Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 291/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 4. októbra 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti spoločnosti ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na zákonného

sudcu podľa , základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Žilina pod č. k. -522 z 23. novembra 2015, takto

rozhodol:

Sťažnosti spoločnosti , n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti (ďalej aj

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-522 z 23. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa

k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Predseda okresného súdu sa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 18. júla 2016 odvolal

na vyjadrenie sudcu (ďalej len ), ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal a s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Z priloženého vyjadrenia

vyplýva, že:

- postup sťažovateľa je zjavne účelový, pretože sťažnosťou napáda napadnuté

uznesenie, ktorým došlo ku konverzii reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie,

a nie opatrenie predsedu okresného súdu sp. zn. z 29. júna 2015 (ďalej len

„opatrenie“), ktorým došlo k zmene zákonného sudcu z (ďalej

len ) na , t. j. že sťažovateľ napáda až rozhodnutie, ktoré je

pre neho negatívne, pričom predchádzajúce rozhodnutie , ktorým bola

povolená reštrukturalizácia sťažovateľa, ponecháva sťažovateľ bez povšimnutia,

- prípadné zrušenie napadnutého rozhodnutia ústavným súdom nastoľuje právno-

teoretickú, ale aj praktickú otázku, či by sa vec vrátila do pôvodného reštrukturalizačného

konania, ktoré by však práve vo svetle vyhovujúceho rozhodnutia ústavného súdu bolo

vydané nezákonným sudcom,

- časť C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu na rok 2015 – výnimky z náhodného

výberu pre oblasť konkurzu a reštrukturalizácie (ďalej aj „rozvrh práce“), podľa ktorej „Ak

napadne návrh na konkurz (alebo reštrukturalizáciu) a vec nie je právoplatne skončená,

návrh na reštrukturalizáciu (alebo konkurz) a všetky s tým súvisiace procesné návrhy,

vrátane návrhu na oddĺženie, týkajúce sa toho istého dlžníka sa pridelia jednému a tomu

istému sudcovi.“, je odzrkadlením zásady jeden dlžník = jeden sudca, ktorá má napomôcť

celkovej (odbornej a časovej) efektivite v procese rozhodovania určitého druhu súdnych

konaní a zároveň zabrániť špekulatívnym postupom zo strany dlžníkov spočívajúcim

v snahe vybrať si svojho zákonného sudcu podávaním opakovaných návrhov (a späťvzatí

návrhov),

- citované ustanovenie časti C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu bližšie nepojednáva

o tom, „... akou procesnou formou, ako dlho či koľkými rozhodnutiami mal sudca

rozhodovať v konaní, ktoré predchádzalo aktuálne podanému návrhu na konkurz či

reštrukturalizáciu“,

- v čase, keď vyslovil nesúhlas s postúpením veci z Okresného súdu

Bratislava I, t. j. v čase, keď predseda okresného súdu vydal opatrenie o zmene zákonného

sudcu, nebolo ešte Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom pod sp. zn. o nepríslušnosti

okresného súdu, a preto bolo namieste aplikovať výnimku z výnimky z náhodného výberu

pre oblasť konkurzu a reštrukturalizácie podľa časti C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu,

- v prípade, ak by krajský súd v konaní pod sp. zn. o nepríslušnosti

okresného súdu rozhodol, že nesúhlas okresného súdu s postúpením veci z Okresného súdu

Bratislava I nie je dôvodný, hrozil by stav, keď o veci jedného dlžníka (sťažovateľa) by

rozhodoval v konkurznom konaní a v reštrukturalizačnom konaní

, čo by bolo v rozpore s časťou C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu,

- sťažovateľ správkyni konkurznej podstaty neposkytoval potrebnú súčinnosť, miera

uspokojenia veriteľov v prípadnej reštrukturalizácii bola nereálna a v skutočnosti nižšia ako

v konkurze, veľká časť príjmov sťažovateľa bola odčerpávaná hotovostnými výbermi alebo

poukazovaná v prospech spriaznených osôb a reštrukturalizačného správcu, čo znižovalo

možný výnos veriteľov a sťažovateľ zákonného sudcu v priebehu reštrukturalizačného

konania ani raz nenamietol,

3. Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu porušovateľa doručenom

ústavnému súdu 19. augusta 2016 reagoval na jednotlivé argumenty okresného súdu takto:

