Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 358/2016
PDF · 242.32 KB
No categories available
II. ÚS 358/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Air Carpatia, s. r. o., Slowackého 4673/24, Bratislava, právne zastúpenej
Advokátskou kanceláriou GHS Legal, s. r. o., Lazaretská 3/A, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Pavol Horňák, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 Cb 269/2009 a jeho uznesením z 25. februára 2013, ako aj
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 188/2013
a jeho rozsudkom z 21. mája 2014 v časti potvrdzujúcej uznesenie Okresného súdu
Bratislava II č. k. 24 Cb 269/2009-333 z 25. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Air Carpatia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Air Carpatia, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb 269/2009
a jeho uznesením z 25. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cob 188/2013 a jeho rozsudkom z 21. mája 2014 v časti potvrdzujúcej uznesenie
okresného súdu č. k. 24 Cb 269/2009-333 z 25. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k.
24 Cb 269/2009-317 z 15. januára 2013 určil povinnosť sťažovateľky zaplatiť
navrhovateľovi sumu 12 225,35 eur s príslušenstvom predstavujúcim úrok z omeškania
vo výške 14,25 % od 15. decembra 2008 do zaplatenia, v časti o zaplatenie sumy
255 469,13 eur s príslušenstvom okresný súd návrh ako nedôvodný zamietol a v časti
o zaplatenie sumy 71 486,59 eur konanie zastavil vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby.
2.1 O trovách konania rozhodol okresný súd samostatným napadnutým uznesením
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, čo odôvodnil tým, že
v danej veci ani jeden z účastníkov nemal plný úspech, pričom prevažný úspech vo veci mal
žalovaný (sťažovateľka, pozn.). Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval
ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení
s ustanovením § 150 ods. 1 OSP a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval okresný súd skutočnosť, že
sťažovateľka ako žalovaná svojím konaním výrazne prispela ku skutkovému stavu
zistenému v danom konaní a konštatovanému v rozsudku vo veci samej, pričom
k omeškaniu s plnením predmetnej zmluvy došlo jednoznačne z dôvodov na strane
sťažovateľky, ktorá v predmetnej dodávke nepostupovala s dostatočnou odbornou
starostlivosťou a zodpovednosťou, keďže nemala dôsledne zmluvne upravené vzťahy
so svojimi subdodávateľmi, o čom mala jednoznačne svedčiť skutočnosť, že nebola schopná
predmet zmluvy splniť riadne v dohodnutom čase a opakovane informovala žalobcu
o nových termínoch konečného plnenia predmetu dodávky.
2.2 Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bolo sťažovateľkou riadne a včas
podané odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol o. i. tak, že napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol: „Súd prvého stupňa uznesením č.k. 24Cb/269/2009-333 zo dňa 25.2.2013
rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení
napadnutého uznesenia poukázal na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 150 ods. 1 O.s.p.. Za dôvod hodný osobitného zreteľa súd prvého stupňa
považoval tú skutočnosť, že žalovaný svojím konaním výrazne prispel ku preukázaniu
skutkového stavu v danom konaní, hoci k omeškaniu s plnením predmetnej zmluvy došlo
jednoznačne z dôvodov na strane žalovaného, ktorý k predmetnej dodávke nepristupoval
s dostatočnou odbornou starostlivosťou a zodpovednosťou, keďže nemal dôsledne zmluvne
upravené vzťahy so svojimi subdodávateľmi, o čom jednoznačne svedčí skutočnosť, že nebol
schopný predmet zmluvy splniť riadne v dohodnutom čase a opakovane informoval žalobcu
o nových termínoch konečného plnenia predmetu dodávky.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal žalovaný riadne a včas odvolanie,
v ktorom odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie zmeniť tak, že odvolací súd
zaviaže žalobcu na zaplatenie trov konania žalovaného v sume 43.528,49 EUR, k rukám
právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti uznesenia. V odvolaní uviedol, že súd
prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav, a tým vec nesprávne právne posúdil. Uviedol,
že žalovaný mal v konaní 96 % úspech, a preto mal súd prvého stupňa aplikovať
ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. v prospech žalovaného a priznať mu plnú náhradu trov
konania.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal odvolanie
v rozsahu podľa ustanovenia § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že je správne tak po
vecnej ako i právnej stránke a s jeho odôvodnením sa plne stotožňuje. K odvolaniu
žalovaného uvádza, že o správnosti postupu súdu prvého stupňa, ktorý pri posúdení trov
konania aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. svedčí podporne aj rozsudok Najvyššieho
súdu SR 1M Cdo 1/2004, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil názor, že neúspech žalobcu iba
v príslušenstve pohľadávky treba posudzovať ako čiastočný úspech v konaní podľa § 142
ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd preto zastáva názor, že úspech v konaní sa skúma so zreteľom
na uplatnený nárok, a to najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, teda skutkového stavu
a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní vo veci samej.
