Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 636/2016
PDF · 245.67 KB
No categories available
I. ÚS 636/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Šramkom, Moyzesova 12, Brezno, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 649/2014 a jeho rozsudkom
z 8. júna 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Cdo 618/2015 a jeho uznesením z 29. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
26. septembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej
len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 649/2014
a jeho rozsudkom z 8. júna 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Cdo 618/2015 a jeho uznesením z 29. júna 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Sťažovateľ uviedol, že ako odporca bol účastníkom konania pred Okresným
súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 3 C 131/2013. Okresný súd
vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 C 131/2013 z 26. marca 2014 [ďalej len „rozsudok
okresného súdu“; sťažovateľ nesprávne uvádza z 26. marca 2016, pozn.] tak, že žalobe
vyhovel.
3. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom namietal:
„... bolo nesprávne aplikované ust. o dĺžke premlčacej lehoty, ktorá sa mala použiť
podľa prísl. ustanovení Občianskeho zákonníka, kde všeob. lehota je 3 ročná a v prípade že
by sa jednalo o vydanie bezdôvodného obohatenia je subj. premlčacia lehota 2 ročná...
- ... treba zdôrazniť, že zo zápisnice z poj. 15.01.2014 /str. 2/ vyplýva, že sme
konkretizovali ustanovenia zmluvy ktoré podľa nášho názoru obsahujú neprijateľné zmluvné
podmienky a podľa ustálenej súdnej judikatúry a praxe súd by mal posudzovať platnosť
zmluvy z dôvodu neprijateľných zmluvných podmienok ako aj z dôvodu rozporu s dobrými
mravmi ex offo. Ak zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky alebo je v rozpore
s dobrými mravmi, nemôže túto skutočnosť dodatočne zhojiť ani postoj navrhovateľa, ktorý
si zmluvné sankcie a pokuty v samotnej žalobe neuplatňuje, pretože tieto skutočnosti je
potrebné posudzovať v čase uzavretia zmluvy
- ... že právny predchodca navrhovateľa od začiatku vedel a konal s vedomím
o možnej neprijateľnosti zmluvných podmienok pri uzatváraní zmluvy voči odporcovi, ktorý
sa ocitol vo finančnej tiesni. Vzhľadom na uvedené okolnosti ako sú spôsob uzavretia
zmluvy, obsah zmluvy a tiež aj postoj navrhovateľa po uzavretí zmluvy je možné ustáliť, že
obsahuje neprijateľné podmienky a zo strany práv. predchodcu navrhovateľa ide
nepochybne o konanie v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje neplatnosť zmluvy ako
takej. Potom vznesená námietka premlčania je dôvodná a žaloba mala byť zamietnutá
/pozn. sťažovateľa: 2 ročná premlčacia lehota pri bezdôvodnom obohatení /.“
4. Krajský súd rozsudkom z 8. júna 2015 rozsudok okresného súdu z 26. marca 2014
potvrdil, pričom z jeho odôvodnenia vyplýva, že okresný súd síce nesprávne posúdil
premlčaciu lehotu, ale napriek tomu navrhovateľ nárok uplatnil včas. Spotrebiteľskú zmluvu
ako takú odvolací súd považoval za platnú a tiež sa stotožnil s právnym názorom, že
neprijateľnosť konkrétnych zmluvných podmienok nemá za následok neplatnosť celej
spotrebiteľskej zmluvy.
5. Sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením tak, že dovolanie odmietol.
6. Podľa názoru sťažovateľa mu postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ako aj
postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím
mu bolo odopreté základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ namietal, že pri
zákonnom posúdení premlčacích lehôt došlo „k premlčaniu uplatneného nároku /v 2 ročnej
premlčacej lehote/ a to vzhľadom na neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy /neprijateľné
zmluvné podmienky a rozpor s dobrými mravmi/ je možné uplatnený nárok posúdiť len ako
vydanie bezdôvodného obohatenia. Máme za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nezákonné, pretože odvolací súd po tom, čo zistil že okresný súd pochybil a sám posúdil
dĺžku premlčacej lehoty inak ako okresný súd a vyčítal okresnému súdu opomenutie
konečnej splatnosti úveru, mal o tejto skutočnosti oboznámiť odporcu a dať mu možnosť
vyjadriť sa v zmysle vtedy platného procesného ust.: § 213 ods. 2 O. s. p...“.
