Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 238/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva na ochranu vlastníctva podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 17. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2015 (ďalej aj „rozsudok

krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom

na základe odvolania sťažovateľa ako žalobcu, ako aj odvolania žalovanej potvrdil

rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -137

z 13. marca 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým okresný súd rozhodol

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode ich

manželstva.

Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu

a vo svojej sťažnostnej argumentácii poukazuje na podľa neho nesprávne a nedostatočne

odôvodnené závery krajského súdu v jeho potvrdzujúcom rozsudku, ktorými odobril

správnosť záverov prvostupňového rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedol:

„Sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom súdneho konania o vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenom na OS Košice I pod číslom konania

a na KS Košice pod číslom konania .

Okresný súd Košice I rozsudkom spis. značka zo dňa 13. 3. 2014

rozhodol tak, že prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu veci uvedené vo výroku

rozhodnutia a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej na vyrovnanie podielov sumu 28.183,68 €

do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Z hľadiska podstaty odôvodnenia rozhodnutia prvostupňový súd vychádzal z toho, že

predmetom vyporiadania BSM je aj hodnota členského podielu k družstevnému bytu na ulici

(ďalej aj ako družstevný byt) v aktuálnej trhovej výške 60.000 €.

Súčasne medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že základný a ďalší členský vklad

v bytovom družstve pred uzavretím manželstva uhradil žalobca a to vo výške 144.500,- Sk

pričom v danom čase predstavovala trhová hodnota členského podielu 202.000,- Sk. Platba

žalobcu v čase jej úhrady teda predstavovala 66 % z trhovej hodnoty členského podielu.

Takisto medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že ku dňu vyhlásenia rozsudku nie je

bytovému družstvu uhradená anuita (nesplatená suma úveru použitého na výstavbu

družstevného bytu) v sume 2.456,59 €. Súčasne bolo nesporné, že v zmysle rozsudku

Okresného súdu Košice I spis. značka sa nájomcom družstevného bytu

a výlučným členom bytového družstva stal žalobca .

Po právnej stránke súd posúdil vec tak, že vychádzal z rovnosti podielov manželov

a čo sa týka úhrady sumy 144.500,- Sk uvedenú úhradu posúdil súd ako vnos žalobcu

do manželstva pričom vychádzal z jeho nominálnej výšky v prepočte na €. Pri stanovení

ceny - hodnoty členského podielu súd vychádzal z trhovej hodnoty členského podielu v čase

rozhodovania vo veci samej teda zo sumy 60.000 €. Súčasne prvostupňový súd nijako

nezohľadnil neuhradenú sumy anuity vo výške 2.456,59 € s odôvodnením, že uvedená suma

nie je spoločným dlhom účastníkov voči bytovému družstvu, ktorý by bol predmetom

vyporiadania, ale samostatným dlhom žalobcu, ktorý je jediným nájomcom predmetného

bytu a výlučným členom družstva .

Voči prvostupňovému rozsudku podal žalobca odvolanie, ktorého podstatou bolo to,

že považuje uvedené rozhodnutie za nesprávne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci a to z 2 dôvodov :

1. Spôsob vyporiadania použitý súdom ohľadom členského podielu v bytovom

družstve je extrémne nespravodlivý a ústavne neudržateľný nakoľko súd na identickú vec

aplikoval rôzny prístup. Na strane jednej vychádzal z trhovej hodnoty členského podielu na

strane druhej v prípade vnosu vychádzal z jeho nominálnej hodnoty v prepočte na € - teda

v prípade vnosu nevychádzal z toho, že výška vnosu v čase jeho úhrady predstavovala 66 %

z trhovej hodnoty členského podielu v danom čase. Spravodlivé, zákonné a Ústavne

komformné je podľa názoru žalobcu také riešenie, že ak sa vychádza z trhovej hodnotu

členského podielu tak aj v prípade vnosu sa má vychádzať z jeho trhovej hodnoty v čase

jeho úhrady . Ak teda trhová hodnota vnosu v čase platby bola 66 % z trhovej hodnoty

