Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 267/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť a , ,

zastúpených JUDr. Danicou Holováčovou, advokátska kancelária, Poštová 14, Košice,

pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. z 19. januára 2012 a postupom

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt

176/12-17 a takto

rozhodol:

1. Základné právo a na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ich právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ich

právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn.

z 19. januára 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. z 19. januára

2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnej prokuratúre Košice I na ďalšie konanie.

3. Okresná prokuratúra Košice I je p o v i n n á a

uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 332,50 € (slovom tristotridsaťdva

eur a päťdesiat centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Danice Holováčovej,

advokátska kancelária, Poštová 14, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľov n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra

2013 doručená sťažnosť a ,

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uzneseniami Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach ČVS: KRP-23/OEK-KE-

2009 z 19. novembra 2010 a 15. decembra 2011, uznesením Krajskej prokuratúry

v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. z 18. januára 2011,

uznesením Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“)

sp. zn. z 19. januára 2012 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaniach vedených pod sp. zn. IV/3 GPt

176/12-7, sp. zn. IV/6 GPt 176/12-14 a sp. zn. IV/6 GPt 176/12-17.

1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako poškodení podali

trestné oznámenie, na základe ktorého bolo príslušným vyšetrovateľom Policajného zboru

začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: KRP-23/OEK-KE-2009 z 19. novembra

2010 bolo trestné stíhanie podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zastavené

s odôvodnením, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.

O sťažnosti podanej proti uvedenému uzneseniu rozhodla krajská prokuratúra uznesením

sp. zn. 1/1 KPt 864/2010 z 18. januára 2011, ktorým sťažnosť sťažovateľov ako nedôvodnú

podľa zamietla.

Sťažovatelia predmetné uznesenie napadli „podnetom na zrušenie rozhodnutia

z prípravného konania“, na základe ktorého generálna prokuratúra po preskúmaní veci

uložila podriadenej prokuratúre pokyn podľa

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)

na zabezpečenie opätovného začatia trestného stíhania. K zastaveniu vedeného trestného

stíhania došlo opätovne na základe uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru

z 15. decembra 2011 s odôvodnením, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.

O sťažnosti podanej proti tomuto uzneseniu rozhodla okresná prokuratúra uznesením sp. zn.

z 19. januára 2012, ktorým sťažnosť sťažovateľov podľa § 193 ods. 1 písm. c)

ako nedôvodnú zamietla. „Podnet na zrušenie rozhodnutia

z prípravného konania“ z 30. januára 2012, ktorým sťažovatelia uznesenie okresnej

prokuratúry napadli, krajská prokuratúra listom sp. zn. 1/1 KPt 864/10 zo 4. apríla 2012 ako

nedôvodný odložila. Ďalší podnet sťažovateľov zo 7. mája 2012 generálna prokuratúra

posúdila ako opakovaný podnet a svojím listom č. k. -7 z 10. júla 2012

ho bez prijatia prokurátorských opatrení odložila. Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre

podali sťažovatelia tzv. ďalšie opakované podnety, prvý z 28. februára 2013 a druhý

z 20. augusta 2013, ktorými sťažovatelia opäť neuspeli, o čom boli listami generálnej

prokuratúry z 19. apríla 2013 a 26. augusta 2013 aj informovaní.

V sťažnosti sťažovatelia argumentujú:

«Sťažovateľ tvrdil a naďalej tvrdí, že kúpno-predajnú zmluvu na sumu

7.900.000,- Sk podpísal a aj jeho manželka. Výkladový pokladničný doklad ohľadne sumy

7.900.000,- Sk oni nepodpísali, s manželkou prevzali len sumu 1.900.000,- Sk, ktorú im

vyplatil zo s tým, že zbytok peňazí im mal byť

vyplatený po prepise rodinného domu. Svedok vypovedal, že v priestoroch

kancelárie bolo sťažovateľom (manželom ) vyplatených 7.900.000,- Sk

v hotovosti, bola o tom spísaná kúpno-predajná zmluva a príjmový doklad.

Uznesením vyšetrovateľky KR PZ zo dňa 21.12.2009 ČVS: KRP-23/OEK-KE-2009

bol do konania pribratý Ústav súdneho inžinierstva ŽU v Žiline, sekcia kriminalistických

expertíz, detašované pracovisko Bratislava na podanie znaleckého posudku z odporu

písmoznalectva, odvetvia ručného písma. Predmetom skúmania boli sporné podpisy

sťažovateľov (manželov ) nachádzajúce sa na originály písomnosti Výdavkový

pokladničný doklad bez čísla zo dňa 25.10.2007 vystavený na sumu

7.900.000,- Sk. Záver znaleckého posudku bol taký, že pri analýze sporných podpisov neboli

zistené žiadne znaky nasvedčujúce falšovaniu podpisov.

Sťažovatelia tvrdili, že doklad na sumu 7.900.000,- Sk nepodpísali, ale na sumu

1.900.000,-Sk áno. Práve tu je súlad medzi výpoveďou sťažovateľov a znaleckým posudkom.

Znalecký ústav priberal orgán činný v trestnom konaní a tento upozornil orgán činný

v trestnom konaní pri skúmaní spornej písomnosti ako celok, že zistil nesprávne znenie

sedemmilión (správne znenie by malo byť miliónov), (ďalej zistil pohyby v písme S,

pri číslovke 7 v sume 7.900.000,- Sk.

Z tohto znaleckého posudku vyšli najavo podstatné skutočnosti, ktoré potvrdili to,

že sa jedná o manipuláciu pri slove sedemmilión deväťstotisíc a to pri písmene „S“, v slove

milión a pri číslovke 7. Už na prvý pohľad aj laikovi je zrejmé, že je nesprávne uvedené

milión, lebo malo byť miliónov, nevydarené dopisovanie S z 1-ky a z písmena „J“ dopísané

na „S“. Aj pri číselnom vyjadrení sumy 7.900.000,- Sk je voľným okom viditeľné, že suma

1.900.000,- Sk je prepisovaná 7.900.000,- Sk, teda číslica 1 na číslicu 7.

Tieto podstatné skutočnosti zodpovedajú tvrdeniam sťažovateľov.

K predmetnému výdavkovému dokladu vypovedala , že ona nič

nepozmeňovala a mohla urobiť chybu, keď použila slovo milión namiesto miliónov.

Nemožno prehliadať, že výdavkový doklad nespĺňa podstatné náležitosti, chýba údaj

o tom, kto ho vyhotovil, schválil a zaúčtovanie pod poradovým číslom.

Napriek tomu vyšetrovateľ PZ uznesením zo dňa 19.11.2010 trestné stíhanie zastavil

s tým, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.

Krajský prokurátor v Košiciach, prokurátor krajskej prokuratúry

uznesením zo dňa 18.01.2011 zamietol sťažnosť sťažovateľov a

pod sp. zn. .

O tom, že krajský prokurátor rozhodol predčasne a nezákonne svedčí to,

že Generálny prokurátor SR rozhodnutím pod č. IV/6/GPt7/l 1 uznesenie vyšetrovateľky KR

PZ v Košiciach zo dňa 19.11.2010 o zastavení trestného stíhania v spojení s uznesením

prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 18.01.2011 o zamietnutí sťažnosti

poškodených zrušil, lebo bolo vydané predčasne a pre rozpory vyplývajúce z dokazovania.

Po tomto pokyne generálneho prokurátora SR vyšetrovateľka PZ opätovne začala

dňa 9. mája 2011 trestné stíhanie, pribrala do konania KÚ PZ ako znalca z odboru

kriminalistiky, odvetvia grafickej diagnostiky na podanie znaleckého posudku. Úlohou

znaleckého posudku bolo posúdiť, či vo výdavkovom pokladničnom doklade došlo

k odstraňovaniu, prepisovaniu a neoprávnenému zásahu.

Záver posudku je taký, že preskúmaním výdavkového pokladničného dokladu neboli

zistené stopy po ich odstraňovaní a následnom prepisovaní. Metódami a prostriedkami

grafickej diagnostiky však nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, že došlo k neoprávnenému

zásahu spočívajúcemu v dopisovaní zápisov, resp. ich segmentov do kolónok pokladničného

dokladu.

Podstatou je teda to, že Kriminalistický a expertízny ústav PZ Bratislava, odvetvia

grafickej diagnostiky ani nemohol úlohu danú zadávateľom splniť.