- k tvrdeniu, že sťažnosť sťažovateľa je výsledkom špekulatívneho postupu, pretože

sťažnosťou nenapáda opatrenie, ale až napadnuté rozhodnutie, ktoré má pre neho negatívne

účinky, uviedol, že opatrenie je síce rozhodnutím sui generis, no zároveň ide o rozhodnutie

internej povahy, ktorým sa upravuje činnosť okresného súdu, pričom ako také neukladá

povinnosti a nezakladá práva účastníkov konania. Sťažovateľ zároveň uviedol, že keďže

opatrenia nie sú účastníkom konania žiadnym osobitným spôsobom oznamované, sú

z dôvodu uvedenému v vylúčené z preskúmavania pred

ústavným súdom. Sťažovateľ zároveň uviedol, že „Z hľadiska základných princípov

právneho štátu by teda bolo neprimerané požadovať od účastníka konania, aby v každom

štádiu konania či snáď každý deň kontroloval postup súdu a nahliadaním do spisového

materiálu či iným spôsobom zisťoval, či na základe interného pokynu, opatrenia či iného

rozhodnutia obdobnej povahy nedošlo k porušeniu jeho práv, či vo všeobecnosti k

porušeniu zákona“,

- k správnosti aplikácie časti C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu uviedol, že nedošlo

k splneniu podmienok pre aplikáciu časti C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu, pretože

okresný súd v zmysle rozhodnutia krajského súdu, nikdy nebol príslušným súdom na

prejednanie a rozhodovanie v konkurznom konaní sťažovateľa. Keďže na okresnom súde

nikdy nebol podaný návrh na začatie konkurzného konania na majetok sťažovateľa,

v súvislosti s konkurzným konaním nemožno hovoriť o „... právoplatne neskočenej veci

Sťažovateľa“. Z uvedeného dôvodu je podľa názoru sťažovateľa nepodstatné, v akom štádiu

konania na krajskom súde o nepríslušnosti okresného súdu došlo zo strany predsedu

okresného súdu v rámci reštrukturalizačného konania k vydaniu opatrenia,

- k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že ak napadnuté rozhodnutie

bolo vydané nezákonným sudcom, takéto rozhodnutie trpí vadou, ktorú nemožno zhojiť

poukazom na jeho vecnú správnosť alebo na následky, ktoré jeho prípadným zrušením

zo strany ústavného súdu mohli nastať. Opačný prístup by totiž umožňoval, aby „...

v každom jednom prípade rozhodnutia vydaného nezákonným sudcom boli individuálne

posudzované dôvody na jeho zrušenie, spočívajúce práve v jeho inak správnosti

a zákonnosti, čo je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty“.

4. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že na ústnom pojednávaní

pred ústavným súdom trvá. Právny zástupca sťažovateľa navrhoval od ústneho

pojednávania upustiť.

5. Vzhľadom na to, že predseda okresného súdu na ústnom pojednávaní pred

ústavným súdom trval, ústavný súd vykonal ústne pojednávanie 4. októbra 2016.

II.

6. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí

byť v súlade s ( ). Výklad každej právnej normy (právneho

predpisu) musí byť konformný s ako základným zákonom štátu s najvyššou

právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je

v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo bezozvyšku platí aj

pri interpretácii právnych noriem z oblasti konkurzu a reštrukturalizácie.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

12. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca

(samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci

konať podľa rozvrhu práce prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. ,

, , , ). Ak súd rozhoduje v senáte,

zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie

v senáte (). Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu

zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada

je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd

a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom

rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby

bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne

dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. ,

). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným

predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

13. Ústavný súd je toho názoru, že základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi

bytostne ovláda celé konanie všeobecného súdu vo veci konkrétneho účastníka.

