Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)I. ÚS 701/2016
PDF · 365.34 KB
No categories available
I. ÚS 701/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpenej advokátkou JUDr. Klaudiou Azariovou, advokátska kancelária AZARIOVÁ &
RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 So 62/2015 z 27. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra
2016 doručená sťažnosť vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 So 62/2015 z 27. júla 2016 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
«Sťažovateľka... podanou žiadosťou zo dňa 30.6.2014 žiadala Sociálnu poisťovňu...
o zvýšenie sumy invalidného dôchodku. Sociálna poisťovňa - ústredie žiadosti sťažovateľky
rozhodnutím č. 805 807 8754 0 z 13.112014 nevyhovela. Sťažovateľka sa voči tomuto
rozhodnutiu Sociálnej poisťovne... odvolala na Krajský súd v Košiciach. Krajský súd
v Košiciach, rozsudkom zo dňa 29.4.2015, sp. zn. 3Sd/21/2015-18 potvrdil rozhodnutie
Sociálnej poisťovne... Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu Krajského súdu
v Košiciach odvolanie dňa 19.6.2015. O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. 805 807 8754 0
zo dňa 13.11.2014 o zamietnutí žiadosti o zvýšenie invalidného dôchodku, o odvolaní
navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sd/21/2018-18 zo dňa
29.4.2015 tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sd/21/2015-18 zo dňa
29. apríla 2015 potvrdil. ...
Sťažovateľka... bola... 18.7.2005 uznaná invalidnou pre rozhodujúce zdravotné
postihnutie choroby podporného a pohybového aparátu s mierou poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť podľa kapitoly XV, oddiel G, položka 43.2/b v rozsahu 45%
s tým, že od útleho detstva je liečená pre vrodenú luxáciu oboch bedrových kĺbov.
Sťažovateľka od narodenia trpí vysokou iliákalnou bilaterálnou luxáciou bedrových kĺbov
(6 cm - 8 cm vyššie degenerované hlavice bedrových kĺbov od degenerovaných puzdier)
so sekundárnymi následkami a ochoreniami.
Sťažovateľka sa obrátila so žiadosťou o zvýšenie sumy invalidného dôchodku...
30.6.2015 na Sociálnu poisťovňu, pobočku Košice. Predmetom žiadosti sťažovateľky... bolo
zvýšenie invalidného dôchodku v dôsledku poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť, posudkovým lekárom sociálneho poistenia pobočky Sociálnej poisťovne - Košice.
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne - ústredie č. 805 807 8754 0 zo dňa 13.11.2014, bolo
sťažovateľke oznámené, že je naďalej invalidná podľa § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení, so záverom, že pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je
45 %. Voči tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie dňa 17.12.2014.
Sťažovateľka v odvolaní uviedla, že pri rozhodovaní o zvýšení invalidného dôchodku,
nebola pri vypracovaní odborného posudku braná do úvahy a percentuálne ohodnotená
primárna diagnóza, a to obojstranná vysoká ilikálna luxácia bedrových kĺbov, ktorou trpí
od narodenia a ktorá má progresívny charakter. Sociálna poisťovňa - ústredie vo vyjadrení
k odvolaniu zo dňa 20.4.2015 uviedla, že z dôvodu, že sťažovateľke sa nepodarilo
spochybniť správnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o zvýšenie invalidného dôchodku,
má za to, že o jej žiadosti o zvýšenie sumy invalidného dôchodku bolo rozhodnuté správne
a v súlade s objektívne zisteným skutkovým stavom.
Predmetom posúdenia ako Krajského súdu v Košiciach, tak aj Najvyššie súdu bolo
preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredia č. 805 807 8754 0 zo dňa
13.11.2014.
Ako je zrejmé z odôvodnenia Krajského súdu, Krajský súd v tomto konaní vychádzal
z posudkov posudkových lekárov o zdravotnom stave a miere poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť. Pri svojej činnosti sa teda len oboznámil s lekárskou správou
posudkového lekára Sociálnej poisťovne z dňa 1.4.2015, pripojeným administratívnym
spisom sťažovateľky. Z týchto dôkazov dospel k záveru, že opravný prostriedok sťažovateľky
nie je dôvodný.
Podobne pri svojej rozhodovacej činnosti postupoval aj Najvyšší súd. Vo svojom
rozhodnutí (na strane 8) konštatuje, že nemôže sám posudzovať odborné otázky
medicínskeho charakteru, ktoré sú podkladom pre stanovenie miery poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť pre účely invalidity, musí rovnako ako Sociálna poisťovňa...
vychádzať z lekárskych posudkov, kde posudzuje presvedčivosť ich záverov s prihliadnutím
na námietky žiadateľa o invalidný dôchodok, resp. o jeho zvýšenie. Závery, ktoré poskytli
posudkoví lekári vo svojich posudkoch, považuje za objektívne a správne aj po odbornej
úrovni.
