Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 326/2016
PDF · 388.05 KB
No categories available
II. ÚS 326/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti ITALSLOVA, spol. s r. o., Železničná 17, Palárikovo, zastúpenej advokátkou
JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd práv, ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžf 107/2013 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ITALSLOVA, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ITALSLOVA, spol. s r. o., Železničná 17,
Palárikovo (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,
Podbrezovská 34, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj
porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 107/2013 a jeho rozsudkom
z 1. apríla 2014.
Právna zástupkyňa sťažovateľky doplnila sťažnosť podaním doručeným ústavnému
súdu 14. júla 2014 o „ďalšiu argumentáciu vymedzeného predmetu v jej petite“.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky [právny nástupca Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky, pozn. (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)]
č. I/224/9444-91290/2011/992117-r z 13. septembra 2011, ktorým potvrdilo dodatočný
platobný výmer Daňového úradu Nové Zámky (ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca
dane“) č. 631/230/71742/10/Ša z 29. decembra 2010, ktorým bol sťažovateľke vyrubený
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 73 792,10 €.
Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 11 S 194/2011 z 30. októbra 2012
zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 107/2013
z 1. apríla 2014 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.
11 S 194/2011 z 30. októbra 2012 potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd, ktorý odobril závery krajského súdu, dospel
k nesprávnym záverom, keď postup a rozhodnutie daňového úradu, ako aj postup
a rozhodnutie finančného riaditeľstva (ktorým bola sťažovateľke dorubená DPH
za zdaňovacie obdobie september 2009) považoval za správne a zákonné.
Sťažovateľka formuluje v sťažnosti výhrady proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu, ktoré možno zhrnúť takto:
1. Najvyšší súd podľa sťažovateľky schválil postup správcu dane uvaľujúci na ňu
neprimerané dôkazné bremeno, keďže podľa nej uvalenie dôkazného bremena v daňovom
konaní výlučne na daňový subjekt nemá oporu v zákone. Sťažovateľka namieta hodnotenie
dôkazov a nedostatočne zistený skutkový stav správcom dane v otázke preukazovania
vykonania búracích a likvidačných prác priemyselnej haly v Nitre spoločnosťou
SLOVITALY, spol. s r. o. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2011 z 15. marca 2011, v ktorom otázka dôkazného
bremena bola posúdená odlišne ako v napadnutom rozsudku predovšetkým preto, že
„... nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňovníka /sťažovateľa/ na právne vzťahy, týkajúce
sa jeho dodávateľa a subdodávateľov, takže tento daňový subjekt v tomto smere nemôže ani
znášať dôkaznú núdzu... Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu
v otázke vyčerpania dôkazného bremena... pre uplatnenie odpočtu DPH, za rovnakej
skutkovej situácie, pokiaľ ju konajúci súd vôbec neodôvodnil, je ústavne neudržateľná
a porušuje okrem iného aj princíp rovnosti, zakotvený v čl. 47 ods. 3 ústavy...“ (ďalej len
„prvá námietka“).
2. Sťažovateľka, sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu, namieta, že „... najvyšší
súd pri rozhodovaní porušil zásadu deformácie dôkazov, či dôkazného bremena, keď
na sťažovateľa uvalil excesívne dôkazné bremeno, ktoré sa ním splniť nedalo...
V záujme ustálenia správneho výkladu smernice 2006/112, mal NS SR podľa § 109
ods. 1 písm. c/ OSP prerušiť konanie a sám požiadať SD EÚ o rozhodnutie o predbežných
otázkach v zmysle čl. 267 ZFEÚ, a to napr.
/i/ či sa má čl. 178 písm. a/ smernice vykladať tak, že je súladný so smernicou taký
postup, v rámci ktorého št. orgány napriek tomu, že zdaniteľná osoba má faktúru
vyhotovenú v súlade s čl. 220 až 236 a 238 až 240, odmietnu právo tejto osobe
na odpočítanie dane, ak tretie osoby, na ktoré nemá zdaniteľná osoba žiaden vplyv,
neposkytnú št. orgánom súčinnosť v požadovanom rozsahu, alebo
/ii/ má čl. 178 písm. a/ smernice sa rovnako vykladať aj v prípade neunesenia
dôkazného bremena ku kauze zdaniteľného plnenia, či
/iii/ uvedený čl. 178 písm. a/ smernice ako predpoklad pre uskutočnenie odpočtu
DPH vyžaduje aj preukázanie úplnej štruktúry obchodného vzťahu tvoriaceho predmet tejto
faktúry, a to vrátane svedeckých výpovedí tretích osôb, na ktoré nemá zdaniteľná osoba
žiaden vplyv?
