Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 280/2016
PDF · 187.06 KB
No categories available
III. ÚS 280/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Krchňavou, Rudlovská cesta 47, Banská Bystrica,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Žiline č. k. 10 Co/374/2015-213 z 15. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. septembra 2015 faxom a 30. septembra 2015 poštou doručená sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co/374/2015-213 z 15. júla 2015 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na základe návrhu
, (ďalej len „navrhovateľ“), Okresný súd
Dolný Kubín vydal uznesenie č. k. 7 C/12/2015-163 z 10. apríla 2015 o nariadení
predbežného opatrenia, ktorým zakázal sťažovateľovi ako odporcovi nakladať s finančnými
prostriedkami v sume 100 000 € nachádzajúcimi sa na jeho bankovom účte, a to až
do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Uvedené uznesenie doručoval okresný súd
prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s., ako doporučenú zásielku do vlastných rúk
na adresu trvalého bydliska sťažovateľa, ktorá sa mu však 24. apríla 2015 vrátila ako
neprevzatá sťažovateľom v odbernej lehote. V zmysle § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) je tento deň považovaný za deň doručenia, i keď sa adresát
o tom nedozvedel. Odvolanie sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu okresného súdu
z 25. mája 2015, ktoré bolo podané na poštovú prepravu 26. mája 2015, krajský súd
napadnutým uznesením odmietol z dôvodu, že sťažovateľ zmeškal 15-dňovú lehotu na jeho
podanie podľa § 204 ods. 1 OSP.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, keď mu bola znemožnená realizácia jeho práva pred nestranným súdom, ktorý
mal prerokovať jeho odvolanie proti napadnutému uzneseniu prvostupňového súdu“. Podľa
názoru sťažovateľa je napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnené, pretože krajský súd
„aplikoval na posúdenie doručenia prvostupňového rozhodnutia a začiatku plynutia lehoty
na podanie odvolania nesprávnu právnu normu“, čím porušil „jeho právo na spravodlivý
súdny proces a súdnu ochranu“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „sa už
viac ako 3 roky na uvedenej adrese – , trvalo nezdržiava,
pretože pracovne pôsobí v , kde žije aj so svojou rodinou. Sťažovateľ si podľa
možností kontrolu doručenej pošty zabezpečuje spravidla raz za 2 týždne.“.
Okrem toho sťažovateľ tvrdí, že „nemá žiadne záväzky voči tretím osobám
a samotný nárok navrhovateľa spochybňuje a popiera. O uvedenom nároku sa dozvedel až
z doručeného návrhu.“. O doručení poštovej zásielky, ktorá obsahovala uznesenie
okresného súdu, sa však dozvedel až od svojej právnej zástupkyne, ktorá „komunikovala
so zástupcom súdu dňa 27. 4. 2015“. Následne (v presne neoznačený deň, pozn.) „zaslala
právna zástupkyňa na súd svoju plnú moc na zastupovanie a požiadala o doručenie na jej
adresu. Aj tak jej bola zásielka doručená na urgencie až 11. 5. 2015, teda v deň, v ktorý
podľa názoru odvolacieho súdu skončila lehota na podanie odvolania.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že uznesením krajského súdu č. k. 10 Co/374/2015-213 z 15. júla 2015 boli porušené jeho
základné práva „garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, aby napadnuté uznesenie zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 521,89 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní
pred ním zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, ktorá koncipovala aj predmetnú
sťažnosť, petit v spojení s odôvodnením sťažnosti nie je vymedzený jasne, určito
a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko pre
rozhodnutie ústavného súdu o ich veci.
Zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde
[§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] pritom vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné
práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa v petite domáha, nielen uvedením
príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08,
IV. ÚS 146/08), t. j. musí uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť
v tejto súvislosti dôkazy. Nedostatok právne relevantného odôvodnenia sťažnosti má
vo vzťahu k namietanému porušeniu toho-ktorého základného práva alebo slobody
významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom ani ďalšou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez splnenia uvedenej podmienky
ústavný súd o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite ani nemôže rozhodovať
(napr. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 279/07, III. ÚS 206/2010,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 131/2012, III. ÚS 26/2016 a iné).
Na základe uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je námietka
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského
súdu č. k. 10 Co/374/2015-213 z 15. júla 2015, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C/12/2015-163 z 10. apríla 2015 ako podané
po uplynutí 15-dňovej lehoty ustanovenej § 204 ods. 1 OSP.
Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva „garantovaného čl. 48 ods.