Právny zástupca sťažovateľov , nevyvrátil a ani nepotvrdil

tvrdenie sťažovateľov, či na doklade, ktorý oni dostali od bola

napísaná suma 7.900.000,- Sk alebo 1.900.000,- Sk, lebo si nepamätal, doklad, ktorý mu

poškodení dali už nemá, a nepamätal si na neho.

, spracovateľka znaleckého posudku iba povedala,

že pri podávaní znaleckého posudku originál dokladu mala.

Sťažovateľom je jasné, že úlohou oboch znaleckých posudkov nebolo zodpovedanie

rovnakej otázky. Napriek tomu prvý znalecký posudok bez zásahu sťažovateľov upozornil

orgán činný v trestnom konaní na zásah vo výdavkovom pokladničnom doklade, druhý

znalecký posudok nemohol úlohu splniť.

Napriek tomu vyšetrovateľka PZ uznesením zo dňa 15.12.2011 za takto neúplné

zisteného skutkového stavu veci znovu trestné stíhanie zastavila, lebo je nepochybné, že sa

nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.

Okresný prokurátor Košice I. pod sp. zn. zo dňa 19.01.2012 sťažnosť

sťažovateľov proti uzneseniu zo dňa 15.12.2011 o zastavení trestného stíhania zamietol.

Nemožno sa uspokojiť s takýmito rozhodnutiami, keď v žiadnom prípade orgány

činné v trestnom konaní nemohli na základe týchto dvoch skupín dôkazov a znaleckých

posudkov uzavrieť trestnú vec tak, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie

trestné stíhanie.

Vyšetrovateľka a dozorujúci prokurátor mali ďalej dôkazmi zisťovať skutkový stav

veci, konkrétne pribrať do konania znalca, ktorý by vedel splniť úlohu a zodpovedať otázku,

či vo výdavkovom pokladničnom doklade zo dňa 25.10.2007 boli dopisované, prepisované

a pozmeňované údaje. Ďalej sťažovatelia preukázali, že sumu, ktorú prevzali od

, t.j. 1.900.000,- Sk aj ihneď zaplatili , ale

nevedelo predložiť doklad o zaúčtovaní sumy 7.900.000,- Sk, odkiaľ tú sumu

mali. Bolo potrebné vyžiadať z príslušného daňového úradu daňové priznanie

, ktoré by potvrdilo, že robili pohyb so sumou 7.900.000,- Sk, lebo

ani výdavkový doklad neobsahuje podstatný údaj, pod akým poradovým číslom bola

zaúčtovaná položka. Zatiaľ vo veci vykonané dôkazy viac nasvedčujú tvrdeniu sťažovateľov

ako realitnej kancelárie.

Nemožno súhlasiť ani s tým, že podvodný úmysel už pri uzatváraní kúpno-predajnej

zmluvy musí byť preukázaný a v danom prípade tomu tak nie je, čo tvrdia orgány činné

v trestnom konaní, lebo práve naopak, keby sa spoľahlivo zistil skutkový stav veci, bol by

preukázaný, ale určite nemožno v tomto štádiu povedať, že je nepochybné, že sa skutok

nestal.

Bolo porušené naše právo na spravodlivé a zákonné prejednanie našej veci,

o to viac, že až neskôr dňa 13.04.2012 sme sa dozvedeli, že prokurátor Krajskej

prokuratúry v Košiciach je v blízkom príbuzenskom vzťahu s

, ktorý zastupuje (je strýko jeho

manželky).

Námietku zaujatosti poškodení oznámili dňa 17.04.2012 Krajskej prokuratúre

v Košiciach, avšak to už bolo po právoplatnom zastavení trestného stíhania, a odložení

podnetu prokurátorom Krajskej prokuratúry v Košiciach .

Aj dozorujúci prokurátor KP Košice mal povinnosť

bezodkladne oznámiť svoju zaujatosť a žiadať, aby bol z vykonávania úkonov trestného

konania vylúčený, lebo na základe blízkeho príbuzenského vzťahu ku právnemu zástupcovi

možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci a k osobám, ktorých sa úkon priamo týka. Námietku zaujatosti je

strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Poškodení

sa o dôvodoch vylúčenia dozvedeli až dňa 13.04.2012, ale dozorujúci prokurátor

o svojej zaujatosti a následnej pochybnosti o jeho nezaujatosti vedel

od začiatku.

Už v postupe, kedy vstupoval do trestného konania krajský prokurátor

, keďže podnet vybavuje nadriadený prokurátor, možno mať pochybnosti

o nezaujatosti prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach .

Úkon, ktorý vykonala osoba, ktorá mala byť vylúčená, nemôže byť podkladom

na rozhodnutie v trestnom konaní a pritom nešlo o neodkladný úkon alebo neopakovateľný

úkon.

Orgány činné v trestnom konaní môžu trestné stíhanie zastaviť, len keď je

nepochybné, že sa skutok nestal a v danom prípade tomu tak nie je. Iná je už pozícia súdu,

kde postačuje pre oslobodenie nedostatok dôkazov.

Rozhodnutiam okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry ako aj generálnej

prokuratúry sťažovatelia vytýkajú nepreskúmateľnosť týchto rozhodnutí z dôvodu

nedostatočného odôvodnenia. To, že právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého procesu (trestného aj súdneho) jednoznačne vyplýva

z ustálenej judikatúry ESĽP. Ústavný súd SR už vyslovil, že súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takémuto uplatneniu. Podľa nášho názoru sa prokuratúry dostatočne

nevysporiadali so všetkými dôležitými otázkami, ktorý vyvstali v trestnom konaní

a dostatočne nezodpovedali na všetky relevantné otázky, odôvodňujúce ich rozhodnutia.

Rozhodnutiami okresnej ako aj krajskej prokuratúry došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces.

Sťažovatelia zdôrazňujú, že generálna ako aj krajská prokuratúra ich podnet

vybavila formálne bez akéhokoľvek prešetrenia okolností rozhodujúcich v tom, či došlo

k porušeniu zákona. Oznámenie generálnej prokuratúry a krajskej prokuratúry o odložení

podnetu, ako aj opakovaného podnetu boli sťažovateľom doručené bež akéhokoľvek

odôvodnenia.»

V závere sťažnosti sťažovatelia zdôrazňujú svoje stanovisko, že podľa nich

na zastavenie trestného stíhania podmienky zásadne splnené neboli, pretože podľa ich

názoru nie je nepochybné, že sa skutok nestal, a to už len z toho dôvodu, že aj bežným

laickým skúmaním je viditeľné a zrejmé, že sporný výdavkový pokladničný doklad bol

pozmeňovaný dopisovaním, keď zo sumy 1 900 000 Sk bola vytvorená suma 7 900 000 Sk,

ktorú skutočnosť môže podľa sťažovateľov potvrdiť relevantné znalecké skúmanie,

ako aj podporné dôkazy, ktoré napriek ich návrhom v rámci trestného konania vykonané

neboli.

Sťažovatelia v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti uzatvárajú argumentáciu

poukazom na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej im z podania trestného oznámenia

síce nevyplýva subjektívne právo na trestné stíhanie, ale im prislúcha právo, aby orgány

činné v trestnom konaní venovali ich trestnému oznámeniu pozornosť zodpovedajúcu

svojim zákonným povinnostiam (pozri rozhodnutie sp. zn. ).

2. Ústavný súd uznesením č. k. -18 z 24. apríla 2014 prijal

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie

konanie v časti smerujúcej voči uzneseniu okresnej prokuratúry sp. zn.

z 19. januára 2012 a voči postupu generálnej prokuratúry v konaní vedenom

pod sp. zn. IV/6 GPt 176/12-17. Vo zvyšnej časti sťažnosti odmietol.

3. Generálna prokuratúra vo svojom vyjadrení predloženom ústavnému súdu

23. júna 2014 predostrela podrobný popis skutkového stavu vyšetrovanej veci

a s tým súvisiaci proces dokazovania vykonaný orgánmi činnými v trestnom konaní, a tiež

svoje stanovisko k zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní vo veci

sťažovateľov.

Podľa vyjadrenia generálnej prokuratúry bolo dotknuté trestné stíhanie začaté

uznesením príslušného vyšetrovateľa Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ“)

z 26. marca 2009, a to pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného

zákona, ku ktorému malo dôjsť v rámci dohodnutého predaja nehnuteľnosti sťažovateľov,

keď podľa obsahu uzavretej kúpnej zmluvy mal kupujúci – špecifikovaná realitná

spoločnosť – zaplatiť sťažovateľom dohodnutú kúpnu cenu 7 900 000 Sk už pri podpise

zmluvy, avšak podľa tvrdenia sťažovateľov im bola pri podpise zmluvy v skutočnosti

vyplatená iba suma 1 900 000 Sk, kde, čo sa týka úhrady zvyšnej čiastky, bola uzavretá

ústna dohoda, že bude sťažovateľom vyplatená až po odpredaji nehnuteľnosti realitnou

spoločnosťou, pričom však neskôr poverený zástupca realitnej spoločnosti ústnu dohodu

o vyplatení zvyšnej časti kúpnej ceny poprel a odmietol zvyšok sumy sťažovateľom

vyplatiť.