Ani jeden z orgánov, ktorý rozhodoval v tomto prípade, nenariadil znalecké
dokazovanie, ktoré by zodpovedalo otázky korešpondujúce s kritériami invalidity podľa § 71
zákona č. 461/2003 Z. z., vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľky a ktoré by potvrdilo
alebo vyvrátilo závery posudkových lekárov. Týmto konaním, v tomto prípade nečinnosťou
súdu spočívajúcej v odvolaní sa súdov len na tú skutočnosť, že nemôžu samy posudzovať
odborné otázky medicínskeho charakteru, došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy a k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru.
Porušenie namietaných práv, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na primerané
hmotné zabezpečenie občanov pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR
postupom Najvyššieho súdu v konaní 10So/62/2016 sťažovateľka vidí v nasledujúcich
bodoch:
1. nevykonanie dôkazov súdom
2. nevyporiadanie sa s námietkami a tvrdeniami sťažovateľky
3. vnútorná rozpornosť rozhodnutia Najvyššieho súdu
4. vzhľadom na odmietnutie žiadosti o zvýšenie invalidného dôchodku, sťažovateľka
sama nie je schopná primerane zabezpečiť seba a svoju rodinu, ktorej členmi sú aj dve
maloleté deti
1. Nevykonanie dôkazov súdom
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.4.1993, II. ÚS 410/06).
Vo všetkých svojich podaniach sťažovateľka uvádza ako primárnu diagnózu
obojstrannú vysokú iliakálnu luxáciu, v súvislosti s čím jej vznikajú sekundárne ochorenia,
ktoré však posudkoví lekári považujú za málo významné až nevýznamné a ktoré podľa ich
záverov nezdôvodňujú vyššiu mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Ako
vyplýva zo sťažovateľkou predložených odborných lekárskych správ, jej stav je trvalý
so sústavnou progresiou bez možnosti zlepšenia stavu. Najvyšší súd sa pri svojom
rozhodovaní len opiera o závery posudkových lekárov a neprihliada pri tom na tvrdenia
sťažovateľky, že jej zdravotný stav sa nezlepšuje a práve naopak, má progresívny charakter.
Stav s tendenciou ďalšej progresie, ktorý vyžaduje šetrenie dolných končatín a chrbtice,
konštatuje aj Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí (rozsudok Najvyššieho súdu
10So/62/2015, strana 6). Závery Najvyššieho súdu ako aj Krajského súdu, ktorí vo veci
sťažovateľky rozhodovali, keď na jednej strane uvádzajú, že nemôžu riešiť odborné otázky
medicínskeho charakteru, no na strane druhej v plnom rozsahu považujú za správne závery
posudkových lekárov, ktoré sú mimochodom odborného medicínskeho charakteru, sú
v značnom rozpore. Ak súdy nemôžu posudzovať odborné otázky medicínskeho charakteru,
ako môžu objektívne konštatovať a rozhodnúť vo veci sťažovateľky na základe jednoznačne
prijatého stanoviska, že závery posudkových lekárov sú správne, ak ide taktiež o riešenie
odborných otázok medicínskeho charakteru?
Sťažovateľka poukazuje aj na odbornosť posudkových lekárov, ktorí posudzovali jej
zdravotný stav za účelom rozhodovania o nároku na zvýšenie invalidného dôchodku v tomto
prípade. Vzhľadom na ich špecializáciu, všeobecné lekárstvo, je sťažovateľka toho názoru,
že jej diagnóza, ktorá má ortopedický a neurologický základ, nemohla byt' dostatočne
odborne posúdená lekármi so špecializáciou všeobecné lekárstvo, a bolo viac ako
nevyhnutné posúdenie znalcom z príslušného odboru. ...
2. Nevyporiadanie sa s námietkami a tvrdeniami sťažovateľky
V zápisnici z pojednávania na Krajskom súde v Košiciach zo dňa 29.4.2015,
sťažovateľka uvádza, že posudkový lekár sa nezaoberal RTG snímkou bedrových kĺbov
sťažovateľky a uviedol, že snímka nie je dôkazom Toto tvrdenie uvádza aj sťažovateľka
v odvolaní zo dňa 15.6.2015.
S neuznaním RTG snímky ako dôkazu a tvrdeniami sťažovateľky, sa Najvyšší súd
nejako relevantne nevysporiadal. Opäť zotrval len pri posudkoch posudkových lekárov,
ktoré podľa sťažovateľky sú nesprávne, pričom ani nezohľadnil tak rozhodujúci dôkaz akým
je snímka samotného poškodeného pohybového ústrojenstva a nezohľadnil ani tvrdenie
sťažovateľky, že tento dôkaz nebol akceptovaný.
Aj vzhľadom k tomu, čo sme uviedli vyššie, bolo na mieste, aby Najvyšší súd nariadil
znalecké dokazovanie, ktoré by odstránilo rozpornosť v tvrdeniach sťažovateľky, ňou
predložených lekárskych správ a záverov posudkových lekárov a zároveň by prispelo
k objektívnemu zhodnoteniu toho, či snímok je relevantným dôkazom a či je nositeľom
informácie, ktorá by potvrdila tvrdenia sťažovateľky.