7. Sťažovateľ ďalej uviedol, že hoci v odvolacom konaní poukázal na dôvod
neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy, a to jej rozpor s dobrými mravmi, krajský súd sa
k týmto možným dôvodom neplatnosti právneho úkonu vôbec nezaoberal a neposudzoval
ho v rámci odvolacieho konania.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 649/2014 a jeho rozsudkom z 8. júna
2015, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 618/2015
a jeho uznesením z 29. júna 2016 (sťažovateľ nesprávne uvádza rozsudkom, pozn.),
rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zruší a zaviaže krajský súd, ako aj
najvyšší súd (spoločne a nerozdielne) na náhradu trov konania.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
13. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok
okresného súdu, ktorým zaviazal sťažovateľa ako odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu
1 946,44 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 6,5 % ročne zo stanovených súm, ako aj
nahradiť trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku. Sťažovateľ súčasne
namietal aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako
procesne neprípustné.
14. Ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd je povinný na procesné
úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia
civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu (I. ÚS 372/06).
15. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
16. Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
zaoberajúcou sa požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods.1
dohovoru vyplýva, že tento článok dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje
rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné
požiadavky spravodlivého procesu, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na
okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994,
séria A, č. 288).
17. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ napriek tomu, že je
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, vo svojej stroho odôvodnenej sťažnosti
neuvádza ani jedinú dostatočne argumentačne podporenú ústavnoprávne relevantnú
námietku, ktorá by svedčila v prospech záveru o porušení jeho označených práv. Svoju
argumentáciu sťažovateľ založil na tvrdení o nesprávnom posúdení premlčacej lehoty
všeobecnými súdmi, ako i nesprávnom právnom posúdení platnosti spotrebiteľskej zmluvy,
pokiaľ všeobecné súdy dospeli k záveru, že neprijateľnosť konkrétnych zmluvných
podmienok nemá za následok neplatnosť celej spotrebiteľskej zmluvy. Sťažovateľ tiež
uviedol, že krajský súd sa vôbec nezaoberal ním namietaným rozporom s dobrými mravmi
ako možným dôvodom neplatnosti právneho úkonu a súčasne pochybil aj v procesnom
postupe, ak sťažovateľa nevyzval na vyjadrenie v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď mal v úmysle posúdiť dĺžku premlčacej lehoty inak
ako okresný súd.
18. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
„Po preskúmaní veci z hľadiska odvolacích námietok odporcu odvolací súd uvádza,
že z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu jasne vyplýva,
že okresný súd posúdil predmetnú úverovú zmluvu ako spotrebiteľský právny vzťah.
Zároveň však konštatoval, že v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch sa nejedná o
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, čo zodpovedá právnej úprave obsiahnutej v Zákone
o spotrebiteľských úveroch, kde sa v ust. § 1 ods. 2 písm. a) jasne uvádza, že zákon (zák. č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov) sa
nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo
projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených
stavieb a ich údržbu. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd správne v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že Úverová zmluva č 86/09 zo dňa 18. 08. 2009
je spotrebiteľský právny vzťah aj keď sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle
zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Následne okresný súd vedomý si
skutočnosti, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, ale zároveň o absolútny obchod, aplikoval
na posúdenie námietky premlčania všeobecnú 4-ročnú premlčaciu dobu upravenú v ust.
V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že pre spotrebiteľské právne vzťahy platí,
že sa posudzujú v režime obchodnoprávnej úpravy a uplatnia sa v nich v zásade všetky
ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré určitú problematiku duplicitne s Občianskym
zákonníkom, avšak je vždy nutné pamätať na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré
ustanovuje, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Všeobecná premlčacia doba pre
obchodnoprávne vzťahy je podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka 4-ročná, zatiaľ čo
v občianskoprávnych vzťahoch sa v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka právo premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa mohlo vykonať prvý raz. Postavenie dlžníka v zmysle
obchodnoprávnej úpravy premlčania je teda podstatne nevýhodnejšie, pretože dlžník musí
čeliť dlhšiemu obdobiu neistoty, v ktorom môže veriteľ uplatniť svoj nárok bez rizika
úspešného vznesenia námietky premlčania. Po zakotvení právnej úpravy korigujúcej
tvrdosti obchodnoprávnych noriem v prospech spotrebiteľov má svoje opodstatnenie, že
spotrebitelia sa v rámci súdnych konaní o nároky vyplývajúce z absolútnych
obchodnoprávnych vzťahov domáhajú posúdenia námietky premlčania podľa ust. § 101
Občianskeho zákonníka, kde je upravená kratšia, t. j. trojročná premlčacia doba. Použitie
občianskoprávnej úpravy premlčacej doby v absolútnych obchodnoprávnych vzťahoch
majúcich spotrebiteľský charakter akceptoval aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn.