Ak tak najvyšší súd neurobil zaťažil svoje konanie porušením čl. 1 ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože nerešpektoval medzinárodnoprávny záväzok
rešpektovať únijné právo, keď o otázke tohto práva rozhodol sám, a to svojvoľne či
arbitrárne.“ (ďalej len „druhá námietka“).
3. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky nepreskúmateľným spôsobom vysporiadal
s jej námietkou týkajúcou sa účelovej zmeny konajúceho senátu, keď „neuviedol, ktorý
zo sudcov pôvodného senátu mal byť dlhodobo chorý, aký čas táto prekážka trvala a pod...“
(ďalej len „tretia námietka“).
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ITALSLOVA, spol. s r. o. Palárikovo, garantované čl. 1 ods. 1, 2,
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 1 ods. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru, postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 1. apríla 2014,
sp. zn. 3 Sžf 107/2013, porušené bolo.
2. Rozsudok najvyššieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. ITALSLOVA, spol. s r. o. priznáva náhradu trov konania v sume 340,88 EUR,
ktorú vyplatí Najvyšší súd SR do 1 mesiaca k rukám JUDr. Eleny Ľalíkovej.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 107/2013 a jeho rozsudkom
z 1. apríla 2014.
Predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, proti ktorému sťažnosť
sťažovateľky smeruje, bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
č. I/224/9444-91290/2011/992117-r z 13. septembra 2011, ktorým finančné riaditeľstvo
potvrdilo dodatočný platobný výmer daňového úradu č. 631/230/71742/10/Ša
z 29. decembra 2010, ktorým správca dane vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 73 792,10 € z dôvodu porušenia
§ 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžf 107/2013 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2014
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu zdôrazňuje, že
argumentácia sťažovateľky smerujúca proti porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy je prepojená aj vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže základné právo nebyť odňatý zákonnému
sudcovi je v ňom implikované. Zároveň základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi
nachádza spoločného menovateľa v ústavou požadovanej kvalite súdnej ochrany
zastrešovanej čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého obsah tvorí základné právo na súdnu ochranu.
Ústavný súd preto primárne pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľky týkajúcich sa
namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.
Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľky popísanej v časti I tohto uznesenia, sa
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní najprv sústredil na posúdenie jej námietky, podľa
ktorej napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v konaní o odvolaní
sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 S 194/2011 z 30. októbra 2012 vo
veci preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia finančného riaditeľstva
č. I/224/9444-91290/2011/992117-r z 13. septembra 2011 malo dôjsť k porušeniu jej
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy.
Východiskom argumentácie sťažovateľky je námietka, že „ak v novovytvorenom
senáte boli už dvaja noví sudcovia J. B. a V.T. namiesto M. M. a E. N, vo veci sťažovateľa
konal nový senát krajského súdu, ktorého zloženie nezodpovedalo požiadavkám kladeným
zákonom na zákonných sudcov... preto najvyšší súd už z tohto dôvodu mal napadnuté
rozhodnutie zrušiť... a vec vrátiť krajskému súd na ďalšie konanie a nové rozhodnutie...“.
Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky týkajúcej sa „účelovej zmeny“ konajúceho
senátu krajského súdu najvyšší súd v napadnutom rozsudku najmä uviedol:
„V prvom rade je potrebne uviesť, že jedným z odvolacích dôvodov bola námietka
žalobcu týkajúca sa nesprávneho obsadenia súdu (senátu krajského súdu), ktorý vo veci
rozhodol. Preto sa najvyšší súd primárne zaoberal touto námietkou a po doplnení stanovísk
dospel k záveru, že nie je dôvodná.
V čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky je uvedené, že nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi.
Podľa § 16 ods. l a 2 zákona č. 757/2004 Z. z. senát krajského súdu sa skladá z troch
sudcov, z ktorých jeden je predsedom. Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu.
Ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu určí predsedu senátu, ktorý riadi
a organizuje činnosť senátu rozvrh práce. Každý predseda senátu má právo predsedať
senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi.
