Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 5/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka

prerokoval prijatú sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 36, Bratislava,

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mandzákom, Advokátska kancelária Mandzák

a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní

vedenom pod sp. zn. v období po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. júna 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Slovenského pozemkového fondu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra

2015 doručená sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 36, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie

o žalobe spoločnosti [pôvodný žalobca

(ďalej len „žalobca“)], ktorou sa domáha proti

sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia sumy 23 183 243,64 € z titulu náhrady škody.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Podaním zo dňa 02. 01. 2012 doručeným súdu dňa 04. 02. 2012 sťažovateľ ako

žalovaný navrhol, aby súd podľa ust. Občianskeho súdneho

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „“) uložil

žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 5 % zo žalovanej sumy, čo

predstavuje sumu vo výške 1.159.162,18 EUR. Sťažovateľ podal tento návrh bez ohľadu na

vydanie rozhodnutia podľa , keďže vydanie

uznesenia podľa podľa názoru sťažovateľa

nemôže ovplyvniť povinnosť žalobcu (či už doterajšieho alebo nového) zaplatiť preddavok

na trovy konania. Konajúci súd tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel a uznesením č. k.

-1234 zo dňa 14. 03. 2012 uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na

trovy konania v sume 1.159.133,61 EUR v lehote 30 dní od doručenia uznesenia na účet

Okresného súdu Prešov. Súd pri rozhodovaní o tomto návrhu zvažoval aj súčasnú procesnú

situáciu, kedy práve dochádzalo, resp. dochádza k zámene účastníkov na strane žalobcu,

s čím sa vysporiadal v odôvodnení predmetného uznesenia, z ktorého vyplýva, že vzhľadom

na to, že pôvodného žalobcu, ako aj spoločnosť , ktorá sa má stať

novým žalobcom v konaní, zastupuje tá istá advokátska kancelária, súd mal za to, že možno

spravodlivo takúto povinnosť zloženia preddavku na trovy konania žalobcovi uložiť.

Súčasne na základe návrhu žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku zo dňa 16. 12. 2012 rozhodol konajúci súd uznesením č. k. -1198

zo dňa 16. 01. 2012 v spojení s uznesením č. k. -1234 zo dňa 14. 03. 2012

o zámene účastníkov konania na strane žalobcu a pripustil, aby do konania namiesto

doterajšieho žalobcu vstúpila spoločnosť

.»

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „aj napriek rozhodnutiu konajúceho súdu o uložení

povinnosti žalobcovi na zloženie preddavku na trovy konania vo výške 1.159.133,61 EUR

žalobca predmetnú sumu na účet súdu nezložil, ale dňa 19. 04. 2012 podal návrh na

prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) (druhá veta) Občianskeho súdneho

poriadku, a to za účelom podania návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade

právnych predpisov (najmä v rozsahu ust. )

v predmetnom konaní, pričom tento návrh na prerušenie konania bol uznesením Okresného

súdu Prešov č. k. -1260 zo dňa 17. 04. 2012 zamietnutý. Proti tomuto

uzneseniu podal žalobca odvolanie, avšak Uznesením Krajského súdu v Prešove, spis. zn.

-1521 zo dňa 07.11.2013 bolo o odvolaní žalobcu rozhodnuté tak, že sa

potvrdzuje uznesenie vo výroku o zamietnutí návrh na prerušenie konania.

Súčasne dňa 23. 05. 2012 podal žalobca sťažnosť Ústavnému súdu SR, ktorou

namietal porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa SR a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to uznesením Okresného súdu

Prešov č. k. -1234 zo dňa 14. 03. 2012 v časti výroku o uložení povinnosti

žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania. Predmetná sťažnosť žalobcu však bola

Ústavným súdom SR odmietnutá ako podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Žalobca aj napriek súdom uloženej povinnosti zložiť preddavok na trovy konania

v určenej lehote túto povinnosť nesplnil, pričom sťažovateľ ako žalovaný v zmysle ust.

z dôvodu procesnej bezpečnosti túto povinnosť

splnil a v celej výške zložil preddavok na trovy konania na účet konajúceho súdu, a to i bez

výzvy súdu prvého stupňa.

Na základe uvedených skutkových okolností dňa 30. 04. 2012 navrhol sťažovateľ

konajúcemu súdu zastavenie súdneho konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania

podľa ust. (posledná veta) . Súd prvého stupňa

však do dnešného dňa nerozhodol o tomto návrhu sťažovateľa (súd prvého stupňa najprv

zamietol návrh na zastavenie konania, nasledovne však odvolací súd toto uznesenie zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;, avšak súd prvého stupňa vo veci ďalej

nekoná).