I. ÚS 402/2013 zo dňa 19. 06. 2013. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku
vyplýva, že okresný súd aplikoval na posúdenie vznesenej námietky premlčania ust. § 397
Obchodného zákonníka, kde je upravená 4 - ročná premlčacia doba. ... Po preskúmaní veci
odvolací súd uvádza, že okresný súd pochybil jednak v tom, že na vznesenú námietku
premlčaciu dobu aplikoval 4-ročnú premlčaciu dobu upravenú v ust. § 397 Obchodného
zákonníka, napriek tomu, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter predmetnej úverovej
zmluvy mal v zmysle ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka aplikovať na posúdenie
vznesenej námietky premlčania 3-ročnú premlčaciu dobu upravenú v ust. § 101
Občianskeho zákonníka, a tiež v tom, že opomenul skutočnosť, že podľa článku I. ods. 1
písm. o) Úverovej zmluvy č. 86/2009 zo dňa 18. 05. 2009 konečná splatnosť úveru bola
dohodnutá dňa 18. 11. 2009 a teda ak podal navrhovateľ návrh na súd dňa 15.11.2009, tak
ani pri aplikácii trojročnej premlčacej doby podľa ust. 101 Občianskeho zákonníka nebola
uplatnená pohľadávka navrhovateľa v čase podania žaloby premlčaná, pretože pri
spotrebiteľských zmluvách platí trojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť dňom
nasledujúcim po konečnej splatnosti úveru. ...
Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vo výroku vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 OSP potvrdil
konštatujúc, že odvolacie námietky odporcu týkajúce sa nepreskúmania neprijateľných
zmluvných podmienok okresným súdom nemajú svoje opodstatnenie, pretože okresný súd
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku riadne a zrozumiteľne vysvetlil, že pokiaľ
sa v zmluve vyskytovali neprijateľné zmluvné podmienky, navrhovateľ upustil od uplatnenia
práva vyplývajúceho z uvedených neprijateľných zmluvných podmienok a keďže
neprijateľnosť konkrétnych zmluvných podmienok nemá za následok neplatnosť celej
spotrebiteľskej zmluvy, nemá uvedená odvolacia námietka odporcu opodstatnenie...“
19. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno-právne, ako aj
procesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré boli
podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a ústavne akceptovateľné. Uvedený záver podporuje aj ustálená judikatúra
ústavného súdu, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,
nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96,
20. Ústavný súd preto nepovažuje právny záver krajského súdu týkajúci sa aplikácie
konkrétnych ustanovení o premlčaní obsiahnutých v Občianskom zákonníku na
prerokúvanú vec za svojvoľný, prijatý v zjavnom omyle konajúceho krajského súdu, resp.
za výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem. Krajský súd jasne
a zrozumiteľne odôvodnil svoj právny názor v súvislosti s posúdením otázky aplikácie
Občianskeho zákonníka na posúdenie začatia plynutia premlčacej lehoty, ako aj dĺžky jej
trvania, čoho sa v odvolaní domáhal aj sám sťažovateľ. Aplikácia týchto zákonných
ustanovení krajským súdom v napadnutom rozsudku nie je zjavne neodôvodnená,
nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem.
Napadnutý rozsudok tak v žiadnom prípade nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny, pretože krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
odvolaniu sťažovateľa spochybňujúcom právny názor súdu prvého stupňa nevyhovel a pre
ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Ústavný
súd v súvislosti so sťažovateľom namietanými neprijateľnými zmluvnými podmienkami
v úverovej zmluve uvádza, že sťažovateľ (právne zastúpený) vôbec nešpecifikoval, v čom
táto neprijateľnosť spočíva, ale svoju námietku len všeobecne formuloval.
21. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý postup
a rozhodnutie krajského súdu nesignalizuje možnosť porušenia označených práv
sťažovateľa, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
22. Sťažovateľ súčasne namietal porušenie označených práv postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa ako procesne
neprípustného. Najvyšší súd v namietanom uznesení po konštatovaní neexistencie vád
konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a) až e) a g) OSP, preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu s dôrazom na posúdenie, či v konaní došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa
konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorú sťažovateľ odôvodňoval
nedostatočným odôvodnením súdnych rozhodnutí súdov prvej a druhej inštancie, ako aj
postupom krajského súdu v rozpore s § 213 ods. 2 OSP, v dôsledku čoho považuje jeho
rozhodnutie za prekvapivé.
23. K námietkam sťažovateľa najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia
o dovolaní uviedol:
«V rozhodnutí zaujatý odlišný právny názor vo vzťahu k premlčaniu a splatnosti
úveru zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho
súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje preskúmať ako, na základe
čoho a z akých dôvodov súdy rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade
zjavne neodôvodnené (či zjavne neudržateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným rozhodnutím uznesením) spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Právo na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník
konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi.
Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004,
IV. ÚS 252/2004)...
3.2 Žalovaný odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O. s. p. vyvodzuje aj z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, lebo odvolací
súd nepostupoval v súlade s § 213 ods. 2 O. s. p. Dovolateľ však v dovolaní neuviedol k akej
právnej otázke tento dôvod smeruje, a o ktoré konkrétne zákonné ustanovenie ide. Dovolací
súd preto nemal možnosť zaoberať sa otázkou, či takto formulované tvrdenie žalovaného
o prípadnej nemožnosti vyjadriť sa k doposiaľ neaplikovanému predpisu odvolacím súdom
je opodstatnené.
Ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia
vyjadrili (§ 213 ods. 2 O. s. p.).
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie
rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než
rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009
sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého
stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na
ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej
procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého
až v dovolacom konaní (viď uznesenie najvyššie zo 14. júla 211 sp. zn. 5 Cdo 46/2011).
V prejednávanej veci ale rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie súdu prvého stupňa nemôže byť považované za prekvapivé, či nečakané a to ani
pokiaľ ide o posúdenie otázky (ne)premlčania žalobou uplatneného práva. Žalovaný podal
proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie, v ktorom namietal správnosť právneho
posúdenia veci i v tom zmysle, že pokiaľ ide o dĺžku premlčacej doby táto sa mala
posudzovať v zmysle Občianskeho zákonníka a tá je trojročná (všeobecná premlčacia doba)
- viď č. l. 107 súdneho spisu. Odvolací súd reagujúc na túto odvolaciu námietku síce
prisvedčil odvolateľovi, že žalobou uplatnené právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, táto ale neuplynula, lebo žaloba
bola podaná na súd v jej priebehu. Námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú, čo
korešponduje so záverom súdu prvého stupňa (i keď tento vychádzal zo 4-ročnej premlčacej
doby v zmysle Obchodného zákonníka).
Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemohol byť prekvapený záverom odvolacieho
súdu ohľadom dĺžky premlčacej doby pretože išlo o reakciu súdu na jeho vlastný riadne
zdôvodnený odvolací dôvod, ktorý sa ukázal ako opodstatnený i keď v konečnom dôsledku
nedokázal zvrátiť výsledok sporu. V tejto súvislosti je zjavné, že odvolací súd sa
z objektívneho hľadiska voči žalovanému ani nemohol dopostiť porušenia procesného
postupu v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p.»
24. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že najvyšší súd postupoval
v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie podané sťažovateľom ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Uznesenie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov a nejde
o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku.
25. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné
sťažovateľovi pripomenúť, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na
súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07),
a nie na vedenie polemiky o správnosti právneho záveru prijatého v konkrétnej veci
všeobecným súdom.
26. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj
arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
27. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v sťažnosti ústavný súd
dodáva, že sťažovateľ nedostatočne odôvodnil, v čom vidí ústavnú neakceptovateľnosť
uznesenia najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
28. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by
mohol vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa
odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2016