Je preto tiež správny postup súdu prvého stupňa, ktorý aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1
O.s.p. a vzal do úvahy tak právny dôvod žaloby, ako i aktívny prístup žalovaného v konaní.“
3. Podľa sťažovateľky skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení napadnutých
rozhodnutí týkajúcich sa nepriznania náhrady trov prvostupňového konania sťažovateľke sú
jednoznačne v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto
ich podľa sťažovateľky možno považovať za odporujúce už uvedeným článkom ústavy
a dohovoru. Zároveň podľa sťažovateľky napadnuté rozhodnutia sú zjavne svojvoľné,
arbitrárne a v príkrom rozpore so zisteným skutkovým stavom.
3.1 Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný,
keďže nebolo vysvetlené slovné spojenie „svojím konaním výrazne prispel ku skutkovému
stavu zistenému v danom konaní“, resp. vzťah tejto „výčitky“ okresného súdu
k spôsobeným trovám konania. Sťažovateľka však odhliadla o tohto neurčitého
odôvodnenia a vyvodila si z toho ten záver okresného súdu, že dôvodom na nepriznanie
náhrady trov konania sťažovateľke má byť tá skutočnosť, že sa omeškala s plnením podľa
zmluvy, resp. že k predmetnej dodávke nepristupovala s dostatočnou odbornou
starostlivosťou a zodpovednosťou, čím vlastne podľa okresného súdu mala zaviniť celé
súdne konanie. Sťažovateľka ďalej uviedla, že odhliadnuc od skutočnosti, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu je podľa jej názoru v príkrom rozpore s obsahom
súdneho spisu, okresný súd podľa jej slov absurdne konštatoval, že tým, že sťažovateľka
bola v omeškaní s plnením podľa zmluvy (sťažovateľka sama tento záver okresného súdu
pripúšťa, aj keď s ním nesúhlasí), je zodpovedná aj za to, že žalobca na ňu podal podľa jej
slov nedôvodnú žalobu, resp. nedôvodnú v jej podstatnej časti (96 %). Už toto odôvodnenie
samo osebe je podľa sťažovateľky absolútne v rozpore s procesnými pravidlami náhrady
trov konania v Občianskom súdnom poriadku, pretože podľa presvedčenia sťažovateľky
„mieša“ 2 nesúvisiace skutkové okolnosti, a síce tvrdené porušenie zmluvného vzťahu
(právny základ sporu) a reálne neúspešne uplatnenú zmluvnú pokutu (na základe porušenia
zmluvy). Ak by totiž platila úvaha okresného súdu, potom by podľa sťažovateľky bolo
možné vždy zažalovať akúkoľvek sumu podstatne prevyšujúcu reálnu pohľadávku/nárok,
a to bez rizika náhrady trov konania, ak by bol reálny právny základ (napr. porušenie
zmluvy). Sťažovateľka uvažuje, že ak sa napríklad dlžník omešká o 1 deň a veriteľ ho
zažaluje za 100 dní, dlžník bude síce úspešný v 99 %, ale zároveň by mohol súd
konštatovať, že úspešný účastník si nezaslúži náhradu trov konania, pretože predsa len bol
ten, ktorý právo porušil. To podľa sťažovateľky popiera celý zmysel a účel náhrady trov
konania a otvára možnosti na beztrestné podávanie žalôb v účelovo/vedome neodôvodnenej
výške.