Vypočutí svedkovia (zamestnanci realitnej spoločnosti) mali v rámci vykonávaného

vyšetrovania potvrdiť prevzatie celej kúpnej ceny sťažovateľmi, keď mali byť títo

zamestnanci prítomní pri jej prepočítavaní, odovzdaní a potvrdení jej prevzatia

vlastnoručným podpisom sťažovateľov na výdavkovom pokladničnom doklade.

V priebehu vyšetrovania sťažovatelia spochybnili pravosť svojich podpisov

na predmetnom výdavkovom pokladničnom doklade a z uvedeného dôvodu bol do konania

pribratý Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline na účel podania znaleckého

posudku z odboru písmoznalectva, odvetvie ručné písmo. Znalecké skúmanie, ktorému bol

podrobený sporný výdavkový pokladničný doklad, vydaný pre tieto účely konateľom

realitnej spoločnosti, potvrdilo pravosť podpisov sťažovateľov na tejto písomnosti, zároveň

však podľa názoru generálnej prokuratúry upozornilo na „pravdepodobnosť pozmeňovania,

prepisovania a dopisovania písmen a číslic na spornej písomnosti“, kde súčasne odporučilo

kvalifikované preverenie uvedených skutočností znalcami Kriminalistického a expertízneho

ústavu Policajného zboru, odvetvia grafickej diagnostiky v Bratislave. Následne vypočutá

pracovníčka realitnej spoločnosti však poprela, že by na predmetnej písomnosti vykonávala

takéto úpravy jej obsahu.

Uznesením vyšetrovateľa bolo 19. novembra 2010 trestné stíhanie zastavené

s odôvodnením, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Tento záver bol

odôvodnený výpoveďami svedkov a obsahom listinných podkladov, ktoré mali dokazovať,

že sťažovatelia prevzatie celej kúpnej ceny výslovne deklarovali v podpísanej kúpnej

zmluve a v čestnom vyhlásení, pričom bola potvrdená pravosť ich podpisov na výdavkovom

pokladničnom doklade, ktorý mal rovnako deklarovať prevzatie celej sumy 7 900 000 Sk.

Sťažnosť sťažovateľov podaná proti predmetnému uzneseniu bola síce zamietnutá

uznesením krajskej prokuratúry z 18. januára 2011, avšak na základe podaného podnetu

sťažovateľov skonštatovala generálna prokuratúra „predčasnosť“ zastavenia trestného

stíhania a podľa pokynov príslušného dozorujúceho prokurátora bolo uznesením

vyšetrovateľa z 9. mája 2011 opätovne začaté trestné stíhanie a pre účely znaleckého

skúmania – zistenia „pravdepodobnosti, resp. možného dodatočného pozmenenia

(prepisovania, dopisovania písmen a číslic) obsahu spornej písomnosti“ pribratý

Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru v Bratislave, odbor kriminalistika,

odvetvie grafická diagnostika. Na uvedené účely mala byť konateľom realitnej spoločnosti

opätovne dobrovoľne vydaná sporná písomnosť, pričom k vydaniu kópie predmetného

pokladničného dokladu boli vyzvaní aj sťažovatelia. Sťažovatelia však požadovanú kópiu

orgánom činným v trestnom konaní nepredložili. V tejto súvislosti bol vypočutý bývalý

splnomocnený zástupca sťažovateľov, ktorý uviedol, že po ukončení zastupovania

sťažovateľov im vrátil všetky listinné materiály týkajúce sa predmetnej veci, pričom

nevedel uviesť, či sa medzi nimi nachádzala aj kópia spomínaného pokladničného dokladu.

Uviedol tiež, že medzi dokumentmi, ktoré v rámci trestného konania predkladal pre účely

vyhotovenia grafologického posudku vyšetrovateľovi, spomínaná kópia nebola, keďže

podľa jeho vyjadrenia „pri grafológii sa vyžaduje len originál písomností, a teda kópia

predmetného dokladu predkladaná nebola“.

Znalecký posudok, ktorý bol pribratým vypracovaný, obsahoval záver,

že preskúmaním predloženého výdavkového pokladničného dokladu z hľadiska

neoprávneného zásahu do zápisov údajov v kolónkach neboli zistené stopy po ich

odstraňovaní a následnom prepisovaní. Sťažovatelia po vypracovaní tohto znaleckého

posudku spochybnili totožnosť spornej písomnosti predloženej na skúmanie.

K vypracovanému posudku bola preto vypočutá znalkyňa, ktorá uviedla, že metódami

a prostriedkami grafickej diagnostiky nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, že došlo

k neoprávnenému zásahu spočívajúcemu v dopisovaní zápisov, resp. ich segmentov

do kolónok predmetného výdavkového pokladničného dokladu, pričom poznamenala,

„že túto skutočnosť nie je možné skúmať iným odvetvím ako odvetvím grafickej diagnostiky

na oddelení skúmania dokumentov Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného

zboru v Bratislave“. Znalkyňa tiež potvrdila, že predmetom skúmania bol originál spornej

písomnosti, nie jej kópia.

Generálna prokuratúra na tomto mieste vo svojom stanovisku predloženom

ústavnému súdu zdôraznila, že oba v trestnom konaní vyhotovené znalecké posudky „nie je

možné posudzovať ako dva rovnaké znalecké posudky s rozdielnymi závermi a na základe

uvedeného vyvodzovať pochybnosti o konaní vyšetrovateľky Policajného zboru spočívajúce

v predložení dvoch rozdielnych predmetných písomností, pretože sa jedná o znalecké

posudky s rôznym zameraním. V prvom prípade išlo o grafologické skúmanie pravosti

podpisov, v závere ktorého bola vyslovená pravdepodobnosť pozmeňovania, prepisovania

a dopisovania písmen a číslic na spornej písomnosti, ku ktorému sa v druhom prípade

kvalifikovane vyjadrili znalci z Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru

v Bratislave, odvetvie grafická diagnostika.“. Po vyhotovení znaleckého posudku z odboru

grafickej diagnostiky bolo trestné stíhanie uznesením vyšetrovateľa z 15. decembra 2011

znovu zastavené s odôvodnením, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.

Generálna prokuratúra bola toho názoru, že v rámci jednotlivých sťažovateľmi

podaných podnetov o preskúmanie zákonnosti postupu príslušných orgánov činných

v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci sťažovateľov reagovala na všetky relevantné

skutočnosti majúce vplyv na skutkové a právne posúdenie veci, kde bola osobitná pozornosť

venovaná znaleckému posudku z odboru grafickej diagnostiky, ktorého závery podľa názoru

generálnej prokuratúry preukázali, že podozrenia z pozmeňovania, prepisovania

a dopisovania číslic a písmen v spornej písomnosti vyslovené predchádzajúcim posudkom

znalcov z odboru písmoznalectva, sa nepotvrdili. Generálna prokuratúra sa tak stotožnila

so správnosťou postupu a skutkových záverov prijatých vyšetrovateľom tvoriacich oporu

záveru, že sa vyšetrovaný skutok nestal, keďže pozmeňovanie výdavkového pokladničného

dokladu o prevzatí kúpnej ceny sťažovateľmi nebolo potvrdené, pričom zároveň prevzatie

plnej výšky kúpnej ceny potvrdili výsluchy svedkov – zamestnancov realitnej spoločnosti

a tiež „zápisy v účtovníctve“ tejto spoločnosti.

Na základe uvedeného generálna prokuratúra v závere stanoviska prezentovala svoj

názor, že k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov nedošlo.

4. Okresná prokuratúra vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 9. júna

2014 prezentovala v podstate identické argumenty o regulárnosti postupu orgánov činných

v trestnom konaní v trestnej veci sťažovateľov. Súčasťou obsahu stanoviska okresnej

prokuratúry a generálnej prokuratúry bol aj súhlas s upustením od ústneho pojednávania

vo veci samej.

