Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 742/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti

zastúpenej PRO iURE – advokátska kancelária, s. r. o.,

Zámocká 32, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Lacko, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného

súdu Zvolen, takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €

(slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Zvolen p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Zvolen j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov) na účet

jej právnej zástupkyne PRO iURE – advokátska kancelária, s. r. o., Zámocká 32, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“ alebo „navrhovateľka v 1. rade“), zastúpenej PRO iURE –

advokátska kancelária, s. r. o., Zámocká 32, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Peter Lacko, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je stranou konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení

navrhovateľky, ktorá sa návrhom doručeným okresnému súdu 2. decembra 2004 domáhala

proti odporkyni úpravy užívania spoločných nehnuteľností a určenia náhrady za užívanie

spoluvlastníckeho podielu odporkyňou.

Sťažovateľka uvádza prehľad procesných úkonov, ktoré boli vykonané v

napadnutom konaní vedenom okresným súdom, a zdôrazňuje, že „... už viac ako 11 rokov

sa Okresný súd nevie vysporiadať s otázkou určenia výšky nájomného za užívanie

nehnuteľnosti a to aj napriek tomu, že cestou súdom nariadeného znaleckého dokazovania v

2

konaní sp. zn. je táto otázka riešená už viac ako 5 rokov. Súd síce vo veci

koná, avšak jednotlivé úkony sa javia ako neefektívne a nijakým spôsobom neprispievajú k

rozhodnutiu vo veci samej. Tým, že Okresný súd bol viackrát nečinný alebo konal

neefektívne (napr. od 30. 10. 2006 do 22. 10. 2007 kedy súd iba vyzýval Sťažovateľku na

vyjadrenia sa k podaniam , alebo od 21. 01. 2014 do 13. 08. 2014 kedy po

siedmich mesiacoch nečinnosti vyzval Sťažovateľku na vyjadrenie sa k podaniu

nezabezpečil včas všetky dôkazy potrebné na rozhodnutie vo veci samej a

spôsobil zbytočné prieťahy v súdnom konaní.“.

Ku kritériu právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd pri rozhodovaní o tom,

či v napadnutom konaní došlo k zbytočných prieťahom, preskúmava, sťažovateľka uvádza,

že vec vedenú okresným súdom pod sp. zn. „nemožno hodnotiť ako

mimoriadne právne alebo fakticky zložitú, nakoľko pre sudcu rozhodujúceho takéto spory

by zvolenie optimálneho procesného postupu a zabezpečenie dôkazov nemalo predstavovať

osobitný problém. V priebehu súdneho konania o vydanie bezdôvodného obohatenia sa súd

zaoberá výlučne otázkou vzniku stavu bezdôvodného obohatenia, a následne, v prípade

pozitívneho zistenia, jeho výškou. Súd neskúma otázku protiprávnosti, ako ani zavinenia.

Navyše v konaní vedenom pod sp. zn. nebolo medzi účastníkmi konania

sporné, že nehnuteľnosti užívala výlučne . Preto jedinou spornou zostala

otázka určenia výšky bezdôvodného obohatenia, resp. úhrady za užívanie nehnuteľností...“.

Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že sa v napadnutom konaní pred okresným súdom

„správala aktívne, zúčastňovala sa vytýčených pojednávaní, urgovala, aby súd vo veci

konal rýchlejšie a to podaniami na prvostupňovom ako aj odvolacom súde a tiež

sťažnosťami na prieťahy v konaní. ... správanie Sťažovateľky neprispelo k predĺženiu

doterajšej dĺžky súdneho konania, ba práve naopak, viacerými urgenciami docielila

Sťažovateľka urýchlenie konania.“.

K namietanému postupu okresného súdu v napadnutom konaní sťažovateľka uvádza,

že v jeho priebehu bolo nariadených 10 pojednávaní, z ktorých bola odročená bez

prerokovania veci takmer polovica, keďže:

„- pojednávanie nariadené na 12. 10. 2005 bolo odročené za účelom rozhodnutia

o zrušení uznesenia o oslobodení Sťažovateľky od platenia súdneho poplatku,

- pojednávanie nariadené na 30. 10. 2006 bolo odročené za účelom doplnenia

dokazovania,

- pojednávanie nariadené na 13. 12. 2012 sa nekonalo z dôvodu prerušenia konania,

- pojednávanie nariadené na 04. 12. 2014 sa nekonalo z dôvodu rozhodnutia

o návrhu na prerušenie konania.“

Okresný súd podľa názoru sťažovateľky nepostupoval v napadnutom konaní

spôsobom, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty v primeranom čase, vo veci

s ktorou sa obrátila na súd, a to preto, že

- konal neefektívne a spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, keď rozhodol o prerušení

konania do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. , hoci

neboli naplnené podmienky prerušenia konania,

- v období svojho neefektívneho postupu nevykonal takmer žiaden úkon smerujúci

k odstráneniu právnej neistoty a

- vo veci bol dlhšiu dobu nečinný (od 21. januára 2014 do 13. augusta 2014).

