Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 326/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti ITALSLOVA, spol. s r. o., Železničná 17, Palárikovo, zastúpenej advokátkou

JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a 2, a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd práv, ako aj porušenie a 2

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 1. apríla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ITALSLOVA, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ITALSLOVA, spol. s r. o., Železničná 17,

Palárikovo (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,

Podbrezovská 34, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a 2, a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj

porušenie a 2 postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 1. apríla 2014.

Právna zástupkyňa sťažovateľky doplnila sťažnosť podaním doručeným ústavnému

súdu 14. júla 2014 o „ďalšiu argumentáciu vymedzeného predmetu v jej petite“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky [právny nástupca Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky, pozn. (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)]

č. I/224/9444-91290/2011/992117-r z 13. septembra 2011, ktorým potvrdilo dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Nové Zámky (ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca

dane“) č. /Ša z 29. decembra 2010, ktorým bol sťažovateľke vyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 73 792,10 €.

Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2012

zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn.

z 1. apríla 2014 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 30. októbra 2012 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd, ktorý odobril závery krajského súdu, dospel

k nesprávnym záverom, keď postup a rozhodnutie daňového úradu, ako aj postup

a rozhodnutie finančného riaditeľstva (ktorým bola sťažovateľke dorubená DPH

za zdaňovacie obdobie september 2009) považoval za správne a zákonné.

Sťažovateľka formuluje v sťažnosti výhrady proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu, ktoré možno zhrnúť takto:

1. Najvyšší súd podľa sťažovateľky schválil postup správcu dane uvaľujúci na ňu

neprimerané dôkazné bremeno, keďže podľa nej uvalenie dôkazného bremena v daňovom

konaní výlučne na daňový subjekt nemá oporu v zákone. Sťažovateľka namieta hodnotenie

dôkazov a nedostatočne zistený skutkový stav správcom dane v otázke preukazovania

vykonania búracích a likvidačných prác priemyselnej haly v Nitre spoločnosťou

SLOVITALY, spol. s r. o. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 15. marca 2011, v ktorom otázka dôkazného

bremena bola posúdená odlišne ako v napadnutom rozsudku predovšetkým preto, že

„... nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňovníka /sťažovateľa/ na právne vzťahy, týkajúce

sa jeho dodávateľa a subdodávateľov, takže tento daňový subjekt v tomto smere nemôže ani

znášať dôkaznú núdzu... Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu

v otázke vyčerpania dôkazného bremena... pre uplatnenie odpočtu DPH, za rovnakej

skutkovej situácie, pokiaľ ju konajúci súd vôbec neodôvodnil, je ústavne neudržateľná

a porušuje okrem iného aj princíp rovnosti, zakotvený v ...“ (ďalej len

„prvá námietka“).

2. Sťažovateľka, sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu, namieta, že „... najvyšší

súd pri rozhodovaní porušil zásadu deformácie dôkazov, či dôkazného bremena, keď

na sťažovateľa uvalil excesívne dôkazné bremeno, ktoré sa ním splniť nedalo...

V záujme ustálenia správneho výkladu smernice 2006/112, mal NS SR podľa § 109

ods. 1 písm. c/ prerušiť konanie a sám požiadať SD EÚ o rozhodnutie o predbežných

otázkach v zmysle čl. 267 ZFEÚ, a to napr.

/i/ či sa má čl. 178 písm. a/ smernice vykladať tak, že je súladný so smernicou taký

postup, v rámci ktorého št. orgány napriek tomu, že zdaniteľná osoba má faktúru

vyhotovenú v súlade s čl. 220 až 236 a 238 až 240, odmietnu právo tejto osobe

na odpočítanie dane, ak tretie osoby, na ktoré nemá zdaniteľná osoba žiaden vplyv,

neposkytnú št. orgánom súčinnosť v požadovanom rozsahu, alebo

/ii/ má čl. 178 písm. a/ smernice sa rovnako vykladať aj v prípade neunesenia

dôkazného bremena ku kauze zdaniteľného plnenia, či

/iii/ uvedený čl. 178 písm. a/ smernice ako predpoklad pre uskutočnenie odpočtu

DPH vyžaduje aj preukázanie úplnej štruktúry obchodného vzťahu tvoriaceho predmet tejto

faktúry, a to vrátane svedeckých výpovedí tretích osôb, na ktoré nemá zdaniteľná osoba

žiaden vplyv?

Ak tak najvyšší súd neurobil zaťažil svoje konanie porušením čl. 1 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a , pretože nerešpektoval medzinárodnoprávny záväzok

rešpektovať únijné právo, keď o otázke tohto práva rozhodol sám, a to svojvoľne či

arbitrárne.“ (ďalej len „druhá námietka“).

3. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky nepreskúmateľným spôsobom vysporiadal

s jej námietkou týkajúcou sa účelovej zmeny konajúceho senátu, keď „neuviedol, ktorý

zo sudcov pôvodného senátu mal byť dlhodobo chorý, aký čas táto prekážka trvala a pod...“

(ďalej len „tretia námietka“).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ITALSLOVA, spol. s r. o. Palárikovo, garantované čl. 1 ods. 1, 2,

, , 2, a , a

Protokolu č. 1 k Dohovoru, postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 1. apríla 2014,

sp. zn. , porušené bolo.

2. Rozsudok najvyššieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. ITALSLOVA, spol. s r. o. priznáva náhradu trov konania v sume 340,88 EUR,

ktorú vyplatí Najvyšší súd SR do 1 mesiaca k rukám JUDr. Eleny Ľalíkovej.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa , a 2, a a práv podľa

ods. 1 dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj porušenia a 2

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 1. apríla 2014.

Predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, proti ktorému sťažnosť

sťažovateľky smeruje, bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

č. I/224/9444-91290/2011/992117-r z 13. septembra 2011, ktorým finančné riaditeľstvo

potvrdilo dodatočný platobný výmer daňového úradu č. /Ša

z 29. decembra 2010, ktorým správca dane vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 73 792,10 € z dôvodu porušenia

a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 1. apríla 2014

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu podľa

ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu zdôrazňuje, že

argumentácia sťažovateľky smerujúca proti porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2

je prepojená aj vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže základné právo nebyť odňatý zákonnému

sudcovi je v ňom implikované. Zároveň základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi

nachádza spoločného menovateľa v požadovanej kvalite súdnej ochrany

zastrešovanej , ktorého obsah tvorí základné právo na súdnu ochranu.

Ústavný súd preto primárne pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľky týkajúcich sa

namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky popísanej v časti I tohto uznesenia, sa

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní najprv sústredil na posúdenie jej námietky, podľa

ktorej napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v konaní o odvolaní

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. októbra 2012 vo

veci preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia finančného riaditeľstva

č. I/224/9444-91290/2011/992117-r z 13. septembra 2011 malo dôjsť k porušeniu jej

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného .

Východiskom argumentácie sťažovateľky je námietka, že „ak v novovytvorenom

senáte boli už dvaja noví sudcovia J. B. a V.T. namiesto M. M. a E. N, vo veci sťažovateľa

konal nový senát krajského súdu, ktorého zloženie nezodpovedalo požiadavkám kladeným

zákonom na zákonných sudcov... preto najvyšší súd už z tohto dôvodu mal napadnuté

rozhodnutie zrušiť... a vec vrátiť krajskému súd na ďalšie konanie a nové rozhodnutie...“.

Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky týkajúcej sa „účelovej zmeny“ konajúceho

senátu krajského súdu najvyšší súd v napadnutom rozsudku najmä uviedol:

„V prvom rade je potrebne uviesť, že jedným z odvolacích dôvodov bola námietka

žalobcu týkajúca sa nesprávneho obsadenia súdu (senátu krajského súdu), ktorý vo veci

rozhodol. Preto sa najvyšší súd primárne zaoberal touto námietkou a po doplnení stanovísk

dospel k záveru, že nie je dôvodná.

V je uvedené, že nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi.

Podľa ods. l a 2 senát krajského súdu sa skladá z troch

sudcov, z ktorých jeden je predsedom. Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu.

Ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu určí predsedu senátu, ktorý riadi

a organizuje činnosť senátu rozvrh práce. Každý predseda senátu má právo predsedať

senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi.

Z písomného stanoviska predsedu senátu a schváleného rozvrhu práce Krajského

súdu v Nitre na rok 2012 v znení dodatku č. 18 (č. k.: Spr 1202-12 - ÚZ) si najvyšší súd

overil dôvodnosť zmeny v zložení senátu a zastupovania počas neprítomnosti predsedu

senátu a členov senátu a dospel k záveru, že k zmenám v obsadení senátu došlo z dôvodu

dlhodobej práceneschopnosti a v súlade s rozvrhom práce. Z uvedeného odvolací súd zistil,

že žalobca postupom súdu nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi a neboli porušené jeho

ústavné a zákonné práva na prejednanie veci pred nezávislým súdom.“

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonným sudcom je

sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom

a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje

v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Vychádzajúc z uvedených právnych noriem, argumentácie sťažovateľky,