5. Vo vyjadrení k predmetným stanoviskám okresnej prokuratúry a generálnej

prokuratúry právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 17. júla

2014 uviedla, že zotrváva na dôvodoch podanej sťažnosti, a zároveň oznámila,

že sťažovatelia súhlasia s upustením od ústneho pojednávania v ich veci.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Nie je úlohou ústavného súdu hľadať optimálny postup orgánov činných v trestnom

konaní, pretože sám nie je orgánom činným v trestnom konaní, nie je ani týmto orgánom

nadriadený a nemôže ich nahrádzať v činnosti a určovať, aký postup v konaní trestná vec

sťažovateľov vyžadovala, ale jeho úlohou je zhodnotiť stav ochrany ľudských práv

v konkrétnom prípade a aj posúdiť, či konanie zabezpečuje ochranu základných práv

().

Ústavný súd teda zisťuje, či postup orgánov prokuratúry bol taký, aby poskytol

sťažovateľom ochranu ich práv spočívajúcu v účinnom vyšetrení relevantných okolností

veci, s ktorou sa na orgány činné v trestnom konaní obrátili. Nie vždy sa podarí odhaliť

páchateľa trestného činu, ale orgány činné v trestnom konaní a predovšetkým prokuratúra

musia využijúc všetky základné možnosti vyvinúť reálne úsilie na ich odhalenie. Pokiaľ tak

nepostupujú a vykonávajú formálne úkony, a to i vo veľkom počte, alebo nezabezpečia

vykonanie úkonov, ktorých potreba je v okolnostiach prípadu zjavná, tak tým porušujú

práva podľa a podľa charakteru vyšetrovaného trestného činu i ďalšie

práva obete trestného činu ().

Iným orgánom Slovenskej republiky v zmysle citovaného je

vo veci ochrany poškodených v trestnom konaní aj prokuratúra, čo vyplýva z ustanovenia

§ 3 ods. 1 zákona prokuratúre, podľa ktorého prokuratúra chráni práva a zákonom chránené

záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre je povinnosťou prokuratúry v rozsahu svojej

pôsobnosti vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušenia zákonnosti,

na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie

zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná

využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila

dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb a štátu.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že podstatou základného práva

na inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k takému orgánu a tomu

zodpovedajúca povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných

princípov upravených v druhej hlave siedmom oddiele .

Obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa

v spojení s je, že tejto ochrany sa možno domáhať len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú.

Právna ochrana poskytovaná policajtom a prokurátorom (§ 10 ods. 1 Trestného

poriadku) v prípravnom konaní ako fáze trestného konania osobe, ktorá podala trestné

oznámenie a označila sa za poškodenú tvrdeným trestným činom, je práve s ohľadom

na vzťah a podstatne determinovaná legálnym

konceptom prípravného konania v trestnom konaní ako celku.

Z právnej úpravy prípravného konania jednoznačne vyplýva, že jeho cieľom je

dôkladné vyšetrenie skutkov dôvodne vzbudzujúcich podozrenie z naplnenia skutkovej

podstaty niektorého z trestných činov. Súčasne však s ohľadom na skutočnosť, že len súd

rozhoduje o vine a treste za trestné činy ( ), možno prípravné konanie

ako súčasť predsúdneho konania (druhá časť ) vnímať aj ako „filter“

pre rozhodovaciu činnosť súdov v konaní podľa . Inými slovami,

do štádia súdneho konania (tretia časť ) sa majú dostať všetky tie trestné

veci, pri ktorých nebola možnosť uplatnenia trestnoprávnej zodpovednosti vo fáze

vyšetrovania bez pochybností vylúčená.

Dôkazom identifikovanej koncepcie prípravného konania je okrem mnohých ďalších

ustanovení i dôvod zastavenia trestného stíhania uplatnený v konaní

o trestnom oznámení sťažovateľov. Podľa totiž je

totiž potrebné zastaviť trestné stíhanie len vtedy, ak je nepochybné, že sa nestal skutok,

pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Nemôže teda existovať pochybnosť o tom,

že vyšetrovaný skutkový dej neprebehol tak, ako bol vymedzený v uznesení o začatí

trestného stíhania.

Popísaná konfigurácia prípravného konania, ktorú zákonodarca všeobecne záväzným

spôsobom do inkorporoval, vytvára podľa názoru ústavného súdu

aj rámce „inej“ právnej ochrany ( ) poskytovanej sťažovateľom, ktorí sa

označili za poškodených trestným činom podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného

zákona. Akokoľvek sa totiž môže prima facie javiť, že problematika trestnej zodpovednosti

je dominantne modelovaná hmotným trestnoprávnym vzťahom medzi štátom a páchateľom

trestného činu, v rozhodovacom procese o trestnom čine nemožno pozíciu poškodeného

degradovať na úroveň akéhosi pomocného faktoru, ktorého význam spočíva iba v tom, aby

do procesu objasňovania trestného činu a zisťovania jeho páchateľa priniesol relevantné

skutkové poznatky. V trestnom konaní možno podľa vôle zákonodarcu rozhodnúť aj

o nároku poškodeného na náhradu škody, a tým sa subjekt, ktorý je nositeľom tohto nároku,

stáva integrálnou súčasťou pojmu „subjekt trestného konania“ (§ 10 ods. 11 Trestného

poriadku) a v nadväznosti na to v štádiu súdneho konania i jeho stranou. Všetky uvedené

zákonné determinanty postavenia poškodeného v trestnom konaní vytvárajú zároveň

podstatnú obsahovú náplň jeho základného práva, ktoré mu zaručuje .

K namietanému uzneseniu okresnej prokuratúry sp. zn.

z 19. januára 2012

Ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti ( ),

pri uplatnení svojej právomoci podľa nemôže materiálne nahrádzať

hodnotenie dôkazov vykonané v individuálne orientovanom právno-aplikačnom procese

inými orgánmi verejnej moci, ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze

ústavnej regulácie. Tomu zodpovedá aj stabilne judikovaný právny názor,

podľa ktorého skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , ). Bez akýchkoľvek pochybností je tento záver

použiteľný aj na vzťah ústavného súdu k iným orgánom verejnej moci, teda aj k orgánom

prokuratúry.

A contrario teda ústavný súd výnimočne, za splnenia podmienok uvedených

v judikatúre citovanej v predchádzajúcom odseku môže skutkové závery a im

predchádzajúci proces objasňovania skutkového stavu podrobiť svojej právomoci

podľa , avšak výlučne v rovine kasačného prieskumu, nie v podobe

nahrádzania vlastnými skutkovými závermi. Inak by ústavný súd v konaní o tzv. ústavnej

sťažnosti nerešpektoval svoju nielen inštitucionálnu, ale aj kompetenčnú oddelenosť

od iných orgánov verejnej moci.

V popísaných rámcoch sa ústavný súd zameral na proces objasňovania skutkového

stavu veci pri prejednávaní trestného oznámenia sťažovateľov a pri rozhodovaní o ňom.

Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita trestného konania sa totiž podstatným spôsobom

prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcimi orgánmi činnými v trestnom konaní

i všeobecnými súdmi, ktoré musí zodpovedať . Uvedené

ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu

nevytvára konajúcim orgánom verejnej moci priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie

dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom

v trestnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho rozhodnutia

so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

podľa , lebo svojvôľa konajúceho orgánu verejnej moci je hrubým

narušením spravodlivostnej kvality a objektivity rozhodovania v trestnom konaní.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa totiž musí prejaviť aj vo využití všetkých

dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie

(m. m. , ).

Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces prebiehajúci v mysli rozhodcu

(orgánu činného v trestnom konaní alebo sudcu). Preto na účel zabezpečenia jeho

kontrolovateľnosti vyžaduje zákon v , aby orgán činný

v trestnom konaní v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol najmä skutočnosti, ktoré sa

považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa

spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe

podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.

1. Pri preverovaní trestného oznámenia sťažovateľov, ktoré viedlo k začatiu trestného

stíhania, bolo dokazovanie realizované svedeckými výpoveďami, listinnými dôkazmi

a znaleckým dokazovaním. Prvé zastavenie trestného stíhania bolo zvrátené pokynom

generálnej prokuratúry založeným na závere, podľa ktorého „v priebehu trestného stíhania

nebol náležite zistený skutkový stav vec v zmysle zásady uvedenej v § 2 ods. 10 Trestného

poriadku... Z výsledkov dokazovania vykonaného v priebehu trestného stíhania vyplývajú

také rozpory, ktoré by mali byť odstránené ešte pred vydaním meritórneho rozhodnutia,

pretože môžu mať podstatný vplyv na posúdenie veci.“. Porušenie § 2 ods. 10 Trestného

poriadku v predmetnej veci si podľa zdôvodnenia opatrenia generálnej prokuratúry, ktorým

bol vydaný príkaz opätovne začať trestné stíhanie, vyžiadalo odstránenie rozporov

vo výpovediach svedkov ( a ), ale aj ďalšie znalecké

dokazovanie „za účelom zistenia možného dodatočného pozmenenia obsahu predmetnej

písomnosti“ (výdavkový pokladničný doklad, pozn., č. l. 312 – 314 vyžiadaného

vyšetrovacieho spisu).

