Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 614/2016
PDF · 212.35 KB
No categories available
I. ÚS 614/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra
Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť
zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Advokátska kancelária
JUDr. Ľubomír Schweighofer, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 C 95/2004 a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 95/2004 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Senica p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 95/2004 konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom
tritisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Senica p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 614/2016-10 z 5. októbra 2016 prijal sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 C 95/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Ide o konanie o náhradu škody (na zdraví), ktoré nie je ešte právoplatne skončené
a celkovo trvá viac ako dvanásť rokov. V tejto veci boli až dvakrát zrušené rozsudky
okresného súdu z 8. septembra 2008 a z 8. februára 2012 odvolacím súdom a v súčasnosti sa
vec nachádza opäť na okresnom súde.
3. Po opísaní skutkového a právneho stavu veci sťažovateľka navrhla, aby ústavný
súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikáže okresnému súdu konať bez
zbytočných prieťahov v napadnutom konaní a prizná jej finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 €. Svoju žiadosť odôvodňuje „právnou neistotou, ktorej je dlhodobo
vystavená“ a tým, že okresný súd jej svojím postupom spôsobuje materiálnu ujmu
(spočívajúcu v nevyhnutnosti vynakladania finančných prostriedkov na právne zastúpenie)
a nemateriálnu ujmu v tom, že táto udalosť je jej neustále pripomínaná a aj po uplynutí
viacerých rokov od útoku psa nemôže túto vec uzavrieť.
4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetnej veci vyjadrila podpredsedníčka
okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 1658/16 z 20. októbra 2016, v ktorom okrem iného
uviedla: „Nahliadnutím do predmetného spisu som zistila, že sťažnosť na prieťahy v konaní
je čiastočne opodstatnená. Vo veci vznikli síce prieťahy v konaní zo strany súdu, ale nie
v takom rozsahu, ako uvádza sťažovateľka. Vec nie je skončená aj z objektívnych príčin
zo strany sťažovateľky. Dlhšie časové obdobie sa zdržiavala s rodičmi v zahraničí, pričom
súdu nebola oznámená adresa pobytu, neskôr ako plnoletá sa nedostavila na pojednávanie
vôbec. Právny zástupca niekoľkokrát žiadal zmenu termínu pojednávania aj niekoľko
mesiacov z dôvodu pobytu navrhovateľky v zahraničí.
Z chronológie úkonov je zrejmé, že prieťah v konaní vznikol od nápadu veci do
prvého procesného úkonu, keďže návrh bol neúplný a nepresný. Zákonní zástupcovia
navrhovateľky návrh v stanovenej lehote nedoplnili. preto súd podanie odmietol. Uznesenie
sa nepodarilo doručiť zákonným zástupcom navrhovateľky z dôvodu dlhodobého pobytu
v zahraničí. Konanie sa začalo až 23.11.2006 doplnením návrhu s doručenou plnou mocou.
Uznesenie o odmietnutí bolo zrušené a vo veci bol vydaný platobný rozkaz, ktorý právny
zástupca navrhovateľky prevzal dňa 21.2.2007, proti ktorému podali odporcovia odpor.
Čiže od nápadu veci do vytýčenia pojednávania boli vykonané procesné úkony a nie je
pravdou, že súd v tejto veci nekonal. Vzhľadom na dlhodobý pobyt navrhovateľky s rodičmi
v Pekingu, boli vykonané ďalšie procesné úkony na zistenie adresy maloletej.
28.9.2007 právny zástupca žiadal vytýčenie pojednávania na január - február 2007.