členského podielu má a musí sa uvedená okolnosť v prípade vyporiadavania BSM

vyhodnotiť tak, že hodnota vnosu predstavuje 66 % z trhovej hodnoty členského podielu

teda v nami prejednávanom prípade 66 % zo sumu 60.000 €. Iný postup vytvára extrémne

nespravodlivé vyporiadanie majetku medzi účastníkmi konania a je v rozpore so zmyslom,

účelom a princípmi ktoré sú stanovené pre vyporiadanie BSM.

2. Vo vzťahu k neuhradenej anuite poukázal žalobca na to, že ide o nesplatený úver

ktorý je súčasťou hodnoty členského podielu. Nesplatenú časť anuity bude uhrádzať už iba

výlučne žalobca a preto je potrebné uvedenú anuitu vyporiadať v rámci BSM čo akceptuje

aj rozhodovacia prax súdov nakoľko pri vyporiadaní je potrebné vyporiadať aj pohľadávky

a dlhy ktoré vznikli za trvania BSM (viď rozsudok NS ČR sp. značka

a iné).

V zmysle citované rozsudku to, že určitý dlh ktorý vznikol za trvania BSM iba

jednému z manželov neznamená, že by se při vypořádaní BSM k dluhu žalovaného vůbec

nepřihlédlo. Jestliže manžel, podlé kupní smlouvy, kterou za trvaní manželství sám uzavřel

a podlé které byla věc nabyta do BSM, kupní cenu za trvaní manželství nezaplatil, pak je

třeba při vypořádáni BSM vycházet z toho, že je zatížen dluhem, jehož zaplacením vynaloží

své prostředky na věc, kterou manželé nabyli do BSM. To znamená že je třeba postupoval

podlé § 150 veta druhá ObčZ, který stanoví, že každý z manželu je oprávněn požadoval, aby

mu bylo uhrazeno, co ze svého vynaložil společný majetek. Žalobca teda v tejto časti

odvolania tvrdil, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil ak nezohľadňoval

neuhradenú časť anuity nakoľko správne mal uvedenú okolnosť zohľadniť tak, že ide o vnos

jeho osoby (nakoľko uvedený dlh súvisiaci s nadobudnutím členského podielu v bytovom

družstve už uhradí výlučne sám) a s poukazom na ust.

od hodnoty sumy ktorú má uhradiť žalovanej na vyrovnanie podielov odrátať 1/2 vnosu teda

sumu 1228,295 € .

Krajský súd Košice rozsudkom spis. značka -183 zo dňa 17. 12. 2015

potvrdil prvostupňové rozhodnutie (ďalej aj ako napádaný rozsudok alebo napádané

rozhodnutie) s tým, že ohľadom určovania výšky vnosu zo strany žalobcu (úhradu ním

zaplatenej sumy 144.500,- Sk pred uzavretím manželstva ktorá v čase jej úhrady

predstavovala 66 % trhovej hodnoty členského podielu) uviedol, že súd prvého stupňa

správne výšku týchto prostriedkov odpočítal iba v nominálnej hodnote. Takéto rozhodnutie

je v súlade s ustálenou súdnou praxou. Vo vzťahu k námietke ohľadom nesprávneho

právneho posúdenia vo vzťahu k nezohľadneniu nesplatenej sumy anuity uviedol, že je

správne rozhodnutie súdu prvého stupňa v tom, že neodrátal od hodnoty členského podielu

hodnotu tzv. anuity (bez akéhokoľvek bližšieho objasnenia - viď str. 7 nápadného

rozsudku)...

Proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu Košice zo dňa 17. 12. 2015,

č. k. podáva sťažovateľ Ústavnú sťažnosť...

