Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 291/2016
PDF · 215.97 KB
No categories available
III. ÚS 291/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 4. októbra 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti spoločnosti ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Žilina pod č. k. 18 R 1/2015-522 z 23. novembra 2015, takto
rozhodol:
Sťažnosti spoločnosti , n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 291/2016-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti (ďalej aj
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k.
18 R 1/2015-522 z 23. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa
k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
Predseda okresného súdu sa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 18. júla 2016 odvolal
na vyjadrenie sudcu (ďalej len ), ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal a s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Z priloženého vyjadrenia
vyplýva, že:
- postup sťažovateľa je zjavne účelový, pretože sťažnosťou napáda napadnuté
uznesenie, ktorým došlo ku konverzii reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie,
a nie opatrenie predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprR 698/2015 z 29. júna 2015 (ďalej len
„opatrenie“), ktorým došlo k zmene zákonného sudcu z (ďalej
len ) na , t. j. že sťažovateľ napáda až rozhodnutie, ktoré je
pre neho negatívne, pričom predchádzajúce rozhodnutie , ktorým bola
povolená reštrukturalizácia sťažovateľa, ponecháva sťažovateľ bez povšimnutia,
- prípadné zrušenie napadnutého rozhodnutia ústavným súdom nastoľuje právno-
teoretickú, ale aj praktickú otázku, či by sa vec vrátila do pôvodného reštrukturalizačného
konania, ktoré by však práve vo svetle vyhovujúceho rozhodnutia ústavného súdu bolo
vydané nezákonným sudcom,
- časť C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu na rok 2015 – výnimky z náhodného
výberu pre oblasť konkurzu a reštrukturalizácie (ďalej aj „rozvrh práce“), podľa ktorej „Ak
napadne návrh na konkurz (alebo reštrukturalizáciu) a vec nie je právoplatne skončená,
návrh na reštrukturalizáciu (alebo konkurz) a všetky s tým súvisiace procesné návrhy,
vrátane návrhu na oddĺženie, týkajúce sa toho istého dlžníka sa pridelia jednému a tomu
istému sudcovi.“, je odzrkadlením zásady jeden dlžník = jeden sudca, ktorá má napomôcť
celkovej (odbornej a časovej) efektivite v procese rozhodovania určitého druhu súdnych
konaní a zároveň zabrániť špekulatívnym postupom zo strany dlžníkov spočívajúcim
v snahe vybrať si svojho zákonného sudcu podávaním opakovaných návrhov (a späťvzatí
návrhov),
- citované ustanovenie časti C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu bližšie nepojednáva
o tom, „... akou procesnou formou, ako dlho či koľkými rozhodnutiami mal sudca
rozhodovať v konaní, ktoré predchádzalo aktuálne podanému návrhu na konkurz či
reštrukturalizáciu“,
- v čase, keď vyslovil nesúhlas s postúpením veci z Okresného súdu
Bratislava I, t. j. v čase, keď predseda okresného súdu vydal opatrenie o zmene zákonného
sudcu, nebolo ešte Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom pod sp. zn. 41 Ncb 14/2015 o nepríslušnosti
okresného súdu, a preto bolo namieste aplikovať výnimku z výnimky z náhodného výberu
pre oblasť konkurzu a reštrukturalizácie podľa časti C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu,
- v prípade, ak by krajský súd v konaní pod sp. zn. 41 Ncb 14/2015 o nepríslušnosti
okresného súdu rozhodol, že nesúhlas okresného súdu s postúpením veci z Okresného súdu
Bratislava I nie je dôvodný, hrozil by stav, keď o veci jedného dlžníka (sťažovateľa) by
rozhodoval v konkurznom konaní a v reštrukturalizačnom konaní
, čo by bolo v rozpore s časťou C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu,
- sťažovateľ správkyni konkurznej podstaty neposkytoval potrebnú súčinnosť, miera
uspokojenia veriteľov v prípadnej reštrukturalizácii bola nereálna a v skutočnosti nižšia ako
v konkurze, veľká časť príjmov sťažovateľa bola odčerpávaná hotovostnými výbermi alebo
poukazovaná v prospech spriaznených osôb a reštrukturalizačného správcu, čo znižovalo
možný výnos veriteľov a sťažovateľ zákonného sudcu v priebehu reštrukturalizačného
konania ani raz nenamietol,
3. Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu porušovateľa doručenom
