Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 886/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn.

17 Er 6333/2000 a jeho uznesením z 11. septembra 2014, postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom súdneho exekútora

JUDr. Miroslava Frigu v konaní vedenom pod sp. zn. EX 17381/2000 a jeho exekučným

príkazom z 2. marca 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2016

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou

Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného

súdu Michalovce (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 6333/2000

(ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho uznesením z 11. septembra 2014

(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie krajského súdu“) a postupom súdneho exekútora JUDr. Miroslava

Frigu, Námestie SNP 538/16, Stropkov (ďalej aj „súdny exekútor“), v konaní vedenom

pod sp. zn. EX 17381/2000 a jeho exekučným príkazom z 2. marca 2010 (ďalej aj

„napadnutý postup súdneho exekútora“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

17 Er 6333/2000 vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení povinného účastníkom

exekučného konania vedeného Okresným súdom Michalovce pod sp. zn. ,

pričom povereným súdnym exekútorom vo veci vedenej pod sp. zn. EX 17381/00 je

JUDr. Miroslav Frigo. Predmetom označeného exekučného konania je vymoženie sumy

68,05 € s príslušenstvom. Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie sťažovateľ

21. januára 2014 podal námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie, ako aj návrh

na zastavenie exekúcie.

Okresný súd napadnutým uznesením č. k. -23 z 11. septembra 2014

námietky sťažovateľa proti exekúcii a proti trovám exekúcie, ako aj jeho návrh

na zastavenie exekúcie zamietol. Proti označenému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ

podal 21. októbra 2014 odvolanie. Okresný súd po pripustení zmeny účastníka konania

na strane oprávneného uznesením zo 16. marca 2015 predložil 2. júna 2015 spis krajskému

súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu z 11. septembra 2014. Krajský

súd bez rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa prípisom sp. zn. doručeným

okresnému súdu 2. júla 2015 vrátil spis prvostupňovému súdu s odôvodnením, že „z obsahu

spisu nie je možné zistiť, či odvolaním napadnuté uznesenie bolo povinnému riadne

doručené a teda, či odvolanie bolo podané v lehote na podanie odvolanie“. Okresný súd

po opätovnom doručení uznesenia z 11. septembra 2014 sťažovateľovi predložil

15. marca 2016 spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu; odvolacie konanie je krajským súdom vedené

pod sp. zn. .

Sťažovateľ namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv odôvodňuje

najmä takto:

«... Je preto nepochopiteľné a neakceptovateľné konanie a rozhodnutie ako aj postup

OS Michalovce sp. zn. -23 z 11. 9. 2014, taktiež KS Košice v konaní sp. zn.

, ako aj postup a konanie súdneho exekútora v konaní sp. zn. EX 17381/00

na Exekútorskom úrade v Stropkove. Vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie trvá

neprimerane dlho a to až od návrhu na vykonanie exekúcie odo dňa 13. 12. 2000 až

po súčasnosť (teda viac ako 15 rokov). Sťažovateľ sa nachádza v právnej neistote viac ako

15 rokov ohľadom exekučného konania pre vymoženie pohľadávky, ktorú nemôže a ani

nedokáže uhradiť z dôvodu nemajetnosti sťažovateľa.

... Sťažovateľ u súdneho exekútora podal dňa 24. 7. 2013 na poštovú prepravu

podanie - návrh na zrušenie exekučného príkazu zrážkami zo mzdy; zo dňa 24. 7. 2013,

v ktorom som namietal premlčanie pohľadávky, taktiež že zo svojich príjmov (pracovná

odmena odsúdeného) nedokáže pohľadávku uhradiť...

... Navrhol a žiadal súdneho exekútora o zrušenie exekučného príkazu a zastavenie

exekúcie z titulu nevymoženia pohľadávky pre nemajetnosť povinného.

Sťažovateľ následne súdnemu exekútorovi podal 27. 8. 2014 na poštovú prepravu

podanie „Upovedomenie, námietka proti exekúcii a trovám exekúcie a žiadosť“ zo dňa

26. 8. 2014, kde poukazoval, že uplynula trojročná doba, v ktorej pohľadávka a trovy

exekúcie neboli uhradené z dôvodu nízkych zárobkov, zároveň som poukazoval

na nemajetnosť a že jeho príjmy nedosahujú ani hranicu životného minima, že pohľadávka

je premlčaná.

