Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 541/2016
PDF · 288.91 KB
No categories available
I. ÚS 541/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť zastúpeného
advokátom JUDr. Marošom Prosmanom, Prosman a Pavlovič advokátska kancelária s. r. o.,
Hlavná 31, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 258/2015 a jeho rozsudkom
č. k. 9 Co 258/2015-154 zo 17. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co 258/2015 a jeho rozsudkom č. k. 9 Co 258/2015-154 zo 17. septembra 2015 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu zo 17. septembra 2015 “).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho
konania vedeného Okresným súdom Trnava (ďalej aj len „okresný súd“) pod sp. zn.
17 C 64/2014 ako žalovaný, proti ktorému si v tomto konaní žalobca uplatňoval nárok
na zaplatenie sumy 4 176 € z titulu kúpnej ceny za nehnuteľnosť (pozemok) a 348 € z titulu
kúpnej ceny za ďalšiu nehnuteľnosť (pozemok).
3. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudok č. k. 17 C 64/2014-127 z 5. februára 2015
(ďalej aj len „rozsudok okresného súdu z 5. februára 2015“) tak, že sťažovateľovi
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 176 € s príslušenstvom, vo zvyšnej časti
žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania žalobcu. Krajský súd
na odvolanie sťažovateľa napadnutým rozsudkom zo 17. septembra 2015 potvrdil rozsudok
okresného súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
č. k. 6 Cdo 31/2016-186 z 12. mája 2016 (ďalej aj len „uznesenie najvyššieho súdu
z 12. mája 2016“) doručeným sťažovateľovi 22. júna 2016 odmietol dovolanie sťažovateľa
proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu ako neprípustné.
4. V danom prípade bola v kúpnej zmluve (uzavretej 18. mája 2010 v znení dodatku
z 26. októbra 2010 medzi žalobcom ako predávajúcim a sťažovateľom ako kupujúcim)
dohodnutá kúpna ceny za prevod nehnuteľností (pozemku) na sťažovateľa v sume 4 176 €
s tým, že sťažovateľ je povinný kúpnu cenu zaplatiť „na základe vystavenej faktúry“.
Žalobca 8. novembra 2010 vystavil faktúru č. 300060 na dohodnutú kúpnu cenu 4 176 €,
v ktorej splatnosť faktúry určil dňom 20. decembra 2010. Žalobca z dôvodu nezaplatenia
kúpnej ceny sťažovateľom 20. decembra 2013 doručil okresnému súdu žalobu, ktorou
si uplatnil svoje nároky proti sťažovateľovi.
5. Podstatnou právnou otázkou sporu (vo vzťahu k posúdeniu ktorej otázky namieta
sťažovateľ arbitrárnosť záverov napadnutého rozsudku krajského súdu, a tým porušenie
svojich práv) bolo posúdenie premlčania žalobcom uplatneného nároku v nadväznosti
na sťažovateľom vznesenú námietku premlčania.
6. Krajský súd si osvojil záver okresného súdu o tom, že námietka premlčania
vznesená sťažovateľom nie je dôvodná, pričom odkázal na dôvody rozsudku okresného
súdu, ktorý svojím rozsudkom potvrdil a v ktorom sa uvádza:
„Premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať (uplatniť)
po prvý raz podaním žaloby na súde. Pri záväzkových právnych vzťahoch je prvým dňom
možného uplatnenia práva na súde deň nasledujúci po splatnosti pohľadávky, ktorá doba
splatnosti je daná dňom, keď mal dlžník splniť dlh. V kúpnej zmluve vrátane jej dodatku si
zmluvné strany výslovne dohodli fakturáciu kúpnej ceny a preddavku zo strany žalobcu ako
predávajúceho, čím sa de facto dojednali na tom, že splatnosť kúpnej ceny a preddavku
nenastáva pri podpise, ani v určitý deň po podpise zmluvy, ale bude stanovená vo faktúrach
vystavených žalobcom. Obe vyššie uvedené faktúry, na základe ktorých si žalobca uplatňuje
svoj nárok, boli splatné dňa 20.12.2010, čo znamená, že žalobca si mohol uplatniť svoj
nárok na súde dňa 21.12.2010... Žalobca podal žalobu na súde dňa 19.12.2013, teda
v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby.“
7. Sťažovateľ v prvej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedol, že okresný súd
a krajský súd «odmietli v rámci ústavne konformného posúdenia skutkového stavu veci
aplikovať všeobecne akceptovanú judikatúru, ktorá sa týka premlčania dlhu pri absencii
dohody o splatnosti dlhu.
