Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 617/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PRESSE & MARKETING

SLOVAKIA, s. r. o., Tulská 2490/35, Zvolen, zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom

Ivanom, advokátska kancelária, Dukelských hrdinov 22, Zvolen, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok podľa

a na súdnu ochranu podľa uznesením Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. zo 16. mája 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PRESSE & MARKETING SLOVAKIA, s. r. o.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PRESSE & MARKETING SLOVAKIA, s. r. o.,

Tulská 2490/35, Zvolen (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. mája 2016 (ďalej len

„napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bola uznesením Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. decembra 2015 uložená

povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť trovy žalovanej spolu v sume 4 357,87 € potom,

ako v označenej veci okresný súd rozsudkom z 22. októbra 2012 návrh sťažovateľky na

zaplatenie sumy 74 384,20 zamietol. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil a rozhodol, že sťažovateľka je

povinná žalovanej nahradiť trovy konania v sume 2 965,20 € do troch dní od právoplatnosti

rozhodnutia.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že prvostupňový súd, ako aj krajský súd vec

nesprávne právne posúdil, keďže v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o trovách

konania bolo už začaté reštrukturalizačné konanie sťažovateľky, a to uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn. z 23. marca 2015. Sťažovateľka tvrdí, že „v

dôsledku uvedeného mala byť pohľadávka odporcu na náhradu trov konania prihlásená do

reštrukturalizačného konania ako podmienená pohľadávka, kde podmienkou vzniku

pohľadávky malo byť priznanie náhrady trov konania súdom“. Sťažovateľka v sťažnosti

rozvíja svoju argumentáciu a tvrdí, že v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu

sťažovateľky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica z 8. decembra 2015 malo dôjsť

k zastaveniu konania, pretože pohľadávka – náhrada trov konania v označenom konaní

okresného súdu sa mala uplatniť prihláškou do reštrukturalizácie sťažovateľky.

Sťažovateľka tak dospieva k názoru, že „o trovách konania teda za tohto stavu nemal

konajúci súd vôbec rozhodovať a pokiaľ rozhodol zvoleným spôsobom, jeho rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení veci a nesprávnom zistení skutkového stavu, za

súčasného ignorovania nemožnosti rozhodnúť o povinnosti našej spoločnosti nahradiť

odporcovi trovy konania“.

V uvedenom videla sťažovateľka porušenie svojich označených práv, pretože

napadnuté uznesenie krajského súdu považovala za nezákonné a protiústavné.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

ktorým vysloví porušenie jej označených práv napadnutým uznesením krajského súdu,

napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Sťažovateľka v sťažnosti primárne namieta, že napadnutým uznesením krajského

súdu bolo porušené jej základné právo podľa . Ide o uznesenie, ktorým

všeobecný súd rozhodol o náhrade trov konania.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách

konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne

negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa

názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako

námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp.

samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. , ).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa dôjsť aj v súvislosti

s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného

súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade

trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia

porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania

citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky

vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš

zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne,

napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces)

extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. ,

, , , ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). V súvislosti

so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami

všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ,

). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého

uznesenia okresného súdu.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa . V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na

konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky

súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia

v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku

z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na

vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho uznesenia uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 214

ods. 2 a dospel k záveru že odvolanie je dôvodné len čiastočne. Pokiaľ ide o námietku

navrhovateľa že v žiadnom prípade nemal súd priznať odporcovi náhradu trov konania,

lebo uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21.4.2015 pod sp. zn.

bola povolená reštrukturalizácia spoločnosti PRESSE & MARKETING SLOVAKIA, s.r.o.

(navrhovateľa) a do funkcie správcu bola ustanovená spoločnosť CKP, k.s. so sídlom

Námestie SNP 74/28 Zvolen a z dôvodu, že predmetná pohľadávka, týkajúca sa takého

konania nebola prihlásená do reštrukturalizačného konania ako podmienená pohľadávka,

kde podmienkou vzniku pohľadávky malo byť priznanie náhrady trov konania súdom,

odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v čase, keď došlo k povoleniu reštrukturalizácie

na spoločnosť navrhovateľa t.j. dňa 21. 4. 2015 ešte predmetná pohľadávka neexistovala,

keďže trovy konania v uvedenej výške boli priznané odporcovi a navrhovateľ bol zaviazaný

tieto zaplatiť odporcovi až dňa 21. 12. 2015. Z uvedeného dôvodu nemohla byť táto

pohľadávka prihlásená do reštrukturalizačného konania ako podmienená pohľadávka.

Navyše odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že predmetná pohľadávka nemá charakter

podmienenej pohľadávky tak, ako to predpokladá § 120 cit. zákona keďže predmetná

pohľadávka nevznikla z podmieneného právneho úkonu. Pohľadávky, ktoré sa označujú

nesprávne ako podmienené, ešte nevznikli. Ak tretia osoba bude plniť namiesto dlžníka po

začatí reštrukturalizačného konania zo záväzku, ktorý vznikol pred začatím konania, musí si

prihlásiť túto pohľadávku ako podmienenú. V čase, keď plynie lehota na prihlásenie

pohľadávok nemusí tretia osoba byť ešte veriteľom, lebo neplnila záväzok za dlžníka. Pre

prípad, ak bude tretia osoba v budúcnosti plniť, musí si z opatrnosti pohľadávku prihlásiť,

pretože potom ju už v reštrukturalizácii nemôže prihlásiť a v prípade potvrdenia

reštrukturalizačného plánu súdom zaniká právo vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi.

Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že v danom prípade ide o podmienenú pohľadávku

iba vtedy, ak ide o pohľadávku tretej osoby, ktorá plní namiesto dlžníka, v danom prípade

ide o trovy konania, ktoré je povinný plniť priamo navrhovateľ v prospech odporcu, čiže

nejde o charakter podmienenej pohľadávky.“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.

ÚS 4/94, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere dostatočným

spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri

rozhodovaní o námietkach sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným reagoval na jej námietku týkajúcu sa účinkov začatia

reštrukturalizačného konania v kontexte jej tvrdenia, že ide o podmienenú pohľadávku, keď

sťažovateľke vysvetlil, prečo túto pohľadávku (trovy konania) nemožno považovať

v časových okolnostiach prípadu za pohľadávku, ktorú si mala žalovaná strana uplatniť

prihláškou v rámci reštrukturalizácie (pretože v čase začatia reštrukturalizácie ešte

neexistovala, pozn.), a tiež prečo túto pohľadávku nebolo možné považovať ani za

podmienenú. S týmito právnymi názoromi krajského súdu v nadväznosti na rozhodujúce

skutočnosti prípadu sa ústavný súd v plnej miere stotožňuje.

Uznesenie krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno

považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil.

Sťažovateľkin nesúhlas s obsahom uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie

krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľkiným označeným

článkom , teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľke ústavne

konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa , z dôvodov

z ktorých vyvodzovala porušenie svojich práv vo svojej sťažnosti. Ústavný súd preto túto

časť sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil relevantnú

súvislosť medzi namietaným porušením uvedeného základného práva sťažovateľky podľa

a napadnutým uznesením krajského súdu.

Krajský súd v rámci rozhodovania o úhrade trov napadnutým uznesením krajského

súdu podľa názoru ústavného súdu nezasiahol do podstaty a zmyslu základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa , len aplikoval ústavne

konformným spôsobom príslušné ustanovenia procesného predpisu, preto bolo potrebné aj

túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietnuť v rámci jej predbežného prerokovania podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2016