Skutočnosť, že súd bez vysvetlenia prehliadne pre účastníka konania priaznivú

judikatúru, na ktorú bol týmto účastníkom výslovne upozornený, sama o sebe významne

oslabuje presvedčivosť písomného vyhotovenia jeho rozhodnutia, ide tiež o jav, ktorý

oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodovania a najmä v rozhodovacej praxi

odvolacích súdov ho nemožno tolerovať (uznesenie NS CK zo dňa 27. 4. 2006, sp. značka -

, citované v právnych rozhledoch č. 1/2007 str. 35)...

Základným dôvodom podania tejto Ústavnej sťažnosti je najmä tá skutočnosť, že

KS Košice vykonal aplikáciu ust. takým spôsobom, že poprel

význam účel a základne princípy platiace pre vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov a to najmä atribút - požiadavku spravodlivého vysporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov podľa zásad ustanovených v ...

Príslušné ustanovenie síce neuvádza ako sa má

postupovať pri určení ceny toho čo jeden z manželov vynaložil zo svojho majetku na

spoločný majetok avšak z hľadiska spravodlivého vyporiadania BSM musí byť ohodnotenie

vykonané objektívne a musí zohľadňovať reálnosť výšky tzv. vnosu - teda ak súdna prax

dospela k tomu, že sa pri vyporiadaní hodnoty členského podielu v bytovom družstve

vychádza z jeho trhovej hodnoty v čase vyporiadavania (nie z nominálnej hodnoty

členského podielu) tak aj v prípade ohodnotenia výšky vnosu jedného z manželov na

získanie tohto členského podielu sa musí vychádzať nie z nominálnej hodnoty vnosu ale z

jeho trhovej hodnoty. Ak teda výška vnosu v čase jeho úhrady v nami prejednávanom

prípade predstavovala 66 % trhovej hodnoty členského podielu v danom čase je zákonné,

spravodlivé a ústavne komformné vychádzať z toho, že výška vnosu by sa mala posudzovať

ako 66 % z trhovej hodnoty členského podielu stanovenej podľa sumy v čase

vyporiadavania teda zo sumy 60.000 €. V nami prejednávanom prípade by teda výška vnosu

mala byť ohodnotená na sumu 39.600 € (66 % z 60 000) a nie na sumu 4.796,52 €.

V opačnom prípade je vyporiadanie extrémne nespravodlivé, nezodpovedá a nezohľadňuje

reálnu výšku vnosu v čase jeho úhrady a umožňuje na súvisiace veci použiť iný spôsob

ohodnotenia (hodnota členského podielu sa určuje trhovo, hodnota vnosu nominálne).

V tejto súvislosti podľa názoru sťažovateľa neobstojí ani poukaz na rozhodovaciu prax

súdov nakoľko uvedená prax nezohľadňuje špecifickosti uvedeného prípadu a najmä

požiadavku na spravodlivé vyporiadanie BSM...

... Nami popísaný postup ohodnotenia je pritom spravodlivý a logický nakoľko

zohľadňuje jednak zvýšenie hodnoty členského podielu v dôsledku zmeny cien a súčasne

zohľadňuje aj zmenu hodnoty vnosu žalobcu.

Uvedený postup súdu je zjavne extrémne nespravodlivý už aj z toho dôvodu, že v roku

1993 kedy žalobca uhradil z vlastných prostriedkov 144.500,- Sk predstavovala takáto suma

hodnotu 1,5 izbového bytu. V čase vyporiadavania BSM suma 4.796,52 € (144.500,- Sk)

predstavuje cca 1/10 ceny 1,5 izbového bytu .

Vo vzťahu k právnemu posúdeniu potreby vyporiadania neuhradenej anuity

považujeme napádané rozhodnutie za arbitrárne a nezohľadňujúce existujúcu rozhodovaciu

prax súdov a popierajúce princípy a zásady vyporiadania BSM stanovené v ust. § 150

. V zmysle R 46/1966 pri vyporiadaní BSM nemožno nechať stranou

ani pohľadávky a dlhy ktoré vznikli za trvania manželstva. Obdobný záver vyplýva aj

z rozsudku NS ČR spis. značka alebo z rozhodnutia alebo

nepriamo aj z rozhodnutia NS SR .

