Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 584/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Mrázovským,

Mariánske námestie 2, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa a jej základného práva na ochranu

pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov

o svojej osobe podľa a zákazu diskriminácie

podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. septembra 2014

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 27. novembra 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra

2014 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Mrázovským, Mariánske námestie 2,

Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa a jej základného práva na

ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním

údajov o svojej osobe podľa a zákazu diskriminácie podľa

dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. novembra 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. zo dňa 29. 9. 2014 rozhodol

v právnej veci navrhovateľky ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mrázovský & partners s. r. o. so sídlom v Žiline,

Mariánske námestie 2, proti odporcovi

o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. ,

o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu Žilina z 27. 11. 2013 sp. zn.

tak, že dovolanie zamieta a odporcovi náhradu trov dovolacieho konania

nepriznáva.

Predmetnému rozhodnutiu predchádzal procesný vývoj tak, že:

Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 31. 1. 2013 sp. zn. rozhodol,

že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke 15. 000,- Eur, do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Zároveň zaviazal odporcu na náhradu trov

konania, právneho zastúpenia a na náhradu súdneho poplatku.

2

Krajský súd Žilina ako odvolací na základe odvolania odporcu rozhodol rozsudkom

zo dňa 27. 11. 2013 sp. zn. tak, že rozsudok okresného súdu zmenil tak,

že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 1.000 Eur do troch dní

od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol a rovnako odporcu

zaviazal na náhradu trov konania a právneho zastúpenia. Rozsudok nadobudol

právoplatnosť dňa 24. 1. 2014.

Voči citovanému rozsudku podala sťažovateľka dovolanie prostredníctvom právneho

zástupcu dňa 21. 2. 2014, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR tak ako je citované vyššie.“

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a 3

a a porušenie práva na spravodlivý proces podľa dohovoru,

ako aj zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2014 doručeným právnemu zástupcovi 29. októbra 2014,

právoplatným 30. októbra 2014, v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 27. novembra 2013. K porušeniu označených práv, predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, došlo podľa nej tým, že najvyšší súd ako súd dovolací

zamietol jej dovolanie a vyhodnotil postup krajského súdu ako „správny a zákonný

aj napriek tomu, že krajský súd pri nezmenenom skutkovom stave veci zmenil pôvodný

rozsudok okresného súdu na základe právneho názoru, ktorý sťažovateľka dôvodne vníma

ako nesprávne právne posúdenie veci...

Sťažovateľka sa v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod č. k.

domáhala žalobou na ochranu osobnosti voči odporcovi zaplatenia majetkovej ujmy

vo výške 250. 000 Eur titulom zásahu do jej práv spojených s právom na ochranu osobnosti.

Svoj nárok odôvodňovala neoprávneným zásahom zo strany odporcu, ktorý spočíval

v uverejnení súkromných intímnych fotografií sťažovateľky a to opakovane v denníku,

ktorého vydavateľom je odporca, bez jej súhlasu a v rozpore s príslušnými právnymi

predpismi. Neoprávnené zverejnenie fotografií výrazným spôsobom zasiahlo do osobného

života sťažovateľky a prejavilo sa negatívne v jej súkromnom a rodinnom živote (viď

vykonané dokazovanie). Okresný súd sa stotožnil so skutkovou a právnou argumentáciou

sťažovateľky prezentovanou v rámci konania a rozsudkom zo dňa 31. 1. 2013 zaviazal

odporcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15. 000 Eur, pričom vo zvyšku návrh

sťažovateľky zamietol...

Na podklade podaného odvolania Krajský súd Žilina ako odvolací súd zmenil

rozsudok prvostupňového súdu týkajúci sa povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľke sumu

15. 000,- Eur a odporcu zaviazal na úhradu sumy vo výške 1. 000,- Eur. Svoje rozhodnutie

odôvodnil...

Sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý

prezentoval v napadnutom rozsudku ohľadom skutkových a právnych dôvodov, ktoré vzal za

základ pri posudzovaní o intenzite zásahu do jej osobnostných práv. Podľa názoru

sťažovateľky základným a určujúcim hľadiskom pre určenie týchto kritérií musí byť

hľadisko závažnosti a intenzity (blízkosti) zásahu do práv patriacich do tzv. intímnej sféry

súkromného života jednotlivca, dotýkajúcej sa samej podstaty ľudstva a ľudskej dôstojnosti,

ktorý je vzhľadom na jej význam nevyhnutné vnímať ako zásah najcitlivejší a najzávažnejší,

bez ohľadu na skutočnosť, či ide o jednotlivca verejne činného, známeho alebo nie (napr.

rozhodnutie ESĽP vo veci Biriuk proti Litve č. 23373/03 zo dňa 25. 11. 2008)...

Sťažovateľka zastáva názor, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že

zásah zo strany odporcu bol v danom prípade značnej intenzity, nakoľko odporca ako

vydavateľ jedného z najčítanejších denníkov publikoval jej súkromné intímne fotografie

celkovo v troch výtlačkoch (konkrétne dňa 11. 12. 2010, 13. 12. 2010 a 8. 1. 2011, ďalej sa

objavili aj na internetovom portáli, z ktorého ich odporca nestiahol ani po výzve

sťažovateľky, aby upustil od neoprávnených zásahov), pričom vo všetkých prípadoch išlo

o zverejnenie fotografií vo farebnom formáte a tieto boli uverejnené na titulnej strane

denníka. Sťažovateľka žije v malej obci, kde uvedená skutočnosť vyvolala značné

pohoršenie, ktoré negatívne dopadlo aj do súkromného rodinného života navrhovateľky...,

preto sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu, ktorý zásah vyhodnotil ako nie takej

intenzity aká by bola v prípade osôb poškodených trestnými činmi znásilnenia a pod.

Sťažovateľka zastáva názor, že pri úvahách o výške nemajetkovej ujmy odvolací súd

aplikoval nesprávnu právnu normu, nakoľko v danom prípade nie je možné intenzitu zásahu

porovnávať s odškodňovaním obetí trestných činov, keďže ide skutkovo o absolútne odlišné

zásahy najmä v podobe dôsledkov, ktoré takéto osoby vnímajú ako zásah do ich telesnej

a osobnej integrity...

4

Sťažovateľka vidí porušenie práva na spravodlivý proces vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1

Dohovoru i s analógiou SR v tom, že dovolací senát Najvyššieho súdu

SR konštatuje, že sťažovateľka v podanom dovolaní namieta voľnú úvahu odvolacieho súdu,

čo z kontextu podaného dovolania ale nevyplýva. Sťažovateľka si je vedomá, že konajúci

súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy postupuje v zmysle voľnej úvahy, ktorá však

nesmie znamenať svojvôľu ani ľubovôľu...

Odvolací súd svoju voľnú úvahu o znížení výšky nemajetkovej ujmy oprel

o diskriminačný faktor, konkrétne skutočnosť, že to bola samotná sťažovateľka, ktorá svojím

prejavom dala zámienku odporcovi na zverejnenie jej intímnych fotografií, čo sťažovateľka

dôvodne vníma ako postup odvolacieho súdu v rozpore s čl. 14 Dohovoru (ktorý

konvalidoval v rozsudku aj Najvyšší súd SR).

Takémuto chápaniu práva na spravodlivý proces sťažovateľky neprisviedča

a hodnotí ho ako aplikáciu práva v prospech odporcu na ujmu a škodu práv jednotlivca,

fyzickej osoby, ktorej sa takéto rozhodnutie dotýka...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľky ... na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa SR, na ochranu

pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov podľa

SR, na súdnu ochranu podľa SR a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č. k.

zo dňa 29. 9. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina č. k.

zo dňa 27. 11. 2013 porušené bolo.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. zo dňa 29. 9.2014

a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Zároveň si uplatňujeme v tomto konaní trovy právneho zastúpenia... spolu

340,88 Eur.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. z 27. novembra 2013