Rešpektovanie tohto základného práva v individualizovanom súdnom konaní tak

determinuje nielen ústavnú akceptovateľnosť súdneho rozhodnutia ako zásadne inter partes

záväzného právno-aplikačného úsudku konajúceho súdu o predmete konania, ale aj ústavnú

kvalitu samotného procesného postupu všeobecného súdu tvoreného jednotlivými procesno-

právnymi úkonmi súdu. Naznačuje to už judikovaný právny názor ústavného súdu, podľa

ktorého procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca,

resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a napokon aj z

dohovoru ().

14. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj právny názor, podľa ktorého je

porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi spravidla relevantné

vo vzťahu k posudzovaniu ústavnej akceptovateľnosti meritórneho rozhodnutia

(), a konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu má z hľadiska

svojich právnych účinkov nepochybne meritórny charakter a je v zásade konečné.

15. Podstata sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základného

práva na zákonného sudcu podľa spočíva v aplikácii časti C.2.2 rozvrhu

práce okresného súdu, podľa ktorého: „Ak napadne návrh na konkurz (alebo

reštrukturalizáciu) a vec nie je právoplatne skončená, návrh na reštrukturalizáciu (alebo

konkurz) a všetky s tým súvisiace procesné návrhy, vrátane návrhu na oddĺženie, týkajúce

sa toho istého dlžníka sa pridelia jednému a tomu istému sudcovi.“ Z citovaného

ustanovenia rozvrhu práce je zrejmé, že základným predpokladom pre aplikovanie výnimky

z náhodného výberu pre oblasť konkurzu a reštrukturalizácie je skutočnosť, aby

na okresnom súde nebola „právoplatne skončená“ iná konkurzná alebo reštrukturalizačná

vec týkajúca sa toho istého dlžníka.

16. Vzhľadom na to, že návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa bol

na okresný súd postúpený z Okresného súdu Bratislava I, dá sa konštatovať, že konkurzná

vec sťažovateľa napadla na okresný súd, pričom bola náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov pridelená zákonnému sudcovi . Následný

argument sťažovateľa, že vykonal jediný úkon spočívajúci vo vyslovení

nepríslušnosti postúpenia veci na okresný súd, považuje ústavný súd za neopodstatnený.

Ústavný súd sa v danej veci stotožňuje s názorom okresného súdu, podľa ktorého časť C.2.2

rozvrhu práce okresného súdu bližšie nešpecifikuje, „... akou procesnou formou, ako dlho či

koľkými rozhodnutiami mal sudca rozhodovať v konaní, ktoré predchádzalo aktuálne

podanému návrhu na konkurz či reštrukturalizáciu“. Z uvedeného pohľadu tak napadnutie

konkurznej veci sťažovateľa na okresný súd (bez ohľadu na ďalší postup v danej veci)

odôvodňuje aplikáciu výnimky upravenej v časti C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu, ktorá

zodpovedá zásade jeden dlžník = jeden sudca.

17. Záveru uvedenému pod predchádzajúcim bodom tohto rozhodnutia zodpovedá aj

skutočnosť, že opatrenie, ktorým došlo k zmene zákonného sudcu z

na v reštrukturalizačnej veci sťažovateľa, bolo predsedom

okresného súdu vydané v čase pred právoplatnosťou rozhodnutia krajského súdu pod sp. zn.

o nepríslušnosti okresného súdu. V čase, keď predseda okresného súdu

opatrenie vydal, konkurzná vec sťažovateľa na okresnom súde stále prebiehala, v dôsledku

čoho bola zmena v osobe

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a na

základe neho vydaného rozvrhu práce.

18. Ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru v danej veci, podľa

ktorej ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva

na zákonného sudcu, nezodpovedá prípad, ak zákonný sudca senátu, ktorému bola vec

pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený bez splnenia zákonných

predpokladov na vykonanie takejto zmeny neskoršie vydaným rozvrhom práce ako

riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami) (napr.

). Keďže časť C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu upravujúcu výnimky

z náhodného výberu pre oblasť konkurzu a reštrukturalizáciu bolo možné aplikovať vtedy,

ak konanie, ktoré „predchádzalo aktuálne podanému návrhu na konkurz či

reštrukturalizáciu“, pričom v čase vydania opatrenia predsedu okresného súdu konkurzná

vec sťažovateľa na okresnom súde skutočne prebiehala, aplikáciu výnimky z náhodného

výberu podľa časti C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu v žiadnom prípade nie je možné

považovať za „zmenu bez splnenia zákonných predpokladov“.