Odhliadnuc od skutočnosti, že Krajský súd nijako nevysvetlil a neobjasnil prečo je

právny názor sťažovateľa ohľadom potreby zohľadnenia neuhradenej sumy anuity pri

vyporiadní BSM nesprávny (v dôsledku čoho považujeme jeho rozhodnutie za arbitrárne) je

uvedený právny názor v rozpore so zmyslom a účelom pravidiel vyporiadania BSM

uvedených v ust. . Nie je možné neprihliadať pri vyporiadaní

BSM na záväzok žalobcu ktorý existuje z dôvodu získania majetku (členského podielu

v bytovom družstve, ktorý bol zahrnutý do masy majetku patriacej do BSM ) a ktorý už bude

uhrádzať žalobca výlučne z vlastných prostriedkov a v plnej výške sám.

Ide o obdobnú nespravodlivosť, nelogickosť a nezákonnosť ako v prípade ak by

predmetom vyporiadania BSM bol byt zakúpený z prostriedkov hypotéky pričom výška

nesplatnej hypotéky ktorú by bol povinný uhradiť iba manžel ktorému bol byt prisúdený do

výlučného vlastníctva by sa nijakým spôsobom pri vyporadaní BSM nezohľadnila.

Správny, spravodlivý, zákonný a ústavne komforný výklad ohľadom nesplatenej

anuity je nepochybne (aj s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov) taký, že výška nesplatenej

anuity sa mala zohľadňovať pri vyporiadaní BSM a to analogicky ako vnos žalobcu teda

polovica sumy nesplatenej anuity (ktorú už uhradí výlučne iba žalobca bytovému družstvu)

by sa mala odrátať od hodnoty ktorú je žalobca povinný uhradiť žalovanej na účely

vyrovnania ich podielov. Výklad súdov v tomto konaní ohľadom nesplatenej anuity

zvýhodňuje bez akéhokoľvek zákonného dôvodu žalovanú nakoľko pre určenie výšky

hodnoty ktorú má žalobca uhradiť na vyrovnanie podielov sa na jednej strane vychádza

z trhovej hodnoty členského podielu avšak to, že zo strany žalobcu je ešte potrebné

za uvedený členský podiel uhradiť bytovému družstvu nesplatenú anuitu ktorú už bude

uhrádzať žalobca výlučne sám sa nijako nezohľadnilo...

... Krajský súd založil svoje rozhodnutie na takom výklade ustanovenia § 150

v zmysle ktorého sa pre určenie výšky hodnoty vyporiadaného

členského podielu vychádza z jeho trhovej hodnoty avšak pri určení výšky vnosu - platby

žalobcu ktorú uhradil na nadobudnutie toho podielu pred uzavretím manželstva - sa

vychádza z jeho nominálnej hodnoty teda sa nezohľadňuje zvýšenie hodnoty vnosu a jeho

reálna trhová hodnota v čase jeho úhrady. Na identickú vec teda použil iný prístup

ohodnocovania čím poprel reálne význam, zmysle a spravodlivosť určenia výšky úhrady

vnosu zo strany jedného z manželov ktorý takýto vnos realizoval.

... Vo vzťahu k otázke zohľadňovania nesplatenej anuity je takisto výklad aplikovaný

Krajským súdom v rozpore so zmyslom a účelom ust.

a rozhodnutie v tejto časti je naviac arbitrárne a v rozpore s exitujúcou rozhodovacou

praxou súdov bez toho aby Krajský súd akýmkoľvek spôsobom objasnil dôvod prečo sa

odchýlil od existujúcej rozhodovacej praxe...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľa

garantované , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd ako aj základné právo sťažovateľa na vlastnenie majetku garantované v článku 20

ods. 1 SR rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 17. 12. 2015 spis. značka

porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Košice spis. značka zo dňa 17. 12. 2015

