Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 358/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Air Carpatia, s. r. o., Slowackého 4673/24, Bratislava, právne zastúpenej

Advokátskou kanceláriou GHS Legal, s. r. o., Lazaretská 3/A, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Pavol Horňák, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. februára 2013, ako aj

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 21. mája 2014 v časti potvrdzujúcej uznesenie Okresného súdu

Bratislava II č. k. -333 z 25. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Air Carpatia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Air Carpatia, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 21. mája 2014 v časti potvrdzujúcej uznesenie

okresného súdu č. k. -333 z 25. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k.

-317 z 15. januára 2013 určil povinnosť sťažovateľky zaplatiť

navrhovateľovi sumu 12 225,35 eur s príslušenstvom predstavujúcim úrok z omeškania

vo výške 14,25 % od 15. decembra 2008 do zaplatenia, v časti o zaplatenie sumy

255 469,13 eur s príslušenstvom okresný súd návrh ako nedôvodný zamietol a v časti

o zaplatenie sumy 71 486,59 eur konanie zastavil vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby.

2.1 O trovách konania rozhodol okresný súd samostatným napadnutým uznesením

tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, čo odôvodnil tým, že

v danej veci ani jeden z účastníkov nemal plný úspech, pričom prevažný úspech vo veci mal

žalovaný (sťažovateľka, pozn.). Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval

ustanovenie (ďalej aj „OSP“) v spojení

s ustanovením a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

konania. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval okresný súd skutočnosť, že

sťažovateľka ako žalovaná svojím konaním výrazne prispela ku skutkovému stavu

zistenému v danom konaní a konštatovanému v rozsudku vo veci samej, pričom

k omeškaniu s plnením predmetnej zmluvy došlo jednoznačne z dôvodov na strane

sťažovateľky, ktorá v predmetnej dodávke nepostupovala s dostatočnou odbornou

starostlivosťou a zodpovednosťou, keďže nemala dôsledne zmluvne upravené vzťahy

so svojimi subdodávateľmi, o čom mala jednoznačne svedčiť skutočnosť, že nebola schopná

predmet zmluvy splniť riadne v dohodnutom čase a opakovane informovala žalobcu

o nových termínoch konečného plnenia predmetu dodávky.

2.2 Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bolo sťažovateľkou riadne a včas

podané odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol o. i. tak, že napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol: „Súd prvého stupňa uznesením č.k. -333 zo dňa 25.2.2013

rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení

napadnutého uznesenia poukázal na ustanovenie v spojení

s ustanovením . Za dôvod hodný osobitného zreteľa súd prvého stupňa

považoval tú skutočnosť, že žalovaný svojím konaním výrazne prispel ku preukázaniu

skutkového stavu v danom konaní, hoci k omeškaniu s plnením predmetnej zmluvy došlo

jednoznačne z dôvodov na strane žalovaného, ktorý k predmetnej dodávke nepristupoval

s dostatočnou odbornou starostlivosťou a zodpovednosťou, keďže nemal dôsledne zmluvne

upravené vzťahy so svojimi subdodávateľmi, o čom jednoznačne svedčí skutočnosť, že nebol

schopný predmet zmluvy splniť riadne v dohodnutom čase a opakovane informoval žalobcu

o nových termínoch konečného plnenia predmetu dodávky.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal žalovaný riadne a včas odvolanie,

v ktorom odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie zmeniť tak, že odvolací súd

zaviaže žalobcu na zaplatenie trov konania žalovaného v sume 43.528,49 EUR, k rukám

právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti uznesenia. V odvolaní uviedol, že súd

prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav, a tým vec nesprávne právne posúdil. Uviedol,

že žalovaný mal v konaní 96 % úspech, a preto mal súd prvého stupňa aplikovať

ustanovenie v prospech žalovaného a priznať mu plnú náhradu trov

konania.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) preskúmal odvolanie

v rozsahu podľa ustanovenia a bez nariadenia

pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že je správne tak po

vecnej ako i právnej stránke a s jeho odôvodnením sa plne stotožňuje. K odvolaniu