Dňa 1.10.2007 bolo pojednávanie odročené. Dňa 14.1.2008 právny zástupca navrhovateľ
oznámil, že predpokladaný termín návratu je v letných mesiacoch 2008. Dňa 25.6.2008
bolo vytýčené pojednávanie na 4.7.2008, na ktorom boli vypočutí všetci účastníci, aj ich
právni zástupcovia, a pojednávanie bolo odročené na pevný termín na 8.9.2008 za účelom
vypočutia navrhnutých svedkov, ktorých adresy budú oznámené. Na pojednávaní dňa
8.9.2008 po vypočutí svedkov súd vyhlásil rozsudok, ktorým súd návrh maloletej
navrhovateľky zamietol. Proti rozsudku bolo podané odvolanie, spis bol predložený
Krajskému súdu v Trnave. Spis bol s uznesením o zrušení veci doručený súdu
dňa 19.11.2009. Tu vznikol trojmesačný prieťah pri doručení II. st. rozhodnutia a ďalšími
procesnými úkonmi. Po oznámení navrhnutých dôkazov dňa 9.4.2010 bol vytýčený
dňa 11.5.2010 termín pojednávania na 9.6.2010. Dňa 20.5.2010 právny zástupca
navrhovateľov žiadal odročiť pojednávanie na september 2010, súd vyhovel žiadosti
a odročil pojednávanie na 8.9.2010. Dňa 6.9.2010 bol podaný návrh na zmenu petitu
žaloby. V stanovenej lehote boli vykonané procesné úkony na povolenie zmeny petitu
žaloby, aj o oprave petitu a rozhodnutie o pripustení vstupu poisťovne do konania. Od do
2.1.2012, kedy bol vytýčený termín pojednávania vznikol prieťah na strane súdu 5
mesiacov. Dňa 8.2.2012 bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému podala navrhovatelia
odvolanie. Po vykonaní procesných úkonov spojených s doručovaním a zisťovaním plnej
moci právnych zástupcov navrhovateľky, v ktorých nevznikli prieťahy, bol spis predložený
na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Trnave. Dňa 27.1.2014 bol spis vrátený
Okresnému súdu Senica s uznesením o zrušení I. st. rozsudku. Po vyjadreniach
a navrhnutých dôkazoch bol vytýčený termín pojednávania dňa 4.7.2014 na 10.9.2014, toto
pojednávanie bolo odročené na pevný termín na 20.10.2014. Na tomto pojednávaní bolo
navrhnuté znalecké dokazovanie. Od tohto obdobia boli vykonané všetky úkony v stanovenej
lehote, uvedené v chronológii úkonov.
Chronológia úkonov vo veci OS Senica sp. zn. 5C 95/2004 (úkony od októbra 2014,
pozn.)
12.11.2014 žiadosť právneho zástupcu navrhovateľky o predĺženie lehoty na zaslanie
požadovaných otázok (neboli zaslané vôbec)
12.1.2015 doručené návrhy odporcov na doplnenie dokazovania
13.4.2005 uznesenie o ustanovení znalca, výzva na úhradu preddavkov
20.4.2015 odmietnutie výkonu znaleckej činnosti znalcom
7.5.2015 odvolanie navrhovateľky voči uzneseniu v časti platenia preddavku
na znalecké dokazovanie
9.6.2015 uznesenie o ustanovení ďalšieho znalca
26.8.2015 podaný znalecký posudok
16.9.2015 zaslaný znalecký posudok účastníkom konania, uznesenie o priznaní
znalečného
12.11.2015 vyjadrenie vedľajšieho účastníka k znaleckému posudku
25.11.2015 vyjadrenie odporcov k znaleckému posudku....
14.12.2015 ospravedlnenie a vyjadrenie znalca
(vyčiarknutie)...
8.4.2016 doručené vyjadrenie navrhovateľky k znaleckému posudku
19.4.2016 pojednávanie po výsluchu znalca odročené na 7.6.2016 s tým, že bude
volaná navrhovateľka, a svedkyňa pod hrozbou uloženia poriadkovej
pokuty
25.5.2016 ospravedlnenie svedkyne a práv. zást. odporcu
6.6.2016 ospravedlnenie práv. zást. navrhovateľky na pojednávaní 7.6.2016
7.6.2016 žiadosť práv. zást. odporcu o odročenie pojednávania a oznámenie, že
v dňoch 16.10. -7.11.2016 a 10.9. - 19.9.2016 sa nemôže on, ani odporcovia zúčastniť
pojednávania
7.6.2016 súd odročil pojednávanie na 4.10.2016 s tým, že budú volaní všetci právni
zástupcovia, znalkyňa doručí súdu doklady, z ktorých je preukázateľné, že dňa 7.6.2016
absolvovala plánovanú dovolenku, bude volaný ďalší svedok
4.10.2016 nedostavila sa znalkyňa, doručenie mala riadne vykázané,
neospravedlnila sa, nedostavila sa žalobkyňa, pojednávanie odročené na 15.11.2016
(okresný súd vykonal dokazovanie a pojednávanie odročil na 25. január 2017, pozn.)