Z lekárskych správ vypracovaných , ortopédom, ktoré
boli predložené sťažovateľkou počas konania na Krajskom súde aj počas konania na
Najvyššom súde, jednoznačne vyplýva progresívny stav. K tomu uvádzame z lekárskych
správ: „... napriek sústavnej liečbe progresia sekundárnych zmien..., aktuálne pribudli
výrazné bolesti chrbtice krčnej, bolesť v drieku a BK...“. Z ďalšej lekárskej správy
uvádzame: „... vzhľadom na nemožnosť operácie možno predpokladať len zhoršenie,...“
Tieto závery však pri rozhodovaní Najvyššieho súdu neboli brané do úvahy aj napriek tomu,
že sťažovateľka na nich upozornila.
Pre posúdenie nároku na zvýšenie invalidného dôchodku je podstatnou otázka vplyvu
dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu na schopnosť výkonu zárobkovej činnosti.
V odbornom posudku o invalidite zo dňa 1.4.2015, sa v časti
pracovná rekomandácia uvádza, že sťažovateľka môže vykonávať prácu „...bez dlhého
chodenia a státia, skôr sedavého charakteru s možnosťou striedania polôh, podľa
vzdelania...“ K tomu v posudku uviedol, že sťažovateľka subjektívne
uvádza: „nevládze chodiť..., nevládze sa zohýnať, ...nevládze sedieť, máva závrat.“ Nie je
zrejmé, akými úvahami sa posudkový lekár spravoval, keď prijal záver, že je možné aby
sťažovateľka vykonávala prácu „polosedavého typu“, ktorú označil v posudku za vhodnú
aj vzhľadom na jej dosiahnuté vzdelania. Vzhľadom na sťažovateľkou uvádzané okolnosti
a vzhľadom na odborné závery ošetrujúcich lekárov v predložených lekárskych správach sa
javí, že záver posudkového lekára nemá oporu v sťažovateľkou uvádzaných okolnostiach,
ako ani v zdravotnej dokumentácii sťažovateľky.
Máme za to, že hodnotenie zdravotného stavu, ktorým sťažovateľka trpí od narodenia
a ktorý má progresívny charakter, čo konštatuje aj Najvyšší súd v odôvodnení, a ktorý je
zdokumentovaný v lekárskych správach a nálezoch, tak, že Najvyšší súd odkazuje len
na závery posudkových lekárov a neprihliada na tvrdenia sťažovateľky, je v rozpore nielen
so zákonom ale aj s Ústavou SR a právom každého občana na spravodlivý proces v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a aj v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Najvyšší súd ako aj krajský
súd svojou argumentáciou pripustili fakt, že naplnenie ústavného práva sťažovateľky na
primerané hmotné zabezpečenie občanov pri nespôsobilosti na prácu, závisí od posúdenia
jej zdravotného stavu dvomi posudkovými lekármi Sociálnej poisťovne a že v danom
prípade neexistuje žiadny systém ochrany práv sťažovateľky z dôvodu ako uvádzajú obe
súdy, že „nemôžu samy posudzovať odborné otázky medicínskeho charakteru“ a napokon,
že „závery posudkových lekárov považujú za objektívne a úplné.“
S vyššie uvedeným odôvodnením rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sa nemožno
stotožniť, keďže takéto odôvodnenie podľa názoru sťažovateľky je nedostatočné a vôbec
nedáva odpovede na jej námietky s poukázaním na ňou predložené lekárske správy, jeho
rozhodnutie nepovažuje za presvedčivé vzhľadom na jediné odôvodnenie rozsudku, že
závery posudkových lekárov sú logické.
Podľa ust. § 209 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení: „Rozhodnutie
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje
inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí
vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané
náležitosti.“
Vzhľadom na postup správneho orgánu v rámci rozhodovania v konaní o zvýšení
invalidného dôchodku sťažovateľky, sa javí, že nebol spoľahlivo zistený skutkový stav veci
vzhľadom na rozpory medzi lekárskymi správami predloženými sťažovateľkou a jej
tvrdeniami na jednej strane a závermi posudkových lekárov na strane druhej.
Nemožno prijať ani správnosť záverov Najvyššieho súdu ako aj Krajského súdu,
v ktorých sa stotožnili s rozhodnutím správneho orgánu v konaní o nároku sťažovateľky na
zvýšenie invalidného dôchodku, ak rozhodnutie správneho orgánu bolo prijaté na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu.
Rozhodnutie ESĽP vo veci Vetrenko vs Moldavsko: „... jednou z požiadaviek článku
6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi
vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto
argumentov. Hoci rozsah, v ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody sa môže meniť
v závislosti od osobitných okolností prípadu, opomenutie zaoberať sa podstatnými
argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa takýmito argumentmi, je
nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.“
Nález Ústavného súdu SR sp zn. II. ÚS 200/09: „Z uvedeného preto možno vyvodiť
záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie
reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú
a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr.
