cogens) iba na poisteného a nie aj na inú osobu.»

Sťažovateľ ďalej argumentuje:

„Zavinené protiprávne konanie sťažovateľa, ktorý v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky

č. nie je poistený nebolo preukázané. A keďže sťažovateľ nie je ani poistený,

potom sa ani ustanovenie § 11 písm. e) nemôže aplikovať na osobu sťažovateľa...

Nakoľko Krajský súd v Žiline vydal v občianskom súdnom konaní rozhodnutie, ktoré

je v evidentnom rozpore s a ostatnými citovanými právnymi predpismi, nie je možné

dospieť k záveru, že bolo ich postupom a rozhodnutím zachované právo sťažovateľa

na spravodlivý proces a jeho základné právo na súdnu ochranu.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„I. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn.: zo dňa 31. 3. 2015 porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: zo dňa 31. 3. 2015

v časti regresnej náhrady proti sťažovateľovi sa zrušuje a vec sa v tejto časti vracia

Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa

náhradu trov konania sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Uznesením č. k. -12 zo 6. októbra 2015 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 31. marca 2015. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd

vyzval predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k sťažnosti, zaslanie spisu

sp. zn. a zároveň oznámenie, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Na žiadosť ústavného súdu reagovala predsedníčka krajského súdu v prípise

sp. zn. Spr 452/2015 z 2. novembra 2015, v ktorom uviedla, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania vo veci pred ústavným súdom, a pripojila vyjadrenie predsedníčky

senátu krajského súdu „6Co“ JUDr. Yvetty Dzugasovej k sťažnosti. Vo vyjadrení

predsedníčky senátu krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Tak ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Žiline, senát odvolacieho súdu

rozhodoval vo veci po tom, čo Krajský súd v Žiline rozhodnutím zo dňa 20. 03. 2013 sp. zn.

riešil rovnaké právne a skutkové otázky, ako tomu bolo v aktuálnom konaní

(nárok bol uplatnený za iné obdobie). Pri rešpektovaní princípu právnej istoty, že na určitú

právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká

odpoveď, odvolací súd v zmysle uvedeného nemal dôvod odchýliť sa od už skôr prijatých

záverov v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu a na základe totožnej skutkovej

a právnej situácie rozhodol spôsobom vyjadreným v rozhodnutí.“

Následne ústavný súd upovedomil podľa § 51 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) Slovenskú kanceláriu poisťovateľov ako účastníčku napadnutého

konania pred krajským súdom v procesnom postavení žalobcu o prijatí

sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, zaslal jej sťažnosť, uznesenie o prijatí

sp. zn. zo 6. októbra 2015 a vyjadrenie predsedníčky krajského súdu

sp. zn. Spr 452/2015 z 2. novembra 2015 na prípadné vyjadrenie.

Dňa 23. novembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené písomné stanovisko

Slovenskej kancelárie poisťovateľov, zastúpenej Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s. (ďalej

aj „stanovisko Slovenskej kancelárie poisťovateľov“), spolu s prílohami, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„Predmetom súdneho konania, vedeného na Krajskom súde v Žiline pod

č. k. , bol postih, uplatnený v zmysle §-u 11 ods. 1 písm. e) vyhlášky

č. Slovenskou kanceláriou poisťovateľov voči sťažovateľovi, a to následkom

dopravnej nehody zo dna 13. 8. 2000, pri ktorej , ako vodička motorového

vozidla ev. č. , v dôsledku nesprávnej techniky a spôsobu jazdy zavinila dopravnú

nehodu, pri ktorej došlo k úmrtiu vodičky a taktiež k zraneniam sťažovateľa.

Na motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda, sa vzťahovalo zákonné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Sťažovateľ bol

v dôsledku zranení, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, uznaný invalidným a Sociálna

poisťovňa mu vypláca invalidný dôchodok, ktorého náhradu si následne uplatňuje (v súlade

s §-om 31 ods. 1 ) zo zákonného poistenia zodpovednosti

sťažovateľa, nakoľko zákonné poistenie sa vzťahuje tak na sťažovateľa ako prevádzateľa,

ale aj na nebohú vodičku, ktorá viedla vozidlo bez vodičského oprávnenia. K výplate

invalidného dôchodku sťažovateľa došlo v dôsledku zavineného protiprávneho konania

nebohej vodičky, ktorá zapríčinila dopravnú nehodu. V súlade s §-om 11 ods. 1 písm. e)

vyhlášky č. má po nahradení takto vyplatených súm Sociálnej poisťovni

Slovenská kancelária poisťovateľov postihové právo voči sťažovateľovi (ako poistenému -

prevádzateľovi motorového vozidla) a tohto svojho práva sa voči sťažovateľovi opakovane

aj domáha...

