Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 886/2016
PDF · 305.21 KB
No categories available
II. ÚS 886/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Er 6333/2000 a jeho uznesením z 11. septembra 2014, postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 361/2015 a postupom súdneho exekútora
JUDr. Miroslava Frigu v konaní vedenom pod sp. zn. EX 17381/2000 a jeho exekučným
príkazom z 2. marca 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2016
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou
Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného
súdu Michalovce (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 6333/2000
(ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho uznesením z 11. septembra 2014
(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 361/2015 (ďalej aj
„napadnuté konanie krajského súdu“) a postupom súdneho exekútora JUDr. Miroslava
Frigu, Námestie SNP 538/16, Stropkov (ďalej aj „súdny exekútor“), v konaní vedenom
pod sp. zn. EX 17381/2000 a jeho exekučným príkazom z 2. marca 2010 (ďalej aj
„napadnutý postup súdneho exekútora“).
Zo sťažnosti, z jej príloh a z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.
17 Er 6333/2000 vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení povinného účastníkom
exekučného konania vedeného Okresným súdom Michalovce pod sp. zn. 17 Er 6333/2000,
pričom povereným súdnym exekútorom vo veci vedenej pod sp. zn. EX 17381/00 je
JUDr. Miroslav Frigo. Predmetom označeného exekučného konania je vymoženie sumy
68,05 € s príslušenstvom. Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie sťažovateľ
21. januára 2014 podal námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie, ako aj návrh
na zastavenie exekúcie.
Okresný súd napadnutým uznesením č. k. 17 Er 6333/2000-23 z 11. septembra 2014
námietky sťažovateľa proti exekúcii a proti trovám exekúcie, ako aj jeho návrh
na zastavenie exekúcie zamietol. Proti označenému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ
podal 21. októbra 2014 odvolanie. Okresný súd po pripustení zmeny účastníka konania
na strane oprávneného uznesením zo 16. marca 2015 predložil 2. júna 2015 spis krajskému
súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu z 11. septembra 2014. Krajský
súd bez rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa prípisom sp. zn. 12 CoE 361/2015 doručeným
okresnému súdu 2. júla 2015 vrátil spis prvostupňovému súdu s odôvodnením, že „z obsahu
spisu nie je možné zistiť, či odvolaním napadnuté uznesenie bolo povinnému riadne
doručené a teda, či odvolanie bolo podané v lehote na podanie odvolanie“. Okresný súd
po opätovnom doručení uznesenia z 11. septembra 2014 sťažovateľovi predložil
15. marca 2016 spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu; odvolacie konanie je krajským súdom vedené
pod sp. zn. 12 CoE 206/2016.
Sťažovateľ namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv odôvodňuje
najmä takto:
«... Je preto nepochopiteľné a neakceptovateľné konanie a rozhodnutie ako aj postup
OS Michalovce sp. zn. 17 Er/6333/2000-23 z 11. 9. 2014, taktiež KS Košice v konaní sp. zn.
12 CoE/361/2015, ako aj postup a konanie súdneho exekútora v konaní sp. zn. EX 17381/00
na Exekútorskom úrade v Stropkove. Vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie trvá
neprimerane dlho a to až od návrhu na vykonanie exekúcie odo dňa 13. 12. 2000 až
po súčasnosť (teda viac ako 15 rokov). Sťažovateľ sa nachádza v právnej neistote viac ako
15 rokov ohľadom exekučného konania pre vymoženie pohľadávky, ktorú nemôže a ani
nedokáže uhradiť z dôvodu nemajetnosti sťažovateľa.
... Sťažovateľ u súdneho exekútora podal dňa 24. 7. 2013 na poštovú prepravu
podanie - návrh na zrušenie exekučného príkazu zrážkami zo mzdy; zo dňa 24. 7. 2013,
v ktorom som namietal premlčanie pohľadávky, taktiež že zo svojich príjmov (pracovná
odmena odsúdeného) nedokáže pohľadávku uhradiť...
... Navrhol a žiadal súdneho exekútora o zrušenie exekučného príkazu a zastavenie
exekúcie z titulu nevymoženia pohľadávky pre nemajetnosť povinného.
Sťažovateľ následne súdnemu exekútorovi podal 27. 8. 2014 na poštovú prepravu
podanie „Upovedomenie, námietka proti exekúcii a trovám exekúcie a žiadosť“ zo dňa
26. 8. 2014, kde poukazoval, že uplynula trojročná doba, v ktorej pohľadávka a trovy
exekúcie neboli uhradené z dôvodu nízkych zárobkov, zároveň som poukazoval
na nemajetnosť a že jeho príjmy nedosahujú ani hranicu životného minima, že pohľadávka
je premlčaná.
