Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 396/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 1, Veľký Krtíš, proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo 16. februára 2026 a proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 8. apríla 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa a a podľa a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami okresného a krajského súdu označenými v záhlaví tohto rozhodnutia. Sťažovateľ ich navrhuje zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada náhradu trov konania pred ústavným súdom.

2. Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu z 8. apríla 2022 uznaný za vinného zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa a , z pokračujúceho zločinu poškodzovania cudzej veci podľa a a a a zo zločinu krádeže podľa a v štádiu pokusu. Za to mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, ktorého výkon mu súd podmienečne odložil a uložil probačný dohľad so skúšobnou dobou v trvaní 5 rokov. Zároveň mu súd uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podľa svojich schopností a možností uhradiť v skúšobnej dobe náhradu škody poškodeným. Súčasne okresný súd zaviazal sťažovateľa spolu so spoluodsúdeným spoločne a nerozdielne uhradiť poškodeným škodu.

3. Rozsudkom z 15. novembra 2022 krajský súd v odvolacom konaní zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti obžalovaných nahradiť spôsobenú škodu poškodeným a, rozhodujúc sám, odkázal poškodených s ich nárokom na náhradu škody na civilný proces. V ostatných výrokoch ostal rozsudok okresného súdu nezmenený.

4. Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania. Domáhal sa ním posúdenia uloženého trestu podľa ustanovení účinného od 6. augusta 2024, podľa ktorého sú trestné sadzby v jeho prípade miernejšie. Dôvodnosť návrhu ďalej odvodzoval od skutočnosti, že kľúčovému svedkovi – „kajúcnikovi“ boli v inom trestnom konaní zisťované benefity, ktoré neboli súdu skôr známe. Napokon poukazoval na závery znaleckého posudku č. 33/24 znalkyne PhDr. Martiny Bečkovej (ďalej len „znalecký posudok č. 33/24“) vyhotoveného v inom trestnom konaní až po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, ktorý podľa názoru sťažovateľa spochybňuje vierohodnosť svedeckých výpovedí .

5. Okresný súd návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol. V odôvodnení poukázal na to, že predmetná zmena nadobudla účinnosť až potom, keď bolo o trestnej veci a treste sťažovateľa rozhodnuté. Úmyslom zákonodarcu nebolo prehodnocovanie každého právoplatne uloženého trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený podľa platných a účinných predpisov do 6. augusta 2024. To vyplýva aj z . počíta s možnosťou zmeny právnej úpravy, avšak jej použitiu je možné, iba ak ide o zmenu, ktorá nastala do rozhodnutia v trestnej veci, čo však nebol sťažovateľov prípad. Dôvodom obnovy konania nemôže byť ani zmena , ktorým sa mení a dopĺňa . V sťažovateľovej veci rozhodoval súd podľa účinného v čase konania a rozhodovania, a teda skutočnosť, že následne (v budúcnosti) došlo k zmene procesného predpisu, v žiadnom prípade nemôže predstavovať takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala obnovu konania.

6. K zisťovaniu benefitov svedka okresný súd uviedol, že v pôvodnom konaní mal súd vedomosť o tom, že mu boli poskytnuté, a to v podobe prerušenia trestného stíhania alebo dočasného odloženia vznesenia obvinenia v iných trestných konaniach. K namietanej vierohodnosti svedka zdôraznil, že v pôvodnom konaní sa touto otázkou okresný súd riadne a obsiahlo zaoberal a poukázal na rozhodujúcu pasáž odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku okresného súdu. Pokiaľ obhajoba spochybňovala vierohodnosť výpovede svedka , s poukazom na závery predloženého znaleckého posudku č. 33/24 okresný súd uviedol, že táto otázka nemôže byť predmetom obnovy konania, keďže otázka vierohodnosti vypočúvanej osoby je otázkou, ktorá súvisí s právnym posúdením veci a neprináleží ju zodpovedať znalcovi. Skutočnosť, že v iných trestných veciach došlo k inému právnemu posúdeniu veci (zrušenie rozsudku odvolacím súdom v jednom prípade a oslobodenie spod obžaloby obžalovaných v druhom prípade), v dôsledku posúdenia vierohodnosti nepredstavuje dôvod na povolenie obnovy konania v sťažovateľovej veci.

7. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu konania podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol. V celom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi okresného súdu a jeho uznesenie považoval za správne a zákonné.

