Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 238/2016
PDF · 267.08 KB
No categories available
I. ÚS 238/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 958/2014 zo 17. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co/958/2014 zo 17. decembra 2015 (ďalej aj „rozsudok
krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom
na základe odvolania sťažovateľa ako žalobcu, ako aj odvolania žalovanej potvrdil
rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 37 C 178/2012-137
z 13. marca 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým okresný súd rozhodol
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode ich
manželstva.
Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu
a vo svojej sťažnostnej argumentácii poukazuje na podľa neho nesprávne a nedostatočne
odôvodnené závery krajského súdu v jeho potvrdzujúcom rozsudku, ktorými odobril
správnosť záverov prvostupňového rozsudku okresného súdu.
Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedol:
„Sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom súdneho konania o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenom na OS Košice I pod číslom konania
37 C/178/2012 a na KS Košice pod číslom konania 3 Co/958/2014 .
Okresný súd Košice I rozsudkom spis. značka 37 C/178/2012 zo dňa 13. 3. 2014
rozhodol tak, že prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu veci uvedené vo výroku
rozhodnutia a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej na vyrovnanie podielov sumu 28.183,68 €
do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Z hľadiska podstaty odôvodnenia rozhodnutia prvostupňový súd vychádzal z toho, že
predmetom vyporiadania BSM je aj hodnota členského podielu k družstevnému bytu na ulici
(ďalej aj ako družstevný byt) v aktuálnej trhovej výške 60.000 €.
Súčasne medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že základný a ďalší členský vklad
v bytovom družstve pred uzavretím manželstva uhradil žalobca a to vo výške 144.500,- Sk
pričom v danom čase predstavovala trhová hodnota členského podielu 202.000,- Sk. Platba
žalobcu v čase jej úhrady teda predstavovala 66 % z trhovej hodnoty členského podielu.
Takisto medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že ku dňu vyhlásenia rozsudku nie je
bytovému družstvu uhradená anuita (nesplatená suma úveru použitého na výstavbu
družstevného bytu) v sume 2.456,59 €. Súčasne bolo nesporné, že v zmysle rozsudku
Okresného súdu Košice I spis. značka 18 C 189/2007 sa nájomcom družstevného bytu
a výlučným členom bytového družstva stal žalobca .
Po právnej stránke súd posúdil vec tak, že vychádzal z rovnosti podielov manželov
a čo sa týka úhrady sumy 144.500,- Sk uvedenú úhradu posúdil súd ako vnos žalobcu
do manželstva pričom vychádzal z jeho nominálnej výšky v prepočte na €. Pri stanovení
ceny - hodnoty členského podielu súd vychádzal z trhovej hodnoty členského podielu v čase
rozhodovania vo veci samej teda zo sumy 60.000 €. Súčasne prvostupňový súd nijako
nezohľadnil neuhradenú sumy anuity vo výške 2.456,59 € s odôvodnením, že uvedená suma
nie je spoločným dlhom účastníkov voči bytovému družstvu, ktorý by bol predmetom
vyporiadania, ale samostatným dlhom žalobcu, ktorý je jediným nájomcom predmetného
bytu a výlučným členom družstva .
Voči prvostupňovému rozsudku podal žalobca odvolanie, ktorého podstatou bolo to,
že považuje uvedené rozhodnutie za nesprávne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci a to z 2 dôvodov :
1. Spôsob vyporiadania použitý súdom ohľadom členského podielu v bytovom
družstve je extrémne nespravodlivý a ústavne neudržateľný nakoľko súd na identickú vec
aplikoval rôzny prístup. Na strane jednej vychádzal z trhovej hodnoty členského podielu na
strane druhej v prípade vnosu vychádzal z jeho nominálnej hodnoty v prepočte na € - teda
v prípade vnosu nevychádzal z toho, že výška vnosu v čase jeho úhrady predstavovala 66 %
z trhovej hodnoty členského podielu v danom čase. Spravodlivé, zákonné a Ústavne
komformné je podľa názoru žalobcu také riešenie, že ak sa vychádza z trhovej hodnotu
členského podielu tak aj v prípade vnosu sa má vychádzať z jeho trhovej hodnoty v čase
jeho úhrady . Ak teda trhová hodnota vnosu v čase platby bola 66 % z trhovej hodnoty
členského podielu má a musí sa uvedená okolnosť v prípade vyporiadavania BSM
vyhodnotiť tak, že hodnota vnosu predstavuje 66 % z trhovej hodnoty členského podielu
teda v nami prejednávanom prípade 66 % zo sumu 60.000 €. Iný postup vytvára extrémne
nespravodlivé vyporiadanie majetku medzi účastníkmi konania a je v rozpore so zmyslom,
účelom a princípmi ktoré sú stanovené pre vyporiadanie BSM.
