Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 267/2014
PDF · 540.55 KB
No categories available
III. ÚS 267/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť a , ,
zastúpených JUDr. Danicou Holováčovou, advokátska kancelária, Poštová 14, Košice,
pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. 2 Pv 250/09 z 19. januára 2012 a postupom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt
176/12-17 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ich právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ich
právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. 2 Pv 250/09
z 19. januára 2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. 2 Pv 250/09 z 19. januára
2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnej prokuratúre Košice I na ďalšie konanie.
3. Okresná prokuratúra Košice I je p o v i n n á a
uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 332,50 € (slovom tristotridsaťdva
eur a päťdesiat centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Danice Holováčovej,
advokátska kancelária, Poštová 14, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľov n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra
2013 doručená sťažnosť a ,
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uzneseniami Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach ČVS: KRP-23/OEK-KE-
2009 z 19. novembra 2010 a 15. decembra 2011, uznesením Krajskej prokuratúry
v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. 1 Kpt 864/2010 z 18. januára 2011,
uznesením Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“)
sp. zn. 2 Pv 250/09 z 19. januára 2012 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaniach vedených pod sp. zn. IV/3 GPt
176/12-7, sp. zn. IV/6 GPt 176/12-14 a sp. zn. IV/6 GPt 176/12-17.
1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako poškodení podali
trestné oznámenie, na základe ktorého bolo príslušným vyšetrovateľom Policajného zboru
začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: KRP-23/OEK-KE-2009 z 19. novembra
2010 bolo trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. a) a ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zastavené
s odôvodnením, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.
O sťažnosti podanej proti uvedenému uzneseniu rozhodla krajská prokuratúra uznesením
sp. zn. 1/1 KPt 864/2010 z 18. januára 2011, ktorým sťažnosť sťažovateľov ako nedôvodnú
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla.
Sťažovatelia predmetné uznesenie napadli „podnetom na zrušenie rozhodnutia
z prípravného konania“, na základe ktorého generálna prokuratúra po preskúmaní veci
uložila podriadenej prokuratúre pokyn podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)
na zabezpečenie opätovného začatia trestného stíhania. K zastaveniu vedeného trestného
stíhania došlo opätovne na základe uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru
z 15. decembra 2011 s odôvodnením, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.
O sťažnosti podanej proti tomuto uzneseniu rozhodla okresná prokuratúra uznesením sp. zn.
2 Pv 250/09 z 19. januára 2012, ktorým sťažnosť sťažovateľov podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietla. „Podnet na zrušenie rozhodnutia
z prípravného konania“ z 30. januára 2012, ktorým sťažovatelia uznesenie okresnej
prokuratúry napadli, krajská prokuratúra listom sp. zn. 1/1 KPt 864/10 zo 4. apríla 2012 ako
nedôvodný odložila. Ďalší podnet sťažovateľov zo 7. mája 2012 generálna prokuratúra
posúdila ako opakovaný podnet a svojím listom č. k. IV/3 GPt 176/12-7 z 10. júla 2012
ho bez prijatia prokurátorských opatrení odložila. Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre
podali sťažovatelia tzv. ďalšie opakované podnety, prvý z 28. februára 2013 a druhý
z 20. augusta 2013, ktorými sťažovatelia opäť neuspeli, o čom boli listami generálnej
prokuratúry z 19. apríla 2013 a 26. augusta 2013 aj informovaní.
V sťažnosti sťažovatelia argumentujú:
«Sťažovateľ tvrdil a naďalej tvrdí, že kúpno-predajnú zmluvu na sumu
7.900.000,- Sk podpísal a aj jeho manželka. Výkladový pokladničný doklad ohľadne sumy
7.900.000,- Sk oni nepodpísali, s manželkou prevzali len sumu 1.900.000,- Sk, ktorú im
vyplatil zo s tým, že zbytok peňazí im mal byť
vyplatený po prepise rodinného domu. Svedok vypovedal, že v priestoroch
kancelárie bolo sťažovateľom (manželom ) vyplatených 7.900.000,- Sk
v hotovosti, bola o tom spísaná kúpno-predajná zmluva a príjmový doklad.
Uznesením vyšetrovateľky KR PZ zo dňa 21.12.2009 ČVS: KRP-23/OEK-KE-2009
bol do konania pribratý Ústav súdneho inžinierstva ŽU v Žiline, sekcia kriminalistických
expertíz, detašované pracovisko Bratislava na podanie znaleckého posudku z odporu
písmoznalectva, odvetvia ručného písma. Predmetom skúmania boli sporné podpisy
sťažovateľov (manželov ) nachádzajúce sa na originály písomnosti Výdavkový
pokladničný doklad bez čísla zo dňa 25.10.2007 vystavený na sumu
7.900.000,- Sk. Záver znaleckého posudku bol taký, že pri analýze sporných podpisov neboli
zistené žiadne znaky nasvedčujúce falšovaniu podpisov.
Sťažovatelia tvrdili, že doklad na sumu 7.900.000,- Sk nepodpísali, ale na sumu
1.900.000,-Sk áno. Práve tu je súlad medzi výpoveďou sťažovateľov a znaleckým posudkom.
Znalecký ústav priberal orgán činný v trestnom konaní a tento upozornil orgán činný
v trestnom konaní pri skúmaní spornej písomnosti ako celok, že zistil nesprávne znenie
sedemmilión (správne znenie by malo byť miliónov), (ďalej zistil pohyby v písme S,
pri číslovke 7 v sume 7.900.000,- Sk.
Z tohto znaleckého posudku vyšli najavo podstatné skutočnosti, ktoré potvrdili to,
že sa jedná o manipuláciu pri slove sedemmilión deväťstotisíc a to pri písmene „S“, v slove
milión a pri číslovke 7. Už na prvý pohľad aj laikovi je zrejmé, že je nesprávne uvedené
milión, lebo malo byť miliónov, nevydarené dopisovanie S z 1-ky a z písmena „J“ dopísané
na „S“. Aj pri číselnom vyjadrení sumy 7.900.000,- Sk je voľným okom viditeľné, že suma
1.900.000,- Sk je prepisovaná 7.900.000,- Sk, teda číslica 1 na číslicu 7.
Tieto podstatné skutočnosti zodpovedajú tvrdeniam sťažovateľov.
K predmetnému výdavkovému dokladu vypovedala , že ona nič
nepozmeňovala a mohla urobiť chybu, keď použila slovo milión namiesto miliónov.
Nemožno prehliadať, že výdavkový doklad nespĺňa podstatné náležitosti, chýba údaj
o tom, kto ho vyhotovil, schválil a zaúčtovanie pod poradovým číslom.
Napriek tomu vyšetrovateľ PZ uznesením zo dňa 19.11.2010 trestné stíhanie zastavil
s tým, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.
Krajský prokurátor v Košiciach, prokurátor krajskej prokuratúry
uznesením zo dňa 18.01.2011 zamietol sťažnosť sťažovateľov a
pod sp. zn. 1 Kpt 864/2010.
O tom, že krajský prokurátor rozhodol predčasne a nezákonne svedčí to,
že Generálny prokurátor SR rozhodnutím pod č. IV/6/GPt7/l 1 uznesenie vyšetrovateľky KR
PZ v Košiciach zo dňa 19.11.2010 o zastavení trestného stíhania v spojení s uznesením
prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 18.01.2011 o zamietnutí sťažnosti
poškodených zrušil, lebo bolo vydané predčasne a pre rozpory vyplývajúce z dokazovania.
Po tomto pokyne generálneho prokurátora SR vyšetrovateľka PZ opätovne začala
dňa 9. mája 2011 trestné stíhanie, pribrala do konania KÚ PZ ako znalca z odboru
kriminalistiky, odvetvia grafickej diagnostiky na podanie znaleckého posudku. Úlohou
znaleckého posudku bolo posúdiť, či vo výdavkovom pokladničnom doklade došlo
k odstraňovaniu, prepisovaniu a neoprávnenému zásahu.
Záver posudku je taký, že preskúmaním výdavkového pokladničného dokladu neboli
zistené stopy po ich odstraňovaní a následnom prepisovaní. Metódami a prostriedkami
grafickej diagnostiky však nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, že došlo k neoprávnenému
zásahu spočívajúcemu v dopisovaní zápisov, resp. ich segmentov do kolónok pokladničného
dokladu.
Podstatou je teda to, že Kriminalistický a expertízny ústav PZ Bratislava, odvetvia
grafickej diagnostiky ani nemohol úlohu danú zadávateľom splniť.
