Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 653/2015
PDF · 346.43 KB
No categories available
II. ÚS 653/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 134/2015 z 31. marca 2015, za účasti
Krajského súdu v Žiline, takto
rozhodol:
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 6 Co 134/2015 z 31. marca 2015 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Co 134/2015 z 31. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania
o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu náhrady poistného plnenia
vedeného Okresným súdom Námestovo (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 18/2014
v procesnom postavení odporcu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 18/2014 z 15. júla
2014 zaviazal sťažovateľa (odporcu) zaplatiť navrhovateľovi náhradu poistného plnenia
spolu s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Žaloba Slovenskej kancelárie poisťovateľov..., zastúpený spoločnosťou Allianz
-Slovenská poisťovňa, a. s., (ďalej len „žalobca“), na náhradu dávok sociálneho poistenia
v prospech Sociálnej poisťovne bola odôvodnená tým, že dňa 13. 8. 2000 došlo k dopravnej
nehode, pri ktorej ako vodička motorového vozidla zn. Škoda 120 L
ev. č. v dôsledku nesprávnej techniky a spôsobu jazdy spôsobila dopravnú
nehodu, pri ktorej došlo k jej úmrtiu a taktiež k zraneniam sťažovateľa, v dôsledku čoho sa
stal invalidný. Ďalej vychádzala z toho, že vodička nemala v čase nehody
predpísané vodičské oprávnenie na vedenie motorového vozidla, ktorým bola spôsobená
škoda. Sťažovateľovi vyčítala to, že ako prevádzkovateľ motorového vozidla (tiež ako
poistená osoba) zveril jeho vedenie , osobe bez vodičského oprávnenia.
Sťažovateľ sa bránil tvrdením, že ustanovenie § 11 zákona č. 423/1991, písm. e),
Vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky z 30. 9. 1991, ktorou sa ustanovuje
rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla (ďalej len vyhláška č. 423/1991 Zb.) vyžaduje, aby poisťovňa svoje
právo uplatnila len po preukázaní vedomosti poisteného (prevádzkovateľa alebo vodiča)
o tom, že motorové vozidlo skutočne zveril osobe bez predpísaného vodičského preukazu.
Sťažovateľ tvrdil, že poisťovňa túto skutočnosť pred uplatnením svojho práva musí
jednoznačne dokázať. Takáto skutočnosť však v trestnom konaní preukázaná nebola. Bola
preukázaná len skutočnosť, že , ktorá vozidlo viedla v čase nehody, nemala
vodičský preukaz...
Odvolací Krajský súd v Žiline nadviazal na nesprávne právne závery Okresného
súdu v Námestove a neprihliadol k tvrdeniu sťažovateľa, že mu nebola preukázaná
vedomosť o tom, že , ktorá vozidlo viedla v čase nehody, nemala vodičský
preukaz. V tejto súvislosti tiež opomenul závery súdnej praxe, že aj keď za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzkovateľ (na objektívnom princípe), nie
je tým vylúčená zároveň zodpovednosť vodiča motorového vozidla za škodu, ktorú spôsobil
pri tej istej škodnej udalosti porušením právnej povinnosti. Táto zodpovednosť vodiča sa
posudzuje na princípe zavinenia, pretože sú u neho splnené všetky predpoklady
zodpovednosti podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, t. j. protiprávny úkon,
škoda, príčinná súvislosť medzi nimi a zavinenie.
Druhou opomenutou skutočnosťou, ktorá má za následok nesprávne právne
posúdenie zo strany Krajského súdu v Žiline je skutočnosť, že nositeľom zodpovednosti
podľa § 427 Občianskeho zákonníka je prevádzkovateľ. Okrem toho žalobkyni patrilo právo
na náhradu škody aj voči vodičovi podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka.
Z pohľadu sťažovateľa na veci nič nemení to, že vodička pri dopravnej nehode
zomrela. Jej úmrtím je vylúčená iba možnosť žalovanej voči nej nároky uplatniť. Preto
sústredenie pozornosti žalovanej výlučne na sťažovateľa, ktorý nebol vodičom,
prevádzkovateľom ani poisteným, nie je správne a nezodpovedá právnej úprave. Keďže
v konaní bolo iba preukázané, že nemá vodičské oprávnenie, sťažovateľ
postup žalobkyne označil za konanie, ktoré sa prieči platnému právnemu poriadku a je aj
v rozpore s dobrými mravmi.
