Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 184/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Jurajom Gavalcom, Ulica T. Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a ,

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“)

a jeho rozsudkom z 25. júna 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Levice

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) bol sťažovateľ uznaný za vinného v bode 1 rozsudku zo zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa a

a v bode 2 rozsudku z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

a s poukazom na ods. písm. a)

(ďalej len „“). Okresný súd sťažovateľa odsúdil

na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením na výkon trestu do

ústavu so stredným stupňom stráženia a uložil mu aj ochranný dohľad v trvaní 1 roka

s uložením v rozsudku uvedených povinností.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého

krajský súd podľa a a zrušil napadnutý

rozsudok okresného súdu vo výroku o vine v bode 1, vo výroku o treste a vo výroku

o ochrannom opatrení. Podľa krajský súd sťažovateľa

uznal za vinného zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) Trestného

zákona. Za tento zločin a za , ktorý spáchal spôsobom uvedeným

v bode 2 výroku o vine rozsudku okresného súdu, mu krajský súd uložil úhrnný trest

odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia

a uložil mu aj ochranný dohľad v trvaní jedného roka. Výrok o vine v bode 2 odvolaním

napadnutého rozsudku okresného súdu zostal napadnutým rozhodnutím krajského súdu

nedotknutý.

2

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich

základných práv podľa a , a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a napadnutým rozhodnutím len vo vzťahu k obzvlášť závažnému zločinu.

Podľa sťažovateľa „súd obchádza obranu sťažovateľa a nevysporiadava sa s ňou,

vyberá si len tie dôkazy, ktoré zapadajú do skutkovej verzie zvolenej vopred súdom,

vychádzajúcej z predpokladu viny sťažovateľa a obranu sťažovateľa odmieta postupom,

ktorý je v rozpore so všeobecne uznávanými postupmi súdnej praxe, vyplývajúcej

z konštantnej judikatúry.

Takýto postup súdu, je možné považovať za postup, v ktorom absentuje zákonné

a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd a .

Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného,

sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto

je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako

i s a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.“.

Sťažovateľ sa domnieva, že v predmetnej veci nemožno „dospieť k záveru

o opodstatnenosti právnej kvalifikácie skutku v bode 2 rozsudku s poukazom na § 139

ods. písm. a/ Tr. zák., pretože je ustálená len s poukazom na výpoveď svedkyne

, ktorá je rozporuplná“. Následne poukazuje najmä na jej vyjadrenia vo vzťahu

k jeho vedomosti o veku tejto svedkyne, pričom uvádza, že táto svedkyňa na hlavných

pojednávaniach vypovedala rozporuplne v súvislsti s tým, či sťažovateľ vedel alebo

nevedel, koľko má rokov, či mu túto informáciu uvádzala alebo nie. Zároveň sa mala

vyjadriť aj o tom, že v inej trestnej veci menila svoje výpovede z dôvodu, že bola pod

vplyvom drog, a že sa mala sťažovateľovi aj vyhrážať. Sťažovateľ ďalej uvádza, že

„svedkyňa na hlavnom pojednávam dňa 9.7.2012 uviedla, že

jej viackrát predala drogy.

Z výpovedí oboch svedkýň tiež vyplýva, že bola niekoľkokrát

liečená zo závislosti od omamných a psychotropných látok, aj v priebehu prípravného

konania bola dňa 13.6.2011 vypočutá vyšetrovateľom v takomto zariadení, čo spolu s vyššie

uvedeným oslabuje vo významnej miere vierohodnosť jej výpovedí, pretože ich robila v

stave silnej závislosti od omamných látok (dňa 13.6.2011 bola na liečení a výpovede urobila

predtým).

Odraz závislosti svedkyne od omamných látok na jej výpovedi konštatoval

aj prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku na strane 22.