Právny zástupca sťažovateľov , nevyvrátil a ani nepotvrdil
tvrdenie sťažovateľov, či na doklade, ktorý oni dostali od bola
napísaná suma 7.900.000,- Sk alebo 1.900.000,- Sk, lebo si nepamätal, doklad, ktorý mu
poškodení dali už nemá, a nepamätal si na neho.
, spracovateľka znaleckého posudku iba povedala,
že pri podávaní znaleckého posudku originál dokladu mala.
Sťažovateľom je jasné, že úlohou oboch znaleckých posudkov nebolo zodpovedanie
rovnakej otázky. Napriek tomu prvý znalecký posudok bez zásahu sťažovateľov upozornil
orgán činný v trestnom konaní na zásah vo výdavkovom pokladničnom doklade, druhý
znalecký posudok nemohol úlohu splniť.
Napriek tomu vyšetrovateľka PZ uznesením zo dňa 15.12.2011 za takto neúplné
zisteného skutkového stavu veci znovu trestné stíhanie zastavila, lebo je nepochybné, že sa
nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.
Okresný prokurátor Košice I. pod sp. zn. 2 Pv 250/09 zo dňa 19.01.2012 sťažnosť
sťažovateľov proti uzneseniu zo dňa 15.12.2011 o zastavení trestného stíhania zamietol.
Nemožno sa uspokojiť s takýmito rozhodnutiami, keď v žiadnom prípade orgány
činné v trestnom konaní nemohli na základe týchto dvoch skupín dôkazov a znaleckých
posudkov uzavrieť trestnú vec tak, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie
trestné stíhanie.
Vyšetrovateľka a dozorujúci prokurátor mali ďalej dôkazmi zisťovať skutkový stav
veci, konkrétne pribrať do konania znalca, ktorý by vedel splniť úlohu a zodpovedať otázku,
či vo výdavkovom pokladničnom doklade zo dňa 25.10.2007 boli dopisované, prepisované
a pozmeňované údaje. Ďalej sťažovatelia preukázali, že sumu, ktorú prevzali od
, t.j. 1.900.000,- Sk aj ihneď zaplatili , ale
nevedelo predložiť doklad o zaúčtovaní sumy 7.900.000,- Sk, odkiaľ tú sumu
mali. Bolo potrebné vyžiadať z príslušného daňového úradu daňové priznanie
, ktoré by potvrdilo, že robili pohyb so sumou 7.900.000,- Sk, lebo
ani výdavkový doklad neobsahuje podstatný údaj, pod akým poradovým číslom bola
zaúčtovaná položka. Zatiaľ vo veci vykonané dôkazy viac nasvedčujú tvrdeniu sťažovateľov
ako realitnej kancelárie.
Nemožno súhlasiť ani s tým, že podvodný úmysel už pri uzatváraní kúpno-predajnej
zmluvy musí byť preukázaný a v danom prípade tomu tak nie je, čo tvrdia orgány činné
v trestnom konaní, lebo práve naopak, keby sa spoľahlivo zistil skutkový stav veci, bol by
preukázaný, ale určite nemožno v tomto štádiu povedať, že je nepochybné, že sa skutok
nestal.
Bolo porušené naše právo na spravodlivé a zákonné prejednanie našej veci,
o to viac, že až neskôr dňa 13.04.2012 sme sa dozvedeli, že prokurátor Krajskej
prokuratúry v Košiciach je v blízkom príbuzenskom vzťahu s
, ktorý zastupuje (je strýko jeho
manželky).
Námietku zaujatosti poškodení oznámili dňa 17.04.2012 Krajskej prokuratúre
v Košiciach, avšak to už bolo po právoplatnom zastavení trestného stíhania, a odložení
podnetu prokurátorom Krajskej prokuratúry v Košiciach .
Aj dozorujúci prokurátor KP Košice mal povinnosť
bezodkladne oznámiť svoju zaujatosť a žiadať, aby bol z vykonávania úkonov trestného
konania vylúčený, lebo na základe blízkeho príbuzenského vzťahu ku právnemu zástupcovi
možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer
k prejednávanej veci a k osobám, ktorých sa úkon priamo týka. Námietku zaujatosti je
strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Poškodení
sa o dôvodoch vylúčenia dozvedeli až dňa 13.04.2012, ale dozorujúci prokurátor
o svojej zaujatosti a následnej pochybnosti o jeho nezaujatosti vedel
od začiatku.
Už v postupe, kedy vstupoval do trestného konania krajský prokurátor
, keďže podnet vybavuje nadriadený prokurátor, možno mať pochybnosti
o nezaujatosti prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach .
Úkon, ktorý vykonala osoba, ktorá mala byť vylúčená, nemôže byť podkladom
na rozhodnutie v trestnom konaní a pritom nešlo o neodkladný úkon alebo neopakovateľný
úkon.
Orgány činné v trestnom konaní môžu trestné stíhanie zastaviť, len keď je
nepochybné, že sa skutok nestal a v danom prípade tomu tak nie je. Iná je už pozícia súdu,
kde postačuje pre oslobodenie nedostatok dôkazov.
Rozhodnutiam okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry ako aj generálnej
prokuratúry sťažovatelia vytýkajú nepreskúmateľnosť týchto rozhodnutí z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia. To, že právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého procesu (trestného aj súdneho) jednoznačne vyplýva
z ustálenej judikatúry ESĽP. Ústavný súd SR už vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takémuto uplatneniu. Podľa nášho názoru sa prokuratúry dostatočne
nevysporiadali so všetkými dôležitými otázkami, ktorý vyvstali v trestnom konaní
a dostatočne nezodpovedali na všetky relevantné otázky, odôvodňujúce ich rozhodnutia.
Rozhodnutiami okresnej ako aj krajskej prokuratúry došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.
Sťažovatelia zdôrazňujú, že generálna ako aj krajská prokuratúra ich podnet
vybavila formálne bez akéhokoľvek prešetrenia okolností rozhodujúcich v tom, či došlo
k porušeniu zákona. Oznámenie generálnej prokuratúry a krajskej prokuratúry o odložení
podnetu, ako aj opakovaného podnetu boli sťažovateľom doručené bež akéhokoľvek
odôvodnenia.»
V závere sťažnosti sťažovatelia zdôrazňujú svoje stanovisko, že podľa nich
na zastavenie trestného stíhania podmienky zásadne splnené neboli, pretože podľa ich
názoru nie je nepochybné, že sa skutok nestal, a to už len z toho dôvodu, že aj bežným
laickým skúmaním je viditeľné a zrejmé, že sporný výdavkový pokladničný doklad bol
pozmeňovaný dopisovaním, keď zo sumy 1 900 000 Sk bola vytvorená suma 7 900 000 Sk,
ktorú skutočnosť môže podľa sťažovateľov potvrdiť relevantné znalecké skúmanie,
ako aj podporné dôkazy, ktoré napriek ich návrhom v rámci trestného konania vykonané
neboli.
Sťažovatelia v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti uzatvárajú argumentáciu
poukazom na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej im z podania trestného oznámenia
síce nevyplýva subjektívne právo na trestné stíhanie, ale im prislúcha právo, aby orgány
činné v trestnom konaní venovali ich trestnému oznámeniu pozornosť zodpovedajúcu
svojim zákonným povinnostiam (pozri rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 69/08).
2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 267/2014-18 z 24. apríla 2014 prijal
podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie
konanie v časti smerujúcej voči uzneseniu okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 250/09
z 19. januára 2012 a voči postupu generálnej prokuratúry v konaní vedenom
pod sp. zn. IV/6 GPt 176/12-17. Vo zvyšnej časti sťažnosti odmietol.
3. Generálna prokuratúra vo svojom vyjadrení predloženom ústavnému súdu
23. júna 2014 predostrela podrobný popis skutkového stavu vyšetrovanej veci
a s tým súvisiaci proces dokazovania vykonaný orgánmi činnými v trestnom konaní, a tiež
svoje stanovisko k zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní vo veci
sťažovateľov.
Podľa vyjadrenia generálnej prokuratúry bolo dotknuté trestné stíhanie začaté
uznesením príslušného vyšetrovateľa Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ“)
z 26. marca 2009, a to pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného
zákona, ku ktorému malo dôjsť v rámci dohodnutého predaja nehnuteľnosti sťažovateľov,
keď podľa obsahu uzavretej kúpnej zmluvy mal kupujúci – špecifikovaná realitná
spoločnosť – zaplatiť sťažovateľom dohodnutú kúpnu cenu 7 900 000 Sk už pri podpise
zmluvy, avšak podľa tvrdenia sťažovateľov im bola pri podpise zmluvy v skutočnosti
vyplatená iba suma 1 900 000 Sk, kde, čo sa týka úhrady zvyšnej čiastky, bola uzavretá
ústna dohoda, že bude sťažovateľom vyplatená až po odpredaji nehnuteľnosti realitnou
spoločnosťou, pričom však neskôr poverený zástupca realitnej spoločnosti ústnu dohodu
o vyplatení zvyšnej časti kúpnej ceny poprel a odmietol zvyšok sumy sťažovateľom
vyplatiť.
