Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 636/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Šramkom, Moyzesova 12, Brezno, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. júna 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

26. septembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej

len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. júna 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 29. júna 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Sťažovateľ uviedol, že ako odporca bol účastníkom konania pred Okresným

súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. . Okresný súd

vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 26. marca 2014 [ďalej len „rozsudok

okresného súdu“; sťažovateľ nesprávne uvádza z 26. marca 2016, pozn.] tak, že žalobe

vyhovel.

3. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom namietal:

„... bolo nesprávne aplikované ust. o dĺžke premlčacej lehoty, ktorá sa mala použiť

podľa prísl. ustanovení , kde všeob. lehota je 3 ročná a v prípade že

by sa jednalo o vydanie bezdôvodného obohatenia je subj. premlčacia lehota 2 ročná...

- ... treba zdôrazniť, že zo zápisnice z poj. 15.01.2014 /str. 2/ vyplýva, že sme

konkretizovali ustanovenia zmluvy ktoré podľa nášho názoru obsahujú neprijateľné zmluvné

podmienky a podľa ustálenej súdnej judikatúry a praxe súd by mal posudzovať platnosť

zmluvy z dôvodu neprijateľných zmluvných podmienok ako aj z dôvodu rozporu s dobrými

mravmi ex offo. Ak zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky alebo je v rozpore

s dobrými mravmi, nemôže túto skutočnosť dodatočne zhojiť ani postoj navrhovateľa, ktorý

si zmluvné sankcie a pokuty v samotnej žalobe neuplatňuje, pretože tieto skutočnosti je

potrebné posudzovať v čase uzavretia zmluvy

- ... že právny predchodca navrhovateľa od začiatku vedel a konal s vedomím

o možnej neprijateľnosti zmluvných podmienok pri uzatváraní zmluvy voči odporcovi, ktorý

sa ocitol vo finančnej tiesni. Vzhľadom na uvedené okolnosti ako sú spôsob uzavretia

zmluvy, obsah zmluvy a tiež aj postoj navrhovateľa po uzavretí zmluvy je možné ustáliť, že

obsahuje neprijateľné podmienky a zo strany práv. predchodcu navrhovateľa ide

nepochybne o konanie v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje neplatnosť zmluvy ako

takej. Potom vznesená námietka premlčania je dôvodná a žaloba mala byť zamietnutá

/pozn. sťažovateľa: 2 ročná premlčacia lehota pri bezdôvodnom obohatení /.“

4. Krajský súd rozsudkom z 8. júna 2015 rozsudok okresného súdu z 26. marca 2014

potvrdil, pričom z jeho odôvodnenia vyplýva, že okresný súd síce nesprávne posúdil

premlčaciu lehotu, ale napriek tomu navrhovateľ nárok uplatnil včas. Spotrebiteľskú zmluvu

ako takú odvolací súd považoval za platnú a tiež sa stotožnil s právnym názorom, že

neprijateľnosť konkrétnych zmluvných podmienok nemá za následok neplatnosť celej

spotrebiteľskej zmluvy.

5. Sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením tak, že dovolanie odmietol.

6. Podľa názoru sťažovateľa mu postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ako aj

postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím

mu bolo odopreté základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ namietal, že pri

zákonnom posúdení premlčacích lehôt došlo „k premlčaniu uplatneného nároku /v 2 ročnej

premlčacej lehote/ a to vzhľadom na neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy /neprijateľné

zmluvné podmienky a rozpor s dobrými mravmi/ je možné uplatnený nárok posúdiť len ako

vydanie bezdôvodného obohatenia. Máme za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

nezákonné, pretože odvolací súd po tom, čo zistil že okresný súd pochybil a sám posúdil

dĺžku premlčacej lehoty inak ako okresný súd a vyčítal okresnému súdu opomenutie

konečnej splatnosti úveru, mal o tejto skutočnosti oboznámiť odporcu a dať mu možnosť

vyjadriť sa v zmysle vtedy platného procesného ust.: ..“.