Podľa publikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu R 91/2004: Ak čas splnenia dlhu
(záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka povinný
splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, veriteľ mohol svoje právo
vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie
dlhu, t. j. hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva
nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola
dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky.
Opačný právny názor Najvyššieho súdu SR uvedený v rozhodnutí sp. zn.
4 Cdo/146/2008 (na ktorý výslovne poukázal Okresný súd Trnava v základnom konaní
14C/66/2014) je ojedinelou výnimkou v rozhodovacej praxi súdov.
V tomto zmysle sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Cdo/18/2013, kde Najvyšší súd SR uvádza, že v prípade odlišného právneho názoru
(ktorý bol vyjadrený v rámci nepublikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR),
nedochádza automaticky k „prekonaniu“ názoru Najvyššieho súdu SR uvedeného v rámci
publikovanej judikatúry (publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je totiž výsledkom
osobitného schvaľovacieho procesu). Uvedenú zásadu môžeme stručne označiť ako
„prednosť publikovanej judikatúry pred nepublikovanou judikatúrou“.
Z týchto dôvodov nebol v žiadnom prípade „prekonaný“ ani právny názor
Najvyššieho súdu SR uvedený v publikovanom rozhodnutí R 91/2004. Najvyšší súd SR
v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo/146/2008 totiž ako „prekonané rozhodnutie" uvádza výlučne len
publikované rozhodnutie v obdobia socializmu R 28/1984, kde s publikovaným rozhodnutím
R 91/2004 sa Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo/146/2008 vôbec nevysporiadal,
a ani uvedené publikované rozhodnutie s „najvyšším stupňom právnej sily“ neuvádza ako
„prekonané rozhodnutie“.
Právny názor uvedený v publikovanom rozhodnutí R 91/2004 vo všeobecnosti prijal
dokonca aj Najvyšší súd ČR vo svojich početných rozhodnutiach (napr. 33 Cdo/1289/2007,
33 Cdo/2634/2008, 33 Odo/84/2006). Konečný prelomom v tejto oblasti nastal ale až
na základe rozhodnutia Veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia
Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 31Cdo/3881/2009 zo dňa 9.10.2013. Veľký senát
(ako najvyššia autorita v ČR pre „sudcovskú tvorbu práva“) definitívne potvrdil, že
pri absencii dohody o splatnosti dlhu premlčacia doba začína plynúť prvým dňom, kedy
veriteľ mohol dlžníka vyzvať na splnenie dlhu, a to bez ohľadu na splatnosť dlhu (ktorá bola
neskôr určená na základe výzvy veriteľa).
Z uvedených dôvodov je právne posúdenie veci Okresným súdom Trnava a Krajským
súdom v Trnave nesprávne, a v rozpore s ústavne konformným výkladom.».