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € sťažovateľka

odôvodňuje dĺžkou napadnutého konania, právnou neistotou vyvolanou zbytočnými

prieťahmi v napadnutom konaní, pričom zdôrazňuje, že „Od roku 1993 trvajúce súdne

spory týkajúce sa jej dedičstva po rodičoch ju veľmi psychicky zaťažujú. V rámci všetkých

súdnych konaní sa stretávala s prieťahmi súdov..., ktoré ju veľmi citovo rozrušovali.

So sťažnosťami na prieťahy v konaní sa sťažovateľka mnohokrát obrátila na orgány štátnej

správy súdov. Väčšinou však prieťahy neboli zistené. V snahe posunúť veci ďalej,

medializovala svoj problém vo viacerých časopisoch a na internete, a protestovala pred

Ministerstvom spravodlivosti SR. Situácia je pre sťažovateľku silne stresujúca a spôsobuje

jej stály psychický nátlak. Neustále hľadá spôsoby, ako by sa legálnym spôsobom dostala

k úžitku zo svojho dedičstva, avšak dosiaľ neúspešne.

4

Vzhľadom na uvedené máme za to, že len konštatovanie porušenia práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd by nebolo dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen vo veci

sp. zn. porušené bolo;

Okresnému súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje

konať vo veci bez zbytočných prieťahov;

priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,-

Eur...

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

355,72 Eur...“

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 29. septembra 2016 sťažnosť

sťažovateľky prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného

súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 1690/2016

z 2. novembra 2016 poskytla chronológiu procesných úkonov, ktoré v napadnutom konaní

boli vykonané, a zároveň k sťažnosti uviedla:

„-predmetné konanie je dlhodobo sledované predsedami tunajšieho okresného súdu

a to od roku 2007 až doposiaľ (Spr 369/2007, Spr 2003/2012, Spr 2203/2012) s tým, že

mojimi predchodcami bolo konštatované, že v konaní bolo konané súdom priebežne

bez zbytočných prieťahov,

- bolo predmetnom aj prešetrenia podnetu sťažovateľky ohľadom zbytočných

prieťahov v súdnom konaní a to verejnou ochrankyňou práv

(Spr. 1443/2013), ktorá po tom, čo vykonala prieskum postupu súdu v predmetnom konaní

skonštatovala, že postupom súdu nebolo porušené základné právo účastníka konania

chránené článkom 48 ods. 2 na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov (v prílohe tohto vyjadrenia zasielam kópiu výsledku vybavenia

podnetu verejnou ochrankyňou práv),

- poukazujem najmä na uznesenie zo dňa 19. 09. 2013 č. k. -418,

ktorým súd konanie prvý krát prerušil až do ukončenia znaleckého dokazovania vo veci

vedenej na Okresnom súde Zvolen sp. zn. a ktoré uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňom 12. 10. 2013, pričom po doručení znaleckého posudku vo veci sp. zn.

bolo pokračované v konaní sp. zn. bez zbytočných prieťahov

a bol stanovený termín pojednávania na deň 20. 01. 2014 a následne súd konal plynulo.

Ďalej dňa 26. 11. 2014 odporkyňa podala ďalší návrh na prerušenie konania, ktorému súd

vyhovel a uznesením zo dňa 02. 12. 2014 opätovne konanie sp. zn. prerušil

a to až do doby vyhlásenia uznesenia podľa veta druhá vo veci sp. zn.

. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť až dňom 24. 02. 2016 (z dôvodu

podaného odvolania sťažovateľkou a rozhodovania odvolacieho súdu).“

Predsedníčka okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd následne vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila

k tomu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň jej zaslal prípis predsedníčky

okresného súdu z 2. novembra 2016. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom

ústavnému súdu 24. novembra 2016 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci,

pričom zároveň zdôraznila, že trvá na podanej sťažnosti, keďže postup okresného súdu je

neefektívny, a to aj z dôvodu prijatia uznesenia, ktorým bolo napadnuté konanie prerušené

do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania v inom konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. , keďže «Žalobkyňa (ďalej aj ako „Sťažovateľka“) sa spočiatku

k takémuto postupu vyjadrila tak, že v prípade, ak súd zastáva názor, že znalecké

dokazovanie vykonané v konaní sp. zn. je spôsobilým podkladom pre

rozhodnutie v konaní sp. zn. , a že z neho možno vychádzať, súhlasí s jeho

6

použitím, pretože bola toho názoru, že to mohol mať pozitívny dopad na celkovú dĺžku ako

aj hospodárnosť konania sp. zn. . Avšak konanie sp. zn. bolo

postihované prieťahmi čo dokazuje aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -59. Vzhľadom na to, podala Žalobkyňa voči uzneseniu, ktorým súd na

návrh Žalovanej prerušil konanie do času vyhlásenia uznesenia, ktorým

Okresný súd Zvolen v prieťahmi postihnutom konaní sp. zn. vyhlásil

dokazovanie za skončené odvolanie. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala okrem iného

aj to, že je potrebné, aby v konaní sp. zn. bolo vykonané samostatné

znalecké dokazovanie z dôvodu, že hoci sa obidve konania týkajú tých istých nehnuteľností,

predmetom konaní je náhrada za užívanie spoluvlastníckeho podielu za iné časové obdobia.