žalovaného uvádza, že o správnosti postupu súdu prvého stupňa, ktorý pri posúdení trov

konania aplikoval ustanovenie svedčí podporne aj rozsudok Najvyššieho

súdu SR , v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil názor, že neúspech žalobcu iba

v príslušenstve pohľadávky treba posudzovať ako čiastočný úspech v konaní podľa § 142

ods. 2 . Odvolací súd preto zastáva názor, že úspech v konaní sa skúma so zreteľom

na uplatnený nárok, a to najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, teda skutkového stavu

a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní vo veci samej.

Je preto tiež správny postup súdu prvého stupňa, ktorý aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1

a vzal do úvahy tak právny dôvod žaloby, ako i aktívny prístup žalovaného v konaní.“

3. Podľa sťažovateľky skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení napadnutých

rozhodnutí týkajúcich sa nepriznania náhrady trov prvostupňového konania sťažovateľke sú

jednoznačne v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto

ich podľa sťažovateľky možno považovať za odporujúce už uvedeným článkom

a dohovoru. Zároveň podľa sťažovateľky napadnuté rozhodnutia sú zjavne svojvoľné,

arbitrárne a v príkrom rozpore so zisteným skutkovým stavom.

3.1 Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný,

keďže nebolo vysvetlené slovné spojenie „svojím konaním výrazne prispel ku skutkovému

stavu zistenému v danom konaní“, resp. vzťah tejto „výčitky“ okresného súdu

k spôsobeným trovám konania. Sťažovateľka však odhliadla o tohto neurčitého

odôvodnenia a vyvodila si z toho ten záver okresného súdu, že dôvodom na nepriznanie

náhrady trov konania sťažovateľke má byť tá skutočnosť, že sa omeškala s plnením podľa

zmluvy, resp. že k predmetnej dodávke nepristupovala s dostatočnou odbornou

starostlivosťou a zodpovednosťou, čím vlastne podľa okresného súdu mala zaviniť celé

súdne konanie. Sťažovateľka ďalej uviedla, že odhliadnuc od skutočnosti, že odôvodnenie

napadnutého rozsudku okresného súdu je podľa jej názoru v príkrom rozpore s obsahom

súdneho spisu, okresný súd podľa jej slov absurdne konštatoval, že tým, že sťažovateľka

bola v omeškaní s plnením podľa zmluvy (sťažovateľka sama tento záver okresného súdu

pripúšťa, aj keď s ním nesúhlasí), je zodpovedná aj za to, že žalobca na ňu podal podľa jej

slov nedôvodnú žalobu, resp. nedôvodnú v jej podstatnej časti (96 %). Už toto odôvodnenie

samo osebe je podľa sťažovateľky absolútne v rozpore s procesnými pravidlami náhrady

trov konania v , pretože podľa presvedčenia sťažovateľky

„mieša“ 2 nesúvisiace skutkové okolnosti, a síce tvrdené porušenie zmluvného vzťahu

(právny základ sporu) a reálne neúspešne uplatnenú zmluvnú pokutu (na základe porušenia

zmluvy). Ak by totiž platila úvaha okresného súdu, potom by podľa sťažovateľky bolo

možné vždy zažalovať akúkoľvek sumu podstatne prevyšujúcu reálnu pohľadávku/nárok,

a to bez rizika náhrady trov konania, ak by bol reálny právny základ (napr. porušenie

zmluvy). Sťažovateľka uvažuje, že ak sa napríklad dlžník omešká o 1 deň a veriteľ ho

zažaluje za 100 dní, dlžník bude síce úspešný v 99 %, ale zároveň by mohol súd

konštatovať, že úspešný účastník si nezaslúži náhradu trov konania, pretože predsa len bol

ten, ktorý právo porušil. To podľa sťažovateľky popiera celý zmysel a účel náhrady trov

konania a otvára možnosti na beztrestné podávanie žalôb v účelovo/vedome neodôvodnenej

výške.