II. Argumentácia sťažovateľa

8. Sťažovateľ argumentuje tým, že súdy nevykonali individualizované posúdenie spôsobilosti dôkazu – znaleckého posudku č. 33/24 v konkrétnom dôkaznom kontexte a posudok vybavili na abstraktnej, paušálnej úrovni („vierohodnosť hodnotí súd“). Tým rezignovali na ústavne vyžadované konkrétne, vecné a presvedčivé odôvodnenie, prečo nový dôkaz – v spojení s tým, že ide o jediný usvedčujúci dôkaz – nemôže odôvodniť iné rozhodnutie. Odsúdenie sťažovateľa stálo výlučne na výpovedi jediného priameho usvedčujúceho svedka – kajúcnika . Za tejto dôkaznej konštelácie platí, že akýkoľvek nový dôkaz spôsobilý podstatne oslabiť spoľahlivosť jediného usvedčujúceho svedka je už pojmovo spôsobilý privodiť iné rozhodnutie o vine ( ).

9. Všeobecné súdy z posudku selektívne vyzdvihli iba tie časti, ktoré svedčia v prospech vierohodnosti svedka (kognitívna spôsobilosť, absencia poruchy pamäti), a celkom odignorovali jeho nosný kvalifikujúci záver o limitovanej všeobecnej vierohodnosti podmienenej osobnostnou štruktúrou a o existencii zištného motívu na skresľovanie. Takéto jednostranné a výberové hodnotenie dôkazu, ktoré opomína jeho časti nepriaznivé pre prijatý záver, je klasickým prejavom svojvôle v hodnotení dôkazov.

10. Znalecký posudok č. 33/24 bol objektívne vyhotovený až po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku. V čase rozhodovania v pôvodnej veci neexistoval, nemohol byť súdu známy a nemohol byť predmetom dokazovania ani sudcovského hodnotenia. V časovom zmysle ide preto nepochybne o dôkaz „súdu skôr neznámy“.

11. Sťažovateľ ďalej uvádza, že súdy si zamenili novosť dôkazu s „novosťou právneho posúdenia“. Sťažovateľ sa nedomáhal nového právneho hodnotenia tej istej výpovede, ale predložil nový dôkazný prostriedok – odborné forenzno-psychologické zistenia o osobe svedka, ktorý spôsobilým spôsobom spochybňuje spoľahlivosť jediného usvedčujúceho dôkazu. Záver krajského súdu, že iné právne posúdenie veci v inom konaní, nepredstavuje skutkovú vadu, na túto podstatu vôbec nedopadá, pretože predmetom návrhu nebolo iné právne posúdenie, ale nový dôkaz.

12. Súdy sa odmietli zaoberať novým forenzno-psychologickým zistením o motivačnej štruktúre svedka, ako aj výhodami a faktickou beztrestnosťou, ktoré svedok požíval v iných konaniach (prerušenie/odloženie trestného stíhania). Postupovali tak v rozpore so závermi rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Adamčo proti Slovenskej republike z 12. novembra 2019, podľa ktorého sa vnútroštátne súdy nedostatočne zaoberali nedôveryhodnosťou kajúcnika a najmä výhodami, ktoré tento svedok získal v iných trestných konaniach (vrátane faktickej beztrestnosti).

13. Odmietnutie čo i len preskúmať takýto dôkaz v konaní o obnove sa prieči zásade, že vina musí byť preukázaná dôkazmi vylučujúcimi rozumnú pochybnosť, a tým aj prezumpcii neviny.

14. Napokon sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenie krajského súdu, ktorý v prevažnej miere prevzal závery okresného súdu a opakuje abstraktnú tézu, že vierohodnosť hodnotí súd bez toho, aby sa vecne vysporiadal s tým, prečo nové forenzno-psychologické zistenia – v spojení s povahou jediného usvedčujúceho dôkazu – nemôžu odôvodniť iné rozhodnutie. Takéto

zdanlivé odôvodnenie v rozhodujúcom bode predstavuje porušenie práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

III.1. K namietanému porušeniu práv uznesením okresného súdu:

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Právomoc ústavného súdu je teda subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

16. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ disponoval opravným prostriedkom (sťažnosťou), ktorý aj využil. Ústavná sťažnosť je tak proti uzneseniu okresného súdu podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) neprípustná, a preto bola v tomto rozsahu podľa odmietnutá.

