Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 547/2016
PDF · 183.34 KB
No categories available
II. ÚS 547/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Urbáni & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Rastislav Urbáni, LL.M., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 17 C 65/2013-64
z 3. októbra 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
14 Co 2/2014-82 z 11. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Urbáni & Partners s. r. o.,
Skuteckého 17, Banská Bystrica, v menej ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Rastislav
Urbáni, LL.M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 17 C 65/2013-64 z 3. októbra 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 2/2014-82 z 11. februára 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 15. 03. 2013 podaným
na Okresnom súde Banská Bystrica prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal
voči odporkyni zaplatenia sumy 893,40 Eur, titulom náhrady škody na zdraví v prípade
úspechu si uplatnil aj trovy konania, pričom svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 03. 04. 2011
v čase o 22.00 hod. ho odporkyňa, vtedajšia manželka, v mieste trvalého pobytu
sťažovateľa, t. j. v byte , fyzicky napadla, a to tým
spôsobom, že ho udierala do oblasti hlavy, chrbta, hrudníka a horných končatín a počas
bitia ho sotila do vane ako aj do drevenej zárubne.
Okresný súd Banská Bystrica návrh sťažovateľa Rozsudkom č. k. 17 C/65/2013-64
zo dňa 03. 10. 2013 právoplatným dňa 25. 03. 2014 a vykonateľným dňa 29. 03. 2014
zamietol, pričom uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania a trovy
právneho zastúpenia.
Sťažovateľ sa v zákonnej lehote odvolal, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici,
ako súd odvolací, Rozsudkom zo dňa 11. 02. 2014, č. k. 14 Co/2/2014-82, právoplatným dňa
25. 03. 2014 a vykonateľným dňa 29. 03. 2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica, č. k. 17 C/65/2013-64, zo dňa 03. 10. 2013, ktorým okresný súd zamietol návrh
sťažovateľa o zaplatenie sumy 893,40 Eur z titulu náhrady škody. ...
Okresný súd Banská Bystrica vo vyššie uvedenom konaní vytýčil termín
pojednávania na deň 03. 10. 2013, pričom na tento termín predvolal len právneho zástupcu
sťažovateľa a nie aj samotného sťažovateľa. Súd sa na samotnom pojednávaní
neprítomnosťou sťažovateľa nezaoberal a pojednával bez jeho prítomnosti ako aj bez
prítomnosti samotnej odporkyne, ktorá bola tiež zastúpená právnym zástupcom a na tomto
pojednávaní vyniesol rozsudok.
Mám za to, a z obsahu spisu... táto skutočnosť vyplýva, že takýmto postupom okresný
súd a následne aj krajský súd potvrdením rozhodnutia okresného súdu, odňal sťažovateľovi
možnosť konať pred súdom, nakoľko sťažovateľ nebol na termín pojednávania
prvostupňového súdu riadne predvolaný, a preto sa ho nemohol zúčastniť. ...
V danom prípade však okresný súd, tým že nepredvolal riadne sťažovateľa na
pojednávanie, ktoré bolo vytýčené na deň 03. 10. 2013, nepostupoval v súlade
s Občianskym súdnym poriadkom a v súlade s Ústavou SR, a to čl. 48 ods. 2 veta (zrejme
má byť uvedený čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) a takýmto postupom navrhovateľovi odňal
možnosť konať pred súdom.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:
„Právo sťažovateľa ...
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súdnu a inú právnu
ochranu zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (zrejme má byť
uvedený čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.),
boli Rozsudkami Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 17 C/65/2013-64 zo dňa
03. 10. 2013, právoplatný dňa 25. 03. 2014 a vykonateľný dňa 29. 03. 2014 v spojení
s Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 14 Co/2/2014-82, zo dňa 11. 02.