8. Sťažovateľ v druhom okruhu svojich sťažnostných námietok poukazuje na podľa
neho nesprávne závery okresného súdu i krajského súdu spočívajúce v tom, že k premlčaniu
žalobcom uplatňovanej pohľadávky došlo bez ohľadu na to, či sa v danej veci bude
aplikovať „všeobecne akceptovaný právny názor vyslovený v publikovanom rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR R 91/2004, alebo... ojedinelý právny názor uvedený v rozhodnutí
Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/146/2008“, a to z týchto dôvodov:
«Kúpna zmluva vôbec neobsahovala určitú a zrozumiteľnú dohodu o splatnosti dlhu,
keďže splatnosť dlhu bola ponechaná na vôli veriteľa (podľa článku 4. bod 3: „kupujúcemu
bude vystavená faktúra na kúpnu cenu“). Uvedená formulácia len kopíruje ustanovenia
§ 563 Obč. z. Bolo síce dohodnuté, že veriteľ za účelom úhrady dlhu vystaví dlžníkovi
faktúru, lenže splatnosť tejto faktúry nebola jednoznačne určená (napr. veriteľ dlžníkovi
vystaví faktúru so splatnosťou 14 dní a pod.). Z týchto dôvodov v zmysle § 563 Obč. z.,
došlo k splatnosti dlhu nasledujúci deň po doručení výzvy veriteľa (v našom prípade
nasledujúci deň po doručení faktúry), a to bez ohľadu na lehotu uvedenú na faktúre (lehota
uvedená na faktúre totiž nebola určená na základe dohody zmluvných strán, ale
jednostranne určená veriteľom). Pri opačnom výklade je splatnosť dlhu reálne ponechaná
na svojvôli veriteľa, čo nie je v súlade s princípom právnej istoty v právnych vzťahoch
(najmä, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu). V rámci právnej istoty musí byť v rámci právnych
vzťahov už v čase vzniku záväzku jednoznačne určiteľné, kedy nastane splatnosť dlhu,
resp. kedy sa dôjde k premlčaniu dlhu. Ak splatnosť dlhu úplne ponecháme na vôli veriteľa,
splatnosť dlhu (a zároveň aj okamih premlčania dlhu) bude v čase vzniku záväzku prakticky
neznámy. Práve z týchto dôvodov je súčasťou právnej úpravy § 563 Obč. z., ktorý túto
splatnosť (aj vrátane začatia plynutia premlčania) jednoznačne určuje ako okamih, ktorý
nastane nasledujúci deň po výzve veriteľa (ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, čo
v našom prípade splnené nebolo).
V konaní bolo preukázané, že faktúra žalobcu bola odoslaná na poštovú prepravu
dňa 7.12.2010, kde do sféry dispozície adresáta sa faktúra dostala najneskôr dňa
10.12.2010 (kde deň 10.10.2010 je považovaný za deň doručenia výzvy na úhradu dlhu)
(k tomu viď. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/129/2010). Z týchto
dôvodov mohla splatnosť dlhu nastať najneskôr dňa 11.12.2010, čiže k premlčaniu dlhu
došlo najneskôr ku dňu 12.12.2013.
Žaloba bola konajúcemu súdu doručená až dňa 20.12.2013, čiže cca. 9 dní
po uplynutí premlčacej doby.»
9. V treťom okruhu svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ namieta, že okresný
súd a následne ani krajský súd nezohľadnili, že žalobcom uplatňované nároky vyplývajú
zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej sťažovateľ má postavenie spotrebiteľa, a preto „v
zmysle § 4 ods. 6 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pri výklade obsahu Kúpnej
zmluvy o prevode vlastníctva k bytu uzavretej medzi stranami sporu, platí výklad
priaznivejší pre sťažovateľa ako spotrebiteľa, čiže jednoznačne výklad v prospech
premlčania dlhu“.
10. V závere sťažovateľ poukázal na prípad s totožným právnym a skutkovým
základom, v ktorom rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 66/2014-130 z 19. mája 2015
s obdobným odôvodnením a záverom bol v odvolacom konaní zmenený rozsudkom
krajského súdu č. k. 26 Co 396/2015-191 z 28. júna 2016 tak, že krajský súd žalobu
z dôvodu premlčania nárokov zamietol. Krajský súd v tomto prípade dospel k obdobnému
záveru, akým argumentuje sťažovateľ v prvom okruhu svojej sťažnostnej argumentácie,
t. j. že premlčacia lehota začína plynúť prvým dňom po vzniku dlhu. Teda v prípade
povinnosti zaplatiť kúpnu cenu vyplývajúcu z uzavretej kúpnej zmluvy, v ktorej je určenie
splatnosti kúpnej ceny ponechané na vôli veriteľa „vystavením faktúry“, začína premlčacia
doba plynúť dňom nasledujúcim po uzavretí tejto kúpnej zmluvy.
11. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní
vedenom pod sp. zn. 9Co/258/2015 a jeho rozsudkom č. k. 9Co/258/2015-154 zo dňa
17.9.2015 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/258/2015-154 zo dňa 17.9.2015
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Tmavé je povinný uhradiť ... trovy konania v sume
191,55 € na účet právneho zástupcu Prosman a Pavlovič advokátska kancelária s.r.o.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
16. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa
domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 258/2015 a jeho rozsudkom zo 17.
septembra 2015, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 5. februára 2015.
17. Ústavný súd vzhľadom na sťažovateľom podané dovolanie proti rozsudku
krajského súdu zo 17. septembra 2015 a uznesenie najvyššieho súdu z 12. mája 2016, ktoré
bolo doručené sťažovateľovi 22. júna 2016 a ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa ako neprípustné, považoval za zachovanú lehotu na podanie sťažnosti [porov.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Zvolský
a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99] a predbežne posúdil
možnosť porušenia práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu zo 17. septembra 2015.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...
19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
22. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
ESĽP, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že
na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“
(napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva
zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo
c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
23. Ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktorý bol rozsudkom
krajského súdu potvrdený) z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho záverov, resp. z hľadiska
dostatočného odôvodnenia v príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom
označených práv a konštatuje, že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými
skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď sa
stotožniac v plnom rozsahu so závermi okresného súdu uviedol:
„Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.)
po preskúmaní napadnutého uznesenia a predloženého spisového materiálu dospel k
záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne
posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. ... odvolací súd
s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje na správne, výstižné
a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nezistil dôvod,
pre ktorý by sa mal od skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť.
S námietkami odporcu, uvedenými v odvolaní, sa súd prvého stupňa vysporiadal v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s týmto
odôvodnením. Odporca neuviedol v odvolaní iné skutočnosti ako uvádzal v priebehu
konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.“
24. Ústavný súd konštatuje že sťažnostná argumentácia sťažovateľa je totožná tak
s jeho odvolacou argumentáciou, ako aj obrannou argumentáciou v základnom konaní
a s touto jeho argumentáciou sa ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal už samotný
okresný súd v základnom konaní rozsudkom z 5. februára 2015.
25. Ústavný súd preto osobitne poukazuje na závery okresného súdu, ktorý sa
s argumentáciou sťažovateľa zodpovedajúcou prvému okruhu jeho sťažnostných námietok
spočívajúcich v namietaní nesprávneho právneho posúdenia otázky premlčania nárokov
žalobcu rozpornou s ostatnou judikatúrou všeobecných súdov vysporiadal takto:
«Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho
záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany
povinného subjektu. Účelom premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému
vykonaniu subjektívnych občianskych práv, jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli
ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku
zo strany súdov. ...
Súd si neosvojil argumentáciu žalovaného, podľa ktorej začala premlčacia doba
plynúť nasledujúci deň po uzavretí zmluvy resp. dodatku. Záver, že žalobca mohol
o splnenie dlhu požiadať ihneď, teda ku dňu vzniku záväzku, by bol popretím zmluvného
dojednania účastníkov zmluvy, pretože ak si strany dohodli „fakturáciu“ museli byť (a súd
má za to, že aj boli) uzrozumení s tým, že faktúra bude vystavená v určitý deň a bude z nej
pre kupujúceho vyplývať určitý dátum splatnosti, čo predpokladá určitý časový horizont.
