Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 636/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a zo sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Branislavom Samcom, Sad SNP 8,

Žilina, a , ktorou namietajú porušenie čl. 12 ods. 1, 2, a 4, čl. 2

ods. 2, a 2, a

a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46

ods. 1, 2 a 3, a 3 a a práv podľa

ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2

Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 1. apríla 2009, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. júna 2005, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2008, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. júla 2008, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013, postupom Okresného súdu Žilina

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami z 24. marca 2005

a 24. mája 2005, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. apríla

2007 a tiež postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniami z 13. septembra 2007, zo 6. júna 2008, zo 17. júna 2013 a rozsudkami

z 3. mája 2012 a 30. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. Branislavom Samcom, Sad SNP 8, Žilina, a

(ďalej len „sťažovateľka“; spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie čl. 12

ods. 1, 2, a 4, , a 2, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2,

a 2, , , 2 a 3, a 3 a a práv

podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14 a čl. 17

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 12 k dohovoru“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 1. apríla 2009 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. júna

2005, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2008,

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. júla 2008, v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013, postupom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniami z 24. marca 2005 a 24. mája 2005, v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 18. apríla 2007 a postupom Okresného súdu Martin

2

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami z 13. septembra 2007,

zo 6. júna 2008, zo 17. júna 2013 a rozsudkami z 3. mája 2012 a 30. apríla 2013.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia sú vlastníkmi

hospodárskej budovy postavenej na pozemku v katastrálnom území . Na

susediacom pozemku začal stavebník „... s výstavbou RD... v rozpore s podmienkami

rozhodnutia Okresného úradu, odbor životného prostredia sp. zn. ŽP 99/01279-Mk zo dňa

6. 8. 1999 v bode 3, podľa ktorého mal byť RD osadený min. 2,0 m od pozemku parc. č.

. Táto podmienka však nebola dodržaná a stavba bola osadená 2 m od oplotenia, ktoré

je vybudované na pozemku parc č. cca 1-3 m od spoločnej hranice s pozemkom parc.

č. Poškodzovanie práv sťažovateľov a ich hospodárskej budovy, spôsoboval

stavebník aj pri výstavbe svojho RD, fyzickým napadaním sťažovateľa s vyhrážkami

zabitia... montážou a demontážou lešenia pri svojom rodinnom dome a oblievaním stien za

mrazov... Vzhľadom k tomu, že takýmto nezákonným, protiústavným, násilným postupom

stavebníka... došlo u sťažovateľov, či už k psychickej ujme s dopadom na ich zdravie

z bezmocnosti a stresov, alebo ujmy na ich ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

s neprimeraným zasahovaním do ich súkromného majetku... domáhali sa v zmysle čl. 46

ods. 1 SR a Európskeho dohovoru, ochrany na okresnom súde v Žiline.“.

Sťažovatelia podali okresnému súdu „žalobu o náhradu škody..., ktorú Okresný súd

v Žiline viedol pod sp. zn. . Na základe výzvy súdu zo dňa 7. 7. 2003, sp. zn.

... podali sťažovatelia dňa 14. 7. 2003 z dôvodu svojej nepriaznivej sociálnej

situácie a ťažkého zdravotného postihnutia, žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov,

avšak ich požiadavke Okresný súd uznesením -31 zo dňa 29. 10. 2003, nevyhovel

a v zmysle odvolania zo dňa 18. 11. 03 a uznesenia Krajského súdu v Žiline, sp. zn.

-39 zo dňa 10. 12. 2003, im uznesením -121 zo dňa 24. 3. 2005,

priznal oslobodenie od súdnych poplatkov, iba v rozsahu 70 percent... Tým súd porušil ich

ústavné právo, zaručené v SR, nakoľko v iných konaniach za tých istých

podmienok oslobodení v celosti boli a v tomto nie... Takto protiústavne konal súd aj

v ďalšom oslobodzovaní od súdnych poplatkov.“.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uvádzajú, že okresný súd im uznesením sp. zn.

z 24. mája 2005 neustanovil zástupcu z radov advokátov k „vyvolanému

konaniu na ochranu ich ústavných práv a majetku a Okresný súd Martin, uznesením zo dňa

13. 9. 2007, sp. zn. -180, zase pre dovolacie konanie – dovolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 30. 6. 2005, ktoré Najvyšší súd

SR uznesením zo dňa 1. 4. 2009, sp. zn. z toho dôvodu odmietol, čím bolo

porušené právo sťažovateľov na právu pomoc a právo konať pred súdom.“.