Vypočutí svedkovia (zamestnanci realitnej spoločnosti) mali v rámci vykonávaného
vyšetrovania potvrdiť prevzatie celej kúpnej ceny sťažovateľmi, keď mali byť títo
zamestnanci prítomní pri jej prepočítavaní, odovzdaní a potvrdení jej prevzatia
vlastnoručným podpisom sťažovateľov na výdavkovom pokladničnom doklade.
V priebehu vyšetrovania sťažovatelia spochybnili pravosť svojich podpisov
na predmetnom výdavkovom pokladničnom doklade a z uvedeného dôvodu bol do konania
pribratý Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline na účel podania znaleckého
posudku z odboru písmoznalectva, odvetvie ručné písmo. Znalecké skúmanie, ktorému bol
podrobený sporný výdavkový pokladničný doklad, vydaný pre tieto účely konateľom
realitnej spoločnosti, potvrdilo pravosť podpisov sťažovateľov na tejto písomnosti, zároveň
však podľa názoru generálnej prokuratúry upozornilo na „pravdepodobnosť pozmeňovania,
prepisovania a dopisovania písmen a číslic na spornej písomnosti“, kde súčasne odporučilo
kvalifikované preverenie uvedených skutočností znalcami Kriminalistického a expertízneho
ústavu Policajného zboru, odvetvia grafickej diagnostiky v Bratislave. Následne vypočutá
pracovníčka realitnej spoločnosti však poprela, že by na predmetnej písomnosti vykonávala
takéto úpravy jej obsahu.
Uznesením vyšetrovateľa bolo 19. novembra 2010 trestné stíhanie zastavené
s odôvodnením, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Tento záver bol
odôvodnený výpoveďami svedkov a obsahom listinných podkladov, ktoré mali dokazovať,
že sťažovatelia prevzatie celej kúpnej ceny výslovne deklarovali v podpísanej kúpnej
zmluve a v čestnom vyhlásení, pričom bola potvrdená pravosť ich podpisov na výdavkovom
pokladničnom doklade, ktorý mal rovnako deklarovať prevzatie celej sumy 7 900 000 Sk.
Sťažnosť sťažovateľov podaná proti predmetnému uzneseniu bola síce zamietnutá
uznesením krajskej prokuratúry z 18. januára 2011, avšak na základe podaného podnetu
sťažovateľov skonštatovala generálna prokuratúra „predčasnosť“ zastavenia trestného
stíhania a podľa pokynov príslušného dozorujúceho prokurátora bolo uznesením
vyšetrovateľa z 9. mája 2011 opätovne začaté trestné stíhanie a pre účely znaleckého
skúmania – zistenia „pravdepodobnosti, resp. možného dodatočného pozmenenia
(prepisovania, dopisovania písmen a číslic) obsahu spornej písomnosti“ pribratý
Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru v Bratislave, odbor kriminalistika,
odvetvie grafická diagnostika. Na uvedené účely mala byť konateľom realitnej spoločnosti
opätovne dobrovoľne vydaná sporná písomnosť, pričom k vydaniu kópie predmetného
pokladničného dokladu boli vyzvaní aj sťažovatelia. Sťažovatelia však požadovanú kópiu
orgánom činným v trestnom konaní nepredložili. V tejto súvislosti bol vypočutý bývalý
splnomocnený zástupca sťažovateľov, ktorý uviedol, že po ukončení zastupovania
sťažovateľov im vrátil všetky listinné materiály týkajúce sa predmetnej veci, pričom
nevedel uviesť, či sa medzi nimi nachádzala aj kópia spomínaného pokladničného dokladu.
Uviedol tiež, že medzi dokumentmi, ktoré v rámci trestného konania predkladal pre účely
vyhotovenia grafologického posudku vyšetrovateľovi, spomínaná kópia nebola, keďže
podľa jeho vyjadrenia „pri grafológii sa vyžaduje len originál písomností, a teda kópia
predmetného dokladu predkladaná nebola“.
Znalecký posudok, ktorý bol pribratým ústavom vypracovaný, obsahoval záver,
že preskúmaním predloženého výdavkového pokladničného dokladu z hľadiska
neoprávneného zásahu do zápisov údajov v kolónkach neboli zistené stopy po ich
odstraňovaní a následnom prepisovaní. Sťažovatelia po vypracovaní tohto znaleckého
posudku spochybnili totožnosť spornej písomnosti predloženej na skúmanie.
K vypracovanému posudku bola preto vypočutá znalkyňa, ktorá uviedla, že metódami
a prostriedkami grafickej diagnostiky nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, že došlo
k neoprávnenému zásahu spočívajúcemu v dopisovaní zápisov, resp. ich segmentov
do kolónok predmetného výdavkového pokladničného dokladu, pričom poznamenala,
„že túto skutočnosť nie je možné skúmať iným odvetvím ako odvetvím grafickej diagnostiky
na oddelení skúmania dokumentov Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného
zboru v Bratislave“. Znalkyňa tiež potvrdila, že predmetom skúmania bol originál spornej
písomnosti, nie jej kópia.
Generálna prokuratúra na tomto mieste vo svojom stanovisku predloženom
ústavnému súdu zdôraznila, že oba v trestnom konaní vyhotovené znalecké posudky „nie je
možné posudzovať ako dva rovnaké znalecké posudky s rozdielnymi závermi a na základe
uvedeného vyvodzovať pochybnosti o konaní vyšetrovateľky Policajného zboru spočívajúce
v predložení dvoch rozdielnych predmetných písomností, pretože sa jedná o znalecké
posudky s rôznym zameraním. V prvom prípade išlo o grafologické skúmanie pravosti
podpisov, v závere ktorého bola vyslovená pravdepodobnosť pozmeňovania, prepisovania
a dopisovania písmen a číslic na spornej písomnosti, ku ktorému sa v druhom prípade
kvalifikovane vyjadrili znalci z Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru
v Bratislave, odvetvie grafická diagnostika.“. Po vyhotovení znaleckého posudku z odboru
grafickej diagnostiky bolo trestné stíhanie uznesením vyšetrovateľa z 15. decembra 2011
znovu zastavené s odôvodnením, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.
Generálna prokuratúra bola toho názoru, že v rámci jednotlivých sťažovateľmi
podaných podnetov o preskúmanie zákonnosti postupu príslušných orgánov činných
v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci sťažovateľov reagovala na všetky relevantné
skutočnosti majúce vplyv na skutkové a právne posúdenie veci, kde bola osobitná pozornosť
venovaná znaleckému posudku z odboru grafickej diagnostiky, ktorého závery podľa názoru
generálnej prokuratúry preukázali, že podozrenia z pozmeňovania, prepisovania
a dopisovania číslic a písmen v spornej písomnosti vyslovené predchádzajúcim posudkom
znalcov z odboru písmoznalectva, sa nepotvrdili. Generálna prokuratúra sa tak stotožnila
so správnosťou postupu a skutkových záverov prijatých vyšetrovateľom tvoriacich oporu
záveru, že sa vyšetrovaný skutok nestal, keďže pozmeňovanie výdavkového pokladničného
dokladu o prevzatí kúpnej ceny sťažovateľmi nebolo potvrdené, pričom zároveň prevzatie
plnej výšky kúpnej ceny potvrdili výsluchy svedkov – zamestnancov realitnej spoločnosti
a tiež „zápisy v účtovníctve“ tejto spoločnosti.
Na základe uvedeného generálna prokuratúra v závere stanoviska prezentovala svoj
názor, že k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov nedošlo.
4. Okresná prokuratúra vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 9. júna
2014 prezentovala v podstate identické argumenty o regulárnosti postupu orgánov činných
v trestnom konaní v trestnej veci sťažovateľov. Súčasťou obsahu stanoviska okresnej
prokuratúry a generálnej prokuratúry bol aj súhlas s upustením od ústneho pojednávania
vo veci samej.