Žalovaný pritom ako kupujúci vyslovil s takýmto postupom svoj súhlas podpísaním
zmluvy resp. dodatku k nej. Ak by bolo úmyslom strán, aby kupujúci uhradil kúpnu cenu
a preddavok ihneď pri podpise zmluvy/dodatku alebo v určitý deň po podpise
zmluvy/dodatku, nedojednali by sa na fakturácii, ale konkrétnom dátume splatnosti. Treba
pritom vziať do úvahy okolnosti prípadu, a síce, že išlo o prevod vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam k účinnosti ktorého je potrebné povolenie vkladu do katastra
nehnuteľností, vo svetle čoho sa dohoda o fakturácii javí ako logická a jednoznačne
v prospech kupujúceho z nasledovných dôvodov.
Žalobca faktúru vystavil dňa 08.11.2010 s dátumom splatnosti dňa 20.12.2010.
Z výpisu z LV č... pre k. ú... vyplýva, že dňa 08.11.2010 bol v katastri nehnuteľností
povolený vklad vlastníckeho práva k prevádzanému bytu, k nebytovým priestorom, ako aj
k podielom na pozemkoch (okrem podielov na pozemkoch, ktorých sa týkal preddavok).
Z uvedeného je zrejmé, že žalobca kúpnu cenu a preddavok fakturoval žalovanému až
po nadobudnutí účinnosti kúpnej zmluvy, t. j. právoplatnom povolení vkladu vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností. Uvedený spôsob považuje súd jednoznačne za výhodný iba
pre žalovaného. Žalovaný totiž v čase výzvy na zaplatenie kúpnej ceny a preddavku formou
vystavenej faktúry nebol v neistote, či k povoleniu vkladu vlastníckeho práva k bytu,
nebytovým priestorom a podielom na pozemkoch v katastri dôjde alebo nie. V prípade, že
by bol žalovaný ako kupujúci povinný zaplatiť kúpnu cenu pri podpise zmluvy/dodatku
alebo hneď po podpise, bol by v nevýhode, pretože by zaplatil žalobcovi kúpnu cenu, pričom
by nebolo isté, či vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bude povolený.
Súd pritom poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 146/2008
zo dňa 31. júla 2008, podľa ktorého „Možnosť takého riešenia spornej otázky, podľa
ktorého by premlčacia doba začala plynúť od splatnosti dlhu, bola v rozhodnutí R 28/84
odmietnutá s poukazom na to, že by znamenala neprípustné posunutie začiatku plynutia
premlčacej doby (v zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania) prakticky
na neobmedzenú dobu. Voči tomuto argumentu však možno namietať, že v prípade
zreteľného odďaľovania výzvy na plnenie a v závislosti na konkrétnych okolnostiach by súd
mohol s použitím § 3 ods. 1 Obč. zák. odmietnuť ochranu práva veriteľa uplatneného až
po neodôvodnene dlhej dobe po vzniku záväzku. Okrem toho taký výklad ustanovenia § 101
Obč. zák., ktorého výsledkom je záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia
nebol dohodnutý ani inak stanovený, dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je
súladný so zásadou dôvery v právo, pretože pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne
po vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľa v jeho práve vyplývajúcom v § 563 Obč. zák.
požiadať o plnenie a tým vyvolať splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej vôle, resp. ho núti
konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho
vzťahu. V dôsledku toho sa právu, ktoré veriteľovi zaručuje § 563 Obč. zák., odníma reálny
obsah.“ Súd má aj s poukazom na vyššie uvedené za to, že skutočným záujmom účastníkov
právneho vzťahu, ktorý možno odvodiť jednak zo zmluvy/dodatku a tiež z okolností prípadu,
bolo vyvolať splatnosť kúpnej ceny a preddavku po povolení vkladu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností, a preto bola dohodnutá ich fakturácia zo strany žalobcu.