10.10.2016 bola znalkyni uložená poriadková pokuta.“
Procesné úkony okresného súdu, ktoré sú uvedené vo vyjadrení okresného súdu,
považoval ústavný súd za preukázané, pretože sa zhodujú s jeho zisteniami a vyplývajú
zo súdneho spisu okresného súdu predloženého na nahliadnutie 23. novembra 2016.
6. K vyjadreniu okresného súdu právny zástupca sťažovateľky stanovisko nezaujal.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti
dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak
ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa
odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím
rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
9. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
11. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala
predtým z niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a to § 6, § 100 ods. 1,
§ 117 ods. 1 a § 119 ods. 1, ktorý platil do 30. júna 2016, a v súčasnosti vychádza najmä
zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len CSP“). V zmysle čl. 17 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“
a v zmysle § 157 ods. 1 CSP „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo
a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.
12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj
sťažnosť sťažovateľky.
13.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom
napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu na náhradu škody v sume 846 390 Sk
(z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, pozn.). Ku škode malo dôjsť ešte
v roku 2000, keď sťažovateľku ako maloletú pohryzol do tváre a ľavého ramena doberman
chovaný rodinou odporcov v prvom a druhom rade. Sťažovateľka musela podstúpiť
operačný zákrok v celkovej anestézii a ostali jej po operácii veľké a viditeľné jazvy a taktiež
bolo zasiahnuté do jej psychického vývoja, pretože prežívala v ďalšom období života z tejto
udalosti traumu a stres. Ide o vec, kde sa predpokladá osobitná pozornosť venovaná
efektívnemu a rýchlemu postupu súdu, aby bol naplnený účel súdneho konania (obdobne
I. ÚS 527/2012, I. ÚS 508/2015).
Podľa názoru ústavného súdu i napriek skutočnosti, že v danom prípade možno
vzhľadom na nutnosť vykonania znaleckého dokazovania, ako i kontrolného znaleckého
dokazovania považovať napadnuté konanie po vecnej stránke za zložitejšie, na druhej strane
ide o druh konania, ktorého metodika postupu je upravená tak v hmotnoprávnych
predpisoch, ako aj v procesných predpisoch a v prípade ktorého súdy disponujú dostatkom
stabilizovanej a rozsiahlej judikatúry. Na prípadnú právnu alebo skutkovú zložitosť
nepoukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti ani okresný súd.
13.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľky v predmetnom
konaní po preskúmaní spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka, resp. jej zástupcovia svojím
správaním čiastočne prispeli k predĺženiu tohto konania, pretože sa nezúčastnili niektorých
pojednávaní (napr. 8. septembra 2008 bez ospravedlnenia aj napriek tomu, že boli o termíne
riadne vyrozumení na pojednávaní 4. júla 2008). V priebehu konania neoznámili zmenu
adresy pobytu v zahraničí ‒právny zástupca ešte 19. septembra 2007 nemal vedomosť
o pobyte (sťažovateľka a jej zákonný zástupca sa s rodinou zdržiavali dlhšie na čínskom
veľvyslanectve v Pekingu, pozn.), pretože komunikovali len mailom ‒pozri úradný záznam
č. l. 56 v spise). Z toho dôvodu okresný súd zrušil termín pojednávania určený
na 1. október 2007 a presunul pojednávanie až na 4. júl 2008. Sťažovateľka tiež podala
(v zastúpení zákonného zástupcu) neúplný a nepresný návrh, preto bola vyzvaná na jeho
doplnenie, ale v stanovenej lehote tieto nedostatky neodstránila (zákonný zástupca
sťažovateľky výzvu prevzal 4. marca 2006 a sťažnosť riadne doplnil jej právny zástupca
podaním z 24. marca 2006 doručeným okresnému súdu až 24. novembra 2006
(č. l. 37 a nasl.). Neskôr svoj návrh (zmenu návrhu) v časti zaplatenia sumy 39 321,85 €
zobrala späť, žiadala konanie zastaviť a trvala na svojom pôvodnom návrhu. Doterajšia
dĺžka konania však z pohľadu nečinnosti a najmä neefektívnej činnosti okresného súdu
nebola výraznejším spôsobom ovplyvnená správaním sťažovateľky, ktorá, i keď sa
nachádzala v zahraničí, neskôr ako plnoletá súhlasila, aby okresný súd pojednával
v jej neprítomnosti.
