Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 544/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KRÁSNA PRI JAZERE, spol. s r. o.,

Pri Prachárni 11, Košice, a obchodnej spoločnosti BYTY KRÁSNA, spol. s r. o., Pri

Prachárni 11, Košice, zastúpených obchodnou spoločnosťou GOREJ Legal, s. r. o.,

Krmanova 14, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Gorej, pre

namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -140 z 9. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KRÁSNA PRI JAZERE, spol. s r. o., a obchodnej

spoločnosti BYTY KRÁSNA, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KRÁSNA PRI JAZERE,

spol. s r. o., Pri Prachárni 11, Košice, a obchodnej spoločnosti BYTY KRÁSNA,

spol. s r. o., Pri Prachárni 11, Košice (ďalej len „sťažovateľky“), pre namietané porušenie

ich základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -140 z 9. októbra 2015 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že zmluvou o postúpení

pohľadávky uzatvorenou 4. augusta 2014 obchodná spoločnosť

, postúpila obchodnej spoločnosti

(ďalej len „oprávnená“), pohľadávku proti sťažovateľkám

vzniknutú zo zmluvy o stavebnom úvere mimo zdrojov fondu stavebného sporenia uzavretej

22. februára 2008 v znení jej dodatkov, ktorými sa predlžovala splatnosť istiny

poskytnutého úveru. Na základe návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie, v ktorom

žiadala vymôcť od sťažovateliek spoločne a nerozdielne sumu 1 985 970,92 €

s príslušenstvom a trovy exekučného konania, Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný

súd“) poverením z 27. októbra 2014 jej vykonaním poveril súdneho

exekútora Exekučný titul v danom prípade prestavovala notárska zápisnica

sp. zn. N 166/2013, , NCRIs 8495/2013 spísaná notárom

13. marca 2013, ktorá zaväzovala sťažovateľky „zaplatiť peňažné prostriedky vo výške

2.323.574,32 EUR... s príslušenstvom... najneskôr k 31. 1. 2014“.

3. Návrh sťažovateliek na zastavenie exekúcie z 19. novembra 2014 okresný súd

uznesením sp. zn. z 27. marca 2015 zamietol po tom, ako s poukazom na

účel exekučného konania a obsah súdneho spisu všetky námietky sťažovateliek týkajúce sa

neprípustnosti exekúcie vyvrátil. Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovateľky

odvolanie, v ktorom „opakovane namietali tie isté skutočnosti ako v konaní pred súdom

prvého stupňa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia označili za nedostatočné a zdôraznili,

že naďalej trvajú na námietke, že notárska zápisnica, ktorú predložil oprávnený neobsahuje

doložku o tom, že odpis sa doslovne zhoduje s prvopisom. Vyslovili presvedčenie, že

oprávnený doposiaľ nepreukázal, že na neho prešlo právo vyplývajúce z exekučného titulu,

nakoľko povinným nepredložil originál Zmluvy o postúpení pohľadávky. Vytkli konajúcemu

súdu, že nepostupoval správne, ak vychádzal pri posudzovaní práva oprávneného z kópie

Zmluvy o postúpení pohľadávky. Taktiež namietali neplatnosť Zmluvy o úvere

č. z dôvodu nesplnenia podmienok v zmysle čl. III. tejto zmluvy.“.

4. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu ako vecne správne

podľa v tom čase účinného potvrdil.

5. S takýmto záverom krajského súdu sťažovateľky nesúhlasia a uplatnením

v podstate totožných argumentov, aké už vzniesli v konaniach pred okresným súdom aj

krajským súdom, vo svojej sťažnosti vyjadrujú presvedčenie, že napadnutým uznesením

krajského súdu, ktoré považujú za „nezákonné“, došlo k porušeniu ich základných práv

zaručených a , ako aj práva zaručeného

dohovoru, ktoré „vidia v (i) nesprávnom, resp. úplne nedostatočnom odôvodnení všetkých

námietok, ktorými sťažovatelia ako povinní odôvodnili svoj návrh na zastavenie exekúcie

ako aj (ii) v ich vyhodnotení jednostranne v prospech oprávneného a v neprospech

sťažovateľov“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľky v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. -140 z 9. októbra 2015 bolo

porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa , základné právo

na rovnosť účastníkov v konaní podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

13. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateliek na

súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -140 z 9. októbra 2015, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 27. marca 2015 o zamietnutí návrhu

sťažovateliek na zastavenie exekúcie.