ústavnému súdu 19. augusta 2016 reagoval na jednotlivé argumenty okresného súdu takto:
- k tvrdeniu, že sťažnosť sťažovateľa je výsledkom špekulatívneho postupu, pretože
sťažnosťou nenapáda opatrenie, ale až napadnuté rozhodnutie, ktoré má pre neho negatívne
účinky, uviedol, že opatrenie je síce rozhodnutím sui generis, no zároveň ide o rozhodnutie
internej povahy, ktorým sa upravuje činnosť okresného súdu, pričom ako také neukladá
povinnosti a nezakladá práva účastníkov konania. Sťažovateľ zároveň uviedol, že keďže
opatrenia nie sú účastníkom konania žiadnym osobitným spôsobom oznamované, sú
z dôvodu uvedenému v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vylúčené z preskúmavania pred
ústavným súdom. Sťažovateľ zároveň uviedol, že „Z hľadiska základných princípov
právneho štátu by teda bolo neprimerané požadovať od účastníka konania, aby v každom
štádiu konania či snáď každý deň kontroloval postup súdu a nahliadaním do spisového
materiálu či iným spôsobom zisťoval, či na základe interného pokynu, opatrenia či iného
rozhodnutia obdobnej povahy nedošlo k porušeniu jeho práv, či vo všeobecnosti k
porušeniu zákona“,
- k správnosti aplikácie časti C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu uviedol, že nedošlo
k splneniu podmienok pre aplikáciu časti C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu, pretože
okresný súd v zmysle rozhodnutia krajského súdu, nikdy nebol príslušným súdom na
prejednanie a rozhodovanie v konkurznom konaní sťažovateľa. Keďže na okresnom súde
nikdy nebol podaný návrh na začatie konkurzného konania na majetok sťažovateľa,
v súvislosti s konkurzným konaním nemožno hovoriť o „... právoplatne neskočenej veci
Sťažovateľa“. Z uvedeného dôvodu je podľa názoru sťažovateľa nepodstatné, v akom štádiu
konania na krajskom súde o nepríslušnosti okresného súdu došlo zo strany predsedu
okresného súdu v rámci reštrukturalizačného konania k vydaniu opatrenia,
- k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že ak napadnuté rozhodnutie
bolo vydané nezákonným sudcom, takéto rozhodnutie trpí vadou, ktorú nemožno zhojiť
poukazom na jeho vecnú správnosť alebo na následky, ktoré jeho prípadným zrušením
zo strany ústavného súdu mohli nastať. Opačný prístup by totiž umožňoval, aby „...
v každom jednom prípade rozhodnutia vydaného nezákonným sudcom boli individuálne
posudzované dôvody na jeho zrušenie, spočívajúce práve v jeho inak správnosti
a zákonnosti, čo je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty“.
4. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že na ústnom pojednávaní
pred ústavným súdom trvá. Právny zástupca sťažovateľa navrhoval od ústneho
pojednávania upustiť.
5. Vzhľadom na to, že predseda okresného súdu na ústnom pojednávaní pred
ústavným súdom trval, ústavný súd vykonal ústne pojednávanie 4. októbra 2016.
II.
6. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho
predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou
právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je
v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo bezozvyšku platí aj
pri interpretácii právnych noriem z oblasti konkurzu a reštrukturalizácie.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu
12. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca
(samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci
konať podľa rozvrhu práce prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. I. ÚS 8/94,
II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97, II. ÚS 47/99, III. ÚS 31/01). Ak súd rozhoduje v senáte,
zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie
v senáte (III. ÚS 46/04). Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu
zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada
je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd
a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom
rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby
bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne
dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04,
IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným
predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.
13. Ústavný súd je toho názoru, že základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi
bytostne ovláda celé konanie všeobecného súdu vo veci konkrétneho účastníka.
