Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 584/2016
PDF · 292.26 KB
No categories available
II. ÚS 584/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Mrázovským,
Mariánske námestie 2, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej základného práva na ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov
o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a zákazu diskriminácie
podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 153/2014 z 29. septembra 2014
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 269/2013 z 27. novembra 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra
2014 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Mrázovským, Mariánske námestie 2,
Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a jej základného práva na
ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním
údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy a zákazu diskriminácie podľa čl. 14
dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Cdo 153/2014 z 29. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 269/2013 z 27. novembra 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 4 Cdo 153/2014 zo dňa 29. 9. 2014 rozhodol
v právnej veci navrhovateľky ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mrázovský & partners s. r. o. so sídlom v Žiline,
Mariánske námestie 2, proti odporcovi
o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14 C 77/2011,
o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu Žilina z 27. 11. 2013 sp. zn.
6 Co 269/2013 tak, že dovolanie zamieta a odporcovi náhradu trov dovolacieho konania
nepriznáva.
Predmetnému rozhodnutiu predchádzal procesný vývoj tak, že:
Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 31. 1. 2013 sp. zn. 14 C/77/2011 rozhodol,
že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke 15. 000,- Eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Zároveň zaviazal odporcu na náhradu trov
konania, právneho zastúpenia a na náhradu súdneho poplatku.
2
Krajský súd Žilina ako odvolací na základe odvolania odporcu rozhodol rozsudkom
zo dňa 27. 11. 2013 sp. zn. 6 Co/269/2013 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil tak,
že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 1.000 Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol a rovnako odporcu
zaviazal na náhradu trov konania a právneho zastúpenia. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 24. 1. 2014.
Voči citovanému rozsudku podala sťažovateľka dovolanie prostredníctvom právneho
zástupcu dňa 21. 2. 2014, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR tak ako je citované vyššie.“
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a 3
a čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 153/2014 z 29. septembra 2014 doručeným právnemu zástupcovi 29. októbra 2014,
právoplatným 30. októbra 2014, v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
6 Co 269/2013 z 27. novembra 2013. K porušeniu označených práv, predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, došlo podľa nej tým, že najvyšší súd ako súd dovolací
zamietol jej dovolanie a vyhodnotil postup krajského súdu ako „správny a zákonný
aj napriek tomu, že krajský súd pri nezmenenom skutkovom stave veci zmenil pôvodný
rozsudok okresného súdu na základe právneho názoru, ktorý sťažovateľka dôvodne vníma
ako nesprávne právne posúdenie veci...
Sťažovateľka sa v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod č. k. 14 C/77/2011
domáhala žalobou na ochranu osobnosti voči odporcovi zaplatenia majetkovej ujmy
vo výške 250. 000 Eur titulom zásahu do jej práv spojených s právom na ochranu osobnosti.
Svoj nárok odôvodňovala neoprávneným zásahom zo strany odporcu, ktorý spočíval
v uverejnení súkromných intímnych fotografií sťažovateľky a to opakovane v denníku,
ktorého vydavateľom je odporca, bez jej súhlasu a v rozpore s príslušnými právnymi
predpismi. Neoprávnené zverejnenie fotografií výrazným spôsobom zasiahlo do osobného
života sťažovateľky a prejavilo sa negatívne v jej súkromnom a rodinnom živote (viď
vykonané dokazovanie). Okresný súd sa stotožnil so skutkovou a právnou argumentáciou
sťažovateľky prezentovanou v rámci konania a rozsudkom zo dňa 31. 1. 2013 zaviazal
odporcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15. 000 Eur, pričom vo zvyšku návrh
sťažovateľky zamietol...
Na podklade podaného odvolania Krajský súd Žilina ako odvolací súd zmenil
rozsudok prvostupňového súdu týkajúci sa povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľke sumu
15. 000,- Eur a odporcu zaviazal na úhradu sumy vo výške 1. 000,- Eur. Svoje rozhodnutie
odôvodnil...
Sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý
prezentoval v napadnutom rozsudku ohľadom skutkových a právnych dôvodov, ktoré vzal za
základ pri posudzovaní o intenzite zásahu do jej osobnostných práv. Podľa názoru
sťažovateľky základným a určujúcim hľadiskom pre určenie týchto kritérií musí byť
hľadisko závažnosti a intenzity (blízkosti) zásahu do práv patriacich do tzv. intímnej sféry
súkromného života jednotlivca, dotýkajúcej sa samej podstaty ľudstva a ľudskej dôstojnosti,
ktorý je vzhľadom na jej význam nevyhnutné vnímať ako zásah najcitlivejší a najzávažnejší,
bez ohľadu na skutočnosť, či ide o jednotlivca verejne činného, známeho alebo nie (napr.
rozhodnutie ESĽP vo veci Biriuk proti Litve č. 23373/03 zo dňa 25. 11. 2008)...
Sťažovateľka zastáva názor, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že
zásah zo strany odporcu bol v danom prípade značnej intenzity, nakoľko odporca ako
vydavateľ jedného z najčítanejších denníkov publikoval jej súkromné intímne fotografie
celkovo v troch výtlačkoch (konkrétne dňa 11. 12. 2010, 13. 12. 2010 a 8. 1. 2011, ďalej sa
objavili aj na internetovom portáli, z ktorého ich odporca nestiahol ani po výzve
sťažovateľky, aby upustil od neoprávnených zásahov), pričom vo všetkých prípadoch išlo
o zverejnenie fotografií vo farebnom formáte a tieto boli uverejnené na titulnej strane
denníka. Sťažovateľka žije v malej obci, kde uvedená skutočnosť vyvolala značné
pohoršenie, ktoré negatívne dopadlo aj do súkromného rodinného života navrhovateľky...,
preto sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu, ktorý zásah vyhodnotil ako nie takej
intenzity aká by bola v prípade osôb poškodených trestnými činmi znásilnenia a pod.
Sťažovateľka zastáva názor, že pri úvahách o výške nemajetkovej ujmy odvolací súd
aplikoval nesprávnu právnu normu, nakoľko v danom prípade nie je možné intenzitu zásahu
porovnávať s odškodňovaním obetí trestných činov, keďže ide skutkovo o absolútne odlišné
zásahy najmä v podobe dôsledkov, ktoré takéto osoby vnímajú ako zásah do ich telesnej
a osobnej integrity...
4
Sťažovateľka vidí porušenie práva na spravodlivý proces vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1
Dohovoru i s analógiou čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v tom, že dovolací senát Najvyššieho súdu
SR konštatuje, že sťažovateľka v podanom dovolaní namieta voľnú úvahu odvolacieho súdu,
čo z kontextu podaného dovolania ale nevyplýva. Sťažovateľka si je vedomá, že konajúci
súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy postupuje v zmysle voľnej úvahy, ktorá však
nesmie znamenať svojvôľu ani ľubovôľu...
Odvolací súd svoju voľnú úvahu o znížení výšky nemajetkovej ujmy oprel
o diskriminačný faktor, konkrétne skutočnosť, že to bola samotná sťažovateľka, ktorá svojím
prejavom dala zámienku odporcovi na zverejnenie jej intímnych fotografií, čo sťažovateľka
dôvodne vníma ako postup odvolacieho súdu v rozpore s čl. 14 Dohovoru (ktorý
konvalidoval v rozsudku aj Najvyšší súd SR).
Takémuto chápaniu práva na spravodlivý proces sťažovateľky neprisviedča
a hodnotí ho ako aplikáciu práva v prospech odporcu na ujmu a škodu práv jednotlivca,
fyzickej osoby, ktorej sa takéto rozhodnutie dotýka...“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:
„Základné právo sťažovateľky ... na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, na ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov podľa
§ 19 ods. 3 Ústavy SR, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č. k.
