Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 349/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

,

zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Budatínska 16, Bratislava, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. novembra 2013, postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. júna 2014

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. októbra

2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2016

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. Miroslavom Golianom, Budatínska 16, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. novembra 2013

(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), porušenie svojho základného práva podľa

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. júna 2014 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 8. novembra 2013 uznaný za vinného zo spáchania

zločinu znásilnenia podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo mu bol podľa

s použitím uložený trest odňatia slobody

v trvaní päť rokov, na výkon ktorého bol podľa

zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Uvedený rozsudok prvostupňového súdu nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

4. júna 2014, kedy vo veci rozhodol odvolací krajský súd uznesením sp. zn. ,

ktorým podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému uzneseniu krajského

súdu podal sťažovateľ prostredníctvom obhajcu 25. augusta 2014 dovolanie, ktoré najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 28. októbra 2015 podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol.

2

Dňa 29. marca 2016 podal sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu sťažnosť

podľa , v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa

ods. 1, a napadnutým rozsudkom okresného súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušenie svojho základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, a tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa

malo dôjsť predovšetkým tým, že odsudzujúci rozsudok okresného súdu je založený na

nezákonne získanom dôkaze (zaistená biologická stopa), a tiež tým, že vo veci konal

a rozhodol sudca, u ktorého bol podľa sťažovateľa daný dôvod na jeho vylúčenie pre

pochybnosť o jeho nezaujatosti. K porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 malo podľa sťažovateľa dôjsť (v podstate) tým, že vyšetrovateľ Policajného

zboru v prípravnom konaní nezopakoval výsluch viacerých svedkov po vznesení obvinenia

sťažovateľovi za jeho prítomnosti alebo prítomnosti jeho obhajcu, ďalej tým, že

vyšetrovateľ mu neumožnil na základe jeho ústne prednesenej požiadavky nahliadnuť do

vyšetrovacieho spisu, a napokon tým, že na hlavnom pojednávaní nebola vypočutá

svedkyňa, ktorej výpoveď bola podľa sťažovateľa vo veci rozhodujúca.

Na základe argumentov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom:

- vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2

a napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu,

- vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

- zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu,

- prepustil ho na slobodu a vec vrátil okresnému súdu,

- priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 35 000 eur,

- priznal mu náhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

v sume 284,08 eur.

Z evidencie svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ 25. januára

2016 v tej istej veci už podal sťažnosť podľa , ktorú ústavný súd

uznesením č. k. -13 z 10. februára 2016 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), a to v časti týkajúcej napadnutého rozsudku

okresného súdu a jeho postupu z dôvodu nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnosti

a v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia krajského súdu a jeho postupu, ako aj

v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z dôvodu nedostatku zákonom

predpísaných náležitostí.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

4

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ako už bolo v časti I tohto uznesenia uvedené, sťažovateľ 25. januára 2016 už v tej

istej veci podal sťažnosť, ktorá bola uznesením

. k. -13 z 10. februára 2016 odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý jeho

vydaniu predchádzal, z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie

sťažnosti.

Keďže nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti je

špecifickým nedostatkom podmienky konania, ktorý nemôže byť neskôr konvalidovaný,

pričom sťažovateľ touto (v poradí druhou) sťažnosťou namieta porušenie tých istých práv

vo vzťahu k tomu istému rozsudku a postupu okresného súdu, o ktorých už bolo ústavným

súdom právoplatne rozhodnuté, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako

neprípustnú podľa v spojení s z dôvodu

existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci.

Keďže predchádzajúca sťažnosť sťažovateľa v tej istej veci bola v časti týkajúcej

sa napadnutého uznesenia a postupu krajského súdu a v časti týkajúcej sa napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu odmietnutá z dôvodu nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí návrhu, pričom v tomto konaní posudzovaná sťažnosť tieto nedostatky už

nevykazuje, ústavný súd ďalej skúmal splnenie ďalších zákonných podmienok prijateľnosti

sťažnosti na ďalšie konanie v zostávajúcich častiach.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc

rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity.

Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (m. m. , , , ). Z princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať

postupnosť ústavnej ochrany, a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí

požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci

ústavného súdu (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej

moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

6

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ako aj

proti konaniu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd (čo

aj urobil). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa za týchto

okolností vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25

ods. 2 ). neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (napr. , ).

Sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. nadobudlo

právoplatnosť 28. októbra 2015, kedy bolo vyhlásené. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na , podľa ktorého je uznesenie

právoplatné, ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť, pričom podľa § 392 ods. 2

proti rozhodnutiu o dovolaní opravný prostriedok nie je prípustný.

Sťažovateľ svoju sťažnosť, datovanú k 22. marcu 2016 a doručenú ústavnému súdu

29. marca 2016, podal na poštovú prepravu 23. marca 2016, teda zjavne po uplynutí lehoty

ustanovenej v , ktorá uplynula 28. decembra 2015.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako oneskorene podanú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti spôsobilá

na odmietnutie podľa aj z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Odhliadnuc od dôvodu odmietnutia tejto časti sťažnosti, ktorým je zmeškanie

zákonom ustanovenej lehoty na jej podanie, ústavný súd v nadväznosti na námietky

sťažovateľa v súlade so svoju ustálenou judikatúrou poukazuje na to, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory iných orgánov verejnej moci, ktoré

ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či náležite zistili skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo svojich zistení vyvodili.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

8

a základných slobodách (m. m. , , , ,

).

V nadväznosti na uvedené po preskúmaní sťažovateľom predloženej dokumentácie

vrátane napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa

s dovolacími námietkami sťažovateľa riadnym, zákonným a ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal a dal odpoveď na všetky jeho kľúčové výhrady. K porušeniu

sťažovateľom označeného základného práva podľa napadnutým uznesením

najvyššieho súdu preto dôjsť nemohlo.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, ktoré by mali oporu len vo vyslovení porušenia

označených základných práv sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016