Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 586/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Füzerom, M. R.

Štefánika 1256/22, Trebišov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

, základného práva podľa Listiny

základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce

č. k. -415 zo 7. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -415, EX 222/01 zo 7. apríla 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že „[o]kresný súd Michalovce uznesením zo dňa 07. 04. 2015

č. k. -415, EX 222/01 nevyhovel... návrhu na odklad exekúcie (podaný

sťažovateľom 25. februára 2015, pozn.).

Uznesenie odôvodnil tým, že som neuviedol bližšie dôvody na zastavenie exekúcie

t. j. dôvod som nekonkretizoval, pričom som uvádzal, že možno očakávať zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. b Exekučného poriadku, ale ten dôvod spadá pod § 57

ods. 1, písm. f Exekučného poriadku. Pretože nebol jasne vymedzený dôvod, pre ktorý

možno očakávať zastavenie exekúcie návrhu na odklad exekúcie nevyhovel. Druhým

dôvodom nevyhovenia návrhu na odklad exekúcie podľa názoru súdu je ten, že dovolací

dôvod v mojom dovolaní v zmysle ods. f neobstojí.“.

Zo sťažnosti tiež vyplýva, že vydaniu napadnutého uznesenia predchádzalo

rozhodovanie o návrhoch sťažovateľa na zastavenie exekúcie. Sám sťažovateľ v sťažnosti

uvádza, že „V návrhu som uviedol, že Krajský súd Košice uznesením zo dňa 11. 09. 2014

pod sp. zn. potvrdil uznesenie Okresného súdu Michalovce zo dňa

18. 03. 2014 pod sp. zn. , ktorým boli moje návrhy na zastavenie exekúcie

zamietnuté.

Proti uzneseniu KS Košice zo dňa 11. 09. 2014 pod sp. zn. som

podal na OS Michalovce dňa 03. 11. 2014 dovolanie, ktorým som navrhol, aby Najvyšší súd

SR Bratislava napadnuté uznesenie zrušil.“.

Sťažovateľ s napadnutým uznesením nesúhlasí a prezentuje názor, že jeho záležitosť

nebola prerokovaná spravodlivo.

Sťažovateľ namieta, že „[o] tom, či je daný dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f

rozhoduje Najvyšší súd SR Bratislava a nie žalovaný. Žalovaný nemá v právomoci

a v príslušnosti v rámci svojej kompetencie ako prvostupňový súd predbežne vo svojom

rozhodnutí vyjadrovať právny názor, že nie je daný dovolací dôvod a z toho dôvodu

mu vyplýva právo nevyhovieť odkladu exekúcie. Táto právomoc a príslušnosť prislúcha

len NS SR Bratislava.“.

Sťažovateľ uvádza, že „zdôvodnenie napadnutého uznesenia je neprípustné,

nepreskúmateľné a arbitrárne“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd porušil jeho „právo na súdnu

ochranu a preto porušil moje základné práva uvedené v tejto sťažnosti“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1./ Základné právo občana na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Michalovce zo dňa 07. 04. 2015 č. k. -415, EX 222/01 bolo porušené.

2./ Zrušuje uznesenie Okresného súdu Michalovce zo dňa 07. 04. 2015 č. k.

-415, EX 222/01 v celom rozsahu a vec vracia Okresnému súdu

Michalovce na ďalšie konanie.

3./ Okresný súd Michalovce je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 355,73,- € do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa zriadeného

v č. účtu: , .“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre uvádza, že je orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu je posúdiť,

či okresný súd v napadnutom uznesení reagoval na podstatnú argumentáciu sťažovateľa

uvedenú v návrhu na odklad exekúcie z 25. februára 2015 (ďalej len „návrh na odklad

exekúcie“) spôsobom, ktorý je ústavne udržateľný.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Sťažovateľ v návrhu na odklad exekúcie poukazoval na rozhodnutie okresného súdu

sp. zn. z 18. marca 2014 (ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“)

o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. septembra 2014, ktorým bolo

rozhodnutie okresného súdu potvrdené (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“). Svoj

návrh na odklad exekúcie sťažovateľ odôvodnil výlučne s poukazom na jeho dovolanie,

ktoré 3. novembra 2014 proti rozhodnutiu krajského súdu podal z dôvodu podľa § 237 ods.

f) (ďalej len „OSP“), tvrdiac, že mu postupom krajského

súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v čase predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol.