Z písomného stanoviska predsedu senátu a schváleného rozvrhu práce Krajského
súdu v Nitre na rok 2012 v znení dodatku č. 18 (č. k.: Spr 1202-12 - ÚZ) si najvyšší súd
overil dôvodnosť zmeny v zložení senátu a zastupovania počas neprítomnosti predsedu
senátu a členov senátu a dospel k záveru, že k zmenám v obsadení senátu došlo z dôvodu
dlhodobej práceneschopnosti a v súlade s rozvrhom práce. Z uvedeného odvolací súd zistil,
že žalobca postupom súdu nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi a neboli porušené jeho
ústavné a zákonné práva na prejednanie veci pred nezávislým súdom.“
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonným sudcom je
sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom
a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje
v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie
a rozhodovanie v senáte.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať
len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie
akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní
výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Vychádzajúc z uvedených právnych noriem, argumentácie sťažovateľky,
odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v dotknutej časti, ako aj z obsahu vyžiadaného
spisu krajského súdu sp. zn. 11 S 194/2011, ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti
relevantné pre posúdenie námietky sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa
Najvyšší súd v právnej veci sťažovateľky proti finančnému riaditeľstvu (žalovanému)
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/224/9444-91290/2011/992117-r
z 13. septembra 2011 a odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
11 S 194/2011 z 30. októbra 2012 vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Sžf 13/2013
prípisom z 9. apríla 2013 vrátil spis krajskému súdu bez rozhodnutia o odvolaní. Najvyšší
súd z obsahu spisu zistil, že „vec, ktorá napadla na Krajský súd v Nitre dňa 09. 12. 2011
bola pridelená sp. zn. 11S 194/2011 a na rozhodnutie bola pridelená sudcovi tohto súdu
(odd) 11S (potvrdenie z 09. 12. 2011 č. l. 17).
Na č. l. 72 súdneho spisu je záznam predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej
zo dňa 01. 12. 2012, z ktorého vyplýva, že z dôvodu dlhotrvajúcej práceneschopnosti
(od 03. 11. 2011) referujúcej členky senátu JUDr. Dariny Vargovej vec prideľuje
na vybavenie určenej zastupujúcej členke senátu JUDr. Dane Kálnayovej ako sudkyni
spravodajkyni podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Nitre.
Po vykonaní prvotných úkonov bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň
11. 09. 2012 v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členov
senátu JUDr. Dany Kálnayovej a Mgr. Erika Németha. Po vypočutí účastníkov bolo
pojednávanie odročené na deň 30. októbra 2012 z dôvodu oboznámenia sa s rozsudkom
SD EÚ č. C-80/11 a č. C-142/11.
Na odročenom pojednávaní dňa 30. 10. 2012 vec prejednával senát v zložení:
predseda senátu JUDr. Ján Bzdúšek, členovia senátu JUDr. Dana Kálnayová a JUDr.
Viola Takáčová, PhD.
Keďže v súdnom spise nie je žiaden záznam, z ktorého by bol zrejmý dôvod zmeny
v zložení senátu (úradný záznam, opatrenie predsedu súdu, rozvrh práce) vraciame Vám
spis bez rozhodnutia o odvolaní za tým účelom, aby uvedená skutočnosť bola vysvetlená
a objasnená s pripojeným opatrením o zmene v súlade s rozvrhom práce.
Úlohou krajského súdu bude uvedený nedostatok odstrániť a vec s novou
predkladacou správou predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
o odvolaní.“.
Ústavný súd ďalej zistil, že súčasťou novej predkladacej správy (o odvolaní
sťažovateľky) krajského súdu z 21. augusta 2013 v intenciách záverov najvyššieho súdu
bola okrem iného aj relevantná časť rozvrhu práce krajského súdu na rok 2012 v znení
dodatku č. 18 a vyjadrenie predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška, ktorý personálne
obsadenie senátu v posudzovanej veci odôvodnil takto:
„Podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Nitre na rok 2012 senát 11S pozostáva
z predsedu senátu JUDr. Marty Molnárovej a členov senátu JUDr. Dany Kálnayovej
a JUDr. Dariny Vargovej. Podľa pridelenia veci na č. l. 72 z dôvodu dlhotrvajúcej
práceneschopnosti referujúcej členky senátu od 03. 11. 2011 JUDr. Vargovej bola táto vec
pridelená členke senátu JUDr. Dane Kálnayovej.
Podľa pripojenej príslušnej časti Rozvrhu práce Krajského súdu na rok 2012 počas
neprítomnosti predsedníčky senátu 11S JUDr. Marty Molnárovej ju ako prvý v poradí
zastupuje JUDr. Ján Bzdúšek a JUDr. Darinu Vargovú zastupuje JUDr. Viola Takáčová,
PhD.