Práve z toho dôvodu môžu byť výsledky znaleckého dokazovania odlišné, t. j. znalecký

posudok vypracovaný v konaní sp. zn. môže byť nespôsobilý pre rozhodnutie

vo veci sp. zn. a čakanie na skončenie zdĺhavého znaleckého dokazovania

v prieťahmi postihnutom konaní sp. zn. neprimerane oddiali vydanie

rozhodnutia vo veci samej v konaní sp. zn. .».

Podľa sťažovateľky jej vec nemožno hodnotiť ako mimoriadne právne alebo fakticky

zložitú. V priebehu „konania sp. zn. bolo vypracovaných niekoľko

znaleckých posudkov týkajúcich sa tých istých nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania

sp. zn. (znalecký posudok č.: 74/2008, 129/2010, 21/2013). Vzhľadom na to,

že v konaní je žalovaná náhrada výrazne nižšia ako je náhrada vyplývajúca

z uvedených znaleckých posudkov mohol súd rozhodnúť na základe ktoréhokoľvek

z uvedených znaleckých posudkov. Výška rozdielov súm za užívanie nehnuteľností sa

v jednotlivých posudkoch líši minimálne a všetky sú výrazne vyššie ako je žalovaná

náhrada. K presnej sume náhrady za žalované obdobie súd nemôže dospieť ani na základe

znaleckého dokazovania v konaní sp. zn. nakoľko sa týka iného obdobia. Súd

mal dospieť len k presvedčeniu, že dôvodnosť žalovaného nároku je daná, nakoľko

zo znaleckého dokazovania by zrejme vyplynulo že Žalobkyni patrí vyššia náhrada ako si

uplatnila v žalobe. Súd preto nemusel vyčkávať až do úplného skončenia znaleckého

dokazovania, keďže rozdiely medzi znaleckými posudkami nie sú výrazné. Zo zoznamu

úkonov síce vyplýva, že súd v konaní sp. zn. koná, avšak jednotlivé úkony sa

javia ako neefektívne (vrátane prerušenia konania do skončenia znaleckého dokazovania

v konaní sp. zn. ) a neprispievajú k rozhodnutiu vo veci samej. O efektivite

úkonov Okresného súdu Zvolen v konaní sp. zn. veľa hovorí už samotná

dĺžka tohto konania, ktoré prebieha už 12 rokov, čo je neprimerane dlhá doba.“.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom ústavný

súd zistil tento priebeh konania:

1. Okresnému súdu bol 2. decembra 2004 doručený pôvodný návrh sťažovateľky 

navrhovateľky v 1. rade a navrhovateľky v 2. rade proti odporkyni na úpravu užívania

spoločných nehnuteľností a určenie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu,

súčasťou ktorého bola aj žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov;

sťažovateľka doručila okresnému súdu vyplnené tlačivo na oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov 25. januára 2005.

2. Navrhovateľka v 2. rade 26. januára 2005 požiadala o predĺženie lehoty na

predloženie vyplneného tlačiva na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (tlačivo

doručené navrhovateľkou v 2. rade 9. februára 2005). Okresný súd priznal oslobodenie od

platenia súdnych poplatkov sťažovateľke 14. februára 2005 a navrhovateľke v 2. rade

6. apríla 2005.

3. Dňa 28. apríla 2005 bola na vyjadrenie sa k návrhu vyzvaná odporkyňa

(vyjadrenie odporkyne bolo doručené okresnému súdu 30. mája 2005).

4. Dňa 15. júna 2005 bolo nariadené pojednávanie na 12. október 2005.

8

5. Dňa 28. septembra 2005 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie navrhovateliek

v 1. a 2. rade.

6. Dňa 12. októbra 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito na účely rozhodnutia o zrušení oslobodenia navrhovateliek v 1. a 2. rade

od platenia súdneho poplatku a pripojenia spisu vedeného okresným súdom pod

sp. zn. .

7. Okresný súd požiadal 21. novembra 2005 Sociálnu poisťovňu, ústredie Bratislava

na predloženie informácií dôležitých pre posúdenie oslobodenia od súdnych poplatkov

(odpoveď bola doručená 9. decembra 2005) a Geodetický a kartografický ústav Bratislava

na predloženie informácií týkajúcich sa nehnuteľností, ktoré sú predmetom napadnutého

konania (odpoveď doručená 2. decembra 2005).

8. Uznesením okresného súdu č. k. -85 z 24. januára 2006 (ďalej len

„uznesenie z 24. januára 2006“) bolo sťažovateľke a navrhovateľke v 2. rade odňaté

oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Sťažovateľka a navrhovateľka v 2. rade podali

7. februára 2006 proti uzneseniu okresného súdu z 24. januára 2006 odvolanie, v dôsledku

čoho bol spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie predložený 13. februára 2006 Krajskému

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o opravnou prostriedku.

9. Krajský súd uznesením sp. zn. z 27. februára 2006 zmenil uznesenie

okresného súdu z 24. januára 2006 tak, že sťažovateľke neodňal oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov v rozsahu 1/2 a navrhovateľke v 2. rade neodňal oslobodenie od súdnych

poplatkov v celom rozsahu (spis bol vrátený okresnému súdu 27. marca 2006).