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Košice je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

363,79 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok okresného súdu

o vyporiadaní BSM po rozvode.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný

za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa neho

nesprávne právne závery krajského súdu v jeho potvrdzujúcom rozsudku, ktorými odobril

správnosť záverov prvostupňového rozsudku okresného súdu, a to v otázke zohľadnenia

sťažovateľom uhradenej sumy z titulu nadobudnutia členských práv a povinností v bytovom

družstve z vlastných prostriedkov pred uzavretím manželstva a v otázke zohľadnenia

nesplatenej anuity „úveru“ týkajúcej sa družstevného bytu pri vyporiadaní BSM.

Okresný súd v podstatnej časti odôvodnenia rozsudku, ktorý bol potvrdený

rozsudkom krajského súdu, uviedol:

«Pokiaľ ide o žalobcom navrhovanú disparitu podielov, teda rozdielnosť podielov

bývalých manželov pri vyporiadaní trhovej hodnoty predmetného členského podielu

z dôvodu nespornej úhrady väčšinovej časti členského podielu z výlučným prostriedkov

žalobcu súd konštatuje, že ide o otázku vnosov žalobcu do bezpodielového spoluvlastníctva

účastníkov v spojení s otázkou nerovných podielov pri ich vyporiadaní. Podľa názoru súdu

je pre úvahu o (ne)rovnosti podielov významné ako sa každý z manželov v priebehu

manželstva staral o rodinu, spoločnú domácnosť, či uspokojovanie spoločných potrieb a

ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. V tomto smere však nemožno

považovať za relevantné, čím a v akej výške každý z manželov prispel na obstaranie

spoločného majetku zo svojho oddeleného majetku, bez ohľadu na to, či ho mal už v čase

pred vznikom bezpodielového spoluvlastníctva alebo ho získal napríklad dedením alebo

darovaním za trvania manželstva. Ustanovenie takú situáciu

totiž rieši ustanovením práva manžela požadovať, aby mu bolo nahradené, čo zo svojho

vynaložil na spoločný majetok. Určenie nerovnosti vo veľkosti podielov manželov po zániku

ich bezpodielového spoluvlastníctva je odlišným právnym inštitútom, nezje určenie výšky

takzvaného vnosu jedného z manželov, t.j. určenie sumy, ktorá by mu mala byť nahradená

zo spoločného majetku manželov a výška ktorej sa potom premietne do sumy určenej na

záverečné vyrovnanie medzi manželmi. Tieto inštitúty nemožno ani zamieňať ani zmiešavať

(rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. ).

Ak teda žalobca zo svojich oddelených prostriedkov z obdobia pred vznikom

manželstva vniesol do manželstva sumu vo výške 144.500,- Sk t.j. 4.796,52 eura titulom

nadobudnutia členských práv a povinností k predmetnému bytu č.

(časti členského podielu), ktorý (členský podiel v bytovom družstve) bol

spoločným majetkom účastníkov, má súd za to, že je oprávnený požadovať, aby mu bola

uhradená zo spoločného majetku polovica tohto vnosu, t.j. suma 2.398,26 eura (pozri

- „To, co každý z manželů vynaložil na společný majetek ze svého, má mu byt

uhrazeno ze společného majetku, druhým manželem však jen ve výši odpovídající poměru

velikosti podílu, kterého se každému z nich dostává z bezpodílového spoluvlastnictví.“)...

Pokiaľ ide o návrh žalobcu odrátať od dohodnutej trhovej sumy členského podielu

výšku nesplateného úveru družstvu (anuitu) ohľadom predmetného družstevného bytu

vo výške 2.456,59 eura, má súd za to, že uvedená suma nie je spoločným dlhom účastníkov

voči bytovému družstvu, ktorý by bol predmetom vyporiadania, ale samostatným dlhom

žalobcu, ktorý je jediným nájomcom predmetného bytu a výlučným členom družstva.