III.2. K namietanému porušeniu práv uznesením krajského súdu:

17. Ústavný súd stabilne judikuje, že účelom obnovy trestného konania nie je revízia pôvodného konania, cieľom konania o povolení obnovy konania nie je prieskum zákonnosti postupu súdu v pôvodnom konaní (napr. , , ). Konanie o povolenie obnovy konania sa obmedzuje len na zistenie, či vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Všeobecný súd už nepreskúmava zákonnosť pôvodného rozhodnutia, ale iba to, či existujú nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie v otázke viny alebo trestu. Podstatné je, či tieto skutočnosti boli známe orgánom činným v trestnom konaní a súdom, ktoré vo veci rozhodovali. Novú skutočnosť treba spravidla preukázať novými dôkazmi, pričom novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní obsiahnutý v spise, uplatnený niektorou z procesných strán alebo nebol vykonaný.

18. Úloha ústavného súdu sa potom obmedzuje len na kontrolu, či všeobecné súdy pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí postupovali ústavne konformným spôsobom, keď rozhodli o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania, respektíve keď zamietli sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania (napr. , , ). Teda, či sa návrhom na povolenie obnovy riadne zaoberali, či prijaté rozhodnutie adekvátne odôvodnili a či ich právne závery nie sú excesom alebo svojvoľné. Pri zamietnutí návrhu je rozhodujúce, či súdy dostatočne odôvodnili, prečo predostreté nové skutočnosti nepovažovali za také, ktoré by opodstatňovali povolenie obnovy konania.

19. Na tieto účely sa ústavný súd podrobne oboznámil s obsahom odôvodnenia uznesenia krajského súdu a tiež s obsahom odôvodnenia uznesenia okresného súdu, a to v súlade so svojím ustáleným právnym názorom, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdov nemožno posudzovať izolovane, pretože tieto konania z hľadiska ich predmetu tvoria jeden celok.

20. Dôvodom, na ktorom sťažovateľ založil návrh na povolenie obnovy konania, bola nová skutočnosť v podobe znaleckého posudku č. 33/24 vypracovaného po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku pre účely iného trestného konania, ktorého predmetom bolo psychologické posúdenie vrátane posúdenia vierohodnosti , ktorý vystupoval v sťažovateľovej veci ako spolupracujúci obvinený.

21. Ústavný súd vo všeobecnosti uvádza, že pre rozhodovanie o povolení obnovy konania sú významné také skutočnosti alebo dôkazné prostriedky, ktorými sú spochybňované usvedčujúce dôkazy vykonané v pôvodnom konaní. Hodnotenie predložených dôkazov nesmie presahovať rámec zistenia, či je pravdepodobné, že tvrdená skutočnosť či nový dôkaz sám alebo v spojení s už vykonaným dokazovaním by mohol privodiť zmenu rozhodnutia. Výsledkom hodnotenia nemôže a nesmie byť nové zmenené skutkové zistenie. Skrz uvedené hodnotenie je potrebné dosiahnuť určitý stupeň pravdepodobnosti, že zmena rozhodnutia je možná. Ide teda o posúdenie otázky, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú spôsobilé samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi známymi súdu či iným orgánom činným v trestnom konaní už skôr odôvodniť iné, pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie. Toto skúmanie spočíva v porovnaní dôkazov dosiaľ vykonaných a doterajších skutkových zistení s dôkazným významom nových skutočností, resp. nových dôkazov. Pokiaľ by bolo možné dospieť k vysokému stupňu pravdepodobnosti, resp. plne odôvodnenému predpokladu (nie je nevyhnutná absolútna istota v tomto smere) o tom, že by na základe nových skutočností a dôkazov mohlo dôjsť k zmene pôvodného rozhodnutia, je namieste rozhodnúť o povolení obnovy konania. Znalecký posudok, ktorý obsahuje nové skutočnosti alebo využíva nové vedecké metódy, ktoré vedú k inému skutkovému záveru, je na to vhodným dôkazným prostriedkom (pozri napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky pri obdobnej právnej úprave sp. zn. , sp. zn. alebo sp. zn. ).

22. Všeobecné súdy konajúce a rozhodujúce o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania dospeli k názoru, že vo veci neboli predložené „nové“ dôkazy alebo skutočnosti, ktoré viedli k takému stupňu pravdepodobnosti, resp. plne odôvodnenému predpokladu o tom, že by na ich základe mohlo dôjsť k zmene pôvodného rozhodnutia. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že vierohodnosti svedeckých výpovedí sa rozsiahlo venovali všeobecné súdy už v pôvodnom konaní. Dospeli pritom k záveru, že výpoveď je vierohodný a dostačujúci dôkaz usvedčujúci sťažovateľa.