Na základe takýchto zistených skutočností nie je možné z procesné vykonaných

dôkazov bez pochybností uzatvoriť, že sťažovateľ vedel, koľko má rokov,

výpoveď tejto svedkyne nie je podopretá iným dôkazom v tomto smere, preto nie je možné

ani v prípade, ak by neexistovali pochybností o pravdivosti výpovede tejto svedkyne, urobiť

záver o vedomosti sťažovateľa o veku svedkyne (právne úvahy okresný súd vo vzťahu

k tomuto svojmu záveru v rozsudku neuviedol, čo robí rozsudok nepreskúmateľným

a odvolací rozsudok nebol sťažovateľovi ešte doručený...)“. Sťažovateľ v nadväznosti

na to poukazuje aj na judikatúra všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu Českej

republiky, ktorá sa zaoberá problematikou dokazovania v trestných veciach. Rozsudok bol

sťažovateľovi doručený 28. septembra 2015 a ústavnému súdu ho doručil 18. januára 2016.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Konaním Krajského súdu v Nitre v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde

v Nitre pod č. k. , v súvislosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.

zo dňa 25.6.2015, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a k porušeniu

ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd vyhlásený pod č. ) ako aj článku 50 ods. 2

Slovenskej republiky a v ňom vyjadrenom princípe prezumpcie neviny.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. zo dňa 25. 6. 2015 sa zrušuje.

Sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní, súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania pred Ústavným súdom, náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl.

4

č. za 2 úkony právnej pomoci (á 139,83 + 8,39 x 2 = 296,44 + 20 % DPH

(59,20) = 355,64 Eura).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a , a listiny a práva podľa dohovoru

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozhodnutím. Základom

argumentácie sťažovateľa je, že v napadnutom konaní okresný súd a následne aj krajský súd

nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa obzvlášť závažného zločinu, nedostatočne

vyhodnotil dôkazy týkajúce sa tohto trestného činu a zároveň sa v nedostatočnej miere

vysporiadal so všetkými námietkami obhajoby. Na podklade uvedeného je preto napadnuté

rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je medzi základným právom podľa

a právom podľa dohovoru zásadná odlišnosť

(m. m. ), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní.

6

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že krajský súd na podklade

odvolania podaného sťažovateľom (odvolanie v časti, ktorá smeruje proti rozsudku

okresného súdu týkajúceho sa obzvlášť závažného zločinu, je totožné s obsahom tejto

ústavnej sťažnosti, pozn.) preskúmal podľa zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, proti ktorým sťažovateľ

podal odvolanie, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo. Krajský súd bol toho názoru, že

odvolanie podané sťažovateľom vo vzťahu k obzvlášť závažnému zločinu nebolo dôvodné.

Podľa krajského súdu bol v napadnutom konaní „zadovážený dostatok dôkazov,

ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie uvedené

v ustanovení , ktoré súd I. stupňa potreboval pre svoje

rozhodnutie. Pri vykonávaní dôkazov orgány činné v tomto konaní postupovali podľa

príslušných ustanovení .“. Okresný súd podľa krajského súdu

„na hlavnom pojednávaní pri vykonávaní dôkazov postupoval podľa ustanovení Trestného

poriadku upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom

sa nedopustil žiadnych podstatných chýb v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného

poriadku.

... svoje rozhodnutie aj primerane odôvodnil v zmysle § 168 odsek 1 Trestného

poriadku, keď uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa súd I. stupňa spravoval

pri posudzovaní konania obžalovaného v otázke viny, právnej kvalifikácie a pri ukladaní

trestu a ochranného opatrenia.

... v súlade s výsledkami dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, zistil

skutkový stav uvedený vo výrokovej časti rozsudku v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie

o podanej obžalobe tak, ako to vyžaduje ustanovenie .

... vykonal všetky dostupné dôkazy na zistenie skutkového stavu veci a tieto

vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti podľa .“.

Krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že „sa stotožňuje

so záverom súdu I. stupňa, že obžalovaný sa dopustil skutku uvedeného pod bodom 2/

napadnutého rozsudku, t. j., že v období v tomto skutku uvedenom a na mieste tam

uvedenom si zadovážil a viackrát poskytol psychotropnú látku pervitín maloletej

, hoci vedel, koľko má táto rokov a aj s ďalšími skutkovými zisteniami uvedenými

v tomto bode rozsudku...

Súd I. stupňa veľmi podrobne a dôsledne dôkazy, ktoré vykonal na hlavnom

pojednávaní a ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania týchto skutkov, vyhodnotil

v dôvodoch napadnutého rozsudku a to spôsobom uvedeným v § 2 odsek 12 Trestného

poriadku a s takýmto vyhodnotením dôkazu sa aj krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje,

pričom súd I. stupňa sa vysporiadal aj s obranou a obhajobou obžalovaného.“.

Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam týkajúcim sa obzvlášť závažného zločinu krajský

súd uviedol, že «je toho názoru a stotožňuje sa s logickými úvahami súdu I. stupňa,

že zo spáchania tohto skutku je usvedčený predovšetkým výpoveďami svedkýň

a . Svedkyňa vo svojej výpovedi v prípravnom

konaní zo dňa 11. 11. 2010, ktorá bola prečítaná na hlavnom pojednávaní a ktorú taktiež

urobila za prítomnosti obhajcu obžalovaného, podrobne popísala spôsob odovzdania

pervitínu zo strany obžalovaného, pričom uviedla, že aj čas, kedy sa to stalo naposledy a to

určením udalosti, ktorá sa v tom čase stala a presne aj uviedla, koľko pervitínu mal

obžalovaný v tom čase v striekačke a koľko jej zo striekačky poskytol. Taktiež uviedla aj

ďalšiu osobu a to osobu , ktorej obžalovaný poskytoval pervitín. Taktiež

uviedla, že obžalovaný mal vedomosť o tom, že je maloletou osobou, t. j. že nemá 18 rokov.

Výpoveď tejto svedkyne je podporená výpoveďou svedkyne − jej matky, ktorá

vo svojej výpovedi poukázala na skutočnosti, ktoré potvrdzovali výpoveď svedkyne

najmä v tej časti, že sama jej dňa 21. 04. 2010 uviedla, kto jej poskytoval pervitín,

pričom táto skutočnosť bola potvrdená aj laboratórnym vyšetrením na zistenie

psychotropných látok u svedkyni , práve z kritického dňa. Pokiaľ ide

o namietanú vierohodnosť tejto svedkyne, aj krajský súd sa stotožňuje s úvahou

súdu I. stupňa o vierohodnosti výpovede tejto svedkyne. Pri výpovedi svedkyne zo dňa

11. 11. 2010 bol prítomný aj obhajca obžalovaného, ako aj dve nezúčastnené osoby, pričom

ani jedna nenamietala nespôsobilosť svedkyne z dôvodu podozrenia, že je pod vplyvom

omamnej resp. psychotropnej látky. Navyše svedkyňa sama priznala, že obžalovanému

poslala výhražnú SMS-ku, avšak z dôvodu, že ju na to nahovoril . Svedkyňa sama

8

trestné oznámenie na obžalovaného nepodávala, podávala ho jej matka. O vierohodnosti

výpovede tejto svedkyne svedčia aj ďalšie okolnosti, ktoré uvádzala vo svojej výpovedi, a to

že pervitín si od obžalovaného začala brať až po tom, keď bol zatvorený.

Vierohodnosť výpovede tejto svedkyne potvrdzujú aj ďalšie vykonané dôkazy, najmä

výpovede svedkýň a , ktoré potvrdili tvrdenia

svedkyne, že svedkyňa sa stretávala s a svedkyňa

potvrdila aj tvrdenia svedkyne , že obžalovaný poskytol tejto svedkyni

pervitín, a to za okolností popísaných svedkyňou a to v meste za

prítomnosti človeka, ktorého prezývali „ “. Z týchto dôvodov preto krajský súd nemal

pochybnosti o vierohodnosti výpovede .».

Keďže sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožňuje so závermi

okresného súdu, bolo potrebné, aby ústavný súd pri posudzovaní námietok sťažovateľa

vychádzal aj z obsahu rozsudku okresného súdu, opierajúc sa o svoj ustálený právny názor,

že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu,

nemožno posudzovať izolovane (, , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd pri rozhodovaní o vine sťažovateľa vo vzťahu k obzvlášť závažnému

zločinu podrobne popísal východiskový skutkový stav, ktorý považoval za relevantný pre

svoje rozhodnutie, zhodnotil dovtedajší priebeh trestného konania, vykonal ďalšie potrebné

dokazovanie a na základe toho potom dospel k záveru o vine sťažovateľa. Z odôvodnenia

rozsudku okresného súdu vyplýva, že „zo spáchania trestnej činnosti v bode 2

obžalovaného usvedčuje predovšetkým svedkyňa , ktorá na hlavnom

pojednávaní ako aj v prípravnom konaní uviedla, že potom ako sa po zadržaní jej priateľa

