Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 337/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. M., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra

2012 doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou M., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. M.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie

o žalobe žalobcu E., Cyprus (ďalej len „žalobca“), ktorou sa domáha proti sťažovateľovi

ako žalovanému zaplatenia sumy 23 183 243,64 eur z titulu náhrady škody.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Vec bola najprv vedená na Okresnom súde v Poprade, spis. zn.

a konanie bolo začaté dňa 29. 09. 2008. Na základe Nálezu Ústavného súdu SR, spis. zn.

-74 zo dňa 14. 06. 2011 a Uznesenia Krajského súdu v Prešove,

spis. zn. zo dňa 10. 08. 2011 bola vec prikázaná Okresnému súdu Prešov.

Podaním zo dňa 02. 01. 2012 doručeným súdu dňa 04. 02. 2012 sťažovateľ

ako žalovaný navrhol, aby súd podľa ust. Občianskeho

súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Občiansky súdny

poriadok“) uložil žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 5 %

zo žalovanej sumy, čo predstavuje sumu vo výške 1.159.162,18 EUR. Sťažovateľ podal tento

návrh bez ohľadu na vydanie rozhodnutia podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, keďže vydanie uznesenia podľa podľa

názoru sťažovateľa nemôže ovplyvniť povinnosť žalobcu (či už doterajšieho alebo nového)

zaplatiť preddavok na trovy konania. Konajúci súd tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel

a uznesením č. k. -1234 zo dňa 14. 03. 2012 uložil žalobcovi povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania v sume 1.159.133,61 EUR v lehote 30 dní od doručenia

uznesenia na účet Okresného súdu Prešov. Súd pri rozhodovaní o tomto návrhu zvažoval

aj súčasnú procesnú situáciu, kedy práve dochádzalo, resp. dochádza k zámene účastníkov

na strane žalobcu, s čím sa vysporiadal v odôvodnení predmetného uznesenia, z ktorého

vyplýva, že vzhľadom na to, že pôvodného žalobcu, ako aj spoločnosť D., ktorá sa má stať

novým žalobcom v konaní, zastupuje tá istá advokátska kancelária, súd mal za to, že možno

spravodlivo takúto povinnosť zloženia preddavku na trovy konania žalobcovi uložiť.

Súčasne na základe návrhu žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku zo dňa 16. 12. 2012 rozhodol konajúci súd uznesením č. k. -1198

zo dňa 16. 01. 2012 v spojení s uznesením č. k. -1234 zo dňa 14. 03. 2012

o zámene účastníkov konania na strane žalobcu a pripustil, aby do konania namiesto

doterajšieho žalobcu vstúpila spoločnosť D., Cyprus. Toto rozhodnutie však k dnešnému

dňu stále nenadobudlo právoplatnosť, keďže žalobca podal dňa 27. 02. 2012 odvolanie voči

uzneseniu č. k. -1198 o zámene účastníkov na strane žalobcu z dôvodu

zmätočnosti tohto rozhodnutia.»

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „aj napriek rozhodnutiu konajúceho súdu o uložení

povinnosti žalobcovi na zloženie preddavku na trovy konania vo výške 1.159.133,61 EUR

žalobca predmetnú sumu na účet súdu nezložil, ale dňa 19. 04. 2012 podal návrh

na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) (druhá veta) Občianskeho súdneho

poriadku, a to za účelom podania návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade

právnych predpisov (najmä v rozsahu ust. )

v predmetnom konaní, pričom tento návrh na prerušenie konania bol uznesením Okresného

súdu Prešov č. k. -1260 zo dňa 17. 04. 2012 zamietnutý. Toto rozhodnutie

však ku dnešnému dňu nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko bolo napadnuté odvolaním

žalobcu.

Súčasne dňa 23. 05. 2012 spoločnosť D. (ktorá mala ambíciu stať účastníkom

konania v pozícií nového žalobcu postupom podľa ) podala sťažnosť

Ústavnému súdu SR, ktorou namietala porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa

SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru,

a to uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -1234 zo dňa 14. 03. 2012

v časti výroku o uložení povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania. Predmetná

sťažnosť žalobcu však bola Ústavným súdom SR odmietnutá ako podaná zjavne

neoprávnenou osobou (Uznesenie Ústavného súdu, spis. zn. -19 zo dňa

21. 06. 2012).

Žalobca aj napriek súdom uloženej povinnosti zložiť preddavok na trovy konania

v určenej lehote túto povinnosť nesplnil, pričom sťažovateľ ako žalovaný v zmysle

ust. z dôvodu procesnej bezpečnosti túto povinnosť

splnil a v celej výške zložil preddavok na trovy konania na účet konajúceho súdu,

a to i bez výzvy súdu prvého stupňa.