Sťažovatelia namietajú, že „Aj v samotnom konaní, v ktorom si... napriek nedostatku

finančných prostriedkov (museli si požičať), dali vypracovať stručné odborné stanovisko

znalca pre odbor stavebníctvo a stručný posudok znalca z odboru geológie a hydrogeológie,

hoci tým boli v zmysle a 13 SR a Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, diskriminovaní, lebo aj dôkazné bremeno musia znášať

všetci rovnako, konal súd zaujato a diskriminačne. Z týchto posúdení jednoznačne vyplýva,

hlavne z bodu 4 a schémy na strane 5 a 6, posudku že

poškodenie ich hospodárskej budovy, bolo spôsobené výkopom a bagrovaním základov pre

rodinný dom... v rozpore s územným rozhodnutím a stavebným povolením v tesnej blízkosti

hospodárskej budovy sťažovateľov, cca 1,5 m a do hĺbky cca 2,50 m... a výkopom pre

oplotenie za hospodárskou budovou, cca 0,5 od jej steny do hĺbky cca 1,30 m...“.

Sťažovatelia argumentujú, že „postupom a rozhodovaním Najvyššieho súdu SR,

Krajského súdu v Žiline, ale hlavne Okresného súdu v Žiline a Martine, odmietnutím

oslobodenia od súdnych poplatkov v plnom rozsahu, neustanovením právneho zástupcu

z radov advokátov a zamietnutím podanej žaloby, súdy porušili ich základné ľudské práva

a slobody s hrubým zasahovaním do zdravotného stavu s ohrozovaním ich životov...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva a , potvrdením odmietnutia

žiadosti o ustanovenia im bezplatného právneho zástupcu z radov advokátov Najvyšším

súdom SR v zmysle čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a čl. 2 ods. 2, čl. 1 ods. 1, ods. 2, čl. 13

4

ods. 3, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 39 ods. 1, ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až

4, , ods. 3, . ods. 2 , , ,

ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2, čl. 13, čl. 14, čl. 17 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských správ a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 ods. 1, ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Najvyššieho súdu SR vo veci

vedenej pod sp. zn. zo dňa 1. 4. 2009, porušené boli.

2. Základné práva a , potvrdením odmietnutia

žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenia im bezplatného právneho

zástupcu z radov advokátov, Krajským súdom v Žiline v zmysle čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4

a čl. 2 ods. 2, čl. 1 ods. 1, ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2,

, ods. 2, , až 4, , ods. 3, . ods. 2

Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2, čl. 13,

čl. 14, čl. 17 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských správ a základných slobôd, čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1

ods. 1, ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. -130

zo dňa 30. 6. 2005, -191 zo dňa 29. 1. 2008, zo dňa 23. 7. 2008

a zo dňa 5. 9. 2013 porušené boli.

3. Základné práva a , odmietnutím žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenia im bezplatného právneho zástupcu

z radov advokátov, Okresným súdom v Žiline v zmysle čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a čl. 2

ods. 2, čl. 1 ods. 1, ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 39

ods. 1, ods. 2, , až 4, , ods. 3, . ods. 2 Slovenskej

republiky, čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2, čl. 13, čl. 14, čl. 17

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských správ a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 ods. 1, ods. 2

Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu v Žiline vo vedenej pod sp. zn. -121 zo dňa 24. 3. 2005,

-129 zo dňa 24. 5. 2005, -170 zo dňa 18. 4. 2007, porušené boli.

4. Základné práva a , odmietnutím žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenia im bezplatného právneho zástupcu

z radov advokátov a odmietnutím podanej žaloby Okresným súdom v Martine v zmysle

čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a čl. 2 ods. 2, čl. 1 ods. 1, ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 16 ods. 1,

ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 39 ods. 1, ods. 2, čl. 40 čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2,

ods. 3, . ods. 2, , , , , ,

čl. 8 ods. 1, ods. 2, čl. 13, čl. 14, čl. 17 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 1, Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 1 ods. 1, ods. 2, Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu v Martine vo veci vedenej pod sp. zn.

zo dňa 13. 9. 2007, zo dňa 6. 6. 2008, -654 zo dňa

17. 6. 2013 a rozsudkami -477 zo dňa 3. 5. 2012 a zo dňa

30. 4. 2013, porušené boli.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa

1. apríla 2009, sp. zn. a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenia a rozsudok Krajského súdu

v Žiline sp. zn. -130 zo dňa 30. 6. 2005, -191 zo dňa 29. 1. 2008,

zo dňa 23. 7. 2008 a zo dňa 5. 9. 2013 a vec mu vracia na

nové konania a rozhodnutia.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenia Okresného súdu v Žiline, sp. zn.