/čo bolo podľa lustrácie v registri trestných vecí Okresného súdu Levice

a uznesenia sp. zn. dňa 17. 2. 2010/ zoznámila s obžalovaným, začali sa spolu

stretávať, pričom obžalovaný vždy doniesol drogy, ktoré spolu užívali keď sa stretli, podľa

jej vyjadrenia v prípravnom konaní asi raz do týždňa, najmä v aute, na ktorom sa vozili

a to v okolí , alebo v a tiež trikrát vo v byte kamaráta

obžalovaného, kde v jednom prípade s nimi bola aj . Svedkyňa však

nevedela uviesť koľkokrát jej obžalovaný dal pervitín. Pervitín užívali šnupaním do nosa

alebo vdychovaním výparov, pričom s obžalovaným sa kontaktovala telefonicky a zároveň

uviedla, že s ním bola drogy aj nakupovať v . Svedkyňa potvrdila,

že obžalovaný vedel koľko mala rokov v čase keď jej poskytoval pervitín, pretože mu

to sama povedala. Tiež potvrdila, že pervitín brala aj od ďalších osôb, jednou z nich však

bol aj obžalovaný, ktorému však za drogy neplatila a naposledy jej dal pervitín dňa

21. 4. 2010, kedy to oznámila svojej matke, potom ako prišla domov s tým, že je jej zle.

Z trestnej činnosti je obžalovaný usvedčovaný aj výpoveďou svedkyne ,

ktorá na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní potvrdila, že v jednom prípade

bola s obžalovaným a vo , kde obžalovaný priniesol pervitín,

ktorý spoločne s užili fajčením − vdychovaním výparov, čím vlastne

podporila tvrdenia uvádzané . Za hodnovernú súd považuje aj výpoveď

, ktorej sa dcéra už v noci zo dňa 10. 4. 2010 na 11. 4. 2010 ako aj dňa

21.4.2010 v skorých hodinách po príchode domov priznala, potom keď už zrejme nezvládala

situáciu s užívaním omamných a psychotropných látok, že jej dávajú drogy a dňa

21. 4. 2010 jej povedala, že drogy jej dal obžalovaný, ktorý bol asi jednou z osôb

v uvedenom období, od ktorých mala jej dcéra drogy. V kontexte s výpoveďou

je aj ďalší dôkaz a to výpis prichádzajúcich a odchádzajúcich hovorov

poskytnutých spol. Slovák Telekom a.s. z mobilného telefónu používaného obžalovaným,

ktoré potvrdzuje vzájomnú komunikáciu medzi obžalovaným a svedkyňou v apríli 2010.

Nepriamym usvedčujúcim dôkazom jej aj výsledok znaleckého skúmania vzorky moču

, v ktorom bola zistená prítomnosť metamfetamínu. Obrana

obžalovaného, že svedkyni drogy nedával, v dňoch 19. 4. 2010 až 22. 4. 2010 bol chorý

a vôbec sa so svedkyňou nestretol, bola vyvrátená práve výpoveďou

a nepriamo aj jej matky . Výpovede matky obžalovaného ,

jeho sestry a otca obžalovaného , ktorí tvrdili,

že obžalovaný bol v uvedených dňoch chorý a ležal v posteli, a teda sa nemohol stretnúť

s súd považoval za účelové v snahe pomôcť obžalovaného sa zbaviť

obvinenia, keďže ani nepotvrdila, že by obžalovaný navštívil

jej ambulanciu, nebol práceneschopný a nepotvrdila, že by konzultovala jeho zdravotný stav

10

s a ani zdravotné poisťovne neevidovali výdaj liekov pre uvedené osoby.