... Vzhľadom na vyššie uvedené súdny exekútor absolútne nereagoval na návrh
a podania povinného, t. j. zo dňa 24. 7. 2013 a 26. 8. 2014 a ani neučinil žiadne výkony
ohľadom zrušenia exekučného príkazu a zastavenia exekúcie pre dôvody, že povinný je
nemajetný. Rovnako sa ani neunúval nejakým spôsobom dať povinnému na vedomie svoje
vyjadrenia a rozhodnutia k predmetnej exekúcii.
Súdny exekútor JUDr. Miroslav Friga v exekučnom konaní sp. zn. EX 17381/00
svojou nečinnosťou vo veci ohľadom zastavenia a zrušenia exekúcie a exekučného príkazu
sp. zn. EX 17381/00-8 zo dňa 2. 3. 2010, svojím konaním a postupom spôsobil prieťah
v konaní, čím porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko exekučné konanie trvá
neprimerane dlhú dobu od podania návrhu na vykonanie exekúcie z 13. 12. 2000 až
po súčasnosť, t. j. viac ako 15 rokov. Od vydania exekučného príkazu z 2. 3. 2010, t. j. viac
ako 6 rokov. Od podania návrhu na zrušenie exekučného príkazu a zastavenie exekučného
konania z 24. 7. 2013 a následne z 26. 8. 2014 až po súčasnosť, t. j. viac ako 2 roky
a 8 mesiacov.
Zároveň postupom a konaním súdneho exekútora v konaní sp. zn. EX 17381/00 bolo
porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 Protokolu
č. 1 právo pokojne užívať svoj majetok, nakoľko je nemajetný a jeho majetok - príjem
zo zárobkovej činnosti nie je v takej výške, aby mohol uhradiť pohľadávku a tým exekúcia
neoprávnene zasahuje do jeho chránených práv.
OS Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er/6333/2000 svojím rozhodnutím -
Uznesením sp. zn. 17 Er/6333/2000-23 z 11. 9. 2014, ktorý rozhodol o zamietnutí návrhu
povinného, keďže sa nezaoberal dôkladne návrhom povinného zo dňa 20. 1. 2014, v ktorom
bolo poukázané na skutočnosti, že povinný je nemajetný, jeho príjmy nedosahujú hranicu
životného minima, že nedokáže uspokojiť ani nároky exekútora. Taktiež som poukazoval
na skutočnosť, že pohľadávku nedokázal uhradiť od doručenia exekučného príkazu
EX 17381/00-8 zo dňa 2. 3. 2010, teda aj uplynula doba viac ako tri roky. Namietal
zároveň, že pohľadávka je a považuje ju za premlčanú, nakoľko uplynulo viac ako 16 rokov
od rozhodnutia OS Michalovce sp. zn. 8 C 417/99 z 20. 4. 1999, keď mu bola uložená
povinnosť zaplatiť pohľadávku v prospech oprávneného. V Čestnom prehlásení taktiež
poukazoval na zlý zdravotný stav a postihnutie.
... S uvedeným rozhodnutím OS Michalovce sa nestotožňuje a Uznesenie
OS Michalovce sp. zn. 17 Er/6333/2000-23 zo dňa 11. 9. 2014 považuje za protiústavné
a zastáva názor, že je ústavne neudržateľným spôsobom odôvodnené a možno ho považovať
za arbitrárne.
... Keďže OS Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er/6333/2000
doposiaľ nedokázal predložiť spis odvolaciemu súdu a svojím obštrukčným konaním,
že prostredníctvom ÚVTOS a ÚVV Leopoldov mu duplicitne zasiela svoje rozhodnutie
-Uznesenie sp. zn. 17 Er/6333/2000-23 z 11. 9. 2014, ktoré obdržal dňa 9. 10. 2015 ako aj
14. 12. 2015, pričom sa prvýkrát po obdržaní predmetného Uznesenia, t. j. dňa 15. 10. 2014
odvolal a následne zaslal odvolanie proti rozhodnutiu OS Michalovce a to svojím podaním
odvolania zo dňa 20. 10. 2014 na poštovú prepravu a do dňa 9. 4. 2016 nebol spis
predložený odvolaciemu súdu, aby rozhodol o jeho odvolaní.
