Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 209/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 17. decembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“)

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva vlastniť majetok

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2014

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. novembra

2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“; sťažovateľka v podanej sťažnosti

mylne uvádza dátum „15. novembra 2015“, a nie správny dátum „4. novembra 2015“,

pozn.)

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný

Kubín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. (ďalej len „pôvodné konanie“)

vystupovala sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej v konaní iniciovanom mestom

(ďalej len „žalobca“), v ktorom sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam špecifikovaným v žalobnom návrhu.

Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 20. januára 2011 žiadala

o obnovu konania vedeného na okresnom súde sp. zn. , ako i konania

vedeného na krajskom súde pod sp. zn. (ďalej len „návrh na obnovu

konania“) s poukazom na ustanovenie

(ďalej len „OSP“), keďže existujú skutočnosti a dôkazy, ktoré sťažovateľka nemohla použiť

v pôvodnom konaní.

V poradí prvým uznesením č. k. -63 zo 4. júla 2011 okresný súd návrh

sťažovateľky na povolenie obnovy konania zamietol. Po tom, čo po podaní odvolania

zo strany sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -98 z 30. mája 2012

uznesenie okresného súdu č. k. -63 zo 4. júla 2011 zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie, okresný súd v poradí druhým uznesením č. k. -142

z 30. januára 2013 návrh sťažovateľky na obnovu konania znova zamietol. Po opätovnom

podaní odvolania zo strany sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -224

z 28. augusta 2013 uznesenie okresného súdu č. k. -142 z 30. januára 2013 zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd po vykonaní dokazovania

po ostatnom zrušovacom rozhodnutí krajského súdu v predmetnej veci v poradí tretím

uznesením č. k. -431 z 19. mája 2014 opätovne rozhodol o návrhu sťažovateľky

na povolenie obnovy konania tak, že ho zamietol. Po tom, čo uznesenie okresného súdu

č. k. -431 z 19. mája 2014 po podaní odvolania zo strany sťažovateľky krajský

súd uznesením č. k. -516 zo 17. decembra 2014 potvrdil a sťažovateľka sa

s dovolaním obrátila na najvyšší súd, najvyšší súd napadnutým rozhodnutím jej dovolanie

odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky skutkové a právne závery tak krajského súdu, ako

i najvyššieho súdu v ich napadnutých uzneseniach sú nesprávne a nie je možné sa s nimi

stotožniť. Krajský súd mal totiž podľa sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí úplne zmeniť

argumentačnú líniu aj právny názor a stotožniť sa tak s nezmeneným právnym názorom

okresného súdu o neexistencii splnenia podmienok na obnovu konania podľa ustanovenia

, čo nemôže obstáť.

Sťažovateľka s poukazom na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f)

a namieta odňatie jej možnosti konať pred súdom z dôvodu, že tak

okresný súd, ako následne i krajský súd v napadnutom rozhodnutí sa nezaoberali námietkou

zaujatosti vznesenou zo strany sťažovateľky voči zákonnému sudcovi okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. (JUDr. ) v jej odvolaní z 2. júna 2014.

Sťažovateľka považuje za zrejmé, že „... v pôvodnom konaní nešlo o vecnú

nesprávnosť, ale o nedostatky v skutkových zisteniach, pretože v pôvodnom konaní

objektívne nemohol byť riadne zistený skutkový stav. Dokazovanie v podstatných smeroch

sa nekonalo na súde prvého stupňa, ale až na druhom stupni, kde sťažovateľ, ako odporca,

procesne nemal žiadne povinnosti tvrdenia...“, avšak zastáva názor, že „... možnosť

dosiahnuť nápravu je daná len dodatočne, keď vyšla najavo nová skutočnosť a to že MH SR

(Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, pozn.) zanedbalo postup podľa § 47c

ods. 3. ZoP ( o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby

v znení neskorších predpisov, pozn.) v spojení s podrobnou úpravou vykonávacieho

predpisu, ktorý dovoľuje u obce nezverejňovať ponuku záujemcu, pokiaľ je ním obec. Preto

došlo k netransparentnosti, resp. k zneužitiu moci na MH SR.“.

4. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... pokiaľ súdy nižších stupňov nevzhliadli

dôvody pre povolenie obnovy konania pôvodne vedeného na Krajskom súde v Žiline

pod sp. zn. v zmysle , takýmto postupom bola

sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Takýto postup... celkom jednoznačne zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237

písm. f) , a preto v dôsledku napadnutého uznesenia, ktorým bolo dovolanie

sťažovateľky odmietnuté ako neprípustné, došlo k porušeniu nižšie uvedených, SR

garantovaných práv sťažovateľky.

Takýto právny záver súdu prvého stupňa, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu

stotožnil je vrcholným prejavom svojvôle, nakoľko... popiera celý zmysel a účel právnej

úpravy mimoriadneho opravného prostriedku a vychádza z neudržateľného výkladu

základných hmotnoprávnych právnych predpisov, ktoré upravujú konanie o návrhu

na obnovu konania.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení neuskutočnil výklad ustanovení zákona

o prípustnosti dovolania v súlade s vlastnou judikatúrou a nevzal do úvahy ústavný aspekt

danej veci.

Krajský súd v napadnutom uznesení neuskutočnil výklad ustanovení § 228 a nasl.

v súlade s SR, zákonom, vlastnou judikatúrou a nevzal do úvahy ústavný

aspekt danej veci.

Najvyšší súd sa nesprávne vysporiadal so vznesenou námietkou zaujatosti, ktorú voči

zákonnému sudcovi súdu prvého stupňa... vzniesla sťažovateľka vo svojom odvolaní zo dňa

02.06.2014 a vo svojom dovolaní zo dňa 12.03.2015. ...

Právny záver krajského súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia nedal

presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Jeho aplikácia práva bola plná rozporov a v podstate viedla k vylúčeniu možnosti

sťažovateľky domáhať sa obnovy konania, v ktorom stratila vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, ktoré dobromyseľne nadobudla.“.

5. Po podrobne uvedenom skutkovom stave veci sťažovateľka v závere sťažnosti

ústavnému súdu navrhuje prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, následné vyslovenie

porušenia jej základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ich

následné zrušenie, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie úhrady trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (obdobne

napr. , , , , ,

).

9. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základných práv

podľa a a práva zaručeného dohovoru

napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd

odmietol dovolanie sťažovateľky vo veci obnovy konania.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

II.A K namietanému porušeniu uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. novembra 2015

11. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

12. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , porušenia ktorého sa sťažovateľka dovoláva, zaručuje každému právo

na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním ().

zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak,

že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (, ).

13. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. zo 17. decembra 2014

v podstatnom uviedol:

„... okresný súd na základe rozsiahle vykonaného dokazovania a vyhodnotenia

skutkových okolností správne dospel k záveru, keď návrh odporcu na povolenie obnovy

konania... ako nedôvodný zamietol. Krajský súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi

závermi okresného súdu, že v danom prípade podmienky pre povolenie obnovy konania

v zmysle ... neboli dané. Krajský súd v naznačenom smere

odkazuje na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, s ktorým sa stotožňuje (§ 219 ods. 2

). Krajský súd považoval za dôvodné vyjadriť sa k tým skutočnostiam, ktoré sú

odvolacími dôvodmi odporcu proti uzneseniu okresného súdu, ktorými je krajský súd ako

odvolací súd viazaný ( a ), ako aj na potvrdenie správnosti dôvodov

uznesenia okresného súdu.

