Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 62/2017
PDF · 178.65 KB
No categories available
III. ÚS 62/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného obchodnou
spoločnosťou LAW FIRM s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Ing. Michal Žiaran, pre namietané porušenie jeho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou č. k. 4 Er 810/2010-508 z 26. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 30. decembra
2016 sa , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by
ústavný súd vyslovil porušenie svojich v záhlaví označených základných práv
a slobôd uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 4 Er 810/2010-508 z 26. októbra 2016 a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
2. Predmetom napadnutého konania bolo rozhodovanie okresného súdu o sťažnosti
sťažovateľa z 22. augusta 2016 proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 Er 810/2010-489
z 29. júla 2016 vydanému vyšším súdnym úradníkom, ktorým vyhovel námietkam
(ďalej len „povinná“) proti ďalším trovám exekúcie v sume 1 482,92 €
uplatneným sťažovateľom ako súdnym exekútorom v upovedomení o ďalších trovách
exekúcie z 1. apríla 2016 (ďalej len „upovedomenie“) a pozostávajúcim z:
- „odmeny exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie
1.030,00 EUR“ plus 20 % DPH, pričom táto odmena vzhľadom na základ na určenie
odmeny v sume 10 301 € mala predstavovať „rozdiel“ oproti odmene sťažovateľa
vyčíslenej ním v upovedomení o predbežných trovách exekúcie zo 17. apríla 2015
„v rozsahu ako pri upustení od exekúcie“ sumou 1 030,50 € (s. 7 upovedomenia),
- „odmeny exekútora za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti
67,00 Eur“ plus 20 % DPH a
- „hotových výdavkov 138,77 EUR“ plus 20 % DPH.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal, že „rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“, pretože v nej nejde o upustenie
od vykonania exekúcie, pretože povinná neuhradila pohľadávku po začatí exekučného
konania skôr, ako jej uplynula lehota na podanie námietok, ale iba čiastočne plnila.
Z uvedeného dôvodu dodatočne opravil svoje oznámenie doručené okresnému súdu
17. marca 2011, že „v časti vymáhaného nároku a trov exekúcie spolu vo výške 9 958,16
eur upustil od vykonania exekúcie“, tým spôsobom že, „došlo k splneniu vymáhaného
nároku a trov exekúcie spolu vo výške 9 958,16 eur“. V súvislosti s týmto oznámením
sťažovateľ argumentoval, že „v žiadnom prípade sa nejednalo o celkové upustenie od
vykonania exekúcie (alebo čiastkové upustenie od vykonania exekútora za súhlasu
oprávneného)“, preto v danom prípade nemožno postupovať podľa § 5 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Z. z.“),
ktorý ustanovuje, že ak súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie podľa § 46 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), patrí mu 50 % z odmeny
vypočítanej podľa odseku 1. Na základe uvedeného sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že
„má nárok na odmenu v plnej výške“, hoci „pri hotových výdavkoch v ďalších trovách
exekúcie sa nejedná o trovy exekúcie, ktoré by sa mali ďalej vymáhať; tieto trovy sú
zaplatené, avšak exekútorský úrad si ich nemôže započítať, pokiaľ súd vyhovie námietkam
povinnej proti ďalším trovám exekúcie“.
4. Okresný súd napadnutým uznesením vydaným sudcom sťažnosť sťažovateľa ako
nedôvodnú zamietol a vychádzajúc z obsahu exekučného spisu konštatoval, že sťažovateľ
mal v zmysle § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. nárok na odmenu súdneho exekútora
20 % zo základu na jej určenie, t. j. zo sumy 10 301 €, čo predstavuje 2 060,20 €, avšak
vzhľadom na obsah jeho oznámenia z 13. marca 2011, ktoré nemožno dodatočne meniť
či inak upravovať, mu patrí odmena podľa § 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., „teda patrí
mu 50 % z odmeny 2 060,20 eur, t. j. 1 030,10 eur, po zaokrúhlení podľa § 26 vyhlášky
1 030,50 eur... Súdny exekútor nemá nárok na odmenu za zriadenie exekučného záložného
práva na nehnuteľnosť, nakoľko k zexekvovaniu žiadnej nehnuteľnosti vo vlastníctve
povinnej v tomto konaní nedošlo. Zriadenie exekučného záložného práva nie je
zexekvovanie nehnuteľnosti... Po odpočítaní sumy 1 030,50 eur od sumy 2 067,75 eur (ktorú
povinná uhradila na účet súdneho exekútora na trovy exekúcie, pozn.), tak zostáva suma
1 037,25 eur, ktorú možno použiť na ďalšie trovy exekúcie a uvedená suma zjavne prevyšuje
vyčíslené hotové výdavky. Súdny exekútor tak už nemá nárok na žiadne ďalšie trovy
exekúcie, ktoré by ešte mohol od povinnej vymáhať a jeho povinnosťou je vrátiť poverenie
na vykonanie exekúcie, keďže exekúciu považuje súd za ukončenú. Exekútor môže nanajvýš
vydať upovedomenie na trovy exekúcie tak, aby ich vyčíslenie zodpovedalo tomuto
rozhodnutiu, pričom vzhľadom na ich uhradenie ich už nemôže vymáhať a zároveň by mal
povinnej vrátiť to, čo mu bolo na trovy exekúcie uhradené navyše.“.