Treťou opomenutou skutočnosťou je to, že sťažovateľ v čase dopravnej nehody, nebol
ani prevádzkovateľom, ani vodičom motorového vozidla, nebol teda poisteným podľa
vyhlášky č. 423/1991 Zb.. To, že nebol poisteným (prevádzkovateľom a ani vodičom)
motorového vozidla vyplýva z trestného konania, ako aj z bodu 3 Oznámenia
poistnej udalosti k zákonnému poisteniu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, ktoré tvorí súčasť žalobného návrhu. Z citovaného oznámenia
jednoznačne vyplýva, že poisteným v čase dopravnej nehody bol , ktorý
škodu poisťovni oznámil a prehlásil, že na všetky otázky odpovedal pravdivo. V uvedenom
oznámení o vzniku škody poistený súčasne uviedol, že poškodeným je .
Uvedené vady z nedostatočne zisteného skutkového stavu viedli Krajský súd v Žiline
k nesprávnym právnym záverom aj v otázkach možnej aplikácie § 441 občianskeho
zákonníka. Rozhodnutia v súdnej praxi preukazujú, že aplikovaním ustanovenia § 441 sú
postihovaní nielen dospelí, ale aj maloleté osoby, alebo osoba, ktorá pri škodovej udalosti
zomrela.
Na základe takto uvedených dôvodov je preukázané, že rozhodnutie Krajského súdu
v Žiline, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu v Námestove, sp. zn.: 10 C/18/2014-77
zo dňa 15. 7. 2014 nie je správne.»
Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu „... nezodpovedá
platnému právnemu poriadku aj v otázkach posúdenia práva na náhradu dávok sociálneho
poistenia v prospech Sociálnej poisťovne.
Strohé konštatovanie, že sťažovateľ je z uvádzaných dôvodov poberateľom
invalidného dôchodku nemôže obstať. Právne závery obidvoch súdov nemôžu obstať, pokiaľ
nie je preukázané a právoplatne rozhodnuté o zavinení či spoluzavinení sťažovateľa.
Samotné rozhodnutie Sociálnej poisťovne o výplate invalidného dôchodku pre tento účel
nemôže byť považované za právne relevantný dôkaz na uplatnenie regresného nároku.“.
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti uvádza:
«Nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a nesprávne právne závery obidvoch
súdov je potrebné vidieť a hlavne zdôrazniť, že sú v rozpore s kogentnou právnou úpravou
podľa vyhlášky č. 423/1991 Zb. v tom, že sťažovateľ nebol poisteným prevádzkovateľom
a ani vodičom motorového vozidla .
Z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb. jednoznačne vyplýva, že
Poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému, pričom sťažovateľ nie je v zmysle tejto
právnej úpravy poisteným!
Aj z ustanovenia § 3 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb. jednoznačne vyplýva, že
prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, na ktorého sa vzťahuje zákonné poistenie má
právo, aby poisťovňa za neho nahradila v rozsahu a vo výške podľa osobitných právnych
predpisov poškodeným uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla inému.
Z týchto dôvodov je žalobný návrh a celé konanie proti sťažovateľovi o náhradu
poistného plnenia z titulu postihového práva, s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. e/
vyhlášky č. 423/1991 Zb. zmätočné. Citované ustanovenie § 11 je potrebné vykladať
v postupnosti tak, ako bol v zákonodarnom zbore prijatý, zhora nadol. To znamená, že
k výrazu „proti poistenému“ je nutné písm. e) vykladať tak, že sa vzťahuje výlučne (ius
cogens) iba na poisteného a nie aj na inú osobu.»
Sťažovateľ ďalej argumentuje:
„Zavinené protiprávne konanie sťažovateľa, ktorý v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky
č. 423/1991 Zb. nie je poistený nebolo preukázané. A keďže sťažovateľ nie je ani poistený,
potom sa ani ustanovenie § 11 písm. e) nemôže aplikovať na osobu sťažovateľa...
Nakoľko Krajský súd v Žiline vydal v občianskom súdnom konaní rozhodnutie, ktoré
je v evidentnom rozpore s OSP a ostatnými citovanými právnymi predpismi, nie je možné
dospieť k záveru, že bolo ich postupom a rozhodnutím zachované právo sťažovateľa
na spravodlivý proces a jeho základné právo na súdnu ochranu.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„I. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn.: 6 Co/134/2015 zo dňa 31. 3. 2015 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 6 Co/134/2015 zo dňa 31. 3. 2015
v časti regresnej náhrady proti sťažovateľovi sa zrušuje a vec sa v tejto časti vracia
Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa
náhradu trov konania sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Uznesením č. k. II. ÚS 653/2015-12 zo 6. októbra 2015 ústavný súd prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 6 Co 134/2015 z 31. marca 2015. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd
vyzval predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k sťažnosti, zaslanie spisu
sp. zn. 6 Co 134/2015 a zároveň oznámenie, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.