-121 zo dňa 24. 3. 2005, -129 zo dňa 24. 5. 2005, -170

zo dňa 18. 4. 2007 a veci mu vracia na nové konania a rozhodnutia.

8. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenia Okresného súdu v Martine

vedené pod sp. zn. zo dňa 13. 9. 2007, zo dňa 6. 6. 2008,

-654 zo dňa 17. 6. 2013 a rozsudky sp. zn. -477 zo dňa 3. 5. 2012

a zo dňa 30. 4. 2013.

9. Sťažovateľom a priznáva finančné

zadosťučinenie v sume 12 000 eur (slovom dvanásť tisíc eur), ktoré je Okresný súd

v Martine povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

6

Ústavnému súdu bolo 26. mája 2016 doručené oznámenie advokáta Mgr. Branislava

Samca, že rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelárie Žilina sp. zn.

z 27. apríla 2016 bol sťažovateľovi priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci, na

základe čoho prevzal zastupovanie sťažovateľa v konaní vedenom ústavným súdom pod

sp. zn. . Sťažovateľ, zastúpený advokátom, následne ústavnému súdu

30. júna 2016 doručil doplnenie sťažnosti, v ktorom predovšetkým uviedol:

„Okresný súd Žilina uznesením zo dňa 24. 5. 2005 sp. zn. -129

v rozpore s SR, ani Okresný súd Martin uznesením zo dňa 13. 9. 2007

sp. zn. -180 pre dovolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline

č. k. zo dňa 30. 6. 2005, ktoré Najvyšší súd SR odmietol, neustanovil

sťažovateľovi a jeho manželke zástupcu z radov advokátov na ochranu ich práv, čím bolo

porušené právo sťažovateľov na právnu pomoc a právo konať pred súdom.“

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v doplnení sťažnosti zdôrazňuje, že konanie o žalobe

o náhradu škody, ktorá bola okresnému súdu podaná 24. marca 2003, sa „bezdôvodne

predlžovalo, pričom bolo právoplatne ukončené až rozsudkom Krajského súdu v Žiline

zo dňa 5. 9. 2013 sp. zn. , t. j. trvalo viac ako 10 rokov“.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je v doplnení sťažnosti

odôvodnené dlhotrvajúcimi súdnymi spormi, ktoré sa „značne podpísalo nielen pod jeho

fyzické, ale aj psychické zdravie. Žiada preto, aby Ústavný súd SR zároveň podľa zásady

spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, rozhodol o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia pre Sťažovateľa v rade 1/ a v rade 2/“.

V doplnení sťažnosti si sťažovateľ zároveň proti najvyššiemu súdu a krajskému súdu

uplatnil úhradu trov konania v sume 215,78 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených ustanovení

a základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom, dodatkovým

protokolom a protokolom č. 12 k dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami z 24. marca 2005 a 24. mája

2005, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. apríla 2007

a postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniami z 13. septembra 2007, zo 6. júna 2008, zo 17. júna 2013 a rozsudkami

z 3. mája 2012 a 30. apríla 2013

8

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V uvedenom článku je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Zo zistení ústavného súdu vyplývajú vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam

a postupom okresného súdu a Okresného súdu Martin tieto skutočnosti relevantné pre

posúdenie tejto časti sťažnosti sťažovateľov:

Uznesením sp. zn. z 24. marca 2005 okresný súd sťažovateľom priznal

oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 70 %. Pokiaľ sa sťažovatelia

domáhali oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu, mali právo proti

označenému rozhodnutiu okresného súdu podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 24. mája 2005 žiadosť sťažovateľov

o ustanovenie zástupcu z radov advokátov zamietol. Proti označenému uzneseniu okresného

súdu mali sťažovatelia právo podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 18. apríla 2007 sťažovateľom uložil

zaplatiť spoločne a nerozdielne v lehote 10 dní od doručenia rozhodnutia súdny poplatok za

námietku zaujatosti v sume 600 Sk. Sťažovatelia proti označenému uzneseniu okresného

súdu mali právo podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský

súd.