2. Vo vzťahu k neuhradenej anuite poukázal žalobca na to, že ide o nesplatený úver
ktorý je súčasťou hodnoty členského podielu. Nesplatenú časť anuity bude uhrádzať už iba
výlučne žalobca a preto je potrebné uvedenú anuitu vyporiadať v rámci BSM čo akceptuje
aj rozhodovacia prax súdov nakoľko pri vyporiadaní je potrebné vyporiadať aj pohľadávky
a dlhy ktoré vznikli za trvania BSM (viď rozsudok NS ČR sp. značka 22 Cdo/270/2005
a iné).
V zmysle citované rozsudku to, že určitý dlh ktorý vznikol za trvania BSM iba
jednému z manželov neznamená, že by se při vypořádaní BSM k dluhu žalovaného vůbec
nepřihlédlo. Jestliže manžel, podlé kupní smlouvy, kterou za trvaní manželství sám uzavřel
a podlé které byla věc nabyta do BSM, kupní cenu za trvaní manželství nezaplatil, pak je
třeba při vypořádáni BSM vycházet z toho, že je zatížen dluhem, jehož zaplacením vynaloží
své prostředky na věc, kterou manželé nabyli do BSM. To znamená že je třeba postupoval
podlé § 150 veta druhá ObčZ, který stanoví, že každý z manželu je oprávněn požadoval, aby
mu bylo uhrazeno, co ze svého vynaložil společný majetek. Žalobca teda v tejto časti
odvolania tvrdil, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil ak nezohľadňoval
neuhradenú časť anuity nakoľko správne mal uvedenú okolnosť zohľadniť tak, že ide o vnos
jeho osoby (nakoľko uvedený dlh súvisiaci s nadobudnutím členského podielu v bytovom
družstve už uhradí výlučne sám) a s poukazom na ust. § 150 Občianskeho zákonníka
od hodnoty sumy ktorú má uhradiť žalovanej na vyrovnanie podielov odrátať 1/2 vnosu teda
sumu 1228,295 € .
Krajský súd Košice rozsudkom spis. značka 3 Co/958/2014-183 zo dňa 17. 12. 2015
potvrdil prvostupňové rozhodnutie (ďalej aj ako napádaný rozsudok alebo napádané
rozhodnutie) s tým, že ohľadom určovania výšky vnosu zo strany žalobcu (úhradu ním
zaplatenej sumy 144.500,- Sk pred uzavretím manželstva ktorá v čase jej úhrady
predstavovala 66 % trhovej hodnoty členského podielu) uviedol, že súd prvého stupňa
správne výšku týchto prostriedkov odpočítal iba v nominálnej hodnote. Takéto rozhodnutie
je v súlade s ustálenou súdnou praxou. Vo vzťahu k námietke ohľadom nesprávneho
právneho posúdenia vo vzťahu k nezohľadneniu nesplatenej sumy anuity uviedol, že je
správne rozhodnutie súdu prvého stupňa v tom, že neodrátal od hodnoty členského podielu
hodnotu tzv. anuity (bez akéhokoľvek bližšieho objasnenia - viď str. 7 nápadného
rozsudku)...
Proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu Košice zo dňa 17. 12. 2015,
č. k. 3 Co 958/2014 podáva sťažovateľ Ústavnú sťažnosť...