... Vzhľadom na vyššie uvedené súdny exekútor absolútne nereagoval na návrh

a podania povinného, t. j. zo dňa 24. 7. 2013 a 26. 8. 2014 a ani neučinil žiadne výkony

ohľadom zrušenia exekučného príkazu a zastavenia exekúcie pre dôvody, že povinný je

nemajetný. Rovnako sa ani neunúval nejakým spôsobom dať povinnému na vedomie svoje

vyjadrenia a rozhodnutia k predmetnej exekúcii.

Súdny exekútor JUDr. Miroslav Friga v exekučnom konaní sp. zn. EX 17381/00

svojou nečinnosťou vo veci ohľadom zastavenia a zrušenia exekúcie a exekučného príkazu

sp. zn. EX 17381/00-8 zo dňa 2. 3. 2010, svojím konaním a postupom spôsobil prieťah

v konaní, čím porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa SR, Dohovoru, nakoľko exekučné konanie trvá

neprimerane dlhú dobu od podania návrhu na vykonanie exekúcie z 13. 12. 2000 až

po súčasnosť, t. j. viac ako 15 rokov. Od vydania exekučného príkazu z 2. 3. 2010, t. j. viac

ako 6 rokov. Od podania návrhu na zrušenie exekučného príkazu a zastavenie exekučného

konania z 24. 7. 2013 a následne z 26. 8. 2014 až po súčasnosť, t. j. viac ako 2 roky

a 8 mesiacov.

Zároveň postupom a konaním súdneho exekútora v konaní sp. zn. EX 17381/00 bolo

porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa SR, Protokolu

č. 1 právo pokojne užívať svoj majetok, nakoľko je nemajetný a jeho majetok - príjem

zo zárobkovej činnosti nie je v takej výške, aby mohol uhradiť pohľadávku a tým exekúcia

neoprávnene zasahuje do jeho chránených práv.

OS Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. svojím rozhodnutím -

Uznesením sp. zn. -23 z 11. 9. 2014, ktorý rozhodol o zamietnutí návrhu

povinného, keďže sa nezaoberal dôkladne návrhom povinného zo dňa 20. 1. 2014, v ktorom

bolo poukázané na skutočnosti, že povinný je nemajetný, jeho príjmy nedosahujú hranicu

životného minima, že nedokáže uspokojiť ani nároky exekútora. Taktiež som poukazoval

na skutočnosť, že pohľadávku nedokázal uhradiť od doručenia exekučného príkazu

EX 17381/00-8 zo dňa 2. 3. 2010, teda aj uplynula doba viac ako tri roky. Namietal

zároveň, že pohľadávka je a považuje ju za premlčanú, nakoľko uplynulo viac ako 16 rokov

od rozhodnutia OS Michalovce sp. zn. z 20. 4. 1999, keď mu bola uložená

povinnosť zaplatiť pohľadávku v prospech oprávneného. V Čestnom prehlásení taktiež

poukazoval na zlý zdravotný stav a postihnutie.

... S uvedeným rozhodnutím OS Michalovce sa nestotožňuje a Uznesenie

OS Michalovce sp. zn. -23 zo dňa 11. 9. 2014 považuje za protiústavné

a zastáva názor, že je ústavne neudržateľným spôsobom odôvodnené a možno ho považovať

za arbitrárne.

... Keďže OS Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn.

doposiaľ nedokázal predložiť spis odvolaciemu súdu a svojím obštrukčným konaním,

že prostredníctvom ÚVTOS a ÚVV Leopoldov mu duplicitne zasiela svoje rozhodnutie

-Uznesenie sp. zn. -23 z 11. 9. 2014, ktoré obdržal dňa 9. 10. 2015 ako aj

14. 12. 2015, pričom sa prvýkrát po obdržaní predmetného Uznesenia, t. j. dňa 15. 10. 2014

odvolal a následne zaslal odvolanie proti rozhodnutiu OS Michalovce a to svojím podaním

odvolania zo dňa 20. 10. 2014 na poštovú prepravu a do dňa 9. 4. 2016 nebol spis

predložený odvolaciemu súdu, aby rozhodol o jeho odvolaní.

