Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 701/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpenej advokátkou JUDr. Klaudiou Azariovou, advokátska kancelária AZARIOVÁ &

RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra

2016 doručená sťažnosť vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júla 2016 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Sťažovateľka... podanou žiadosťou zo dňa 30.6.2014 žiadala Sociálnu poisťovňu...

o zvýšenie sumy invalidného dôchodku. Sociálna poisťovňa - ústredie žiadosti sťažovateľky

rozhodnutím č. 805 807 8754 0 z 13.112014 nevyhovela. Sťažovateľka sa voči tomuto

rozhodnutiu Sociálnej poisťovne... odvolala na Krajský súd v Košiciach. Krajský súd

v Košiciach, rozsudkom zo dňa 29.4.2015, sp. zn. -18 potvrdil rozhodnutie

Sociálnej poisťovne... Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu Krajského súdu

v Košiciach odvolanie dňa 19.6.2015. O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. 805 807 8754 0

zo dňa 13.11.2014 o zamietnutí žiadosti o zvýšenie invalidného dôchodku, o odvolaní

navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -18 zo dňa

29.4.2015 tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -18 zo dňa

29. apríla 2015 potvrdil. ...

Sťažovateľka... bola... 18.7.2005 uznaná invalidnou pre rozhodujúce zdravotné

postihnutie choroby podporného a pohybového aparátu s mierou poklesu schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť podľa kapitoly XV, oddiel G, položka 43.2/b v rozsahu 45%

s tým, že od útleho detstva je liečená pre vrodenú luxáciu oboch bedrových kĺbov.

Sťažovateľka od narodenia trpí vysokou iliákalnou bilaterálnou luxáciou bedrových kĺbov

(6 cm - 8 cm vyššie degenerované hlavice bedrových kĺbov od degenerovaných puzdier)

so sekundárnymi následkami a ochoreniami.

Sťažovateľka sa obrátila so žiadosťou o zvýšenie sumy invalidného dôchodku...

30.6.2015 na Sociálnu poisťovňu, pobočku Košice. Predmetom žiadosti sťažovateľky... bolo

zvýšenie invalidného dôchodku v dôsledku poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť, posudkovým lekárom sociálneho poistenia pobočky Sociálnej poisťovne - Košice.

Rozhodnutím Sociálnej poisťovne - ústredie č. 805 807 8754 0 zo dňa 13.11.2014, bolo

sťažovateľke oznámené, že je naďalej invalidná podľa

o sociálnom poistení, so záverom, že pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je

45 %. Voči tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie dňa 17.12.2014.

Sťažovateľka v odvolaní uviedla, že pri rozhodovaní o zvýšení invalidného dôchodku,

nebola pri vypracovaní odborného posudku braná do úvahy a percentuálne ohodnotená

primárna diagnóza, a to obojstranná vysoká ilikálna luxácia bedrových kĺbov, ktorou trpí

od narodenia a ktorá má progresívny charakter. Sociálna poisťovňa - ústredie vo vyjadrení

k odvolaniu zo dňa 20.4.2015 uviedla, že z dôvodu, že sťažovateľke sa nepodarilo

spochybniť správnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o zvýšenie invalidného dôchodku,

má za to, že o jej žiadosti o zvýšenie sumy invalidného dôchodku bolo rozhodnuté správne

a v súlade s objektívne zisteným skutkovým stavom.

Predmetom posúdenia ako Krajského súdu v Košiciach, tak aj Najvyššie súdu bolo

preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredia č. 805 807 8754 0 zo dňa

13.11.2014.

Ako je zrejmé z odôvodnenia Krajského súdu, Krajský súd v tomto konaní vychádzal

z posudkov posudkových lekárov o zdravotnom stave a miere poklesu schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť. Pri svojej činnosti sa teda len oboznámil s lekárskou správou

posudkového lekára Sociálnej poisťovne z dňa 1.4.2015, pripojeným administratívnym

spisom sťažovateľky. Z týchto dôkazov dospel k záveru, že opravný prostriedok sťažovateľky

nie je dôvodný.

Podobne pri svojej rozhodovacej činnosti postupoval aj Najvyšší súd. Vo svojom

rozhodnutí (na strane 8) konštatuje, že nemôže sám posudzovať odborné otázky

medicínskeho charakteru, ktoré sú podkladom pre stanovenie miery poklesu schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť pre účely invalidity, musí rovnako ako Sociálna poisťovňa...

vychádzať z lekárskych posudkov, kde posudzuje presvedčivosť ich záverov s prihliadnutím

na námietky žiadateľa o invalidný dôchodok, resp. o jeho zvýšenie. Závery, ktoré poskytli

posudkoví lekári vo svojich posudkoch, považuje za objektívne a správne aj po odbornej

úrovni.