4 Cdo 153/2014 zo dňa 29. 9. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina č. k.
6 Co 269/2013 zo dňa 27. 11. 2013 porušené bolo.
Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 4 Cdo 153/2014 zo dňa 29. 9.2014
a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatňujeme v tomto konaní trovy právneho zastúpenia... spolu
340,88 Eur.“
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Co 269/2013 z 27. novembra 2013
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods.1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Podľa judikatúry ústavného súdu ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci
nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej
moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých
ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa
princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy,
6
rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné
rozhodnutia, a v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne
skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich práv
sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním dovolania proti tomuto
rozsudku.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 153/2014 z 29. septembra 2014
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tým, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku, ktorým zamietol jej dovolanie proti rozsudku
krajského súdu vo veci sp. zn. 6 Co 269/2013 z 27. novembra 2013,
- pochybil, pretože sa dostatočne nezaoberal jej podaným dovolaním a namietanými
dôvodmi, pre ktoré odvolací súd znížil priznanú sumu nemajetkovej ujmy z 15 000 eur na
1 000 eur,
- vychádzal z diskriminačného princípu a zo svojvôle, pričom zopakoval argumenty,
ktoré uviedol krajský súd ako súd odvolací,
a preto považuje aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za nepresvedčivý, za taký, ktorý
nespĺňa atribúty spravodlivého súdneho rozhodnutia.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na podstatnú časť odôvodnenia krajského
súdu sp. zn. 6 Co 269/2013 z 27. novembra 2013, v ktorom sa uvádza:
„Krajský súd ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas
a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa
§ 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 za použitia § 156 ods. 3 O. s. p.), podľa § 220 O. s. p. zmenil,
pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221
ods. 1).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu vymedzenom v ust.
§ 212 ods. 1 O. s. p. i konania, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo, dospel
k záveru, že okresný súd zistil skutkový stav úplne a podľa navrhnutých dôkazov, keď
sporové strany iné dôkazy nenavrhli a ani sám odvolateľ (odporca) sa vykonania iných
dôkazov v podanom odvolaní nedovolával. Z hľadiska skutkových zistení možno teda
uzavrieť, že okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie podľa návrhu sporových
strán i v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností...
Čo sa týka záverov prvostupňového súdu o určení výšky nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ktorú ustálil na sumu 15. 000,- Eur, odvolací súd po preskúmaní napadnutého
rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd síce v tomto
smere zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale
jeho úvahy nie sú podľa odvolacieho súdu správne.
Odvolací súd nemohol pri úvahách o intenzite zásahu (a v konečnom dôsledku i pri
určení výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch) neprihliadnuť i na skutočnosť, že
navrhovateľka účasťou v reality show a spôsobom, akým sa prezentovala najmä v epizóde
č. 6 čiastočne „vyprovokovala“ tlačové médiá k tomu, aby sa snažili získať informácie o jej
súkromnom živote. Pri svojich úvahách o určení výšky primeraného zadosťučinenia
v peniazoch (na rozdiel od úvah prvostupňového súdu) prihliadol v prejednávanej veci i na
rozsah odškodnenia, ktoré priznáva zák. č. 215/2006 Z. z. osobám, ktoré boli poškodené
8
trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania (10-násobok
minimálnej mzdy, čo by v rokoch 2010-2011, kedy došlo k zásahu do osobnostných práv
navrhovateľky predstavovalo výšku približne 3. 100,00 Eur...
Odvolací súd s prihliadnutím na uvedené okolnosti ustálil výšku náhrady
nemajetkovej ujmy na sumu 1.000,00 Eur, ktorú považoval za primeranú okolnostiam,
za ktorých došlo k porušeniu práva navrhovateľky na ochranu jej osobnosti. Na základe
vyššie uvedených záverov a v súlade s ust. § 220 O. s. p. zmenil v poradí prvý výrok
napadnutého rozsudku tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu
1.000,- Eur a vo zvyšku jej návrh zamietol.“
Obsah sťažnosti sťažovateľky možno považovať za takmer identický s obsahom
dovolania sťažovateľky z 20. februára 2014, ktoré bolo doručené okresnému súdu
21. februára 2014 a následne postúpené najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu
na rozhodnutie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na
spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
K sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
10
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
V podstatnej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 153/2014
z 29. septembra 2014 sa okrem iného uvádza:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po zistení, že dovolanie podal
včas účastník konania (§ 241 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento
opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 219 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie
nie je dôvodné...
