Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 349/2016
PDF · 159.15 KB
No categories available
II. ÚS 349/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
,
zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Budatínska 16, Bratislava, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 T 81/2010 a jeho rozsudkom z 8. novembra 2013, postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 33/2014 a jeho uznesením zo 4. júna 2014
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 66/2014 z 28. októbra
2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2016
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. Miroslavom Golianom, Budatínska 16, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 81/2010 a jeho rozsudkom z 8. novembra 2013
(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 33/2014 a jeho uznesením zo 4. júna 2014 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Tdo 66/2014 z 28. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 6 T 81/2010 z 8. novembra 2013 uznaný za vinného zo spáchania
zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol podľa § 199 ods. 1
Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody
v trvaní päť rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona
zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Uvedený rozsudok prvostupňového súdu nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
4. júna 2014, kedy vo veci rozhodol odvolací krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 33/2014,
ktorým podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému uzneseniu krajského
súdu podal sťažovateľ prostredníctvom obhajcu 25. augusta 2014 dovolanie, ktoré najvyšší
súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 66/2014 z 28. októbra 2015 podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietol.
2
Dňa 29. marca 2016 podal sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, a tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
malo dôjsť predovšetkým tým, že odsudzujúci rozsudok okresného súdu je založený na
nezákonne získanom dôkaze (zaistená biologická stopa), a tiež tým, že vo veci konal
a rozhodol sudca, u ktorého bol podľa sťažovateľa daný dôvod na jeho vylúčenie pre
pochybnosť o jeho nezaujatosti. K porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 ústavy malo podľa sťažovateľa dôjsť (v podstate) tým, že vyšetrovateľ Policajného
zboru v prípravnom konaní nezopakoval výsluch viacerých svedkov po vznesení obvinenia
sťažovateľovi za jeho prítomnosti alebo prítomnosti jeho obhajcu, ďalej tým, že
vyšetrovateľ mu neumožnil na základe jeho ústne prednesenej požiadavky nahliadnuť do
vyšetrovacieho spisu, a napokon tým, že na hlavnom pojednávaní nebola vypočutá
svedkyňa, ktorej výpoveď bola podľa sťažovateľa vo veci rozhodujúca.
Na základe argumentov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom:
- vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu,
- vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
- zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu,
- prepustil ho na slobodu a vec vrátil okresnému súdu,
- priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 35 000 eur,
- priznal mu náhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
v sume 284,08 eur.
Z evidencie svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ 25. januára
2016 v tej istej veci už podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorú ústavný súd
uznesením č. k. I. ÚS 95/2016-13 z 10. februára 2016 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a to v časti týkajúcej napadnutého rozsudku
okresného súdu a jeho postupu z dôvodu nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnosti
a v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia krajského súdu a jeho postupu, ako aj
v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z dôvodu nedostatku zákonom
predpísaných náležitostí.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
4
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
podľa ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ako už bolo v časti I tohto uznesenia uvedené, sťažovateľ 25. januára 2016 už v tej
istej veci podal sťažnosť, ktorá bola uznesením
. k. I. ÚS 95/2016-13 z 10. februára 2016 odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý jeho
vydaniu predchádzal, z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie
sťažnosti.
Keďže nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti je
špecifickým nedostatkom podmienky konania, ktorý nemôže byť neskôr konvalidovaný,
pričom sťažovateľ touto (v poradí druhou) sťažnosťou namieta porušenie tých istých práv
vo vzťahu k tomu istému rozsudku a postupu okresného súdu, o ktorých už bolo ústavným
súdom právoplatne rozhodnuté, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako
neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu
existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci.
Keďže predchádzajúca sťažnosť sťažovateľa v tej istej veci bola v časti týkajúcej
sa napadnutého uznesenia a postupu krajského súdu a v časti týkajúcej sa napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu odmietnutá z dôvodu nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí návrhu, pričom v tomto konaní posudzovaná sťažnosť tieto nedostatky už
nevykazuje, ústavný súd ďalej skúmal splnenie ďalších zákonných podmienok prijateľnosti
sťažnosti na ďalšie konanie v zostávajúcich častiach.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc
rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu,
ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať
postupnosť ústavnej ochrany, a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí
požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci
ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej
moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
6
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ako aj
proti konaniu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd (čo
aj urobil). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa za týchto
okolností vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).
Sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 66/2014 nadobudlo
právoplatnosť 28. októbra 2015, kedy bolo vyhlásené. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého je uznesenie
právoplatné, ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť, pričom podľa § 392 ods. 2
Trestného poriadku proti rozhodnutiu o dovolaní opravný prostriedok nie je prípustný.
Sťažovateľ svoju sťažnosť, datovanú k 22. marcu 2016 a doručenú ústavnému súdu
29. marca 2016, podal na poštovú prepravu 23. marca 2016, teda zjavne po uplynutí lehoty
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá uplynula 28. decembra 2015.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti spôsobilá
na odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Odhliadnuc od dôvodu odmietnutia tejto časti sťažnosti, ktorým je zmeškanie
zákonom ustanovenej lehoty na jej podanie, ústavný súd v nadväznosti na námietky
sťažovateľa v súlade so svoju ustálenou judikatúrou poukazuje na to, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory iných orgánov verejnej moci, ktoré
ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či náležite zistili skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo svojich zistení vyvodili.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
8
a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
V nadväznosti na uvedené po preskúmaní sťažovateľom predloženej dokumentácie
vrátane napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa
s dovolacími námietkami sťažovateľa riadnym, zákonným a ústavne akceptovateľným
spôsobom vysporiadal a dal odpoveď na všetky jeho kľúčové výhrady. K porušeniu
sťažovateľom označeného základného práva podľa ústavy napadnutým uznesením
najvyššieho súdu preto dôjsť nemohlo.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, ktoré by mali oporu len vo vyslovení porušenia
označených základných práv sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016