Ani jeden z orgánov, ktorý rozhodoval v tomto prípade, nenariadil znalecké

dokazovanie, ktoré by zodpovedalo otázky korešpondujúce s kritériami invalidity podľa § 71

, vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľky a ktoré by potvrdilo

alebo vyvrátilo závery posudkových lekárov. Týmto konaním, v tomto prípade nečinnosťou

súdu spočívajúcej v odvolaní sa súdov len na tú skutočnosť, že nemôžu samy posudzovať

odborné otázky medicínskeho charakteru, došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa

a k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru.

Porušenie namietaných práv, práva na súdnu ochranu podľa SR,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na primerané

hmotné zabezpečenie občanov pri nespôsobilosti na prácu podľa SR

postupom Najvyššieho súdu v konaní sťažovateľka vidí v nasledujúcich

bodoch:

1. nevykonanie dôkazov súdom

2. nevyporiadanie sa s námietkami a tvrdeniami sťažovateľky

3. vnútorná rozpornosť rozhodnutia Najvyššieho súdu

4. vzhľadom na odmietnutie žiadosti o zvýšenie invalidného dôchodku, sťažovateľka

sama nie je schopná primerane zabezpečiť seba a svoju rodinu, ktorej členmi sú aj dve

maloleté deti

1. Nevykonanie dôkazov súdom

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.4.1993, ).

Vo všetkých svojich podaniach sťažovateľka uvádza ako primárnu diagnózu

obojstrannú vysokú iliakálnu luxáciu, v súvislosti s čím jej vznikajú sekundárne ochorenia,

ktoré však posudkoví lekári považujú za málo významné až nevýznamné a ktoré podľa ich

záverov nezdôvodňujú vyššiu mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Ako

vyplýva zo sťažovateľkou predložených odborných lekárskych správ, jej stav je trvalý

so sústavnou progresiou bez možnosti zlepšenia stavu. Najvyšší súd sa pri svojom

rozhodovaní len opiera o závery posudkových lekárov a neprihliada pri tom na tvrdenia

sťažovateľky, že jej zdravotný stav sa nezlepšuje a práve naopak, má progresívny charakter.

Stav s tendenciou ďalšej progresie, ktorý vyžaduje šetrenie dolných končatín a chrbtice,

konštatuje aj Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí (rozsudok Najvyššieho súdu

, strana 6). Závery Najvyššieho súdu ako aj Krajského súdu, ktorí vo veci

sťažovateľky rozhodovali, keď na jednej strane uvádzajú, že nemôžu riešiť odborné otázky

medicínskeho charakteru, no na strane druhej v plnom rozsahu považujú za správne závery

posudkových lekárov, ktoré sú mimochodom odborného medicínskeho charakteru, sú

v značnom rozpore. Ak súdy nemôžu posudzovať odborné otázky medicínskeho charakteru,

ako môžu objektívne konštatovať a rozhodnúť vo veci sťažovateľky na základe jednoznačne

prijatého stanoviska, že závery posudkových lekárov sú správne, ak ide taktiež o riešenie

odborných otázok medicínskeho charakteru?

Sťažovateľka poukazuje aj na odbornosť posudkových lekárov, ktorí posudzovali jej

zdravotný stav za účelom rozhodovania o nároku na zvýšenie invalidného dôchodku v tomto

prípade. Vzhľadom na ich špecializáciu, všeobecné lekárstvo, je sťažovateľka toho názoru,

že jej diagnóza, ktorá má ortopedický a neurologický základ, nemohla byt' dostatočne

odborne posúdená lekármi so špecializáciou všeobecné lekárstvo, a bolo viac ako

nevyhnutné posúdenie znalcom z príslušného odboru. ...

2. Nevyporiadanie sa s námietkami a tvrdeniami sťažovateľky

V zápisnici z pojednávania na Krajskom súde v Košiciach zo dňa 29.4.2015,

sťažovateľka uvádza, že posudkový lekár sa nezaoberal RTG snímkou bedrových kĺbov

sťažovateľky a uviedol, že snímka nie je dôkazom Toto tvrdenie uvádza aj sťažovateľka

v odvolaní zo dňa 15.6.2015.

S neuznaním RTG snímky ako dôkazu a tvrdeniami sťažovateľky, sa Najvyšší súd

nejako relevantne nevysporiadal. Opäť zotrval len pri posudkoch posudkových lekárov,

ktoré podľa sťažovateľky sú nesprávne, pričom ani nezohľadnil tak rozhodujúci dôkaz akým

je snímka samotného poškodeného pohybového ústrojenstva a nezohľadnil ani tvrdenie

sťažovateľky, že tento dôkaz nebol akceptovaný.

Aj vzhľadom k tomu, čo sme uviedli vyššie, bolo na mieste, aby Najvyšší súd nariadil

znalecké dokazovanie, ktoré by odstránilo rozpornosť v tvrdeniach sťažovateľky, ňou

predložených lekárskych správ a záverov posudkových lekárov a zároveň by prispelo

k objektívnemu zhodnoteniu toho, či snímok je relevantným dôkazom a či je nositeľom

informácie, ktorá by potvrdila tvrdenia sťažovateľky.