Odporca pri preukazovaní podmienok povolenia obnovy konania v zmysle § 228

ods. 1 písm. a/ v návrhu na začatie konania (ale aj v priebehu ďalšieho konania)

uvádzal, že podnetom na podanie návrhu na obnovu konania bola odpoveď MH SR zo dňa

12.11.2011, ktorá mu bola doručená dňa 18.11.2011, ktorou MH SR vysvetľuje,

že Osvedčenie o správe majetku č. 88/2007 a Delimitačný protokol č. 6/2007

po nadobudnutí právoplatnosti rozsudkov (súdov), nie sú podkladmi pre nadobudnutie

vlastníckeho práva Slovenskej republiky. Na základe uvedenej správy od MH SR sa

dozvedel, že rozhodnutie podľa ust. § 47c ods. 3 ZoP v platnom znení sa na Ministerstve

hospodárstva SR pravdepodobne nenachádza. Neexistenciu rozhodnutia MH SR podľa

§ 47c ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004 považoval za skutočnosť v zmysle

podmienok uvedených v , ktorú nemohol použiť v základnom

(odvolacom) konaní a ktorá pre neho môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

V priebehu tohto konania (po rozhodnutiach odvolacieho súdu) bola okresnému súdu

doručená odpoveď MH SR zo dňa 03.03.2014 (zaslaná na žiadosť navrhovateľa, ktorého

pravosť a pravdivosť nebola účastníkmi v konaní spochybnená), v ktorom sa MH SR

vyjadrovalo k spôsobu nadobudnutia vlastníctva navrhovateľa v zmysle § 2 ods. 6 ZoMO,

ako aj ku skutočnosti (ne)vydania rozhodnutia MH SR v zmysle § 47c ods. 3 ZoP v platnom

znení od 01.01.2004. MH SR sa v uvedenej správe jednoznačne vyjadrilo, že majetok štátu

uvedený v ustanovení § 2 ods. 6 ZoMO sa na obec neprevádza, takýto majetok nadobudne

obec priamo zo zákona, za podmienok stanovených v ZoMO jeho prevzatím. Ďalej MH SR

v uvedenej správe potvrdilo, že majetok štátu uvedený v ust. § 2 ods. 6 ZoMO sa podľa tohto

zákona nadobúda zo zákona odovzdaním a prevzatím, odovzdávací a preberací protokol

nemá konštitučné účinky, skôr je potrebný z formálneho hľadiska na deklarovanie

skutočností pre potreby zápisu v katastri nehnuteľností. ... Rozhodnutie MH SR v zmysle

§ 47c ods. 3 ZoP sa vyžaduje iba v prípade, ak sa majetok štátu prevádza do vlastníctva

tretích osôb na ktoré sa nevzťahuje osobitný predpis, aby nedochádzalo k svojvoľným

prevodom majetku štátu. Keďže obec nadobúda majetok štátu uvedený v § 2 ods. 6 ZoMO

na základe zákona prevzatím, žiadne rozhodnutie MH SR v pravom slova zmysle nie je

zákonným predpokladom pre vydanie delimitačného protokolu, slúžiaceho ako podklad

pre zápis do katastra nehnuteľností. Záverom MH SR potvrdilo, že vydalo delimitačný

protokol v súlade s platnými vykonávacími predpismi a v súlade so ZoP, ktorý považuje

za stále platný a účinný a odovzdalo vyššie citované predmetné nehnuteľnosti

navrhovateľovi, aby formálne naplnilo ustanovenie ZoMO, pretože akýkoľvek iný postup by

bol nezákonný. Z uvedeného potom následne krajský súd zhodne s názorom okresného súdu

vyvodil, že tvrdená e-mailová odpoveď MH SR zo dňa 12.01.2011, že Osvedčenie o správe

majetku č. 88/2007, ako i Delimitačný protokol č. 6/2007 nie sú podkladom

pre nadobudnutie vlastníckeho práva Slovenskej republiky a v nadväznosti na to

o (odporcom) tvrdenej neexistencii rozhodnutia MH SR podľa § 47c ods. 3 ZoP, nie je

novou skutočnosťou, na ktorú nemohol odporca poukázať v základnom konaní a ktorá by

zakladala dôvod obnovy konania podľa . MH SR vo svojom

podaní zo dňa 03.03.2004 nielenže popiera neexistenciu tvrdených skutočností ohľadom

prechodu vlastníckeho práva štátu na obec (navrhovateľa) v zmysle podmienok uvedených

v § 47c ZoP v platnom znení od 01.01.2004 v spojení s § 2 ods. 6 ZoMO, ale potvrdzuje

jednoznačnosť zákonného postupu pri tomto prechode vlastníckeho práva.