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v dotknutej časti, ako aj z obsahu vyžiadaného

spisu krajského súdu sp. zn. , ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti

relevantné pre posúdenie námietky sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa

:

Najvyšší súd v právnej veci sťažovateľky proti finančnému riaditeľstvu (žalovanému)

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/224/9444-91290/2011/992117-r

z 13. septembra 2011 a odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 30. októbra 2012 vedenej na najvyššom súde pod sp. zn.

prípisom z 9. apríla 2013 vrátil spis krajskému súdu bez rozhodnutia o odvolaní. Najvyšší

súd z obsahu spisu zistil, že „vec, ktorá napadla na Krajský súd v Nitre dňa 09. 12. 2011

bola pridelená sp. zn. a na rozhodnutie bola pridelená sudcovi tohto súdu

(odd) 11S (potvrdenie z 09. 12. 2011 č. l. 17).

Na č. l. 72 súdneho spisu je záznam predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej

zo dňa 01. 12. 2012, z ktorého vyplýva, že z dôvodu dlhotrvajúcej práceneschopnosti

(od 03. 11. 2011) referujúcej členky senátu JUDr. Dariny Vargovej vec prideľuje

na vybavenie určenej zastupujúcej členke senátu JUDr. Dane Kálnayovej ako sudkyni

spravodajkyni podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Nitre.

Po vykonaní prvotných úkonov bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň

11. 09. 2012 v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členov

senátu JUDr. Dany Kálnayovej a Mgr. Erika Németha. Po vypočutí účastníkov bolo

pojednávanie odročené na deň 30. októbra 2012 z dôvodu oboznámenia sa s rozsudkom

SD EÚ č. C-80/11 a č. C-142/11.

Na odročenom pojednávaní dňa 30. 10. 2012 vec prejednával senát v zložení:

predseda senátu JUDr. Ján Bzdúšek, členovia senátu JUDr. Dana Kálnayová a JUDr.

Viola Takáčová, PhD.

Keďže v súdnom spise nie je žiaden záznam, z ktorého by bol zrejmý dôvod zmeny

v zložení senátu (úradný záznam, opatrenie predsedu súdu, rozvrh práce) vraciame Vám

spis bez rozhodnutia o odvolaní za tým účelom, aby uvedená skutočnosť bola vysvetlená

a objasnená s pripojeným opatrením o zmene v súlade s rozvrhom práce.

Úlohou krajského súdu bude uvedený nedostatok odstrániť a vec s novou

predkladacou správou predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie

o odvolaní.“.

Ústavný súd ďalej zistil, že súčasťou novej predkladacej správy (o odvolaní

sťažovateľky) krajského súdu z 21. augusta 2013 v intenciách záverov najvyššieho súdu

bola okrem iného aj relevantná časť rozvrhu práce krajského súdu na rok 2012 v znení

dodatku č. 18 a vyjadrenie predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška, ktorý personálne

obsadenie senátu v posudzovanej veci odôvodnil takto:

„Podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Nitre na rok 2012 senát 11S pozostáva

z predsedu senátu JUDr. Marty Molnárovej a členov senátu JUDr. Dany Kálnayovej

a JUDr. Dariny Vargovej. Podľa pridelenia veci na č. l. 72 z dôvodu dlhotrvajúcej

práceneschopnosti referujúcej členky senátu od 03. 11. 2011 JUDr. Vargovej bola táto vec

pridelená členke senátu JUDr. Dane Kálnayovej.

Podľa pripojenej príslušnej časti Rozvrhu práce Krajského súdu na rok 2012 počas

neprítomnosti predsedníčky senátu 11S JUDr. Marty Molnárovej ju ako prvý v poradí

zastupuje JUDr. Ján Bzdúšek a JUDr. Darinu Vargovú zastupuje JUDr. Viola Takáčová,

PhD.

Predsedníčka senátu JUDr. Marta Molnárová bola PN od 03. 10. – 26. 11. 2012

a JUDr. Darina Vargová bola dlhodobo PN. Z tohto dôvodu predmetnú vec

dňa 30. 10. 2012 prejednal a rozhodol senát v zložení: JUDr. Ján Bzdúšek ako predseda

senátu a JUDr. Dana Kálnayová a JUDr. Viola Takáčová, PhD. ako členovia senátu.“

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd podčiarkuje, že spôsob prideľovania vecí

podľa predmetu konania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom

je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade s rozvrhom práce príslušného

súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu

podľa zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie

veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto

pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak

aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných

sudcov podľa . Postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov,

ktorý je v súlade s ustanoveniami právnym predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť

ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa

(, , , , ).