5. Vo vyjadrení k predmetným stanoviskám okresnej prokuratúry a generálnej
prokuratúry právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 17. júla
2014 uviedla, že zotrváva na dôvodoch podanej sťažnosti, a zároveň oznámila,
že sťažovatelia súhlasia s upustením od ústneho pojednávania v ich veci.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Nie je úlohou ústavného súdu hľadať optimálny postup orgánov činných v trestnom
konaní, pretože sám nie je orgánom činným v trestnom konaní, nie je ani týmto orgánom
nadriadený a nemôže ich nahrádzať v činnosti a určovať, aký postup v konaní trestná vec
sťažovateľov vyžadovala, ale jeho úlohou je zhodnotiť stav ochrany ľudských práv
v konkrétnom prípade a aj posúdiť, či konanie zabezpečuje ochranu základných práv
Ústavný súd teda zisťuje, či postup orgánov prokuratúry bol taký, aby poskytol
sťažovateľom ochranu ich práv spočívajúcu v účinnom vyšetrení relevantných okolností
veci, s ktorou sa na orgány činné v trestnom konaní obrátili. Nie vždy sa podarí odhaliť
páchateľa trestného činu, ale orgány činné v trestnom konaní a predovšetkým prokuratúra
musia využijúc všetky základné možnosti vyvinúť reálne úsilie na ich odhalenie. Pokiaľ tak
nepostupujú a vykonávajú formálne úkony, a to i vo veľkom počte, alebo nezabezpečia
vykonanie úkonov, ktorých potreba je v okolnostiach prípadu zjavná, tak tým porušujú
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa charakteru vyšetrovaného trestného činu i ďalšie
práva obete trestného činu (III. ÚS 70/01).
Iným orgánom Slovenskej republiky v zmysle citovaného čl. 46 ods. 1 ústavy je
vo veci ochrany poškodených v trestnom konaní aj prokuratúra, čo vyplýva z ustanovenia
§ 3 ods. 1 zákona prokuratúre, podľa ktorého prokuratúra chráni práva a zákonom chránené
záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre je povinnosťou prokuratúry v rozsahu svojej
pôsobnosti vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušenia zákonnosti,
na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie
zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná
využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila
dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb a štátu.
Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 87/97 uviedol, že podstatou základného práva
na inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k takému orgánu a tomu
zodpovedajúca povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných
princípov upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy.
Obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 51 ústavy je, že tejto ochrany sa možno domáhať len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú.
Právna ochrana poskytovaná policajtom a prokurátorom (§ 10 ods. 1 Trestného
poriadku) v prípravnom konaní ako fáze trestného konania osobe, ktorá podala trestné
oznámenie a označila sa za poškodenú tvrdeným trestným činom, je práve s ohľadom
na vzťah čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 51 ods. 1 ústavy podstatne determinovaná legálnym
konceptom prípravného konania v trestnom konaní ako celku.
Z právnej úpravy prípravného konania jednoznačne vyplýva, že jeho cieľom je
dôkladné vyšetrenie skutkov dôvodne vzbudzujúcich podozrenie z naplnenia skutkovej
podstaty niektorého z trestných činov. Súčasne však s ohľadom na skutočnosť, že len súd
rozhoduje o vine a treste za trestné činy (čl. 50 ods. 1 ústavy), možno prípravné konanie
ako súčasť predsúdneho konania (druhá časť Trestného poriadku) vnímať aj ako „filter“
pre rozhodovaciu činnosť súdov v konaní podľa Trestného poriadku. Inými slovami,
do štádia súdneho konania (tretia časť Trestného poriadku) sa majú dostať všetky tie trestné
veci, pri ktorých nebola možnosť uplatnenia trestnoprávnej zodpovednosti vo fáze
vyšetrovania bez pochybností vylúčená.
Dôkazom identifikovanej koncepcie prípravného konania je okrem mnohých ďalších
ustanovení Trestného poriadku i dôvod zastavenia trestného stíhania uplatnený v konaní
o trestnom oznámení sťažovateľov. Podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku totiž je
totiž potrebné zastaviť trestné stíhanie len vtedy, ak je nepochybné, že sa nestal skutok,
pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Nemôže teda existovať pochybnosť o tom,
že vyšetrovaný skutkový dej neprebehol tak, ako bol vymedzený v uznesení o začatí
trestného stíhania.
Popísaná konfigurácia prípravného konania, ktorú zákonodarca všeobecne záväzným
spôsobom do Trestného poriadku inkorporoval, vytvára podľa názoru ústavného súdu
aj rámce „inej“ právnej ochrany (čl. 46 ods. 1 ústavy) poskytovanej sťažovateľom, ktorí sa
označili za poškodených trestným činom podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného
zákona. Akokoľvek sa totiž môže prima facie javiť, že problematika trestnej zodpovednosti
je dominantne modelovaná hmotným trestnoprávnym vzťahom medzi štátom a páchateľom
trestného činu, v rozhodovacom procese o trestnom čine nemožno pozíciu poškodeného
degradovať na úroveň akéhosi pomocného faktoru, ktorého význam spočíva iba v tom, aby
do procesu objasňovania trestného činu a zisťovania jeho páchateľa priniesol relevantné
skutkové poznatky. V trestnom konaní možno podľa vôle zákonodarcu rozhodnúť aj
o nároku poškodeného na náhradu škody, a tým sa subjekt, ktorý je nositeľom tohto nároku,
stáva integrálnou súčasťou pojmu „subjekt trestného konania“ (§ 10 ods. 11 Trestného
poriadku) a v nadväznosti na to v štádiu súdneho konania i jeho stranou. Všetky uvedené
zákonné determinanty postavenia poškodeného v trestnom konaní vytvárajú zároveň
podstatnú obsahovú náplň jeho základného práva, ktoré mu zaručuje čl. 46 ods. 1 ústavy.
K namietanému uzneseniu okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 250/09
z 19. januára 2012
Ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy),
pri uplatnení svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže materiálne nahrádzať
hodnotenie dôkazov vykonané v individuálne orientovanom právno-aplikačnom procese
inými orgánmi verejnej moci, ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze
ústavnej regulácie. Tomu zodpovedá aj stabilne judikovaný právny názor,
podľa ktorého skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Bez akýchkoľvek pochybností je tento záver
použiteľný aj na vzťah ústavného súdu k iným orgánom verejnej moci, teda aj k orgánom
prokuratúry.
A contrario teda ústavný súd výnimočne, za splnenia podmienok uvedených
v judikatúre citovanej v predchádzajúcom odseku môže skutkové závery a im
predchádzajúci proces objasňovania skutkového stavu podrobiť svojej právomoci
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, avšak výlučne v rovine kasačného prieskumu, nie v podobe
nahrádzania vlastnými skutkovými závermi. Inak by ústavný súd v konaní o tzv. ústavnej
sťažnosti nerešpektoval svoju nielen inštitucionálnu, ale aj kompetenčnú oddelenosť
od iných orgánov verejnej moci.
V popísaných rámcoch sa ústavný súd zameral na proces objasňovania skutkového
stavu veci pri prejednávaní trestného oznámenia sťažovateľov a pri rozhodovaní o ňom.
Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita trestného konania sa totiž podstatným spôsobom
prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcimi orgánmi činnými v trestnom konaní
i všeobecnými súdmi, ktoré musí zodpovedať § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Uvedené
ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu
nevytvára konajúcim orgánom verejnej moci priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie
dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom
v trestnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho rozhodnutia
so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho orgánu verejnej moci je hrubým
narušením spravodlivostnej kvality a objektivity rozhodovania v trestnom konaní.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa totiž musí prejaviť aj vo využití všetkých
dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie
(m. m. I. ÚS 211/2012, III. ÚS 90/2015).
Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces prebiehajúci v mysli rozhodcu
(orgánu činného v trestnom konaní alebo sudcu). Preto na účel zabezpečenia jeho
kontrolovateľnosti vyžaduje zákon v § 176 ods. 2 Trestného poriadku, aby orgán činný
v trestnom konaní v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol najmä skutočnosti, ktoré sa
považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe
podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.
1. Pri preverovaní trestného oznámenia sťažovateľov, ktoré viedlo k začatiu trestného
stíhania, bolo dokazovanie realizované svedeckými výpoveďami, listinnými dôkazmi
a znaleckým dokazovaním. Prvé zastavenie trestného stíhania bolo zvrátené pokynom
generálnej prokuratúry založeným na závere, podľa ktorého „v priebehu trestného stíhania
nebol náležite zistený skutkový stav vec v zmysle zásady uvedenej v § 2 ods. 10 Trestného
poriadku... Z výsledkov dokazovania vykonaného v priebehu trestného stíhania vyplývajú
také rozpory, ktoré by mali byť odstránené ešte pred vydaním meritórneho rozhodnutia,
pretože môžu mať podstatný vplyv na posúdenie veci.“. Porušenie § 2 ods. 10 Trestného
poriadku v predmetnej veci si podľa zdôvodnenia opatrenia generálnej prokuratúry, ktorým
bol vydaný príkaz opätovne začať trestné stíhanie, vyžiadalo odstránenie rozporov
vo výpovediach svedkov ( a ), ale aj ďalšie znalecké
dokazovanie „za účelom zistenia možného dodatočného pozmenenia obsahu predmetnej
písomnosti“ (výdavkový pokladničný doklad, pozn., č. l. 312 – 314 vyžiadaného
vyšetrovacieho spisu).