Na žiadosť ústavného súdu reagovala predsedníčka krajského súdu v prípise
sp. zn. Spr 452/2015 z 2. novembra 2015, v ktorom uviedla, že súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania vo veci pred ústavným súdom, a pripojila vyjadrenie predsedníčky
senátu krajského súdu „6Co“ JUDr. Yvetty Dzugasovej k sťažnosti. Vo vyjadrení
predsedníčky senátu krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Tak ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Žiline, senát odvolacieho súdu
rozhodoval vo veci po tom, čo Krajský súd v Žiline rozhodnutím zo dňa 20. 03. 2013 sp. zn.
7 Co/424/2012 riešil rovnaké právne a skutkové otázky, ako tomu bolo v aktuálnom konaní
(nárok bol uplatnený za iné obdobie). Pri rešpektovaní princípu právnej istoty, že na určitú
právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká
odpoveď, odvolací súd v zmysle uvedeného nemal dôvod odchýliť sa od už skôr prijatých
záverov v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu a na základe totožnej skutkovej
a právnej situácie rozhodol spôsobom vyjadreným v rozhodnutí.“
Následne ústavný súd upovedomil podľa § 51 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) Slovenskú kanceláriu poisťovateľov ako účastníčku napadnutého
konania pred krajským súdom v procesnom postavení žalobcu o prijatí
sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, zaslal jej sťažnosť, uznesenie o prijatí
sp. zn. II. ÚS 653/2015 zo 6. októbra 2015 a vyjadrenie predsedníčky krajského súdu
sp. zn. Spr 452/2015 z 2. novembra 2015 na prípadné vyjadrenie.
Dňa 23. novembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené písomné stanovisko
Slovenskej kancelárie poisťovateľov, zastúpenej Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s. (ďalej
aj „stanovisko Slovenskej kancelárie poisťovateľov“), spolu s prílohami, v ktorom sa okrem
iného uvádza:
„Predmetom súdneho konania, vedeného na Krajskom súde v Žiline pod
č. k. 6 Co/134/2015, bol postih, uplatnený v zmysle §-u 11 ods. 1 písm. e) vyhlášky
č. 423/1991 Zb. Slovenskou kanceláriou poisťovateľov voči sťažovateľovi, a to následkom
dopravnej nehody zo dna 13. 8. 2000, pri ktorej , ako vodička motorového
vozidla ev. č. , v dôsledku nesprávnej techniky a spôsobu jazdy zavinila dopravnú
nehodu, pri ktorej došlo k úmrtiu vodičky a taktiež k zraneniam sťažovateľa.
Na motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda, sa vzťahovalo zákonné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Sťažovateľ bol
v dôsledku zranení, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, uznaný invalidným a Sociálna
poisťovňa mu vypláca invalidný dôchodok, ktorého náhradu si následne uplatňuje (v súlade
s §-om 31 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z. z.) zo zákonného poistenia zodpovednosti
sťažovateľa, nakoľko zákonné poistenie sa vzťahuje tak na sťažovateľa ako prevádzateľa,
ale aj na nebohú vodičku, ktorá viedla vozidlo bez vodičského oprávnenia. K výplate
invalidného dôchodku sťažovateľa došlo v dôsledku zavineného protiprávneho konania
nebohej vodičky, ktorá zapríčinila dopravnú nehodu. V súlade s §-om 11 ods. 1 písm. e)
vyhlášky č. 423/1991 Zb. má po nahradení takto vyplatených súm Sociálnej poisťovni
Slovenská kancelária poisťovateľov postihové právo voči sťažovateľovi (ako poistenému -
prevádzateľovi motorového vozidla) a tohto svojho práva sa voči sťažovateľovi opakovane
aj domáha...