Súčasťou základného práva na zákonného sudcu je nepochybne aj zásada

prideľovania súdnej agendy a určenia členov senátov na základe pravidiel obsiahnutých

v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa patrí

tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, resp. senátu vrátane zastupovania

vo vzťahu k účastníkom konania.

Zo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň

považuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený

do konkrétneho senátu.

Po oboznámení sa s príslušnými ustanoveniami rozvrhu práce krajského súdu na rok

2012 (v relevantnom znení) ústavný súd konštatuje, že k zmene v zložení senátu krajského

súdu vo veci sťažovateľky došlo na základe právnej úpravy regulujúcej organizáciu práce

krajského súdu. Takýto postup je zákonný, a teda aj súladný s (resp. dohovorom).

Podľa názoru ústavného súdu zmeny v personálnom obsadení senátu krajského súdu,

ktorému bola vec sťažovateľky pridelená, zodpovedajú opísaným zákonným pravidlám, ako

aj zárukám vyplývajúcim zo základného práva na zákonného sudcu.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že namietanými zmenami

v zložení príslušného senátu krajského súdu, ktorý v konečnom dôsledku rozhodoval o veci

sťažovateľky na prvom stupni, ktoré považoval za zákonné odvolací najvyšší súd, nemohlo

dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na zákonného

sudcu podľa , a preto v tejto časti odmietol sťažnosť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. apríla 2014

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou

v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva

č. I/224/9444-91290/2011/992117-r z 13. septembra 2011, v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu (sp. zn. z 30. októbra 2012) a v samotnej sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje

na tie časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorých sa odvolací súd s týmito

námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi

vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

K prvej námietke najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:

«Správca dane, Daňový úrad Nové Zámky vykonal u platiteľa dane z pridanej

hodnoty ITALSLOVA, spol. s r. o., Palárikovo daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil

protokol číslo 631/320/62965/10/Ká,Sh zo dňa 15. 11. 2010 a Dodatok k protokolu číslo

/Ká,Sh zo dňa 15. 11. 2010, ktoré boli s platiteľom dane z pridanej

hodnoty prerokované a doručené mu dňa 21. 12. 2010.

V kontrolovanom zdaňovacom období - september 2009, si platiteľ dane uplatnil

odpočítanie dane z prijatej služby, práce na stavbe 002-00 Demolácia priemyselnej haly

Nitra (búracie práce) dodanej spoločnosťou SLOVITALY, spol. s r. o., Palárikovo v

celkovej hodnote 462.171,55 € (základ dane 388 379,45 € plus DPH 73 792,10 €) na

základe faktúry č. 290900021 (ev. č. 360/2009).

Za účelom preverenia búracích prác správca dane vykonal dokazovanie

a dožiadaním zistil, že predmetné práce predpokladanému príjemcovi búracích prác

Trnavskej stavebnej spoločnosti, a. s. Trnava boli vykonané, uhradené prevodom

a pracovali na nich zamestnanci ITALSLOVY, spol. s r. o. Správca dane dožiadaním na

Daňový úrad Nitra II zistil, že búracie práce sa uskutočnili. Ďalším dokazovaním - pri

ústnom pojednávaní dňa 02. 02. 2010 s konateľom spoločnosti

a dňa 25. 03. 2010 zistil, že búracie práce sa uskutočnili, ale nie je

známe, kto ich v skutočnosti vykonal.

Keďže v priebehu daňovej kontroly nebolo možné preveriť a preukázať dodanie

búracích prác u skutočného dodávateľa služby (obchodného partnera spoločnosti

SLOVITALY, spol. s r. o.), a preveriť vznik daňovej povinnosti z predmetnej služby, správca

dane vyzval daňový subjekt na preukázanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie september 2009 v lehote 15 dní. Daňový subjekt na výzvu reagoval

vyjadrením, z ktorého vyplýva, že získanými dôkazmi správca dane jednoznačne dokázal

dodanie búracích prác dodávateľom, kontrolovaným daňovým subjektom prostredníctvom

subdodávok v súlade so zmluvou o dielo č. 2008/2009 zo dňa 20. 08. 2009, ktoré boli

vyfakturované faktúrou č. 29090002 zo dňa 09. 10. 2009 v celkovej sume 462.171,55 €

vrátane DPH.