3.2 Podľa sťažovateľky žalobca podal vedome žalobu takmer 20-násobne vyššiu ako

mal, a keď po niekoľkých rokoch súdneho konania je v 96 % neúspešný, nielen že nenesie

zodpovednosť za náhradu trov konania, ale ani za súdny poplatok. Okresný súd podľa

sťažovateľky úplne ignoroval obsah súdneho spisu, ktorý dokazuje, že celý spor v jeho

podstatnej časti, ako aj výšku súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia vedome

spôsobil žalobca. Okresný súd podľa vyjadrenia sťažovateľky úplne ignoroval skutočnosť,

že to bola sťažovateľka, ktorá od začiatku upozorňovala na to, že ide o právne nemožný

nárok a že by sa malo konať len o sume predstavujúcej zlomok zo skutočne uplatnenej

sumy. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky, naopak, vytvoril právnu konštrukciu, podľa

ktorej sťažovateľka tým, že predsa len porušila hmotnoprávny vzťah, musí byť potrestaná aj

v súdnom konaní, ktoré ale svojvoľne inicioval žalobca, pričom sťažovateľka súdny spor

minimálne v časti 96 % jeho rozsahu nielen že nezavinila, ale od počiatku upozorňovala na

jeho nedostatky. Podľa sťažovateľky okresný súd napadnutým uznesením vytvoril právny

stav, pri ktorom protiprávne trestá sťažovateľku za omeškanie s plnením zmluvy sankciou,

ktorá násobne prevyšuje istinu zmluvnej pokuty, keď nepriznáva sťažovateľke náhradu

nákladov konania, ktoré jej vznikli v príslušnej výške výhradne v súvislosti s takmer úplne

neúspešným uplatňovaním si pohľadávky zo strany žalobcu. Podľa sťažovateľky je teda

jednoznačné, že v zmysle konštantnej judikatúry je odôvodnenie napadnutého uznesenia

zo strany okresného súdu arbitrárne, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci,

a tým aj zasahujúce do chránených práv sťažovateľky.

3.3 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľka dôvodí, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je rovnako arbitrárny ako napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže sa

krajský súd stotožnil s dôvodmi napadnutého uznesenia okresného súdu, a teda všetky už

uvedené dôvody, pre ktoré sťažovateľka namieta napadnuté uznesenie okresného súdu,

vzťahuje aj na napadnutý rozsudok krajského súdu.

3.4 Podľa sťažovateľky okrem toho, že rovnako ako pri napadnutom uznesení

okresného súdu aj krajský súd zjavne odignoroval obsah súdneho spisu, pokiaľ ide o prístup

účastníkov v súdnom konaní a „zavinenie“ vzniknutých trov súdneho konania, je napadnutý

rozsudok v rozpore s účelom a zmyslom procesných pravidiel týkajúcich sa náhrady trov

konania, najmä pokiaľ ide o . Pokiaľ ide o odkaz krajského súdu

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

, sťažovateľka zdôraznila, že nárok na zmluvnú pokutu, o ktorom sa

v súdnom konaní pojednávalo, nie je príslušenstvom, ale samostatným nárokom. Preto

sťažovateľka nerozumie, a v tejto časti považuje odôvodnenie krajského súdu aj za

nepreskúmateľné, ako súvisí rozsudok najvyššieho súdu týkajúci sa príslušenstva

pohľadávky so súdnym konaním, v ktorom sa uplatňuje zmluvná pokuta, ktorá celkom určite

nie je príslušenstvom, ale samostatným nárokom s vlastným príslušenstvom. Žalobca bol

podľa sťažovateľky neúspešný nie v príslušenstve, ale predovšetkým v 96 % istiny vrátane

jej príslušenstva. K tomu sťažovateľka uvádza, že aj samotný krajský súd sa vo výroku

napadnutého rozsudku vo veci samej zaoberal úrokmi z uplatneného nároku žalobcu v

nezamietnutej časti (t. j. 4 % istiny) a aj toto príslušenstvo žalobcovi zamietol. Žalobcovi tak

podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu zostalo len 4 % istiny

pôvodného nároku bez príslušenstva. Preto je pre sťažovateľku nepochopiteľný odkaz na

rozsudok najvyššieho súdu.

