Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 547/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Urbáni & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Rastislav Urbáni, LL.M., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -64

z 3. októbra 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-82 z 11. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Urbáni & Partners s. r. o.,

Skuteckého 17, Banská Bystrica, v menej ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Rastislav

Urbáni, LL.M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -64 z 3. októbra 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -82 z 11. februára 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 15. 03. 2013 podaným

na Okresnom súde Banská Bystrica prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal

voči odporkyni zaplatenia sumy 893,40 Eur, titulom náhrady škody na zdraví v prípade

úspechu si uplatnil aj trovy konania, pričom svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 03. 04. 2011

v čase o 22.00 hod. ho odporkyňa, vtedajšia manželka, v mieste trvalého pobytu

sťažovateľa, t. j. v byte , fyzicky napadla, a to tým

spôsobom, že ho udierala do oblasti hlavy, chrbta, hrudníka a horných končatín a počas

bitia ho sotila do vane ako aj do drevenej zárubne.

Okresný súd Banská Bystrica návrh sťažovateľa Rozsudkom č. k. -64

zo dňa 03. 10. 2013 právoplatným dňa 25. 03. 2014 a vykonateľným dňa 29. 03. 2014

zamietol, pričom uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania a trovy

právneho zastúpenia.

Sťažovateľ sa v zákonnej lehote odvolal, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici,

ako súd odvolací, Rozsudkom zo dňa 11. 02. 2014, č. k. -82, právoplatným dňa

25. 03. 2014 a vykonateľným dňa 29. 03. 2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská

Bystrica, č. k. -64, zo dňa 03. 10. 2013, ktorým okresný súd zamietol návrh

sťažovateľa o zaplatenie sumy 893,40 Eur z titulu náhrady škody. ...

Okresný súd Banská Bystrica vo vyššie uvedenom konaní vytýčil termín

pojednávania na deň 03. 10. 2013, pričom na tento termín predvolal len právneho zástupcu

sťažovateľa a nie aj samotného sťažovateľa. Súd sa na samotnom pojednávaní

neprítomnosťou sťažovateľa nezaoberal a pojednával bez jeho prítomnosti ako aj bez

prítomnosti samotnej odporkyne, ktorá bola tiež zastúpená právnym zástupcom a na tomto

pojednávaní vyniesol rozsudok.

Mám za to, a z obsahu spisu... táto skutočnosť vyplýva, že takýmto postupom okresný

súd a následne aj krajský súd potvrdením rozhodnutia okresného súdu, odňal sťažovateľovi

možnosť konať pred súdom, nakoľko sťažovateľ nebol na termín pojednávania

prvostupňového súdu riadne predvolaný, a preto sa ho nemohol zúčastniť. ...

V danom prípade však okresný súd, tým že nepredvolal riadne sťažovateľa na

pojednávanie, ktoré bolo vytýčené na deň 03. 10. 2013, nepostupoval v súlade

s a v súlade s SR, a to veta (zrejme

má byť uvedený , pozn.) a takýmto postupom navrhovateľovi odňal

možnosť konať pred súdom.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa ...

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotveného v článku 48 ods. 2 (zrejme má byť

uvedený , pozn.),

boli Rozsudkami Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -64 zo dňa

03. 10. 2013, právoplatný dňa 25. 03. 2014 a vykonateľný dňa 29. 03. 2014 v spojení

s Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -82, zo dňa 11. 02.

2014, právoplatný dňa 25. 03. 2014 a vykonateľný dňa 29. 03. 2014 a postupom, ktorý

mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Okresného súdu Banská

Bystrica č. k. -64 zo dňa 03. 10. 2013, právoplatný dňa 25. 03. 2014

a vykonateľný dňa 29. 03. 2014 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici,

č. k. -82, zo dňa 11. 02. 2014, právoplatný dňa 25. 03. 2014 a vykonateľný

dňa 29. 03. 2014 a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Porušovateľ práva je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

21. mája 2014 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -64 z 3. októbra 2013 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj rozsudkom krajského súdu č. k.

-82 z 11. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Obidva napadnuté rozsudky nadobudli právoplatnosť 25. marca 2014.

Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu

dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré –

rovnako ako svoju sťažnosť ústavnému súdu – odôvodnil odňatím možnosti konať pred

súdom, t. j. porušením svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. z 30. novembra

2015 odmietol dovolanie sťažovateľa, pričom označené rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 5. januára 2016 a vykonateľnosť 9. januára 2016.

Sťažovateľ však ústavný súd o tejto skutočnosti neupovedomil a ani svoju sťažnosť

iným spôsobom nedoplnil do času jej predbežného prerokovania. Ústavný súd vzhľadom na

uvedené posudzoval sťažnosť sťažovateľa v intenciách návrhu na rozhodnutie uvedeného

v jeho sťažnosti z 20. mája 2014.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa dohovoru (podobne ako v podanom odvolaní

proti rozsudku okresného súdu) rozsudkom okresného súdu č. k. -64

z 3. októbra 2013, v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -82

z 11. februára 2014 tým, že okresný súd

- na nariadený termín pojednávania 3. októbra 2013 predvolal len právneho zástupcu

sťažovateľa, nie samotného sťažovateľa, pričom

- na uskutočnenom pojednávaní 3. októbra 2013 sa nezaoberal neprítomnosťou

sťažovateľa a pojednával bez jeho prítomnosti a bez prítomnosti odporkyne, ktorá bola tiež

zastúpená právnym zástupcom,

čo znamená, že mu takým postupom odňal možnosť konať pred súdom. (V odvolaní

namietal nesprávnosť rozsudku okresného súdu v súvislosti s dokazovaním a hodnotením

dokazovania vo veci.)

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje,

že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená

na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu (m. m. , , , ).

Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú

osobu, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí

rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému

súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza

právomoci ústavného súdu (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi

verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie,

ktoré aj využil, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

V tejto časti sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta porušenie práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, tvrdiac, že mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom.

Námietka odňatia možnosti konať pred súdom procesnými pochybeniami zo strany

okresného súdu a krajského súdu je obsahovou súčasťou základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Základné právo na súdnu ochranu požíva

totiž ochranu v dovolacom konaní prostredníctvom § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát uviedol, že vada

konania podľa má spravidla za následok porušenie

, ako aj dohovoru ().

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal sťažovateľ reálnu možnosť domáhať

sa ochrany označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru podaním

dovolania proti rozsudku krajského súdu z dôvodu uvedeného v ,

čo aj využil. Najvyšší súd o jeho dovolaní rozhodol uznesením sp. zn.

z 30. novembra 2015. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti (napriek právnemu zastúpeniu) na

podanie dovolania v sťažnosti vôbec nepoukázal a po rozhodnutí o dovolaní o tejto

skutočnosti taktiež ústavný súd neupovedomil a porušenie svojich práv týmto uznesením

najvyššieho súdu v konaní pred ústavným súdom ani nenamietal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu pri predbežnom prerokovaní uplatnením zásady

ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že aj pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr.

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd

v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú.

Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd vychádza

z doslovného znenia a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil

mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv,

avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, musí namietať vo svojej sťažnosti

aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však sťažovateľ neurobil. Za

splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe

a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj

napriek tomu preskúmať súčasne aj rozhodnutie odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok

krajského súdu). U sťažovateľa však o takýto prípad zjavne nešlo.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších požiadavkách

sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2016