Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 582/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených Advokátskou kanceláriou Gallo, s. r. o.,

Jilemnického 30, Martin, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala

Galla, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -823 z 30. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2014

doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“,

v citáciách aj „odporcovia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou Gallo, s. r. o.,

Jilemnického 30, Martin, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala

Galla, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“, v citáciách

aj „porušovateľ“) č. k. -823 z 30. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli žalovanými v konaní o zaplatenie sumy

993 347 Sk (32 973,08 €) vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd po troch čiastočných späťvzatiach žaloby rozhodol o zvyšku nároku

v sume 1 500,33 € rozsudkom č. k. -786 z 3. júla 2012 tak, že žalobu zamietol

a o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (ďalej len

„rozhodnutie okresného súdu“). Krajský súd rozsudkom č. k. -805

z 13. novembra 2013 rozhodnutie okresného súdu potvrdil (ďalej len „rozhodnutie

krajského súdu“).

Okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu rozhodol o trovách

konania uznesením č. k. -810 zo 16. januára 2014 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu o trovách“) podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) platného a účinného v čase

rozhodovania krajského súdu tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania. Krajský súd na základe sťažovateľmi podaného odvolania napadnutým uznesením

potvrdil uznesenie okresného súdu o trovách a náhradu trov odvolacieho konania

účastníkom nepriznal.

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd tým „že potvrdil uznesenie prvostupňového

súdu o trovách konania, porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu chránenú čl. 46

ods. 1 SR. Svojim postupom porušovateľ porušil aj základné právo sťažovateľov

na spravodlivý proces, zaručený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Porušovateľ porušil aj zákaz diskriminácie, obsiahnutý v čl. 14

dohovoru, lebo všeobecné súdy poskytujú zvýšenú ochranu spotrebiteľov, zatiaľ

čo uznesením o trovách konania a jeho potvrdením porušovateľom boli naopak sťažovatelia

ako spotrebitelia potrestaní za to, že sa bránili voči navrhovateľovi. Uznesenie

porušovateľa -823 z 30. 4. 2014 porušuje aj SR.“.

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Porušovateľ uznesením -823 zo dňa 30. 4. 2014 porušil práva

sťažovateľov, zaručené

- SR na ochranu vlastníctva

- SR v spojitosti s Dohovoru na spravodlivé prejednanie

veci

- čl. 14 Dohovoru o užívaní práv a slobôd bez diskriminácie

- na právnu pomoc.

2. V zmysle §-u 56 ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. uznesenie porušovateľa 15 Co 328/2014-

823 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovatelia si uplatňujú náklady právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci,

právny zástupca je platiteľom DPH.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal

preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

Argumentácia sťažovateľov sa primárne odvíja od ich rozdielneho právneho názoru

na rozsah predmetu konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. .

Kým všeobecné súdy vychádzali zo žalovanej sumy 993 347 Sk (32 973,08 €), sťažovatelia

namietajú, že sa konanie (v podstatnej časti jeho trvania) viedlo len o zostatku v sume

293 992 Sk (9 758,75 €). Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že ak by všeobecné súdy

prijali ich argumentáciu a vychádzali zo zostatku žalovanej sumy 293 992 Sk (9 758,75 €),

zmenil by sa tak pomer ich úspechu v konaní v ich prospech, pretože suma 293 992 Sk

(9 758,75 €) predstavuje časť, v ktorej boli sťažovatelia v konaní úspešní [v časti 45 199 Sk

(1 500,33 €) bola žaloba voči nim zamietnutá a vo zvyšnej časti bola žaloba voči nim vzatá

späť].

Sťažovatelia nesúhlasia s právnym názorom všeobecných súdov, že ich úspech

v konaní bol v pomere 293 992 Sk (9 758,75 €) k 699 355 Sk (23 214,33 €). Všeobecné

súdy vychádzali zo skutočnosti, že v časti v sume 699 355 Sk (23 214,33 €) vzal žalobca

návrh späť potom, čo si sťažovatelia túto časť záväzku voči nemu dobrovoľne splnili

po začatí konania, preto bol žalobný návrh dôvodný a k zastaveniu konania v tejto časti

došlo zavinením žalobcov.