Posudzované trestné konanie sa vyznačovalo tým, že v jeho priebehu vyšla najavo
dôkazná relevancia výdavkového pokladničného dokladu vystaveného spoločnosťou
, a podpísaného sťažovateľmi. Uvedený doklad bol dôležitým listinným
dôkazom pri objasňovaní skutkového stavu veci, a to jednak na podklade výpovedí
sťažovateľov, ale aj v dôsledku v poradí prvého znaleckého posudku, podľa ktorého
„niektoré zápisy vykazujú znaky nespontánneho rukopisu“ (pričom znalecký posudok
následne celkom konkrétne identifikoval takéto zápisy; tie sa týkali práve číselného zápisu
o zaplatenej sume, ako aj textového zápisu slovne popisujúceho vyplatenú sumu).
Za daných okolností bolo správne, že orgán činný v trestnom konaní vyžiadal
po opätovnom začatí trestného stíhania ďalší znalecký posudok, ktorého predmetom mal
byť sporný výdavkový pokladničný doklad. Znalecká úloha spočívala v overení, „či
v rukou písaných zápisoch došlo k pozmeňovaniu ich pôvodného znenia“ (č. l. 343
vyšetrovacieho spisu). V poradí druhý znalecký posudok na zadanú úlohu odpovedal tak, že
„Preskúmaním výdavkového pokladničného dokladu z hľadiska neoprávneného zásahu do
zápisu v kolónkach neboli zistené stopy po ich odstraňovaní a následnom prepisovaní.
Metódami a prostriedkami grafickej diagnostiky však nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, že
došlo k neoprávnenému zásahu spočívajúcemu v dopisovaní zápisov resp. ich segmentov
do kolónok pokladničného dokladu.“ (č. l. 346 vyšetrovacieho spisu).
Na podklade citovaných záverov potom došlo opätovne k zastaveniu trestného
stíhania, pretože podľa názoru vyšetrovateľky bolo „nepochybné, že sa nestal skutok,
pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.“ (č. l. 393 vyšetrovacieho spisu). V odôvodnení
uznesenia o zastavení trestného stíhania konštatovala, že „ani po opätovnom začatí
trestného stíhania... sa nepodarilo zistiť skutočnosti podporujúce tvrdenia poškodených
osôb. Z kriminalisticko-expertízneho skúmania vykonaného KEÚ PZ v Bratislave vyplynul
záver, že preskúmaním výdavkového pokladničného dokladu z hľadiska neoprávneného
zásahu do zápisov v kolónkach neboli zistené stopy po ich odstraňovaní a následnom
prepisovaní.“. Vzájomnú súvislosť oboch znaleckých posudkov vyhodnotila vyšetrovateľka
tak, že „v prvom prípade išlo o grafologické skúmanie pravosti podpisov, v závere
ktorého bola vyslovená pravdepodobnosť pozmeňovania, prepisovania a dopisovania
písmen a číslic na spornej písomnosti, ku ktorému sa kvalifikovane vyjadrili znalci z KEÚ
PZ Bratislava, z odboru kriminalistiky, odvetvia grafická diagnostika.“. Následne
prokurátor okresnej prokuratúry v uznesení o zamietnutí sťažnosti sťažovateľov uviedol,
že „identickosť uvedených písomných dokladov (kúpna zmluva a výdavkový pokladničný
doklad, pozn.) a pravosť podpisov oboch poškodených na nich, bola následne
objektivizovaná jednak znaleckým posudkom z odboru písmoznalectva,... a jednak
znaleckým posudkom z odboru kriminalistiky...“.
Podľa názoru ústavného súdu sú citované závery orgánov činných v trestnom konaní
z hľadiska požiadaviek základného práva na inú právnu ochranu sťažovateľov
neakceptovateľné.
Obsah prvého znaleckého posudku bez akýchkoľvek pochybností vyvracia záver
vyšetrovateľky, podľa ktorého z neho vyplýva „pravdepodobnosť“ pozmeňovania obsahu
výdavkového pokladničného dokladu. Znalec, ktorý vypracoval prvý znalecký posudok
na podklade dôkladnej a podrobne graficky dokumentovanej odbornej analýzy (strany 9, 10,
49 – 51 znaleckého posudku), výslovne konštatoval, že „textový zápis je z pravopisného
hľadiska nesprávny“, „niektoré zápisy vykazujú znaky nespontánneho rukopisu“,
«vo vrchnej časti písmena „S“ a v písmene „m“ je prerušený písací pohyb», «v číselnom
zápise sumy Sk 7. 900 000,- vo vrchnej časti číslici „7“ je písací pohyb prerušený na dvoch
miestach». Citované výroky nie sú vyjadrením pravdepodobnosti, ako to vyhodnotila
vyšetrovateľka, ale zreteľným konštatovaním faktu. Prokurátor okresnej prokuratúry
pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov uvedené závery úplne dôkladne nevyhodnotil.
Ústavný súd považuje za potrebné sa na tomto mieste znovu obrátiť k svojej stabilnej
judikatúre, podľa ktorej nenahrádza hodnotenie dôkazov a z neho plynúce skutkové závery
orgánov verejnej moci, ktorých rozhodnutia a postupy preskúmava. Súčasne by však
rezignoval na úlohu zverenú mu ústavodarcom v čl. 127 ods. 1 ústavy (ochrana základných
práv sťažovateľov), ak by ignoroval skutočnosť, že citované závery znaleckého posudku sa
dotýkajú práve tých častí rukou písaných údajov na výdavkovom pokladničnom doklade,
na ktorých bolo založené sťažovateľmi tvrdené poškodenie trestným činom.
Za problémové z ústavného hľadiska považuje ústavný súd aj hodnotenie oboch
znaleckých posudkov v ich vzájomnej súvislosti. Je potrebné pripomenúť, že druhý
znalecký posudok zadanú znaleckú úlohu nezodpovedal. Jeho záverom síce bolo,
že „Preskúmaním výdavkového pokladničného dokladu z hľadiska neoprávneného zásahu
do zápisu v kolónkach neboli zistené stopy po ich odstraňovaní a následnom prepisovaní“,
vzápätí však znalec vysvetľuje, že takéto stopy zistené neboli, lebo „Metódami
a prostriedkami grafickej diagnostiky však nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, že došlo
k neoprávnenému zásahu spočívajúcemu v dopisovaní zápisov resp. ich segmentov
do kolónok pokladničného dokladu.“.
Hodnotenie vzájomnej súvislosti oboch znaleckých posudkov zo strany orgánov
činných v trestnom konaní je poznačené silným formalizmom. Ústavný súd zdôrazňuje,
že znalecký posudok je dôkazný prostriedok, ktorý je objektom hodnotenia zo strany
konajúceho orgánu tak, ako aj iné dôkazné prostriedky. Podáva síce odpoveď na odbornú
otázku, ktorú si konajúci orgán verejnej moci objektívne nie je schopný zodpovedať,
no hodnotenie informácie z neho plynúcej už nepredstavuje riešenie odborné, ale rýdzo
právne.
Fakt, že zo znaleckého posudku vyplýva aj poznatok, ktorého nadobudnutie nebolo
práve hlavným cieľom znaleckého dokazovania, ešte sám osebe neznamená, že tento
poznatok je druhoradý či menejcenný. Orgány činné v trestnom konaní sú pri hodnotení
dôkazov povinné starostlivo zvážiť všetky okolnosti prípadu (§ 2 ods. 12 Trestného
poriadku), teda aj tie, ktoré vyšli najavo náhodne. Práve takto však orgány činné v trestnom
konaní hodnotili v poradí prvý vypracovaný posudok, keď s poukazom na skutočnosť,
že jeho cieľom bolo overenie pravosti podpisov na listinnom dôkaze, veľmi ľahkovážne
a evidentne aj arbitrárne („pravdepodobnosť“) vyhodnotili poznatok o iných
neštandardných zápisoch na ňom.