Dovolateľka namietala v rámci podaného dovolania nesprávne právne posúdenie
veci, teda vadu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., nakoľko odvolací súd na rozdiel od
prvostupňového súdu za základ úvahy pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy zobral zákon
č. 215/2006 Z. z. a podstatným spôsobom sa odchýlil od právneho názoru prvostupňového
súdu týkajúceho sa okolnosti a spôsobu voľnej úvahy ohľadom stanovenia výšky
primeraného zadosťučinenia v peniazoch.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uplatnený dovolací dôvod
zo strany navrhovateľky nie je dôvodný.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sa vyvodzuje
právny záver a na zistený skutkový stav sa aplikuje konkrétna právna norma. Nesprávne
posúdenie chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho
interpretoval alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal odporcu
zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15 000 Eur tak, že zaviazal
odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 1 000 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal z nezmeneného skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ktorý
považoval za správny, avšak pokiaľ ide o určenie výšky priznanej nemajetkovej ujmy dospel
k záveru, že okresný súd síce zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu, ale jeho úvahy
vo vzťahu k výške priznanej ujmy nie sú podľa odvolacieho súdu správne.
V danom prípade odvolací súd aplikoval voľnú úvahu na základe právneho predpisu
(§ 13 ods. 3 Obč. zákonníka) a súčasne bral do úvahy kritériá z hľadiska § 13 ods. 3 Obč.
zákonníka. ...
Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je teda predmetom voľnej úvahy súdu.
Nie je však nepreskúmateľnou oblasťou. Súd musí vždy vychádzať z riadne zisteného
skutkového stavu a na základe neho založiť svoje rozhodnutie na konkrétnych
preskúmateľných hľadiskách a dôkazov, ktoré by objasnili ako a akým spôsobom bola
zastihnutá dôstojnosť osoby v spoločnosti a s akými nepriaznivými dôsledkami (zo súdnej
praxe rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 153/03).
Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo v odvolacom
konaní k porušeniu práva dovolateľky súvisiacim s jej uplatneným dovolacím dôvodom a to
v otázke nesprávneho právneho posúdenia veci pri stanovení výšky jej nemajetkovej ujmy.
Odvolací súd, ako vyplýva zo spisu, nevychádzal z iných skutkových zistení ako súd prvého
stupňa a svoje rozhodnutie nezaložil na skutočnostiach, ktorými by sa nebol zaoberal súd
nižšieho stupňa. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva opakované konštatovanie
odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, ktorý sa nezmenil ani
v odvolacom konaní a z ktorého vychádzal aj odvolací súd pri svojom rozhodnutí, avšak
úvahy súdu prvého stupňa vo vzťahu k výške priznanej ujmy nepovažoval za správne.
Riadne špecifikoval okolnosti, ktorými sa zaoberal pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej
ujmy žalobkyni, v zmysle § 13 ods. 2, 3 Obč. zákonníka, pričom zisťoval všetky dôsledky
dopadu predmetného zásahu, ktorého sa dopustil odporca uverejnením fotografií
navrhovateľky, ktoré boli osobnej povahy a ktoré mohol použiť len s jej privolením.
Svoju úvahu riadne odôvodnil a uviedol jednotlivé kritériá, na základe čoho
posudzoval priznanie výšky nemajetkovej ujmy. Svoj iný názor v otázke výšky priznania
nemajetkovej ujmy žalobkyni riadne odôvodnil a voči uplatneným kritériám nemožno mať
výhrady, pretože zodpovedajú princípom primeranosti. Preto dovolací súd nemal dôvod
vysloviť nesprávnosť názoru, keďže z odôvodnenia rozhodnutia o tejto otázke nevyplýva,
12
aby jeho závery boli neudržateľné. Úvaha odvolacieho súdu nie je zjavne arbitrárna,
krajský súd zohľadnil správanie sa žalobkyne v reality šou zohľadnil
jej prezentáciu v tejto relácii a skutočnosť, či sa prezentovala v súlade s mravmi, ktoré
uznáva prevažná časť spoločnosti, hlavne v epizóde č. 6. S poukázaním na vyhodnotenie
týchto kritérií aj dovolací súd bol toho názoru, že okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu
práv navrhovateľky na ochranu osobnosti, znížili intenzitu zásahu aj jeho dôsledky. ...