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Podľa judikatúry ústavného súdu ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci

nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej

moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých

ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa

princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety ,

6

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné

rozhodnutia, a v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne

skončilo ().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich práv

sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním dovolania proti tomuto

rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2014

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

tým, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku, ktorým zamietol jej dovolanie proti rozsudku

krajského súdu vo veci sp. zn. z 27. novembra 2013,

- pochybil, pretože sa dostatočne nezaoberal jej podaným dovolaním a namietanými

dôvodmi, pre ktoré odvolací súd znížil priznanú sumu nemajetkovej ujmy z 15 000 eur na

1 000 eur,

- vychádzal z diskriminačného princípu a zo svojvôle, pričom zopakoval argumenty,

ktoré uviedol krajský súd ako súd odvolací,

a preto považuje aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za nepresvedčivý, za taký, ktorý

nespĺňa atribúty spravodlivého súdneho rozhodnutia.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na podstatnú časť odôvodnenia krajského

súdu sp. zn. z 27. novembra 2013, v ktorom sa uvádza:

„Krajský súd ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas

a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa

preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu

a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( za použitia ), podľa zmenil,

pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221

ods. 1).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu vymedzenom v ust.

i konania, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo, dospel

k záveru, že okresný súd zistil skutkový stav úplne a podľa navrhnutých dôkazov, keď

sporové strany iné dôkazy nenavrhli a ani sám odvolateľ (odporca) sa vykonania iných

dôkazov v podanom odvolaní nedovolával. Z hľadiska skutkových zistení možno teda

uzavrieť, že okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie podľa návrhu sporových

strán i v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností...

Čo sa týka záverov prvostupňového súdu o určení výšky nemajetkovej ujmy

v peniazoch, ktorú ustálil na sumu 15. 000,- Eur, odvolací súd po preskúmaní napadnutého

rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd síce v tomto

smere zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale

jeho úvahy nie sú podľa odvolacieho súdu správne.

Odvolací súd nemohol pri úvahách o intenzite zásahu (a v konečnom dôsledku i pri

určení výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch) neprihliadnuť i na skutočnosť, že

navrhovateľka účasťou v reality show a spôsobom, akým sa prezentovala najmä v epizóde

č. 6 čiastočne „vyprovokovala“ tlačové médiá k tomu, aby sa snažili získať informácie o jej

súkromnom živote. Pri svojich úvahách o určení výšky primeraného zadosťučinenia

v peniazoch (na rozdiel od úvah prvostupňového súdu) prihliadol v prejednávanej veci i na

rozsah odškodnenia, ktoré priznáva osobám, ktoré boli poškodené

8

trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania (10-násobok

minimálnej mzdy, čo by v rokoch 2010-2011, kedy došlo k zásahu do osobnostných práv

navrhovateľky predstavovalo výšku približne 3. 100,00 Eur...

Odvolací súd s prihliadnutím na uvedené okolnosti ustálil výšku náhrady

nemajetkovej ujmy na sumu 1.000,00 Eur, ktorú považoval za primeranú okolnostiam,

za ktorých došlo k porušeniu práva navrhovateľky na ochranu jej osobnosti. Na základe

vyššie uvedených záverov a v súlade s ust. zmenil v poradí prvý výrok

napadnutého rozsudku tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu

1.000,- Eur a vo zvyšku jej návrh zamietol.“

Obsah sťažnosti sťažovateľky možno považovať za takmer identický s obsahom

dovolania sťažovateľky z 20. februára 2014, ktoré bolo doručené okresnému súdu

21. februára 2014 a následne postúpené najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu

na rozhodnutie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na

spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

K sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu ().

V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

10

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2014 sa okrem iného uvádza:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po zistení, že dovolanie podal

včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento

opravný prostriedok prípustný ( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie

nie je dôvodné...