Na druhej strane odpoveď znalca na zadanú znaleckú úlohu je potrebné vyhodnotiť
ako celok. Len tak možno dospieť k poznatku, ktorý chce znalec orgánu verejnej moci
odovzdať. Orgány činné v trestnom konaní o oznámení sťažovateľov si však z druhého
znaleckého posudku zjavne vybrali iba jednu výpoveď znalca, a to, že „neboli zistené stopy“
po pozmeňovaní. Úplne ignorovali vysvetlenie, ktoré znalec v posudku vzápätí uviedol
(„nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, že došlo k neoprávnenému zásahu“) a ktoré nad všetky
pochybnosti dokazuje, že v tomto prípade znalec nedokázal znaleckú úlohu splniť. Napriek
tomu zastavenie trestného stíhania orgány činné v trestnom konaní v podstatnej miere
založili práve na tom, že z druhého znaleckého posudku sa nepotvrdili podozrenia
o pozmeňovaní obsahu výdavkového pokladničného dokladu.
Len doplnkovo v tejto súvislosti ústavný podčiarkuje zreteľný rozdiel vo formálne
dokumentovanej kvalite prvého znaleckého posudku (51 strán) a druhého znaleckého
posudku (3 strany), pri ktorom navyše možno vysloviť aj odôvodnené pochybnosti o jeho
súlade so zákonom, keďže má obsahovať prílohy umožňujúce jeho preskúmateľnosť [§ 17
ods. 3 písm. e) zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov]. Dopočutie
(pracovníčka ustanoveného znalca), ktorá navyše znalecký
posudok priamo nespracúvala (č. l. 341 vyšetrovacieho spisu), tieto pochybnosti vôbec
neodstraňuje, naopak, vrhá na dôkaznú hodnotu druhého znaleckého posudku ešte
výraznejší tieň.
Všetky popísané nedostatky v hodnotení dôkazov dokazujú podľa názoru ústavného
súdu formalizmus pri jednotlivom hodnotení oboch znaleckých posudkov spätý
s nedovoleným selektívnym prístupom pri hodnotení predmetných znaleckých posudkov
v ich vzájomnej súvislosti. To ústi do záveru, že orgány činné v trestnom konaní neuvážili
starostlivo všetky okolnosti prípadu, tak ako im to prikazuje § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
Intenzitu identifikovanej vady, ktorá dokazuje jej ústavnú relevanciu, zosilňuje už
naznačená požiadavka, podľa ktorej vyšetrovateľ alebo prokurátor v prípravnom konaní
zastavia trestné stíhanie len vtedy, ak je nepochybné, že sa skutok nestal. Dospieť
pri popísaných nedostatkoch hodnotenia dôkazov v kauze sťažovateľov k záveru,
podľa ktorého je naplnená hypotéza podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, je
arbitrárne. Trestné konanie o oznámení sťažovateľov sa takto dostáva do polohy
spochybňujúcej jeho objektivitu. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je
nežiaducim prvkom v konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho
rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
lebo svojvôľa konajúceho orgánu verejnej moci je hrubým narušením spravodlivej
objektivity a kvality jeho rozhodovania (m. m. III. ÚS 90/2015).
Ústavný súd doplnkovo odkazuje na stabilnú súdnu judikatúru,
podľa ktorej „aplikácia § 172 ods. 1 písm. a) TP [teraz § 215 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku, pozn.] predpokladá, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie
trestné stíhanie, čo je prísnejšia podmienka v porovnaní s podmienkou použitia § 226
písm. a) TP [teraz § 285 písm. a) Trestného poriadku, pozn.], kde stačí, že nie je dokázané,
že sa skutok stal. Ak o existencii skutku jestvuje pochybnosť vyplývajúca z toho,
že vo vykonaných dôkazoch sú rozpory, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších
dôkazov, a zistenie, ktoré z odporujúcich si dôkazov sú pravdivé, závisí len od ich
zhodnotenia, nemôže súd pri predbežnom prejednaní obžaloby zastaviť trestné stíhanie
podľa § 188 ods. 1 písm. d) TP [teraz § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pozn.]
z dôvodu § 172 ods. 1 písm. a) TP [teraz § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pozn.],
ale musí vec prejednať na hlavnom pojednávaní.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej socialistickej republiky z 18. júna 1981 vo veci sp. zn. 4 Tz 25/81).
Obdobne „prokurátor alebo vyšetrovateľ môže zastaviť trestné stíhanie podľa § 172
ods. 1 písm. a) Tr. por. len vtedy, ak je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie
trestné stíhanie. Nestačí teda, že o existencii skutku je pochybnosť vyplývajúca z toho,
že vo vykonaných dôkazoch sú rozpory, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších
dôkazov a zistenie, ktoré z odporujúcich si dôkazov sú pravdivé, závisí len od ich
zhodnotenia súdom po ich vykonaní na hlavnom pojednávaní podľa zásad bezprostrednosti
a ústnosti. V takomto prípade nie je prokurátor alebo vyšetrovateľ oprávnený zastaviť
trestné stíhanie, ale je povinný podať obžalobu.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
socialistickej republiky zo 17. júna 1976 vo veci sp. zn. 4 Tz 105/76).
Teda „pre zastavenie trestného stíhania z dôvodu § 172 ods. 1 písm. a) TP [teraz
§ 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pozn.] nestačí len zistenie, že o existencii skutku
sú pochybnosti vyplývajúce z rozporov vo vykonaných dôkazoch, ktoré sa nepodarilo
odstrániť. Aplikácia tohto ustanovenia predpokladá istotu, že sa nestal skutok, pre ktorý sa
vedie trestné stíhanie.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. novembra
1994 vo veci sp. zn. 7 Tz 29/94).
Citované rozhodnutia nepredstavujú pre orgány činné v trestnom konaní len
smernicu pre výklad a uplatnenie § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, teda pre právnu
stránku ich rozhodovania. Implicitne z nich vyplýva aj požiadavka na veľmi dôslednom
objasnení skutkového stavu prejednávanej trestnej veci. Iba v takom prípade totiž možno
dospieť k istote, že sa skutok nestal. Práve tejto požiadavke neučinili orgány činné
v trestnom konaní o oznámení sťažovateľov zadosť, preto aj rozhodnutie okresnej
prokuratúry o zastavení trestného stíhania nemá potrebný skutkový základ. Proces
dokazovania, ktorý viedol k zastaveniu trestného stíhania, i rozhodnutie právoplatne
zastavujúce trestné stíhanie sú tak poznačené ústavne relevantnými vadami majúcimi dopad
na základné právo sťažovateľov na inú právnu ochranu. Ústavný súd preto využil svoju
právomoc a vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 250/09
z 19. januára 2012 (bod 1 výroku tohto nálezu).
2. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Sťažovatelia navrhli vysloviť aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predmetným uznesením okresnej prokuratúry.
Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa týka iba
rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach občianskej povahy alebo o opodstatnenosti
trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom konania pred súdom (m. m. III. ÚS 206/06).
Okresná prokuratúra v prípravnom trestnom konaní nemá postavenie súdneho orgánu a jej
akékoľvek rozhodnutie nie je súdnym rozhodnutím v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Nevzťahujú sa naň preto ani požiadavky vyplývajúce z práva na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré vyvodila judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 2/09).
Judikované názory však boli vyslovené v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb,
ktoré sa dovolávali aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru v jeho časti o oprávnenosti trestného
obvinenia. Sťažovatelia však vystupovali v trestnom konaní v pozícii poškodených.
Podľa stabilnej judikatúry ESĽP možno čl. 6 ods. 1 dohovoru použiť na konanie o trestnom
obvinení, v rámci ktorého sa uplatňuje občianskoprávny nárok, a to aj v prípade
potenciálneho konania pred občianskoprávnym súdom. V tejto súvislosti je potrebné zistiť,
či od uplatnenia občianskoprávneho nároku do skončenia trestného konania bola
občianskoprávna časť veci úzko spätá s priebehom trestného konania (rozsudok veľkej
komory zo 17. 1. 2002 vo veci Calvelli a Ciglio proti Taliansku, sťažnosť č. 32967/96,
§ 62), inými slovami, či trestné konanie podmieňuje občianskoprávny nárok (rozsudok
veľkej komory zo 12. 2. 2004 vo veci Perez proti Francúzsku, sťažnosť č. 47287/99, § 67).
Aby bolo možné článok 6 použiť, potom nevyhnutne musí právo dať stíhať a odsúdiť
páchateľa úzko súvisieť s uplatnením práva poškodeného podať občianskoprávnu žalobu
v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom (rozsudok zo 27. 7. 2004 vo veci Pfleger proti
Českej republike, sťažnosť č. 58116/00, § 39).