V prvom rade je potrebné uviesť, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie Krajského
súdu v Žiline, vynesené v konaní vedenom pod č. k. 6 Co/134/2015, nie je jediným súdnym
rozhodnutím a konaním, ktoré medzi identickými účastníkmi konania o charakterovo
identickom postihovom nároku (len za iné obdobie vyplácania invalidného dôchodku)
prebieha a prebiehalo. Ako vyplýva aj z vyjadrenia JUDr. Yvetty Dzugasovej, predsedníčky
senátu Krajského súdu v Žiline, k sťažnosti sťažovateľa, Krajský súd pri vynášaní
sťažnosťou napadnutého rozhodnutia vychádzal zo záverov a zistení v skoršej vecí, vedenej
na Krajskom súde v Žiline pod č. k. 7 Co/424/2012 (na Okresnom súde v Námestove
vedenej pod č. k. 6 C/46/2010)...“
Slovenská kancelária poisťovateľov vo svojom stanovisku poukazuje aj na ďalšie
konanie medzi identickými účastníkmi konania (sťažovateľom a Slovenskou kanceláriou
poisťovateľov) vedené pred Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. 1 C 33/2008 (pôvodne
vedené Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 7 C 283/2001), ktorého predmetom je
rozhodovanie o náhrade škody na zdraví sťažovateľa. V tomto konaní je sťažovateľ
v procesnom postavení žalobcu a Slovenská kancelária poisťovateľov v procesnom
postavení žalovaného. Označené konanie ešte nie je právoplatne skončené, napriek tomu
však Slovenská kancelária poisťovateľov vo svojom stanovisku poukazuje na niektoré
dôkazy vykonané v tomto konaní, ktoré považuje za významné pre rozhodovanie ústavného
súdu o sťažnosti sťažovateľa. V stanovisku Slovenskej kancelárie poisťovateľov sa v tejto
súvislosti uvádza:
«... Z dôkazov, vykonaných v rámci konania 1 C/33/2008, na ktoré priamo odkazuje
rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, č. k. 7 Co/424/2012, je podstatnou najmä
1. zápisnica z pojednávania zo dňa 22. 6. 2004, v ktorej je zaznamenaný výsluch
sťažovateľa, pričom tento uviedol, že „nemôžem dodnes uveriť, že ona zahynula a že som jej
dal šoférovať“. Ona bola moja priateľka, mal som ju rád, možno práve preto som jej dal
šoférovať“ a „To auto som ja prakticky kúpil pár dní pred haváriou, ale nebolo ešte
prepísané“ a... pokiaľ ide o auto, on nevie presne od koho, ale kúpil ho tak 2-3 dni, možno
týždeň pred nehodou asi od z a ten ho mal kúpené od niekoho z ,
asi to bolo od toho . Priateľku poznal niekoľko mesiacov...“
2. zápisnica z pojednávania zo dňa 3. 5. 2005, v ktorej je zaznamenaný výsluch
svedkyne (matka sťažovateľa), pričom táto uviedla, že „s dievčaťom,
s ktorým mal nehodu chodili spolu už asi jeden rok“ a... auto kúpil asi mesiac pred nehodou
od nejakého , s ktorým sa kamarátiť, výsluch svedka (brata
sťažovateľa), ktorý uviedol, že „pokiaľ ide o auto, na ktorom bola havária, tak to brat kúpil,
ale ešte nebolo prepísané výsluch svedka , ktorý uviedol, že auto „predal
svojmu kolegovi s tým, že auto treba poopravovať a bolo s ním treba ísť
na STK a preto sme sa dohodli, že to prepíšeme až po STK. Následne som sa až neskôr
dozvedel, že tento uvedené auto predal tu prítomnému a „ predal auto po
týždni ako ho mal...“
Tieto dôkazy, vykonané v konaní 1 C/33/2008 a dôkazy vykonané i priamo v konaní
6 C/46/2010 následne vyhodnotil prvostupňový súd konajúci vo veci 6 C/46/2010
rozsudkom zo dňa 22. 9. 2012... Odvolaním napadnutý citovaný rozsudok bol rozsudkom
Krajského súdu v Žiline 7 Co/424/2012 zo dňa 20. 3. 2013 potvrdený, pričom i odvolací súd
vykonané dokazovanie vyhodnotil identicky a závery prvostupňového súdu potvrdil...
Po oboznámení sa výsledkami dokazovania v hore uvedených veciach a s vynesenými
právoplatnými rozhodnutiami v nich musel preto v sťažnosťou napadnutom rozsudku
Krajský súd v Žiline dospieť (výslovne na strane 4 svojho rozhodnutia odkazujúc na konanie
7 Co/424/2012) k identickým skutkovým a právnym zisteniam a vyniesť tak, vzhľadom
na nezmenený skutkový a právny stav, rovnaké rozhodnutie než v časovo predchádzajúcom
konaní vo veci 7Co/424/2012...»