II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).“
Vzhľadom na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu ako aj krajského súdu je
zrejmé, že obe súdy sa nijako nezaoberali argumentmi sťažovateľky a v plnom rozsahu sa
stotožnili so závermi posudkových lekárov správneho orgánu.
3. Vnútorná rozpornosť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí na jednej strane sám poukazuje na progresiu
zdravotného stavu sťažovateľky, na strane druhej však stále vychádza z posudkov
posudkových lekárov, ktorých závery namietala aj sťažovateľka. Ďalšiu rozpornosť vidíme
aj v časti, kde Najvyšší súd SR konštatuje, že nemôže sám posudzovať odborné otázky
medicínskeho charakteru ale zároveň nenariadil znalecké dokazovanie. Najvyšší súd SR
v odôvodnení uvádza, že posudkoví lekári posudzovali zdravotný stav aj z predložených
RTG, zároveň však uvádza, že RTG snímok nevzal do úvahy.
Ak by sme prijali za správne a ústavne konformné každé rozhodnutie súdu, ktorým
zamieta návrh z dôvodu, že sám nemôže posudzovať odborné otázky, došlo by
k neprimeranému zásahu do práv na súdnu ochranu účastníkov konania, a k porušeniu
princípov právneho štátu.
Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 243/07, sp. zn. I. ÚS 155/07,
sp. zn. I. ÚS 402/08 zdôrazňuje, že: „všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver.“
Tieto právne vety vyjadrujú, že jednou zo základných požiadaviek náležitej právnej
argumentácie je, že argumentácia v odôvodnení rozhodnutia súdu musí byť vnútorne
nerozporná - a teda logicky konzistentná.
V zmysle § 71 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z o sociálnom poistení, na ktoré odkazuje
aj Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí v predmetnej veci: „Mieru poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť určenú podľa odseku 6 možno zvýšiť najviac o 10 %,
ak závažnosť ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje pokles schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť. Na určenie zvýšenia hodnoty sa vychádza z predchádzajúceho výkonu
zárobkovej činnosti, dosiahnutého vzdelania, skúsenosti a schopnosti rekvalifikácie.
Obdobne to platí, ak pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je dôsledkom
viacerých zdravotných postihnutí podmieňujúcich dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav.“
K tomu uvádzame: Máme za to, že Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nevzal do
úvahy toto ustanovenie. Ortopedické vyšetrenie zo dňa 14.7,2014. ktoré je citované aj
v lekárskej zápisnici , v časti II. - POSUDOK, uvádza
„... sekundárne artrotické zmeny v neocetabulach IV. st., ...“ Poukazujeme na to, že
v samotnom posudku sú uvedené sekundárne ochorenia, ktoré majú
vplyv na primárnu diagnózu. Progres sekundárnych zmien je zrejmý z väčšiny lekárskych
vyšetrení a správ (tak ako sťažovateľka uvádza vyššie), progres konštatuje aj
, ortopéd, v správe z ortopedického vyšetrenia z dňa 5.12.2014: „... napriek
sústavnej liečbe progres sekundárnych zmien...“
Ani na základe tohto ustanovenia, ktoré Najvyšší súd sám vo svojom rozhodnutí
cituje, v spojení s obsahom posudku a lekárskych správ predložených sťažovateľkou,
Najvyšší súd neodstránil vnútorné protirečenia, ktoré sú v tomto prípade úplne zrejmé.
Vnútorná rozpornosť predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu zásadným
spôsobom zasiahla do práv sťažovateľky, kedy došlo k porušeniu práv sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR tým, že Najvyšší súd neodstránil rozpornosť v tvrdeniach
sťažovateľky a posudkových lekárov, ktorá následne viedla aj k rozpornosti v odôvodnení
rozsudku.
4. Vzhľadom na zamietnutie žiadosti sťažovateľky, ohľadom zvýšenia invalidného
dôchodku, sťažovateľka nie je schopná primerane zabezpečiť seba a svoju rodinu, ktorej
členmi sú aj dve maloleté deti.
Sťažovateľka naposledy pracovala v ako recepčná vo fitness centre -
chránená dielňa. V súčasnosti na tomto pracovisku už nepracuje. Ako to vyplýva z lekárskej
zápisnice posudkového lekára Sociálnej poisťovne zo dňa
1.4.2015, zotrvanie na pôvodnom pracovisku neodporúča. Zároveň uvádza, že sťažovateľka
sa môže uplatniť na trhu práce, s tým, že môže vykonávať prácu v prostredí bez dlhého
chodenia a státia, bez dvíhania ťažkých bremien, skôr sedavého charakteru s možnosťou
striedania polôh, podľa vzdelania s vylúčením uvedených obmedzení. Vzhľadom na túto
špecifikáciu je pre sťažovateľku obtiažne nájsť vhodné zamestnanie primerané jej vzdelaniu,
ktoré by vyhovovalo týmto požiadavkám. Ako sťažovateľka sama uvádza v odvolaní voči
rozhodnutiu Sociálnej poisťovne - ústredie zo dňa 13.11.2014, č. 805 807 8754 0, jej stav je
natoľko vážny, že jej spôsobuje problémy stáť, chodiť, bolesti pri chôdzi ako aj pri zmenách
polohy, čo jej znemožňuje aj nájsť si primerané zamestnanie.
