Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 199/2016
PDF · 127.93 KB
No categories available
III. ÚS 199/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Pádejom, advokátska kancelária, Krížna
336/2, Považská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7 C 70/2015 z 23. apríla 2015
a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 473/2015 zo 16. decembra 2015
o náhrade trov konania, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2016
doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 7 C 70/2015 z 23. apríla 2015 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 473/2015 zo 16. decembra 2015 o náhrade trov konania (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania na strane navrhovateľa
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 70/2015, ktorého predmetom malo byť
zrušenie výživného na plnoleté dieťa. Okresný súd mal v dôsledku späťvzatia návrhu
sťažovateľom rozhodnúť o zastavení konania a uznesením z 23. apríla 2015 mal sťažovateľa
zaviazať na náhradu trov konania v sume 1 912,50 €. Sťažovateľ podal odvolanie proti
označenému uzneseniu o trovách konania, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a sťažovateľa zaviazal
na náhradu trov odvolacieho konania v sume 243,26 €.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že došlo k porušeniu jeho označených práv
napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. 7 C 70/2015 z 23. apríla 2015, ako aj
napadnutým uznesením krajského súdu, pričom argumentoval tým, že návrh bol podaný
a následne bol vzatý späť v dôsledku nedostatočného informovania sťažovateľa ako otca
dieťaťa o všetkých náležitostiach súvisiacich s ďalším rozširovaním a pokračovaním
vzdelania dennou formou pomaturitného štúdia svojho dieťaťa. Sťažovateľ tvrdí, že nemal
byť zaviazaný na náhradu trov konania, a zároveň spochybňoval aj spôsob výpočtu náhrady
trov.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
o sťažnosti sťažovateľa rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie označených práv
sťažovateľa označeným uznesením okresného súdu 23. apríla 2015 a napadnutým
uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec mu vráti
na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná finančné zadosťučinenie v sume 500 € a náhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv označeným uznesením
okresného súdu o náhrade trov konania z 23. apríla 2015 a napadnutým uznesením
krajského súdu, ktorým potvrdil označené uznesenie okresného súdu, pričom podstata jeho
argumentácie spočíva v tvrdení, že okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne rozhodol
o trovách konania, keď protistrane priznal náhradu trov konania, ktoré podľa jeho názoru
nemal, pretože vznikli v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia otázky, kto zavinil
zastavenie konania, ktorú nenapravil ani krajský súd.
1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu 23. apríla 2015, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označené uznesenie
okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal
na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti uzneseniu
súdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,
2. Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd tým, že potvrdil uznesenie okresného
súdu o trovách konania napadnutým uznesením, neprípustným spôsobom zasiahol do jeho
označených práv.
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách
konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa nepochybne
negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa
názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako
námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp.
samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľa
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho
konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje
spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných
práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď
zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že vo svojej podstate sťažovateľ namieta, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu o trovách konania, porušil jeho označené práva.
V danom prípade je nevyhnutné zohľadniť intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho
ústavnoprávny rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom k sťažnosti nepripojil kópie sťažnosťou napadnutých uznesení okresného
a krajského súdu. Napriek uvedenému nedostatku ústavný súd vychádzajúc z opísaného
obsahu týchto uznesení, dospel k záveru, že posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne
nedosahuje, keďže výrok o trovách konania bol v zmysle zákona odôvodnený, čo zakladá
dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Skutočnosť namietaná sťažovateľom, že nebol dostatočne informovaný o forme
a dĺžke štúdia svojho syna, v dôsledku čoho vzal svoj návrh na zrušenie výživného na
plnoleté dieťa späť, nezakladá údajné nesprávne právne posúdenie veci a absentuje aj
ústavnoprávny rozmer prípadu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd v súvislosti s nepredložením kópií napadnutých rozhodnutí všeobecných
súdov pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania
sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahovala náležitosť, ktoré na uplatnenie
právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce kópiu
napadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne
zastúpenie sťažovateľa mohol jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016