13.3 Pri hodnotení tretieho kritéria ústavný súd konštatuje, že súdne konanie sa
začalo podaním žaloby v júli 2004. Napriek tomu, že okresný súd nariaďoval súdne
pojednávania, vykonával úkony spojené s prerokovaním veci, zabezpečoval listinné dôkazy,
pribral do konania viacerých znalcov a podobne, jeho konanie je poznačené najmä
neefektívnosťou a nesústredenosťou. Potvrdzuje to skutočnosť, že dva jeho rozsudky
z 8. septembra 2008 a z 8. februára 2012 boli odvolacím súdom zrušené a vec mu bola
vrátená na ďalšie konanie (pozri bod 2). V prvom prípade pre nedostatočne zistený
skutkový stav (nevykonanie dôkazov) a nesprávne právne posúdenie veci a v druhom
prípade aj pre chýbajúce odôvodnenie rozsudku okresného súdu vo vzťahu k otázkam,
či vznesenie námietky premlčania v danej veci neodporuje dobrým mravom, alebo
k požiadavke splnenia povinností uložených mu zrušujúcim uznesením Krajského súdu
v Trnave zo 6. októbra 2009 (podrobnejšie na č. l. 280 a č. l. 281 v spise).
Konanie vedené okresným súdom do času rozhodovania ústavného súdu trvá viac
ako 12 rokov a táto celková doba, počas ktorej vec sťažovateľky (bod 13.1) nie je
právoplatne skončená, sama osebe osvedčuje dôvodnosť podanej sťažnosti. Dokonca
ústavný súd zistil aj dve obdobia nečinnosti, prvé v trvaní 20 mesiacov (priznal to aj
okresný súd) od nápadu veci 1. júla 2014 až do 1. marca 2006, druhé v trvaní 14 mesiacov
(hoci sa na prieťahoch priamo nepodieľal okresný súd ‒ spočívalo vtom, že vec bola
vrátená z odvolacieho súdu okresnému súdu až 27. januára 2014, i keď vo veci bolo
rozhodnuté už 30. októbra 2012, pozn.). Z chronológie úkonov a spisu je tiež zrejmé, že
menšie a opakované zbytočné prieťahy v konaní vznikli aj neskôr, ako to uvádza okresný
súd v bode 4. Takisto okresný súd na pojednávanie 10. apríla 2006, na ktorom bolo podanie
sťažovateľky odmietnuté, účastníkov konania ani vôbec nepredvolal. Prvé relevantné
pojednávanie sa tak uskutočnilo až po štyroch rokoch 4. júla 2008, na ktorom okresný súd
vypočul zákonného zástupcu sťažovateľky, ju samotnú vtedy ako maloletú a tiež odporcov
v prvom a druhom rade, čo nemožno tiež akceptovať.
14. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa
ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov súdneho konania (strán sporu). Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu
(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu
právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,
aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04,
IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010).
15. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 95/2004 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (výrok tohto rozhodnutia v bode 1).
16. Ústavný súd zároveň prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci vedenej
pod sp. zn. 5 C 95/2004 bez zbytočných prieťahov, lebo konanie nie je dosiaľ právoplatne
skončené (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
17. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa
ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
18. Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €
od okresného súdu, túto žiadosť odvíja od skutočností uvedených v bode 3.
19. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
20. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia, ale nie v takej sume, ktorú požadovala sťažovateľka.
V okolnostiach danej veci (hodnotenie troch kritérií a podiel sťažovateľky – pozri body
13.1 až 13.3), ústavný súd považoval za primerané priznať jej finančné zadosťučinenie
v sume 3 500 € (výrok tohto rozhodnutia v bode 3).
21. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné
zadosťučinenie vo výške 10 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol
tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
22. Ústavný súd o trovách konania nerozhodoval, pretože ich sťažovateľka nežiadala.
23. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).
V Košiciach 11. januára 2017