Sťažovateľ v návrhu na odklad exekúcie uviedol, že „podaným dovolaním som

preukázal, že prebieha konanie, ktorého výsledok bude mať podstatný vplyv na možný

priebeh exekúcie. Ide o podanie mimoriadneho opravného prostriedku a možno dôvodne

predpokladať, že exekúcia bude zastavená.“, a navrhol, aby okresný súd do právoplatného

rozhodnutia najvyššieho súdu o jeho dovolaní povolil odklad exekúcie.

Okresný súd napadnuté uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:

„Súd preskúmal predložený návrh povinného na odklad exekúcie a dovolanie voči

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. 9. 2014 sp. zn. 14 CoE/213 2014. Povinný

ho zdôvodňuje tým, že došlo k vade v ods. f , nakoľko sa mu postupom

odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom. Porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie považuje aj za nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia. Podľa jeho názoru súd sa nevyporiadal so všetkými jeho odvolacími

námietkami a preto je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čím došlo

k porušeniu jeho základného práva ako účastníka konania na spravodlivý proces.

V prvom rade exekučný súd uvádza, že návrh na vykonanie exekúcie bol oprávneným

doručený súdnemu exekútorovi dňa 7. 6. 2001. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo

vydané dňa 28. 6. 2001. O podaných návrhoch účastníkov konania rozhodoval Krajský súd

v Košiciach i Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Povinný vo svojom návrhu udáva, že v zmysle § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného

poriadku možno očakávať zastavenie exekúcie. Bližšie dôvod na zastavenie exekúcie

nekonkretizuje. Zrejme má na mysli neúčinnosť exekučného titulu vplyvom dobrovoľného

plnenia povinným. Ten však spadá pod dôvod zastavenia pod písm. f) § 57 ods. 1

Exekučného poriadku.

Nielen absencia jasne vymedzených dôvodov, pre ktoré možno očakávať zastavenie

exekúcie, ale i tá skutočnosť, že dovolací dôvod podľa názoru súdu neobstojí, majú

za následok, že návrhu na odklad exekúcie nebolo vyhovené.“

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ podaním dovolania sám uznal, že má na ochranu svojich práv k dispozícii

právny prostriedok v systéme všeobecných súdov, keďže podal dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 11. septembra 2014 z dôvodu obsiahnutého

v ods. f) , pričom sám vo svojej sťažnosti uvádza, že podľa a

Exekučného poriadku na návrh fyzickej osoby ako povinného a aj bez návrhu súd môže

povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (toto ustanovenie

sa vzťahuje aj na najvyšší súd, kde prebieha dovolacie konanie).

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje inštitucionálny mechanizmus, ktorého

uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,

ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť

už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako

aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a

ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné

(m. m. , ).

Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej

rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

uvádza (napr. m. m. , , , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní

sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53 a 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnuté uznesenie považuje za „neprípustné,

nepreskúmateľné a arbitrárne“, z jeho sťažnosti však nemožno zistiť, na ktorú podstatnú

argumentáciu nedostal v napadnutom uznesení zo strany okresného súdu dostatočnú

odpoveď. Z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v sťažnosti vyplýva, že s napadnutým

uznesením nesúhlasí, pričom prezentuje vlastný právny názor na aplikované právne normy,

odlišný od právneho názoru okresného súdu. Čo sa týka napadnutého uznesenia okresného

súdu, treba považovať za rozhodujúce, že okresný súd nepostupoval svojvoľne, rešpektoval

zmysel a účel relevantných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov upravujúcich odklad

exekúcie. Skutočnosti týkajúce sa napadnutého uznesenia vytýkané sťažovateľom v konaní

o jeho sťažnosti pred ústavným súdom sú podľa názoru ústavného súdu korektne

a primerane odôvodnené a nie sú arbitrárne. Ústavný súd zastáva preto názor, že napadnuté

uznesenie okresného súdu je ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje,

že argumentácia sťažovateľa je vedená len v rovine polemiky s právnymi názormi

okresného súdu a je výlučne výrazom jeho odlišného hodnotenia, do posúdenia ktorého

ústavný súd nie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. ,

). Vzhľadom na absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie

(polemika s právnymi závermi okresného súdu, ktorá stavia ústavný súd len do pozície

ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov) sťažovateľ nepreukázal takú príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením v sťažnosti označených práv a napadnutým

uznesením okresného súdu, reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto je sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu

aj zjavne neopodstatnená a spĺňa podmienky na odmietnutie z tohto dôvodu podľa § 25

ods. 1 .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2016