Správca dane vykonané dôkazy vyhodnotil osobitne a vo vzájomnej súvislosti a z nich

vyvodil záver, že považuje za nepreukázaný samotný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa

SLOVITALY, spol. s r. o. Keďže platiteľ žiadne nové, relevantné dôkazy, ktoré by mali vplyv

na výsledok zistenia správcom dane nepredložil, je prijatá služba v zmysle faktúry

č. 290900021 za nedostatočne preukázaná (platiteľ neuniesol dôkazné bremeno), a preto

správca dane v zmysle ustanovenia , neuznal

odpočítanie dane.

Na základe kontrolných zistení správca dane, Daňový úrad Nové Zámky, vydal

dodatočný platobný výmer číslo: /Šá zo dňa 29. 12. 2010, ktorým vyrubil

platiteľovi dane z pridanej hodnoty – žalobcovi, rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie september 2009 v celkovej sume 73 792,10 €.

Po podaní odvolania žalovaný napadnutým rozhodnutím

č. 1/224/9444-91290/2011/992117-r zo dňa 13. septembra 2011 dodatočný platobný výmer

správcu dane potvrdil...

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému

rozsudku Krajského súdu v Nitre po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho

a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie dospel k záveru, že

nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch

napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku

rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.

Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi

a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré

ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (§ 2 ods. 2 zákona

č. ).

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo

najavo ( ods, 3 ).

Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy

skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo

vybratie dane ( ).

Podľa ako dôkaz možno použiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede

na na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,

protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné

záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať

v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane

v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných

evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo

zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.

Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je

povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako

platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú

alebo majú byť platiteľovi dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69

ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa

§ 11 a § 11a,

d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa právo na odpočítanie dane podľa

§ 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od

platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu Keďže

ide o fiškálne záujmy štátu, obsahuje osobitnú úpravu zisťovania,

preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie

dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1

). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie

daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov ( ).

V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. z 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej

republiky, č. k. -17 z 23. 02. 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:

„Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (

v spojení s , Z. z). Primárne je nevyhnutné uniesť

dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom

uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane

z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento

nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene

a za zákonom stanovených podmienok.

Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností

a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné

bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane

z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.

Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane je, aby sa zdaniteľné plnenie

uskutočnilo a aby boli splnené vecné a časové podmienky na odpočítanie dane.

V administratívnom konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie dožiadaním, ohliadkou

miesta, výsluchom konateľov, svedkov, predložením listín, a pod.

V konaní neboli naplnené skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu

dane v zmysle výkladových princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci Iron Club sp. zn.

3 ASPI JUD 65295 SK. V uvedenom prípade bola predmetom zdaniteľného

plnenia dodávka tovarov. Prípad žalobcu sa odlišuje od judikovaného prípadu tým, že ide

o dodávku stavebných prác. Ide o službu, preto vždy musí aj zrejmé, kto službu poskytol

a táto skutočnosť by mala byť zaznamená aj v stavebnom denníku. Z dôvodu týchto

okolností dôkazné bremeno žalobcu nemožno presunúť na správcu tak, ako to bolo

v judikovanom prípade.

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou

daňového subjektu. Vzhľadom na to má daňový subjekt ako platiteľ dane, možnosť obstarať

si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného

plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce

pre určenie dane ( ). Odpočítanie dane nenastáva ex lege,

ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ ), ktoré je

spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového

subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych

súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom

dane na uskutočnenie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie.

Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.

Podmienky uvedené v a nasl. (odpočítanie dane) sú

hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Odpočet

DPH si žalobca uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky

doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúre.

Žalobca neuniesol ani v administratívnom ani v súdnom konaní dôkazné bremeno

a nebolo možné súhlasiť ani s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol

žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Dôkazné bremeno

spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú

verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Aj keď faktúry

obsahujú po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť

skutočnosti na nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá pre

správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi ( ). V zmysle zásady

súčinnosti ( ) správca dane postupuje v daňovom konaní

v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou

z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona

č. ), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo

v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti ( zákona č ), podľa

ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej

podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov ( Slovenskej

republiky).

Záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v daňovom konaní ustálený

zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotno-

právnymi ustanoveniami V predmetných prípadoch žalobcovi

právo na odpočítanie dane (, o DPH)

nevzniklo.

Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu

uvedenými v podanej žalobe a konštatoval, že postup správnych orgánov oboch stupňov bol

v súlade so zákonom. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným, ktorých úlohou pri

posudzovaní práva na odpočítanie DPH zo zdaniteľných obchodov deklarovaných

predloženými faktúrami je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým

subjektom, ale aj zistení, či sú preukázané skutočnosti na nich deklarované, bol podľa

názoru senátu odvolacieho súdu dostatočne preukázaný a v rozhodnutiach náležite

odôvodnený. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať

stanovisko.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že vo vzťahu k prvej námietke

sťažovateľky je právny záver najvyššieho súdu vyjadrený v odôvodnení napadnutého

rozsudku [založený na neunesení dôkazného bremena sťažovateľky týkajúceho

uskutočnenia zdaniteľného plnenia – búracích prác dodávateľom sťažovateľky (t. j. kto

v skutočnosti predmetné práce vykonal)] z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Vo vzťahu k druhej námietke, podľa ktorej najvyšší súd nerešpektoval

medzinárodnoprávny záväzok Slovenskej republiky rešpektovať úniové právo, keď o otázke

tohto práva rozhodol sám bez toho, aby konanie vo veci sťažovateľky prerušil a požiadal

Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežných otázkach, najvyšší súd

v napadnutom rozsudku najmä uviedol:

„Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti.

V rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 06. 2012 v spojených veciach C-80/11

a C-142/11 Súdny dvor uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom,

daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou

2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj

z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už

rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo

zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok

z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb.s 1-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta

Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť

priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne okolnosti preukáže, že toto

právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel

a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).

Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie

požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho

rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti

na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc.

a spol. (C-409/04), Vlaamse Olimaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré

možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok

na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany

predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu

vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č C-80/11

a C-142/11.

Navyše, v súlade s článkom 273, prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty

môžu uložiť iné povinnosti ako uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné

na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom.

Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom

požadované doklady, a že správca dane nad rámec zákona prenášal na neho neprimerané

dôkazné bremeno V prípade týkajúceho sa žalobcu nebolo spochybnené dodanie služby

(búracích prác), ale nebolo preukázané, kto ich v skutočnosti vykonal.

Rozhodnutia žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované

náležitosti, neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania, žalovaný pri

hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy

hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo

najavo.“

Vo vzťahu k prvej, ale i druhej námietke sťažovateľky, ktoré súvisia s dôkazmi

vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný

súd poznamenáva, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Zohľadňujúc odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd nedospel k záveru, že by

argumentácia sťažovateľky [že ako daňový subjekt disponovala existenciou materiálneho

plnenia, faktúrou a prílohami, a popisom dodaných služieb od konkrétneho dodávateľa

(SLOVITALY spol. s r. o.), čím vyčerpala všetky vlastné povinnosti na splnenie dôkazného

bremena na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH a na preukázanie opaku znáša dôkazné

bremeno správca dane] bola v tejto súvislosti spôsobilá na to, aby na jej základe bolo možné

napadnutý rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný a neudržateľný. Navyše,

daňové orgány sa pri zisťovaní skutkového stavu veci riadili aj inými vykonanými dôkazmi.

V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery

vyjadrené v inom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. v obdobnej veci, ktorý

otázku dôkaznej povinnosti daňového subjektu posúdil odlišne ako v napadnutom rozsudku.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ,

). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby

sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd

však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať

do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi

len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných

veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný

súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv, ak

v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom

odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. I. ÚS. 4/00, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu presvedčil, že

najvyšší súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami

uvedenými v sťažnosti, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska niet preto žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

vyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd na záver konštatuje, že dôvody, na ktorých je založený rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 1. apríla 2014, sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide o rozhodnutie, ktoré podľa

názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich

najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných myšlienkových postupoch

a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich

preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. , ).

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených

základných práv podľa a 2 a a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a ani postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, odmietol jej sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. apríla 2014

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1

a práva vyplývajúceho z dodatkového protokolu ústavný súd zdôrazňuje, že

sťažovateľka namietala ich porušenie v priamej súvislosti s namietaným porušením

procesných práv, t. j. základných práv podľa a 2 a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za okolností, keď ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu ani postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, nemohlo dôjsť

k porušeniu týchto práv, tak nemožno reálne uvažovať ani o porušení základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol aj túto

časť sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu a 2 postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. apríla 2014

Sťažovateľka namieta tiež porušenie a 2 , ktorý má charakter

všeobecných ústavných princípov, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd

garantovaných . Posúdenie rešpektovania všeobecných ústavných princípov tvorí

vždy implicitnú súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

. V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade napadnutým

rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych

základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej

zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení , ktoré

majú charakter všeobecných ústavných princípov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2016