Z lekárskych správ vypracovaných , ortopédom, ktoré

boli predložené sťažovateľkou počas konania na Krajskom súde aj počas konania na

Najvyššom súde, jednoznačne vyplýva progresívny stav. K tomu uvádzame z lekárskych

správ: „... napriek sústavnej liečbe progresia sekundárnych zmien..., aktuálne pribudli

výrazné bolesti chrbtice krčnej, bolesť v drieku a BK...“. Z ďalšej lekárskej správy

uvádzame: „... vzhľadom na nemožnosť operácie možno predpokladať len zhoršenie,...“

Tieto závery však pri rozhodovaní Najvyššieho súdu neboli brané do úvahy aj napriek tomu,

že sťažovateľka na nich upozornila.

Pre posúdenie nároku na zvýšenie invalidného dôchodku je podstatnou otázka vplyvu

dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu na schopnosť výkonu zárobkovej činnosti.

V odbornom posudku o invalidite zo dňa 1.4.2015, sa v časti

pracovná rekomandácia uvádza, že sťažovateľka môže vykonávať prácu „...bez dlhého

chodenia a státia, skôr sedavého charakteru s možnosťou striedania polôh, podľa

vzdelania...“ K tomu v posudku uviedol, že sťažovateľka subjektívne

uvádza: „nevládze chodiť..., nevládze sa zohýnať, ...nevládze sedieť, máva závrat.“ Nie je

zrejmé, akými úvahami sa posudkový lekár spravoval, keď prijal záver, že je možné aby

sťažovateľka vykonávala prácu „polosedavého typu“, ktorú označil v posudku za vhodnú

aj vzhľadom na jej dosiahnuté vzdelania. Vzhľadom na sťažovateľkou uvádzané okolnosti

a vzhľadom na odborné závery ošetrujúcich lekárov v predložených lekárskych správach sa

javí, že záver posudkového lekára nemá oporu v sťažovateľkou uvádzaných okolnostiach,

ako ani v zdravotnej dokumentácii sťažovateľky.

Máme za to, že hodnotenie zdravotného stavu, ktorým sťažovateľka trpí od narodenia

a ktorý má progresívny charakter, čo konštatuje aj Najvyšší súd v odôvodnení, a ktorý je

zdokumentovaný v lekárskych správach a nálezoch, tak, že Najvyšší súd odkazuje len

na závery posudkových lekárov a neprihliada na tvrdenia sťažovateľky, je v rozpore nielen

so zákonom ale aj s SR a právom každého občana na spravodlivý proces v zmysle

SR a aj v rozpore s Dohovoru. Najvyšší súd ako aj krajský

súd svojou argumentáciou pripustili fakt, že naplnenie ústavného práva sťažovateľky na

primerané hmotné zabezpečenie občanov pri nespôsobilosti na prácu, závisí od posúdenia

jej zdravotného stavu dvomi posudkovými lekármi Sociálnej poisťovne a že v danom

prípade neexistuje žiadny systém ochrany práv sťažovateľky z dôvodu ako uvádzajú obe

súdy, že „nemôžu samy posudzovať odborné otázky medicínskeho charakteru“ a napokon,

že „závery posudkových lekárov považujú za objektívne a úplné.“

S vyššie uvedeným odôvodnením rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sa nemožno

stotožniť, keďže takéto odôvodnenie podľa názoru sťažovateľky je nedostatočné a vôbec

nedáva odpovede na jej námietky s poukázaním na ňou predložené lekárske správy, jeho

rozhodnutie nepovažuje za presvedčivé vzhľadom na jediné odôvodnenie rozsudku, že

závery posudkových lekárov sú logické.

Podľa ust. o sociálnom poistení: „Rozhodnutie

organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje

inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí

vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané

náležitosti.“

Vzhľadom na postup správneho orgánu v rámci rozhodovania v konaní o zvýšení

invalidného dôchodku sťažovateľky, sa javí, že nebol spoľahlivo zistený skutkový stav veci

vzhľadom na rozpory medzi lekárskymi správami predloženými sťažovateľkou a jej

tvrdeniami na jednej strane a závermi posudkových lekárov na strane druhej.

Nemožno prijať ani správnosť záverov Najvyššieho súdu ako aj Krajského súdu,

v ktorých sa stotožnili s rozhodnutím správneho orgánu v konaní o nároku sťažovateľky na

zvýšenie invalidného dôchodku, ak rozhodnutie správneho orgánu bolo prijaté na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Rozhodnutie ESĽP vo veci Vetrenko vs Moldavsko: „... jednou z požiadaviek článku

6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi

vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto

argumentov. Hoci rozsah, v ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody sa môže meniť

v závislosti od osobitných okolností prípadu, opomenutie zaoberať sa podstatnými

argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa takýmito argumentmi, je

nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.“

Nález Ústavného súdu SR sp zn. : „Z uvedeného preto možno vyvodiť

záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku

účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie

reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú

a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr.