Sťažovateľka žije v domácnosti s 2 maloletými deťmi a manželom, ktorý je zárobkovo
činný. Hmotné zabezpečenie celej rodiny je teda na manželovi, keďže sťažovateľka
v dôsledku svojho zdravotného stavu nie je reálne schopná vykonávať sústavnú prácu.
V dôsledku absencie zistenia skutočného stavu veci správnym orgánom v súlade
s § 209 zákona o sociálnom poistení, nevykonaním dôkazov krajským súdom a rovnako ani
najvyšším súdom, ktorí vo veci zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
v konaní o zvýšení invalidného dôchodku sťažovateľky rozhodovali, sa sťažovateľka ocitla
v situácii, kedy napriek preukázateľne zhoršenému zdravotnému stavu nie z vlastnej viny,
nie je schopná primerane zabezpečiť seba a svoju rodinu, čim došlo k porušeniu aj je práva
na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.»
3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (1950) a základné právo na primerané hmotné zabezpečenie
občanov pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.7.2016, sp. zn. 10So/62/2015 bolo porušené.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.7.2016 pod sp. zn.
10So/62/2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania
vo výške 363,70 Eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu...“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
8. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie. Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 39 ods. 1 a 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu. Porušenie označených práv vidí sťažovateľka v tom, že najvyšší súd
nevykonal dôkazy, nevysporiadal sa s jej námietkami a tvrdeniami, rozsudok najvyššieho
súdu je vnútorne rozporný a sťažovateľka nie je schopná primerane zabezpečiť seba a svoju
rodinu.
9. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
3 Sd 21/2015 18 z 29. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) s poukazom na §
250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) potvrdil
rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredia č. 805 807 8754 0 z 13. novembra 2014, ktorým
podľa § 73 a § 112 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov zamietla žiadosť sťažovateľky o zvýšenie invalidného dôchodku. Najvyšší súd
napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
10. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
17. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.
18. Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu
sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu.
19. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery
mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by
posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či
nedostatočne odôvodnený.
20. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na obsah odvolania
sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu, ktorý si ústavný súd v rámci prípravy
predbežného prerokovania návrhu zabezpečil. Sťažovateľka v odvolaní uviedla:
„Odvolanie podávam z dôvodu, že obojstranná vysoká iliakálna luxácia bedrových
kĺbov nie je medicínska otázka, ale závažnejšie ochorenie ako ťažký stupeň obmedzenej
hybnosti bedrových kĺbov. Mať alebo nemať bedrový kĺb (najdôležitejší váhonostný kĺb je
podstatný rozdiel, rovnako ako sekundárne ochorenia vyplývajúce z tejto primárnej
diagnózy. Posudkový lekár Sociálnej poisťovne, ústredie, vysunuté pracovisko v Košiciach
dňa 1.4.2015 zhodnotil môj zdravotný stav spôsobom, že mám bedrové kĺby, len o tom
neviem, lebo rontgenový snímok nie je dôkaz a že som nebola za posledných 10 rokov
hospitalizovaná ani v kúpeľnej starostlivosti. Pričom som doložila aktuálne odborné
lekárske nálezy, že sa sústavne liečim ambulantne. Som matkou dvoch maloletých detí,
manžel pracuje na zmeny a nemáme ich komu zveriť na noc, keby som bola hospitalizovaná
alebo v kúpeľnej starostlivosti. Na Krajskom súde samosudkyňa
mi povedala: nehovorte mi medicínske hľadisko, opýtala sa ma len či trvám na konaní
v prejednávanej veci a vyniesla rozsudok z medicínskeho hľadiska. Ako mám potom
dokázať, že obojstranná vysoká iliakálna luxácia nie je bedrový kĺb a nemôžem trpieť
niečím čo nemám, keď nemôžem povedať medicínske hľadisko a posudkový lekári neberú do
úvahy primárnu diagnózu, rovnako ako aj ďalšie sekundárne ochorenia, ktoré som doložila
odbornými lekárskymi nálezmi.