10. Okresný súd si 20. apríla 2006 vyžiadal spis vedený týmto súdom pod sp. zn.

a 4. mája 2006 nariadil pojednávanie na 13. september 2006. Dňa 28. júla

2006 odporkyňa požiadala o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na 13. september

2006 z dôvodu absolvovania zahraničnej dovolenky, v dôsledku čoho bol termín

pojednávania nariadeného na 13. september 2006 zrušený. Zároveň bol nariadený nový

termín pojednávania na 30. október 2006.

11. Dňa 25. októbra 2006 okresný súd požiadal o pripojenie spisu vedeného týmto

súdom pod sp. zn. .

12. Dňa 30. októbra 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito na doplnenie dokazovania a bližšieho špecifikovania návrhu zo strany právnej

zástupkyne navrhovateliek v 1. a 2. rade. Právna zástupkyňa navrhovateliek v 1. a 2. rade

predložila okresnému súdu vyžiadané doklady 21. novembra 2006.

13. Okresný súd právnu zástupkyňu navrhovateliek v 1. a 2. rade 29. novembra 2006

vyzval na predloženie vyčíslenia náhrad za užívanie spoluvlastníckeho podielu (odpoveď

právnej zástupkyne navrhovateliek v 1. a 2. rade bola doručená 29. decembra 2006

a následne bola doručovaná 8. januára 2007 odporkyni). Odporkyňa sa k výzve okresného

súdu vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu 26. januára 2007 (doručované právnej

zástupkyni navrhovateliek v 1. a 2. rade 29. januára 2007).

14. Okresnému súdu bola 15. februára 2007 doručená odpoveď právnej zástupkyne

navrhovateliek v 1. a 2. rade (doručovaná odporkyni na vyjadrenie 28. februára 2007).

Vyjadrenie odporkyne bolo doručené okresnému súdu 14. marca 2007 a následne

doručované právnej zástupkyni navrhovateliek v 1. a 2. rade na vyjadrenie 28. mája 2007,

ktorá na výzvu reagovala podaním doručeným okresnému súdu 14. júna 2007.

15. Dňa 22. októbra 2007 sa uskutočnilo pojednávanie v neprítomnosti účastníkov

konania, u ktorých nebolo predvolanie na pojednávanie vykázané. Pojednávanie bolo

zároveň odročené na 22. november 2007.

16. Dňa 22. novembra 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený

rozsudok; týmto rozsudkom okresný súd určil, že odporkyňa je oprávnená užívať

nehnuteľnosť označenú v návrhu, a zároveň jej uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke

v 1. rade 86 965,20 Sk a štátu súdny poplatok v sume 5 214 Sk a vo zvyšku návrh zamietol,

pričom zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov

konania (ďalej len „rozsudok z 22. novembra 2007“). Odporkyňa podala 4. januára 2008

proti rozsudku okresného súdu z 22. novembra 2007 odvolanie. Navrhovateľky

v 1. a 2. rade podali proti rozsudku okresného súdu z 22. novembra 2007 v časti, v ktorej

bol návrh zamietnutý, a v časti, v ktorej okresný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov

konania nemá právo na náhradu trov konania 24. januára 2008, odvolanie.

17. Dňa 14. marca 2008 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo na krajskom súde 30. júna 2008, bolo

odročené na 16. júl 2008. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 16. júla 2008, bolo odročené

na neurčito z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľky v 1. rade. Dňa 4. augusta

2008 bolo nariadené pojednávanie na 16. september 2008. Na pojednávaní, ktoré sa

10

uskutočnilo 16. septembra 2008, bol vyhlásený rozsudok krajského súdu sp. zn.

(ďalej len „rozsudok zo 16. septembra 2008“), ktorým bol rozsudok

okresného súdu z 22. novembra 2007 v časti, v ktorej návrh vo zvyšku zamietol, potvrdený

a v zostávajúcej časti zmenený tak, že návrh sa zamieta, navrhovateľkám v 1. a 2. rade bola

zároveň uložená povinnosť nahradiť odporkyni trovy odvolacieho konania. Rozsudkom

krajského súdu zo 16. septembra 2008 bol zároveň zrušený výrok rozsudku okresného súdu

z 22. novembra 2007, ktorým bola odporkyni uložená povinnosť zaplatiť štátu súdny

poplatok. Spis bol okresnému súdu vrátený 27. októbra 2008.

18. Dňa 5. novembra 2008 okresný súd doručoval rozsudok krajského súdu

zo 16. septembra 2008. Právny zástupca navrhovateliek v 1. a 2. rade požiadal 7. novembra

2008 okresný súd o opätovné doručovanie rozsudku krajského súdu zo 16. septembra 2008,

keďže bol doručovaný pôvodnej právnej zástupkyni, ktorá plnú moc na zastupovanie

navrhovateliek v 1. a 2. rade odvolala (rozsudok krajského súdu zo 16. septembra 2008 bol

opätovne doručovaný 10. novembra 2008).

19. Právny zástupca navrhovateliek v 1. a 2. rade doručil okresnému súdu

30. decembra 2008 dovolanie proti rozsudku krajského súdu zo 16. septembra 2008. Spis

bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

na rozhodnutie o dovolaní 19. februára 2009.

20. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2009 (ďalej len

„uznesenie zo 17. decembra 2009“) rozsudok krajského súdu zo 16. septembra 2008

v napadnutej časti, v ktorej zmenil rozsudok okresného súdu z 22. novembra 2007

vo výroku, ktorým uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke v 1. rade

54 619,80 Sk, tak, že návrh zamietol a v nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušil

a vec krajskému súdu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie, a dovolanie

navrhovateľky v 2. rade odmietol (spis bol vrátený okresnému súdu 29. januára 2010).

21. Okresný súd 1. februára 2010 doručoval uznesenie najvyššieho súdu

zo 17. decembra 2009 a 25. februára 2010 predložil spis krajskému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie vo veci.

22. Dňa 29. júna 2010 sa uskutočnilo na krajskom súde pojednávanie, na ktorom bol

vyhlásený rozsudok krajského súdu sp. zn. , ktorým bol rozsudok okresného

súdu z 22. novembra 2007 vo výrokoch, ktorým bola odporkyni uložená povinnosť zaplatiť

sťažovateľke sumu 1 813, 018 € a ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, zrušený a vec

v rozsahu zrušenia bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „rozsudok

z 29. júna 2010“). Spis bol vrátený okresnému súdu 29. júla 2010.

23. Okresný súd 30. júla 2010 doručoval rozsudok krajského súdu z 29. júna 2010.

24. Dňa 12. augusta 2010 okresný súd vyzval účastníkov konania na predloženie

návrhov na doplnenie dokazovania (návrh bol právnym zástupcom navrhovateliek

v 1. a 2. rade doručený 30. augusta 2010 a podanie odporkyne bolo doručené 3. septembra

2010). Dňa 8. novembra 2010 bol pripojený spis okresného súdu sp. zn. .

25. Dňa 15. novembra 2010 právny zástupca navrhovateliek v 1. a 2. rade

ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 15. november 2010 pre kolíziu

s iným pojednávaním v trestnej veci a pre nemožnosť zabezpečenia substitučného

zastupovania. Pojednávanie bolo odročené na 27. január 2011.

26. Dňa 26. januára 2011 právny zástupca navrhovateliek v 1. a 2. rade ospravedlnil

svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 27. január 2011 a požiadal o odročenie

pojednávania z dôvodu práceneschopnosti a choroby syna. Pojednávanie bolo odročené na

21. marec 2011. Dňa 27. januára 2011 odporkyňa požiadala o spojenie vecí vedených

okresným súdom pod sp. zn. a sp. zn. (ďalej len „návrh na

spojenie vecí“). Okresný súd uznesením sp. zn. z 3. februára 2011 návrh

odporkyne na spojenie vecí zamietol.

27. Dňa 21. marca 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito na účely doplnenia dokazovania.

28. V dňoch 28. apríla 2011, 10. augusta 2011, 26. septembra 2011, 18. novembra

2011, 3. januára 2012 a 7. februára 2012 okresný súd zisťoval stav konania vedeného pod

sp. zn. vo veci nariadenia doplňujúceho znaleckého dokazovania. Dňa

7. februára 2012 bolo zistené, že v konaní vedenom pod sp. zn. bol

vypracovaný znalecký posudok, ktorý bol spoločne so spisom vzťahujúcim sa na predmetné

konanie okresnému súdu vrátený 24. januára 2012.

29. Dňa 22. marca 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom boli účastníci

konania oboznámení so znaleckým posudkom vypracovaným v konaní vedenom týmto

súdom pod sp. zn. . Okresný súd zároveň uznesením sp. zn.

12

z 22. marca 2012 (ďalej len „uznesenie z 22. marca 2012“) rozhodol o neprerušení

napadnutého konania a pojednávanie odročil na neurčito.

30. Dňa 19. apríla 2012 odporkyňa podala proti uzneseniu okresného súdu

z 22. marca 2012 o neprerušení konania odvolanie (spis bol krajskému súdu predložený na

rozhodnutie o odvolaní 18. mája 2012).

31. Krajský súd uznesením sp. zn. z 10. septembra 2012 (ďalej len

„uznesenie z 10. septembra 2012“) odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca

2012 odmietol. Spis bol vrátený okresnému súdu 18. septembra 2012.

32. Dňa 20. septembra 2012 bolo doručované uznesenie krajského súdu

z 10. septembra 2012.

33. Dňa 9. októbra 2012 bolo nariadené pojednávanie na 13. december 2012.

34. Odporkyňa doručila okresnému súdu 13. novembra 2012 podanie, ktoré okresný

súd posúdil ako návrh na prerušenie napadnutého konania a na odňatie oslobodenia

od súdnych poplatkov sťažovateľke.

35. Okresný súd uznesením č. k. -399 z 21. novembra 2012 konanie

vedené pod sp. zn. prerušil až do právoplatného skončenia konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. (ďalej len „uznesenie z 21. novembra 2012“).

36. Dňa 23. novembra 2012 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby

sa vyjadril k návrhu odporkyne na odňatie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov

sťažovateľke, pojednávanie nariadené na 13. december 2012 bolo zrušené.