... V konaní vedenom na KS Košice pod sp. zn. 12 CoE/361/2015 vo veci odvolania
proti Uzneseniu OS Michalovce sp. zn. 17 Er/6333/2000-23 z 11. 9. 2014 sa KS Košice
absolútne nezaoberal jeho odvolaním zo dňa 20. 10. 2014, v ktorom namietal, že súdny
exekútor nepredložil súdu návrh na pripustenie zmeny účastníka konania aj napriek výzve
OS Michalovce zo dňa 26. 5. 2014, to však neurobil a preto súd o pripustení zmeny
účastníka nerozhodol a konal v predmetnom exekučnom konaní s inou spoločnosťou
(účastníkom konania, teda oprávneným), ktorá nemá k predmetnej pohľadávke žiadny
právny vzťah. OS Michalovce v danej veci o návrhu povinného konal s neoprávneným
subjektom, ktorý nie je a nemôže byť účastníkom konania (oprávneným). Taktiež sťažovateľ
zotrval na svojom návrhu zo dňa 20. 1. 2014 a žiadal odvolací súd, aby zrušil Uznesenie
OS Michalovce sp. zn. 17 Er/6333/2000-23 a sám rozhodol o zastavení exekúcie a zrušení
exekučného príkazu pod sp. zn. EX 17381/00-8.
Predseda KS Košice po sťažovateľovej sťažnosti zo dňa 26. 1. 2016 pre nečinnosť KS
Košice v konaní sp. zn. 12 CoE/361/2015 vedenom na KS Košice vo veci odvolania, neučinil
opatrenia a nápravu voči sudcovi, ktorý svojou nečinnosťou spôsobil prieťah v súdnom
konaní vo veci podaného odvolania. KS Košice doposiaľ vo veci nerozhodol, aj napriek
tomu, že sťažovateľ žiadal, aby odvolací súd vo veci ním podaného odvolania a návrhu sám
rozhodol o zastavení a zrušení exekúcie.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er/6333/2000
svojím postupom a konaním, vydaním Uznesenia sp. zn. 17 Er/6333/2000-23 z 11. 9. 2014
porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Okresný súd v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er/6333/2000
svojím postupom a konaním porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie a prejednanie veci
v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, právo na účinný opravný prostriedok zaručené čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
3. Okresný súd v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er/6333/2000
svojím postupom a konaním porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy SR, zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
4. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE/361/2015 svojím
postupom a konaním porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd; porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd; porušil právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok zaručené čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
5. Exekútorský úrad v Stropkove v konaní vedenom súdnym exekútorom
JUDr. Miroslavom Frigom pod sp. zn. EX 17381/00 a jeho exekučným príkazom sp. zn.
EX 17381/00-8 z 2. 3. 2010 porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy SR, a právo na ochranu majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Porušil právo sťažovateľa na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a prejednanie veci
v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
6. Uznesenie Okresného súdu v Michalovciach sp. zn. 17 Er/6333/2000-23
z 11. 9. 2014 sa zrušuje.
7. Okresnému súdu v Michalovciach sa prikazuje, aby v konaní pokračoval
bez zbytočných prieťahov a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
8. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3000 Eur, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd
v Michalovciach do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
9. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 1000 Eur, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd
v Košiciach do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
10. Okresný súd Michalovce a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť
sťažovateľovi trovy konania vo výške 303,16 Eur...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a jeho napadnutým uznesením
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ v posudzovanej veci napáda okrem iného aj postup okresného súdu
v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 11. septembra 2014, ktorým prvostupňový súd
námietky sťažovateľa proti exekúcii a proti trovám exekúcie, ako aj jeho návrh
na zastavenie exekúcie zamietol. Označené uznesenie okresného súdu, ako aj postup, ktorý
jeho vydaniu predchádzal, mal sťažovateľ v procesnom postavení povinného možnosť
napadnúť podaním odvolania (čo aj urobil), o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúť
príslušný krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa preto
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu
okresného súdu.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namieta, že postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Er 6333/2000 došlo k porušeniu jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05,
II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní
pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto
základného práva označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo
trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva [pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti
Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05 (IV. ÚS 237/09, m. m. II. ÚS 290/09,
IV. ÚS 42/2010 atď.)] a aj preto je uplatniteľný aj na posudzovanie namietaného porušenia
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre tiež viackrát vyslovil právny názor,
v zmysle ktorého zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom
konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už tento súd meritórne rozhodol ešte
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 223/2010).