23. Ústavný súd potom, ako sa oboznámil aj s rozhodnutiami vydanými v pôvodnom konaní, s uvedeným súhlasí. Z odsudzujúceho rozsudku vyplýva, že pri hodnotení vierohodnosti svedka okresný súd prihliadal na vnútornú štruktúru jeho výpovede, logické súvislosti o okolnostiach, o ktorých vypovedal. Vzal do úvahy aj okolnosť vzájomných vzťahov medzi ním a sťažovateľom. Svedok logicky, jasne a zrozumiteľne popísal (zhodne s jeho výpoveďou z prípravného konania) spáchanie jednotlivých skutkov obžalovaných. Dôležité ďalej je, že jeho výpoveď bola podporená aj zápisnicou o obhliadkach miesta činov, podľa ktorej boli preukázané

jednotlivé vniknutia do objektov predajní, priebeh skutku zodpovedal obžalobe s tým, že svedok označil presne osoby páchateľov a ich jednotlivé úlohy, spomenul tiež zranenie jedného z páchateľov . Svedok tiež logicky vysvetlil ďalšie okolnosti spáchania trestnej činnosti (odchod páchateľov z miesta činu, zbavenie sa oblečenia a nástrojov, prečo nechali trezor na mieste činu).

24. Všeobecné súdy sa zaoberali aj obsahom znaleckého posudku č. 33/24 a nemožno súhlasiť so sťažovateľom, že by ho posudzovali selektívne. Vzali do úvahy záver, že svedok môže v prípade patričnej motivácie (zištný a logicky zrozumiteľný motív) vedome skresľovať realitu. Na druhej strane špecifická vierohodnosť je uňho zvýšená stálosťou výpovede aj vplyvom plynutia času, schopnosťou vypovedať o skutku od rôznych časových úsekov deja, vypovedať o komunikácii i myšlienkových podchodoch, priznaním pamäťových medzier či opisovaním neočakávaného konfliktu medzi páchateľmi.

25. Na tomto mieste je podstatné pripomenúť, že otázka vierohodnosti výpovede svedka v konkrétnom trestnom konaní je primárne otázkou, ktorej hodnotenie prináleží súdu, a nie znalcovi v rámci posúdenia svedka z psychologického pohľadu. Úlohou znalca je psychologicky hodnotiť vierohodnosť výpovedí svedkov a poškodených v prípade pochybností o ich schopnosti vierohodne vypovedať, či už vplyvom špecifík situačných faktorov, prípadne vplyvom psychopatológie duševnej poruchy. Je teda potrebné odlišovať psychologické hodnotenie vierohodnosti výpovedí znalcom a právne hodnotenie vierohodnosti výpovedí súdom (ktorý jediný môže taký záver učiniť) s ohľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci vrátane zohľadnenia ostatných v konaní zabezpečených dôkazov.

26. Uvedené napokon priamo vyplýva aj z druhej vety , podľa ktorej znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky ani hodnotiť vykonané dôkazy, ani robiť právne závery. Samotný znalecký posudok je dôkazný prostriedok, ktorý je objektom hodnotenia zo strany konajúceho orgánu tak, ako aj iné dôkazné prostriedky.

27. Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita trestného konania sa podstatným spôsobom prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcimi orgánmi činnými v trestnom konaní i všeobecnými súdmi, ktoré musí zodpovedať . Uvedené ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára konajúcim orgánom verejnej moci priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v trestnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň nadväzujúceho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho orgánu verejnej moci je hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity rozhodovania v trestnom konaní. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa totiž musí prejaviť aj vo využití všetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie (m. m. ).

28. Podstatnou teda v tomto kontexte bola otázka vierohodnosti výpovede svedka v pôvodnom konaní, ktorú v rámci obnovy konania preukazoval predloženým znaleckým posudkom, tvrdiac, že ide o tzv. nový dôkaz. Ústavný súd v nadväznosti na už popísané skutočnosti konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa nejaví ako excesné či svojvoľné. Ústavný súd považuje za ústavne udržateľný záver krajského súdu v okolnostiach prerokúvanej veci o tom, že

posúdenie špecifickej vierohodnosti vypočúvanej osoby z hľadiska, či dotknutá osoba v tom-ktorom konkrétnom prípade klamala alebo hovorila pravdu, je otázkou, ktorá súvisí s právnym posúdením veci, ktoré patrí súdu, nie znalcovi. Pri hodnotení špecifickej vierohodnosti vypočúvanej osoby, teda či v tom-ktorom konkrétnom prípade vypočúvaná osoba klame alebo hovorí pravdu, je len na hodnotení súdu v súlade s už uvádzanými pravidlami pre hodnotenie dôkazov podľa , opierajúc sa pritom o existujúce dôkazy. Navyše, ústavný súd uvádza, že aj pri overovaní všeobecnej vierohodnosti vypočúvaných osôb nie je možné vylúčiť, že aj osoba, ktorá z hľadiska všeobecnej vierohodnosti by mala vypovedať pravdu, pokiaľ chce a je dostatočne motivovaná, môže vypovedať v rozpore s tým, čo prežila a zažila ().