Na základe uvedených skutkových okolností dňa 30. 04. 2012 navrhol sťažovateľ

konajúcemu súdu zastavenie súdneho konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania

podľa ust. (posledná veta) . Súd prvého stupňa

však do dnešného dňa nerozhodol o tomto návrhu sťažovateľa v lehote stanovenej

ust. , pričom táto povinnosť vyplýva priamo z ust.

, z čoho je potom zrejmé, že konajúci súd

sa nevysporiadal s existujúcou situáciou v súvislosti s nezložením preddavku na trovy

konania žalobcom v zmysle ust. .

Dňa 13. 06. 2012 sťažovateľ (zastúpený advokátom) podal predsedníčke súdu

ako orgánu poverenému vybavovaním sťažnosti sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní.

V podanej sťažnosti sťažovateľ namietal postup súdu, ktorým súd porušuje právo účastníkov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže uznesením č. k. -1234

zo dňa 14. 03. 2012 nariadil žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania. Žalobca v zmysle

tohto uznesenia preddavok nezložil a preto prichádzalo do úvahy zastavenie konania,

o ktorom je konajúci súd povinný rozhodnúť v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie

preddavku na trovy konania, čo je lehota zákonná. Sťažovateľ návrhom na zastavenie

konania zo dňa 30. 04. 2012 žiadal súd, aby toto konanie zastavil, resp. aby rozhodol

o tomto návrhu o zastavení konania. Sťažovateľ má za to, že o tomto návrhu je súd povinný

rozhodnúť v lehote 15 dní, pričom táto lehota uplynula márne a konajúci súd tak spôsobil

týmto svojím postupom prieťahy v konaní.“.

V odpovedi na sťažnosť z 18. júna 2012 predsedníčka okresného súdu okrem iného

uviedla, že „vyhodnotila sťažnosť ako nedôvodnú, keďže predseda súdu nemá právomoc

zasahovať do rozhodovacej činnosti sudcov. Správnosť a zákonnosť postupu a

rozhodovania v súdnom konaní je oprávnený preskúmať výlučne nadriadený súd, a to v

rámci konania o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Okresný súd Prešov konajúc ako všeobecný súd

v predmetnej veci je povinný konať a v zákonnej lehote rozhodnúť o návrhu sťažovateľa

ako žalovaného na zastavenie konania podľa ust.

pre nezloženie preddavku na trovy konania, resp. je povinný konať a v zákonnej lehote

rozhodnúť o zastavení konania pre nezloženie preddavku na trovy konania žalobcom podľa

ust. .“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nekonaním Okresného súdu Prešov vo veci vedenej pod spis. zn.: porušené

bolo.

2. Okresnému súdu Prešov prikazuje, aby vo veci vedenej pod spis. zn.:

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi S. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Okresný súd Prešov

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä z tohto dôvodu,

že okresný súd v zákonom ustanovenej lehote nerozhodol o návrhu sťažovateľa

na zastavenie konania pre nezloženie preddavku na trovy konania.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne

sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto

na naplnenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony

bez ohľadu na ich počet (napr. , ).

Na účely preskúmania opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal súdny spis

sp. zn. , z ktorého zistil tieto skutočnosti:

Dňa 29. septembra 2008 bol Okresnému súdu Poprad doručený návrh na začatie

konania o zaplatenie sumy 23 183 243,64 € s prísl. z titulu náhrady škody, pričom v návrhu

bol ako žalovaný označený sťažovateľ.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 10. augusta 2011 vylúčil sudcov Okresného súdu Poprad z prerokúvania veci a prikázal

ju okresnému súdu, ktorý ju vedie pod sp. zn. ; spis bol okresnému súdu

predložený 26. septembra 2011.

Pojednávanie nariadené na 19. december 2011 okresný súd odročil z dôvodu,

že 16. decembra 2011 mu žalobca oznámil, že došlo k postúpeniu pohľadávky, súčasne

navrhol, aby vo veci konajúci súd rozhodol o pripustení zmeny účastníka konania na strane

žalobcu, a požiadal tiež o odročenie pojednávania.

Sťažovateľ podal 2. januára 2012 návrh na uloženie povinnosti zložiť preddavok

na trovy konania.

Okresný súd uznesením č. k. -1196 zo 16. januára 2012 konanie

v časti zastavil a uznesením č. k. -1198 pripustil vstup účastníka do konania

na miesto pôvodného žalobcu; proti tomuto uzneseniu podal žalobca 24. februára 2012

odvolanie z dôvodu jeho zmätočnosti.

Opravným uznesením č. k. -1234 zo 14. marca 2012 odstránil okresný

súd vady uznesenia zo 16. januára 2012 (č. l. 1198).

Dňa 30. marca 2012 bol okresnému súdu doručený návrh žalobcu na prerušenie

konania do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti podanej proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -1234 zo 14. marca 2012; okresný súd tento návrh

uznesením č. k. -1260 zo 17. apríla 2012 zamietol.