Na základe uvedených skutočností Slovenská kancelária poisťovateľov v záverečnej
časti svojho stanoviska, sumarizujúc svoju argumentáciu, uvádza:
„Výsledkom vykonaného dokazovania vo všetkých citovaných konania a výsledkom
hodnotenia dôkazov v citovaných rozhodnutiach sú skutkové závery jednoznačne
vyvracajúce tvrdenia sťažovateľa v podanej sťažnosti. Všeobecné súdy v označených
konaniach a rozhodnutiach dôsledne skúmali naplnenie všetkých zákonných podmienok
vzniku práva na postih voči sťažovateľovi a dospeli k jednoznačnému záveru, že
- Sťažovateľ zveril motorové vozidlo osobe bez vodičského oprávnenia, a
- Sťažovateľ bol v čase dopravnej nehody prevádzkovateľom predmetného
motorového vozidla...
Nakoľko sťažovateľ bol prevádzateľom motorového vozidla (bol jeho vlastníkom
a mal právnu a faktickú možnosť nakladať s vozidlom) v čase dopravnej nehody, bol
v zmysle znenia § 1 ods. 1 vyhl. č. 423/1991 Zb. zároveň poistenou osobou (a nie treťou
osobou, ako sa to snaží sťažovateľ fingovať v podanej sťažnosti), zveril vedenie motorového
vozidla osobe o ktorej vedel, že vo svojom veku nemôže byť držiteľkou vodičského
oprávnenia, čim boli plne naplnené všetky zákonné dôvody pre uplatnenie postihu voči jeho
osobe podľa §-u 11 ods. 1 písm. e) vyhlášky č. 423/1991 Zb.
Náhrada nákladov - invalidného dôchodku, ktoré boli vyplácané zo zákonného
poistenia Sociálnej poisťovni je taktiež oprávnená, nakoľko povinnosť vyplácania
invalidného dôchodku vznikla na základe zavineného protiprávneho konania tretej osoby
(t. j. osoby inej než akou je osoba poškodená - sťažovateľ) a touto treťou osobou je nebohá
vodička motorového vozidla, ktorá zavinila dopravnú nehodu. Z pohľadu právnej úpravy
regresu Sociálnej poisťovne uplatňovaného podľa ust. §-u 31 ods. 1 z. č. 274/1994 Z. z.
o Sociálnej poisťovni je nebohá vodička tretou osobou, ktorá zavinila vznik
povinnosti vyplácať invalidný dôchodok poistenému. Nakoľko zákonné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje aj
na vodiča, boli naplnené všetky zákonné dôvody na refundáciu nákladov zdravotnej
starostlivosti, ktoré Sociálna poisťovňa vyplatila v dôsledku zavineného protiprávneho
konania tretej osoby, t. j. nebohej vodičky .“
Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá
na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedníčky krajského
súdu sp. zn. Spr 452/2015 z 2. novembra 2015 a stanovisko Slovenskej kancelárie
poisťovateľov z 19. novembra 2015 k prijatej sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie
stanoviska.
Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 17. februára 2016
oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, k vyjadreniu predsedníčky
krajského súdu ani stanovisku Slovenskej kancelárie poisťovateľov sa však nevyjadril.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky krajského
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom
interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína požiadavku
objektivity predmetného postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00,
II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa,
ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej
úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach
právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového
základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale
aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť
námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu,
najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru v kontexte s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva aplikovateľnou na posudzovanú vec.
Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd pochybil v tom, že:
- „vady z nedostatočne zisteného skutkového stavu viedli Krajský súd v Žiline
k nesprávnym právnym záverom“ vo vzťahu k posudzovaniu otázky zodpovednosti
za škodu,
- napadnuté rozhodnutie krajského súdu „nezodpovedá platnému právnemu poriadku
aj v otázkach posúdenia práva na náhradu dávok sociálneho poistenia v prospech Sociálnej
poisťovne“.
V súvislosti so skúmaním sťažnostnej argumentácie sťažovateľa poukazuje ústavný
súd na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý
«preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212
ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156
ods. 3 O. s. p. tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. vo ako vecne správny potvrdil.
Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého
stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157
ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd
v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa sa
vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril ku všetkým relevantným skutkovým a právnym otázkam
posudzovanej veci. Pokiaľ odvolateľ v podanom opravnom prostriedku namietal uplatnenie
nároku v danej veci pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. e/ vyhlášky č. 423/1991 Zb. k uvedenému
treba poukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 20. 3. 2013
sp. zn. 7 Co/424/2012, ktoré riešilo rovnaké právne a skutkové otázky ako tomu bolo
v aktuálnom konaní (nárok však bol uplatnený za iné obdobie). Krajský súd v danom
rozhodnutí uviedol, že „so súhlasom odporcu ako vlastníka motorového vozidla bolo
umožnené viesť toto motorové vozidlo, i keď mal vedomosť o tom, že táto
na vedenie motorového vozidla nemá predpísané vodičské oprávnenie“.
Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu
právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v
oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne
a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb
k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť
všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej
situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná
(IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej
republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
V zmysle uvedeného, keďže na základe totožnej skutkovej a právnej situácie už
odvolací súd rozhodol spôsobom vyjadreným aj v napadnutom rozhodnutí, krajský súd
nemal dôvod odchýliť sa od už skôr prijatých záverov v rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, a preto napadnuté rozhodnutie potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.».
Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
V nadväznosti na uvedené východisko ústavný súd poukazuje na relevantnú časť
odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 10 C 18/2014 z 15. júla 2014, v ktorej sa
uvádza:
„Z vykonaného dokazovania vychádzajúc z č. k. 6 C/46/2010 bolo nesporne
preukázané, že dňa 13. 8. 2000 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej ako
vodička motorového vozidla zn. Škoda 120 L ev. č. v dôsledku nesprávnej
techniky a spôsobu jazdy spôsobila dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k jej úmrtiu a taktiež
k zraneniam odporcu, ktorý bol spolujazdcom. Vodička , ktorá pri nehode
utrpela smrteľné zranenia, v čase nehody nemala predpísané vodičské oprávnenie.
Pri nehode utrpel zranenia aj odporca a to pohmoždenie mozgu s vnútro mozgovým
krvácaním, opuch mozgu, poranenie hrudníka, zlomeninu rebier, krvácanie do hrudnej
dutiny, pohmoždenie pľúc a dýchacích ciest, krvácanie do brušnej dutiny, poranenie sleziny,
kolenného zhybu, oderky ľavej polovice tela. V súvislosti s uvedenými zraneniami je
odporca považovaný za invalidného. Na motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda sa
vzťahovalo zákonné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Poistná udalosť bola nahlásená Slovenskej poisťovni, a. s. dňa 23. 1. 2001
, ktorý bol v čase nehody zapísaný v evidencii vozidiel, ako jeho
užívateľ a ktorý ako poistený mal v čase nehody uzavretú zmluvu o poistení zodpovedností
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so Slovenskou poisťovňou, a. s. Podľa
§ 28 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v platnom znení, práva a povinnosti Slovenskej
poisťovne, a. s. vzniknuté zo zákonného poistenia prešli na Slovenskú kanceláriu
poisťovateľov a v mene a na účel Slovenskej kancelárie poisťovateľov ich uplatňuje
Slovenská poisťovňa, pričom odo dňa 1. 1. 2003 došlo k zlúčeniu spoločnosti Allianz -
Slovenská poisťovňa, a. s. Bratislava. Aktívna vecná legitimácia v priebehu konania nebola
ani účastníkmi konania spochybňovaná. Navrhovateľ odporcovi ako poškodenému vyplatil
dňa 03. 12. 2012 Sociálnej poisťovni sumu 3 627,04 Eur ako náhradu za vyplatený
invalidný dôchodok za obdobie od 01/2010 do 11/2012...
Poisťovňa, v ktorej bolo predmetné vozidlo v čase nehody poistené vyplatila
Sociálnej poisťovni z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla sumu vo výške 3 627,04 Eur ako náhradu za vyplatený invalidný dôchodok
za obdobie od 01/2010 do 11/2012...