Skutočnosť, že súd bez vysvetlenia prehliadne pre účastníka konania priaznivú
judikatúru, na ktorú bol týmto účastníkom výslovne upozornený, sama o sebe významne
oslabuje presvedčivosť písomného vyhotovenia jeho rozhodnutia, ide tiež o jav, ktorý
oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodovania a najmä v rozhodovacej praxi
odvolacích súdov ho nemožno tolerovať (uznesenie NS CK zo dňa 27. 4. 2006, sp. značka -
29 Odo 551/2006, citované v právnych rozhledoch č. 1/2007 str. 35)...
Základným dôvodom podania tejto Ústavnej sťažnosti je najmä tá skutočnosť, že
KS Košice vykonal aplikáciu ust. § 150 Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že poprel
význam účel a základne princípy platiace pre vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov a to najmä atribút - požiadavku spravodlivého vysporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov podľa zásad ustanovených v § 150 Občianskeho zákonníka...
Príslušné ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka síce neuvádza ako sa má
postupovať pri určení ceny toho čo jeden z manželov vynaložil zo svojho majetku na
spoločný majetok avšak z hľadiska spravodlivého vyporiadania BSM musí byť ohodnotenie
vykonané objektívne a musí zohľadňovať reálnosť výšky tzv. vnosu - teda ak súdna prax
dospela k tomu, že sa pri vyporiadaní hodnoty členského podielu v bytovom družstve
vychádza z jeho trhovej hodnoty v čase vyporiadavania (nie z nominálnej hodnoty
členského podielu) tak aj v prípade ohodnotenia výšky vnosu jedného z manželov na
získanie tohto členského podielu sa musí vychádzať nie z nominálnej hodnoty vnosu ale z
jeho trhovej hodnoty. Ak teda výška vnosu v čase jeho úhrady v nami prejednávanom
prípade predstavovala 66 % trhovej hodnoty členského podielu v danom čase je zákonné,
spravodlivé a ústavne komformné vychádzať z toho, že výška vnosu by sa mala posudzovať
ako 66 % z trhovej hodnoty členského podielu stanovenej podľa sumy v čase
vyporiadavania teda zo sumy 60.000 €. V nami prejednávanom prípade by teda výška vnosu
mala byť ohodnotená na sumu 39.600 € (66 % z 60 000) a nie na sumu 4.796,52 €.
V opačnom prípade je vyporiadanie extrémne nespravodlivé, nezodpovedá a nezohľadňuje
reálnu výšku vnosu v čase jeho úhrady a umožňuje na súvisiace veci použiť iný spôsob
ohodnotenia (hodnota členského podielu sa určuje trhovo, hodnota vnosu nominálne).
V tejto súvislosti podľa názoru sťažovateľa neobstojí ani poukaz na rozhodovaciu prax
súdov nakoľko uvedená prax nezohľadňuje špecifickosti uvedeného prípadu a najmä
požiadavku na spravodlivé vyporiadanie BSM...
... Nami popísaný postup ohodnotenia je pritom spravodlivý a logický nakoľko
zohľadňuje jednak zvýšenie hodnoty členského podielu v dôsledku zmeny cien a súčasne
zohľadňuje aj zmenu hodnoty vnosu žalobcu.
Uvedený postup súdu je zjavne extrémne nespravodlivý už aj z toho dôvodu, že v roku
1993 kedy žalobca uhradil z vlastných prostriedkov 144.500,- Sk predstavovala takáto suma
hodnotu 1,5 izbového bytu. V čase vyporiadavania BSM suma 4.796,52 € (144.500,- Sk)
predstavuje cca 1/10 ceny 1,5 izbového bytu .
Vo vzťahu k právnemu posúdeniu potreby vyporiadania neuhradenej anuity
považujeme napádané rozhodnutie za arbitrárne a nezohľadňujúce existujúcu rozhodovaciu
prax súdov a popierajúce princípy a zásady vyporiadania BSM stanovené v ust. § 150
Občianskeho zákonníka. V zmysle R 46/1966 pri vyporiadaní BSM nemožno nechať stranou
ani pohľadávky a dlhy ktoré vznikli za trvania manželstva. Obdobný záver vyplýva aj
z rozsudku NS ČR spis. značka 22 Cdo/270/2005 alebo z rozhodnutia 2 Cz 1/70 alebo
nepriamo aj z rozhodnutia NS SR 2 Cdo 168/2005.