Posudzované trestné konanie sa vyznačovalo tým, že v jeho priebehu vyšla najavo

dôkazná relevancia výdavkového pokladničného dokladu vystaveného spoločnosťou

, a podpísaného sťažovateľmi. Uvedený doklad bol dôležitým listinným

dôkazom pri objasňovaní skutkového stavu veci, a to jednak na podklade výpovedí

sťažovateľov, ale aj v dôsledku v poradí prvého znaleckého posudku, podľa ktorého

„niektoré zápisy vykazujú znaky nespontánneho rukopisu“ (pričom znalecký posudok

následne celkom konkrétne identifikoval takéto zápisy; tie sa týkali práve číselného zápisu

o zaplatenej sume, ako aj textového zápisu slovne popisujúceho vyplatenú sumu).

Za daných okolností bolo správne, že orgán činný v trestnom konaní vyžiadal

po opätovnom začatí trestného stíhania ďalší znalecký posudok, ktorého predmetom mal

byť sporný výdavkový pokladničný doklad. Znalecká úloha spočívala v overení, „či

v rukou písaných zápisoch došlo k pozmeňovaniu ich pôvodného znenia“ (č. l. 343

vyšetrovacieho spisu). V poradí druhý znalecký posudok na zadanú úlohu odpovedal tak, že

„Preskúmaním výdavkového pokladničného dokladu z hľadiska neoprávneného zásahu do

zápisu v kolónkach neboli zistené stopy po ich odstraňovaní a následnom prepisovaní.

Metódami a prostriedkami grafickej diagnostiky však nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, že

došlo k neoprávnenému zásahu spočívajúcemu v dopisovaní zápisov resp. ich segmentov

do kolónok pokladničného dokladu.“ (č. l. 346 vyšetrovacieho spisu).

Na podklade citovaných záverov potom došlo opätovne k zastaveniu trestného

stíhania, pretože podľa názoru vyšetrovateľky bolo „nepochybné, že sa nestal skutok,

pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.“ (č. l. 393 vyšetrovacieho spisu). V odôvodnení

uznesenia o zastavení trestného stíhania konštatovala, že „ani po opätovnom začatí

trestného stíhania... sa nepodarilo zistiť skutočnosti podporujúce tvrdenia poškodených

osôb. Z kriminalisticko-expertízneho skúmania vykonaného KEÚ PZ v Bratislave vyplynul

záver, že preskúmaním výdavkového pokladničného dokladu z hľadiska neoprávneného

zásahu do zápisov v kolónkach neboli zistené stopy po ich odstraňovaní a následnom

prepisovaní.“. Vzájomnú súvislosť oboch znaleckých posudkov vyhodnotila vyšetrovateľka

tak, že „v prvom prípade išlo o grafologické skúmanie pravosti podpisov, v závere

ktorého bola vyslovená pravdepodobnosť pozmeňovania, prepisovania a dopisovania

písmen a číslic na spornej písomnosti, ku ktorému sa kvalifikovane vyjadrili znalci z KEÚ

PZ Bratislava, z odboru kriminalistiky, odvetvia grafická diagnostika.“. Následne

prokurátor okresnej prokuratúry v uznesení o zamietnutí sťažnosti sťažovateľov uviedol,

že „identickosť uvedených písomných dokladov (kúpna zmluva a výdavkový pokladničný

doklad, pozn.) a pravosť podpisov oboch poškodených na nich, bola následne

objektivizovaná jednak znaleckým posudkom z odboru písmoznalectva,... a jednak

znaleckým posudkom z odboru kriminalistiky...“.

Podľa názoru ústavného súdu sú citované závery orgánov činných v trestnom konaní

z hľadiska požiadaviek základného práva na inú právnu ochranu sťažovateľov

neakceptovateľné.

Obsah prvého znaleckého posudku bez akýchkoľvek pochybností vyvracia záver

vyšetrovateľky, podľa ktorého z neho vyplýva „pravdepodobnosť“ pozmeňovania obsahu

výdavkového pokladničného dokladu. Znalec, ktorý vypracoval prvý znalecký posudok

na podklade dôkladnej a podrobne graficky dokumentovanej odbornej analýzy (strany 9, 10,

49 – 51 znaleckého posudku), výslovne konštatoval, že „textový zápis je z pravopisného

hľadiska nesprávny“, „niektoré zápisy vykazujú znaky nespontánneho rukopisu“,

«vo vrchnej časti písmena „S“ a v písmene „m“ je prerušený písací pohyb», «v číselnom

zápise sumy Sk 7. 900 000,- vo vrchnej časti číslici „7“ je písací pohyb prerušený na dvoch

miestach». Citované výroky nie sú vyjadrením pravdepodobnosti, ako to vyhodnotila

vyšetrovateľka, ale zreteľným konštatovaním faktu. Prokurátor okresnej prokuratúry

pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov uvedené závery úplne dôkladne nevyhodnotil.

Ústavný súd považuje za potrebné sa na tomto mieste znovu obrátiť k svojej stabilnej

judikatúre, podľa ktorej nenahrádza hodnotenie dôkazov a z neho plynúce skutkové závery

orgánov verejnej moci, ktorých rozhodnutia a postupy preskúmava. Súčasne by však

rezignoval na úlohu zverenú mu ústavodarcom v (ochrana základných

práv sťažovateľov), ak by ignoroval skutočnosť, že citované závery znaleckého posudku sa

dotýkajú práve tých častí rukou písaných údajov na výdavkovom pokladničnom doklade,

na ktorých bolo založené sťažovateľmi tvrdené poškodenie trestným činom.

Za problémové z ústavného hľadiska považuje ústavný súd aj hodnotenie oboch

znaleckých posudkov v ich vzájomnej súvislosti. Je potrebné pripomenúť, že druhý

znalecký posudok zadanú znaleckú úlohu nezodpovedal. Jeho záverom síce bolo,

že „Preskúmaním výdavkového pokladničného dokladu z hľadiska neoprávneného zásahu

do zápisu v kolónkach neboli zistené stopy po ich odstraňovaní a následnom prepisovaní“,

vzápätí však znalec vysvetľuje, že takéto stopy zistené neboli, lebo „Metódami

a prostriedkami grafickej diagnostiky však nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, že došlo

k neoprávnenému zásahu spočívajúcemu v dopisovaní zápisov resp. ich segmentov

do kolónok pokladničného dokladu.“.

Hodnotenie vzájomnej súvislosti oboch znaleckých posudkov zo strany orgánov

činných v trestnom konaní je poznačené silným formalizmom. Ústavný súd zdôrazňuje,

že znalecký posudok je dôkazný prostriedok, ktorý je objektom hodnotenia zo strany

konajúceho orgánu tak, ako aj iné dôkazné prostriedky. Podáva síce odpoveď na odbornú

otázku, ktorú si konajúci orgán verejnej moci objektívne nie je schopný zodpovedať,

no hodnotenie informácie z neho plynúcej už nepredstavuje riešenie odborné, ale rýdzo

právne.

Fakt, že zo znaleckého posudku vyplýva aj poznatok, ktorého nadobudnutie nebolo

práve hlavným cieľom znaleckého dokazovania, ešte sám osebe neznamená, že tento

poznatok je druhoradý či menejcenný. Orgány činné v trestnom konaní sú pri hodnotení

dôkazov povinné starostlivo zvážiť všetky okolnosti prípadu (§ 2 ods. 12 Trestného

poriadku), teda aj tie, ktoré vyšli najavo náhodne. Práve takto však orgány činné v trestnom

konaní hodnotili v poradí prvý vypracovaný posudok, keď s poukazom na skutočnosť,

že jeho cieľom bolo overenie pravosti podpisov na listinnom dôkaze, veľmi ľahkovážne

a evidentne aj arbitrárne („pravdepodobnosť“) vyhodnotili poznatok o iných

neštandardných zápisoch na ňom.