Za správny považuje krajský súd záver okresného súdu, že na tvrdenú skutočnosť,

ktorú považuje odporca za dôvod obnovy konania (neexistencia rozhodnutia v zmysle § 47c

ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004), mohol odporca poukázať už v odvolacom

konaní, na odvolacom pojednávaní konanom na Krajskom súde v Žiline dňa 27.03.2008

sp. zn. . K možnému porušeniu princípu neúplnej apelácie v odvolacom

konaní sa podrobne vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v dôvodoch uznesenia

, ktorým sťažnosť odporcu odmietol ako zjavne neopodstatnenú. ...

Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že tvrdenie odporcu o tom, že

v procese nakladania s majetkom štátu - MH SR bolo povinné vydať rozhodnutie v zmysle

§ 47c ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004 je skutočnosťou, ktorú mohol odporca

namietať na odvolacom pojednávaní konanom dňa 27.03.2008, ako aj v podanom dovolaní

proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudkom z 29.09.2009 sp. zn. . Vo vzťahu k tvrdeným dôvodom odporcu

na povolenie obnovy konania nie je teda možné konštatovať, že sa jedná o skutočnosti,

rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré by odporca bez svojej viny nemohol použiť už v pôvodnom

konaní.“

14. Rovnako najvyšší súd v nadväznosti na sťažnostné námietky sťažovateľky

v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sp. zn.

zo 4. novembra 2015 konštatoval, že „... odvolací súd postačujúco odôvodnil svoje

rozhodnutie, ktorým nadviazal na rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré ako vecne správne

potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich

zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutie (§ 157 ods. 2

, ods. ), je v ňom vysvetlené, z ktorých skutočností pri rozhodovaní

vychádzali aj ako vec právne posúdili. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého

stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú (kompletizujúcu)

jednotu; takýto pristup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.

Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uzavrel, že s dôvodmi

napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a jeho právnym posúdením sa stotožnil, preto

v zmysle ho potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, keďže je založené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol vo svojom

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel a význam,

podajúc postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany v tejto právnej veci. Na tomto závere nič nemení to, že

navrhovateľka s takouto odpoveďou je nespokojná, snaží sa ju relativizovať a spochybniť. ...

Dovolací sud po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa, ako aj

odvolací súd postupovali pri posudzovaní opodstatnenosti návrhu... na obnovu konania

v zmysle vyššie uvedených zásad. Neobstojí ani tvrdenie..., že odvolací súd sa neriadil

svojimi skoršími rozhodnutiami (ktorými zrušil predchádzajúce rozhodnutia súdu prvého

stupňa) a vysloveného právneho názoru v nich. Pre dovolací súd nevyplýva z

jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny

názor môže zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd

nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený

právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší

právny názor nerešpektoval. Aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného

právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať

za nepatričnú predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý

vo všeobecnosti je viazaný len zákonom. Z uvedeného vyššie je nesporné, že súd prvého

stupňa opakovane vykonal dopyty na MH SR, ktoré v oboch svojich odpovediach zotrvalo

na svojom stanovisku o zákonnosti nadobudnutia vlastníctva navrhovateľom, ako aj

zdôraznilo, že majetok štátu uvedený v § 2 ods. 6 zákona o majetku obci, sa podľa tohto

zákona nadobúda zo zákona, odovzdaním a prevzatím a teda odovzdávajúci a preberací

protokol nemá konštitutívne účinky, je potrebný len z formálneho hľadiska na deklarovanie

pre potreby zápisu v katastri nehnuteľností. Preto ak odvolací súd na základe doplneného

dokazovania dospel k záveru inému ako prezentoval vo svojich zrušujúcich rozhodnutiach,

nedošlo tým k porušeniu zákona.