Odhliadnuc od skutočnosti, že Krajský súd nijako nevysvetlil a neobjasnil prečo je
právny názor sťažovateľa ohľadom potreby zohľadnenia neuhradenej sumy anuity pri
vyporiadní BSM nesprávny (v dôsledku čoho považujeme jeho rozhodnutie za arbitrárne) je
uvedený právny názor v rozpore so zmyslom a účelom pravidiel vyporiadania BSM
uvedených v ust. § 150 Občianskeho zákonníka. Nie je možné neprihliadať pri vyporiadaní
BSM na záväzok žalobcu ktorý existuje z dôvodu získania majetku (členského podielu
v bytovom družstve, ktorý bol zahrnutý do masy majetku patriacej do BSM ) a ktorý už bude
uhrádzať žalobca výlučne z vlastných prostriedkov a v plnej výške sám.
Ide o obdobnú nespravodlivosť, nelogickosť a nezákonnosť ako v prípade ak by
predmetom vyporiadania BSM bol byt zakúpený z prostriedkov hypotéky pričom výška
nesplatnej hypotéky ktorú by bol povinný uhradiť iba manžel ktorému bol byt prisúdený do
výlučného vlastníctva by sa nijakým spôsobom pri vyporadaní BSM nezohľadnila.
Správny, spravodlivý, zákonný a ústavne komforný výklad ohľadom nesplatenej
anuity je nepochybne (aj s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov) taký, že výška nesplatenej
anuity sa mala zohľadňovať pri vyporiadaní BSM a to analogicky ako vnos žalobcu teda
polovica sumy nesplatenej anuity (ktorú už uhradí výlučne iba žalobca bytovému družstvu)
by sa mala odrátať od hodnoty ktorú je žalobca povinný uhradiť žalovanej na účely
vyrovnania ich podielov. Výklad súdov v tomto konaní ohľadom nesplatenej anuity
zvýhodňuje bez akéhokoľvek zákonného dôvodu žalovanú nakoľko pre určenie výšky
hodnoty ktorú má žalobca uhradiť na vyrovnanie podielov sa na jednej strane vychádza
z trhovej hodnoty členského podielu avšak to, že zo strany žalobcu je ešte potrebné
za uvedený členský podiel uhradiť bytovému družstvu nesplatenú anuitu ktorú už bude
uhrádzať žalobca výlučne sám sa nijako nezohľadnilo...
... Krajský súd založil svoje rozhodnutie na takom výklade ustanovenia § 150
Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého sa pre určenie výšky hodnoty vyporiadaného
členského podielu vychádza z jeho trhovej hodnoty avšak pri určení výšky vnosu - platby
žalobcu ktorú uhradil na nadobudnutie toho podielu pred uzavretím manželstva - sa
vychádza z jeho nominálnej hodnoty teda sa nezohľadňuje zvýšenie hodnoty vnosu a jeho
reálna trhová hodnota v čase jeho úhrady. Na identickú vec teda použil iný prístup
ohodnocovania čím poprel reálne význam, zmysle a spravodlivosť určenia výšky úhrady
vnosu zo strany jedného z manželov ktorý takýto vnos realizoval.