Dovolateľka namietala v rámci podaného dovolania nesprávne právne posúdenie

veci, teda vadu podľa , nakoľko odvolací súd na rozdiel od

prvostupňového súdu za základ úvahy pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy zobral zákon

č. a podstatným spôsobom sa odchýlil od právneho názoru prvostupňového

súdu týkajúceho sa okolnosti a spôsobu voľnej úvahy ohľadom stanovenia výšky

primeraného zadosťučinenia v peniazoch.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uplatnený dovolací dôvod

zo strany navrhovateľky nie je dôvodný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sa vyvodzuje

právny záver a na zistený skutkový stav sa aplikuje konkrétna právna norma. Nesprávne

posúdenie chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho

interpretoval alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal odporcu

zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15 000 Eur tak, že zaviazal

odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 1 000 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal z nezmeneného skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ktorý

považoval za správny, avšak pokiaľ ide o určenie výšky priznanej nemajetkovej ujmy dospel

k záveru, že okresný súd síce zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu, ale jeho úvahy

vo vzťahu k výške priznanej ujmy nie sú podľa odvolacieho súdu správne.

V danom prípade odvolací súd aplikoval voľnú úvahu na základe právneho predpisu

(§ 13 ods. 3 Obč. zákonníka) a súčasne bral do úvahy kritériá z hľadiska § 13 ods. 3 Obč.

zákonníka. ...

Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je teda predmetom voľnej úvahy súdu.

Nie je však nepreskúmateľnou oblasťou. Súd musí vždy vychádzať z riadne zisteného

skutkového stavu a na základe neho založiť svoje rozhodnutie na konkrétnych

preskúmateľných hľadiskách a dôkazov, ktoré by objasnili ako a akým spôsobom bola

zastihnutá dôstojnosť osoby v spoločnosti a s akými nepriaznivými dôsledkami (zo súdnej

praxe rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo v odvolacom

konaní k porušeniu práva dovolateľky súvisiacim s jej uplatneným dovolacím dôvodom a to

v otázke nesprávneho právneho posúdenia veci pri stanovení výšky jej nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd, ako vyplýva zo spisu, nevychádzal z iných skutkových zistení ako súd prvého

stupňa a svoje rozhodnutie nezaložil na skutočnostiach, ktorými by sa nebol zaoberal súd

nižšieho stupňa. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva opakované konštatovanie

odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, ktorý sa nezmenil ani

v odvolacom konaní a z ktorého vychádzal aj odvolací súd pri svojom rozhodnutí, avšak

úvahy súdu prvého stupňa vo vzťahu k výške priznanej ujmy nepovažoval za správne.

Riadne špecifikoval okolnosti, ktorými sa zaoberal pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej

ujmy žalobkyni, v zmysle § 13 ods. 2, 3 Obč. zákonníka, pričom zisťoval všetky dôsledky

dopadu predmetného zásahu, ktorého sa dopustil odporca uverejnením fotografií

navrhovateľky, ktoré boli osobnej povahy a ktoré mohol použiť len s jej privolením.

Svoju úvahu riadne odôvodnil a uviedol jednotlivé kritériá, na základe čoho

posudzoval priznanie výšky nemajetkovej ujmy. Svoj iný názor v otázke výšky priznania

nemajetkovej ujmy žalobkyni riadne odôvodnil a voči uplatneným kritériám nemožno mať

výhrady, pretože zodpovedajú princípom primeranosti. Preto dovolací súd nemal dôvod

vysloviť nesprávnosť názoru, keďže z odôvodnenia rozhodnutia o tejto otázke nevyplýva,

12

aby jeho závery boli neudržateľné. Úvaha odvolacieho súdu nie je zjavne arbitrárna,

krajský súd zohľadnil správanie sa žalobkyne v reality šou zohľadnil

jej prezentáciu v tejto relácii a skutočnosť, či sa prezentovala v súlade s mravmi, ktoré

uznáva prevažná časť spoločnosti, hlavne v epizóde č. 6. S poukázaním na vyhodnotenie

týchto kritérií aj dovolací súd bol toho názoru, že okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu

práv navrhovateľky na ochranu osobnosti, znížili intenzitu zásahu aj jeho dôsledky. ...