Keď som 18.7.2005 požiadala o invalidný dôchodok, poslali mi rozhodnutie
o schválení invalidného dôchodku s mierou funkčnej poruchy 45 %, diagnóza na základe,
ktorej rozhodli tam nebola uvedená. Netušila som, že mi uznali len jednu zo sekundárnych
diagnóz, pri opakovaných kontrolách mi tvrdili, že časom mi uznajú plný invalidný
dôchodok, lebo pri luxácii sa zdravotný stav zhoršuje, ale ešte som mladá. Práve preto, že
sa mi zdravotný stav zhoršil a stále zhoršuje, som požiadala o prehodnotenie percentuálnej
miery invalidného dôchodku. Mám problémy z luxácie pri státi, chodení, ležaní, pri
zmenách polôh; mám bolesti kolien, členkov, ktoré sú v dôsledku luxácie bedrových kĺbov
veľmi zaťažované. Trpím ďalšími sekundárnymi ochoreniami ako hyperlordóza, skolióza,
v podstate bolesťami celej chrbtice z čoho vyplývajú príznaky z jednotlivých častí chrbtice
ako tŕpnutie rúk, nôh; závraty, nutkanie na vracanie, bolesti pri sedení, chodení, státi,
ležaní a zmenách polôh. Všetky diagnózy som doložila aktuálnymi odbornými lekárskymi
nálezmi ako aj nálezom z Inštitútu nukleárnej a molekulárnej medicíny, že trpím
entezopatiami v dôsledku nefyziologického zaťaženia a atypického postavenia panvy pri
obojstrannej vrodenej dysplázii bedrových kĺbov. Preto si myslím, že je to závažnejšie
ochorenie ako ťažký stupeň obmedzenej hybnosti bedrových kĺbov. Rovnako ako nálezy
z MRI, ktoré potvrdzujú protrúzie diskov krčnej a bedrovej chrbtice s degeneratívnymi
zmenami, ktoré posudkový lekár posúdil ako dorzalgiu bez koreňovej lézie.
Posúdenie zdravotného stavu posudkovým lekárom Sociálnej poisťovne, ústredie,
vysunuté pracovisko v Košiciach zo dňa 1.4.2015 ako choroby podporného a pohybového
aparátu s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa kapitoly XV,
oddiel G, položka 41.2., písm. b na hornej hranici, t.j. 45 % a ostatné diagnózy ako málo
významné až nevýznamné a nezdôvodňujú vyššiu mieru poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť; považujem za nesprávne posúdenie veci. Práve naopak: obojstrannú
vysokú iliakálnu luxáciu bedrových kĺbov a entezopatie, považujem za oveľa závažnejšie
ochorenie z hľadiska miery poklesu vykonávať zárobkovú činnosť, pretože ide o stav trvalý
so sústavnou progresiou a z ortopedického hľadiska bez možnosti totálnej implantácie
bedrových kĺbov z technicko-anatomického hľadiska.“
21. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol:
„S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016
(zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na invalidný
dôchodok, ak sa stal invalidný, získal počet rokov dôchodkového poistenia uvedený v § 72
a ku dňu vzniku invalidity nespĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok alebo mu nebol
priznaný predčasný starobný dôchodok.
Podľa § 70 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, fyzická osoba má nárok na invalidný
dôchodok aj vtedy, ak sa stala invalidnou v období, v ktorom je nezaopatreným dieťaťom
a má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt. Nárok na invalidný dôchodok tejto
fyzickej osobe vzniká najskôr odo dňa dovŕšenia 18 rokov veku. Nárok na invalidný
dôchodok má aj fyzická osoba, ktorá sa stala invalidnou počas doktorandského štúdia v
dennej forme, nedovŕšila 26 rokov veku a má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt.
Podľa § 71 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec je invalidný, ak pre
dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.
Podľa § 71 ods. 3 prvej vety zákona o sociálnom poistení, pokles schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť sa posudzuje porovnaním telesnej schopnosti, duševnej
schopnosti a zmyslovej schopnosti poistenca s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom
a telesnej schopnosti, duševnej schopnosti a zmyslovej schopnosti zdravej fyzickej osoby.
Podľa § 71 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, miera poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť v percentách sa určuje podľa druhu zdravotného postihnutia, ktoré je
rozhodujúcou príčinou dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu, a so zreteľom
na závažnosť ostatných zdravotných postihnutí.
Podľa § 71 ods. 7 zákona o sociálnom poistení trvanie invalidity sa nepreskúmava,
ak pri kontrolnej lekárskej prehliadke nebola určená lehota jej ďalšieho uskutočnenia.
Mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť určenú podľa odseku 6
možno zvýšiť najviac o 10 %, ak závažnosť ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje
pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť (§ 71 ods. 8 zákona o sociálnom poistení).
Podľa § 71 ods. 10 zákona o sociálnom poistení dlhodobo nepriaznivý zdravotný
stav na účely invalidity sa posúdi opätovne, ak sa predpokladá zmena vo vývoji zdravotného
stavu a zmena schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.
Predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne
č. 805 807 8754 0 zo dňa 13.11.2014 o zamietnutí žiadosti navrhovateľky zo dňa 30. júna
2014 o zvýšenie invalidného dôchodku.