... Vo vzťahu k otázke zohľadňovania nesplatenej anuity je takisto výklad aplikovaný
Krajským súdom v rozpore so zmyslom a účelom ust. § 150 Občianskeho zákonníka
a rozhodnutie v tejto časti je naviac arbitrárne a v rozpore s exitujúcou rozhodovacou
praxou súdov bez toho aby Krajský súd akýmkoľvek spôsobom objasnil dôvod prečo sa
odchýlil od existujúcej rozhodovacej praxe...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľa
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ako aj základné právo sťažovateľa na vlastnenie majetku garantované v článku 20
ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 17. 12. 2015 spis. značka
3 Co/958/2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Košice spis. značka 3 Co/958/2014 zo dňa 17. 12. 2015
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Košice je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
363,79 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok okresného súdu
o vyporiadaní BSM po rozvode.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný
za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa neho
nesprávne právne závery krajského súdu v jeho potvrdzujúcom rozsudku, ktorými odobril
správnosť záverov prvostupňového rozsudku okresného súdu, a to v otázke zohľadnenia
sťažovateľom uhradenej sumy z titulu nadobudnutia členských práv a povinností v bytovom
družstve z vlastných prostriedkov pred uzavretím manželstva a v otázke zohľadnenia
nesplatenej anuity „úveru“ týkajúcej sa družstevného bytu pri vyporiadaní BSM.
Okresný súd v podstatnej časti odôvodnenia rozsudku, ktorý bol potvrdený
rozsudkom krajského súdu, uviedol:
«Pokiaľ ide o žalobcom navrhovanú disparitu podielov, teda rozdielnosť podielov
bývalých manželov pri vyporiadaní trhovej hodnoty predmetného členského podielu
z dôvodu nespornej úhrady väčšinovej časti členského podielu z výlučným prostriedkov
žalobcu súd konštatuje, že ide o otázku vnosov žalobcu do bezpodielového spoluvlastníctva
účastníkov v spojení s otázkou nerovných podielov pri ich vyporiadaní. Podľa názoru súdu
je pre úvahu o (ne)rovnosti podielov významné ako sa každý z manželov v priebehu
manželstva staral o rodinu, spoločnú domácnosť, či uspokojovanie spoločných potrieb a
ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. V tomto smere však nemožno
považovať za relevantné, čím a v akej výške každý z manželov prispel na obstaranie
spoločného majetku zo svojho oddeleného majetku, bez ohľadu na to, či ho mal už v čase
pred vznikom bezpodielového spoluvlastníctva alebo ho získal napríklad dedením alebo
darovaním za trvania manželstva. Ustanovenie §150 Občianskeho zákonníka takú situáciu
totiž rieši ustanovením práva manžela požadovať, aby mu bolo nahradené, čo zo svojho
vynaložil na spoločný majetok. Určenie nerovnosti vo veľkosti podielov manželov po zániku
ich bezpodielového spoluvlastníctva je odlišným právnym inštitútom, nezje určenie výšky
takzvaného vnosu jedného z manželov, t.j. určenie sumy, ktorá by mu mala byť nahradená
zo spoločného majetku manželov a výška ktorej sa potom premietne do sumy určenej na
záverečné vyrovnanie medzi manželmi. Tieto inštitúty nemožno ani zamieňať ani zmiešavať
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 1821/2004).
Ak teda žalobca zo svojich oddelených prostriedkov z obdobia pred vznikom
manželstva vniesol do manželstva sumu vo výške 144.500,- Sk t.j. 4.796,52 eura titulom
nadobudnutia členských práv a povinností k predmetnému bytu č.
(časti členského podielu), ktorý (členský podiel v bytovom družstve) bol
spoločným majetkom účastníkov, má súd za to, že je oprávnený požadovať, aby mu bola
uhradená zo spoločného majetku polovica tohto vnosu, t.j. suma 2.398,26 eura (pozri
8 Cz 36/69 - „To, co každý z manželů vynaložil na společný majetek ze svého, má mu byt
uhrazeno ze společného majetku, druhým manželem však jen ve výši odpovídající poměru
velikosti podílu, kterého se každému z nich dostává z bezpodílového spoluvlastnictví.“)...
Pokiaľ ide o návrh žalobcu odrátať od dohodnutej trhovej sumy členského podielu
výšku nesplateného úveru družstvu (anuitu) ohľadom predmetného družstevného bytu
vo výške 2.456,59 eura, má súd za to, že uvedená suma nie je spoločným dlhom účastníkov
voči bytovému družstvu, ktorý by bol predmetom vyporiadania, ale samostatným dlhom
žalobcu, ktorý je jediným nájomcom predmetného bytu a výlučným členom družstva.