Na druhej strane odpoveď znalca na zadanú znaleckú úlohu je potrebné vyhodnotiť

ako celok. Len tak možno dospieť k poznatku, ktorý chce znalec orgánu verejnej moci

odovzdať. Orgány činné v trestnom konaní o oznámení sťažovateľov si však z druhého

znaleckého posudku zjavne vybrali iba jednu výpoveď znalca, a to, že „neboli zistené stopy“

po pozmeňovaní. Úplne ignorovali vysvetlenie, ktoré znalec v posudku vzápätí uviedol

(„nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, že došlo k neoprávnenému zásahu“) a ktoré nad všetky

pochybnosti dokazuje, že v tomto prípade znalec nedokázal znaleckú úlohu splniť. Napriek

tomu zastavenie trestného stíhania orgány činné v trestnom konaní v podstatnej miere

založili práve na tom, že z druhého znaleckého posudku sa nepotvrdili podozrenia

o pozmeňovaní obsahu výdavkového pokladničného dokladu.

Len doplnkovo v tejto súvislosti ústavný podčiarkuje zreteľný rozdiel vo formálne

dokumentovanej kvalite prvého znaleckého posudku (51 strán) a druhého znaleckého

posudku (3 strany), pri ktorom navyše možno vysloviť aj odôvodnené pochybnosti o jeho

súlade so zákonom, keďže má obsahovať prílohy umožňujúce jeho preskúmateľnosť [§ 17

ods. 3 písm. e) o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov]. Dopočutie

(pracovníčka ustanoveného znalca), ktorá navyše znalecký

posudok priamo nespracúvala (č. l. 341 vyšetrovacieho spisu), tieto pochybnosti vôbec

neodstraňuje, naopak, vrhá na dôkaznú hodnotu druhého znaleckého posudku ešte

výraznejší tieň.

Všetky popísané nedostatky v hodnotení dôkazov dokazujú podľa názoru ústavného

súdu formalizmus pri jednotlivom hodnotení oboch znaleckých posudkov spätý

s nedovoleným selektívnym prístupom pri hodnotení predmetných znaleckých posudkov

v ich vzájomnej súvislosti. To ústi do záveru, že orgány činné v trestnom konaní neuvážili

starostlivo všetky okolnosti prípadu, tak ako im to prikazuje .

Intenzitu identifikovanej vady, ktorá dokazuje jej ústavnú relevanciu, zosilňuje už

naznačená požiadavka, podľa ktorej vyšetrovateľ alebo prokurátor v prípravnom konaní

zastavia trestné stíhanie len vtedy, ak je nepochybné, že sa skutok nestal. Dospieť

pri popísaných nedostatkoch hodnotenia dôkazov v kauze sťažovateľov k záveru,

podľa ktorého je naplnená hypotéza podľa , je

arbitrárne. Trestné konanie o oznámení sťažovateľov sa takto dostáva do polohy

spochybňujúcej jeho objektivitu. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je

nežiaducim prvkom v konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho

rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom podľa ,

lebo svojvôľa konajúceho orgánu verejnej moci je hrubým narušením spravodlivej

objektivity a kvality jeho rozhodovania (m. m. ).

Ústavný súd doplnkovo odkazuje na stabilnú súdnu judikatúru,

podľa ktorej „aplikácia [teraz Trestného

poriadku, pozn.] predpokladá, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie

trestné stíhanie, čo je prísnejšia podmienka v porovnaní s podmienkou použitia § 226

písm. a) [teraz , pozn.], kde stačí, že nie je dokázané,

že sa skutok stal. Ak o existencii skutku jestvuje pochybnosť vyplývajúca z toho,

že vo vykonaných dôkazoch sú rozpory, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších

dôkazov, a zistenie, ktoré z odporujúcich si dôkazov sú pravdivé, závisí len od ich

zhodnotenia, nemôže súd pri predbežnom prejednaní obžaloby zastaviť trestné stíhanie

podľa [teraz , pozn.]

z dôvodu [teraz , pozn.],

ale musí vec prejednať na hlavnom pojednávaní.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej socialistickej republiky z 18. júna 1981 vo veci sp. zn. ).

Obdobne „prokurátor alebo vyšetrovateľ môže zastaviť trestné stíhanie podľa § 172

ods. 1 písm. a) len vtedy, ak je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie

trestné stíhanie. Nestačí teda, že o existencii skutku je pochybnosť vyplývajúca z toho,

že vo vykonaných dôkazoch sú rozpory, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších

dôkazov a zistenie, ktoré z odporujúcich si dôkazov sú pravdivé, závisí len od ich

zhodnotenia súdom po ich vykonaní na hlavnom pojednávaní podľa zásad bezprostrednosti

a ústnosti. V takomto prípade nie je prokurátor alebo vyšetrovateľ oprávnený zastaviť

trestné stíhanie, ale je povinný podať obžalobu.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

socialistickej republiky zo 17. júna 1976 vo veci sp. zn. ).

Teda „pre zastavenie trestného stíhania z dôvodu [teraz

, pozn.] nestačí len zistenie, že o existencii skutku

sú pochybnosti vyplývajúce z rozporov vo vykonaných dôkazoch, ktoré sa nepodarilo

odstrániť. Aplikácia tohto ustanovenia predpokladá istotu, že sa nestal skutok, pre ktorý sa

vedie trestné stíhanie.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. novembra

1994 vo veci sp. zn. ).

Citované rozhodnutia nepredstavujú pre orgány činné v trestnom konaní len

smernicu pre výklad a uplatnenie , teda pre právnu

stránku ich rozhodovania. Implicitne z nich vyplýva aj požiadavka na veľmi dôslednom

objasnení skutkového stavu prejednávanej trestnej veci. Iba v takom prípade totiž možno

dospieť k istote, že sa skutok nestal. Práve tejto požiadavke neučinili orgány činné

v trestnom konaní o oznámení sťažovateľov zadosť, preto aj rozhodnutie okresnej

prokuratúry o zastavení trestného stíhania nemá potrebný skutkový základ. Proces

dokazovania, ktorý viedol k zastaveniu trestného stíhania, i rozhodnutie právoplatne

zastavujúce trestné stíhanie sú tak poznačené ústavne relevantnými vadami majúcimi dopad

na základné právo sťažovateľov na inú právnu ochranu. Ústavný súd preto využil svoju

právomoc a vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu

zaručeného uznesením okresnej prokuratúry sp. zn.

z 19. januára 2012 (bod 1 výroku tohto nálezu).

2. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Sťažovatelia navrhli vysloviť aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predmetným uznesením okresnej prokuratúry.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa týka iba

rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach občianskej povahy alebo o opodstatnenosti

trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom konania pred súdom (m. m. ).

Okresná prokuratúra v prípravnom trestnom konaní nemá postavenie súdneho orgánu a jej

akékoľvek rozhodnutie nie je súdnym rozhodnutím v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nevzťahujú sa naň preto ani požiadavky vyplývajúce z práva na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré vyvodila judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ().

Judikované názory však boli vyslovené v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb,

ktoré sa dovolávali aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru v jeho časti o oprávnenosti trestného

obvinenia. Sťažovatelia však vystupovali v trestnom konaní v pozícii poškodených.

Podľa stabilnej judikatúry ESĽP možno čl. 6 ods. 1 dohovoru použiť na konanie o trestnom

obvinení, v rámci ktorého sa uplatňuje občianskoprávny nárok, a to aj v prípade

potenciálneho konania pred občianskoprávnym súdom. V tejto súvislosti je potrebné zistiť,

či od uplatnenia občianskoprávneho nároku do skončenia trestného konania bola

občianskoprávna časť veci úzko spätá s priebehom trestného konania (rozsudok veľkej

komory zo 17. 1. 2002 vo veci Calvelli a Ciglio proti Taliansku, sťažnosť č. 32967/96,

§ 62), inými slovami, či trestné konanie podmieňuje občianskoprávny nárok (rozsudok

veľkej komory zo 12. 2. 2004 vo veci Perez proti Francúzsku, sťažnosť č. 47287/99, § 67).

Aby bolo možné článok 6 použiť, potom nevyhnutne musí právo dať stíhať a odsúdiť

páchateľa úzko súvisieť s uplatnením práva poškodeného podať občianskoprávnu žalobu

v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom (rozsudok zo 27. 7. 2004 vo veci Pfleger proti

Českej republike, sťažnosť č. 58116/00, § 39).