Navrhovateľ si uplatnil náhradu vyplatených súm v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. e)
vyhlášky č. 423/1991 Zb., podľa ktorého poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré
vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému,
ktorý zveril vedenie motorového vozidla osobe, ktorá nemala predpísané vodičské
oprávnenie. V zmysle ust. § 11 ods. 5 vyhlášky výška náhrady, na ktorú poisťovní vznikne
právo podľa odsekov 1 až 4, nemôže presiahnuť úhrn súm, ktoré poisťovňa vyplatila
z dôvodu poistnej udalosti. Výška uplatnenej náhrady je tak limitovaná len výškou
vyplateného plnenia z dôvodu poistnej udalosti. Je len na poisťovateľovi, či sa rozhodne
uplatniť si náhradu všetkých vyplatených súm alebo upustí, alebo čiastočne alebo úplne od
uplatnenia svojho práva podľa § 25 vyhlášky č. 423/1991 Zb. Uvedené je len na zvážení
poisťovateľa, pričom ak sa rozhodne neupustiť od uplatnenia postihového práva a uplatni si
náhradu všetkých vyplatených plnení, nejde o konanie v rozpore s ust. § 25 vyhlášky
č. 423/1991 Zb.. Taktiež súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 1 MCdo 3/2004 zo dňa 23. 11. 2004, ktorý v odôvodnení dokonca
skonštatoval, že súd pri rozhodovaní o postihu uplatneného podľa § 11 ods. 2 vyhl.
č. 423/1991 Zb. (podľa novej úpravy § 12 z. č. 381/2001 Z. z.) nie je oprávnený aplikovať
moderačné ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka a dokonca ani podľa § 25 citovanej
vyhlášky (nakoľko moderačné právo podľa tohto ustanovenia patrí len samotnej poisťovni).
Postup navrhovateľa nie je ani v rozpore s § 826 Občianskeho zákonníka, ktorý uvádza ak
poistený spôsobí škodu následkom požitia alkoholu alebo návykových látok, má poistiteľ
proti nemu právo na primeranú náhradu toho, čo za neho plnil. Ďalej súd konštatuje, že
uvedené ustanovenie predpokladá situáciu, keď poistený spôsobil škodu následkom požitia
alkoholu alebo návykových látok, k čomu v danom prípade nedošlo, keďže odporca zveril
vedenie motorového vozidla osobe bez vodičského oprávnenia. Zároveň v zmysle ust. § 26
vyhlášky č. 423/1991 Zb. ak sa v tejto vyhláške neustanovuje inak, použijú sa primerane
ustanovenia tých právnych predpisov, ktoré právne vzťahy vznikajúce z poistenia upravujú.
Uvedené ustanovenie zakladá subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka, ktorého
ustanovenia sa aplikujú v prípade, keď vyhláška č. 423/1991 Zb. neustanoví inak. Keďže
vyhláška práve v ustanovení § 11 upravuje postihové právo poisťovateľa inak, nie je možné
aplikovať § 826 OZ (a to ani na prípad, ak by poistený spôsobil škodu následkom požitia
alkoholu alebo omamných látok)...
Odporca ako prevádzkovateľ motorového vozidla Škoda, EČV: zveril jeho
vedenie , osobe bez vodičského oprávnenia. Odporca bol v dôsledku
zranení utrpených pri dopravnej nehode uznaný za invalidného a Sociálna poisťovňa mu
vypláca invalidný dôchodok, ktorý si následne uplatňuje zo zákonného poistenia
zodpovednosti odporcu. Keďže invalidný dôchodok je vyplácaný vo forme opakujúcich sa
dávok, má poisťovateľ právo uplatniť si postih voči odporcovi z dôvodu zverenia
motorového vozidla zakaždým, ako príslušnú náhradu vyplatených dávok invalidného
dôchodku vyplatí Sociálnej poisťovni. Ďalej súd poukazuje na to, že navrhovateľom
uplatnený nárok, ktorý odporca považuje za rozporný aj s účelom poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, zákonné poistenia zodpovednosti
zakladá právo poistenému, aby poisťovňa za neho nahradila poškodeným uplatnené
a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla inému,
ale poistený je povinný dodržiavať určité povinnosti (viď najmä ust. § 11 vyhlášky
č. 423/1991 Zb.) pod hrozbou sankcie spočívajúcej v uplatnení postihu. Práve porušenie
povinnosti na strane odporcu spočívajúce vo zverení motorového vozidla osobe bez
vodičského oprávnenia je príčinou vzniku práva navrhovateľa na postih a je jednoznačné,
že odporca sa takémuto postihu mohol jednoducho vyhnúť tým. že by si riadne plnil svoje
zákonné povinnosti a vedenie motorového vozidla takejto osobe nezveril...“
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 18/2014
z 15. júla 2014 vyplýva, že okresný súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného
dokazovaním vykonaným tým istým súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 46/2010, ktorá
s vecou sťažovateľa skutkovo i právne súvisí. Ústavný súd z pripojeného rozsudku
okresného súdu sp. zn. 6 C 46/2010 z 25. septembra 2012 zistil, že vykonaným
dokazovaním, ktoré predchádzalo vydaniu označeného rozsudku, bolo preukázané, že
sťažovateľ bol poisteným v zmysle § 3 ods. 1 vyhlášky č. 423/1991 Zb. Ministerstva
financií Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len
„vyhláška“), keďže bol vlastníkom vozidla v čase nehody (bez ohľadu na to, že ešte nebol
vykonaný prepis prevodu vlastníctva vozidla na polícii), a že jeho vedenie zveril svojej
priateľke , ktorá v čase dopravnej nehody nemala vodičské oprávnenie,
v čase nehody ako vlastník a prevádzkovateľ auta sedel na mieste spolujazdca a žiadne iné
osoby sa vo vozidle nenachádzali.