Návrhom z 20. apríla 2012 sa žalobca domáhal prerušenia konania na účely podania

návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Sťažovateľ návrhom z 2. mája 2012 požiadal o zastavenie konania.

Dňa 11. mája 2012 podal žalobca odvolanie proti uzneseniu zo 17. marca 2012,

ktorým okresný súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania.

Spis bol na rozhodnutie o odvolaniach žalobcu krajskému súdu predložený 31. mája

2012; krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu zo 17. apríla 2012, ktorým zamietol

návrh žalobcu na prerušenie konania a vec vrátil okresnému súdu, pričom o odvolaní

žalobcu proti uzneseniu z 2. januára 2012 o pripustení vstupu účastníka na miesto

pôvodného žalobcu do konania nerozhodoval. Spis bol vrátený okresnému súdu

6. novembra 2012.

Uznesením č. k. -1397 zo 17. januára 2013 okresný súd

zamietol návrh na prerušenie konania a na zastavenie konania a opravil uznesenia

č. k. -1198 a č. k. -1234.

Sťažovateľ podal 28. januára 2013 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -1397 v časti, ktorou zamietol návrh na zastavenie konania,

a 11. februára 2013 napadol celé uvedené uznesenie odvolaním žalobca.

Dňa 12. marca 2013 bola vec predložená krajskému súdu na rozhodnutie

o opravných prostriedkoch účastníkov konania.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

(19. októbra 2012) nebol spis v dispozícii okresného súdu, a to až do 6. novembra 2012,

t. j. v tom čase nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa

ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na túto skutočnosť však podľa názoru

ústavného súdu nemožno aplikovať už citovanú ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej

ústavný súd odmietne sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak v konaní pred všeobecným

súdom vznikne taká procesná situácia alebo procesný stav, ktoré reálne nepripúšťajú

porušovanie toho základného práva, ktorého porušenie v danom prípade sťažovateľ namieta,

a to preto, že v čase doručenia sťažnosti krajský súd preskúmaval len procesné rozhodnutia

okresného súdu, a nie jeho rozhodnutie vo veci samej, resp. také jeho procesné rozhodnutie,

ktoré by mohlo smerovať k právoplatnému skončeniu namietaného konania. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd považoval za potrebné zaujať hodnotiaci postoj k celému doterajšiemu

priebehu konania pred okresným súdom z toho hľadiska, či v ňom v dôsledku postupu

okresného súdu mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd v nadväznosti na svoje zistenia zo súdneho spisu konštatuje, že okresný

súd v období, odkedy mu bol (na základe uznesenia krajského súdu o prikázaní veci

z 10. augusta 2011) predložený spis vo veci sťažovateľa (obdobie, v ktorom vo veci konal

Okresný súd Poprad sťažovateľ v sťažnosti nenamieta, pozn.), t. j. od 26. septembra 2011,

v namietanom konaní postupoval v zásade plynulo, pričom jeho postup výraznou mierou

ovplyvňovala skutočnosť, že musel rozhodovať o viacerých procesných návrhoch

účastníkov konania. Navyše, proti (procesným) uzneseniam okresného súdu podávali

účastníci konania opravné prostriedky, o ktorých rozhodoval krajský súd, pričom obdobie,

v ktorom spis nebol v dispozícii okresného súdu, nemožno pripísať na jeho ťarchu.

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd zastáva názor, že postup okresného súdu v predmetnej

veci mohol byť efektívnejší a sústredenejší (napr. potreba vydať opravné uznesenie).

Vo vzťahu k hlavnej námietke sťažovateľa, že okresný súd nerozhodol „v zákonnej

lehote o jeho návrhu na zastavenie konania podľa ust. § 141 Občianskeho súdneho

poriadku“, poukazuje ústavný súd na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že pojem

„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v nemožno vykladať a aplikovať

len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu,

pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v (a tiež práva podľa dohovoru),

ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva

záver o porušení uvedeného základného práva (). Nie každý zistený

prieťah v súdnom konaní má totiž nevyhnutne za následok porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(napr. , , ). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý

v je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým

materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho

orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle (napr. ).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter

postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle , sťažnosť

spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. , ,

).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže tiež vyplývať

aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným

súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti

sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

[porovnaj a (napr. )].

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní nie je poznamenaný prieťahmi

takej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48

ods. 2 , a preto ju podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,

ak okresný súd bude v ďalšom priebehu namietaného konania nečinný, resp. bude konať

neefektívne, odmietnutie sťažnosti nebráni tomu, aby sa sťažovateľ opätovne uchádzal

prostredníctvom sťažnosti podľa o ochranu svojho základného práva

podľa , resp. práva podľa dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013