V prvom rade je potrebné uviesť, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie Krajského

súdu v Žiline, vynesené v konaní vedenom pod č. k. , nie je jediným súdnym

rozhodnutím a konaním, ktoré medzi identickými účastníkmi konania o charakterovo

identickom postihovom nároku (len za iné obdobie vyplácania invalidného dôchodku)

prebieha a prebiehalo. Ako vyplýva aj z vyjadrenia JUDr. Yvetty Dzugasovej, predsedníčky

senátu Krajského súdu v Žiline, k sťažnosti sťažovateľa, Krajský súd pri vynášaní

sťažnosťou napadnutého rozhodnutia vychádzal zo záverov a zistení v skoršej vecí, vedenej

na Krajskom súde v Žiline pod č. k. (na Okresnom súde v Námestove

vedenej pod č. k. )...“

Slovenská kancelária poisťovateľov vo svojom stanovisku poukazuje aj na ďalšie

konanie medzi identickými účastníkmi konania (sťažovateľom a Slovenskou kanceláriou

poisťovateľov) vedené pred Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. (pôvodne

vedené Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. ), ktorého predmetom je

rozhodovanie o náhrade škody na zdraví sťažovateľa. V tomto konaní je sťažovateľ

v procesnom postavení žalobcu a Slovenská kancelária poisťovateľov v procesnom

postavení žalovaného. Označené konanie ešte nie je právoplatne skončené, napriek tomu

však Slovenská kancelária poisťovateľov vo svojom stanovisku poukazuje na niektoré

dôkazy vykonané v tomto konaní, ktoré považuje za významné pre rozhodovanie ústavného

súdu o sťažnosti sťažovateľa. V stanovisku Slovenskej kancelárie poisťovateľov sa v tejto

súvislosti uvádza:

«... Z dôkazov, vykonaných v rámci konania , na ktoré priamo odkazuje

rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, č. k. , je podstatnou najmä

1. zápisnica z pojednávania zo dňa 22. 6. 2004, v ktorej je zaznamenaný výsluch

sťažovateľa, pričom tento uviedol, že „nemôžem dodnes uveriť, že ona zahynula a že som jej

dal šoférovať“. Ona bola moja priateľka, mal som ju rád, možno práve preto som jej dal

šoférovať“ a „To auto som ja prakticky kúpil pár dní pred haváriou, ale nebolo ešte

prepísané“ a... pokiaľ ide o auto, on nevie presne od koho, ale kúpil ho tak 2-3 dni, možno

týždeň pred nehodou asi od z a ten ho mal kúpené od niekoho z ,

asi to bolo od toho . Priateľku poznal niekoľko mesiacov...“

2. zápisnica z pojednávania zo dňa 3. 5. 2005, v ktorej je zaznamenaný výsluch

svedkyne (matka sťažovateľa), pričom táto uviedla, že „s dievčaťom,

s ktorým mal nehodu chodili spolu už asi jeden rok“ a... auto kúpil asi mesiac pred nehodou

od nejakého , s ktorým sa kamarátiť, výsluch svedka (brata

sťažovateľa), ktorý uviedol, že „pokiaľ ide o auto, na ktorom bola havária, tak to brat kúpil,

ale ešte nebolo prepísané výsluch svedka , ktorý uviedol, že auto „predal

svojmu kolegovi s tým, že auto treba poopravovať a bolo s ním treba ísť

na STK a preto sme sa dohodli, že to prepíšeme až po STK. Následne som sa až neskôr

dozvedel, že tento uvedené auto predal tu prítomnému a „ predal auto po

týždni ako ho mal...“

Tieto dôkazy, vykonané v konaní a dôkazy vykonané i priamo v konaní

následne vyhodnotil prvostupňový súd konajúci vo veci

rozsudkom zo dňa 22. 9. 2012... Odvolaním napadnutý citovaný rozsudok bol rozsudkom

Krajského súdu v Žiline zo dňa 20. 3. 2013 potvrdený, pričom i odvolací súd

vykonané dokazovanie vyhodnotil identicky a závery prvostupňového súdu potvrdil...