3.5 V závere sťažovateľka cituje z judikatúry ústavného súdu k problematike trov

konania (napr. , ), ale aj z judikatúry Ústavného súdu Českej

republiky (napr. , ).

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa Air Carpatia, s.r.o.(...) na súdnu a inú ochranu

zaručené , právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod č.k. a Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod č.k. porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu sp.zn.: -366 v Bratislave zo dňa

21.05.2014 v jeho 2. výrokovej vete potvrdzujúcej uznesenie Okresného súdu Bratislava II

sp.zn.: -333 zo dňa 25. februára 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému

súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Porušovateľ v I. rade a porušovateľ v 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť sťažovateľovi Air Carpatia, s.r.o.(...) náhradu trov právneho zastúpenia v sume

340,90 EUR s DPH (za 2 úkony právnej služby - príprava a prevzatie a písomné podanie/

ústavná sťažnosť + 2 x režijný paušál), na účet právneho zástupcu: advokátska kancelária

GHS Legal, s.r.o., so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K namietanému porušeniu ústavných práv postupom a napadnutým uznesením

okresného súdu

7. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

7.1 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť (porov. , ).

7.2 Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

7.3 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky

v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení

okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv

sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu. Vzhľadom na túto

skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

v spojení s pre neprípustnosť.

K namietanému porušeniu ústavných práv postupom a napadnutým rozsudkom

krajského súdu

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

8.2 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť

(porov. , , , , ). Súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však

povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným právom (porov. v tomto zmysle , , ,

), najmä s ustanovením , v ktorom sú upravené náležitosti

odôvodnenia rozsudku.

8.3 Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho

sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré

skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť

v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie

všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi

konania a pod. (porov. a )], sú jedny zo základných znakov ústavne

aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

8.4 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

za integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.

V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže

ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do

práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v , , ,

, ).

9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by

nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

9.1 V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania okresný súd aj

krajský súd uplatnili zákonom poskytovaný priestor na uváženie, čo sa týka aplikácie § 142

ods. 2 v spojení s .

9.2 Pokiaľ okresný súd i krajský súd považovali za dôvod hodný osobitného zreteľa

predovšetkým skutočnosť, (i) že sťažovateľka ako žalovaná svojím konaním výrazne

prispela ku skutkovému stavu zistenému v danom konaní a konštatovanému v rozsudku

vo veci samej, pričom k omeškaniu s plnením predmetnej zmluvy došlo jednoznačne

z dôvodov na strane sťažovateľky, a pokiaľ vyslovili právny názor, (ii) že úspech v konaní

sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok, a to najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby,

teda skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri

rozhodovaní vo veci samej, a (ii) že vo veci nemal plný úspech ani jeden z účastníkov

konania, potom v prípade, že pre tieto závery mali súdy dostatočnú oporu vo vykonanom

dokazovaní, nemožno právny názor vyslovený okresným súdom a krajským súdom

v súvislosti s aplikáciou v spojení vo veci sťažovateľky

hodnotiť ako arbitrárny, ale „len“ ako prísny a jeden z možných výkladov vzhľadom na

dokázaný skutkový stav.

9.3 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté

právne závery krajského súdu, čo sa týka výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,

einfaches Recht) práva. Krajský súd (spolu s okresným súdom) riadne odôvodnil svoje

závery k aplikovateľnosti v spojení poukazom o. i. na

dôvody hodné osobitného zreteľa (pozri predchádzajúci bod), vysporiadanie sa s ktorými je

v odôvodnení napadnutého rozsudku (a napadnutého uznesenia okresného súdu) riadne

uvedené, je presvedčivé, jasné a netrpí absenciou logiky.

10. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016