Ťažiskom argumentácie sťažovateľov je skutočnosť, že k zastaveniu konania v časti,

v ktorej boli neúspešní [699 355 Sk (23 214,33 €)], došlo krátko po začatí konania,

kým k meritórnemu rozhodnutiu o zvyšku uplatneného nároku [v časti, v ktorej boli

sťažovatelia úspešní v sume 293 992 Sk (9 758,75 €)] došlo až po jedenástich rokoch

vedenia súdneho sporu.

Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv tým, že krajský súd napadnutým

uznesením potvrdil uznesenie o trovách prvostupňového konania, ktorým nebola žiadnemu

z účastníkov priznaná náhrada trov konania podľa .

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Sťažovatelia sa prostredníctvom svojich námietok snažia dosiahnuť iné právne

posúdenie nároku na náhradu trov konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov

konania podľa je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u navrhovateľa

(žalobcu) aj u odporcu (žalovaného) a závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia

k žalobnému petitu. V prípade účastníka konania, ktorý mal vo veci čiastočný úspech,

prichádza do úvahy rozhodnutie podľa alebo 3 . Krajský súd svoje

rozhodnutie v časti týkajúcej sa preskúmania aplikácie v prvostupňovom

konaní odôvodnil takto:

„Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k . -486 zo dňa

3. júla 2012, ktorým zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie 1.500,33 Eur

s príslušenstvom. Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia sumy 993.347,- Sk

s príslušenstvom na základe nevyplatených vykonaných stavebných prác na hrubej stavbe

rodinného domu odporcov 1/, 2/. V priebehu konania odporcovia uhradili

navrhovateľovi sumu 699.355,- Sk (7. decembra 2001 sumu 450.000,- Sk a dňa 26. 07. 2002

sumu 249.355,- Sk). Navrhovateľ v priebehu konania sa priklonil k cene diela vypočítaný

v znaleckom posudkom č. 2009/012 v sume 744.554,- Sk.

Po odpočítaní odporcami uhradenej sumy rozdiel predstavoval 45.199,- Sk. Navrhovateľ

nad rámec tejto sumy zobral svoj návrh späť a žiadal od odporcov zaplatenie 45.199,- Sk,

t. j. 1.500,33 Eur. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa podľa ktorého,

ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Okresný súd vyslovil, že žiadny

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pričom vychádzal zo skutočnosti,

že pôvodne sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 993.347,- Sk, odporcovia uhradili

navrhovateľovi sumu 699.355,- Sk, pričom v prevyšujúcej časti navrhovateľ v rozsahu

45.199,- Sk (1.500,33 Eur) nebol úspešný, nakoľko v tejto časti jeho návrh bol zamietnutý

a v sume prevyšujúcej sumu 744.554,- Sk zobral návrh späť. Aj z uvedených skutočnosti

vyplýva, že okresný súd správne rozhodol o náhrade trov konania, keď vyslovil, že žiadny

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko z pôvodne uplatňovanej sumy

993.347,-Sk bol navrhovateľ úspešný v rozsahu 699.355,- Sk, pričom táto suma bola

vyplatená odporcami 1/, 2/ po podaní návrhu na súd. Ani jeden z účastníkov konania tak

nemal vo veci plný úspech ale len čiastočný, preto okresný súd mal možnosť rozhodnúť

v zmysle

Odporcovia 1/, 2/ by v žiadnom prípade nemali právo na náhradu trov konania,

nakoľko z ich strany suma 699.355,- Sk bola uhradená až po podaní návrhu na súd, z čoho

vyplýva procesný záver, že navrhovateľ sa v tomto rozsahu domáhal svojho nároku

oprávnene, a pokiaľ v tejto časti bol navrhovateľom vzatý návrh späť, k procesnému

zavineniu zastavenia konania v tomto rozsahu došlo zavinením odporcov.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým krajský súd

potvrdil uznesenie okresného súdu o trovách, ktorým okresný súd žiadnemu z účastníkov

právo na náhradu trov konania nepriznal, boli porušené základné práva sťažovateľov podľa

, a a ich práva podľa a

dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj

právny názor primerane odôvodnil a pri aplikácii nepostupoval arbitrárne,

rešpektoval zmysel a účel uvedených ustanovení .