V súdenej veci si sťažovatelia po právoplatnosti uznesenia o začatí trestného stíhania

uplatnili nárok na náhradu škody, každý v sume 102 901,15 € (č. l. 20 a 38 vyšetrovacieho

spisu). Bez potreby hlbšej analýzy relevantných zákonných právnych noriem ústavný súd

konštatuje, že rozhodovanie o nároku na náhradu škody uplatnenom sťažovateľmi

v preskúmavanom trestnom konaní je podľa a v ďalšej

aplikačnej perspektíve danej väzbou na úzko späté s konaním

o samotnom trestnom obvinení, a to v miere, ktorá umožňuje trestné konanie v tomto jeho

segmente (rozhodovanie o nároku na náhradu škody) považovať za rozhodovanie

o občianskych právach alebo záväzkoch v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napokon ústavný súd v súvislosti s faktom, že za porušovateľa svojho práva

na spravodlivé súdne konanie sťažovatelia označili orgán prokuratúry, ktorý v právnom

poriadku Slovenskej republiky nemá formálne povahu súdneho orgánu, odkazuje na vlastnú

stabilnú judikatúru, podľa ktorej kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je

materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza

do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach

alebo záväzkoch“, prípadne o „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom

rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný

orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje

predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha

právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (, ).

Ústavný súd na podklade rekapitulovanej judikatúry ESĽP i vlastnej rozhodovacej

praxe uzatvára, že aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na kritizované uznesenie okresnej

prokuratúry o zamietnutí opravného prostriedku sťažovateľov proti zastaveniu trestného

stíhania, v ktorom si uplatňovali nárok na náhradu škody, je daná. S ohľadom na to možno

aj na vec sťažovateľov uplatniť frekventovane judikovaný právny názor ústavného súdu,

podľa ktorého formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Keďže teda z dôvodov už uvedených ústavný súd dospel k záveru o porušení

základného práva sťažovateľov zaručeného , musel pristúpiť

aj ku konštatovaniu porušenia práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

3. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň

obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.

rozhodnutie ESĽP vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983).

Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (rozsudok z 27. 4. 1988 vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, séria

A, č. 131).

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

dospel k záveru o porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami dohovoru

(čl. 6 ods. 1), zároveň konštatuje, že okresná prokuratúra nenaplnila ani obsah práva

sťažovateľov zaručeného čl. 13 dohovoru.

Okresná prokuratúra totiž pri preskúmavaní uznesenia vyšetrovateľky o zastavení

trestného stíhania odoprela opravnému prostriedku sťažovateľov charakter účinného

právneho prostriedku nápravy porušenia práva na spravodlivé súdne konanie. Platí to

aj napriek tomu, že sťažnosť sťažovateľov podaná podľa bola

odôvodnená veľmi stručne a všeobecne. Podľa totiž

pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého

uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto

výrokom napadnutého uznesenia. Uvedená prieskumná povinnosť orgánu rozhodujúceho

o sťažnosti nie je procesne determinovaná jej odôvodnením. Právo na účinný prostriedok

nápravy zaručené čl. 13 dohovoru preto bolo uznesením okresnej prokuratúry porušené

(bod 1 výroku tohto nálezu).

K namietanému postupu generálnej prokuratúry v konaní vedenom

pod sp. zn. IV/6 GPt 176/12-17

Porušenie označených práv postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom

pod sp. zn. IV/6 GPt 176/12-17, ktorý vyústil do oznámenia z 26. augusta 2013 doručeným

právnej zástupkyni sťažovateľov, sťažovatelia založili na tvrdení, podľa ktorého „generálna

prokuratúra ich podnet nevybavila ústavne komfortným spôsobom. Neuviedla žiadne

skutkové ani právne závery, na základe ktorých dospela k odloženiu podnetu sťažovateľov.“.

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa je

nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány

prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34

ods. 2 zákona o prokuratúre), ako aj iným podaním, na ktorého vybavenie sa vzťahuje

osobitný zákon (napr. v spojení s zákona

o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry

zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho

vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je

ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m.

, , , , ).

Podľa § 36 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor alebo ním určený prokurátor.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet sa vybavuje iba

vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti alebo ak tak rozhodne nadriadený prokurátor. Ďalším

opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a každý ďalší podnet, v ktorom podávateľ

podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej

veci.

Citované ustanovenia zákona o prokuratúre obsahujú legálnu platformu, na ktorej sa

realizuje právna ochrana poskytovaná orgánmi prokuratúry. Preto odpoveď na otázku o ich

dodržaní v prípade sťažovateľov je s ohľadom na zároveň odpoveďou

na otázku, či ich základné právo zaručené generálna prokuratúra

pri vybavení ich podnetu z 20 augusta 2013 rešpektovala.

Z chronologického sledu právne významných podaní sťažovateľov vyplýva,

že najprv 27. decembra 2011 doručili generálnej prokuratúre podanie z 21. decembra 2011

označené ako „Preskúmanie postupu orgánov činných v trestnom konaní – podanie

podnetu“. Následne, 30. januára 2012 adresovali „podnet na zrušenie rozhodnutia

z prípravného konania v zmysle § a nasl. pre porušenie

zákona...“ generálnej prokuratúre.

Prvé z uvedených podaní vyhodnotila generálna prokuratúra ako opakovaný podnet

podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre „na preskúmanie zákonnosti postupu policajta

a prokurátora v trestnej veci vedenej na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru

v Košiciach pod č. KRP-23/OEK-KE-2009, na Okresnej prokuratúre Košice I pod sp. zn.

, na Krajskej prokuratúre Košice sp. zn. 1/1 KPt 864/10“. Toto podanie v režime

opakovaného podnetu generálna prokuratúra vecne vybavila tak, že ho bez prijatia

prokurátorských opatrení odložila.

Druhé podanie, ktorým podľa vyhodnotenia generálnej prokuratúry sťažovatelia

namietali „nezákonnosť rozhodnutí vyšetrovateľky KR PZ v Košiciach zo dňa 15.12.2011

a prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 19.1.2012“, bolo postúpené „z dôvodu

príslušnosti na ďalšie konanie Krajskej prokuratúre Košice“. Krajská prokuratúra potom

podanie vyhodnotila ako podnet a na podklade vecného vysporiadania sa s jeho obsahom ho

ako nedôvodný 4. apríla 2012 (č. k. 1/1 Kpt 864/10-50) odložila.

Následne sa sťažovatelia obrátili na generálnu prokuratúru podaním doručeným jej

10. mája 2012, ktoré ňou bolo vyhodnotené ako „opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1

zákona... o prokuratúre... na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia policajta

a prokurátora v trestnej veci vedenej na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru

v Košiciach pod č. KRP-23/OEK-KE-2009, na Okresnej prokuratúre Košice I pod sp. zn.

, na Krajskej prokuratúre Košice sp. zn. 1/1 KPt 864/10“. Generálna prokuratúra

tento opakovaný podnet 10. júla 2012 vecne vybavila tak, že ho bez prijatia prokurátorských

opatrení odložila (č. k. -7).

Sťažovatelia doručili 11. marca 2013 generálnej prokuratúre podanie označené

ako „opakovaný podnet podľa § 31 až 36 zákona o prokuratúre... na prešetrenie postupu

orgánov činných v trestnom konaní vo veci KRPZ ČVS: KRP-23/OEK-KE-2009, v spojení

s rozhodnutím Okresného prokurátora Košice I., sp. zn.: zo dňa 19.1.2012

a Krajského prokurátora v Košiciach, sp. zn.: -50 zo dňa 4.4.2012 a postupu

(rozhodnutia) Generálnej prokuratúry... č. k. -7 zo dňa 10.7.2012

a na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní“.

Generálna prokuratúra oznámila 19. apríla 2013 sťažovateľom (č. k. IV/6 GPt

176/12-14), že toto podanie vyhodnotila ako „ďalší opakovaný podnet vo veci vedenej

na Krajskej prokuratúre Košice pod sp. zn. 1/1 KPt 864/10 (na Okresnej prokuratúre

Košice I pod sp. zn. a na Krajskom riaditeľstve PZ Košice pod č. KRP-23/OEK-

KE-2009), ktorý neobsahuje nové, pre právne posúdenie a rozhodnutie veci významné

skutočnosti, a preto zo strany Generálnej prokuratúry... nebude vybavovaný“.

Napokon sťažovatelia doručili generálnej prokuratúre 23. augusta 2013 ďalšie svoje

podanie označené ako „opakovaný podnet podľa § 31 až 36 zákona o prokuratúre...

na prešetrenie postupu orgánov činných v trestnom konaní vo veci KRPZ ČVS: KRP-

23/OEK-KE-2009, v spojení s rozhodnutím Okresného prokurátora Košice I., sp. zn.: 2Pv

250/09 zo dňa 19.01.2012 a Krajského prokurátora v Košiciach, sp. zn.: -50

zo dňa 04.04.2012 a postupu (rozhodnutia) Generálnej prokuratúry... č. k. IV/3 GPt 176/12-

7 zo dňa 10.07.2012 a na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní“.