V súdenej veci si sťažovatelia po právoplatnosti uznesenia o začatí trestného stíhania
uplatnili nárok na náhradu škody, každý v sume 102 901,15 € (č. l. 20 a 38 vyšetrovacieho
spisu). Bez potreby hlbšej analýzy relevantných zákonných právnych noriem ústavný súd
konštatuje, že rozhodovanie o nároku na náhradu škody uplatnenom sťažovateľmi
v preskúmavanom trestnom konaní je podľa § 46 ods. 1 a 3 Trestného poriadku v ďalšej
aplikačnej perspektíve danej väzbou na § 287 Trestného poriadku úzko späté s konaním
o samotnom trestnom obvinení, a to v miere, ktorá umožňuje trestné konanie v tomto jeho
segmente (rozhodovanie o nároku na náhradu škody) považovať za rozhodovanie
o občianskych právach alebo záväzkoch v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Napokon ústavný súd v súvislosti s faktom, že za porušovateľa svojho práva
na spravodlivé súdne konanie sťažovatelia označili orgán prokuratúry, ktorý v právnom
poriadku Slovenskej republiky nemá formálne povahu súdneho orgánu, odkazuje na vlastnú
stabilnú judikatúru, podľa ktorej kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je
materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza
do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach
alebo záväzkoch“, prípadne o „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom
rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný
orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje
predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha
právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (IV. ÚS 241/07, II. ÚS 106/2016).
Ústavný súd na podklade rekapitulovanej judikatúry ESĽP i vlastnej rozhodovacej
praxe uzatvára, že aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na kritizované uznesenie okresnej
prokuratúry o zamietnutí opravného prostriedku sťažovateľov proti zastaveniu trestného
stíhania, v ktorom si uplatňovali nárok na náhradu škody, je daná. S ohľadom na to možno
aj na vec sťažovateľov uplatniť frekventovane judikovaný právny názor ústavného súdu,
podľa ktorého formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Keďže teda z dôvodov už uvedených ústavný súd dospel k záveru o porušení
základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, musel pristúpiť
aj ku konštatovaniu porušenia práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
3. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň
obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.
rozhodnutie ESĽP vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983).
Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí
preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných
dohovorom (rozsudok z 27. 4. 1988 vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, séria
A, č. 131).
Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd
dospel k záveru o porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami dohovoru
(čl. 6 ods. 1), zároveň konštatuje, že okresná prokuratúra nenaplnila ani obsah práva
sťažovateľov zaručeného čl. 13 dohovoru.
Okresná prokuratúra totiž pri preskúmavaní uznesenia vyšetrovateľky o zastavení
trestného stíhania odoprela opravnému prostriedku sťažovateľov charakter účinného
právneho prostriedku nápravy porušenia práva na spravodlivé súdne konanie. Platí to
aj napriek tomu, že sťažnosť sťažovateľov podaná podľa Trestného poriadku bola
odôvodnená veľmi stručne a všeobecne. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku totiž
pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého
uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia. Uvedená prieskumná povinnosť orgánu rozhodujúceho
o sťažnosti nie je procesne determinovaná jej odôvodnením. Právo na účinný prostriedok
nápravy zaručené čl. 13 dohovoru preto bolo uznesením okresnej prokuratúry porušené
(bod 1 výroku tohto nálezu).
K namietanému postupu generálnej prokuratúry v konaní vedenom
pod sp. zn. IV/6 GPt 176/12-17
Porušenie označených práv postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom
pod sp. zn. IV/6 GPt 176/12-17, ktorý vyústil do oznámenia z 26. augusta 2013 doručeným
právnej zástupkyni sťažovateľov, sťažovatelia založili na tvrdení, podľa ktorého „generálna
prokuratúra ich podnet nevybavila ústavne komfortným spôsobom. Neuviedla žiadne
skutkové ani právne závery, na základe ktorých dospela k odloženiu podnetu sťažovateľov.“.
Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány
prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34
ods. 2 zákona o prokuratúre), ako aj iným podaním, na ktorého vybavenie sa vzťahuje
osobitný zákon (napr. § 210 Trestného poriadku v spojení s § 31 ods. 3 zákona
o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry
zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho
vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je
ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m.
I. ÚS 40/01, II. ÚS 32/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 261/08).
Podľa § 36 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor alebo ním určený prokurátor.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet sa vybavuje iba
vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti alebo ak tak rozhodne nadriadený prokurátor. Ďalším
opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a každý ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Citované ustanovenia zákona o prokuratúre obsahujú legálnu platformu, na ktorej sa
realizuje právna ochrana poskytovaná orgánmi prokuratúry. Preto odpoveď na otázku o ich
dodržaní v prípade sťažovateľov je s ohľadom na čl. 51 ods. 1 ústavy zároveň odpoveďou
na otázku, či ich základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy generálna prokuratúra
pri vybavení ich podnetu z 20 augusta 2013 rešpektovala.
Z chronologického sledu právne významných podaní sťažovateľov vyplýva,
že najprv 27. decembra 2011 doručili generálnej prokuratúre podanie z 21. decembra 2011
označené ako „Preskúmanie postupu orgánov činných v trestnom konaní – podanie
podnetu“. Následne, 30. januára 2012 adresovali „podnet na zrušenie rozhodnutia
z prípravného konania v zmysle §§ 363 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. pre porušenie
zákona...“ generálnej prokuratúre.
Prvé z uvedených podaní vyhodnotila generálna prokuratúra ako opakovaný podnet
podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre „na preskúmanie zákonnosti postupu policajta
a prokurátora v trestnej veci vedenej na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru
v Košiciach pod č. KRP-23/OEK-KE-2009, na Okresnej prokuratúre Košice I pod sp. zn.
2Pv 250/09, na Krajskej prokuratúre Košice sp. zn. 1/1 KPt 864/10“. Toto podanie v režime
opakovaného podnetu generálna prokuratúra vecne vybavila tak, že ho bez prijatia
prokurátorských opatrení odložila.
Druhé podanie, ktorým podľa vyhodnotenia generálnej prokuratúry sťažovatelia
namietali „nezákonnosť rozhodnutí vyšetrovateľky KR PZ v Košiciach zo dňa 15.12.2011
a prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 19.1.2012“, bolo postúpené „z dôvodu
príslušnosti na ďalšie konanie Krajskej prokuratúre Košice“. Krajská prokuratúra potom
podanie vyhodnotila ako podnet a na podklade vecného vysporiadania sa s jeho obsahom ho
ako nedôvodný 4. apríla 2012 (č. k. 1/1 Kpt 864/10-50) odložila.
Následne sa sťažovatelia obrátili na generálnu prokuratúru podaním doručeným jej
10. mája 2012, ktoré ňou bolo vyhodnotené ako „opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1
zákona... o prokuratúre... na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia policajta
a prokurátora v trestnej veci vedenej na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru
v Košiciach pod č. KRP-23/OEK-KE-2009, na Okresnej prokuratúre Košice I pod sp. zn.
2Pv 250/09, na Krajskej prokuratúre Košice sp. zn. 1/1 KPt 864/10“. Generálna prokuratúra
tento opakovaný podnet 10. júla 2012 vecne vybavila tak, že ho bez prijatia prokurátorských
opatrení odložila (č. k. IV/3 GPt 176/12-7).
Sťažovatelia doručili 11. marca 2013 generálnej prokuratúre podanie označené
ako „opakovaný podnet podľa § 31 až 36 zákona o prokuratúre... na prešetrenie postupu
orgánov činných v trestnom konaní vo veci KRPZ ČVS: KRP-23/OEK-KE-2009, v spojení
s rozhodnutím Okresného prokurátora Košice I., sp. zn.: 2Pv 250/09 zo dňa 19.1.2012
a Krajského prokurátora v Košiciach, sp. zn.: 1 KPt 864/10-50 zo dňa 4.4.2012 a postupu
(rozhodnutia) Generálnej prokuratúry... č. k. IV/3 GPt 176/12-7 zo dňa 10.7.2012
a na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní“.
Generálna prokuratúra oznámila 19. apríla 2013 sťažovateľom (č. k. IV/6 GPt
176/12-14), že toto podanie vyhodnotila ako „ďalší opakovaný podnet vo veci vedenej
na Krajskej prokuratúre Košice pod sp. zn. 1/1 KPt 864/10 (na Okresnej prokuratúre
Košice I pod sp. zn. 2Pv 250/09 a na Krajskom riaditeľstve PZ Košice pod č. KRP-23/OEK-
KE-2009), ktorý neobsahuje nové, pre právne posúdenie a rozhodnutie veci významné
skutočnosti, a preto zo strany Generálnej prokuratúry... nebude vybavovaný“.