37. Dňa 11. decembra 2012 sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu

z 21. novembra 2012 odvolanie. Dňa 8. januára 2013 bol spis predložený krajskému súdu na

rozhodnutie o opravnom prostriedku.

38. Krajský súd uznesením sp. zn. zo 17. júla 2013 (ďalej len

„uznesenie zo 17. júla 2013“) uznesenie okresného súdu z 21. novembra 2012 zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol vrátený okresnému súdu 25. júla 2013).

39. Dňa 28. augusta 2013 podala odporkyňa opätovne návrh na prerušenie konania.

Okresný súd uznesením č. k. -418 z 19. septembra 2013 napadnuté konanie

prerušil do skončenia nariadeného znaleckého dokazovania v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. . Dňa 21. októbra 2013 bolo zistené, že znalecký posudok

bol v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. vypracovaný, ale spis

vzťahujúci sa na predmetné konanie je od 15. októbra 2013 na krajskom súde z dôvodu

rozhodovania o opravnom prostriedku.

40. Dňa 7. novembra 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 20. január 2014.

41. Dňa 15. januára 2014 okresný súd požiadal krajský súd o predloženie znaleckého

posudku vypracovaného v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

42. Dňa 20. januára 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

10. február 2014 na účely oboznámenia sa so znaleckým posudkom vypracovaným v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktorý bol okresnému súdu zaslaný právnym zástupcom

sťažovateľky.

43. Dňa 21. januára 2014 sa k znaleckému posudku vyjadrila odporkyňa, ktorá

zároveň doručila návrh na doplnenie dokazovania.

44. Dňa 27. januára 2014 bol krajskému súdu vrátený spis okresného súdu sp. zn.

, ktorý bol okresnému súdu zapožičaný na nahliadnutie do znaleckého

posudku.

45. Dňa 10. februára 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito.

46. Dňa 21. mája 2014 okresný súd zistil, že spis tohto súdu sp. zn. bol

30. apríla 2014 zaslaný súdnemu znalcovi na doplnenie znaleckého dokazovania. Dňa

18. júla 2014 okresný súd zistil, že doplnok č. 1 k znaleckému posudku č. 21/2013 bol

v konaní vedenom pod sp. zn. predložený okresnému súdu. Dňa 8. augusta

2014 bol spis sp. zn. pripojený k spisu vzťahujúcemu sa na napadnuté konanie.

47. Dňa 13. augusta 2014 okresný súd vyzval sťažovateľku a odporkyňu na

predloženie návrhov na doplnenie dokazovania vzhľadom na závery v doplnku

č. 1 k znaleckému posudku č. 21/2013 (odporkyňa reagovala podaním doručeným

4. septembra 2014 a sťažovateľka podaním doručeným 9. septembra 2014).

48. Dňa 30. septembra 2014 bolo nariadené pojednávanie na 4. december 2014.

Odporkyňa podala 26. novembra 2014 návrh na prerušenie konania, v dôsledku čoho bolo

pojednávanie nariadené na 4. december 2014 zrušené na rozhodnutie o tomto návrhu.

49. Uznesením č. k. -531 z 2. decembra 2014 okresný súd napadnuté

konanie prerušil do vyhlásenia dokazovania v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn.

14

16 C 121/08 za skončené v zmysle druhej vety

(ďalej aj „OSP“) (ďalej len „uznesenie z 2. decembra 2014“).

50. Sťažovateľka podala 30. decembra 2014 proti uzneseniu okresného súdu

z 2. decembra 2014 odvolanie. Spis bol 5. februára 2015 predložený krajskému súdu na

rozhodnutie o odvolaní. Dňa 24. februára 2016 krajský súd uznesením sp. zn.

uznesenie okresného súdu z 2. decembra 2014 potvrdil. Spis bol okresnému

súdu vrátený 3. marca 2016.

51. Dňa 15. marca 2016 bol okresným súdom zisťovaný stav konania vedeného pod

sp. zn. . V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. bol

19. septembra 2016 vyhlásený rozsudok, v dôsledku čoho bol 19. októbra 2016

v napadnutom konaní nariadený termín pojednávania na 12. december 2016.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (obdobne aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu.“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala z príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku (predovšetkým § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1), ktorý bol

platný a účinný do 30. júna 2016, a v súčasnosti je implikovaná v zásade vyplývajúcej

z a v (ďalej len

„CSP“). V zmysle „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez

zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157

ods. 1 „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

16

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (,

). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti posudzovanej veci, ústavný súd

konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o úprave užívania spoločných

nehnuteľných vecí a určení náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu, ktoré po právnej

stránke patrí k štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Po skutkovej stránke

tiež nemožno hodnotiť vec ako mimoriadne zložitú. Ústavný súd v tejto súvislosti

poznamenáva, že ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti

neospravedlňovala doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania jej skutkovou

či právnou zložitosťou.