Predsedníčka senátu JUDr. Marta Molnárová bola PN od 03. 10. – 26. 11. 2012
a JUDr. Darina Vargová bola dlhodobo PN. Z tohto dôvodu predmetnú vec
dňa 30. 10. 2012 prejednal a rozhodol senát v zložení: JUDr. Ján Bzdúšek ako predseda
senátu a JUDr. Dana Kálnayová a JUDr. Viola Takáčová, PhD. ako členovia senátu.“
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd podčiarkuje, že spôsob prideľovania vecí
podľa predmetu konania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom
je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade s rozvrhom práce príslušného
súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie
veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto
pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak
aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných
sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov,
ktorý je v súlade s ustanoveniami právnym predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť
ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02, III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08, III. ÚS 277/2010).
Súčasťou základného práva na zákonného sudcu je nepochybne aj zásada
prideľovania súdnej agendy a určenia členov senátov na základe pravidiel obsiahnutých
v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48 ods. 1 ústavy patrí
tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, resp. senátu vrátane zastupovania
vo vzťahu k účastníkom konania.
Zo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň
považuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený
do konkrétneho senátu.
Po oboznámení sa s príslušnými ustanoveniami rozvrhu práce krajského súdu na rok
2012 (v relevantnom znení) ústavný súd konštatuje, že k zmene v zložení senátu krajského
súdu vo veci sťažovateľky došlo na základe právnej úpravy regulujúcej organizáciu práce
krajského súdu. Takýto postup je zákonný, a teda aj súladný s ústavou (resp. dohovorom).
Podľa názoru ústavného súdu zmeny v personálnom obsadení senátu krajského súdu,
ktorému bola vec sťažovateľky pridelená, zodpovedajú opísaným zákonným pravidlám, ako
aj zárukám vyplývajúcim zo základného práva na zákonného sudcu.
Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že namietanými zmenami
v zložení príslušného senátu krajského súdu, ktorý v konečnom dôsledku rozhodoval o veci
sťažovateľky na prvom stupni, ktoré považoval za zákonné odvolací najvyšší súd, nemohlo
dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a preto v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 107/2013 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2014
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou
v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva
č. I/224/9444-91290/2011/992117-r z 13. septembra 2011, v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu (sp. zn. 11 S 194/2011 z 30. októbra 2012) a v samotnej sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje
na tie časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorých sa odvolací súd s týmito
námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi
vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.
K prvej námietke najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:
«Správca dane, Daňový úrad Nové Zámky vykonal u platiteľa dane z pridanej
hodnoty ITALSLOVA, spol. s r. o., Palárikovo daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil
protokol číslo 631/320/62965/10/Ká,Sh zo dňa 15. 11. 2010 a Dodatok k protokolu číslo
631/320/62965/10/Ká,Sh zo dňa 15. 11. 2010, ktoré boli s platiteľom dane z pridanej
hodnoty prerokované a doručené mu dňa 21. 12. 2010.
V kontrolovanom zdaňovacom období - september 2009, si platiteľ dane uplatnil
odpočítanie dane z prijatej služby, práce na stavbe 002-00 Demolácia priemyselnej haly
Nitra (búracie práce) dodanej spoločnosťou SLOVITALY, spol. s r. o., Palárikovo v
celkovej hodnote 462.171,55 € (základ dane 388 379,45 € plus DPH 73 792,10 €) na
základe faktúry č. 290900021 (ev. č. 360/2009).
Za účelom preverenia búracích prác správca dane vykonal dokazovanie
a dožiadaním zistil, že predmetné práce predpokladanému príjemcovi búracích prác
Trnavskej stavebnej spoločnosti, a. s. Trnava boli vykonané, uhradené prevodom
a pracovali na nich zamestnanci ITALSLOVY, spol. s r. o. Správca dane dožiadaním na
Daňový úrad Nitra II zistil, že búracie práce sa uskutočnili. Ďalším dokazovaním - pri
ústnom pojednávaní dňa 02. 02. 2010 s konateľom spoločnosti
a dňa 25. 03. 2010 zistil, že búracie práce sa uskutočnili, ale nie je
známe, kto ich v skutočnosti vykonal.
Keďže v priebehu daňovej kontroly nebolo možné preveriť a preukázať dodanie
búracích prác u skutočného dodávateľa služby (obchodného partnera spoločnosti
SLOVITALY, spol. s r. o.), a preveriť vznik daňovej povinnosti z predmetnej služby, správca
dane vyzval daňový subjekt na preukázanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie september 2009 v lehote 15 dní. Daňový subjekt na výzvu reagoval
vyjadrením, z ktorého vyplýva, že získanými dôkazmi správca dane jednoznačne dokázal
dodanie búracích prác dodávateľom, kontrolovaným daňovým subjektom prostredníctvom
subdodávok v súlade so zmluvou o dielo č. 2008/2009 zo dňa 20. 08. 2009, ktoré boli
vyfakturované faktúrou č. 29090002 zo dňa 09. 10. 2009 v celkovej sume 462.171,55 €
vrátane DPH.