Ako uviedol i krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z pripojených
administratívnych spisov vyplynulo, že navrhovateľka bola uznaná invalidnou
od 18.07.2005 pre rozhodujúce zdravotné postihnutie choroby podporného a pohybového
aparátu s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa kapitoly XV,
oddiel G, položka 43.2/b v rozsahu 45 % s tým, že od útleho detstva je liečená pre vrodenú
luxáciu oboch bedrových kĺbov. Stav s tendenciou ďalšej progresie vyžaduje šetrenie
dolných končatín a chrbtice, chondroprotektíva, rehabilitačnú liečbu a primeraný pohyb.
Pri nariadených kontrolných lekárskych prehliadkach v roku 2006, 2009 a 2013 nedošlo
k zmene rozhodujúceho zdravotného postihnutia ani miere poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť. Pri ostatnom posúdení zdravotného stavu posudkovým lekárom
19.02.2013 kontrolná lekárska prehliadka už určená nebola.
Z dávkového spisu odporkyne ďalej vyplýva, že v danom prípade zdravotný stav
navrhovateľky bol posudzovaný na základe jej žiadosti o zvýšenie invalidného dôchodku
v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu. V správnom konaní pred vydaním preskúmavaného
rozhodnutia zdravotný stav navrhovateľky posúdila posudková lekárka Sociálnej poisťovne,
pobočka Košice dňa 28.10.2014 v jej prítomnosti, po vlastnom vyšetrení a zhodnotení
predložených odborných lekárskych nálezov z ortopedického, neurologického, MR LS
vyšetrenia chrbtice, FRO vyšetrení a dospela k záveru, že rozhodujúcim zdravotným
postihnutím u navrhovateľky sú naďalej choroby podporného a pohybového aparátu
s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa kapitoly XV, oddiel G,
položka 41.2./b v rozsahu 45 % (na hornej hranici). Uviedla, že navrhovateľka je sledovaná
ortopédom pre vrodenú iliakálnu luxáciu oboch bedrových kĺbov so vznikom sekundárnej
dysplastickej artrózy oboch bedrových kĺbov. Od roku 2013 je sledovaná neurológom pre
dorzalgiu bez prejavov koreňovej lezie. Funkčné vyšetrenie bedrových kĺbov vykazuje
obmedzenie pohybu bedrových kĺbov ľahkého až stredne ťažkého stupňa. Zdravotný stav
nevykazuje zhoršenie od posledného posúdenia. Na tomto závere posudková lekárka
zotrvala aj dňa 27.01.2015 po zhodnotení novo doložených odborných lekárskych nálezov
z ortopedického, neurologického vyšetrenia a MR C chrbtice.
V súdnom konaní po podaní opravného prostriedku zdravotný stav navrhovateľky
aj v jej prítomnosti posúdil posudkový lekár Sociálnej poisťovne, ústredie, vysunuté
pracovisko v Košiciach dňa 01.04.2015, po vlastnom vyšetrení a zhodnotení odborných
lekárskych nálezov z ortopedického, neurologického, neurochirurgického a FRO vyšetrenia
dospel k zhodnému záveru ako posudkový lekár v správnom konaní, že u navrhovateľky
naďalej rozhodujúcim zdravotným postihnutím sú choroby podporného a pohybového
aparátu s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa kapitoly XV,
oddiel G, položka 41.2., písm. b) na hornej hranici, t. j. 45%. Uviedol, že u navrhovateľky
ide o obojstranné funkčné postihnutie stredného stupňa oboch bedrových kĺbov, a preto
miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť pre rozhodujúce zdravotné
postihnutie bola stanovená na hornej hranici. Funkčné postihnutie vyplývajúce z ostatných
chorobných zmien pohybového ústrojenstva sú posudkovo málo významné, až nevýznamné
a nezdôvodňujú vyššiu mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.
Podľa § 153 ods. 6 zákona o sociálnom poistení posudkový lekár posudzuje na účely
sociálneho poistenia pri kontrolných lekárskych prehliadkach zdravotný stav, schopnosť
vykonávať zárobkovú činnosť a pracovnú schopnosť poistenca a poškodeného v lehote
určenej pri predchádzajúcom posudzovaní alebo aj skôr, ak zistí posudkovo významne
skutočnosti, ktoré odôvodňujú vykonanie kontrolnej lekárskej prehliadky alebo na podnet
inej fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Pretože súd nemôže sám posudzovať odborné otázky medicínskeho charakteru, ktoré
sú podkladom pre stanovenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť pre
účely invalidity, musí rovnako ako odporkyňa vychádzať z lekárskych posudkov, kde
posudzuje presvedčivosť ich záverov s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä
aj s prihliadnutím na námietky žiadateľa o invalidný dôchodok, resp. o jeho zvýšenie.
O objektívnosti, odbornej úrovni a úplnosti záverov posudkov posudkových orgánov, ktoré
boli v zásade zhodné, odvolací súd nemal dôvod pochybovať.
