Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 582/2016
PDF · 222.21 KB
No categories available
II. ÚS 582/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpených Advokátskou kanceláriou Gallo, s. r. o.,
Jilemnického 30, Martin, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala
Galla, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 15 Co 328/2014-823 z 30. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2014
doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“,
v citáciách aj „odporcovia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou Gallo, s. r. o.,
Jilemnického 30, Martin, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala
Galla, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“, v citáciách
aj „porušovateľ“) č. k. 15 Co 328/2014-823 z 30. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli žalovanými v konaní o zaplatenie sumy
993 347 Sk (32 973,08 €) vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 10 C 90/2001.
Okresný súd po troch čiastočných späťvzatiach žaloby rozhodol o zvyšku nároku
v sume 1 500,33 € rozsudkom č. k. 10 C 90/2001-786 z 3. júla 2012 tak, že žalobu zamietol
a o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (ďalej len
„rozhodnutie okresného súdu“). Krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 267/2012-805
z 13. novembra 2013 rozhodnutie okresného súdu potvrdil (ďalej len „rozhodnutie
krajského súdu“).
Okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu rozhodol o trovách
konania uznesením č. k. 10 C 90/2001-810 zo 16. januára 2014 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu o trovách“) podľa § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) platného a účinného v čase
rozhodovania krajského súdu tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania. Krajský súd na základe sťažovateľmi podaného odvolania napadnutým uznesením
potvrdil uznesenie okresného súdu o trovách a náhradu trov odvolacieho konania
účastníkom nepriznal.
Sťažovatelia namietajú, že krajský súd tým „že potvrdil uznesenie prvostupňového
súdu o trovách konania, porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu chránenú čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Svojim postupom porušovateľ porušil aj základné právo sťažovateľov
na spravodlivý proces, zaručený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Porušovateľ porušil aj zákaz diskriminácie, obsiahnutý v čl. 14
dohovoru, lebo všeobecné súdy poskytujú zvýšenú ochranu spotrebiteľov, zatiaľ
čo uznesením o trovách konania a jeho potvrdením porušovateľom boli naopak sťažovatelia
ako spotrebitelia potrestaní za to, že sa bránili voči navrhovateľovi. Uznesenie
porušovateľa 15 Co 328/2014-823 z 30. 4. 2014 porušuje aj čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.“.
Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Porušovateľ uznesením 15 Co 328/2014-823 zo dňa 30. 4. 2014 porušil práva
sťažovateľov, zaručené
- čl. 20 ods. 1 Ústavy SR na ochranu vlastníctva
- čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru na spravodlivé prejednanie
veci
- čl. 14 Dohovoru o užívaní práv a slobôd bez diskriminácie
- čl. 47 ods. 2 Ústavy na právnu pomoc.
2. V zmysle §-u 56 ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. uznesenie porušovateľa 15 Co 328/2014-
823 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovatelia si uplatňujú náklady právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci,
právny zástupca je platiteľom DPH.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal
preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
Argumentácia sťažovateľov sa primárne odvíja od ich rozdielneho právneho názoru
na rozsah predmetu konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 10 C 90/2001.
Kým všeobecné súdy vychádzali zo žalovanej sumy 993 347 Sk (32 973,08 €), sťažovatelia
namietajú, že sa konanie (v podstatnej časti jeho trvania) viedlo len o zostatku v sume
293 992 Sk (9 758,75 €). Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že ak by všeobecné súdy
prijali ich argumentáciu a vychádzali zo zostatku žalovanej sumy 293 992 Sk (9 758,75 €),
zmenil by sa tak pomer ich úspechu v konaní v ich prospech, pretože suma 293 992 Sk
(9 758,75 €) predstavuje časť, v ktorej boli sťažovatelia v konaní úspešní [v časti 45 199 Sk
(1 500,33 €) bola žaloba voči nim zamietnutá a vo zvyšnej časti bola žaloba voči nim vzatá
späť].
Sťažovatelia nesúhlasia s právnym názorom všeobecných súdov, že ich úspech
v konaní bol v pomere 293 992 Sk (9 758,75 €) k 699 355 Sk (23 214,33 €). Všeobecné
súdy vychádzali zo skutočnosti, že v časti v sume 699 355 Sk (23 214,33 €) vzal žalobca
návrh späť potom, čo si sťažovatelia túto časť záväzku voči nemu dobrovoľne splnili
po začatí konania, preto bol žalobný návrh dôvodný a k zastaveniu konania v tejto časti
došlo zavinením žalobcov.