, ).“

Vzhľadom na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu ako aj krajského súdu je

zrejmé, že obe súdy sa nijako nezaoberali argumentmi sťažovateľky a v plnom rozsahu sa

stotožnili so závermi posudkových lekárov správneho orgánu.

3. Vnútorná rozpornosť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí na jednej strane sám poukazuje na progresiu

zdravotného stavu sťažovateľky, na strane druhej však stále vychádza z posudkov

posudkových lekárov, ktorých závery namietala aj sťažovateľka. Ďalšiu rozpornosť vidíme

aj v časti, kde Najvyšší súd SR konštatuje, že nemôže sám posudzovať odborné otázky

medicínskeho charakteru ale zároveň nenariadil znalecké dokazovanie. Najvyšší súd SR

v odôvodnení uvádza, že posudkoví lekári posudzovali zdravotný stav aj z predložených

RTG, zároveň však uvádza, že RTG snímok nevzal do úvahy.

Ak by sme prijali za správne a ústavne konformné každé rozhodnutie súdu, ktorým

zamieta návrh z dôvodu, že sám nemôže posudzovať odborné otázky, došlo by

k neprimeranému zásahu do práv na súdnu ochranu účastníkov konania, a k porušeniu

princípov právneho štátu.

Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. zdôrazňuje, že: „všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii

obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho

argumenty musia podporiť príslušný záver.“

Tieto právne vety vyjadrujú, že jednou zo základných požiadaviek náležitej právnej

argumentácie je, že argumentácia v odôvodnení rozhodnutia súdu musí byť vnútorne

nerozporná - a teda logicky konzistentná.

V zmysle Z. z o sociálnom poistení, na ktoré odkazuje

aj Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí v predmetnej veci: „Mieru poklesu schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť určenú podľa odseku 6 možno zvýšiť najviac o 10 %,

ak závažnosť ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje pokles schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť. Na určenie zvýšenia hodnoty sa vychádza z predchádzajúceho výkonu

zárobkovej činnosti, dosiahnutého vzdelania, skúsenosti a schopnosti rekvalifikácie.

Obdobne to platí, ak pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je dôsledkom

viacerých zdravotných postihnutí podmieňujúcich dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav.“

K tomu uvádzame: Máme za to, že Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nevzal do

úvahy toto ustanovenie. Ortopedické vyšetrenie zo dňa 14.7,2014. ktoré je citované aj

v lekárskej zápisnici , v časti II. - POSUDOK, uvádza

„... sekundárne artrotické zmeny v neocetabulach IV. st., ...“ Poukazujeme na to, že

v samotnom posudku sú uvedené sekundárne ochorenia, ktoré majú

vplyv na primárnu diagnózu. Progres sekundárnych zmien je zrejmý z väčšiny lekárskych

vyšetrení a správ (tak ako sťažovateľka uvádza vyššie), progres konštatuje aj

, ortopéd, v správe z ortopedického vyšetrenia z dňa 5.12.2014: „... napriek

sústavnej liečbe progres sekundárnych zmien...“

Ani na základe tohto ustanovenia, ktoré Najvyšší súd sám vo svojom rozhodnutí

cituje, v spojení s obsahom posudku a lekárskych správ predložených sťažovateľkou,

Najvyšší súd neodstránil vnútorné protirečenia, ktoré sú v tomto prípade úplne zrejmé.

Vnútorná rozpornosť predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu zásadným

spôsobom zasiahla do práv sťažovateľky, kedy došlo k porušeniu práv sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na súdnu ochranu podľa

SR tým, že Najvyšší súd neodstránil rozpornosť v tvrdeniach

sťažovateľky a posudkových lekárov, ktorá následne viedla aj k rozpornosti v odôvodnení

rozsudku.

4. Vzhľadom na zamietnutie žiadosti sťažovateľky, ohľadom zvýšenia invalidného

dôchodku, sťažovateľka nie je schopná primerane zabezpečiť seba a svoju rodinu, ktorej

členmi sú aj dve maloleté deti.

Sťažovateľka naposledy pracovala v ako recepčná vo fitness centre -

chránená dielňa. V súčasnosti na tomto pracovisku už nepracuje. Ako to vyplýva z lekárskej

zápisnice posudkového lekára Sociálnej poisťovne zo dňa

1.4.2015, zotrvanie na pôvodnom pracovisku neodporúča. Zároveň uvádza, že sťažovateľka

sa môže uplatniť na trhu práce, s tým, že môže vykonávať prácu v prostredí bez dlhého

chodenia a státia, bez dvíhania ťažkých bremien, skôr sedavého charakteru s možnosťou

striedania polôh, podľa vzdelania s vylúčením uvedených obmedzení. Vzhľadom na túto

špecifikáciu je pre sťažovateľku obtiažne nájsť vhodné zamestnanie primerané jej vzdelaniu,

ktoré by vyhovovalo týmto požiadavkám. Ako sťažovateľka sama uvádza v odvolaní voči

rozhodnutiu Sociálnej poisťovne - ústredie zo dňa 13.11.2014, č. 805 807 8754 0, jej stav je

natoľko vážny, že jej spôsobuje problémy stáť, chodiť, bolesti pri chôdzi ako aj pri zmenách

polohy, čo jej znemožňuje aj nájsť si primerané zamestnanie.