... V konaní vedenom na KS Košice pod sp. zn. vo veci odvolania

proti Uzneseniu OS Michalovce sp. zn. -23 z 11. 9. 2014 sa KS Košice

absolútne nezaoberal jeho odvolaním zo dňa 20. 10. 2014, v ktorom namietal, že súdny

exekútor nepredložil súdu návrh na pripustenie zmeny účastníka konania aj napriek výzve

OS Michalovce zo dňa 26. 5. 2014, to však neurobil a preto súd o pripustení zmeny

účastníka nerozhodol a konal v predmetnom exekučnom konaní s inou spoločnosťou

(účastníkom konania, teda oprávneným), ktorá nemá k predmetnej pohľadávke žiadny

právny vzťah. OS Michalovce v danej veci o návrhu povinného konal s neoprávneným

subjektom, ktorý nie je a nemôže byť účastníkom konania (oprávneným). Taktiež sťažovateľ

zotrval na svojom návrhu zo dňa 20. 1. 2014 a žiadal odvolací súd, aby zrušil Uznesenie

OS Michalovce sp. zn. -23 a sám rozhodol o zastavení exekúcie a zrušení

exekučného príkazu pod sp. zn. EX 17381/00-8.

Predseda KS Košice po sťažovateľovej sťažnosti zo dňa 26. 1. 2016 pre nečinnosť KS

Košice v konaní sp. zn. vedenom na KS Košice vo veci odvolania, neučinil

opatrenia a nápravu voči sudcovi, ktorý svojou nečinnosťou spôsobil prieťah v súdnom

konaní vo veci podaného odvolania. KS Košice doposiaľ vo veci nerozhodol, aj napriek

tomu, že sťažovateľ žiadal, aby odvolací súd vo veci ním podaného odvolania a návrhu sám

rozhodol o zastavení a zrušení exekúcie.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn.

svojím postupom a konaním, vydaním Uznesenia sp. zn. -23 z 11. 9. 2014

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 46

ods. 1 SR, zaručené Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Okresný súd v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn.

svojím postupom a konaním porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa SR a na spravodlivé súdne konanie a prejednanie veci

v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, právo na účinný opravný prostriedok zaručené čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

3. Okresný súd v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn.

svojím postupom a konaním porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 SR, zaručené Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

4. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. svojím

postupom a konaním porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie zaručené SR a zaručené Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd; porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručené SR, a na prejednanie veci

v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd; porušil právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok zaručené čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Exekútorský úrad v Stropkove v konaní vedenom súdnym exekútorom

JUDr. Miroslavom Frigom pod sp. zn. EX 17381/00 a jeho exekučným príkazom sp. zn.

EX 17381/00-8 z 2. 3. 2010 porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 SR, a právo na ochranu majetku zaručené Protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Porušil právo sťažovateľa na prejednanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručené SR a prejednanie veci

v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

6. Uznesenie Okresného súdu v Michalovciach sp. zn. -23

z 11. 9. 2014 sa zrušuje.

7. Okresnému súdu v Michalovciach sa prikazuje, aby v konaní pokračoval

bez zbytočných prieťahov a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

8. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3000 Eur, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd

v Michalovciach do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

9. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 1000 Eur, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd

v Košiciach do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

10. Okresný súd Michalovce a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť

sťažovateľovi trovy konania vo výške 303,16 Eur...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ v posudzovanej veci napáda okrem iného aj postup okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 11. septembra 2014, ktorým prvostupňový súd

námietky sťažovateľa proti exekúcii a proti trovám exekúcie, ako aj jeho návrh

na zastavenie exekúcie zamietol. Označené uznesenie okresného súdu, ako aj postup, ktorý

jeho vydaniu predchádzal, mal sťažovateľ v procesnom postavení povinného možnosť

napadnúť podaním odvolania (čo aj urobil), o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúť

príslušný krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa preto

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu

okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namieta, že postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 17 Er 6333/2000 došlo k porušeniu jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) sa ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní

pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto

základného práva označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo

trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu,

ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva [pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti

Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05 (, m. m. ,

atď.)] a aj preto je uplatniteľný aj na posudzovanie namietaného porušenia

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre tiež viackrát vyslovil právny názor,

v zmysle ktorého zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom

konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už tento súd meritórne rozhodol ešte

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa ().