Po oboznámení sa výsledkami dokazovania v hore uvedených veciach a s vynesenými

právoplatnými rozhodnutiami v nich musel preto v sťažnosťou napadnutom rozsudku

Krajský súd v Žiline dospieť (výslovne na strane 4 svojho rozhodnutia odkazujúc na konanie

) k identickým skutkovým a právnym zisteniam a vyniesť tak, vzhľadom

na nezmenený skutkový a právny stav, rovnaké rozhodnutie než v časovo predchádzajúcom

konaní vo veci ...»

Na základe uvedených skutočností Slovenská kancelária poisťovateľov v záverečnej

časti svojho stanoviska, sumarizujúc svoju argumentáciu, uvádza:

„Výsledkom vykonaného dokazovania vo všetkých citovaných konania a výsledkom

hodnotenia dôkazov v citovaných rozhodnutiach sú skutkové závery jednoznačne

vyvracajúce tvrdenia sťažovateľa v podanej sťažnosti. Všeobecné súdy v označených

konaniach a rozhodnutiach dôsledne skúmali naplnenie všetkých zákonných podmienok

vzniku práva na postih voči sťažovateľovi a dospeli k jednoznačnému záveru, že

- Sťažovateľ zveril motorové vozidlo osobe bez vodičského oprávnenia, a

- Sťažovateľ bol v čase dopravnej nehody prevádzkovateľom predmetného

motorového vozidla...

Nakoľko sťažovateľ bol prevádzateľom motorového vozidla (bol jeho vlastníkom

a mal právnu a faktickú možnosť nakladať s vozidlom) v čase dopravnej nehody, bol

v zmysle znenia vyhl. č. zároveň poistenou osobou (a nie treťou

osobou, ako sa to snaží sťažovateľ fingovať v podanej sťažnosti), zveril vedenie motorového

vozidla osobe o ktorej vedel, že vo svojom veku nemôže byť držiteľkou vodičského

oprávnenia, čim boli plne naplnené všetky zákonné dôvody pre uplatnenie postihu voči jeho

osobe podľa §-u 11 ods. 1 písm. e) vyhlášky č.

Náhrada nákladov - invalidného dôchodku, ktoré boli vyplácané zo zákonného

poistenia Sociálnej poisťovni je taktiež oprávnená, nakoľko povinnosť vyplácania

invalidného dôchodku vznikla na základe zavineného protiprávneho konania tretej osoby

(t. j. osoby inej než akou je osoba poškodená - sťažovateľ) a touto treťou osobou je nebohá

vodička motorového vozidla, ktorá zavinila dopravnú nehodu. Z pohľadu právnej úpravy

regresu Sociálnej poisťovne uplatňovaného podľa ust. §-u 31 ods. 1 z. č.

o Sociálnej poisťovni je nebohá vodička tretou osobou, ktorá zavinila vznik

povinnosti vyplácať invalidný dôchodok poistenému. Nakoľko zákonné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje aj

na vodiča, boli naplnené všetky zákonné dôvody na refundáciu nákladov zdravotnej

starostlivosti, ktoré Sociálna poisťovňa vyplatila v dôsledku zavineného protiprávneho

konania tretej osoby, t. j. nebohej vodičky .“

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá

na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedníčky krajského

súdu sp. zn. Spr 452/2015 z 2. novembra 2015 a stanovisko Slovenskej kancelárie

poisťovateľov z 19. novembra 2015 k prijatej sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie

stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 17. februára 2016

oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, k vyjadreniu predsedníčky

krajského súdu ani stanovisku Slovenskej kancelárie poisťovateľov sa však nevyjadril.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom

interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína požiadavku

objektivity predmetného postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. ,

). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa,

ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej

úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach

právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového

základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu,

najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich z a

dohovoru v kontexte s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre

ľudské práva aplikovateľnou na posudzovanú vec.

Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd pochybil v tom, že:

- „vady z nedostatočne zisteného skutkového stavu viedli Krajský súd v Žiline

k nesprávnym právnym záverom“ vo vzťahu k posudzovaniu otázky zodpovednosti

za škodu,

- napadnuté rozhodnutie krajského súdu „nezodpovedá platnému právnemu poriadku

aj v otázkach posúdenia práva na náhradu dávok sociálneho poistenia v prospech Sociálnej

poisťovne“.