3.2 Podľa sťažovateľky žalobca podal vedome žalobu takmer 20-násobne vyššiu ako
mal, a keď po niekoľkých rokoch súdneho konania je v 96 % neúspešný, nielen že nenesie
zodpovednosť za náhradu trov konania, ale ani za súdny poplatok. Okresný súd podľa
sťažovateľky úplne ignoroval obsah súdneho spisu, ktorý dokazuje, že celý spor v jeho
podstatnej časti, ako aj výšku súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia vedome
spôsobil žalobca. Okresný súd podľa vyjadrenia sťažovateľky úplne ignoroval skutočnosť,
že to bola sťažovateľka, ktorá od začiatku upozorňovala na to, že ide o právne nemožný
nárok a že by sa malo konať len o sume predstavujúcej zlomok zo skutočne uplatnenej
sumy. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky, naopak, vytvoril právnu konštrukciu, podľa
ktorej sťažovateľka tým, že predsa len porušila hmotnoprávny vzťah, musí byť potrestaná aj
v súdnom konaní, ktoré ale svojvoľne inicioval žalobca, pričom sťažovateľka súdny spor
minimálne v časti 96 % jeho rozsahu nielen že nezavinila, ale od počiatku upozorňovala na
jeho nedostatky. Podľa sťažovateľky okresný súd napadnutým uznesením vytvoril právny
stav, pri ktorom protiprávne trestá sťažovateľku za omeškanie s plnením zmluvy sankciou,
ktorá násobne prevyšuje istinu zmluvnej pokuty, keď nepriznáva sťažovateľke náhradu
nákladov konania, ktoré jej vznikli v príslušnej výške výhradne v súvislosti s takmer úplne
neúspešným uplatňovaním si pohľadávky zo strany žalobcu. Podľa sťažovateľky je teda
jednoznačné, že v zmysle konštantnej judikatúry je odôvodnenie napadnutého uznesenia
zo strany okresného súdu arbitrárne, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci,
a tým aj zasahujúce do ústavou chránených práv sťažovateľky.
3.3 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľka dôvodí, že napadnutý rozsudok
krajského súdu je rovnako arbitrárny ako napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže sa
krajský súd stotožnil s dôvodmi napadnutého uznesenia okresného súdu, a teda všetky už
uvedené dôvody, pre ktoré sťažovateľka namieta napadnuté uznesenie okresného súdu,
vzťahuje aj na napadnutý rozsudok krajského súdu.
3.4 Podľa sťažovateľky okrem toho, že rovnako ako pri napadnutom uznesení
okresného súdu aj krajský súd zjavne odignoroval obsah súdneho spisu, pokiaľ ide o prístup
účastníkov v súdnom konaní a „zavinenie“ vzniknutých trov súdneho konania, je napadnutý
rozsudok v rozpore s účelom a zmyslom procesných pravidiel týkajúcich sa náhrady trov
konania, najmä pokiaľ ide o Občiansky súdny poriadok. Pokiaľ ide o odkaz krajského súdu
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 M Cdo 1/2004, sťažovateľka zdôraznila, že nárok na zmluvnú pokutu, o ktorom sa
v súdnom konaní pojednávalo, nie je príslušenstvom, ale samostatným nárokom. Preto
sťažovateľka nerozumie, a v tejto časti považuje odôvodnenie krajského súdu aj za
nepreskúmateľné, ako súvisí rozsudok najvyššieho súdu týkajúci sa príslušenstva
pohľadávky so súdnym konaním, v ktorom sa uplatňuje zmluvná pokuta, ktorá celkom určite
nie je príslušenstvom, ale samostatným nárokom s vlastným príslušenstvom. Žalobca bol
podľa sťažovateľky neúspešný nie v príslušenstve, ale predovšetkým v 96 % istiny vrátane
jej príslušenstva. K tomu sťažovateľka uvádza, že aj samotný krajský súd sa vo výroku
napadnutého rozsudku vo veci samej zaoberal úrokmi z uplatneného nároku žalobcu v
nezamietnutej časti (t. j. 4 % istiny) a aj toto príslušenstvo žalobcovi zamietol. Žalobcovi tak
podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu zostalo len 4 % istiny
pôvodného nároku bez príslušenstva. Preto je pre sťažovateľku nepochopiteľný odkaz na
rozsudok najvyššieho súdu.