Ťažiskom argumentácie sťažovateľov je skutočnosť, že k zastaveniu konania v časti,
v ktorej boli neúspešní [699 355 Sk (23 214,33 €)], došlo krátko po začatí konania,
kým k meritórnemu rozhodnutiu o zvyšku uplatneného nároku [v časti, v ktorej boli
sťažovatelia úspešní v sume 293 992 Sk (9 758,75 €)] došlo až po jedenástich rokoch
vedenia súdneho sporu.
Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv tým, že krajský súd napadnutým
uznesením potvrdil uznesenie o trovách prvostupňového konania, ktorým nebola žiadnemu
z účastníkov priznaná náhrada trov konania podľa § 142 ods. 2 OSP.
Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Sťažovatelia sa prostredníctvom svojich námietok snažia dosiahnuť iné právne
posúdenie nároku na náhradu trov konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov
konania podľa § 142 OSP je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u navrhovateľa
(žalobcu) aj u odporcu (žalovaného) a závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia
k žalobnému petitu. V prípade účastníka konania, ktorý mal vo veci čiastočný úspech,
prichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 142 ods. 2 alebo 3 OSP. Krajský súd svoje
rozhodnutie v časti týkajúcej sa preskúmania aplikácie § 142 ods. 2 OSP v prvostupňovom
konaní odôvodnil takto:
„Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k . 10 C 790/2001-486 zo dňa
3. júla 2012, ktorým zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie 1.500,33 Eur
s príslušenstvom. Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia sumy 993.347,- Sk
s príslušenstvom na základe nevyplatených vykonaných stavebných prác na hrubej stavbe
rodinného domu odporcov 1/, 2/. V priebehu konania odporcovia uhradili
navrhovateľovi sumu 699.355,- Sk (7. decembra 2001 sumu 450.000,- Sk a dňa 26. 07. 2002
sumu 249.355,- Sk). Navrhovateľ v priebehu konania sa priklonil k cene diela vypočítaný
v znaleckom posudkom č. 2009/012 v sume 744.554,- Sk.
Po odpočítaní odporcami uhradenej sumy rozdiel predstavoval 45.199,- Sk. Navrhovateľ
nad rámec tejto sumy zobral svoj návrh späť a žiadal od odporcov zaplatenie 45.199,- Sk,
t. j. 1.500,33 Eur. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O. s. p.
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p. podľa ktorého,
ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Okresný súd vyslovil, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pričom vychádzal zo skutočnosti,
že pôvodne sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 993.347,- Sk, odporcovia uhradili
navrhovateľovi sumu 699.355,- Sk, pričom v prevyšujúcej časti navrhovateľ v rozsahu
45.199,- Sk (1.500,33 Eur) nebol úspešný, nakoľko v tejto časti jeho návrh bol zamietnutý
a v sume prevyšujúcej sumu 744.554,- Sk zobral návrh späť. Aj z uvedených skutočnosti
vyplýva, že okresný súd správne rozhodol o náhrade trov konania, keď vyslovil, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko z pôvodne uplatňovanej sumy
993.347,-Sk bol navrhovateľ úspešný v rozsahu 699.355,- Sk, pričom táto suma bola
vyplatená odporcami 1/, 2/ po podaní návrhu na súd. Ani jeden z účastníkov konania tak
nemal vo veci plný úspech ale len čiastočný, preto okresný súd mal možnosť rozhodnúť
v zmysle § 142 ods. 2 O. s. p.
Odporcovia 1/, 2/ by v žiadnom prípade nemali právo na náhradu trov konania,
nakoľko z ich strany suma 699.355,- Sk bola uhradená až po podaní návrhu na súd, z čoho
vyplýva procesný záver, že navrhovateľ sa v tomto rozsahu domáhal svojho nároku
oprávnene, a pokiaľ v tejto časti bol navrhovateľom vzatý návrh späť, k procesnému
zavineniu zastavenia konania v tomto rozsahu došlo zavinením odporcov.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým krajský súd
potvrdil uznesenie okresného súdu o trovách, ktorým okresný súd žiadnemu z účastníkov
právo na náhradu trov konania nepriznal, boli porušené základné práva sťažovateľov podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14
dohovoru.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá
zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých
je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj
právny názor primerane odôvodnil a pri aplikácii § 142 ods. 2 OSP nepostupoval arbitrárne,
rešpektoval zmysel a účel uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Argumentácia krajského súdu nie je vnútorne rozporná, predstavuje tak jeden
z možných spôsobov právneho posúdenia uvedeného skutkového stavu.