Generálna prokuratúra oznámila 26. augusta 2013 sťažovateľom (č. k. IV/6 GPt

176/12-17), že „ide o opakovaný podnet vo veci vedenej na Krajskej prokuratúre Košice

pod sp. zn. 1/1 KPt 884/10 (na Okresnej prokuratúre Košice I pod sp. zn.

a na Krajskom oddelení PZ Košice pod č. KRP-23/OEK-K-2010), ktorý neobsahuje nové,

pre právne posúdenie a rozhodnutie veci významné skutočnosti, a preto zo strany

Generálnej prokuratúry... nebude vybavovaný“.

Postup predchádzajúci tomuto poslednému vybaveniu ich podania sťažovatelia

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietajú a v tejto časti bola ich sťažnosť prijatá aj

na ďalšie konanie.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu rekapitulovaných podaní, ktorými sa sťažovatelia

na generálnu prokuratúru obracali, dospel k záveru o správnosti záveru generálnej

prokuratúry, že podanie sťažovateľov z 20. augusta 2013 doručené generálnej prokuratúre

23. augusta 2013 bolo ďalším opakovaným podnetom podľa § 36 ods. 2 zákona

o prokuratúre.

Sťažovatelia v sťažnosti proti spôsobu, akým generálna prokuratúra ich podanie

vybavila, dôvodili, že „v bode IV. tohto podnetu uviedli, že zo strany prokuratúry

ako aj polície došlo k porušeniu vyhľadávacej zásady trestného konania. Porušenie tejto

zásady vidia sťažovatelia v konaní vyšetrovateľky PZ, ktorá po intervencii generálnej

prokuratúry SR opätovne začala dňa 09.05.2011 trestné stíhanie a následne pribrala

do konania KÚ PZ ako znalca... Ustanovením vyššie uvedeného znalca, ktorý nebol

odborne spôsobilý podať znalecký posudok... sa dopustila vyšetrovateľka PZ porušenia

vyšetrovacej zásady, lebo neumožnila súdu prijať spravodlivé rozhodnutie.“.

Z vyžiadaného spisového materiálu generálnej prokuratúry sp. zn. IV/3 GPt 176/12

ústavný súd zistil, že námietka poukazujúca na nespôsobilosť Kriminalistického

a expertízneho ústavu Policajného zboru bola obsiahnutá už v podnete sťažovateľov

doručenom generálnej prokuratúre 10. mája 2012. Na strane 3 tohto podnetu sťažovatelia

po citovaní odpovede ustanoveného znalca na znaleckú otázku explicitne uvádzajú, že

„Kriminalistický a expertízny ústav PZ Bratislava, odvetvia grafickej diagnostiky ani

nemohol úlohu danú zadávateľom splniť.“. Následne na strane 4 toho istého podania zasa

sťažovatelia dôvodia, že „druhý znalecký posudok nemohol úlohu splniť. Napriek tomu

vyšetrovateľka PZ uznesením zo dňa 15.12.2011 za takto neúplne zisteného stavu veci znovu

trestné stíhanie zastavila...“. V nadväznosti na tieto kritické výhrady potom sťažovatelia

na tej stej strane podnetu uviedli, že „vyšetrovateľka a dozorujúci prokurátor mali ďalej

dôkazmi zisťovať skutkový stav veci...“. Napokon na strane 5 tohto podnetu sťažovateľov

títo sumarizujú, že „náš opakovaný podnet teda obsahujú nové skutočnosti a to pochybnosť

o nezaujatosti dozorujúeho prokurátora..., záver znaleckého posudku z odboru grafická

diagnostika, že tento znalecký ústav ani nemohol úlohu splniť a teda ani pôvodný pokyn GP

SR splnený nebol“.

Pre generálnu prokuratúru, ale ani pre sťažovateľov totiž námietka spočívajúca

v kritike záverov v poradí druhého znaleckého posudku v relácii k úrovni zistenia

skutkového stavu veci, a tým aj k miere dodržania vyšetrovacej zásady v predmetnom

trestnom konaní nebola 20. augusta 2013 (podanie doteraz posledného podnetu

sťažovateľov) nová tak, ako to má na mysli § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre. V citovaných

okolnostiach podľa názoru ústavného súdu nemožno vyhodnotenie posledného podnetu

sťažovateľov, a tým ani spôsob jeho vybavenia generálnou prokuratúrou hodnotiť ako

porušujúce základné právo sťažovateľov zaručené . Rovnaký záver

potom ústavný súd prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru. V tejto časti tak sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľov

garantovaného a ich práv zaručených dohovorom uznesením okresnej prokuratúry

sp. zn. z 19. januára 2012 tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu,

bolo namieste využiť právomoc podľa , zrušiť toto uznesenie

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania a vec

vrátiť okresnej prokuratúre na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Po vrátení veci bude potrebné, aby okresná prokuratúra v prvom rade opätovne

vyhodnotila dosiaľ vykonané dôkazy pri súčasnom dôslednom rešpektovaní zásad trestného

konania vyjadrených hlavne v a . Znamená to opätovné

jednotlivé vyhodnotenie oboch znaleckých posudkov predložených v predmetnej veci,

pri ktorom nemožno opomenúť aspekt ich preskúmateľnosti. Dôkladne bude potrebné ešte

raz vyhodnotiť obsah a závery v poradí prvého znaleckého posudku. Nemožno podceňovať

tie závery v ňom obsiahnuté, ktoré netvorili súčasť hlavnej zadanej znaleckej úlohy, a to

hlavne v relácii k záverom druhého znaleckého posudku. Okresná prokuratúra bude

vychádzať z právneho názoru, že závery v poradí druhého znaleckého posudku vyjadrenie

k nemu dopočutej znalkyne Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru

nemožno vnímať ako záväzné v tom zmysle, že niet možnosti ďalšieho znaleckého

posudzovania sporného výdavkového pokladničného dokladu. Následné vyhodnotenie

dôkazov v ich vzájomnej súvislosti potom môže otvárať priestor pre úvahy o ďalšom

dokazovaní zameranom eventuálne aj na účtovnú dokumentáciu ako relevantný dôkazný

prostriedok. Okresná prokuratúra nemôže opomenúť všetky formulované aspekty prípadu.

Je potrebné sa s nimi vysporiadať pri opätovnom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov

podanej proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania. Len takto potom

možno spoľahlivo rozhodnúť, či v posudzovanej veci bola správnou aplikácia § 215 ods. 1

písm. a) vzhľadom na stabilizovanú judikatúru o interpretácii tohto

ustanovenia regulujúceho rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní vo fáze

prípravného konania.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia v sťažnostnom petite navrhli priznať im náhradu trov právneho

zastúpenia, a to v sume 331,13 €. Z vyčíslenia žiadanej sumy vyplýva, že navrhujú

priznanie náhrady trov za dva úkony právnej služby zvýšenej o daň z pridanej hodnoty.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval

za potrebné priznať sťažovateľom náhradu trov konania za dva úkony právnej služby

poskytnutej ich právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,

ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 17. júla

2014 totiž sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neuviedli žiadne nové

skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný

úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa § 11 ods. 3

vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 € pre úkony

v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 € a k tomu

režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.

Tarifná odmena vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia sťažovateľov,

ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 520,64 €. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa však

základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní

dvoch alebo viacerých osôb. Preto náhrada trov právneho zastúpenia tvorená náhradou

tarifnej odmeny predstavuje v prípade sťažovateľov sumu 260,32 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať štyrikrát režijný paušál, teda sumu 31,24 €. Sťažovatelia majú nárok na náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 291,56 €, ktorú je potrebné zvýšiť o 20 %, pretože

sťažovatelia preukázali, že ich právna zástupkyňa je registrovaným platiteľom dane

z pridanej hodnoty. Náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 349,87 €, keďže si

však sťažovatelia v sťažnostnom petite pre ústavný súd záväznom (§ 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde) uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia v sume nižšej, priznal im

ústavný súd požadovanú náhradu len v sume 332,50 €, pričom okresná prokuratúra je ako

porušovateľ povinná zaplatiť ju ( v spojení s

) na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (bod 3 výroku

tohto nálezu).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2016