Dňa 13. 06. 2012 sťažovateľ (zastúpený advokátom) podal predsedníčke súdu ako

orgánu poverenému vybavovaním sťažnosti sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní.

V odpovedi na sťažnosť v konaní spis. zn. zo dňa 18.06.2012 predsedníčka

Okresného súdu Prešov uviedla, že vyhodnotila sťažnosť ako nedôvodnú.“.

Sťažovateľ sa už predchádzajúcou sťažnosťou domáhal ochrany totožných práv

v namietanom konaní okresného súdu podaním sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol

uznesením sp. zn. z 13. júna 2013 tak, že ju ako zjavne neopodstatnenú

zamietol.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd po doručení uznesenia Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. novembra 2013 „nevykonal

žiaden procesný úkon, ktorý by viedol k meritórnemu ukončeniu veci; a to i napriek tomu, že

sťažovateľ vyzýval súd prvého stupňa, aby konal plynulo a bez zbytočných prieťahov

(podanie zo dňa 25.03.2015 adresované všeobecnému súdu)“.

Podľa sťažovateľa „Okresný súd Prešov ako všeobecný súd nezabezpečil v danej

právnej veci taký procesný postup, ktorý by odstránil stav právnej neistoty sťažovateľa

a v dôsledku tohto postupu všeobecného súdu stav právnej neistoty sťažovateľa naďalej

trvá“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Slovenský pozemkový fond na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nekonaním Okresného súdu Prešov vo veci vedenej pod spis. zn.:

porušené bolo.

2. Okresnému súdu Prešov prikazuje, aby vo veci vedenej pod spis. zn.:

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi Slovenský pozemkový fond priznáva náhradu trov konania, ktoré je

Okresný súd Prešov povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 13. januára 2016 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie

v senáte ústavného súdu v zložení Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter

Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2016

účinného od 1. marca 2016 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Milan Ľalík

(predseda senátu), Peter Brňák (sudca) a Marianna Mochnáčová (sudkyňa). Z uvedeného

dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je

uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Predseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn.

, z 28. januára 2016 okrem iného uviedol:

„Vo vzťahu k vecnej stránke prijatej sťažnosti poukazujem na priložené uznesenie

Okresného súdu Prešov zo dňa 21.12.2015 v danej veci, v ktorom zákonný sudca podrobne

špecifikuje procesné úkony súdu od podania návrhu až doposiaľ.

Nad rámec uvedených skutočností považujem za potrebné uviesť, že spis bol

v mesiaci jún 2014 prerozdelený novému zákonnému sudcovi ako

funkčne mladému sudcovi. Spis má cca 1700 strán a vec je z procesnej stránky náročná.

S poukazom na procesnú komplikovanosť veci a prerozdelenie veci novému zákonnému

sudcovi z dôvodu odchodu pôvodného sudcu na súd vyššieho stupňa, ako aj s poukazom na

to, že spis bol medzitým zapožičaný Ústavnému súdu SR a následne aj Disciplinárnemu

senátu Najvyššieho súdu SR, mám za to, že vo veci sa koná bez subjektívnych prieťahov.

Tomu nasvedčuje aj ostatný úkon súdu zo dňa 21.12.2015, ktorý pre informáciu zasielam

v prílohe.

Zároveň Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania v zmysle ustanovenia , pretože som toho

názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 10. februára 2016 uviedol, že

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a súčasne si uplatnil náhradu trov konania

v celkovej výške 339,61 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu

vedeného pod sp. zn. .

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú

vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,

prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu

veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ,

). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného konania prihliadol tiež na skutočnosť, že

svojím predchádzajúcim uznesením sp. zn. z 13. júna 2013 (právoplatné

26. augusta 2013) odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že

postup okresného súdu v namietanom konaní nie je poznačený prieťahmi takej intenzity, že

by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa . Ústavný

súd v uvedenom rozhodnutí súčasne konštatoval, že postup okresného súdu mohol byť

efektívnejší a sústredenejší.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, v danej

veci ide o konanie o zaplatenie sumy 23 182 672,11 € s príslušenstvom z titulu náhrady

škody, v ktorom sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení odporcu. Obdobné spory

tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto

problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec

sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu

sp. zn. v zásade nepotvrdzuje ani nadmernú faktickú zložitosť predmetnej

veci.