V súvislosti so skúmaním sťažnostnej argumentácie sťažovateľa poukazuje ústavný

súd na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý

«preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212

ods. 1 a bez nariadenia pojednávania podľa v spojení s

ods. 3 tento rozsudok podľa vo ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157

ods. 2 Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom

v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd

v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia ( ).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa sa

vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril ku všetkým relevantným skutkovým a právnym otázkam

posudzovanej veci. Pokiaľ odvolateľ v podanom opravnom prostriedku namietal uplatnenie

nároku v danej veci pri aplikácii vyhlášky č. k uvedenému

treba poukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 20. 3. 2013

sp. zn. , ktoré riešilo rovnaké právne a skutkové otázky ako tomu bolo

v aktuálnom konaní (nárok však bol uplatnený za iné obdobie). Krajský súd v danom

rozhodnutí uviedol, že „so súhlasom odporcu ako vlastníka motorového vozidla bolo

umožnené viesť toto motorové vozidlo, i keď mal vedomosť o tom, že táto

na vedenie motorového vozidla nemá predpísané vodičské oprávnenie“.

Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď

(napr. , a , ). Rešpektovanie princípu

právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v

oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne

a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb

k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť

všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej

situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná

(, m. m. , , ). Aj keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej

republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

V zmysle uvedeného, keďže na základe totožnej skutkovej a právnej situácie už

odvolací súd rozhodol spôsobom vyjadreným aj v napadnutom rozhodnutí, krajský súd

nemal dôvod odchýliť sa od už skôr prijatých záverov v rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, a preto napadnuté rozhodnutie potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.».

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

V nadväznosti na uvedené východisko ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. z 15. júla 2014, v ktorej sa

uvádza:

„Z vykonaného dokazovania vychádzajúc z č. k. bolo nesporne

preukázané, že dňa 13. 8. 2000 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej ako

vodička motorového vozidla zn. Škoda 120 L ev. č. v dôsledku nesprávnej

techniky a spôsobu jazdy spôsobila dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k jej úmrtiu a taktiež

k zraneniam odporcu, ktorý bol spolujazdcom. Vodička , ktorá pri nehode

utrpela smrteľné zranenia, v čase nehody nemala predpísané vodičské oprávnenie.

Pri nehode utrpel zranenia aj odporca a to pohmoždenie mozgu s vnútro mozgovým

krvácaním, opuch mozgu, poranenie hrudníka, zlomeninu rebier, krvácanie do hrudnej

dutiny, pohmoždenie pľúc a dýchacích ciest, krvácanie do brušnej dutiny, poranenie sleziny,

kolenného zhybu, oderky ľavej polovice tela. V súvislosti s uvedenými zraneniami je

odporca považovaný za invalidného. Na motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda sa

vzťahovalo zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla. Poistná udalosť bola nahlásená Slovenskej poisťovni, a. s. dňa 23. 1. 2001

, ktorý bol v čase nehody zapísaný v evidencii vozidiel, ako jeho

užívateľ a ktorý ako poistený mal v čase nehody uzavretú zmluvu o poistení zodpovedností

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so Slovenskou poisťovňou, a. s. Podľa

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v platnom znení, práva a povinnosti Slovenskej

poisťovne, a. s. vzniknuté zo zákonného poistenia prešli na Slovenskú kanceláriu

poisťovateľov a v mene a na účel Slovenskej kancelárie poisťovateľov ich uplatňuje

Slovenská poisťovňa, pričom odo dňa 1. 1. 2003 došlo k zlúčeniu spoločnosti Allianz -

Slovenská poisťovňa, a. s. Bratislava. Aktívna vecná legitimácia v priebehu konania nebola

ani účastníkmi konania spochybňovaná. Navrhovateľ odporcovi ako poškodenému vyplatil

dňa 03. 12. 2012 Sociálnej poisťovni sumu 3 627,04 Eur ako náhradu za vyplatený

invalidný dôchodok za obdobie od 01/2010 do 11/2012...

Poisťovňa, v ktorej bolo predmetné vozidlo v čase nehody poistené vyplatila

Sociálnej poisťovni z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla sumu vo výške 3 627,04 Eur ako náhradu za vyplatený invalidný dôchodok

za obdobie od 01/2010 do 11/2012...