K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie

19. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre

porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

20. Právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom

konaní vyplýva z . Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi

aj vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy

zákon ( ). Týmto o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ktorý v rámci tretej časti nazvanej

,,Reštrukturalizácia“ upravuje v jej ôsmej hlave aj ingerenciu všeobecných súdov v procese

reštrukturalizácie formou potvrdenia plánu súdom (§ 153 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii“) alebo zamietnutia plánu súdom v zákonom ustanovených prípadoch

[§ 154 ods. 1 písm. a) až d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného v čase

rozhodovania okresného súdu]. Kým uznesenie o potvrdení plánu súdom obsahuje aj

rozhodnutie o skončení reštrukturalizácie, dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí

plánu je, že súd jedným uznesením zastaví reštrukturalizačné konanie dlžníka, začne

konkurzné konanie voči dlžníkovi a vyhlási na jeho majetok konkurz (§ 154 ods. 3 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii). Aj z dôvodu závažnosti dôsledkov zamietnutia plánu

súdom zákon o konkurze a reštrukturalizácii počíta v tomto prípade s dvojinštančným

konaním, keď proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí plánu pripúšťa právo podať

odvolanie.

21. Ústavný súd sa už v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyjadril

k charakteru reštrukturalizácie, ako aj k rozhodovaniu všeobecných súdov

v reštrukturalizácii (napr. , , ). Nie je sporné,

že reštrukturalizácia je šetrnejšia než konkurz. Kým konkurz má likvidačný charakter,

podmienkou čo i len odporučenia reštrukturalizácie správcom je zachovanie aspoň

podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka a predpoklad väčšieho rozsahu uspokojenia

veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. c) a d) zákona

o konkurze a reštrukturalizácii]. Reštrukturalizácia chráni dlžníka pred veriteľmi

(nepripúšťajú sa exekúcie či výkon zabezpečovacích práv [§ 114 ods. 1 písm. b) a c) zákona

o konkurze a reštrukturalizácii], čo však v konečnom dôsledku sleduje záujem všetkých

veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia ich pohľadávok ako v prípade konkurzu.

22. Všeobecný súd pritom v reštrukturalizácii vystupuje ako strážca zákonnosti, ale

aj spravodlivosti celého procesu reštrukturalizácie, pričom táto jeho úloha sa završuje

rozhodovaním o potvrdení alebo zamietnutí plánu. Ústavný súd pritom už vo svojej

rozhodovacej činnosti zvýraznil požiadavku na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní

ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (napr.

), ako aj povinnosť súdu zohľadniť nespravodlivé dôsledky svojho

rozhodnutia na účastníkov konania (napr. ). Samozrejme, platí, že obsah

pojmu spravodlivosť je autonómny, a teda rôznymi subjektmi vnímaný odlišne. To isté platí

aj v posudzovanej veci, keď to, čo sa javí spravodlivé sťažovateľovi, sa nemusí javiť

spravodlivým ostatným veriteľom či dlžníkovi. Nájsť spravodlivú rovnováhu medzi

oprávnenými záujmami jednotlivých veriteľov v reštrukturalizácii nie je jednoduché. To

však neznamená, že všeobecný súd môže na túto úlohu rezignovať a aprobovať riešenie,

ktoré sa síce javí ako spravodlivé, avšak len vo vzťahu k jednému veriteľovi, prípadne

viacerým veriteľom, pričom vo vzťahu k ostatným veriteľom (pohľadávok rôznej výšky

a rôznych právnych dôvodov) objektívne nevykazuje črty spravodlivého.

23. Na účely posúdenia ústavnej súladnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu

aj vo väzbe na citované judikatórne východiská sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd argumentáciu

sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

okresného súdu. Ústavný súd nezistil, že by okresným súdom aplikovaný postup pri zistení

a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie

okresným súdom bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené

v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

Práve naopak, rozhodnutie okresného súdu sa ústavnému súdu javí byť komplexným

a zodpovedajúcim na všetky právne a skutkové okolnosti daného prípadu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2016