2. Správanie účastníkov (strán) konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zo zistení

ústavného súdu vyplýva, že právny zástupca sťažovateľky požiadal 15. novembra 2010 o

odročenie pojednávania pre kolíziu pojednávaní a nemožnosť zaistenia substitučného

zastupovania, v dôsledku čoho bol nariadený nový termín pojednávania na 27. január 2011,

ktorý bol následne zrušený v dôsledku opätovnej žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky

o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, ktoré bola riadne dokladované;

pojednávanie bolo odročené na 21. marec 2011. Odročenie pojednávaní síce predĺžilo

napadnuté konanie o 4 mesiace, ale s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci, z ktorých

vyplýva objektívna nemožnosť právneho zástupcu byť prítomný na pojednávaní,

to nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľke ako účastníčke tohto konania. V rámci

hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria

ústavný súd teda nezistil skutočnosti, ktoré signalizujú negatívny podiel sťažovateľky na

neprimeranej dĺžke napadnutého konania.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný

súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy

v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej

neistoty (, , ).

Z prehľadu procesných úkonov nepochybne vyplýva, že okresný súd považoval

za významné pre rozhodnutie v napadnutom konaní vykonávanie dokazovania v konaní

vedenom pod sp. zn. a z uvedeného dôvodu rozhodol o prerušení

napadnutého konania (uznesenie okresného súdu o prerušení konania z 2. decembra 2014

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. februára 2016).

Predmetom konania vedeného medzi totožnými účastníkmi konania okresným súdom pod

sp. zn. bolo rozhodovanie o zaplatení náhrady za užívanie tej istej spoločnej

veci, avšak za iné obdobie, ako sa uplatňuje v napadnutom konaní.

Ústavný súd sa nemá dôvod ani v posudzovanej veci odchýliť od svojho už stabilnou

judikatúrou potvrdeného právneho názoru, podľa ktorého (m. m. ) prerušenie

konania možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky

prerušeného konania postupom predvídaným zákonom, nemožno v prerušenom konaní

vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov,

a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v . Uznesenie okresného súdu z 2. decembra 2014

o prerušení konania (do vyhlásenia dokazovania v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn.

za skončené) nadobudlo v spojení s uznesením krajského súdu z 24. februára

2016 právoplatnosť 10. marca 2016. Po podaní sťažnosti ústavnému súdu (4. februára 2016)

bolo teda napadnuté konanie právoplatne prerušené, čo zároveň znamená, že okresný súd

nemohol v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu

právnej neistoty sťažovateľky. Uvedené však nepredstavuje prekážku na to, aby ústavný súd

posúdil postup okresného súdu v období mimo právoplatného prerušenia konania, zvlášť

ak sa postup okresného súdu v súvislosti so samotným prerušením napadnutého konania

18

vyznačuje neefektívnosťou. Pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. bol 19. septembra 2016 vyhlásený rozsudok,

prekážka, pre ktorú okresný súd napadnuté konanie prerušil, teda odpadla (v súlade s § 165

ods. 1 len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní

i bez návrhu).

Ako neefektívny hodnotí ústavný súd postup okresného súdu, ktorým bolo napadnuté

konanie prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného týmto súdom pod sp. zn.

(uznesenie okresného súdu z 21. novembra 2012). V uznesení zo 17. júla

2013 krajský súd okresnému súdu vytkol jednak neurčitosť podania odporkyne

z 9. novembra 2012, z ktorého podľa jeho názoru nevyplývalo jednoznačne, že sa domáha

návrhu na prerušenie konania, a rovnako tak aj nesprávnosť prerušenia napadnutého

konania do právoplatného skončenia veci, ktoré krajský súd považoval za neadekvátne

vzhľadom na skutočnosť, že „pokiaľ však okresný súd považoval vykonávanie dokazovania

v konaní sp. zn. za významné pre rozhodnutie aj v tomto konaní (pričom

v tomto konaní by malo prebehnúť v podstate rovnaké znalecké dokazovanie) z dôvodu

hospodárnosti konania mal možnosť prerušiť konanie len do skončenia konkrétneho

znaleckého dokazovania, teda podania znaleckého posudku, prípadne kontrolného

znaleckého dokazovania“.

V dôsledku uznesenia krajského súdu zo 17. júla 2013 bola vec vrátená okresnému

súdu, ktorý vo veci návrhu na prerušenie konanie rozhodol opätovne uznesením č. k.

-418 z 19. septembra 2013. Označeným neefektívnym postupom okresného

súdu došlo v konečnom dôsledku k predĺženiu napadnutého konania o takmer rok.

Ústavný súd zastáva názor, že okresný súd nesústredne posudzoval okolností majúce

vplyv na spojenie vecí, prípadne na prerušenie napadnutého konania. Odporkyňa okresnému

súdu už v návrhu na spojenie vecí vedených pod sp. zn. a sp. zn.

, ktorý bol doručený okresnému súdu 27. januára 2011, predostrela

argumentáciu o potrebe spojenia vecí v záujme zaistenia hospodárnosti napadnutého

konania, keďže predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

bolo určenie sumy odplaty za užívanie spoločnej veci medzi tými istými účastníkmi.

Okresný súd uznesením z 3. februára 2011 tomuto návrhu odporkyne nevyhovel. Aj napriek

tomu však v období od apríla 2011 do februára 2012, teda takmer rok, nevykonával žiadne

procesné úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, okrem

zisťovania stavu konania vedeného pod sp. zn. vo veci vykonávaného

znaleckého dokazovania, čím nepriamo dôležitosť otázky riešenej v konaní vedenom pod

sp. zn. pripustil.