Okresný súd Martin uznesením sp. zn. z 13. septembra 2007 zamietol

žiadosť sťažovateľov o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v dovolacom konaní. Proti

označenému uzneseniu Okresného súdu Martin mali sťažovatelia právo podať odvolanie,

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. zo 6. júna 2008 nebolo

vyhovené návrhu sťažovateľov na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti

uzneseniu sp. zn. z 13. septembra 2007. Aj proti uzneseniu Okresného súdu

Martin sp. zn. zo 6. júna 2008 mali sťažovatelia právo podať odvolanie,

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. zo 17. júna 2013 v konaní

o zaplatenie sumy 1 863 € bola sťažovateľom uložená povinnosť zaplatiť spoločne

a nerozdielne doplatok súdneho poplatku za odvolanie podané proti rozsudku Okresného

súdu Martin sp. zn. z 3. mája 2012. Proti uzneseniu Okresného súdu Martin

sp. zn. zo 17. júna 2013 mali sťažovatelia právo podať odvolanie, o ktorom

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

10

Rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. z 3. mája 2012 bol návrh

sťažovateľov v konaní o zaplatenie sumy 1 863 € s príslušenstvom zamietnutý. Proti

označenému rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. z 3. mája 2012 mali

sťažovatelia právo podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský

súd.

Rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. z 30. apríla 2013 bol návrh

sťažovateľov v konaní o zaplatenie sumy 1 863 € s príslušenstvom zamietnutý. Aj proti

rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. z 30. apríla 2013 mali sťažovatelia

právo podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľov v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených ustanovení

a základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom, dodatkovým

protokolom a protokolom č. 12 k dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 1. apríla 2009, postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. júna 2005, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. januára 2008, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. júla 2008

V rámci predbežného prerokovania ústavný súd skúma, či sťažnosť obsahuje

všeobecné, ako aj osobitné náležitosti ustanovené v § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom

súde a preskúmava tiež ďalšie okolnosti, ktoré by mohli byť dôvodom na jej odmietnutie,

v tejto súvislosti okrem iného posudzuje, či sťažnosť bola podaná včas, t. j. v zákonom

ustanovenej lehote.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplývajú tieto skutočnosti relevantné pre predbežné

prerokovanie tejto časti sťažnosti:

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 1. apríla 2009 nadobudlo

právoplatnosť 23. apríla 2009.

Uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2005, ktorým bolo ako

vecne správne potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2005,

nadobudlo právoplatnosť 18. augusta 2005.

Uznesenie krajského súdu sp. zn. z 29. januára 2008, ktorým bolo ako

oneskorene podané odmietnuté odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Martin sp. zn.

z 13. septembra 2007 o zamietnutí žiadosti sťažovateľov o ustanovenie

zástupcu z radov advokátov v dovolacom konaní, nadobudlo právoplatnosť 19. marca 2008.

Uznesenie krajského súdu sp. zn. z 23. júla 2008, ktorým bolo ako

vecne správne potvrdené uznesenie Okresného súdu Martin sp. zn. zo 6. júna

2008 o nevyhovení návrhu sťažovateľov na odpustenie zmeškania lehoty na podanie

12

odvolania proti uzneseniu sp. zn. z 13. septembra 2007, nadobudlo

právoplatnosť 24. septembra 2008.

Na tomto základe ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 23. apríla 2009, uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 30. júna 2005 nadobudlo právoplatnosť 18. augusta 2005, uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 29. januára 2008 nadobudlo právoplatnosť 19. marca

2008 a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 23. júla 2008 nadobudlo

právoplatnosť 24. septembra 2008, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až

13. marca 2014, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene

podľa v spojení s .