Dovolateľ namietal tiež odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/

a podľa z dôvodu, že súd prvého stupňa a ani odvolací súd sa

nezaoberali námietkou zaujatosti, ktorú vzniesol voči sudcovi prvostupňového súdu

vo svojom odvolaní z 2. júna 2014. ...

Z obsahu spisu vyplýva, že odporca namietal zaujatosť sudcu prvého stupňa, ktorý

vo veci rozhodol až v odvolaní podanom proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín

z 19. mája 2014 č. k. -431.

Najvyšší súd poukazuje na to, že podľa účastníci majú právo z dôvodov

podľa uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať

a rozhodnúť. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že právo uplatniť námietky zaujatosti je

dané voči sudcovi, ktorý ešte vo veci nerozhodol, iba rozhodnúť má. Na tom nič nemení ani

znenie ods. 2 cit. ustanovenia, podľa ktorého účastník môže námietku uplatniť najneskôr

na prvom pojednávaní (čo sa v danom prípade nestalo) alebo do 15 dní, odkedy sa mohol

dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Lehota 15 dní je však limitovaná

ustanovením , t. j. pokiaľ súd má rozhodnúť. Správne preto sa súd prvého

stupňa, ale ani odvolací súd, vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil nemohol zaoberať námietkou zaujatosti vznesenou odporcom voči sudcovi

prvého stupňa.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle a .

V súvislosti s námietkou odporcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v )

nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom

posúdení veci ( ).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie

tzv. inej vady konania v zmysle treba uviesť, že dovolací súd môže

pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je

dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci

nejde). ...

Dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti

dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle a ), pokiaľ

nedospeje k záveru, že dovolanie je procesné prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní

otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, že tento opravný prostriedok navrhovateľky

nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti žiadnemu

z rozhodnutí uvedených v , v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady

konania v zmysle až e/ a a nepreukázala sa navrhovateľkou tvrdená

existencia procesnej vady uvedenej v ).“.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí ústavný súd konštatuje, že

krajský súd a následne aj najvyšší súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným

spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľkou predostreté dôvody obnovy konania

za spôsobilé na povolenie obnovy konania právoplatne skončenej právnej veci. V prípade

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd rovnako nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu.

V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.

16. V nadväznosti na sťažovateľkou deklarovaný prejav nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu

podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a

predstavy účastníkov konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne

napr. , ).

Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo

na súdnu ochranu podľa nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že

sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníkov konania.

Po analýze napadnutých rozhodnutí ústavný súd hodnotí nimi predostreté právne závery ako

zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné

považovať právne závery tak krajského súdu, ako i najvyššieho súdu za arbitrárne alebo

zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú

súvislosť medzi petitom napadnutými rozhodnutiami (bod 5) a namietaným porušením

označeného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , a preto

sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

II.B K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. novembra 2015

17. Ústavný súd ďalej konštatuje, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru

je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza

do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach

alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie je pritom rozhodujúce,

či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej

moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného

konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu,

o ktorý v danej veci ide.

18. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu

čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré

treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (, , obdobne aj

rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010,

č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99), pretože

rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371,

ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo

z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60 ()]. Článok 6 ods. 1 dohovoru je

aplikovateľný až na obnovené konanie.

19. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (m. m. , , , )

preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu, ako i najvyššieho súdu

v napadnutých rozhodnutiach mohol kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľky

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Inými slovami, v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy

konania podľa a nasl. nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu

dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa , v dôsledku

čoho ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta,

a napadnutým rozhodnutím tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu. Z uvedených

dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti spočívajúcej v namietaní

porušenia dohovoru odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. novembra 2015

20. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 20

ods. 1 tak napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu.

Pretože sťažovateľka namietajúca porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

toto porušenie oprela o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti

s namietanými porušeniami (respektíve dohovoru), bolo

potrebné odmietnuť jej sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

( ).

21. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016