Sťažovateľka žije v domácnosti s 2 maloletými deťmi a manželom, ktorý je zárobkovo

činný. Hmotné zabezpečenie celej rodiny je teda na manželovi, keďže sťažovateľka

v dôsledku svojho zdravotného stavu nie je reálne schopná vykonávať sústavnú prácu.

V dôsledku absencie zistenia skutočného stavu veci správnym orgánom v súlade

s § 209 zákona o sociálnom poistení, nevykonaním dôkazov krajským súdom a rovnako ani

najvyšším súdom, ktorí vo veci zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

v konaní o zvýšení invalidného dôchodku sťažovateľky rozhodovali, sa sťažovateľka ocitla

v situácii, kedy napriek preukázateľne zhoršenému zdravotnému stavu nie z vlastnej viny,

nie je schopná primerane zabezpečiť seba a svoju rodinu, čim došlo k porušeniu aj je práva

na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa

Slovenskej republiky.»

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

SR, základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (1950) a základné právo na primerané hmotné zabezpečenie

občanov pri nespôsobilosti na prácu podľa SR rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.7.2016, sp. zn. bolo porušené.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.7.2016 pod sp. zn.

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania

vo výške 363,70 Eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu...“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

8. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie. Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 46 ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu. Porušenie označených práv vidí sťažovateľka v tom, že najvyšší súd

nevykonal dôkazy, nevysporiadal sa s jej námietkami a tvrdeniami, rozsudok najvyššieho

súdu je vnútorne rozporný a sťažovateľka nie je schopná primerane zabezpečiť seba a svoju

rodinu.

9. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

18 z 29. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) s poukazom na §

250q ods. 2 (ďalej len „“) potvrdil

rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredia č. 805 807 8754 0 z 13. novembra 2014, ktorým

podľa a o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov zamietla žiadosť sťažovateľky o zvýšenie invalidného dôchodku. Najvyšší súd

napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

10. Podľa občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

17. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

18. Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu.

19. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery

mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by

posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či

nedostatočne odôvodnený.

20. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na obsah odvolania

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu, ktorý si ústavný súd v rámci prípravy

predbežného prerokovania návrhu zabezpečil. Sťažovateľka v odvolaní uviedla:

„Odvolanie podávam z dôvodu, že obojstranná vysoká iliakálna luxácia bedrových

kĺbov nie je medicínska otázka, ale závažnejšie ochorenie ako ťažký stupeň obmedzenej

hybnosti bedrových kĺbov. Mať alebo nemať bedrový kĺb (najdôležitejší váhonostný kĺb je

podstatný rozdiel, rovnako ako sekundárne ochorenia vyplývajúce z tejto primárnej

diagnózy. Posudkový lekár Sociálnej poisťovne, ústredie, vysunuté pracovisko v Košiciach

dňa 1.4.2015 zhodnotil môj zdravotný stav spôsobom, že mám bedrové kĺby, len o tom

neviem, lebo rontgenový snímok nie je dôkaz a že som nebola za posledných 10 rokov

hospitalizovaná ani v kúpeľnej starostlivosti. Pričom som doložila aktuálne odborné

lekárske nálezy, že sa sústavne liečim ambulantne. Som matkou dvoch maloletých detí,

manžel pracuje na zmeny a nemáme ich komu zveriť na noc, keby som bola hospitalizovaná

alebo v kúpeľnej starostlivosti. Na Krajskom súde samosudkyňa

mi povedala: nehovorte mi medicínske hľadisko, opýtala sa ma len či trvám na konaní

v prejednávanej veci a vyniesla rozsudok z medicínskeho hľadiska. Ako mám potom

dokázať, že obojstranná vysoká iliakálna luxácia nie je bedrový kĺb a nemôžem trpieť

niečím čo nemám, keď nemôžem povedať medicínske hľadisko a posudkový lekári neberú do

úvahy primárnu diagnózu, rovnako ako aj ďalšie sekundárne ochorenia, ktoré som doložila

odbornými lekárskymi nálezmi.

