Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 62/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného obchodnou

spoločnosťou LAW FIRM s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Ing. Michal Žiaran, pre namietané porušenie jeho základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bánovce

nad Bebravou č. k. -508 z 26. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 30. decembra

2016 sa , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by

ústavný súd vyslovil porušenie svojich v záhlaví označených základných práv

a slobôd uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -508 z 26. októbra 2016 a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

2. Predmetom napadnutého konania bolo rozhodovanie okresného súdu o sťažnosti

sťažovateľa z 22. augusta 2016 proti uzneseniu okresného súdu č. k. -489

z 29. júla 2016 vydanému vyšším súdnym úradníkom, ktorým vyhovel námietkam

(ďalej len „povinná“) proti ďalším trovám exekúcie v sume 1 482,92 €

uplatneným sťažovateľom ako súdnym exekútorom v upovedomení o ďalších trovách

exekúcie z 1. apríla 2016 (ďalej len „upovedomenie“) a pozostávajúcim z:

- „odmeny exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie

1.030,00 EUR“ plus 20 % DPH, pričom táto odmena vzhľadom na základ na určenie

odmeny v sume 10 301 € mala predstavovať „rozdiel“ oproti odmene sťažovateľa

vyčíslenej ním v upovedomení o predbežných trovách exekúcie zo 17. apríla 2015

„v rozsahu ako pri upustení od exekúcie“ sumou 1 030,50 € (s. 7 upovedomenia),

- „odmeny exekútora za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti

67,00 Eur“ plus 20 % DPH a

- „hotových výdavkov 138,77 EUR“ plus 20 % DPH.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal, že „rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“, pretože v nej nejde o upustenie

od vykonania exekúcie, pretože povinná neuhradila pohľadávku po začatí exekučného

konania skôr, ako jej uplynula lehota na podanie námietok, ale iba čiastočne plnila.

Z uvedeného dôvodu dodatočne opravil svoje oznámenie doručené okresnému súdu

17. marca 2011, že „v časti vymáhaného nároku a trov exekúcie spolu vo výške 9 958,16

eur upustil od vykonania exekúcie“, tým spôsobom že, „došlo k splneniu vymáhaného

nároku a trov exekúcie spolu vo výške 9 958,16 eur“. V súvislosti s týmto oznámením

sťažovateľ argumentoval, že „v žiadnom prípade sa nejednalo o celkové upustenie od

vykonania exekúcie (alebo čiastkové upustenie od vykonania exekútora za súhlasu

oprávneného)“, preto v danom prípade nemožno postupovať podľa § 5 ods. 2 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ktorý ustanovuje, že ak súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie podľa § 46 ods. 3

o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), patrí mu 50 % z odmeny

vypočítanej podľa odseku 1. Na základe uvedeného sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že

„má nárok na odmenu v plnej výške“, hoci „pri hotových výdavkoch v ďalších trovách

exekúcie sa nejedná o trovy exekúcie, ktoré by sa mali ďalej vymáhať; tieto trovy sú

zaplatené, avšak exekútorský úrad si ich nemôže započítať, pokiaľ súd vyhovie námietkam

povinnej proti ďalším trovám exekúcie“.

4. Okresný súd napadnutým uznesením vydaným sudcom sťažnosť sťažovateľa ako

nedôvodnú zamietol a vychádzajúc z obsahu exekučného spisu konštatoval, že sťažovateľ

mal v zmysle vyhlášky č. nárok na odmenu súdneho exekútora

20 % zo základu na jej určenie, t. j. zo sumy 10 301 €, čo predstavuje 2 060,20 €, avšak

vzhľadom na obsah jeho oznámenia z 13. marca 2011, ktoré nemožno dodatočne meniť

či inak upravovať, mu patrí odmena podľa vyhlášky č. , „teda patrí

mu 50 % z odmeny 2 060,20 eur, t. j. 1 030,10 eur, po zaokrúhlení podľa § 26 vyhlášky

1 030,50 eur... Súdny exekútor nemá nárok na odmenu za zriadenie exekučného záložného

práva na nehnuteľnosť, nakoľko k zexekvovaniu žiadnej nehnuteľnosti vo vlastníctve

povinnej v tomto konaní nedošlo. Zriadenie exekučného záložného práva nie je

zexekvovanie nehnuteľnosti... Po odpočítaní sumy 1 030,50 eur od sumy 2 067,75 eur (ktorú

povinná uhradila na účet súdneho exekútora na trovy exekúcie, pozn.), tak zostáva suma

1 037,25 eur, ktorú možno použiť na ďalšie trovy exekúcie a uvedená suma zjavne prevyšuje

vyčíslené hotové výdavky. Súdny exekútor tak už nemá nárok na žiadne ďalšie trovy

exekúcie, ktoré by ešte mohol od povinnej vymáhať a jeho povinnosťou je vrátiť poverenie

na vykonanie exekúcie, keďže exekúciu považuje súd za ukončenú. Exekútor môže nanajvýš

vydať upovedomenie na trovy exekúcie tak, aby ich vyčíslenie zodpovedalo tomuto

rozhodnutiu, pričom vzhľadom na ich uhradenie ich už nemôže vymáhať a zároveň by mal

povinnej vrátiť to, čo mu bolo na trovy exekúcie uhradené navyše.“.