Hospodárnosťou napadnutého konania argumentovala odporkyňa aj v návrhu na

prerušenie konania z 22. marca 2012, pričom dôvodila predovšetkým prebiehajúcim

konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom by sa mala ustáliť

suma jednotlivých finančných náhrad za užívanie spoluvlastníckeho podielu. Okresný súd

v uznesení z 22. marca 2012, ktorým napadnuté konanie neprerušil, zdôraznil, že „pre

posúdenie výšky náhrady za užívanie nehnuteľnosti, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve

navrhovateľky a odporkyne, má znalecké dokazovanie určitý význam, avšak otázka, ktorá je

predmetom tohto dokazovanie nie je pre predmetné konanie natoľko rozhodujúca, aby súd

konanie prerušil a počkal na výsledky dokazovania v konaní spis. zn. . Súd

môže v predmetnej veci vykonať iné vhodné opatrenia na to, aby riadne zistil skutkový stav

a dospel k správnemu určeniu výšky odplaty za užívanie spoločnej veci.“.

Aj napriek citovanému záveru okresný súd žiadne iné vhodné opatrenia na zistenie

skutkového stavu veci v napadnutom konaní neurobil, pričom už 21. novembra 2012

napadnuté konanie prerušil s odôvodnením, že v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn.

sa rieši otázka, ktorá má rozhodujúci význam pre napadnuté konanie,

s argumentáciou, že neprerušením napadnutého konania by okresný súd sám musel vykonať

znalecké dokazovanie, „nakoľko súd nemá dostatočné odborné znalosti na posúdenie

uvedenej výšky nájomného za rozhodujúce obdobie. To znamená, že účastníkom by vznikli

zbytočné trovy konania vynaložené na dokazovanie s tým, že tieto im už vznikli v konaní

.“.

20

Popísaný neefektívny a nesústredený postup okresného súdu v napadnutom konaní

súvisiaci s riešením procesných otázok týkajúcich sa prerušenia konania v konečnom

dôsledku predĺžil napadnuté konanie a spôsobil vznik zbytočných prieťahov.

Ústavný súd už k otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp.

neprimeranosti) zdôraznil, že ju nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená

objektívne charakterom prerokúvanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne

okolnosti prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania v priebehu

konania, ako i správanie účastníkov a samotného súdu; do úvahy je pritom nutné vziať i to,

čo je pre sťažovateľa v konaní predmetom sporu, resp. jeho význam (porov. rozsudok ESĽP

vo veci Záborský a Šmáriková v. Slovensko, k tomu pozri aj ).

Záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno teda formulovať

vždy s ohľadom na uvedené faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,

pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je nutné ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať,

či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu,

a teda zakladajúce porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Toto

právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne

ak ide o vec, keď dĺžka konania zodpovedá jej zložitosti.

V posudzovanej veci je primárne neprehliadnuteľné, že konanie vo veci, ktorá nie je

po právnej ani faktickej stránke zložitá, pred všeobecnými súdmi trvá už 12 rokov, pričom

do dňa rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti konanie ešte nie je právoplatne skončené.

Napadnuté konanie síce bolo právoplatne prerušené dvakrát (uznesenie okresného súdu

z 19. septembra 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. októbra 2013, a uznesenie

okresného súdu z 2. decembra 2014 v spojení s uznesením krajského súdu z 24. februára

2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. marca 2016), celková doba právoplatného

prerušenia je však v pomere k celkovej dĺžke napadnutého konania zanedbateľná.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnym a nesústredeným

postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd na pojednávaní, ktoré sa

uskutočnilo 12. decembra 2016 vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala, aby

ústavný súd okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. prikázal

v ďalšom období konať bez zbytočných prieťahov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha priznania

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak

ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý

základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

22

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

20 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu. Argumentuje pritom predovšetkým

dĺžkou napadnutého konania, právnou neistotou vyvolanou zbytočnými prieťahmi

v napadnutom konaní a psychickou záťažou, ktorej je v súvislosti s napadnutým konaním

vystavená.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ktoré nie je ani

po 12 rokoch právoplatne skončené, ako aj s prihliadnutím na neefektívnu činnosť

okresného súdu a na predmet konania, teda to, čo bolo pre sťažovateľku v stávke

(rozhodovanie o úprave užívania spoločných nehnuteľných vecí a určení náhrady za

užívanie spoluvlastníckeho podielu), ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 3 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci

(bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom právnou

zástupkyňou PRO iURE – advokátska kancelária, s. r. o., Zámocká 32, Bratislava.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1

písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal pri

rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 €.

Sťažovateľke priznal za každý úkon sumu 143 €, čo predstavuje spolu 286 €,

a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony po 8,58 €. Celková výška úhrady trov

konania predstavuje po jej zvýšení o 20 % (právna zástupkyňa sťažovateľky je platcom

DPH) sumu 363,79 €. Sťažovateľka si prostredníctvom právnej zástupkyne uplatnila úhradu

trov konania v sume 355,72 €. Ústavný súd, súc viazaný návrhom na začatie konanie

v súlade s , priznal úhradu trov konania v ňou

požadovanej sume (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016

24