II.3 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených ustanovení

, základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom,

dodatkovým protokolom a protokolom č. 12 k dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Martin

pod sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn. si sťažovatelia uplatnili

svoj nárok na zaplatenie sumy 1 863 € s príslušenstvom proti a

(ďalej len „odporcovia“) z titulu náhrady škody podľa § 415, § 420 ods. 1 a § 422

ods. 1 a 3 . Rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn.

z 30. apríla 2013 bol návrh sťažovateľov v konaní o zaplatenie sumy 1 863 €

s príslušenstvom zamietnutý. Na základe sťažovateľmi podaného odvolania bol označený

rozsudok Okresného súdu Martin potvrdený ako vecne správny rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 5. septembra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. januára

2014. Sťažovatelia v tejto súvislosti argumentujú, že boli diskriminovaní, keďže „dôkazné

bremeno musia znášať všetci rovnako“, pričom zo znaleckého posudku podľa ich názoru

vyplýva, že škodu, ktorá bola spôsobená na nehnuteľnostiach vo vlastníctve sťažovateľov,

spôsobili jednoznačne odporcovia svojím konaním.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

II.3.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013

V súvislosti s námietkami sťažovateľov ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez

akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto

konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

14

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.

Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o posudzovanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,

a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,

a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 5. septembra 2013, pričom považuje za potrebné

poukázať na jeho podstatnú časť, v ktorej sa uvádza:

„Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: porušenie právnej

povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti

a škodou a zavinenie. Prvé tri základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu majú

16

objektívny charakter, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade je vždy na poškodenom.

Zavinenie má charakter subjektívny, pretože znamená psychický vzťah škodcu

k protiprávnemu úkonu a ku škode, vo forme nedbanlivosti sa predpokladá, a preto v tomto

prípade je na škodcovi (v tomto prípade odporcovi), aby preukázal existenciu takých

okolností, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri

vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať.

Pokiaľ teda navrhovatelia v priebehu konania tvrdili, že ku škode na ich objekte

došlo výlučne v príčinnej súvislosti s konaním (stavebnou činnosťou) odporcov, bolo ich

povinnosťou túto skutočnosť jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom preukázať.

Keďže ani z jedného z predložených znaleckých posudkov tak, ako to napokon

i správne konštatuje prvostupňový súd, nevyplynul jednoznačný záver o príčinnej súvislosti

medzi vznikom škody a konaním odporcov prvostupňový súd postupoval správne, keď návrh

navrhovateľov zamietol. Nemožno sa v tomto smere stotožniť s názorom navrhovateľov

o diametrálne odlišných znaleckých posudkoch, lebo tak, ako to opätovne správne

konštatoval i prvostupňový súd aj znalec Ing. Chebeň vo svojom znaleckom posudku,

hovoril len o pravdepodobnosti a nekonštatoval jednoznačnú príčinnú súvislosť medzi

konaním odporcov a vznikom škody. Dôkazné bremeno tak, ako je to vyššie uvedené v tomto

prípade, výlučne spočíva na navrhovateľoch, ktorí sú povinní preukázať súdu základné

predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu (nepostačuje ich domnienka), a preto

prvostupňový súd postupoval správne i v tom, keď prihliadajúc na neúmernú výšku

nákladov spojených s prípadným ďalším dokazovaním presahujúcu hodnotu celej

nehnuteľnosti, ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol. Podľa vyjadrenie

samotných znalcov by si zisťovanie jednoznačnej príčiny vzniku škody vyžiadalo inštaláciu

monitorovacích zariadení a náklady s tým spojené by presiahli nielen výšku uplatnenej

pohľadávky, ale i hodnotu samotnej nehnuteľnosti, pričom bolo na navrhovateľoch

(v záujme unesenia dôkazného bremena), aby si takýto posudok dali vyhotoviť na vlastné

náklady, lebo len vtedy by mohli konštatovať, že k poškodeniu ich hospodárskej budovy

došlo výlučne v súvislosti s konaním odporcov.“

Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z dosiaľ uvedenej judikatúry

vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí krajského súdu, ktoré sú podľa jeho názoru

dostatočne odôvodnené.

Argumentáciu krajského súdu obsiahnutú v napadnutom rozsudku možno považovať

za koherentnú, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho odôvodnenie dostatočným spôsobom

podporuje záver o tom, že sťažovatelia jednoznačne nepreukázali, že ku škode na ich

objekte došlo v príčinnej súvislosti s konaním odporcov (neuniesli dôkazné bremeno).

Keďže krajský súd vo svojom rozhodnutí rešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru

racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci

ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako

správne zisteného všeobecným súdom, a v tejto súvislosti ani hodnotiť závery znaleckých

posudkov, tak ako to požadujú sťažovatelia, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením

sám úplne nestotožnil.