Správca dane vykonané dôkazy vyhodnotil osobitne a vo vzájomnej súvislosti a z nich
vyvodil záver, že považuje za nepreukázaný samotný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa
SLOVITALY, spol. s r. o. Keďže platiteľ žiadne nové, relevantné dôkazy, ktoré by mali vplyv
na výsledok zistenia správcom dane nepredložil, je prijatá služba v zmysle faktúry
č. 290900021 za nedostatočne preukázaná (platiteľ neuniesol dôkazné bremeno), a preto
správca dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. neuznal
odpočítanie dane.
Na základe kontrolných zistení správca dane, Daňový úrad Nové Zámky, vydal
dodatočný platobný výmer číslo: 631/230/71742/10/Šá zo dňa 29. 12. 2010, ktorým vyrubil
platiteľovi dane z pridanej hodnoty – žalobcovi, rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie september 2009 v celkovej sume 73 792,10 €.
Po podaní odvolania žalovaný napadnutým rozhodnutím
č. 1/224/9444-91290/2011/992117-r zo dňa 13. septembra 2011 dodatočný platobný výmer
správcu dane potvrdil...
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému
rozsudku Krajského súdu v Nitre po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho
a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. dospel k záveru, že
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch
napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku
rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.
Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi
a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré
ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (§ 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb.).
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo
najavo (§ 2 ods, 3 zákona č. 511/1992 Zb.).
Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy
skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.).
Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede
na na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane
v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo
zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú
alebo majú byť platiteľovi dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69
ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa
§ 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa
§ 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od
platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu Keďže
ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania,
preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1
zákona č. 511/1992 Zb.). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).
V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci
sp. zn. 2 Sžf/4/2009 z 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej
republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. 02. 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:
„Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.
v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z). Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom
uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane
z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento
nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene
a za zákonom stanovených podmienok.
Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností
a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane
z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.
Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane je, aby sa zdaniteľné plnenie
uskutočnilo a aby boli splnené vecné a časové podmienky na odpočítanie dane.
V administratívnom konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie dožiadaním, ohliadkou
miesta, výsluchom konateľov, svedkov, predložením listín, a pod.
V konaní neboli naplnené skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu
dane v zmysle výkladových princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci Iron Club sp. zn.
3 Sžf/1/2011 ASPI JUD 65295 SK. V uvedenom prípade bola predmetom zdaniteľného
plnenia dodávka tovarov. Prípad žalobcu sa odlišuje od judikovaného prípadu tým, že ide
o dodávku stavebných prác. Ide o službu, preto vždy musí aj zrejmé, kto službu poskytol
a táto skutočnosť by mala byť zaznamená aj v stavebnom denníku. Z dôvodu týchto
okolností dôkazné bremeno žalobcu nemožno presunúť na správcu tak, ako to bolo
v judikovanom prípade.
Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou
daňového subjektu. Vzhľadom na to má daňový subjekt ako platiteľ dane, možnosť obstarať
si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného
plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce
pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Odpočítanie dane nenastáva ex lege,
ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.), ktoré je
spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového
subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych
súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom
dane na uskutočnenie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie.
Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.
Podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona č. 222/2004 Z. z. sú
hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Odpočet
DPH si žalobca uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky
doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúre.
Žalobca neuniesol ani v administratívnom ani v súdnom konaní dôkazné bremeno
a nebolo možné súhlasiť ani s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol
žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Dôkazné bremeno
spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Aj keď faktúry
obsahujú po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť
skutočnosti na nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi.
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá pre
správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady
súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní
v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou
z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona
č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č 511/1992 Zb.), podľa
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej
podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky).
Záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v daňovom konaní ustálený
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotno-
právnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. V predmetných prípadoch žalobcovi
právo na odpočítanie dane (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH)
nevzniklo.
Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu
uvedenými v podanej žalobe a konštatoval, že postup správnych orgánov oboch stupňov bol
v súlade so zákonom. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným, ktorých úlohou pri
posudzovaní práva na odpočítanie DPH zo zdaniteľných obchodov deklarovaných
predloženými faktúrami je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým
subjektom, ale aj zistení, či sú preukázané skutočnosti na nich deklarované, bol podľa
názoru senátu odvolacieho súdu dostatočne preukázaný a v rozhodnutiach náležite
odôvodnený. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať
stanovisko.»