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 17 Er 6333/2000 vyplýva, že okresný
súd v napadnutom konaní rozhodol o námietkach sťažovateľa proti exekúcii a proti trovám
exekúcie, ako aj o jeho návrhu na zastavenie exekúcie uznesením č. k. 17 Er 6333/2000-23
z 11. septembra 2014. Po podaní odvolania proti označenému uzneseniu okresného súdu
sťažovateľom prvostupňový súd 2. júna 2015 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní. Krajský súd bez rozhodnutia o odvolaní prípisom sp. zn. 12 CoE 361/2015,
doručeným okresnému súdu 2. júla 2015, vrátil spis prvostupňovému súdu na účely
opätovného doručenia predmetného uznesenia sťažovateľovi. Po postupe podľa pokynu
krajského súdu okresný súd 15. marca 2016 opätovne predložil spis krajskému súdu
na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa, konanie o ktorom odvolací súd vedie pod sp. zn.
Z uvedených skutočností vyplýva, že v čase podania sťažnosti sťažovateľa
ústavnému súdu (15. júna 2016) sa súdny spis vzťahujúci sa na sťažovateľovu vec
nachádzal v dispozícii krajského súdu, ktorý bol oprávnený a povinný rozhodnúť o jeho
odvolaní proti uzneseniu prvostupňového súdu. Vydaním prvostupňového rozhodnutia
o procesných návrhoch sťažovateľa, jeho doručením účastníkom konania a predložením
spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní okresný súd v posudzovanej veci vykonal
všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty
sťažovateľa. Okresný súd preto v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohol
v napadnutom konaní porušovať základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. jeho právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Na podklade uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní
Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha aj vyslovenia porušenia jeho v sťažnosti
označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 361/2015.
Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zohráva
podstatnú úlohu aj § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,
teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv, a vo vzťahu k tomu konaniu
pred orgánom verejnej moci, v ktorom podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práv. Platí
to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Ako už bolo uvedené v častiach I. a II.2 tohto uznesenia, z obsahu vyžiadaného spisu
okresného súdu sp. zn. 17 Er 6333/2000 vyplýva, že sťažovateľ 21. októbra 2014 podal
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 17 Er 6333/2000-23 z 11. septembra 2014 odvolanie,
o ktorom krajský súd viedol konanie pod sp. zn. 12 CoE 361/2015 (t. j. konanie, ktoré
namieta sťažovateľ). Prípisom sp. zn. 12 CoE 361/2015 z 25. júna 2015
(doručeným okresnému súdu 2. júla 2015) však krajský súd bez rozhodnutia o odvolaní
vrátil spis okresnému súdu s požiadavkou na odstránenie nedostatkov pri doručovaní
odvolaním napadnutého uznesenia sťažovateľovi. O uvedenej skutočnosti bol sťažovateľ
(ako vyplýva z prílohy jeho sťažnosti) upovedomený listom predsedu krajského súdu
sp. zn. Spr. 15/2016 z 15. februára 2016. Okresný súd po postupe podľa pokynov krajského
súdu opätovne predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 15. marca 2016,
pričom krajský súd odvolacie konanie už vedie pod sp. zn. 12 CoE 206/2016 a sťažovateľ
postup krajského súdu v tomto konaní podľa petitu nenamieta.
Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovanou právnou
zástupkyňou, v tejto časti sťažnosti navrhuje vyslovenie porušenia jeho v sťažnosti
označených práv postupom krajského súdu v konaní, v ktorom sa už v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu o jeho odvolaní proti uzneseniu okresného súdu nerozhodovalo
(o čom mal sťažovateľ preukázateľne vedomosť), a preto krajský súd v sťažovateľom
označenom konaní už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nemohol porušovať jeho
v sťažnosti označené práva.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi postupom krajského
súdu v sťažovateľom označenom konaní a obsahom sťažovateľom označených základných
práv podľa ústavy, resp. práv podľa dohovoru, neexistuje príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd reálne
mohol rozhodnúť o ich porušení, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.4 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým postupom
súdneho exekútora
Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta aj porušenie svojich v sťažnosti označených
práv postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 17381/2000.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Podľa § 218a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov fyzické osoby a právnické osoby sa môžu
obracať na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)
a na Slovenskú komoru exekútorov (ďalej len „komora“) so sťažnosťami na činnosť
komory a na činnosť exekútorov. Sťažnosti na činnosť komory vybavuje ministerstvo.