3.5 V závere sťažovateľka cituje z judikatúry ústavného súdu k problematike trov
konania (napr. I. ÚS 248/2010, II. ÚS 122/09), ale aj z judikatúry Ústavného súdu Českej
republiky (napr. I. ÚS 42/11, I. ÚS 804/08).
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa Air Carpatia, s.r.o.(...) na súdnu a inú ochranu
zaručené čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod č.k. 24 Cb 269/2009 a Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod č.k. 3 Cob/188/2013 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu sp.zn.: 3 Cob/188/2013-366 v Bratislave zo dňa
21.05.2014 v jeho 2. výrokovej vete potvrdzujúcej uznesenie Okresného súdu Bratislava II
sp.zn.: 24Cb/269/2009-333 zo dňa 25. februára 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Porušovateľ v I. rade a porušovateľ v 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne
uhradiť sťažovateľovi Air Carpatia, s.r.o.(...) náhradu trov právneho zastúpenia v sume
340,90 EUR s DPH (za 2 úkony právnej služby - príprava a prevzatie a písomné podanie/
ústavná sťažnosť + 2 x režijný paušál), na účet právneho zástupcu: advokátska kancelária
GHS Legal, s.r.o., so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K namietanému porušeniu ústavných práv postupom a napadnutým uznesením
okresného súdu
7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
7.1 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
7.2 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
7.3 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky
v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení
okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv
sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu. Vzhľadom na túto
skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
K namietanému porušeniu ústavných práv postupom a napadnutým rozsudkom
krajského súdu
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
8.2 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť
(porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však
povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,
III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti
odôvodnenia rozsudku.
8.3 Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi
rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho
sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byť
v špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenie
všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi
konania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)], sú jedny zo základných znakov ústavne
aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
8.4 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania
za integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.
V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže
ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,
a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do
práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09,
III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).
9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by
nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
9.1 V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania okresný súd aj
krajský súd uplatnili zákonom poskytovaný priestor na uváženie, čo sa týka aplikácie § 142
ods. 2 v spojení s § 150 ods. 1 OSP.
9.2 Pokiaľ okresný súd i krajský súd považovali za dôvod hodný osobitného zreteľa
predovšetkým skutočnosť, (i) že sťažovateľka ako žalovaná svojím konaním výrazne
prispela ku skutkovému stavu zistenému v danom konaní a konštatovanému v rozsudku
vo veci samej, pričom k omeškaniu s plnením predmetnej zmluvy došlo jednoznačne
z dôvodov na strane sťažovateľky, a pokiaľ vyslovili právny názor, (ii) že úspech v konaní
sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok, a to najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby,
teda skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri
rozhodovaní vo veci samej, a (ii) že vo veci nemal plný úspech ani jeden z účastníkov
konania, potom v prípade, že pre tieto závery mali súdy dostatočnú oporu vo vykonanom
dokazovaní, nemožno právny názor vyslovený okresným súdom a krajským súdom
v súvislosti s aplikáciou § 142 ods. 2 v spojení § 150 ods. 1 OSP vo veci sťažovateľky
hodnotiť ako arbitrárny, ale „len“ ako prísny a jeden z možných výkladov vzhľadom na
dokázaný skutkový stav.
9.3 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté
právne závery krajského súdu, čo sa týka výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,
einfaches Recht) práva. Krajský súd (spolu s okresným súdom) riadne odôvodnil svoje
závery k aplikovateľnosti § 142 ods. 2 v spojení § 150 ods. 1 OSP poukazom o. i. na
dôvody hodné osobitného zreteľa (pozri predchádzajúci bod), vysporiadanie sa s ktorými je
v odôvodnení napadnutého rozsudku (a napadnutého uznesenia okresného súdu) riadne
uvedené, je presvedčivé, jasné a netrpí absenciou logiky.
10. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016