Navrhovateľ si uplatnil náhradu vyplatených súm v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. e)

vyhlášky č. , podľa ktorého poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré

vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému,

ktorý zveril vedenie motorového vozidla osobe, ktorá nemala predpísané vodičské

oprávnenie. V zmysle ust. § 11 ods. 5 vyhlášky výška náhrady, na ktorú poisťovní vznikne

právo podľa odsekov 1 až 4, nemôže presiahnuť úhrn súm, ktoré poisťovňa vyplatila

z dôvodu poistnej udalosti. Výška uplatnenej náhrady je tak limitovaná len výškou

vyplateného plnenia z dôvodu poistnej udalosti. Je len na poisťovateľovi, či sa rozhodne

uplatniť si náhradu všetkých vyplatených súm alebo upustí, alebo čiastočne alebo úplne od

uplatnenia svojho práva podľa vyhlášky č. Uvedené je len na zvážení

poisťovateľa, pričom ak sa rozhodne neupustiť od uplatnenia postihového práva a uplatni si

náhradu všetkých vyplatených plnení, nejde o konanie v rozpore s ust. § 25 vyhlášky

č. . Taktiež súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 23. 11. 2004, ktorý v odôvodnení dokonca

skonštatoval, že súd pri rozhodovaní o postihu uplatneného podľa § 11 ods. 2 vyhl.

č. (podľa novej úpravy z. č. ) nie je oprávnený aplikovať

moderačné ustanovenia a dokonca ani podľa citovanej

vyhlášky (nakoľko moderačné právo podľa tohto ustanovenia patrí len samotnej poisťovni).

Postup navrhovateľa nie je ani v rozpore s , ktorý uvádza ak

poistený spôsobí škodu následkom požitia alkoholu alebo návykových látok, má poistiteľ

proti nemu právo na primeranú náhradu toho, čo za neho plnil. Ďalej súd konštatuje, že

uvedené ustanovenie predpokladá situáciu, keď poistený spôsobil škodu následkom požitia

alkoholu alebo návykových látok, k čomu v danom prípade nedošlo, keďže odporca zveril

vedenie motorového vozidla osobe bez vodičského oprávnenia. Zároveň v zmysle ust. § 26

vyhlášky č. ak sa v tejto vyhláške neustanovuje inak, použijú sa primerane

ustanovenia tých právnych predpisov, ktoré právne vzťahy vznikajúce z poistenia upravujú.

Uvedené ustanovenie zakladá subsidiárnu pôsobnosť , ktorého

ustanovenia sa aplikujú v prípade, keď neustanoví inak. Keďže

vyhláška práve v ustanovení § 11 upravuje postihové právo poisťovateľa inak, nie je možné

aplikovať (a to ani na prípad, ak by poistený spôsobil škodu následkom požitia

alkoholu alebo omamných látok)...

Odporca ako prevádzkovateľ motorového vozidla Škoda, EČV: zveril jeho

vedenie , osobe bez vodičského oprávnenia. Odporca bol v dôsledku

zranení utrpených pri dopravnej nehode uznaný za invalidného a Sociálna poisťovňa mu

vypláca invalidný dôchodok, ktorý si následne uplatňuje zo zákonného poistenia

zodpovednosti odporcu. Keďže invalidný dôchodok je vyplácaný vo forme opakujúcich sa

dávok, má poisťovateľ právo uplatniť si postih voči odporcovi z dôvodu zverenia

motorového vozidla zakaždým, ako príslušnú náhradu vyplatených dávok invalidného

dôchodku vyplatí Sociálnej poisťovni. Ďalej súd poukazuje na to, že navrhovateľom

uplatnený nárok, ktorý odporca považuje za rozporný aj s účelom poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, zákonné poistenia zodpovednosti

zakladá právo poistenému, aby poisťovňa za neho nahradila poškodeným uplatnené

a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla inému,

ale poistený je povinný dodržiavať určité povinnosti (viď najmä ust. § 11 vyhlášky

č. ) pod hrozbou sankcie spočívajúcej v uplatnení postihu. Práve porušenie

povinnosti na strane odporcu spočívajúce vo zverení motorového vozidla osobe bez

vodičského oprávnenia je príčinou vzniku práva navrhovateľa na postih a je jednoznačné,