Sťažnosti na činnosť exekútorov vybavuje komora. Sťažovateľ môže požiadať ministerstvo
o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou.
Podľa § 218b ods. 1 Exekučného poriadku komora je povinná vybaviť sťažnosť
na činnosť exekútora bezodkladne, najneskôr do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia.
Túto lehotu možno predĺžiť, ak v jej priebehu nemožno zabezpečiť podklady na riadne
vybavenie sťažnosti; o tejto skutočnosti musí byť sťažovateľ upovedomený.
Podľa § 218b ods. 2 Exekučného poriadku exekútor, proti ktorému sťažnosť smeruje,
má právo vyjadriť sa o sťažnosti, podať vysvetlenia a poskytnúť dôkazy. Ak je to na včasné
a riadne vybavenie sťažnosti potrebné, možno sťažovateľa vypočuť, ako aj osoby, ktoré
môžu prispieť k prešetreniu sťažnosti.
Podľa § 218b ods. 3 Exekučného poriadku o spôsobe vybavenia sťažnosti musí byť
sťažovateľ písomne upovedomený.
Podľa § 218b ods. 4 Exekučného poriadku ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť
nebola komorou riadne a včas vybavená, môže požiadať ministerstvo o prešetrenie
vybavenia jeho sťažnosti komorou.
Podľa § 218b ods. 5 Exekučného poriadku na vybavovanie sťažnosti proti činnosti
komory a na prešetrovanie vybavenia sťažnosti komorou sa použijú ustanovenia
odsekov 1 až 3.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už opakovane vyslovil právny názor,
podľa ktorého podanie sťažnosti v zmysle § 218a a nasl. Exekučného poriadku poskytuje
sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv,
ktoré sťažovateľ v posudzovanej veci v sťažnosti uplatnil). Sťažnosť komore,
resp. ministerstvu zakladá povinnosť komory, resp. ministerstva sa ňou zaoberať, vybaviť ju
a o spôsobe jej vybavenia upovedomiť sťažovateľa (III. ÚS 6/2015, II. ÚS 798/2015).
Z uvedeného vyplýva, že Exekučný poriadok poskytoval (a stále poskytuje)
sťažovateľovi účinný právny prostriedok nápravy – sťažnosť komore, resp. sťažnosť
ministerstvu, ktorou sa sťažovateľ mohol (a stále môže) domáhať preskúmania napadnutého
postupu súdneho exekútora v jeho veci. Uvedený právny prostriedok umožňuje
sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu, a to vzhľadom na právomoc komory,
resp. ministerstva prijať efektívne opatrenia vo vzťahu k postupu súdneho exekútora
v konkrétnej veci, ak na základe sťažnosti príslušný orgán dospeje k záveru o jej
opodstatnenosti.
Zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľ vo svojej veci využil inštitút
sťažnosti podľa § 218a a nasl. Exekučného poriadku. Sťažovateľ pritom ani netvrdí, a tým
menej preukazuje, že označenú sťažnosť dosiaľ nepodal z dôvodov hodných osobitného
zreteľa.
Na podklade uvedeného z dôvodu, že sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu
súdneho exekútora nevyčerpal právne prostriedky nápravy, ktoré mu zákon na ochranu jeho
práv účinne poskytuje, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
procesnými návrhmi sťažovateľa.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za vhodné poukázať
aj na skutočnosť, že sťažovateľ sa uchádzal o ústavnú ochranu svojich práv sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v právnej veci, ktorej predmetom je exekučné vymoženie sumy
68,05 € s príslušenstvom. Z tohto hľadiska ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno
označiť ako bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 422 ods. 1 písm. a)
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, z ktorého vyplýva neprípustnosť
dovolania, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje
desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada
(obdobne ustanovenie obsahoval aj Občiansky súdny poriadok v prvej vete § 238 ods. 5,
podľa ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy). Za okolností, keď Civilný sporový poriadok (obdobne ako predtým
Občiansky súdny poriadok) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi, je proti logike pripustiť, aby porovnateľná vec bola predmetom
ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takýchto
veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov
uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok
porušenie ústavou garantovaných základných práv (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).
Uvedené skutočnosti by preto umožňovali ústavnému súdu odmietnuť sťažnosť sťažovateľa
ako zjavne neopodstatnenú aj bez jej vecného prieskumu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016