Rešpektovanie tohto základného práva v individualizovanom súdnom konaní tak
determinuje nielen ústavnú akceptovateľnosť súdneho rozhodnutia ako zásadne inter partes
záväzného právno-aplikačného úsudku konajúceho súdu o predmete konania, ale aj ústavnú
kvalitu samotného procesného postupu všeobecného súdu tvoreného jednotlivými procesno-
právnymi úkonmi súdu. Naznačuje to už judikovaný právny názor ústavného súdu, podľa
ktorého procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca,
resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48
ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a napokon aj z čl. 6 ods. 1
dohovoru (III. ÚS 116/06).
14. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj právny názor, podľa ktorého je
porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi spravidla relevantné
vo vzťahu k posudzovaniu ústavnej akceptovateľnosti meritórneho rozhodnutia
(III. ÚS 390/2010), a konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu má z hľadiska
svojich právnych účinkov nepochybne meritórny charakter a je v zásade konečné.
15. Podstata sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy spočíva v aplikácii časti C.2.2 rozvrhu
práce okresného súdu, podľa ktorého: „Ak napadne návrh na konkurz (alebo
reštrukturalizáciu) a vec nie je právoplatne skončená, návrh na reštrukturalizáciu (alebo
konkurz) a všetky s tým súvisiace procesné návrhy, vrátane návrhu na oddĺženie, týkajúce
sa toho istého dlžníka sa pridelia jednému a tomu istému sudcovi.“ Z citovaného
ustanovenia rozvrhu práce je zrejmé, že základným predpokladom pre aplikovanie výnimky
z náhodného výberu pre oblasť konkurzu a reštrukturalizácie je skutočnosť, aby
na okresnom súde nebola „právoplatne skončená“ iná konkurzná alebo reštrukturalizačná
vec týkajúca sa toho istého dlžníka.
16. Vzhľadom na to, že návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa bol
na okresný súd postúpený z Okresného súdu Bratislava I, dá sa konštatovať, že konkurzná
vec sťažovateľa napadla na okresný súd, pričom bola náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov pridelená zákonnému sudcovi . Následný
argument sťažovateľa, že vykonal jediný úkon spočívajúci vo vyslovení
nepríslušnosti postúpenia veci na okresný súd, považuje ústavný súd za neopodstatnený.
Ústavný súd sa v danej veci stotožňuje s názorom okresného súdu, podľa ktorého časť C.2.2
rozvrhu práce okresného súdu bližšie nešpecifikuje, „... akou procesnou formou, ako dlho či
koľkými rozhodnutiami mal sudca rozhodovať v konaní, ktoré predchádzalo aktuálne
podanému návrhu na konkurz či reštrukturalizáciu“. Z uvedeného pohľadu tak napadnutie
konkurznej veci sťažovateľa na okresný súd (bez ohľadu na ďalší postup v danej veci)
odôvodňuje aplikáciu výnimky upravenej v časti C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu, ktorá
zodpovedá zásade jeden dlžník = jeden sudca.
17. Záveru uvedenému pod predchádzajúcim bodom tohto rozhodnutia zodpovedá aj
skutočnosť, že opatrenie, ktorým došlo k zmene zákonného sudcu z
na v reštrukturalizačnej veci sťažovateľa, bolo predsedom
okresného súdu vydané v čase pred právoplatnosťou rozhodnutia krajského súdu pod sp. zn.
41 Ncb 14/2015 o nepríslušnosti okresného súdu. V čase, keď predseda okresného súdu
opatrenie vydal, konkurzná vec sťažovateľa na okresnom súde stále prebiehala, v dôsledku
čoho bola zmena v osobe zákonného sudcu vykonaná v súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a na
základe neho vydaného rozvrhu práce.
18. Ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru v danej veci, podľa
ktorej ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva
na zákonného sudcu, nezodpovedá prípad, ak zákonný sudca senátu, ktorému bola vec
pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený bez splnenia zákonných
predpokladov na vykonanie takejto zmeny neskoršie vydaným rozvrhom práce ako
riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami) (napr.
IV. ÚS 479/2013). Keďže časť C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu upravujúcu výnimky
z náhodného výberu pre oblasť konkurzu a reštrukturalizáciu bolo možné aplikovať vtedy,
ak konanie, ktoré „predchádzalo aktuálne podanému návrhu na konkurz či
reštrukturalizáciu“, pričom v čase vydania opatrenia predsedu okresného súdu konkurzná
vec sťažovateľa na okresnom súde skutočne prebiehala, aplikáciu výnimky z náhodného
výberu podľa časti C.2.2 rozvrhu práce okresného súdu v žiadnom prípade nie je možné
považovať za „zmenu bez splnenia zákonných predpokladov“.