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že okresný

súd v napadnutom konaní rozhodol o námietkach sťažovateľa proti exekúcii a proti trovám

exekúcie, ako aj o jeho návrhu na zastavenie exekúcie uznesením č. k. -23

z 11. septembra 2014. Po podaní odvolania proti označenému uzneseniu okresného súdu

sťažovateľom prvostupňový súd 2. júna 2015 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní. Krajský súd bez rozhodnutia o odvolaní prípisom sp. zn. ,

doručeným okresnému súdu 2. júla 2015, vrátil spis prvostupňovému súdu na účely

opätovného doručenia predmetného uznesenia sťažovateľovi. Po postupe podľa pokynu

krajského súdu okresný súd 15. marca 2016 opätovne predložil spis krajskému súdu

na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa, konanie o ktorom odvolací súd vedie pod sp. zn.

.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v čase podania sťažnosti sťažovateľa

ústavnému súdu (15. júna 2016) sa súdny spis vzťahujúci sa na sťažovateľovu vec

nachádzal v dispozícii krajského súdu, ktorý bol oprávnený a povinný rozhodnúť o jeho

odvolaní proti uzneseniu prvostupňového súdu. Vydaním prvostupňového rozhodnutia

o procesných návrhoch sťažovateľa, jeho doručením účastníkom konania a predložením

spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní okresný súd v posudzovanej veci vykonal

všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty

sťažovateľa. Okresný súd preto v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohol

v napadnutom konaní porušovať základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , resp. jeho právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Na podklade uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha aj vyslovenia porušenia jeho v sťažnosti

označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti podľa zohráva

podstatnú úlohu aj , podľa ktorého je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,

teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha

( v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv, a vo vzťahu k tomu konaniu

pred orgánom verejnej moci, v ktorom podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práv. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ).

Ako už bolo uvedené v častiach I. a II.2 tohto uznesenia, z obsahu vyžiadaného spisu

okresného súdu sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ 21. októbra 2014 podal

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -23 z 11. septembra 2014 odvolanie,

o ktorom krajský súd viedol konanie pod sp. zn. (t. j. konanie, ktoré

namieta sťažovateľ). Prípisom sp. zn. z 25. júna 2015

(doručeným okresnému súdu 2. júla 2015) však krajský súd bez rozhodnutia o odvolaní

vrátil spis okresnému súdu s požiadavkou na odstránenie nedostatkov pri doručovaní

odvolaním napadnutého uznesenia sťažovateľovi. O uvedenej skutočnosti bol sťažovateľ

(ako vyplýva z prílohy jeho sťažnosti) upovedomený listom predsedu krajského súdu

sp. zn. Spr. 15/2016 z 15. februára 2016. Okresný súd po postupe podľa pokynov krajského

súdu opätovne predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 15. marca 2016,

pričom krajský súd odvolacie konanie už vedie pod sp. zn. a sťažovateľ

postup krajského súdu v tomto konaní podľa petitu nenamieta.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovanou právnou

zástupkyňou, v tejto časti sťažnosti navrhuje vyslovenie porušenia jeho v sťažnosti

označených práv postupom krajského súdu v konaní, v ktorom sa už v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu o jeho odvolaní proti uzneseniu okresného súdu nerozhodovalo

(o čom mal sťažovateľ preukázateľne vedomosť), a preto krajský súd v sťažovateľom

označenom konaní už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nemohol porušovať jeho

v sťažnosti označené práva.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi postupom krajského

súdu v sťažovateľom označenom konaní a obsahom sťažovateľom označených základných

práv podľa , resp. práv podľa dohovoru, neexistuje príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd reálne

mohol rozhodnúť o ich porušení, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým postupom

súdneho exekútora

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta aj porušenie svojich v sťažnosti označených

práv postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 17381/2000.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v ().

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov fyzické osoby a právnické osoby sa môžu

obracať na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

a na Slovenskú komoru exekútorov (ďalej len „komora“) so sťažnosťami na činnosť

komory a na činnosť exekútorov. Sťažnosti na činnosť komory vybavuje ministerstvo.