29. Posúdenie hodnovernosti osoby sťažovateľ ďalej spájal s tým, že všeobecné súdy sa nedostatočne vysporiadali so skúmaním benefitov poskytnutých tomuto spolupracujúcemu obvinenému.

30. Ústavný súd nemôže prisvedčiť argumentácii sťažovateľa ani v tejto časti. Z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, že už v pôvodnom konaní sťažovateľ uvedené namietal a okresný súd, ako aj súd odvolací sa týmito tvrdeniami a skutočnosťami zaoberali. Možno zdôrazniť, že okresný súd mal vedomosť o tom, že svedok mal prerušené trestné stíhanie v konaní vedenom pod sp. zn. . V čase rozhodovania nebolo jasné, ako bude ďalej naložené s týmto stíhaním a aká výhoda mu bude ponúknutá.

31. Pokiaľ ide o ďalšie sťažovateľom uvádzané rozhodnutia v iných trestných konaniach, kde malo byť vykonané dokazovanie aj výsluchom svedka vydané po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, ústavný súd súhlasí s krajským súdom, že tieto boli vydané v iných trestných veciach za inej skutkovej situácie a dôkazného stavu. Jedna vec bola vrátená prvostupňovému súdu pre účely opätovného prejednania a rozhodnutia po doplnení dokazovania. V druhej veci odvolací súd oslobodil obžalovaných spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok spáchali. Výpoveď svedka tu bola spochybňovaná aj výpoveďou ďalších svedkov, resp. existujú dva varianty skutkového deja.

32. Ústavný súd konštatuje, že za novú skutočnosť skôr neznámu nemožno bez ďalšieho považovať akúkoľvek novú skutočnosť, ktorá vyšla najavo neskôr. Zmyslom konania o povolení obnovy konania je preukazovať nové skutočnosti a nové dôkazy (súdu skôr neznáme v pôvodnom konaní) a konfrontovať tak skutkový stav zistený na základe vykonaných dôkazov v pôvodnom konaní s novo zisteným skutkovým stavom preukázaným práve v konaní o povolenie obnovy konania. Povolenie obnovy konania prichádza do úvahy len vtedy, ak skutkový stav zistený na základe dokazovania v pôvodnom konaní neobstojí v konfrontácii so skutkovým stavom zisteným na základe nových dôkazov. To však nebol prípad sťažovateľa.

33. Sumarizujúc uvedené, z uznesení okresného súdu a krajského súdu je zrejmé, že súdy sa k dôkazom podstatným pre povolenie obnovy konania výslovne vyjadrovali a tieto dôkazy posudzovali aj s prihliadnutím na dôkaznú situáciu v pôvodnom konaní. Tento postup bol v súlade s judikatúrou ústavného súdu, v zmysle ktorej sa súd konajúci o návrhu na obnovu konania nemôže obmedziť len na nekritické konštatovanie novosti a existencie predloženého dôkazu, ale tento dôkaz musí vyhodnotiť v spojitosti s už existujúcimi dôkazmi v pôvodnom konaní. Inak by každá nová skutočnosť či novo navrhnutý dôkaz nutne viedol k automatickému zrušeniu pôvodného rozhodnutia a úloha súdu by bola zúžená len na zistenie nových skutočností a dôkazov. Tým by

bola celkom popretá jedna zo základných zásad trestného konania, a to zásada voľného hodnotenia dôkazov upravená v ustanovení (napr. ).

34. Ústavný súd už len stručne poznamenáva, že z obsahu ústavnej sťažnosti a ani jej pripojených príloh nezistil žiadne porušenia práva sťažovateľa na obhajobu podľa . Sťažovateľ bol v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania riadne zastúpený, mal možnosť predkladať dôkazy, vyjadriť sa aj k dôkazom predloženým prokurátorom a v konaní využil dostupné opravné prostriedky. Preto aj námietky týkajúce sa porušenia práva na obhajobu boli zjavne neopodstatnené.

35. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených základných práv sťažovateľa neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

63. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2026

Peter Molnár

predseda senátu