„Nájomné“ družstevného bytu nie je nájomným v obvyklom zmysle, ale platbou, ktorá je
štruktúrovaná tak, že platbu tvorí anuita splátok úveru, tvorba fondu oprav, príspevok
na správu družstva a platba za služby.»
Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu (ako aj rozsudok okresného súdu) z hľadiska ústavnej
udržateľnosti záverov krajského súdu, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku v príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom
označených práv a konštatuje, že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými
skutočnosťami rozhodnými v danej veci vrátane odvolacích dôvodov sťažovateľky proti
rozsudku okresného súdu a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:
„Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový stav
veci, takto zistený skutkový stav podradil pod relevantné ustanovenia hmotného práva, ktoré
na danú vec správne aplikoval a interpretoval. Konanie ani rozhodnutie netrpí žiadnou
z vád, ktoré by boli dôvodom na zrušenie rozsudku podľa § 221 ods. 1 O. s. p...
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
rozsudku súdu prvého stupňa a konštatuje správnosť dôvodov (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Na doplnenie dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa a k jednotlivým odvolacím
námietkam účastníkov odvolací súd dodáva:...
Základnou zákonnou zásadou vyporiadania BSM je zásada rovnosti podielov
(princíp parity), pri ktorej sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov na majetku sú
rovnaké. Z tejto zásady je umožnené výnimočne uplatniť postup, ktorého výsledkom je
nerovnomerné určenie podielov. Ide však vždy o výnimočné opatrenie v záujme zásady
spravodlivosti a dobrých mravov. Pre úvahu o výške podielov sú významné okolnosti
uvedené v ust. § 150 OZ, teda potreby maloletých detí, zásluhy oboch manželov
o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku, starostlivosť o rodinu, deti a obstarávanie
spoločnej domácnosti. Ide však iba demonštratívny výpočet okolností. V prípade, ak sa
uplatňuje pri vyporiadaní princíp disparity, vzťahuje sa jeho aplikácia na celý majetok
v BSM, tento princíp nie je možné aplikovať iba na individuálne určenú vec. Prípady
nerovnosti podielov môžu byť odôvodnené predovšetkým za situácie, ak v prospech jedného
z manželov nasvedčuje existencia všetkých alebo prevažnej väčšiny zákonných kritérií pre
vyporiadanie BSM.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne rozhodol, ak vychádzal zo zásady
parity a ak dospel k záveru, že pričinenie žalobcu na nadobudnutí členského podielu je
možné vysporiadať s prihliadnutím na inštitút tzv. prínosov do BSM, teda toho, čo manžel
vynaložil na spoločný majetok a čo má právo požadovať, aby mu zo spoločného majetku
bolo uhradené.
To, čo každý z manželov vynaložil na spoločný majetok zo svojho, musí byť uhradené
zo spoločného majetku, druhým manželom iba vo výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti
podielov, ktorý každý z nich dostáva z bezpodielového spoluvlastníctva (R 57/1970).
Prínosom jedného z manželov do BSM môžu byť nielen peniaze, ktorými prispel
na zabezpečenie alebo zhodnotenie spoločnej veci, ale aj hodnota majetku, ktorá bola
použitá na takýto účel.
Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že všeobecná hodnota členského podielu
SBD I Košice patrí do BSM účastníkov konania, rovnako aj okolnosť, že z tejto všeobecnej
hodnoty je potrebné odpočítať iba hodnotu peňažných prostriedkov, ktoré vynaložil žalobca
pred uzavretím manželstva. Súd prvého stupňa správne výšku týchto prostriedkov odpočítal
iba v nominálnej hodnote. Takéto rozhodnutie je v súlade s ustálenou súdnou praxou.
Správne je rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tom, že neodrátal od hodnoty
členského podielu hodnotu tzv. anuity.“
Na základe uvedeného ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako
spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu a nezistil, že by
posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,
či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne
odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného
rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv
rozsudkom krajského súdu, odmietol jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016