Ústavný súd konštatuje, že skutkový stav ustálený okresným súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 46/2010, na ktorý okresný súd, uplatňujúc zásadu hospodárnosti
a efektívnosti občianskeho súdneho konania, poukazuje aj v rozsudku sp. zn. 10 C 18/2014
z 15. júla 2014, vychádza z objektívnych postupov okresného súdu a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi, a preto považuje skutkové závery, ku ktorým dospel okresný súd
v označenom rozsudku, z ústavného hľadiska za akceptovateľné.
V nadväznosti na svoj záver o ústavnej akceptovateľnosti skutkového stavu
ustáleného v posudzovanej veci okresným súdom, s ktorým sa stotožnil v napadnutom
rozsudku aj krajský súd, ústavný súd poukazuje na relevantnú právnu úpravu.
Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce
dopravu zodpovedajú za škody vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
Podľa § 1 ods. 1 druhej vety vyhlášky zákonné poistenie sa vzťahuje, ak táto
vyhláška neustanovuje inak, na zodpovednosť za škodu prevádzkovateľa a vodiča
motorového vozidla...
Podľa § 3 ods. 1 vyhlášky prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, na ktorého sa
vzťahuje zákonné poistenie (ďalej len „poistený“), má právo, aby poisťovňa za neho
1)
nahradila v rozsahu a vo výške podľa osobitných právnych predpisovpoškodeným
uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla inému
a) na zdraví alebo usmrtením,
b) poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením veci,
c) vznikom inej majetkovej ujmy, pokiaľ poistený za túto škodu zodpovedá podľa
zákona a ak sa ďalej neustanovuje inak.
Podľa § 3 ods. 2 vyhlášky za škodu spôsobenú inému sa považuje aj škoda na zdraví
alebo smrť prevádzkovateľa motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, ak toto
motorové vozidlo v čase vzniku skutočnosti, ktorou bola škoda spôsobená, sám neviedol.
Podľa § 11 ods. 1 písm. e) vyhlášky poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré
vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, proti poistenému,
ktorý zveril vedenie motorového vozidla osobe, ktorá nemala predpísané vodičské
oprávnenie, alebo osobe, ktorá mala zákaz činnosti viesť motorové vozidlo uložené súdom
alebo orgánom policajného zboru, alebo osobe, o ktorej vedel, že požila alkoholický nápoj
alebo návykovú látku alebo liek označený zákazom viesť motorové vozidlo.
Podľa § 11 ods. 5 vyhlášky výška náhrady, na ktorú poisťovni vznikne právo podľa
odsekov 1 až 4, nemôže presiahnuť úhrn súm, ktoré poisťovňa vyplatila z dôvodu poistnej
udalosti.
Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 10 C 18/2014 z 15. júla 2014 z hľadiska zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie dotknutých právnych noriem s ústavou i dohovorom a konštatuje,
že z neho nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Aplikácia
citovaných právnych noriem relevantných vo vzťahu k otázke zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla i vo vzťahu k otázke náhrady poistného plnenia
uplatnená v napadnutom rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľná udržateľná, pričom krajským súdom vyvodené právne
závery nemožno považovať za arbitrárne či svojvoľné.
V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(m. m. I. ÚS 241/07). V posudzovanej veci krajský súd podľa záverov ústavného súdu
zaujal ústavne akceptovateľný postoj ku všetkým podstatným otázkam nastoleným
sťažovateľom v priebehu konania.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
krajského súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by
mohol vysloviť porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto nálezu.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa ústavy ani
práva podľa dohovoru, nerozhodol o ďalších jeho návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu
na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016