Súd zároveň dáva do pozornosti, že vo vyššie uvedenom prípade prejednávanom pred
Najvyšším súdom SR išlo o zmluvu o pôžičke, kde dokonca absentovalo akéhokoľvek
dojednanie o dobe splatnosti, pričom v tu prejednávanom prípade ide o kúpnu zmluvu
na nehnuteľnosti (keď z už opísaných okolností prípadu je zrejmé, že fakturácia bola
na prospech jedine žalovanému) vrátane dojednania o fakturácii kúpnej ceny (teda
žalovaný s takýmto spôsobom určenia splatnosti súhlasil), a nemožno teda uzavrieť, že by
sa účastníci na splatnosti vôbec nijako nedohodli. I keď sa nedohodli na konkrétnom dni
splatnosti, dohodli na tom, že splatnosť vyvolá žalobca vystavenými faktúrami.
Pokiaľ ide o lehotu splatnosti kúpnej ceny uvedenú vo faktúre, túto súd vzhľadom
k výške kúpnej ceny považuje za primeranú a v súlade s dobrými mravmi, a preto nie je
dôvod na odmietnutie ochrany práva žalobcu ako veriteľa, ktoré by si uplatnil až
po neodôvodnene dlhej dobe po vzniku záväzku, pričom súd znovu poukazuje na vyššie
uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR a jeho závery o možnosti použitia § 3 ods. 1 OZ
v takomto prípade.
Pokiaľ ide o odkaz žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, R 91/2004, súd
sa jednak prikláňa k citovanému rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/146/2008,
ktorým došlo k odklonu od skoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu, avšak zároveň uvádza,
že v prejednávanej veci ani nie je možné hovoriť o úplnej absencii dojednania splatnosti
dlhu. Účastníci sa totiž dohodli na určení splatnosti vo faktúrach vystavených žalobcom, čo
rozhodne nemožno stotožňovať so situáciou, kedy by o splatnosti kúpnej ceny nebola
v zmluve/dodatku ani zmienka.»
26. K prvému argumentačnému okruhu sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ namieta
odchýlenie sa okresného súdu a následne krajského súdu potvrdzujúceho jeho závery
od právnych záverov posudzovania otázky začatia plynutia premlčania v obdobných veciach
v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, iného senátu krajského súdu, ako aj Najvyššieho
súdu Českej republiky, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej
praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu. Podstatné je, či sú odlišné názory
všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby
ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (mutatis mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,
27. Ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že vysporiadanie sa okresného súdu
(a následne krajského súdu) s ostatnou rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov
v posudzovanej právnej otázke je v danom prípade logicky konzistentným a vyčerpávajúcim
spôsobom odôvodnené s dôrazom na zohľadnenie konkrétnych okolností danej veci, ako aj
na účel a zmysel samotného aplikovaného zákonného ustanovenia. Preto podľa názoru
ústavného súdu výklad okresného súdu (a následne krajského súdu) uvedený v napadnutom
rozhodnutí nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neopodstatnenosti, a preto nie je daný
dôvod, aby ústavný súd do namietaných záverov krajského súdu zasiahol v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
28. S argumentáciou sťažovateľa zodpovedajúcej druhému okruhu jeho sťažnostných
námietok (namietajúcej nesprávne posúdenie premlčania nezávisle od namietanej odlišnosti
judikatúry) sa okresný súd ústavne konformným a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal,
keď uviedol:
„Pokiaľ ide o druhú námietku premlčania vznesenú žalovaným v podaní zo dňa
28.01.2015 (keď žalovaný vychádza z dňa predpokladaného doručenia faktúr a § 563 OZ),
k tejto súd uvádza, že ju tiež nepovažuje za dôvodnú, a to z dôvodu, že ako už bolo už
uvedené vyššie, premlčacia doba v prejednávanom prípade začala podľa názoru súdu
plynúť dňa 21.12.2010. Bolo tomu tak z dôvodu dojednania účastníkov o fakturácii kúpnej
ceny a preddavku, keď obsahom dohody bolo ponechanie určenia konkrétneho dňa
splatnosti na žalobcu, keďže tento mal vystaviť faktúry. Žalobca vystavil faktúry
s primeranou lehotou splatnosti pri oboch - dňa 20.12.2010. Tým, že žalovaný súhlasil
so zaplatením kúpnej ceny a preddavku po vystavení faktúr zo strany žalobcu, súhlasil
de facto aj so skutočnosťou, že dátum splatnosti bude vyplývať z faktúr, ktorá skutočnosť je
všeobecne známou. Argument žalovaného, že mal plniť nasledujúci deň po doručení faktúr
je preto neopodstatnený, a nemožno preto uznať za dôvodnú ani námietku premlčania
z neho vychádzajúcu.