5. S uvedenými závermi okresného súdu sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc identické

argumenty, aké uplatnil v upovedomení, ako aj v podanej sťažnosti, opätovne vyjadruje

presvedčenie, že v danom prípade neboli naplnené podmienky na aplikáciu § 5 ods. 2

vyhlášky č. okresným súdom. Sťažovateľ uvádza, že nemá vedomosť

o existencii rozhodnutia súdu vyššej inštancie, ktoré by ustálilo rozhodovaciu prax v tom

zmysle, že „pre prípad čiastočnej úhrady povinného v prebiehajúcom exekučnom konaní

má za následok úľavu pre povinného v podobe zníženej odmeny exekútora pri upustení

od vykonania exekúcie“, a keďže okresný súd „žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo pri

čiastočnej úhrade by exekútor mal mať nárok na odmenu pri upustení od vykonania

exekúcie“, porušil „právo sťažovateľa na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto

odklonu“. A keďže z odôvodnenia napadnutého uznesenia „nie je jasné, z akého dôvodu

súd vyvodil, že podmienkou na vznik nároku na odmenu za zriadenie exekučného záložného

práva je okrem jeho samotného zriadenia aj predaj takto zexekvovanej nehnuteľnosti“,

porušil aj „právo sťažovateľa na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia“.

II.

6. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane

judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Zo sťažnosti vyplýva, že „spor“, v súvislosti s ktorým sa sťažovateľ uchádza

o ústavnú ochranu, sa týka doplatenia mu trov exekučného konania v celkovej sume

1 482,92 €, ako ju špecifikoval v upovedomení o ďalších trovách exekúcie z 1. apríla 2016.

Keďže okresný súd požiadavke sťažovateľa de facto nevyhovel, považuje jeho rozhodnutie

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým vyhovel

námietkam povinnej proti ďalším trovám exekúcie, za zjavne neodôvodnené, založené na

právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v podzákonnom právnom predpise – vyhláške

č. , a ako také popierajú podstatu, zmysel a účel ustanovení Exekučného

poriadku.

9. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom. Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa

možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej

priznanie ( ). V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd

stabilne judikuje, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by totiž mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis

mutandis , , , , , IV.

ÚS 40/2011).

10. V prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci,

v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, ústavný súd poskytuje ústavnoprávnu ochranu

sťažovateľom len celkom výnimočne, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do ich

základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite

(, , , ).

11. „Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú

uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným

dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery

kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der

Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983, séria A č. 70), v ktorom bolo zdôraznené,

že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko

neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi

s výkonom tejto profesie.“ (napr. , , ).

12. Podobné stanovisko vyplýva aj z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktorý vyslovil, že nejde o povinnú alebo nútenú prácu v prípade exekútora,

ktorý sa nedomohol zaplatenia trov exekučného konania najmä preto, že povinný (prípadne

i oprávnený) bol vymazaný z obchodného registra, resp. zomrel, prípadne nemal prostriedky

na úhradu trov. Za podstatné treba považovať, že súdny exekútor sa na danú prácu ponúkol

dobrovoľne a bremeno na neho uvalené trovami nebolo neprimerané (Mihal v. Slovenská

republika č. 23360/08 a č. 31303/08 z 28. 6. 2011).

13. Na základe uvedených východísk rozhodovania ústavného súdu možno

konštatovať, že existujúca zákonná úprava negarantuje bezpodmienečne súdnemu

exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie. Predložená sťažnosť je klasickým

pokračovaním sporu pred všeobecnými súdmi, ktorá vzhľadom na sťažovateľom

vymedzený predmet nedosahuje ústavnoprávnu intenzitu opodstatňujúcu zásah ústavného

súdu do právoplatne ukončeného exekučného konania. Keďže sťažovateľ okrem kritiky

spôsobu aplikácie jednoduchého zákona okresným súdom na daný prípad vrátane

nerešpektovania jeho nezávislého postavenia ako súdneho exekútora v exekučnom konaní

žiadny právne relevantný dôvod porušenia svojich v záhlaví označených základných práv

a slobôd neuviedol, neexistuje ani žiaden zásadnejší dôvod na to, aby ústavný súd svoju

doterajšiu judikatúru prehodnocoval, resp. ju menil či dopĺňal.

14. Napadnuté uznesenie okresného súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

ním aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku. Okresný súd primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené

námietky, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné ustanovenia v tom čase účinných

všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie presvedčivo a náležite

odôvodnil. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

15. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom z tohto rozsudku nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu

do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa ani práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ústavný súd jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2017