Obrana obžalovaného, že svedkyňa voči nemu vypovedala z pomsty

a jej výpoveď nemožno považovať za vierohodnú, pričom poukázal aj na odborné

vyjadrenie neobstojí. Aj keď svedkyňa je osobou,

ktorá bola závislá na psychotropných a omamných látkach, čo sa odrážalo aj na jej

výpovedi, v podstatných veciach vypovedala zhodne na hlavnom pojednávaní ako aj v

prípravnom konaní a skutočnosti ňou uvádzané sú podporená aj ďalšími dôkazmi, a to

výpoveďami svedkyne a odborné vyjadrenie je

len v teoreticko-hypotetickej rovine, keďže nevyšetrovala. S poukazom na

skutočnosť, že súd nemal pochybnosti o vierohodnosti výpovede svedkyne

, odmietol návrh obhajoby na psychologické skúmanie uvedenej svedkyne.

V bode 2 obžalovaný svojím konaním naplnil skutkovú podstatu obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. c/, odsek 2 písm. d/ Tr.

zákona, tak po stránke objektívnej ako aj po stránke subjektívnej, keďže obžalovaný kupoval

a zadovažoval psychotropné látky − pervitín, a toho konania sa dopustil na chránenej

osobe - dieťati podľa § 139 odsek 1 písmeno a/ Tr. zákona, hoci na nakladanie s takouto

látkou nemal povolenie a konania sa dopustil v priamom úmysle podľa § 15 písm. a/ Tr zák.

Súd obžalovaného v bode 2 oproti obžalobe neuznal vinným aj z prechovávania

omamných a psychotropných látok podľa § 172 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona, nakoľko nebolo

jednoznačne preukázané, že obžalovaný psychotropnú látku u seba prechovával, v akom

čase a v akom množstve a táto u neho nebola zaistená.

Súd oproti obžalobe upravil skutkovú vetu v bode 2 a to jednak v období, kedy

dochádzalo k páchaniu trestnej činnosti a to minimálne po 17. 2. 2010 do 21. 4. 2010

s poukazom na výpoveď svedkyne , ktorá uviedla, že sa s obžalovaným

zoznámila, začala stretávať a dával jej pervitín po zadržaní jej priateľa

čo bolo dňa 17. 2. 2010 a dňa 21. 4. 2010, kedy jej posledný krát poskytol drogu a tiež

v skutku upresnil miesta, kde mal obžalovaný poskytovať drogy a kde ich

boli nakupovať s poukazom na výpoveď svedkyne najmä z prípravného

konania, kde tieto skutočnosti uviedla podrobnejšie. Súdu sa ani po doplnení dokazovania

opätovným výsluchom svedkyne a prečítaní výpovede z prípravného

konania nepodarilo zistiť, koľko krát obžalovaný poskytol svedkyni pervitín, keďže sa k

tomu nevedela vyjadriť, ale uviedla, že to bolo viackrát.“.

Ústavný súd v rámci svojej konštantnej judikatúry neustále zdôrazňuje,

že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (, , ).

Ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní,

ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto ústavný súd nie je

oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii

právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých

prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Do obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru patrí tiež právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

12

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu však všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

(napr. , , ). Obdobne k tomu pristupuje

aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre vo vzťahu práva účastníka

konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tiež zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce

zaväzuje súdy, aby odôvodnili svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,

č. 303-A, s. 12, bod 29).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu dospel k názoru, že konajúce súdy presvedčivo a v dostatočnej

miere odôvodnili svoje rozhodnutia o vine sťažovateľa, pri vykonávaní a hodnotení dôkazov

postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami , jasne a zrozumiteľne

rozviedli, z akých dôkazov vychádzali a akými úvahami sa spravovali pri hodnotení

dôkazov, ako aj pri posudzovaní konania sťažovateľa, a to aj pokiaľ ide o otázku právnej

kvalifikácie skutku. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že krajský súd v spojení

s okresným súdom sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberali predmetnou vecou, ich

závery sú celkom logické a zrozumiteľné.

Vo vzťahu k už uvedenému ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej

rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a napadnutým rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody napadnutým rozhodnutím,

postupom, ako aj iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

, ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

ods. 1 listiny, ako ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa v časti napadnutého postupu

krajského súdu a jeho napadnutého rozhodnutia podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že v napadnutom konaní a napadnutým

rozhodnutím boli porušené aj jeho základné práva podľa a

listiny, no žiadnym spôsobom bližšie neodôvodnil porušenie označených základných práv,

ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti posudzoval ako zjavne neopodstatnenú, keďže

sťažovateľ nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a namietaným porušením označených základných práv.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016

14