Napokon sťažovatelia doručili generálnej prokuratúre 23. augusta 2013 ďalšie svoje
podanie označené ako „opakovaný podnet podľa § 31 až 36 zákona o prokuratúre...
na prešetrenie postupu orgánov činných v trestnom konaní vo veci KRPZ ČVS: KRP-
23/OEK-KE-2009, v spojení s rozhodnutím Okresného prokurátora Košice I., sp. zn.: 2Pv
250/09 zo dňa 19.01.2012 a Krajského prokurátora v Košiciach, sp. zn.: 1 KPt 864/10-50
zo dňa 04.04.2012 a postupu (rozhodnutia) Generálnej prokuratúry... č. k. IV/3 GPt 176/12-
7 zo dňa 10.07.2012 a na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní“.
Generálna prokuratúra oznámila 26. augusta 2013 sťažovateľom (č. k. IV/6 GPt
176/12-17), že „ide o opakovaný podnet vo veci vedenej na Krajskej prokuratúre Košice
pod sp. zn. 1/1 KPt 884/10 (na Okresnej prokuratúre Košice I pod sp. zn. 2 Pv 250/09
a na Krajskom oddelení PZ Košice pod č. KRP-23/OEK-K-2010), ktorý neobsahuje nové,
pre právne posúdenie a rozhodnutie veci významné skutočnosti, a preto zo strany
Generálnej prokuratúry... nebude vybavovaný“.
Postup predchádzajúci tomuto poslednému vybaveniu ich podania sťažovatelia
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietajú a v tejto časti bola ich sťažnosť prijatá aj
na ďalšie konanie.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu rekapitulovaných podaní, ktorými sa sťažovatelia
na generálnu prokuratúru obracali, dospel k záveru o správnosti záveru generálnej
prokuratúry, že podanie sťažovateľov z 20. augusta 2013 doručené generálnej prokuratúre
23. augusta 2013 bolo ďalším opakovaným podnetom podľa § 36 ods. 2 zákona
o prokuratúre.
Sťažovatelia v sťažnosti proti spôsobu, akým generálna prokuratúra ich podanie
vybavila, dôvodili, že „v bode IV. tohto podnetu uviedli, že zo strany prokuratúry
ako aj polície došlo k porušeniu vyhľadávacej zásady trestného konania. Porušenie tejto
zásady vidia sťažovatelia v konaní vyšetrovateľky PZ, ktorá po intervencii generálnej
prokuratúry SR opätovne začala dňa 09.05.2011 trestné stíhanie a následne pribrala
do konania KÚ PZ ako znalca... Ustanovením vyššie uvedeného znalca, ktorý nebol
odborne spôsobilý podať znalecký posudok... sa dopustila vyšetrovateľka PZ porušenia
vyšetrovacej zásady, lebo neumožnila súdu prijať spravodlivé rozhodnutie.“.
Z vyžiadaného spisového materiálu generálnej prokuratúry sp. zn. IV/3 GPt 176/12
ústavný súd zistil, že námietka poukazujúca na nespôsobilosť Kriminalistického
a expertízneho ústavu Policajného zboru bola obsiahnutá už v podnete sťažovateľov
doručenom generálnej prokuratúre 10. mája 2012. Na strane 3 tohto podnetu sťažovatelia
po citovaní odpovede ustanoveného znalca na znaleckú otázku explicitne uvádzajú, že
„Kriminalistický a expertízny ústav PZ Bratislava, odvetvia grafickej diagnostiky ani
nemohol úlohu danú zadávateľom splniť.“. Následne na strane 4 toho istého podania zasa
sťažovatelia dôvodia, že „druhý znalecký posudok nemohol úlohu splniť. Napriek tomu
vyšetrovateľka PZ uznesením zo dňa 15.12.2011 za takto neúplne zisteného stavu veci znovu
trestné stíhanie zastavila...“. V nadväznosti na tieto kritické výhrady potom sťažovatelia
na tej stej strane podnetu uviedli, že „vyšetrovateľka a dozorujúci prokurátor mali ďalej
dôkazmi zisťovať skutkový stav veci...“. Napokon na strane 5 tohto podnetu sťažovateľov
títo sumarizujú, že „náš opakovaný podnet teda obsahujú nové skutočnosti a to pochybnosť
o nezaujatosti dozorujúeho prokurátora..., záver znaleckého posudku z odboru grafická
diagnostika, že tento znalecký ústav ani nemohol úlohu splniť a teda ani pôvodný pokyn GP
SR splnený nebol“.
Pre generálnu prokuratúru, ale ani pre sťažovateľov totiž námietka spočívajúca
v kritike záverov v poradí druhého znaleckého posudku v relácii k úrovni zistenia
skutkového stavu veci, a tým aj k miere dodržania vyšetrovacej zásady v predmetnom
trestnom konaní nebola 20. augusta 2013 (podanie doteraz posledného podnetu
sťažovateľov) nová tak, ako to má na mysli § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre. V citovaných
okolnostiach podľa názoru ústavného súdu nemožno vyhodnotenie posledného podnetu
sťažovateľov, a tým ani spôsob jeho vybavenia generálnou prokuratúrou hodnotiť ako
porušujúce základné právo sťažovateľov zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnaký záver
potom ústavný súd prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru. V tejto časti tak sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľov
garantovaného ústavou a ich práv zaručených dohovorom uznesením okresnej prokuratúry
sp. zn. 2 Pv 250/09 z 19. januára 2012 tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu,
bolo namieste využiť právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, zrušiť toto uznesenie
o zamietnutí sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania a vec
vrátiť okresnej prokuratúre na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Po vrátení veci bude potrebné, aby okresná prokuratúra v prvom rade opätovne
vyhodnotila dosiaľ vykonané dôkazy pri súčasnom dôslednom rešpektovaní zásad trestného
konania vyjadrených hlavne v § 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku. Znamená to opätovné
jednotlivé vyhodnotenie oboch znaleckých posudkov predložených v predmetnej veci,
pri ktorom nemožno opomenúť aspekt ich preskúmateľnosti. Dôkladne bude potrebné ešte
raz vyhodnotiť obsah a závery v poradí prvého znaleckého posudku. Nemožno podceňovať
tie závery v ňom obsiahnuté, ktoré netvorili súčasť hlavnej zadanej znaleckej úlohy, a to
hlavne v relácii k záverom druhého znaleckého posudku. Okresná prokuratúra bude
vychádzať z právneho názoru, že závery v poradí druhého znaleckého posudku vyjadrenie
k nemu dopočutej znalkyne Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru
nemožno vnímať ako záväzné v tom zmysle, že niet možnosti ďalšieho znaleckého
posudzovania sporného výdavkového pokladničného dokladu. Následné vyhodnotenie
dôkazov v ich vzájomnej súvislosti potom môže otvárať priestor pre úvahy o ďalšom
dokazovaní zameranom eventuálne aj na účtovnú dokumentáciu ako relevantný dôkazný
prostriedok. Okresná prokuratúra nemôže opomenúť všetky formulované aspekty prípadu.
Je potrebné sa s nimi vysporiadať pri opätovnom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov
podanej proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania. Len takto potom
možno spoľahlivo rozhodnúť, či v posudzovanej veci bola správnou aplikácia § 215 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku vzhľadom na stabilizovanú judikatúru o interpretácii tohto
ustanovenia regulujúceho rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní vo fáze
prípravného konania.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovatelia v sťažnostnom petite navrhli priznať im náhradu trov právneho
zastúpenia, a to v sume 331,13 €. Z vyčíslenia žiadanej sumy vyplýva, že navrhujú
priznanie náhrady trov za dva úkony právnej služby zvýšenej o daň z pridanej hodnoty.
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval
za potrebné priznať sťažovateľom náhradu trov konania za dva úkony právnej služby
poskytnutej ich právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,
ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 17. júla
2014 totiž sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neuviedli žiadne nové
skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný
úsudok ústavného súdu o predmete konania.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa § 11 ods. 3
vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 € pre úkony
v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 € a k tomu
režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.
Tarifná odmena vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia sťažovateľov,
ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 520,64 €. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa však
základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní
dvoch alebo viacerých osôb. Preto náhrada trov právneho zastúpenia tvorená náhradou
tarifnej odmeny predstavuje v prípade sťažovateľov sumu 260,32 €. K tomu bolo potrebné
pripočítať štyrikrát režijný paušál, teda sumu 31,24 €. Sťažovatelia majú nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 291,56 €, ktorú je potrebné zvýšiť o 20 %, pretože
sťažovatelia preukázali, že ich právna zástupkyňa je registrovaným platiteľom dane
z pridanej hodnoty. Náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 349,87 €, keďže si
však sťažovatelia v sťažnostnom petite pre ústavný súd záväznom (§ 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde) uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia v sume nižšej, priznal im
ústavný súd požadovanú náhradu len v sume 332,50 €, pričom okresná prokuratúra je ako
porušovateľ povinná zaplatiť ju (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku) na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (bod 3 výroku
tohto nálezu).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2016