Odvolací súd má za to, že posudkový lekár sa v dostatočnom rozsahu vyrovnal
so všetkými skutočnosťami, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie, z obsahu posudku je
zrejmá jeho úvaha, na základe ktorej dospel k určeniu rozhodujúceho zdravotného
postihnutia a k nemu prislúchajúcej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.
Pretože navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, nebol dôvod
spochybniť závery lekárskych vyšetrení, ani dôvod na ďalšie posudzovanie zdravotného
stavu ako i určenie vyššej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a tým
i zvýšenie invalidného dôchodku.
22. S poukazom na citovanú časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu
a odvolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší
súd sa s námietkami sťažovateľky obsiahnutým v odvolaní dostatočne vysporiadal a svoje
závery náležite odôvodnil.
23. Pokiaľ sťažovateľka v odvolaní spochybňuje správnosť rozsudku krajského súdu
tým, že si „myslí“, že jej sekundárne ochorenia sú závažnejšie ako ťažký stupeň
obmedzenej hybnosti bedrových kĺbov a obojstrannú vysokú iliakálnu luxáciu bedrových
kĺbov a entezopatie „považuje“ za oveľa závažnejšie ochorenia z hľadiska miery poklesu
vykonávať zárobkovú činnosť, ústavný súd konštatuje, že posúdenie rozsahu zdravotného
poškodenia a jeho následkov na schopnosť občana vykonávať zárobkovú činnosť vyžaduje
odborné lekárske znalosti a vo veciach sociálneho zabezpečenia je zákonom zverené
posudkovým lekárom sociálneho poistenia. Z uvedeného dôvodu iba presvedčenie
sťažovateľky, na ktoré sa v podstate v odvolaní odvolávala, nie je rozhodujúce. Podľa § 127
ods. 1 OSP ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti,
ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca. Podľa § 127 ods. 4 OSP namiesto posudku
znalca možno použiť potvrdenie alebo odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o správnosti
ktorých súd nemá pochybnosti. Sťažovateľka v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti,
ktoré by boli schopné spochybniť odbornú správnosť záverov posudkových lekárov a ktoré
by odôvodňovali nariadenie znaleckého dokazovania. Ak najvyšší súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal pri posudzovaní odborných medicínskych otázok zo záverov
posudkových lekárov, pričom tieto posúdil z hľadiska presvedčivosti ich záverov a všetkých
okolností, neporušil označené práva sťažovateľky.
24. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ sťažovateľka chcela relevantným
spôsobom spochybniť správnosť záverov posudkových lekárov, mala možnosť sama
navrhnúť nariadenie znaleckého dokazovania, resp. zabezpečiť sama znalecký posudok,
s ktorým by sa ako s dôkazom museli všeobecné súdy vysporiadať. V tejto súvislosti
ústavný súd pripomína aj zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné
pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne
práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu
a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky,
ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo
k porušeniu jeho práv.
25. V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že sa najvyšší súd nezaoberal jej námietkou
týkajúcou sa RTG snímky, ústavný súd konštatuje, že z práva na spravodlivú súdnu ochranu
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi
na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska
c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993). Pokiaľ sa najvyšší súd nezaoberal tvrdením sťažovateľky
v odvolaní o tom, že posudkový lekár mal uviesť, že röntgenová snímka nie je dôkaz,
ústavný súd konštatuje, že toto tvrdenie sťažovateľky, resp. jej námietka v odvolaní nie je
vo veci sťažovateľky relevantná. Ako je z odôvodnenia rozsudku krajského súdu a aj
z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu zrejmé, posudkoví lekári posudzovali zdravotný
stav sťažovateľky aj z RTG snímok, preto takáto námietka, resp. iba samotné tvrdenie
sťažovateľky, nemali význam pre rozhodnutie, a preto najvyšší súd neporušil práva
sťažovateľky, pokiaľ sa týmto jej tvrdením nezaoberal.
26. K tvrdeniu sťažovateľky o vnútornej rozpornosti rozsudku najvyššieho súdu,
ktoré má spočívať v tom, že najvyšší súd sám poukazuje na progresiu zdravotného stavu
sťažovateľky a pritom stále vychádza zo záverov posudkových lekárov, ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd na strane 6 svojho rozsudku cituje „stav s tendenciou ďalšej
progresie“. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pre určenie miery poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť je rozhodujúci preukázaný zdravotný stav, nie iba tendencia
jeho závažného zhoršenia. Preto nie je možné považovať ani toto konštatovanie najvyššieho
súdu za také, ktorým by bola spochybnená správnosť záverov posudkových lekárov
samotným najvyšším súdom.
27. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že najvyšší súd sa vysporiadal
so všetkými relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľky. Skutočnosti, ktoré sú
obsiahnuté v sťažnosti a neboli predmetom podaného odvolania proti rozsudku krajského
súdu, nemá právomoc ústavný súd preskúmavať, a teda nimi ani nemôže byť
spochybňovaná ústavnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
28. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
29. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
30. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa
jednotlivými nárokmi sťažovateľky uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2016