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovať
za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnuté
uznesenie malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení
okolnosť, že sťažovatelia sú iného názoru. Ich odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe
bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže tak
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
Vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania
spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť
porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo,
a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,
že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo
zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,
IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).
Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom
sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom
výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.
Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v
prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle alebo ak ústavný súd zistí, že zároveň došlo k
neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS
31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011). Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl.
127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia
zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne
posúdenie esenciálne.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva žiadny z uvedených predpokladov
signalizujúcich neústavnosť rozhodnutia. Sťažovatelia, ktorí mali v konaní čiastočný
úspech, sa dovolávajú pre seba priaznivejšieho rozhodnutia, avšak bez relevantnej
ústavnoprávnej argumentácie. Keďže krajský súd sa zaoberal ich podstatným argumentom,
že boli čiastočne v konaní úspešní, pričom napadnuté uznesenie zrozumiteľne odôvodnil,
ústavný súd nemá dôvod zasahovať do jeho rozhodovacej kompetencie vychádzajúcej
zo zákonného rámca § 142 OSP, ktorý v prípade čiastočne úspešného účastníka sporu
upravuje nepriznanie náhrady trov konania žiadnemu z účastníkov podľa odseku 2 tohto
ustanovenia ako možnú alternatívu rozhodnutia. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť,
že k zastaveniu konania v časti, v ktorej boli sťažovatelia neúspešní, došlo krátko po začatí
konania, kým k rozhodnutiu v časti, v ktorej boli sťažovatelia úspešní, došlo až
po jedenástich rokoch. Aj posúdenie tejto okolnosti v súvislosti s aplikáciou § 142 ods. 2
OSP je plne v kompetencii všeobecných súdov, ktoré svoje závery podľa názoru ústavného
súdu odôvodnili ústavne akceptovateľným spôsobom.
Ústavný súd hodnotil napadnuté uznesenie podľa ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, keďže rozhodoval v čase do 30. júna 2016. Ústavný súd nad rámec veci
poukazuje na to, že 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s namietaným
porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil ani možnosť vysloviť porušenie tohto
základného práva sťažovateľov po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto aj túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Sťažovatelia v súvislosti s porušením ich základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy
v sťažnosti uvádzajú, že ako spotrebitelia „využili svoje právo, dané čl. 47 ods. 2 Ústavy SR
na právnu pomoc, lebo samostatne sa nedokázali... ubrániť a preto majú nárok na tieto
trovy...“. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa
čl. 47 ods. 2 ústavy sťažovatelia svoju sťažnosti neodôvodnili a ústavný súd nezistil
relevantné skutočnosti k namietanému porušeniu ani z obsahu napadnutého uznesenia.
Vzhľadom na to, že ani z odôvodnenia sťažnosti a ani z napadnutého uznesenia nevyplývajú
okolnosti, ktoré by mohli byť v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 2
ústavy, je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj v tejto časti, a preto ju ústavný súd z tohto
dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
V súvislosti s porušením práv sťažovateľov podľa čl. 14 dohovoru sťažovatelia
uviedli, že krajský súd napadnutým uznesením „porušil zákaz diskriminácie..., lebo
všeobecné súdy poskytujú zvýšenú ochranu spotrebiteľov, zatiaľ čo uznesením o trovách
konania a jeho potvrdením porušovateľom boli naopak sťažovatelia ako spotrebitelia
potrestaní...“. Sťažovatelia vyjadrujú svoj nesúhlas s právnym názorom krajského súdu
a v odlišnom právnom názore krajského súdu vidia porušenie zákazu diskriminácie.
Ústavný súd svojou rozhodovacou činnosťou ustálil, že nesúhlas sťažovateľov s právnym
názorom všeobecného súdu nie je dôvodom na vyslovenie porušenia označeného
základného práva. Absencia relevantnej argumentácia sťažovateľov a neexistencia súvislosti
medzi namietaným porušením zákazu diskriminácie a napadnutým uznesením viedla
aj v tejto časti k odmietnutiu sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov ako celok odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2016