Nebolo možné dospieť ani k záveru, aby odvolací súd založil svoje rozhodnutie

nečakane na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, keďže svoj právny záver

vyvodil zo skutočností, ktoré právne vyhodnocoval aj súd prvého stupňa a v rámci voľnej

úvahy aplikoval kritériá pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľke za zásah,

ktorý jej spôsobil odporca. Vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade nemajetkovej ujmy

aplikoval správny predpis, ten aj správne vyložil, keďže z obsahu rozsudku vyplýva, že

aplikoval § 13 ods. 2, 3 Obč. zákonník.

Preskúmanie voľnej úvahy súdu o tom, akú výšku náhrady určí sa vymyká

preskúmavacej pôsobnosti odvolacieho súdu. Nejde totiž o právne posúdenie, t. j. nejde

o aplikáciu právneho predpisu, ale aplikáciu voľnej úvahy. Dovolací súd nie je oprávnený

ani nahradiť úvahu odvolacieho súdu svojou úvahou, pretože tá je spojená s hodnotením

dôkazov. Preto za situácie, ak súd aplikuje voľnú úvahu tam, kde mu to umožňuje právny

predpis (čo sa v danom prípade stalo) a za podmienky, že berie do úvahy skutočnosti

z hľadiska kritérií, ktoré sú pre jej uplatnenie relevantné, nie je možné z hľadiska právneho

posúdenia odvolaciemu súdu nič vytknúť.

Odvolací súd takúto úvahu aplikoval, vzal do úvahy kritériá z hľadiska § 13 ods. 3

Obč. zákonníka, ktoré boli v prejednávanej veci relevantné. Po zohľadnení všetkých kritérií,

ktoré mali vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznal konkrétnu výšku náhrady

s ohľadom na špecifické okolnosti danej veci.

Pretože rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu

správny a keďže nebolo zistené, že by konanie bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou

v alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa

zamietol.»

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,

že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne

závery v ňom uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne

relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery najvyššieho súdu.

Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré

majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto

rozhodnutiu, pričom podrobným a prehľadným spôsobom objasnil otázky právnej

kvalifikácie (predovšetkým v nadväznosti na odôvodnenie rozsudku krajského súdu,

využijúc pri argumentácii odkazy na stabilizovanú judikatúru najvyššieho súdu v oblasti

uplatňovania kritérií na určovanie sumy náhrady nemajetkovej ujmy) a zdôraznil dôvody

nestotožnenia sa s námietkami sťažovateľky uplatnenými pred oboma súdmi.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho

rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom

konania (m. m. ).

Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postup

a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie príslušných ustanovení zákonnej

procesnoprávnej úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd

(, ). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať

neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto

nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom

za porušenie tohto práva ().

14

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky považoval za

ústavne udržateľnú a v tejto časti ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3

a čl. 14 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra

2014

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok alebo iné postavenie.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 19

ods. 2 a 3 , resp. práva podľa dohovoru ústavný súd konštatuje, že všeobecný

súd, rešpektujúc ústavno-procesné princípy garantujúce základné práva účastníka konania

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, podľa jeho názoru v konaní

o ochranu týchto práv a v spojení s nimi posúdil aj namietané porušenie základných práv

sťažovateľky podľa a 3 , resp. dohovoru. Ústavný súd dospel

k záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup najvyššieho súdu (ani

krajského súdu) ani svojvoľný a ani arbitrárny a jeho rozhodnutie je aj z pohľadu

poskytnutej ochrany týchto práv ústavne udržateľné. Najvyšší súd nespochybnil vyslovené

porušenie označeného základného práva sťažovateľky a v tejto súvislosti posudzoval

a posúdil len intenzitu tohto zásahu a primeranosť s ním spojenej nemajetkovej ujmy

v rámci svojej diskrečnej právomoci umožnenej mu na základe § 13 ods. 3 Občianskeho

zákonníka.

S prihliadnutím na uvedené a na odmietnutie sťažnosti v časti týkajúcej sa

namietaného porušenia základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základnými právami podľa čl. 19 ods. 2 a 3

a právom podľa dohovoru nezistil takú príčinnú súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť ich porušenie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako

celok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2016

16