7. Sťažovateľ ďalej uviedol, že hoci v odvolacom konaní poukázal na dôvod

neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy, a to jej rozpor s dobrými mravmi, krajský súd sa

k týmto možným dôvodom neplatnosti právneho úkonu vôbec nezaoberal a neposudzoval

ho v rámci odvolacieho konania.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. júna

2015, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. júna 2016 (sťažovateľ nesprávne uvádza rozsudkom, pozn.),

rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zruší a zaviaže krajský súd, ako aj

najvyšší súd (spoločne a nerozdielne) na náhradu trov konania.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

13. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok

okresného súdu, ktorým zaviazal sťažovateľa ako odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu

1 946,44 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 6,5 % ročne zo stanovených súm, ako aj

nahradiť trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku. Sťažovateľ súčasne

namietal aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako

procesne neprípustné.

14. Ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (). Všeobecný súd je povinný na procesné

úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia

civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu ().

15. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

16. Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

zaoberajúcou sa požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods.1

dohovoru vyplýva, že tento článok dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje

rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné

požiadavky spravodlivého procesu, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na

okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994,

séria A, č. 288).

17. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľ napriek tomu, že je

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, vo svojej stroho odôvodnenej sťažnosti

neuvádza ani jedinú dostatočne argumentačne podporenú ústavnoprávne relevantnú

námietku, ktorá by svedčila v prospech záveru o porušení jeho označených práv. Svoju

argumentáciu sťažovateľ založil na tvrdení o nesprávnom posúdení premlčacej lehoty

všeobecnými súdmi, ako i nesprávnom právnom posúdení platnosti spotrebiteľskej zmluvy,

pokiaľ všeobecné súdy dospeli k záveru, že neprijateľnosť konkrétnych zmluvných

podmienok nemá za následok neplatnosť celej spotrebiteľskej zmluvy. Sťažovateľ tiež

uviedol, že krajský súd sa vôbec nezaoberal ním namietaným rozporom s dobrými mravmi

ako možným dôvodom neplatnosti právneho úkonu a súčasne pochybil aj v procesnom

postupe, ak sťažovateľa nevyzval na vyjadrenie v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď mal v úmysle posúdiť dĺžku premlčacej lehoty inak

ako okresný súd.

18. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„Po preskúmaní veci z hľadiska odvolacích námietok odporcu odvolací súd uvádza,

že z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu jasne vyplýva,

že okresný súd posúdil predmetnú úverovú zmluvu ako spotrebiteľský právny vzťah.

Zároveň však konštatoval, že v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch sa nejedná o

zmluvu o spotrebiteľskom úvere, čo zodpovedá právnej úprave obsiahnutej v Zákone

o spotrebiteľských úveroch, kde sa v ust. § 1 ods. 2 písm. a) jasne uvádza, že zákon (zák. č.

o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej

rady č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov) sa

nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo

projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených

stavieb a ich údržbu. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd správne v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že Úverová zmluva č 86/09 zo dňa 18. 08. 2009

je spotrebiteľský právny vzťah aj keď sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle

o spotrebiteľských úveroch. Následne okresný súd vedomý si

skutočnosti, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, ale zároveň o absolútny obchod, aplikoval

na posúdenie námietky premlčania všeobecnú 4-ročnú premlčaciu dobu upravenú v ust.

.

V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že pre spotrebiteľské právne vzťahy platí,

že sa posudzujú v režime obchodnoprávnej úpravy a uplatnia sa v nich v zásade všetky

ustanovenia , ktoré určitú problematiku duplicitne s Občianskym

zákonníkom, avšak je vždy nutné pamätať na ust. , ktoré

ustanovuje, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia

upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na

prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Všeobecná premlčacia doba pre

obchodnoprávne vzťahy je podľa ust. 4-ročná, zatiaľ čo

v občianskoprávnych vzťahoch sa v zmysle právo premlčí za

tri roky odo dňa, keď sa mohlo vykonať prvý raz. Postavenie dlžníka v zmysle

obchodnoprávnej úpravy premlčania je teda podstatne nevýhodnejšie, pretože dlžník musí

čeliť dlhšiemu obdobiu neistoty, v ktorom môže veriteľ uplatniť svoj nárok bez rizika

