Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 544/2016
PDF · 209.37 KB
No categories available
III. ÚS 544/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KRÁSNA PRI JAZERE, spol. s r. o.,
Pri Prachárni 11, Košice, a obchodnej spoločnosti BYTY KRÁSNA, spol. s r. o., Pri
Prachárni 11, Košice, zastúpených obchodnou spoločnosťou GOREJ Legal, s. r. o.,
Krmanova 14, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Gorej, pre
namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach č. k. 8 CoE/164/2015-140 z 9. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti KRÁSNA PRI JAZERE, spol. s r. o., a obchodnej
spoločnosti BYTY KRÁSNA, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KRÁSNA PRI JAZERE,
spol. s r. o., Pri Prachárni 11, Košice, a obchodnej spoločnosti BYTY KRÁSNA,
spol. s r. o., Pri Prachárni 11, Košice (ďalej len „sťažovateľky“), pre namietané porušenie
ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoE/164/2015-140 z 9. októbra 2015 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že zmluvou o postúpení
pohľadávky uzatvorenou 4. augusta 2014 obchodná spoločnosť
, postúpila obchodnej spoločnosti
(ďalej len „oprávnená“), pohľadávku proti sťažovateľkám
vzniknutú zo zmluvy o stavebnom úvere mimo zdrojov fondu stavebného sporenia uzavretej
22. februára 2008 v znení jej dodatkov, ktorými sa predlžovala splatnosť istiny
poskytnutého úveru. Na základe návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie, v ktorom
žiadala vymôcť od sťažovateliek spoločne a nerozdielne sumu 1 985 970,92 €
s príslušenstvom a trovy exekučného konania, Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný
súd“) poverením z 27. októbra 2014 jej vykonaním poveril súdneho
exekútora Exekučný titul v danom prípade prestavovala notárska zápisnica
sp. zn. N 166/2013, NZ 8285/2013, NCRIs 8495/2013 spísaná notárom
13. marca 2013, ktorá zaväzovala sťažovateľky „zaplatiť peňažné prostriedky vo výške
2.323.574,32 EUR... s príslušenstvom... najneskôr k 31. 1. 2014“.
3. Návrh sťažovateliek na zastavenie exekúcie z 19. novembra 2014 okresný súd
uznesením sp. zn. 48 Er/3460/2014 z 27. marca 2015 zamietol po tom, ako s poukazom na
účel exekučného konania a obsah súdneho spisu všetky námietky sťažovateliek týkajúce sa
neprípustnosti exekúcie vyvrátil. Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovateľky
odvolanie, v ktorom „opakovane namietali tie isté skutočnosti ako v konaní pred súdom
prvého stupňa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia označili za nedostatočné a zdôraznili,
že naďalej trvajú na námietke, že notárska zápisnica, ktorú predložil oprávnený neobsahuje
doložku o tom, že odpis sa doslovne zhoduje s prvopisom. Vyslovili presvedčenie, že
oprávnený doposiaľ nepreukázal, že na neho prešlo právo vyplývajúce z exekučného titulu,
nakoľko povinným nepredložil originál Zmluvy o postúpení pohľadávky. Vytkli konajúcemu
súdu, že nepostupoval správne, ak vychádzal pri posudzovaní práva oprávneného z kópie
Zmluvy o postúpení pohľadávky. Taktiež namietali neplatnosť Zmluvy o úvere
č. z dôvodu nesplnenia podmienok v zmysle čl. III. tejto zmluvy.“.
4. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu ako vecne správne
podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil.
5. S takýmto záverom krajského súdu sťažovateľky nesúhlasia a uplatnením
v podstate totožných argumentov, aké už vzniesli v konaniach pred okresným súdom aj
krajským súdom, vo svojej sťažnosti vyjadrujú presvedčenie, že napadnutým uznesením
krajského súdu, ktoré považujú za „nezákonné“, došlo k porušeniu ich základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktoré „vidia v (i) nesprávnom, resp. úplne nedostatočnom odôvodnení všetkých
námietok, ktorými sťažovatelia ako povinní odôvodnili svoj návrh na zastavenie exekúcie
ako aj (ii) v ich vyhodnotení jednostranne v prospech oprávneného a v neprospech
sťažovateľov“.
6. Na základe uvedeného sťažovateľky v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 8 CoE/164/2015-140 z 9. októbra 2015 bolo
porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 453/2011).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
13. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateliek na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 8 CoE/164/2015-140 z 9. októbra 2015, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 48 Er/3460/2014 z 27. marca 2015 o zamietnutí návrhu
sťažovateliek na zastavenie exekúcie.