V konaní mal súd za preukázané, že žalovanému boli faktúry riadne doručené,
čo vyplynulo z výpovede žalovaného na pojednávaní dňa 02.10.2014... Doručenie faktúr
žalovanému má súd za preukázané jednak z fotokópie podacieho hárku, z ktorého vyplýva
odoslanie faktúr žalovanému dňa 07.12.2010, ale najmä z písomných reakcií na výzvy
zo strany žalobcu.“
29. Krajský súd v závere odobril aj podľa ústavného súdu konzistentné a v podstate
sťažovateľom ani nenamietané meritórne závery okresného súdu pri posúdení dôvodnosti
nárokov žalobcu po vysporiadaní sa s námietkou premlčania vznesenou sťažovateľom, ktoré
okresný súd zhrnul takto:
„Nakoľko z vyššie uvedených dôvodov posúdil súd námietky premlčania vznesené
žalovaným za nedôvodné a neprihliadal na ne, pristúpil ku skúmaniu opodstatnenosti
žalobcom uplatneného nároku, pričom dospel k záveru, že žaloba je dôvodná iba v časti.
V zmysle Kúpnej zmluvy zo dňa 23.08.2010 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa
26.10.2010 bol predmetom prevodu okrem iného spoluvlastnícky podiel... na pozemkoch...
Z návrhu na vklad zaevidovaného pod č. V... a z predloženého čiastočného výpisu z listu
vlastníctva č... pre k. ú... vyplýva, že na základe vyššie uvedenej zmluvy nadobudol žalovaný
vlastnícke právo k spoluvlastníckym podielom na predmetných pozemkoch. Žalobca v deň
povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností vystavil faktúru č... na
kúpnu cenu dojednanú v zmluve vo výške 4.176,00 eur s dátumom splatnosti dňa
20.12.2010, ktorú faktúru doručil žalovanému. V deň splatnosti predmetná kúpna cena
nebola žalovaným uhradená. Z uvedeného dôvodu, zaviazal súd žalovaného k povinnosti
zaplatiť žalobcovi sumu 4.176,00 eur.“
30. Pokiaľ sťažovateľ v treťom okruhu svojej sťažnostnej argumentácie namieta, že
konajúce súdy pri výklade zmluvných dojednaní a vzťahujúcej sa a aplikovanej právnej
úpravy neprihliadali na spotrebiteľský charakter kúpnej zmluvy, z ktorej si žalobca
uplatňoval svoje nároky na zaplatenie kúpnej ceny za prevod nehnuteľností do vlastníctva
sťažovateľa, ústavný súd zdôrazňuje, že ani prípadný spotrebiteľský charakter zmluvného
vzťahu v okolnostiach danej veci nemôže spochybniť ústavnú konformnosť záverov
konajúcich súdov. V závere ústavný súd zdôrazňuje, že spotrebiteľský charakter zmluvného
vzťahu nie je okolnosťou vylučujúcou platnosť všeobecnej zásady civilného práva
všeobecne platnú zásadu „pacta sunt servanda“ a osobitne nie v okolnostiach danej veci,
keď sťažovateľ v podstate nespochybňoval dôvodnosť nárokov žalobcu, len namietal ich
premlčanosť.
31. Z uvedených dôvodov ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade
s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil
možnosť porušenia sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu, odmietol
jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
32. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2016