2 Ústavy SR“ krajským súdom, ktoré v sebe zahŕňa viacero práv, avšak sťažovateľ žiadne
z nich v petite slovne nekonkretizoval ani právne relevantným spôsobom nezdôvodnil,
považoval ústavný súd iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe nezakladá
dôvod ústavného prieskumu.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady (II. ÚS 117/05).
Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov
ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013).
Vzhľadom na to, že sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa
jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu
k obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.
Na doplnenie však ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný
súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje
nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského súdu
za nedostatočne odôvodnené, pretože „aplikoval na posúdenie doručenia prvostupňového
rozhodnutia a začiatku plynutia lehoty na podanie odvolania nesprávnu právnu normu“,
pričom nezohľadnil tú skutočnosť, že sťažovateľ sa na adrese, na ktorú mu bolo
prvostupňové rozhodnutie doručované, „trvalo nezdržiava, pretože pracovne pôsobí
v , kde žije aj so svojou rodinou“.
Pre účely overenia opodstatnenosti vznesenej námietky sa ústavný súd oboznámil
s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý v relevantnej časti uviedol:
„Doručenka vrátená súdu osvedčuje nielen vykonanie dourčenia, ale aj čas
doručenia. Zásielka s napadnutým uznesením, ktorá bola odporcovi zaslaná na adresu
, sa okresnému súdu vrátila dňa 24. 4. 2015 ako neprevzatá
v odbernej lehote. Uvedený deň sa v zmysle § 47 ods. 2 O. s. p. považuje za deň doručenia,
aj keď sa odporca o tom nedozvedel. Zákonom stanovená 15-dňová lehota na podanie
odvolania vo vzťahu k odporcovi začala plynúť dňa 25. 4. 2015. Jej posledný deň tak
v zmysle § 27 ods. 2 veta druhá O. s. p. pripadol na deň s dátumom 11. 5. 2015 (pondelok,
pracovný deň).
Odporca bol v predmetnom uznesení okresným súdom riadne poučený o možnosti
podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia (§ 204 ods. 1 O. s. p.). Z odtlačku
poštovej pečiatky na obálke, v ktorej bolo odvolanie odporcu prepravované, vyplýva, že
odvolanie odporcu bolo podané až dňa 26. mája 2015, teda po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty.
Krajský súd poznamenáva, že hoc aj bolo napadnuté uznesenie neskôr doručované
aj právnej zástupkyni odporcu JUDr. Krchňavej na základe jej telefonickej žiadosti zo dňa
27. 4. 2014..., toto opätovné doručovanie bolo realizované nadbytočne, a preto nemá nijaké
účinky vo vzťahu k začatiu (resp. k opätovnému začatiu) plynutia lehoty na podania
odvolania vo vzťahu k odporcovi. Krajský súd dodáva, že pokiaľ aj menovaná zástupkyňa
v rámci telefonického rozhovoru s pracovníkom súdu dňa 27. 4. 2015 oznámila, že sa
odporca toho času zdržiava v na adrese , uvedené nijako
nespochybňuje, nevyvracia, že by sa odporca v čase doručovania zásielky s napadnutým
uznesením na adrese , nemal na tejto zdržiavať.
Vzhľadom na uvedené krajský súd nemohol postupovať inak, ako odvolanie odporcu
odmietnuť. Z toho dôvodu sa odvolacími dôvodmi v ňom uvedenými bližšie nezaoberal.“
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné procesno-právne ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval
a aplikoval ústavne konformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. V tejto súvislosti ústavný
súd už v minulosti judikoval, že postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,
nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažuje právny záver krajského súdu
o odmietnutí odvolania sťažovateľa z procesných dôvodov za svojvoľný, prijatý v zjavnom
omyle konajúceho krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu aplikovaných
právnych noriem. Aplikácia zákonných ustanovení krajským súdom v napadnutom
rozsudku nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel
a účel aplikovaných právnych noriem. Napadnuté uznesenie tak v žiadnom prípade
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, pretože krajský súd
jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolanie sťažovateľa odmietol.
Keďže ústavný súd medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú
súvislosť, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na charakter napadnutého uznesenia nad rámec uvedeného ústavný súd
upriamuje pozornosť sťažovateľa na to, že predbežné opatrenie je jedným
zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má
za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím
konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak
znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením
predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až
v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.
Realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku
v civilnom procese nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby
alebo právnickej osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje
účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú
a efektívnu ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto
rozhodnutia aj počas konania vo veci samej, okrem iného napr. aj návrhom na zrušenie
predbežného opatrenia v zmysle § 77 ods. 2 OSP. Keďže teda túto ochranu považuje
ústavný súd jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto
nemôže súčasne dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom
(m. m. II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť
čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú
rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie APIS proti
Slovenskej republike z 10. 1. 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016