Nebolo možné dospieť ani k záveru, aby odvolací súd založil svoje rozhodnutie
nečakane na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, keďže svoj právny záver
vyvodil zo skutočností, ktoré právne vyhodnocoval aj súd prvého stupňa a v rámci voľnej
úvahy aplikoval kritériá pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľke za zásah,
ktorý jej spôsobil odporca. Vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade nemajetkovej ujmy
aplikoval správny predpis, ten aj správne vyložil, keďže z obsahu rozsudku vyplýva, že
aplikoval § 13 ods. 2, 3 Obč. zákonník.
Preskúmanie voľnej úvahy súdu o tom, akú výšku náhrady určí sa vymyká
preskúmavacej pôsobnosti odvolacieho súdu. Nejde totiž o právne posúdenie, t. j. nejde
o aplikáciu právneho predpisu, ale aplikáciu voľnej úvahy. Dovolací súd nie je oprávnený
ani nahradiť úvahu odvolacieho súdu svojou úvahou, pretože tá je spojená s hodnotením
dôkazov. Preto za situácie, ak súd aplikuje voľnú úvahu tam, kde mu to umožňuje právny
predpis (čo sa v danom prípade stalo) a za podmienky, že berie do úvahy skutočnosti
z hľadiska kritérií, ktoré sú pre jej uplatnenie relevantné, nie je možné z hľadiska právneho
posúdenia odvolaciemu súdu nič vytknúť.
Odvolací súd takúto úvahu aplikoval, vzal do úvahy kritériá z hľadiska § 13 ods. 3
Obč. zákonníka, ktoré boli v prejednávanej veci relevantné. Po zohľadnení všetkých kritérií,
ktoré mali vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznal konkrétnu výšku náhrady
s ohľadom na špecifické okolnosti danej veci.
Pretože rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu
správny a keďže nebolo zistené, že by konanie bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou
v § 237 O. s. p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 1 O. s. p.
zamietol.»
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,
že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne
závery v ňom uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne
relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery najvyššieho súdu.
Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré
majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto
rozhodnutiu, pričom podrobným a prehľadným spôsobom objasnil otázky právnej
kvalifikácie (predovšetkým v nadväznosti na odôvodnenie rozsudku krajského súdu,
využijúc pri argumentácii odkazy na stabilizovanú judikatúru najvyššieho súdu v oblasti
uplatňovania kritérií na určovanie sumy náhrady nemajetkovej ujmy) a zdôraznil dôvody
nestotožnenia sa s námietkami sťažovateľky uplatnenými pred oboma súdmi.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho
rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom
konania (m. m. I. ÚS 241/07).
Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postup
a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie príslušných ustanovení zákonnej
procesnoprávnej úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd
(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať
neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto
nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom
za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).
14
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky považoval za
ústavne udržateľnú a v tejto časti ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy
a čl. 14 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 153/2014 z 29. septembra
2014
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok alebo iné postavenie.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 19
ods. 2 a 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 14 dohovoru ústavný súd konštatuje, že všeobecný
súd, rešpektujúc ústavno-procesné princípy garantujúce základné práva účastníka konania
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, podľa jeho názoru v konaní
o ochranu týchto práv a v spojení s nimi posúdil aj namietané porušenie základných práv
sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, resp. čl. 14 dohovoru. Ústavný súd dospel
k záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup najvyššieho súdu (ani
krajského súdu) ani svojvoľný a ani arbitrárny a jeho rozhodnutie je aj z pohľadu
poskytnutej ochrany týchto práv ústavne udržateľné. Najvyšší súd nespochybnil vyslovené
porušenie označeného základného práva sťažovateľky a v tejto súvislosti posudzoval
a posúdil len intenzitu tohto zásahu a primeranosť s ním spojenej nemajetkovej ujmy
v rámci svojej diskrečnej právomoci umožnenej mu na základe § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka.
S prihliadnutím na uvedené a na odmietnutie sťažnosti v časti týkajúcej sa
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základnými právami podľa čl. 19 ods. 2 a 3
ústavy a právom podľa čl. 14 dohovoru nezistil takú príčinnú súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť ich porušenie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri
predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako
celok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2016
16