úspešného vznesenia námietky premlčania. Po zakotvení právnej úpravy korigujúcej

tvrdosti obchodnoprávnych noriem v prospech spotrebiteľov má svoje opodstatnenie, že

spotrebitelia sa v rámci súdnych konaní o nároky vyplývajúce z absolútnych

obchodnoprávnych vzťahov domáhajú posúdenia námietky premlčania podľa ust. § 101

, kde je upravená kratšia, t. j. trojročná premlčacia doba. Použitie

občianskoprávnej úpravy premlčacej doby v absolútnych obchodnoprávnych vzťahoch

majúcich spotrebiteľský charakter akceptoval aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn.

zo dňa 19. 06. 2013. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku

vyplýva, že okresný súd aplikoval na posúdenie vznesenej námietky premlčania ust. § 397

, kde je upravená 4 - ročná premlčacia doba. ... Po preskúmaní veci

odvolací súd uvádza, že okresný súd pochybil jednak v tom, že na vznesenú námietku

premlčaciu dobu aplikoval 4-ročnú premlčaciu dobu upravenú v ust. § 397 Obchodného

zákonníka, napriek tomu, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter predmetnej úverovej

zmluvy mal v zmysle ust. aplikovať na posúdenie

vznesenej námietky premlčania 3-ročnú premlčaciu dobu upravenú v ust. § 101

, a tiež v tom, že opomenul skutočnosť, že podľa článku I. ods. 1

písm. o) Úverovej zmluvy č. 86/2009 zo dňa 18. 05. 2009 konečná splatnosť úveru bola

dohodnutá dňa 18. 11. 2009 a teda ak podal navrhovateľ návrh na súd dňa 15.11.2009, tak

ani pri aplikácii trojročnej premlčacej doby podľa ust. 101 nebola

uplatnená pohľadávka navrhovateľa v čase podania žaloby premlčaná, pretože pri

spotrebiteľských zmluvách platí trojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť dňom

nasledujúcim po konečnej splatnosti úveru. ...

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu ako vo výroku vecne správny podľa ust. potvrdil

konštatujúc, že odvolacie námietky odporcu týkajúce sa nepreskúmania neprijateľných

zmluvných podmienok okresným súdom nemajú svoje opodstatnenie, pretože okresný súd

v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku riadne a zrozumiteľne vysvetlil, že pokiaľ

sa v zmluve vyskytovali neprijateľné zmluvné podmienky, navrhovateľ upustil od uplatnenia

práva vyplývajúceho z uvedených neprijateľných zmluvných podmienok a keďže

neprijateľnosť konkrétnych zmluvných podmienok nemá za následok neplatnosť celej

spotrebiteľskej zmluvy, nemá uvedená odvolacia námietka odporcu opodstatnenie...“

19. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno-právne, ako aj

procesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré boli

podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a ústavne akceptovateľné. Uvedený záver podporuje aj ustálená judikatúra

ústavného súdu, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (,

).

20. Ústavný súd preto nepovažuje právny záver krajského súdu týkajúci sa aplikácie

konkrétnych ustanovení o premlčaní obsiahnutých v na

prerokúvanú vec za svojvoľný, prijatý v zjavnom omyle konajúceho krajského súdu, resp.

za výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem. Krajský súd jasne

a zrozumiteľne odôvodnil svoj právny názor v súvislosti s posúdením otázky aplikácie

na posúdenie začatia plynutia premlčacej lehoty, ako aj dĺžky jej

trvania, čoho sa v odvolaní domáhal aj sám sťažovateľ. Aplikácia týchto zákonných

ustanovení krajským súdom v napadnutom rozsudku nie je zjavne neodôvodnená,

nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem.

Napadnutý rozsudok tak v žiadnom prípade nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny, pretože krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

odvolaniu sťažovateľa spochybňujúcom právny názor súdu prvého stupňa nevyhovel a pre

ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Ústavný

súd v súvislosti so sťažovateľom namietanými neprijateľnými zmluvnými podmienkami

v úverovej zmluve uvádza, že sťažovateľ (právne zastúpený) vôbec nešpecifikoval, v čom

táto neprijateľnosť spočíva, ale svoju námietku len všeobecne formuloval.

21. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý postup

a rozhodnutie krajského súdu nesignalizuje možnosť porušenia označených práv

sťažovateľa, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

22. Sťažovateľ súčasne namietal porušenie označených práv postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa ako procesne

neprípustného. Najvyšší súd v namietanom uznesení po konštatovaní neexistencie vád

konania v zmysle až e) a , preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu s dôrazom na posúdenie, či v konaní došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa

konať pred súdom podľa , ktorú sťažovateľ odôvodňoval

nedostatočným odôvodnením súdnych rozhodnutí súdov prvej a druhej inštancie, ako aj

postupom krajského súdu v rozpore s , v dôsledku čoho považuje jeho

rozhodnutie za prekvapivé.

23. K námietkam sťažovateľa najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia

o dovolaní uviedol:

«V rozhodnutí zaujatý odlišný právny názor vo vzťahu k premlčaniu a splatnosti

úveru zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho

súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje preskúmať ako, na základe

čoho a z akých dôvodov súdy rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade

zjavne neodôvodnené (či zjavne neudržateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 ; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným rozhodnutím uznesením) spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ). Právo na spravodlivý súdny

proces podľa neznamená právo na to, aby bol účastník

konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi.

Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. ,

)...

3.2 Žalovaný odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

vyvodzuje aj z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, lebo odvolací

súd nepostupoval v súlade s Dovolateľ však v dovolaní neuviedol k akej

právnej otázke tento dôvod smeruje, a o ktoré konkrétne zákonné ustanovenie ide. Dovolací

súd preto nemal možnosť zaoberať sa otázkou, či takto formulované tvrdenie žalovaného

o prípadnej nemožnosti vyjadriť sa k doposiaľ neaplikovanému predpisu odvolacím súdom

je opodstatnené.

Ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci

rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia

vyjadrili ( ).

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie

rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než

rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009

sp. zn. ), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého

stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na

ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej

procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého

až v dovolacom konaní (viď uznesenie najvyššie zo 14. júla 211 sp. zn. ).

V prejednávanej veci ale rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie súdu prvého stupňa nemôže byť považované za prekvapivé, či nečakané a to ani

pokiaľ ide o posúdenie otázky (ne)premlčania žalobou uplatneného práva. Žalovaný podal

proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie, v ktorom namietal správnosť právneho

posúdenia veci i v tom zmysle, že pokiaľ ide o dĺžku premlčacej doby táto sa mala

posudzovať v zmysle a tá je trojročná (všeobecná premlčacia doba)

- viď č. l. 107 súdneho spisu. Odvolací súd reagujúc na túto odvolaciu námietku síce

prisvedčil odvolateľovi, že žalobou uplatnené právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej

premlčacej dobe v zmysle , táto ale neuplynula, lebo žaloba

bola podaná na súd v jej priebehu. Námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú, čo

korešponduje so záverom súdu prvého stupňa (i keď tento vychádzal zo 4-ročnej premlčacej

doby v zmysle ).

Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemohol byť prekvapený záverom odvolacieho

súdu ohľadom dĺžky premlčacej doby pretože išlo o reakciu súdu na jeho vlastný riadne

zdôvodnený odvolací dôvod, ktorý sa ukázal ako opodstatnený i keď v konečnom dôsledku

nedokázal zvrátiť výsledok sporu. V tejto súvislosti je zjavné, že odvolací súd sa

z objektívneho hľadiska voči žalovanému ani nemohol dopostiť porušenia procesného

postupu v zmysle »

24. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že najvyšší súd postupoval

v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie podané sťažovateľom ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Uznesenie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov a nejde

o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku.

25. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné

sťažovateľovi pripomenúť, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na

súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ),

a nie na vedenie polemiky o správnosti právneho záveru prijatého v konkrétnej veci

všeobecným súdom.

26. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

27. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v sťažnosti ústavný súd

dodáva, že sťažovateľ nedostatočne odôvodnil, v čom vidí ústavnú neakceptovateľnosť

uznesenia najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

28. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých by

mohol vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa

odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2016