že odporca sa takémuto postihu mohol jednoducho vyhnúť tým. že by si riadne plnil svoje

zákonné povinnosti a vedenie motorového vozidla takejto osobe nezveril...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 15. júla 2014 vyplýva, že okresný súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného

dokazovaním vykonaným tým istým súdom vo veci vedenej pod sp. zn. , ktorá

s vecou sťažovateľa skutkovo i právne súvisí. Ústavný súd z pripojeného rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 25. septembra 2012 zistil, že vykonaným

dokazovaním, ktoré predchádzalo vydaniu označeného rozsudku, bolo preukázané, že

sťažovateľ bol poisteným v zmysle vyhlášky č. Ministerstva

financií Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len

„vyhláška“), keďže bol vlastníkom vozidla v čase nehody (bez ohľadu na to, že ešte nebol

vykonaný prepis prevodu vlastníctva vozidla na polícii), a že jeho vedenie zveril svojej

priateľke , ktorá v čase dopravnej nehody nemala vodičské oprávnenie,

v čase nehody ako vlastník a prevádzkovateľ auta sedel na mieste spolujazdca a žiadne iné

osoby sa vo vozidle nenachádzali.

Ústavný súd konštatuje, že skutkový stav ustálený okresným súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. , na ktorý okresný súd, uplatňujúc zásadu hospodárnosti

a efektívnosti občianskeho súdneho konania, poukazuje aj v rozsudku sp. zn.

z 15. júla 2014, vychádza z objektívnych postupov okresného súdu a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi, a preto považuje skutkové závery, ku ktorým dospel okresný súd

v označenom rozsudku, z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

V nadväznosti na svoj záver o ústavnej akceptovateľnosti skutkového stavu

ustáleného v posudzovanej veci okresným súdom, s ktorým sa stotožnil v napadnutom

rozsudku aj krajský súd, ústavný súd poukazuje na relevantnú právnu úpravu.

Podľa fyzické a právnické osoby vykonávajúce

dopravu zodpovedajú za škody vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

Podľa § 1 ods. 1 druhej vety vyhlášky zákonné poistenie sa vzťahuje, ak táto

vyhláška neustanovuje inak, na zodpovednosť za škodu prevádzkovateľa a vodiča

motorového vozidla...

Podľa § 3 ods. 1 vyhlášky prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, na ktorého sa

vzťahuje zákonné poistenie (ďalej len „poistený“), má právo, aby poisťovňa za neho

1)

nahradila v rozsahu a vo výške podľa osobitných právnych predpisovpoškodeným

uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového

vozidla inému

a) na zdraví alebo usmrtením,

b) poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením veci,

c) vznikom inej majetkovej ujmy, pokiaľ poistený za túto škodu zodpovedá podľa

zákona a ak sa ďalej neustanovuje inak.

Podľa § 3 ods. 2 vyhlášky za škodu spôsobenú inému sa považuje aj škoda na zdraví

alebo smrť prevádzkovateľa motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, ak toto

motorové vozidlo v čase vzniku skutočnosti, ktorou bola škoda spôsobená, sám neviedol.

Podľa § 11 ods. 1 písm. e) vyhlášky poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré

vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému,

ktorý zveril vedenie motorového vozidla osobe, ktorá nemala predpísané vodičské

oprávnenie, alebo osobe, ktorá mala zákaz činnosti viesť motorové vozidlo uložené súdom

alebo orgánom policajného zboru, alebo osobe, o ktorej vedel, že požila alkoholický nápoj

alebo návykovú látku alebo liek označený zákazom viesť motorové vozidlo.

Podľa § 11 ods. 5 vyhlášky výška náhrady, na ktorú poisťovni vznikne právo podľa

odsekov 1 až 4, nemôže presiahnuť úhrn súm, ktoré poisťovňa vyplatila z dôvodu poistnej

udalosti.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 15. júla 2014 z hľadiska zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie dotknutých právnych noriem s i dohovorom a konštatuje,

že z neho nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Aplikácia

citovaných právnych noriem relevantných vo vzťahu k otázke zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla i vo vzťahu k otázke náhrady poistného plnenia

uplatnená v napadnutom rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľná udržateľná, pričom krajským súdom vyvodené právne

závery nemožno považovať za arbitrárne či svojvoľné.

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ). V posudzovanej veci krajský súd podľa záverov ústavného súdu

zaujal ústavne akceptovateľný postoj ku všetkým podstatným otázkam nastoleným

sťažovateľom v priebehu konania.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by

mohol vysloviť porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a tiež práva podľa dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto nálezu.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa ani

práva podľa dohovoru, nerozhodol o ďalších jeho návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu

na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016