Vzhľadom na uvedené preto ani napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdil

rozhodnutie prvostupňového súdu, nemožno považovať za ústavne neudržateľný. Na tomto

základe ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25

ods. 2 .

18

II.3.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 5. septembra 2013

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Po preskúmaní sťažnosti a priloženej dokumentácie ústavný súd dospel k záveru, že

sťažovateľom nebolo podľa názoru ústavného súdu napadnutým rozhodnutím krajského

súdu a ani postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odňaté právo na právnu pomoc a ani

právo na rovnosť účastníkov v konaní, pričom sťažovatelia nepredložili žiadne relevantné

dôkazy preukazujúce opak. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že

medzi posudzovaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím vydaným v tomto konaní a namietaným porušením

základného práva sťažovateľov podľa a 3 neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala reálne

dospieť k záveru o ich porušení, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.3.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 5. septembra 2013

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobnej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom.

Základným a pritom nevyhnutným predpokladom na vyslovenie porušenia

základných práv podľa a 3 je ukrátenie sťažovateľa rozhodnutím orgánu

verejnej správy ( ), resp. uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy v konaní pred

všeobecným súdom ( ). Predmetom konania vedeného Okresným súdom

Martin pod sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn. bol však

návrh sťažovateľov na zaplatenie sumy 1 863 € s príslušenstvom proti odporcom z titulu

náhrady škody podľa , a a , a nie

preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ani nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu či iného štátneho orgánu, alebo orgánu verejnej

správy, alebo nesprávnym úradným postupom.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom vydaným v tomto konaní

a namietaným porušením základných práv podľa a 3 neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala

reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.3.4 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (), pričom k vytvoreniu

20

stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho

orgánu ().

Pri posudzovaní sťažností namietajúcich porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza ústavný

súd zo svojej judikatúry (, , , ), podľa

ktorej poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená

v čase, keď k porušeniu označeného práva mohlo dochádzať, alebo porušenie v tomto čase

mohlo ešte trvať. Právoplatnosťou konečného rozhodnutia všeobecného súdu dochádza

podľa názoru ústavného súdu k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania, a preto

považuje sťažnosť doručenú ústavnému súdu po právoplatnom skončení veci za zjavne

neopodstatnenú.

Sťažovateľmi označené konanie o náhrade škody vedené krajským súdom pod sp. zn.

skončilo vydaním rozsudku 5. septembra 2013, ktorý nadobudol

právoplatnosť 21. januára 2014, pričom sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu

doručená až 13. marca 2014, t. j. v čase, keď už krajský súd svojím postupom v napadnutom

konaní nemohol porušovať základné právo sťažovateľov podľa a ani

právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

II.3.5 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 2 ods. 2, čl. 1 ods. 1 a 2,

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013

Pokiaľ sťažovatelia namietajú porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 2 ods. 2, čl. 1 ods. 1

a 2, a , tieto majú charakter ústavného princípu, resp.

všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné

rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu.

Keďže však ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľmi označených práv podľa

ani dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie sťažovateľmi označených ustanovení

podľa , 2 a 4, , a 2, a .

II.3.6 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19

ods. 1 a 2, a 2 a a práv podľa , , ,

ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 1 ods. 1 a 2

protokolu č. 12 k dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,

ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

V súlade s každá má právo na ochranu zdravia.

Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru právo každého je chránené zákonom.

22

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

V súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzaniu nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

V súlade s čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

V súlade s čl. 17 dohovoru nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby

dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať

sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na

obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V súlade s čl. 1 ods. 1 protokolu č. 12 k dohovoru užívanie všetkých práv

ustanovených zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je

pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo

sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo postavenie.

V súlade s čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 k dohovoru nikto nesmie byť diskriminovaný

akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedené

v odseku 1.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2,

a 2, a 2 a a práv podľa , , ,

čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14, čl. 17 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 1 ods. 1 a 2

protokolu č. 12 k dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013 v priamej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd dospel k záveru, že by postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. septembra 2013 nemohlo dôjsť k porušeniu

práv sťažovateľov garantovaných a dohovoru, a preto

neprichádza do úvahy ani možnosť vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 16

ods. 1 a 2, a 2, a 2 a a práv podľa , ,

čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu

a čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 k dohovoru. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol

sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

24

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. augusta 2016