Keď som 18.7.2005 požiadala o invalidný dôchodok, poslali mi rozhodnutie

o schválení invalidného dôchodku s mierou funkčnej poruchy 45 %, diagnóza na základe,

ktorej rozhodli tam nebola uvedená. Netušila som, že mi uznali len jednu zo sekundárnych

diagnóz, pri opakovaných kontrolách mi tvrdili, že časom mi uznajú plný invalidný

dôchodok, lebo pri luxácii sa zdravotný stav zhoršuje, ale ešte som mladá. Práve preto, že

sa mi zdravotný stav zhoršil a stále zhoršuje, som požiadala o prehodnotenie percentuálnej

miery invalidného dôchodku. Mám problémy z luxácie pri státi, chodení, ležaní, pri

zmenách polôh; mám bolesti kolien, členkov, ktoré sú v dôsledku luxácie bedrových kĺbov

veľmi zaťažované. Trpím ďalšími sekundárnymi ochoreniami ako hyperlordóza, skolióza,

v podstate bolesťami celej chrbtice z čoho vyplývajú príznaky z jednotlivých častí chrbtice

ako tŕpnutie rúk, nôh; závraty, nutkanie na vracanie, bolesti pri sedení, chodení, státi,

ležaní a zmenách polôh. Všetky diagnózy som doložila aktuálnymi odbornými lekárskymi

nálezmi ako aj nálezom z Inštitútu nukleárnej a molekulárnej medicíny, že trpím

entezopatiami v dôsledku nefyziologického zaťaženia a atypického postavenia panvy pri

obojstrannej vrodenej dysplázii bedrových kĺbov. Preto si myslím, že je to závažnejšie

ochorenie ako ťažký stupeň obmedzenej hybnosti bedrových kĺbov. Rovnako ako nálezy

z MRI, ktoré potvrdzujú protrúzie diskov krčnej a bedrovej chrbtice s degeneratívnymi

zmenami, ktoré posudkový lekár posúdil ako dorzalgiu bez koreňovej lézie.

Posúdenie zdravotného stavu posudkovým lekárom Sociálnej poisťovne, ústredie,

vysunuté pracovisko v Košiciach zo dňa 1.4.2015 ako choroby podporného a pohybového

aparátu s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa kapitoly XV,

oddiel G, položka 41.2., písm. b na hornej hranici, t.j. 45 % a ostatné diagnózy ako málo

významné až nevýznamné a nezdôvodňujú vyššiu mieru poklesu schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť; považujem za nesprávne posúdenie veci. Práve naopak: obojstrannú

vysokú iliakálnu luxáciu bedrových kĺbov a entezopatie, považujem za oveľa závažnejšie

ochorenie z hľadiska miery poklesu vykonávať zárobkovú činnosť, pretože ide o stav trvalý

so sústavnou progresiou a z ortopedického hľadiska bez možnosti totálnej implantácie

bedrových kĺbov z technicko-anatomického hľadiska.“

21. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol:

„S poukazom na ustanovenie Správny súdny

poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016

( ).

Podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na invalidný

dôchodok, ak sa stal invalidný, získal počet rokov dôchodkového poistenia uvedený v § 72

a ku dňu vzniku invalidity nespĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok alebo mu nebol

priznaný predčasný starobný dôchodok.

Podľa § 70 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, fyzická osoba má nárok na invalidný

dôchodok aj vtedy, ak sa stala invalidnou v období, v ktorom je nezaopatreným dieťaťom

a má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt. Nárok na invalidný dôchodok tejto

fyzickej osobe vzniká najskôr odo dňa dovŕšenia 18 rokov veku. Nárok na invalidný

dôchodok má aj fyzická osoba, ktorá sa stala invalidnou počas doktorandského štúdia v

dennej forme, nedovŕšila 26 rokov veku a má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt.

Podľa § 71 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec je invalidný, ak pre

dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť

o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Podľa § 71 ods. 3 prvej vety zákona o sociálnom poistení, pokles schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť sa posudzuje porovnaním telesnej schopnosti, duševnej

schopnosti a zmyslovej schopnosti poistenca s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom

a telesnej schopnosti, duševnej schopnosti a zmyslovej schopnosti zdravej fyzickej osoby.

Podľa § 71 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, miera poklesu schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť v percentách sa určuje podľa druhu zdravotného postihnutia, ktoré je

rozhodujúcou príčinou dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu, a so zreteľom

na závažnosť ostatných zdravotných postihnutí.

Podľa § 71 ods. 7 zákona o sociálnom poistení trvanie invalidity sa nepreskúmava,

ak pri kontrolnej lekárskej prehliadke nebola určená lehota jej ďalšieho uskutočnenia.

Mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť určenú podľa odseku 6

možno zvýšiť najviac o 10 %, ak závažnosť ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje

pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť (§ 71 ods. 8 zákona o sociálnom poistení).

Podľa § 71 ods. 10 zákona o sociálnom poistení dlhodobo nepriaznivý zdravotný

stav na účely invalidity sa posúdi opätovne, ak sa predpokladá zmena vo vývoji zdravotného

stavu a zmena schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.

Predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne

č. 805 807 8754 0 zo dňa 13.11.2014 o zamietnutí žiadosti navrhovateľky zo dňa 30. júna

2014 o zvýšenie invalidného dôchodku.