14. Napadnuté uznesenie krajského súdu považujú sťažovateľky za „nezákonné“,
pretože nielen zo strany krajského súdu, ale ani zo strany okresného súdu nedostali
uspokojivú odpoveď na všetky námietky, ktorými svoj návrh za zastavenie exekúcie
odôvodňovali.
15. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu
patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných
práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré
sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,
že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne
nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne
pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).
Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní
a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa
musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu
na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
16. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na
zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane
ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv
uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie
vykonávajú (I. ÚS 56/01).
17. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00,
II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej
exekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa
musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom.
K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza
až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného
práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné
uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie, a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal
z toho, čo objektívne zistil.
18. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký
prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných
a objektívne zdôvodniteľných okolností.
19. K zákonnej povinnosti všeobecných súdov náležite a presvedčivo odôvodniť ich
rozhodnutia ústavný súd už v minulosti judikoval, že integrálnou súčasťou základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
20. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
21. Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, zároveň vyplýva, že „právo na
súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže
podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup
jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté
v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ
a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom
(napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
22. Preto ústavný súd v minulosti judikoval (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05), že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
23. Uvedené východiská bol povinný pri svojom rozhodovaní o odvolaní
sťažovateliek dodržiavať aj krajský súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich aj skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
24. So zreteľom na skutočnosť, že krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia
zvolil postup podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku,
sa ústavný súd pre účely overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok oboznámil nielen
s napadnutým uznesením, ale aj s uznesením okresného súdu sp. zn. 48 Er/3460/2014
z 27. marca 2015, ktorý návrh sťažovateliek na zastavenie exekúcie zamietol po tom, ako
s poukazom na účel exekučného konania a obsah súdneho spisu ich námietky
o neprípustnosti exekúcie vyvrátil. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského
súdu vyplýva, že „... súd prvého stupňa správne rozhodol, riadne zistil všetky relevantné
skutočnosti potrebné pre rozhodnutie o návrhu, v dôsledku čoho je odôvodnenie
napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami povinných uplatnenými v odvolaní,
ktoré tvorili ich obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a povinní ani
v priebehu odvolacieho konania neuviedli žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok
iné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti, napadnutého rozhodnutia,
k odvolacím námietkam povinných dodáva, že čl. III. Zmluvy o úvere č.
upravuje možnosť poskytovateľa úveru, tento úver neposkytnúť v prípade, ak nebudú
splnené podmienky upravené týmto článkom a nie jeho povinnosť tak neurobiť. V tejto
súvislosti konštatuje, že podľa čl. XI. Zmluvy o úvere je táto zmluva platná a účinná dňom
jej podpisu oboma zmluvnými stranami a jej platnosť a účinnosť nebola podmienená
splnením namietaných podmienok. Zdôrazňuje, že postúpenie pohľadávky bolo povinným
riadne oznámené postupcom, preto nemajú právo dožadovať sa preukázania zmluvy
o postúpení pohľadávky podľa ust. § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“.
25. Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil, že ho
nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by
popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na
spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v napadnutom uznesení.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, pričom
relevantné ustanovenia v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktoré mu
umožňovali rozhodnúť zvoleným spôsobom, interpretoval a aplikoval ústavne súladným
spôsobom. Závery krajského súdu vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne a právne akceptovateľné. Možno teda uzavrieť, že krajský súd primerane
rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkami
vznesené odvolacie námietky, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne aj
procesnoprávne ustanovenia v tom čase účinných všeobecne záväzných právnych predpisov
a svoje rozhodnutie o potvrdení uznesenia okresného súdu náležite a zrozumiteľne
odôvodnil, čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľky pred ním domáhali.
26. Skutočnosť, že sa konanie pred krajským súdom neskončí podľa predstáv
sťažovateľov, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia ich práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy sťažnosťou podanou ústavnému súdu,
pretože do obsahu tohto práva nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
27. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti nezistil
žiadne skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského
súdu a základným právom sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v tejto časti ju
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
28. Ústavný súd taktiež konštatuje, že z napadnutého uznesenia nemožno vyvodiť
nič, čo by vzhľadom na tvrdenie sťažovateliek o jednostrannom vyhodnotení ich odvolacích
námietok krajským súdom v prospech oprávneného signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do ich základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy, preto z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.
29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateliek nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016