Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 617/2016
PDF · 190.65 KB
No categories available
III. ÚS 617/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PRESSE & MARKETING
SLOVAKIA, s. r. o., Tulská 2490/35, Zvolen, zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom
Ivanom, advokátska kancelária, Dukelských hrdinov 22, Zvolen, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 27/2016 zo 16. mája 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti PRESSE & MARKETING SLOVAKIA, s. r. o.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PRESSE & MARKETING SLOVAKIA, s. r. o.,
Tulská 2490/35, Zvolen (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 27/2016 zo 16. mája 2016 (ďalej len
„napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bola uznesením Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 Cb 39/2011 z 21. decembra 2015 uložená
povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť trovy žalovanej spolu v sume 4 357,87 € potom,
ako v označenej veci okresný súd rozsudkom z 22. októbra 2012 návrh sťažovateľky na
zaplatenie sumy 74 384,20 zamietol. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že
odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil a rozhodol, že sťažovateľka je
povinná žalovanej nahradiť trovy konania v sume 2 965,20 € do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že prvostupňový súd, ako aj krajský súd vec
nesprávne právne posúdil, keďže v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o trovách
konania bolo už začaté reštrukturalizačné konanie sťažovateľky, a to uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 R 4/2015 z 23. marca 2015. Sťažovateľka tvrdí, že „v
dôsledku uvedeného mala byť pohľadávka odporcu na náhradu trov konania prihlásená do
reštrukturalizačného konania ako podmienená pohľadávka, kde podmienkou vzniku
pohľadávky malo byť priznanie náhrady trov konania súdom“. Sťažovateľka v sťažnosti
rozvíja svoju argumentáciu a tvrdí, že v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu
sťažovateľky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica z 8. decembra 2015 malo dôjsť
k zastaveniu konania, pretože pohľadávka – náhrada trov konania v označenom konaní
okresného súdu sa mala uplatniť prihláškou do reštrukturalizácie sťažovateľky.
Sťažovateľka tak dospieva k názoru, že „o trovách konania teda za tohto stavu nemal
konajúci súd vôbec rozhodovať a pokiaľ rozhodol zvoleným spôsobom, jeho rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení veci a nesprávnom zistení skutkového stavu, za
súčasného ignorovania nemožnosti rozhodnúť o povinnosti našej spoločnosti nahradiť
odporcovi trovy konania“.
V uvedenom videla sťažovateľka porušenie svojich označených práv, pretože
napadnuté uznesenie krajského súdu považovala za nezákonné a protiústavné.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
ktorým vysloví porušenie jej označených práv napadnutým uznesením krajského súdu,
napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa § 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. Sťažovateľka v sťažnosti primárne namieta, že napadnutým uznesením krajského
súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ide o uznesenie, ktorým
všeobecný súd rozhodol o náhrade trov konania.
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách
konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne
negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa
názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako
námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp.
samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dôjsť aj v súvislosti
s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného
súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade
trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia
porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania
citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky
vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš
zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne,
napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces)
extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti
so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami
všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07,
I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého
uznesenia okresného súdu.
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na
konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky
súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia
v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku
z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska
c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho uznesenia uviedol:
„Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru že odvolanie je dôvodné len čiastočne. Pokiaľ ide o námietku
navrhovateľa že v žiadnom prípade nemal súd priznať odporcovi náhradu trov konania,
lebo uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21.4.2015 pod sp. zn. 2R/4/2015
bola povolená reštrukturalizácia spoločnosti PRESSE & MARKETING SLOVAKIA, s.r.o.
(navrhovateľa) a do funkcie správcu bola ustanovená spoločnosť CKP, k.s. so sídlom
Námestie SNP 74/28 Zvolen a z dôvodu, že predmetná pohľadávka, týkajúca sa takého
konania nebola prihlásená do reštrukturalizačného konania ako podmienená pohľadávka,
kde podmienkou vzniku pohľadávky malo byť priznanie náhrady trov konania súdom,
odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v čase, keď došlo k povoleniu reštrukturalizácie
na spoločnosť navrhovateľa t.j. dňa 21. 4. 2015 ešte predmetná pohľadávka neexistovala,
keďže trovy konania v uvedenej výške boli priznané odporcovi a navrhovateľ bol zaviazaný
tieto zaplatiť odporcovi až dňa 21. 12. 2015. Z uvedeného dôvodu nemohla byť táto
pohľadávka prihlásená do reštrukturalizačného konania ako podmienená pohľadávka.
Navyše odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že predmetná pohľadávka nemá charakter
podmienenej pohľadávky tak, ako to predpokladá § 120 cit. zákona keďže predmetná
pohľadávka nevznikla z podmieneného právneho úkonu. Pohľadávky, ktoré sa označujú
nesprávne ako podmienené, ešte nevznikli. Ak tretia osoba bude plniť namiesto dlžníka po
začatí reštrukturalizačného konania zo záväzku, ktorý vznikol pred začatím konania, musí si
prihlásiť túto pohľadávku ako podmienenú. V čase, keď plynie lehota na prihlásenie
pohľadávok nemusí tretia osoba byť ešte veriteľom, lebo neplnila záväzok za dlžníka. Pre
prípad, ak bude tretia osoba v budúcnosti plniť, musí si z opatrnosti pohľadávku prihlásiť,
pretože potom ju už v reštrukturalizácii nemôže prihlásiť a v prípade potvrdenia
reštrukturalizačného plánu súdom zaniká právo vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi.
Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že v danom prípade ide o podmienenú pohľadávku
iba vtedy, ak ide o pohľadávku tretej osoby, ktorá plní namiesto dlžníka, v danom prípade
ide o trovy konania, ktoré je povinný plniť priamo navrhovateľ v prospech odporcu, čiže
nejde o charakter podmienenej pohľadávky.“
Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.
ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na
súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere dostatočným
spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri
rozhodovaní o námietkach sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným reagoval na jej námietku týkajúcu sa účinkov začatia
reštrukturalizačného konania v kontexte jej tvrdenia, že ide o podmienenú pohľadávku, keď
sťažovateľke vysvetlil, prečo túto pohľadávku (trovy konania) nemožno považovať
v časových okolnostiach prípadu za pohľadávku, ktorú si mala žalovaná strana uplatniť
prihláškou v rámci reštrukturalizácie (pretože v čase začatia reštrukturalizácie ešte
neexistovala, pozn.), a tiež prečo túto pohľadávku nebolo možné považovať ani za
podmienenú. S týmito právnymi názoromi krajského súdu v nadväznosti na rozhodujúce
skutočnosti prípadu sa ústavný súd v plnej miere stotožňuje.
Uznesenie krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno
považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie
v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil.
Sťažovateľkin nesúhlas s obsahom uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie
krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľkiným označeným
článkom ústavy, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľke ústavne
konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, z dôvodov
z ktorých vyvodzovala porušenie svojich práv vo svojej sťažnosti. Ústavný súd preto túto
časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil relevantnú
súvislosť medzi namietaným porušením uvedeného základného práva sťažovateľky podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a napadnutým uznesením krajského súdu.
Krajský súd v rámci rozhodovania o úhrade trov napadnutým uznesením krajského
súdu podľa názoru ústavného súdu nezasiahol do podstaty a zmyslu základného práva
sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, len aplikoval ústavne
konformným spôsobom príslušné ustanovenia procesného predpisu, preto bolo potrebné aj
túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietnuť v rámci jej predbežného prerokovania podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016