Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 444/2016
PDF · 151.22 KB
No categories available
I. ÚS 444/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2016 predbežne
prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
PUCHALLA, SLÁVIK & partners s. r. o., Kmeťova 24, Košice, v mene ktorej koná
JUDr. Martin Puchalla, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8 To 21/2016 z 11. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 8 To 21/2016 z 11. apríla 2016 (ďalej aj ,,uznesenie krajského
súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne uznaný
vinným rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k.
3 T 61/2011-1400 z 3. júna 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 8 To 21/2016 z 11. apríla 2016, ktorým zamietol
odvolanie sťažovateľa voči rozsudku okresného súdu, ktorým bol odsúdený za prečin
sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 2 písm. a) a d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za ktorý mu okresný súd uložil
trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov, ktorý podmienečne odložil na skúšobnú dobu
24 mesiacov. Zároveň mu uložil trest zákazu činnosti vykonávať funkciu, zamestnanie alebo
povolanie hmotne zodpovedného pracovníka prichádzajúceho do styku s finančnou
hotovosťou po dobu troch rokov.
3. Podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru došlo
tým, že bol odsúdený v konaní, v ktorom súdy nerešpektovali základné zásady trestného
konania (demonštratívne uvádza zásadu kontradiktórnosti, prezumpcie neviny a rovnosti
strán v trestnom konaní). Sťažovateľ ďalej poukazuje na dôkaznú núdzu na strane obžaloby,
pričom okresný súd pri jeho odsúdení za uvedený trestný čin vychádzal iba z nepriamych
dôkazov. Podľa jeho názoru krajský súd bez bližšieho skúmania formálnym posúdením
zamietol odvolanie sťažovateľa a nedoručil mu vyjadrenie prokurátora k odvolaniu, čím
nebola zachovaná päťdňová lehota na prípravu pred verejným zasadnutím.
4. Taktiež poukazuje na vyjadrenie znalca, ktorý na otázku okresného súdu uviedol,
že nie je možné jednoznačne určiť osobu zodpovednú za schodok, teda osobu, ktorá
prevzala a neodviedla finančné prostriedky na účty spoločností (
) vedené v bankách. Ďalším pochybením zo strany okresného súdu
mala byť skutočnosť, že „napriek a v rozpore s výsostne odborným záverom znalca, ktorý
súdu neumožňoval určiť základný znak skutkovej podstaty trestného činu - škodu - súd bez
tohto určenia sťažovateľa odsúdil“. Okresný súd si jednotlivé znaky skutkovej podstaty
domýšľal a dotvoril v neprospech sťažovateľa. Zásada kontradiktórnosti mala byť porušená
tým, že okresný súd sám ustanovil znalca, čím pomohol usvedčovať sťažovateľa. Závery
znalca, ktoré boli v prospech sťažovateľa, mali súdy vyhodnotiť v jeho neprospech.
5. Arbitrárnosť uznesenia krajského súdu vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd mu
nedal odpoveď na v odvolaní uvedené zásadné námietky týkajúce sa skutkových okolností
prípadu, ktoré spochybňujú závery napadnutého uznesenia krajského súdu.
6. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,
že jeho základné právo „na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo
sťažovateľa vyplývajúce z čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy SR uznesením Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 11. 4. 2016, č. k. 8 To 21/2016-1451 porušené bolo“. Súčasne navrhuje,
aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie
a zaviazal ho na náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
7. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
10. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší
súd Slovenskej republiky (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 145/2010).
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (podobne aj II. ÚS 521/2015, II. ÚS 855/2015,
11. Podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených základných práv malo dôjsť
nesprávnym rozhodnutím krajského súdu, ktoré sa opiera o nesprávne právne posúdenie
veci, čo malo za následok, že uznesením odmietol jeho odvolanie voči rozsudku okresného
súdu vydanému v jeho neprospech.
12. Ústavný súd skúmal, či sťažovateľ mal, resp. stále má k dispozícii účinný
opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje na
ochranu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a na použitie ktorého je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa ústavného súdu je takýmto účinným opravným prostriedkom v danom prípade
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v súlade s § 368 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Ústavný súd
dospel k uvedenému záveru na základe príslušných ustanovení Trestného poriadku
upravujúcich tento mimoriadny opravný prostriedok, a to najmä so zreteľom na okruh osôb
oprávnených na jeho podanie, dôvody, prípustnosť a iné atribúty upravujúce podanie
dovolania a rozhodovania o ňom (§ 368 a nasl. Trestného poriadku).
13. Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené
ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
podľa § 371.
14. Podľa ustanovenia § 369 ods. 2 Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku, b) obvinený vo svoj prospech proti
výroku, ktorý sa ho priamo týka.
15. Podľa ustanovenia § 369 ods. 5 Trestného poriadku v prospech obvineného,
s jeho výslovným písomným súhlasom, môže dovolanie podať aj príbuzný obvineného
v priamom pokolení, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel alebo druh. Ak je
obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej
spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho
prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.
16. Podľa ustanovenia § 370 ods. 1 Trestného poriadku ak sa dovolanie podáva
v neprospech obvineného, možno ho podať do šiestich mesiacov od doručenia rozhodnutia
súdu prokurátorovi. Ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, možno ho podať do
troch rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému
aj jeho obhajcovi alebo zákonnému zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo
vykonané najneskôr.
17. Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c), g), a i) Trestného poriadku dovolanie
možno podať, ak sú splnené zákonom stanovené podmienky (zásadným spôsobom bolo
porušené právo na obhajobu; rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom; rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia,
správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť).
18. Ústavný súd na základe uvedeného uzavrel, že podľa platnej právnej úpravy
trestného konania pred všeobecnými súdmi sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) dôvodom na podanie dovolania
podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ túto
zákonnú možnosť dosiaľ nevyužil.
19. V danej veci je potrebné uviesť, že označený mimoriadny opravný prostriedok
umožňuje sťažovateľovi účinne namietať všetky závažné procesné pochybenia, a tým aj
porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z toho vyplýva, že je to v prvom rade všeobecný súd, ktorý je
oprávnený aj povinný poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane ostatných práv, ktorých porušenie namieta, a nie ústavný súd
v konaní o sťažnosti. Právomoc ústavného súdu je pri ochrane týchto základných práv
každého účastníka konania pred všeobecným súdom iba subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (obdobne napr. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 64/02,
I. ÚS 183/07). Uplatnenie právomoci ústavného súdu pri ochrane základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zároveň
predpokladá, že všeobecné súdy neposkytnú ochranu základným právam v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci ako opravných súdov.
20. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (II. ÚS 148/02,
I. ÚS 178//2004, IV. ÚS 372/2010).
21. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol, že dovolanie nepodal z dôvodov
hodných osobitného zreteľa, preto neprichádzal do úvahy ani prípadný postup ústavného
súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016