V súvislosti s posudzovaním procesnej náročnosti veci ústavný súd prihliadol na

skutočnosť, že v priebehu napadnutého konania musel okresný súd vykonať aj viaceré

vedľajšie procesné úkony z podnetu účastníkov konania. Sťažovateľ žiadal, aby okresný súd

na základe jeho návrhu zaviazal navrhovateľa na zaplatenie preddavku na trovy konania, čo

vyvolalo potrebu zisťovania majetkovej situácie navrhovateľa. Navrhovateľ zase 6. mája

2014 podal okresnému súdu návrh na prerušenie konania pre účely podania návrhu

ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v dôsledku procesnej aktivity účastníkov

konania aj v období pred vydaním uznesenia ústavného súdu sp. zn.

z 13. júna 2013 sa musel okresný súd s ich procesnými návrhmi kvalifikovane vysporiadať,

čo tiež malo vplyv na dĺžku napadnutého konania, avšak tieto skutočnosti spolu s postupom

okresného súdu v období po právoplatnosti predmetného uznesenia nie sú v posudzovanom

prípade spôsobilé odôvodniť jeho celkovú dĺžku viac ako sedem rokov (z toho viac ako štyri

roky pred okresným súdom) bez meritórneho rozhodnutia veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej

veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto

konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že

okresný súd v období od 11. februára 2014, keď zaslal navrhovateľovi výzvu, či spĺňa

predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, do 21. decembra 2015, keď vydal

uznesenie, ktorým navrhovateľovi uložil povinnosť, aby zložil preddavok na trovy konania

a súčasne jeho návrh na prerušenie konania zamietol, nevykonal žiadne relevantné procesné

úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa. Nečinnosť okresného súdu

v tomto období trvala 22 mesiacov.

Z priebehu namietaného konania tiež vyplýva, že uznesenie okresného súdu

zo 17. januára 2013 (ktorým zamietol návrhy na prerušenie konania ako aj zastavenie

konania) bolo uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. novembra 2013

potvrdené len vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania z 30. marca 2012;

vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania z 23. apríla 2012 a vo výroku

o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie konania zo 7. mája 2012 bolo zrušené a vec

v rozsahu zrušenia vrátená okresnému súdu. Odvolací súd vo vzťahu k druhému výroku

svojho rozhodnutia uviedol, že v čase podania návrhu (23. apríla 2012) už pôvodný

navrhovateľ nebol účastníkom konania, keďže uznesenie o pripustení zmeny účastníka

konania na strane navrhovateľa nadobudlo právoplatnosť už 11. apríla 2012, a preto nebol

oprávnený podávať žiadne procesné návrhy v namietanom konaní. V súvislosti s tretím

výrokom považoval krajský súd rozhodnutie okresného súdu za predčasné. Uvedené

hodnotí ústavný súd ako neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu.

V súvislosti s neefektívnym postupom v konaní ústavný súd vo svojej

predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna,

resp. nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť

štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli

ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.

, , , ).

K obrane okresného súdu založenej okrem iného na personálnych zmenách v osobe

zákonného sudcu, čo predstavuje objektívnu okolnosť majúcu negatívny dopad na plynulosť

konania vo veci sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej

v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálne

problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom

konaní ().

Na základe uvedeného ústavný súd po posúdení všetkých okolností danej veci dospel

k záveru, že postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo u sťažovateľa

k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj jeho práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v namietanom konaní, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil

tak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza sťažovateľ.

Podľa účastníci znášajú trovy konania pred

ústavným súdom v zásade zo svojho. Len v odôvodnených prípadoch možno podľa § 36

ods. 2 uložiť úhradu trov konania niektorému z účastníkov. Prax

ústavného súdu sa postupne ustálila na tom, že už sám úspech sťažovateľa vo veci

predstavuje dostatočný dôvod na to, aby došlo k priznaniu trov. V prerokúvanej veci však

ústavný súd takýto dôležitý dôvod nezistil, pretože tak sťažovateľ, ako aj okresný súd sú

štátnymi orgánmi financovanými z toho istého štátneho rozpočtu, čím – z majetkového

hľadiska – v podstate splýva subjekt, ktorý by trovy uhradiť mal, so subjektom, ktorému by

mali byť uhradené. Takýto presun by bol v podstate len presunom prostriedkov z jednej

rozpočtovej kapitoly štátneho rozpočtu do inej. Ústavný súd nevidí dôvod, aby

v prerokúvanej veci vydal rozhodnutie, ktorého jediným účinkom by bolo takéto rozpočtové

opatrenie, pretože obaja účastníci o prebiehajúcom konaní vedeli a prostriedky naň si mohli

rozpočtovať.

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016