Sťažnosti na činnosť exekútorov vybavuje komora. Sťažovateľ môže požiadať ministerstvo

o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou.

Podľa § 218b ods. 1 Exekučného poriadku komora je povinná vybaviť sťažnosť

na činnosť exekútora bezodkladne, najneskôr do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia.

Túto lehotu možno predĺžiť, ak v jej priebehu nemožno zabezpečiť podklady na riadne

vybavenie sťažnosti; o tejto skutočnosti musí byť sťažovateľ upovedomený.

Podľa § 218b ods. 2 Exekučného poriadku exekútor, proti ktorému sťažnosť smeruje,

má právo vyjadriť sa o sťažnosti, podať vysvetlenia a poskytnúť dôkazy. Ak je to na včasné

a riadne vybavenie sťažnosti potrebné, možno sťažovateľa vypočuť, ako aj osoby, ktoré

môžu prispieť k prešetreniu sťažnosti.

Podľa § 218b ods. 3 Exekučného poriadku o spôsobe vybavenia sťažnosti musí byť

sťažovateľ písomne upovedomený.

Podľa § 218b ods. 4 Exekučného poriadku ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť

nebola komorou riadne a včas vybavená, môže požiadať ministerstvo o prešetrenie

vybavenia jeho sťažnosti komorou.

Podľa § 218b ods. 5 Exekučného poriadku na vybavovanie sťažnosti proti činnosti

komory a na prešetrovanie vybavenia sťažnosti komorou sa použijú ustanovenia

odsekov 1 až 3.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už opakovane vyslovil právny názor,

podľa ktorého podanie sťažnosti v zmysle § 218a a nasl. Exekučného poriadku poskytuje

sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv,

ktoré sťažovateľ v posudzovanej veci v sťažnosti uplatnil). Sťažnosť komore,

resp. ministerstvu zakladá povinnosť komory, resp. ministerstva sa ňou zaoberať, vybaviť ju

a o spôsobe jej vybavenia upovedomiť sťažovateľa (, ).

Z uvedeného vyplýva, že Exekučný poriadok poskytoval (a stále poskytuje)

sťažovateľovi účinný právny prostriedok nápravy – sťažnosť komore, resp. sťažnosť

ministerstvu, ktorou sa sťažovateľ mohol (a stále môže) domáhať preskúmania napadnutého

postupu súdneho exekútora v jeho veci. Uvedený právny prostriedok umožňuje

sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu, a to vzhľadom na právomoc komory,

resp. ministerstva prijať efektívne opatrenia vo vzťahu k postupu súdneho exekútora

v konkrétnej veci, ak na základe sťažnosti príslušný orgán dospeje k záveru o jej

opodstatnenosti.

Zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľ vo svojej veci využil inštitút

sťažnosti podľa § 218a a nasl. Exekučného poriadku. Sťažovateľ pritom ani netvrdí, a tým

menej preukazuje, že označenú sťažnosť dosiaľ nepodal z dôvodov hodných osobitného

zreteľa.

Na podklade uvedeného z dôvodu, že sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu

súdneho exekútora nevyčerpal právne prostriedky nápravy, ktoré mu zákon na ochranu jeho

práv účinne poskytuje, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

v spojení s ako neprípustnú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

procesnými návrhmi sťažovateľa.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za vhodné poukázať

aj na skutočnosť, že sťažovateľ sa uchádzal o ústavnú ochranu svojich práv sťažnosťou

podľa v právnej veci, ktorej predmetom je exekučné vymoženie sumy

68,05 € s príslušenstvom. Z tohto hľadiska ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno

označiť ako bagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 422 ods. 1 písm. a)

, z ktorého vyplýva neprípustnosť

dovolania, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje

desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada

(obdobne ustanovenie obsahoval aj v prvej vete ,

podľa ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok

minimálnej mzdy). Za okolností, keď (obdobne ako predtým

) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi, je proti logike pripustiť, aby porovnateľná vec bola predmetom

ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takýchto

veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov

uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok

porušenie garantovaných základných práv (m. m. , ).

Uvedené skutočnosti by preto umožňovali ústavnému súdu odmietnuť sťažnosť sťažovateľa

ako zjavne neopodstatnenú aj bez jej vecného prieskumu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016