Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 280/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Krchňavou, Rudlovská cesta 47, Banská Bystrica,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Žiline č. k. -213 z 15. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. septembra 2015 faxom a 30. septembra 2015 poštou doručená sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -213 z 15. júla 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na základe návrhu

, (ďalej len „navrhovateľ“), Okresný súd

Dolný Kubín vydal uznesenie č. k. -163 z 10. apríla 2015 o nariadení

predbežného opatrenia, ktorým zakázal sťažovateľovi ako odporcovi nakladať s finančnými

prostriedkami v sume 100 000 € nachádzajúcimi sa na jeho bankovom účte, a to až

do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Uvedené uznesenie doručoval okresný súd

prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s., ako doporučenú zásielku do vlastných rúk

na adresu trvalého bydliska sťažovateľa, ktorá sa mu však 24. apríla 2015 vrátila ako

neprevzatá sťažovateľom v odbernej lehote. V zmysle § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) je tento deň považovaný za deň doručenia, i keď sa adresát

o tom nedozvedel. Odvolanie sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu okresného súdu

z 25. mája 2015, ktoré bolo podané na poštovú prepravu 26. mája 2015, krajský súd

napadnutým uznesením odmietol z dôvodu, že sťažovateľ zmeškal 15-dňovú lehotu na jeho

podanie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, keď mu bola znemožnená realizácia jeho práva pred nestranným súdom, ktorý

mal prerokovať jeho odvolanie proti napadnutému uzneseniu prvostupňového súdu“. Podľa

názoru sťažovateľa je napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnené, pretože krajský súd

„aplikoval na posúdenie doručenia prvostupňového rozhodnutia a začiatku plynutia lehoty

na podanie odvolania nesprávnu právnu normu“, čím porušil „jeho právo na spravodlivý

súdny proces a súdnu ochranu“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „sa už

viac ako 3 roky na uvedenej adrese – , trvalo nezdržiava,

pretože pracovne pôsobí v , kde žije aj so svojou rodinou. Sťažovateľ si podľa

možností kontrolu doručenej pošty zabezpečuje spravidla raz za 2 týždne.“.

Okrem toho sťažovateľ tvrdí, že „nemá žiadne záväzky voči tretím osobám

a samotný nárok navrhovateľa spochybňuje a popiera. O uvedenom nároku sa dozvedel až

z doručeného návrhu.“. O doručení poštovej zásielky, ktorá obsahovala uznesenie

okresného súdu, sa však dozvedel až od svojej právnej zástupkyne, ktorá „komunikovala

so zástupcom súdu dňa 27. 4. 2015“. Následne (v presne neoznačený deň, pozn.) „zaslala

právna zástupkyňa na súd svoju plnú moc na zastupovanie a požiadala o doručenie na jej

adresu. Aj tak jej bola zásielka doručená na urgencie až 11. 5. 2015, teda v deň, v ktorý

podľa názoru odvolacieho súdu skončila lehota na podanie odvolania.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že uznesením krajského súdu č. k. -213 z 15. júla 2015 boli porušené jeho

základné práva „garantované a SR v spojení s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, aby napadnuté uznesenie zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné

zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 521,89 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd je

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní

pred ním zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, ktorá koncipovala aj predmetnú

sťažnosť, petit v spojení s odôvodnením sťažnosti nie je vymedzený jasne, určito

a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko pre

rozhodnutie ústavného súdu o ich veci.

Zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami

[§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] pritom vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné

práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa v petite domáha, nielen uvedením

príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

), t. j. musí uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť

v tejto súvislosti dôkazy. Nedostatok právne relevantného odôvodnenia sťažnosti má

vo vzťahu k namietanému porušeniu toho-ktorého základného práva alebo slobody

významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom ani ďalšou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej podmienky

ústavný súd o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite ani nemôže rozhodovať

(napr. , , , , ,

, , a iné).

Na základe uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je námietka

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského

súdu č. k. -213 z 15. júla 2015, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -163 z 10. apríla 2015 ako podané

po uplynutí 15-dňovej lehoty ustanovenej .

Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva „garantovaného čl. 48 ods.

2 SR“ krajským súdom, ktoré v sebe zahŕňa viacero práv, avšak sťažovateľ žiadne

z nich v petite slovne nekonkretizoval ani právne relevantným spôsobom nezdôvodnil,

považoval ústavný súd iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe nezakladá

dôvod ústavného prieskumu.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady ().

Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov

ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

, ).

Vzhľadom na to, že sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa

jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu

k obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.

Na doplnenie však ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Všeobecný

súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského súdu

za nedostatočne odôvodnené, pretože „aplikoval na posúdenie doručenia prvostupňového

rozhodnutia a začiatku plynutia lehoty na podanie odvolania nesprávnu právnu normu“,

pričom nezohľadnil tú skutočnosť, že sťažovateľ sa na adrese, na ktorú mu bolo

prvostupňové rozhodnutie doručované, „trvalo nezdržiava, pretože pracovne pôsobí

v , kde žije aj so svojou rodinou“.

Pre účely overenia opodstatnenosti vznesenej námietky sa ústavný súd oboznámil

s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý v relevantnej časti uviedol:

„Doručenka vrátená súdu osvedčuje nielen vykonanie dourčenia, ale aj čas

doručenia. Zásielka s napadnutým uznesením, ktorá bola odporcovi zaslaná na adresu

, sa okresnému súdu vrátila dňa 24. 4. 2015 ako neprevzatá

v odbernej lehote. Uvedený deň sa v zmysle považuje za deň doručenia,

aj keď sa odporca o tom nedozvedel. Zákonom stanovená 15-dňová lehota na podanie

odvolania vo vzťahu k odporcovi začala plynúť dňa 25. 4. 2015. Jej posledný deň tak

v zmysle veta druhá pripadol na deň s dátumom 11. 5. 2015 (pondelok,

pracovný deň).

Odporca bol v predmetnom uznesení okresným súdom riadne poučený o možnosti

podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia ( ). Z odtlačku

poštovej pečiatky na obálke, v ktorej bolo odvolanie odporcu prepravované, vyplýva, že

odvolanie odporcu bolo podané až dňa 26. mája 2015, teda po uplynutí zákonom stanovenej

lehoty.

Krajský súd poznamenáva, že hoc aj bolo napadnuté uznesenie neskôr doručované

aj právnej zástupkyni odporcu JUDr. Krchňavej na základe jej telefonickej žiadosti zo dňa

27. 4. 2014..., toto opätovné doručovanie bolo realizované nadbytočne, a preto nemá nijaké

účinky vo vzťahu k začatiu (resp. k opätovnému začatiu) plynutia lehoty na podania

odvolania vo vzťahu k odporcovi. Krajský súd dodáva, že pokiaľ aj menovaná zástupkyňa

v rámci telefonického rozhovoru s pracovníkom súdu dňa 27. 4. 2015 oznámila, že sa

odporca toho času zdržiava v na adrese , uvedené nijako

nespochybňuje, nevyvracia, že by sa odporca v čase doručovania zásielky s napadnutým

uznesením na adrese , nemal na tejto zdržiavať.

Vzhľadom na uvedené krajský súd nemohol postupovať inak, ako odvolanie odporcu

odmietnuť. Z toho dôvodu sa odvolacími dôvodmi v ňom uvedenými bližšie nezaoberal.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné procesno-právne ustanovenia

, ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval

a aplikoval ústavne konformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. V tejto súvislosti ústavný

súd už v minulosti judikoval, že postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (,

). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažuje právny záver krajského súdu

o odmietnutí odvolania sťažovateľa z procesných dôvodov za svojvoľný, prijatý v zjavnom

omyle konajúceho krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu aplikovaných

právnych noriem. Aplikácia zákonných ustanovení krajským súdom v napadnutom

rozsudku nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel

a účel aplikovaných právnych noriem. Napadnuté uznesenie tak v žiadnom prípade

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, pretože krajský súd

jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolanie sťažovateľa odmietol.

Keďže ústavný súd medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú

súvislosť, sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na charakter napadnutého uznesenia nad rámec uvedeného ústavný súd

upriamuje pozornosť sťažovateľa na to, že predbežné opatrenie je jedným

zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má

za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím

konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak

znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením

predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až

v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku

v civilnom procese nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby

alebo právnickej osoby vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje

účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú

a efektívnu ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto

rozhodnutia aj počas konania vo veci samej, okrem iného napr. aj návrhom na zrušenie

predbežného opatrenia v zmysle . Keďže teda túto ochranu považuje

ústavný súd jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto

nemôže súčasne dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom

(m. m. , , , , ).

Aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť

čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú

rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie APIS proti

Slovenskej republike z 10. 1. 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016