2014, právoplatný dňa 25. 03. 2014 a vykonateľný dňa 29. 03. 2014 a postupom, ktorý
mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 17 C/65/2013-64 zo dňa 03. 10. 2013, právoplatný dňa 25. 03. 2014
a vykonateľný dňa 29. 03. 2014 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici,
č. k. 14 Co/2/2014-82, zo dňa 11. 02. 2014, právoplatný dňa 25. 03. 2014 a vykonateľný
dňa 29. 03. 2014 a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.
Porušovateľ práva je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu
21. mája 2014 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 65/2013-64 z 3. októbra 2013 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj rozsudkom krajského súdu č. k.
14 Co 2/2014-82 z 11. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Obidva napadnuté rozsudky nadobudli právoplatnosť 25. marca 2014.
Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu
dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré –
rovnako ako svoju sťažnosť ústavnému súdu – odôvodnil odňatím možnosti konať pred
súdom, t. j. porušením svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 6 Cdo 249/2014 z 30. novembra
2015 odmietol dovolanie sťažovateľa, pričom označené rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 5. januára 2016 a vykonateľnosť 9. januára 2016.
Sťažovateľ však ústavný súd o tejto skutočnosti neupovedomil a ani svoju sťažnosť
iným spôsobom nedoplnil do času jej predbežného prerokovania. Ústavný súd vzhľadom na
uvedené posudzoval sťažnosť sťažovateľa v intenciách návrhu na rozhodnutie uvedeného
v jeho sťažnosti z 20. mája 2014.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým
rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne ako v podanom odvolaní
proti rozsudku okresného súdu) rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 65/2013-64
z 3. októbra 2013, v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 2/2014-82
z 11. februára 2014 tým, že okresný súd
- na nariadený termín pojednávania 3. októbra 2013 predvolal len právneho zástupcu
sťažovateľa, nie samotného sťažovateľa, pričom
- na uskutočnenom pojednávaní 3. októbra 2013 sa nezaoberal neprítomnosťou
sťažovateľa a pojednával bez jeho prítomnosti a bez prítomnosti odporkyne, ktorá bola tiež
zastúpená právnym zástupcom,
čo znamená, že mu takým postupom odňal možnosť konať pred súdom. (V odvolaní
namietal nesprávnosť rozsudku okresného súdu v súvislosti s dokazovaním a hodnotením
dokazovania vo veci.)
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje,
že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená
na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú
osobu, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí
rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému
súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza
právomoci ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi
verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie,
ktoré aj využil, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
V tejto časti sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta porušenie práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, tvrdiac, že mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom.
Námietka odňatia možnosti konať pred súdom procesnými pochybeniami zo strany
okresného súdu a krajského súdu je obsahovou súčasťou základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Základné právo na súdnu ochranu požíva
totiž ochranu v dovolacom konaní prostredníctvom § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát uviedol, že vada
konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP má spravidla za následok porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal sťažovateľ reálnu možnosť domáhať
sa ochrany označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru podaním
dovolania proti rozsudku krajského súdu z dôvodu uvedeného v § 237 ods. 1 písm. f) OSP,
čo aj využil. Najvyšší súd o jeho dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 6 Cdo 249/2014
z 30. novembra 2015. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti (napriek právnemu zastúpeniu) na
podanie dovolania v sťažnosti vôbec nepoukázal a po rozhodnutí o dovolaní o tejto
skutočnosti taktiež ústavný súd neupovedomil a porušenie svojich práv týmto uznesením
najvyššieho súdu v konaní pred ústavným súdom ani nenamietal.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku krajského súdu pri predbežnom prerokovaní uplatnením zásady
ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že aj pod vplyvom judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr.
I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd
v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú.
Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd vychádza
z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil
mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv,
avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, musí namietať vo svojej sťažnosti
aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však sťažovateľ neurobil. Za
splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe
a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj
napriek tomu preskúmať súčasne aj rozhodnutie odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok
krajského súdu). U sťažovateľa však o takýto prípad zjavne nešlo.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších požiadavkách
sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2016