Ako uviedol i krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z pripojených

administratívnych spisov vyplynulo, že navrhovateľka bola uznaná invalidnou

od 18.07.2005 pre rozhodujúce zdravotné postihnutie choroby podporného a pohybového

aparátu s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa kapitoly XV,

oddiel G, položka 43.2/b v rozsahu 45 % s tým, že od útleho detstva je liečená pre vrodenú

luxáciu oboch bedrových kĺbov. Stav s tendenciou ďalšej progresie vyžaduje šetrenie

dolných končatín a chrbtice, chondroprotektíva, rehabilitačnú liečbu a primeraný pohyb.

Pri nariadených kontrolných lekárskych prehliadkach v roku 2006, 2009 a 2013 nedošlo

k zmene rozhodujúceho zdravotného postihnutia ani miere poklesu schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť. Pri ostatnom posúdení zdravotného stavu posudkovým lekárom

19.02.2013 kontrolná lekárska prehliadka už určená nebola.

Z dávkového spisu odporkyne ďalej vyplýva, že v danom prípade zdravotný stav

navrhovateľky bol posudzovaný na základe jej žiadosti o zvýšenie invalidného dôchodku

v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu. V správnom konaní pred vydaním preskúmavaného

rozhodnutia zdravotný stav navrhovateľky posúdila posudková lekárka Sociálnej poisťovne,

pobočka Košice dňa 28.10.2014 v jej prítomnosti, po vlastnom vyšetrení a zhodnotení

predložených odborných lekárskych nálezov z ortopedického, neurologického, MR LS

vyšetrenia chrbtice, FRO vyšetrení a dospela k záveru, že rozhodujúcim zdravotným

postihnutím u navrhovateľky sú naďalej choroby podporného a pohybového aparátu

s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa kapitoly XV, oddiel G,

položka 41.2./b v rozsahu 45 % (na hornej hranici). Uviedla, že navrhovateľka je sledovaná

ortopédom pre vrodenú iliakálnu luxáciu oboch bedrových kĺbov so vznikom sekundárnej

dysplastickej artrózy oboch bedrových kĺbov. Od roku 2013 je sledovaná neurológom pre

dorzalgiu bez prejavov koreňovej lezie. Funkčné vyšetrenie bedrových kĺbov vykazuje

obmedzenie pohybu bedrových kĺbov ľahkého až stredne ťažkého stupňa. Zdravotný stav

nevykazuje zhoršenie od posledného posúdenia. Na tomto závere posudková lekárka

zotrvala aj dňa 27.01.2015 po zhodnotení novo doložených odborných lekárskych nálezov

z ortopedického, neurologického vyšetrenia a MR C chrbtice.

V súdnom konaní po podaní opravného prostriedku zdravotný stav navrhovateľky

aj v jej prítomnosti posúdil posudkový lekár Sociálnej poisťovne, ústredie, vysunuté

pracovisko v Košiciach dňa 01.04.2015, po vlastnom vyšetrení a zhodnotení odborných

lekárskych nálezov z ortopedického, neurologického, neurochirurgického a FRO vyšetrenia

dospel k zhodnému záveru ako posudkový lekár v správnom konaní, že u navrhovateľky

naďalej rozhodujúcim zdravotným postihnutím sú choroby podporného a pohybového

aparátu s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa kapitoly XV,

oddiel G, položka 41.2., písm. b) na hornej hranici, t. j. 45%. Uviedol, že u navrhovateľky

ide o obojstranné funkčné postihnutie stredného stupňa oboch bedrových kĺbov, a preto

miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť pre rozhodujúce zdravotné

postihnutie bola stanovená na hornej hranici. Funkčné postihnutie vyplývajúce z ostatných

chorobných zmien pohybového ústrojenstva sú posudkovo málo významné, až nevýznamné

a nezdôvodňujú vyššiu mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.

Podľa § 153 ods. 6 zákona o sociálnom poistení posudkový lekár posudzuje na účely

sociálneho poistenia pri kontrolných lekárskych prehliadkach zdravotný stav, schopnosť

vykonávať zárobkovú činnosť a pracovnú schopnosť poistenca a poškodeného v lehote

určenej pri predchádzajúcom posudzovaní alebo aj skôr, ak zistí posudkovo významne

skutočnosti, ktoré odôvodňujú vykonanie kontrolnej lekárskej prehliadky alebo na podnet

inej fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Pretože súd nemôže sám posudzovať odborné otázky medicínskeho charakteru, ktoré

sú podkladom pre stanovenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť pre

účely invalidity, musí rovnako ako odporkyňa vychádzať z lekárskych posudkov, kde

posudzuje presvedčivosť ich záverov s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä

aj s prihliadnutím na námietky žiadateľa o invalidný dôchodok, resp. o jeho zvýšenie.

O objektívnosti, odbornej úrovni a úplnosti záverov posudkov posudkových orgánov, ktoré

boli v zásade zhodné, odvolací súd nemal dôvod pochybovať.