K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie
19. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre
porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
20. Právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom
konaní vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi
aj vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy
zákon (čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ktorý v rámci tretej časti nazvanej
,,Reštrukturalizácia“ upravuje v jej ôsmej hlave aj ingerenciu všeobecných súdov v procese
reštrukturalizácie formou potvrdenia plánu súdom (§ 153 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii“) alebo zamietnutia plánu súdom v zákonom ustanovených prípadoch
[§ 154 ods. 1 písm. a) až d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného v čase
rozhodovania okresného súdu]. Kým uznesenie o potvrdení plánu súdom obsahuje aj
rozhodnutie o skončení reštrukturalizácie, dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí
plánu je, že súd jedným uznesením zastaví reštrukturalizačné konanie dlžníka, začne
konkurzné konanie voči dlžníkovi a vyhlási na jeho majetok konkurz (§ 154 ods. 3 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii). Aj z dôvodu závažnosti dôsledkov zamietnutia plánu
súdom zákon o konkurze a reštrukturalizácii počíta v tomto prípade s dvojinštančným
konaním, keď proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí plánu pripúšťa právo podať
odvolanie.
21. Ústavný súd sa už v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyjadril
k charakteru reštrukturalizácie, ako aj k rozhodovaniu všeobecných súdov
v reštrukturalizácii (napr. I. ÚS 200/2011, I. ÚS 311/2014, II. ÚS 455/2012). Nie je sporné,
že reštrukturalizácia je šetrnejšia než konkurz. Kým konkurz má likvidačný charakter,
podmienkou čo i len odporučenia reštrukturalizácie správcom je zachovanie aspoň
podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka a predpoklad väčšieho rozsahu uspokojenia
veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. c) a d) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii]. Reštrukturalizácia chráni dlžníka pred veriteľmi
(nepripúšťajú sa exekúcie či výkon zabezpečovacích práv [§ 114 ods. 1 písm. b) a c) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii], čo však v konečnom dôsledku sleduje záujem všetkých
veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia ich pohľadávok ako v prípade konkurzu.
22. Všeobecný súd pritom v reštrukturalizácii vystupuje ako strážca zákonnosti, ale
aj spravodlivosti celého procesu reštrukturalizácie, pričom táto jeho úloha sa završuje
rozhodovaním o potvrdení alebo zamietnutí plánu. Ústavný súd pritom už vo svojej
rozhodovacej činnosti zvýraznil požiadavku na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní
ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (napr.
III. ÚS 72/2010), ako aj povinnosť súdu zohľadniť nespravodlivé dôsledky svojho
rozhodnutia na účastníkov konania (napr. I. ÚS 26/2010). Samozrejme, platí, že obsah
pojmu spravodlivosť je autonómny, a teda rôznymi subjektmi vnímaný odlišne. To isté platí
aj v posudzovanej veci, keď to, čo sa javí spravodlivé sťažovateľovi, sa nemusí javiť
spravodlivým ostatným veriteľom či dlžníkovi. Nájsť spravodlivú rovnováhu medzi
oprávnenými záujmami jednotlivých veriteľov v reštrukturalizácii nie je jednoduché. To
však neznamená, že všeobecný súd môže na túto úlohu rezignovať a aprobovať riešenie,
ktoré sa síce javí ako spravodlivé, avšak len vo vzťahu k jednému veriteľovi, prípadne
viacerým veriteľom, pričom vo vzťahu k ostatným veriteľom (pohľadávok rôznej výšky
a rôznych právnych dôvodov) objektívne nevykazuje črty spravodlivého.
23. Na účely posúdenia ústavnej súladnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu
aj vo väzbe na citované judikatórne východiská sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd argumentáciu
sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
okresného súdu. Ústavný súd nezistil, že by okresným súdom aplikovaný postup pri zistení
a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie
okresným súdom bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené
v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.
Práve naopak, rozhodnutie okresného súdu sa ústavnému súdu javí byť komplexným
a zodpovedajúcim na všetky právne a skutkové okolnosti daného prípadu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2016