„Nájomné“ družstevného bytu nie je nájomným v obvyklom zmysle, ale platbou, ktorá je

štruktúrovaná tak, že platbu tvorí anuita splátok úveru, tvorba fondu oprav, príspevok

na správu družstva a platba za služby.»

Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý

rozsudok krajského súdu (ako aj rozsudok okresného súdu) z hľadiska ústavnej

udržateľnosti záverov krajského súdu, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku v príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom

označených práv a konštatuje, že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými

skutočnosťami rozhodnými v danej veci vrátane odvolacích dôvodov sťažovateľky proti

rozsudku okresného súdu a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:

„Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový stav

veci, takto zistený skutkový stav podradil pod relevantné ustanovenia hmotného práva, ktoré

na danú vec správne aplikoval a interpretoval. Konanie ani rozhodnutie netrpí žiadnou

z vád, ktoré by boli dôvodom na zrušenie rozsudku podľa ..

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

rozsudku súdu prvého stupňa a konštatuje správnosť dôvodov ( ).

Na doplnenie dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa a k jednotlivým odvolacím

námietkam účastníkov odvolací súd dodáva:...

Základnou zákonnou zásadou vyporiadania BSM je zásada rovnosti podielov

(princíp parity), pri ktorej sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov na majetku sú

rovnaké. Z tejto zásady je umožnené výnimočne uplatniť postup, ktorého výsledkom je

nerovnomerné určenie podielov. Ide však vždy o výnimočné opatrenie v záujme zásady

spravodlivosti a dobrých mravov. Pre úvahu o výške podielov sú významné okolnosti

uvedené v ust. , teda potreby maloletých detí, zásluhy oboch manželov

o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku, starostlivosť o rodinu, deti a obstarávanie

spoločnej domácnosti. Ide však iba demonštratívny výpočet okolností. V prípade, ak sa

uplatňuje pri vyporiadaní princíp disparity, vzťahuje sa jeho aplikácia na celý majetok

v BSM, tento princíp nie je možné aplikovať iba na individuálne určenú vec. Prípady

nerovnosti podielov môžu byť odôvodnené predovšetkým za situácie, ak v prospech jedného

z manželov nasvedčuje existencia všetkých alebo prevažnej väčšiny zákonných kritérií pre

vyporiadanie BSM.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne rozhodol, ak vychádzal zo zásady

parity a ak dospel k záveru, že pričinenie žalobcu na nadobudnutí členského podielu je

možné vysporiadať s prihliadnutím na inštitút tzv. prínosov do BSM, teda toho, čo manžel

vynaložil na spoločný majetok a čo má právo požadovať, aby mu zo spoločného majetku

bolo uhradené.

To, čo každý z manželov vynaložil na spoločný majetok zo svojho, musí byť uhradené

zo spoločného majetku, druhým manželom iba vo výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti

podielov, ktorý každý z nich dostáva z bezpodielového spoluvlastníctva (R 57/1970).

Prínosom jedného z manželov do BSM môžu byť nielen peniaze, ktorými prispel

na zabezpečenie alebo zhodnotenie spoločnej veci, ale aj hodnota majetku, ktorá bola

použitá na takýto účel.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že všeobecná hodnota členského podielu

SBD I Košice patrí do BSM účastníkov konania, rovnako aj okolnosť, že z tejto všeobecnej

hodnoty je potrebné odpočítať iba hodnotu peňažných prostriedkov, ktoré vynaložil žalobca

pred uzavretím manželstva. Súd prvého stupňa správne výšku týchto prostriedkov odpočítal

iba v nominálnej hodnote. Takéto rozhodnutie je v súlade s ustálenou súdnou praxou.

Správne je rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tom, že neodrátal od hodnoty

členského podielu hodnotu tzv. anuity.“

Na základe uvedeného ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako

spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu a nezistil, že by

posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,

či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne

odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného

rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv

rozsudkom krajského súdu, odmietol jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016