Odvolací súd má za to, že posudkový lekár sa v dostatočnom rozsahu vyrovnal

so všetkými skutočnosťami, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie, z obsahu posudku je

zrejmá jeho úvaha, na základe ktorej dospel k určeniu rozhodujúceho zdravotného

postihnutia a k nemu prislúchajúcej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.

Pretože navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, nebol dôvod

spochybniť závery lekárskych vyšetrení, ani dôvod na ďalšie posudzovanie zdravotného

stavu ako i určenie vyššej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a tým

i zvýšenie invalidného dôchodku.

22. S poukazom na citovanú časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu

a odvolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší

súd sa s námietkami sťažovateľky obsiahnutým v odvolaní dostatočne vysporiadal a svoje

závery náležite odôvodnil.

23. Pokiaľ sťažovateľka v odvolaní spochybňuje správnosť rozsudku krajského súdu

tým, že si „myslí“, že jej sekundárne ochorenia sú závažnejšie ako ťažký stupeň

obmedzenej hybnosti bedrových kĺbov a obojstrannú vysokú iliakálnu luxáciu bedrových

kĺbov a entezopatie „považuje“ za oveľa závažnejšie ochorenia z hľadiska miery poklesu

vykonávať zárobkovú činnosť, ústavný súd konštatuje, že posúdenie rozsahu zdravotného

poškodenia a jeho následkov na schopnosť občana vykonávať zárobkovú činnosť vyžaduje

odborné lekárske znalosti a vo veciach sociálneho zabezpečenia je zákonom zverené

posudkovým lekárom sociálneho poistenia. Z uvedeného dôvodu iba presvedčenie

sťažovateľky, na ktoré sa v podstate v odvolaní odvolávala, nie je rozhodujúce. Podľa § 127

ods. 1 ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti,

ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca. Podľa namiesto posudku

znalca možno použiť potvrdenie alebo odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o správnosti

ktorých súd nemá pochybnosti. Sťažovateľka v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti,

ktoré by boli schopné spochybniť odbornú správnosť záverov posudkových lekárov a ktoré

by odôvodňovali nariadenie znaleckého dokazovania. Ak najvyšší súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal pri posudzovaní odborných medicínskych otázok zo záverov

posudkových lekárov, pričom tieto posúdil z hľadiska presvedčivosti ich záverov a všetkých

okolností, neporušil označené práva sťažovateľky.

24. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ sťažovateľka chcela relevantným

spôsobom spochybniť správnosť záverov posudkových lekárov, mala možnosť sama

navrhnúť nariadenie znaleckého dokazovania, resp. zabezpečiť sama znalecký posudok,

s ktorým by sa ako s dôkazom museli všeobecné súdy vysporiadať. V tejto súvislosti

ústavný súd pripomína aj zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné

pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne

práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu

a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky,

ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo

k porušeniu jeho práv.

25. V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že sa najvyšší súd nezaoberal jej námietkou

týkajúcou sa RTG snímky, ústavný súd konštatuje, že z práva na spravodlivú súdnu ochranu

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993). Pokiaľ sa najvyšší súd nezaoberal tvrdením sťažovateľky

v odvolaní o tom, že posudkový lekár mal uviesť, že röntgenová snímka nie je dôkaz,

ústavný súd konštatuje, že toto tvrdenie sťažovateľky, resp. jej námietka v odvolaní nie je

vo veci sťažovateľky relevantná. Ako je z odôvodnenia rozsudku krajského súdu a aj

z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu zrejmé, posudkoví lekári posudzovali zdravotný

stav sťažovateľky aj z RTG snímok, preto takáto námietka, resp. iba samotné tvrdenie

sťažovateľky, nemali význam pre rozhodnutie, a preto najvyšší súd neporušil práva

sťažovateľky, pokiaľ sa týmto jej tvrdením nezaoberal.

26. K tvrdeniu sťažovateľky o vnútornej rozpornosti rozsudku najvyššieho súdu,

ktoré má spočívať v tom, že najvyšší súd sám poukazuje na progresiu zdravotného stavu

sťažovateľky a pritom stále vychádza zo záverov posudkových lekárov, ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd na strane 6 svojho rozsudku cituje „stav s tendenciou ďalšej

progresie“. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pre určenie miery poklesu schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť je rozhodujúci preukázaný zdravotný stav, nie iba tendencia

jeho závažného zhoršenia. Preto nie je možné považovať ani toto konštatovanie najvyššieho

súdu za také, ktorým by bola spochybnená správnosť záverov posudkových lekárov

samotným najvyšším súdom.

27. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že najvyšší súd sa vysporiadal

so všetkými relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľky. Skutočnosti, ktoré sú

obsiahnuté v sťažnosti a neboli predmetom podaného odvolania proti rozsudku krajského

súdu, nemá právomoc ústavný súd preskúmavať, a teda nimi ani nemôže byť

spochybňovaná ústavnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

28. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

29. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

30. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

jednotlivými nárokmi sťažovateľky uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2016