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že vo vzťahu k prvej námietke
sťažovateľky je právny záver najvyššieho súdu vyjadrený v odôvodnení napadnutého
rozsudku [založený na neunesení dôkazného bremena sťažovateľky týkajúceho
uskutočnenia zdaniteľného plnenia – búracích prác dodávateľom sťažovateľky (t. j. kto
v skutočnosti predmetné práce vykonal)] z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.
Vo vzťahu k druhej námietke, podľa ktorej najvyšší súd nerešpektoval
medzinárodnoprávny záväzok Slovenskej republiky rešpektovať úniové právo, keď o otázke
tohto práva rozhodol sám bez toho, aby konanie vo veci sťažovateľky prerušil a požiadal
Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežných otázkach, najvyšší súd
v napadnutom rozsudku najmä uviedol:
„Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti.
V rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 06. 2012 v spojených veciach C-80/11
a C-142/11 Súdny dvor uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom,
daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou
2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj
z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ už
rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo
zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok
z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb.s 1-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta
Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť
priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne okolnosti preukáže, že toto
právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel
a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).
Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie
požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho
rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti
na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc.
a spol. (C-409/04), Vlaamse Olimaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré
možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok
na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu
vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č C-80/11
a C-142/11.
Navyše, v súlade s článkom 273, prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty
môžu uložiť iné povinnosti ako uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné
na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom.
Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom
požadované doklady, a že správca dane nad rámec zákona prenášal na neho neprimerané
dôkazné bremeno V prípade týkajúceho sa žalobcu nebolo spochybnené dodanie služby
(búracích prác), ale nebolo preukázané, kto ich v skutočnosti vykonal.
Rozhodnutia žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované
náležitosti, neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania, žalovaný pri
hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy
hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo
najavo.“
Vo vzťahu k prvej, ale i druhej námietke sťažovateľky, ktoré súvisia s dôkazmi
vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný
súd poznamenáva, že správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Zohľadňujúc odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd nedospel k záveru, že by
argumentácia sťažovateľky [že ako daňový subjekt disponovala existenciou materiálneho
plnenia, faktúrou a prílohami, a popisom dodaných služieb od konkrétneho dodávateľa
(SLOVITALY spol. s r. o.), čím vyčerpala všetky vlastné povinnosti na splnenie dôkazného
bremena na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH a na preukázanie opaku znáša dôkazné
bremeno správca dane] bola v tejto súvislosti spôsobilá na to, aby na jej základe bolo možné
napadnutý rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný a neudržateľný. Navyše,
daňové orgány sa pri zisťovaní skutkového stavu veci riadili aj inými vykonanými dôkazmi.
V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery
vyjadrené v inom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2011 v obdobnej veci, ktorý
otázku dôkaznej povinnosti daňového subjektu posúdil odlišne ako v napadnutom rozsudku.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny
názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať
nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby
sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd
však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať
do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi
len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej
miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.
Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných
veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný
súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv, ak
v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom
odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS. 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu presvedčil, že
najvyšší súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami
uvedenými v sťažnosti, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska niet preto žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
vyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.
Ústavný súd na záver konštatuje, že dôvody, na ktorých je založený rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 107/2013 z 1. apríla 2014, sú zrozumiteľné a dostatočne
logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide o rozhodnutie, ktoré podľa
názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich
najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných myšlienkových postupoch
a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich
preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a ani postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, odmietol jej sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 107/2013 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2014
V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1
ústavy a práva vyplývajúceho z čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd zdôrazňuje, že
sťažovateľka namietala ich porušenie v priamej súvislosti s namietaným porušením
procesných práv, t. j. základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za okolností, keď ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu ani postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, nemohlo dôjsť
k porušeniu týchto práv, tak nemožno reálne uvažovať ani o porušení základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol aj túto
časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 107/2013 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2014
Sťažovateľka namieta tiež porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, ktorý má charakter
všeobecných ústavných princípov, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd
garantovaných ústavou. Posúdenie rešpektovania všeobecných ústavných princípov tvorí
vždy implicitnú súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy. V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade napadnutým
rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych
základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej
zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení ústavy, ktoré
majú charakter všeobecných ústavných princípov.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2016