Argumentácia krajského súdu nie je vnútorne rozporná, predstavuje tak jeden

z možných spôsobov právneho posúdenia uvedeného skutkového stavu.

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnuté

uznesenie malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení

okolnosť, že sťažovatelia sú iného názoru. Ich odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe

bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov a dohovoru.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže tak

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania

spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť

porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo,

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,

že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo

zasiahnuté aj iné základné právo (, , , ,

, , ).

Z judikatúry ústavného súdu () vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom

sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.

Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v

prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle alebo ak ústavný súd zistí, že zároveň došlo k

neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. , II. ÚS

31/04, , , ). Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl.

127 ods. 1 v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne

posúdenie esenciálne.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva žiadny z uvedených predpokladov

signalizujúcich neústavnosť rozhodnutia. Sťažovatelia, ktorí mali v konaní čiastočný

úspech, sa dovolávajú pre seba priaznivejšieho rozhodnutia, avšak bez relevantnej

ústavnoprávnej argumentácie. Keďže krajský súd sa zaoberal ich podstatným argumentom,

že boli čiastočne v konaní úspešní, pričom napadnuté uznesenie zrozumiteľne odôvodnil,

ústavný súd nemá dôvod zasahovať do jeho rozhodovacej kompetencie vychádzajúcej

zo zákonného rámca , ktorý v prípade čiastočne úspešného účastníka sporu

upravuje nepriznanie náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov podľa odseku 2 tohto

ustanovenia ako možnú alternatívu rozhodnutia. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť,

že k zastaveniu konania v časti, v ktorej boli sťažovatelia neúspešní, došlo krátko po začatí

konania, kým k rozhodnutiu v časti, v ktorej boli sťažovatelia úspešní, došlo až

po jedenástich rokoch. Aj posúdenie tejto okolnosti v súvislosti s aplikáciou § 142 ods. 2

je plne v kompetencii všeobecných súdov, ktoré svoje závery podľa názoru ústavného

súdu odôvodnili ústavne akceptovateľným spôsobom.

Ústavný súd hodnotil napadnuté uznesenie podľa ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, keďže rozhodoval v čase do 30. júna 2016. Ústavný súd nad rámec veci

poukazuje na to, že 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný

sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Podľa ak nie je ustanovené inak,

platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľov podľa v spojení s namietaným

porušením práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil ani možnosť vysloviť porušenie tohto

základného práva sťažovateľov po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto aj túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Sťažovatelia v súvislosti s porušením ich základného práva podľa

v sťažnosti uvádzajú, že ako spotrebitelia „využili svoje právo, dané SR

na právnu pomoc, lebo samostatne sa nedokázali... ubrániť a preto majú nárok na tieto

trovy...“. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa

sťažovatelia svoju sťažnosti neodôvodnili a ústavný súd nezistil

relevantné skutočnosti k namietanému porušeniu ani z obsahu napadnutého uznesenia.

Vzhľadom na to, že ani z odôvodnenia sťažnosti a ani z napadnutého uznesenia nevyplývajú

okolnosti, ktoré by mohli byť v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 2

, je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj v tejto časti, a preto ju ústavný súd z tohto

dôvodu podľa odmietol.

V súvislosti s porušením práv sťažovateľov podľa čl. 14 dohovoru sťažovatelia

uviedli, že krajský súd napadnutým uznesením „porušil zákaz diskriminácie..., lebo

všeobecné súdy poskytujú zvýšenú ochranu spotrebiteľov, zatiaľ čo uznesením o trovách

konania a jeho potvrdením porušovateľom boli naopak sťažovatelia ako spotrebitelia

potrestaní...“. Sťažovatelia vyjadrujú svoj nesúhlas s právnym názorom krajského súdu

a v odlišnom právnom názore krajského súdu vidia porušenie zákazu diskriminácie.

Ústavný súd svojou rozhodovacou činnosťou ustálil, že nesúhlas sťažovateľov s právnym

názorom všeobecného súdu nie je dôvodom na vyslovenie porušenia označeného

základného práva. Absencia relevantnej argumentácia sťažovateľov a neexistencia súvislosti

medzi namietaným porušením zákazu diskriminácie a napadnutým uznesením viedla

aj v tejto časti k odmietnutiu sťažnosti podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov ako celok odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2016