14. Napadnuté uznesenie krajského súdu považujú sťažovateľky za „nezákonné“,

pretože nielen zo strany krajského súdu, ale ani zo strany okresného súdu nedostali

uspokojivú odpoveď na všetky námietky, ktorými svoj návrh za zastavenie exekúcie

odôvodňovali.

15. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu

patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných

práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré

sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,

že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne

nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne

pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (, ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní

a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa

musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

16. Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). V súvislosti so základným právom podľa treba mať zároveň na

zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane

ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno domáhať práv

uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú ().

17. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (, ,

, ) je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej

exekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa

musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom.

K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku dochádza

až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného

práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné

uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie, a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal

z toho, čo objektívne zistil.

18. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký

prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných

a objektívne zdôvodniteľných okolností.

19. K zákonnej povinnosti všeobecných súdov náležite a presvedčivo odôvodniť ich

rozhodnutia ústavný súd už v minulosti judikoval, že integrálnou súčasťou základného

práva na súdnu ochranu podľa je právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

20. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

21. Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, zároveň vyplýva, že „právo na

súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže

podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup

jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté

v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ

a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom

(napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

22. Preto ústavný súd v minulosti judikoval (napr. , ,

), že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne

súladne interpretovaná platná a účinná právna norma ().

23. Uvedené východiská bol povinný pri svojom rozhodovaní o odvolaní

sťažovateliek dodržiavať aj krajský súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich aj skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

24. So zreteľom na skutočnosť, že krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia

zvolil postup podľa v tom čase účinného a ,

sa ústavný súd pre účely overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok oboznámil nielen

s napadnutým uznesením, ale aj s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 27. marca 2015, ktorý návrh sťažovateliek na zastavenie exekúcie zamietol po tom, ako

s poukazom na účel exekučného konania a obsah súdneho spisu ich námietky

o neprípustnosti exekúcie vyvrátil. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského

súdu vyplýva, že „... súd prvého stupňa správne rozhodol, riadne zistil všetky relevantné

skutočnosti potrebné pre rozhodnutie o návrhu, v dôsledku čoho je odôvodnenie

napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami povinných uplatnenými v odvolaní,

ktoré tvorili ich obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a povinní ani

v priebehu odvolacieho konania neuviedli žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok

iné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti, napadnutého rozhodnutia,

k odvolacím námietkam povinných dodáva, že čl. III. Zmluvy o úvere č.

upravuje možnosť poskytovateľa úveru, tento úver neposkytnúť v prípade, ak nebudú

splnené podmienky upravené týmto článkom a nie jeho povinnosť tak neurobiť. V tejto

súvislosti konštatuje, že podľa čl. XI. Zmluvy o úvere je táto zmluva platná a účinná dňom

jej podpisu oboma zmluvnými stranami a jej platnosť a účinnosť nebola podmienená

splnením namietaných podmienok. Zdôrazňuje, že postúpenie pohľadávky bolo povinným

riadne oznámené postupcom, preto nemajú právo dožadovať sa preukázania zmluvy

o postúpení pohľadávky podľa ust. .“.

25. Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil, že ho

nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by

popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces zaručeného , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na

spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v napadnutom uznesení.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, pričom

relevantné ustanovenia v tom čase účinného , ktoré mu

umožňovali rozhodnúť zvoleným spôsobom, interpretoval a aplikoval ústavne súladným

spôsobom. Závery krajského súdu vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne a právne akceptovateľné. Možno teda uzavrieť, že krajský súd primerane

rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkami

vznesené odvolacie námietky, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne aj

procesnoprávne ustanovenia v tom čase účinných všeobecne záväzných právnych predpisov

a svoje rozhodnutie o potvrdení uznesenia okresného súdu náležite a zrozumiteľne

odôvodnil, čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľky pred ním domáhali.

26. Skutočnosť, že sa konanie pred krajským súdom neskončí podľa predstáv

sťažovateľov, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia ich práva

na súdnu ochranu zaručeného sťažnosťou podanou ústavnému súdu,

pretože do obsahu tohto práva nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, , , ).

27. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti nezistil

žiadne skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a základným právom sťažovateliek na súdnu ochranu podľa

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v tejto časti ju

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

28. Ústavný súd taktiež konštatuje, že z napadnutého uznesenia nemožno vyvodiť

nič, čo by vzhľadom na tvrdenie sťažovateliek o jednostrannom vyhodnotení ich odvolacích

námietok krajským súdom v prospech oprávneného signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do ich základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, preto z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa

sťažnosť aj v tejto časti.

29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateliek nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016