5. S uvedenými závermi okresného súdu sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc identické
argumenty, aké uplatnil v upovedomení, ako aj v podanej sťažnosti, opätovne vyjadruje
presvedčenie, že v danom prípade neboli naplnené podmienky na aplikáciu § 5 ods. 2
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. okresným súdom. Sťažovateľ uvádza, že nemá vedomosť
o existencii rozhodnutia súdu vyššej inštancie, ktoré by ustálilo rozhodovaciu prax v tom
zmysle, že „pre prípad čiastočnej úhrady povinného v prebiehajúcom exekučnom konaní
má za následok úľavu pre povinného v podobe zníženej odmeny exekútora pri upustení
od vykonania exekúcie“, a keďže okresný súd „žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo pri
čiastočnej úhrade by exekútor mal mať nárok na odmenu pri upustení od vykonania
exekúcie“, porušil „právo sťažovateľa na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto
odklonu“. A keďže z odôvodnenia napadnutého uznesenia „nie je jasné, z akého dôvodu
súd vyvodil, že podmienkou na vznik nároku na odmenu za zriadenie exekučného záložného
práva je okrem jeho samotného zriadenia aj predaj takto zexekvovanej nehnuteľnosti“,
porušil aj „právo sťažovateľa na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia“.
II.
6. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane
judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Zo sťažnosti vyplýva, že „spor“, v súvislosti s ktorým sa sťažovateľ uchádza
o ústavnú ochranu, sa týka doplatenia mu trov exekučného konania v celkovej sume
1 482,92 €, ako ju špecifikoval v upovedomení o ďalších trovách exekúcie z 1. apríla 2016.
Keďže okresný súd požiadavke sťažovateľa de facto nevyhovel, považuje jeho rozhodnutie
o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým vyhovel
námietkam povinnej proti ďalším trovám exekúcie, za zjavne neodôvodnené, založené na
právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v podzákonnom právnom predpise – vyhláške
č. 288/1995 Z. z., a ako také popierajú podstatu, zmysel a účel ustanovení Exekučného
poriadku.
9. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom. Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa
možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej
priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd
stabilne judikuje, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia
všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by totiž mohla
dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis
mutandis IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09, IV. ÚS 182/09, I. ÚS 156/2010, IV.
ÚS 40/2011).
10. V prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci,
v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, ústavný súd poskytuje ústavnoprávnu ochranu
sťažovateľom len celkom výnimočne, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do ich
základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite
(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013).
11. „Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú
uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným
dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery
kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der
Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983, séria A č. 70), v ktorom bolo zdôraznené,
že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko
neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi
s výkonom tejto profesie.“ (napr. III. ÚS 351/07, IV. ÚS 236/08, II. ÚS 619/2016).
12. Podobné stanovisko vyplýva aj z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorý vyslovil, že nejde o povinnú alebo nútenú prácu v prípade exekútora,
ktorý sa nedomohol zaplatenia trov exekučného konania najmä preto, že povinný (prípadne
i oprávnený) bol vymazaný z obchodného registra, resp. zomrel, prípadne nemal prostriedky
na úhradu trov. Za podstatné treba považovať, že súdny exekútor sa na danú prácu ponúkol
dobrovoľne a bremeno na neho uvalené trovami nebolo neprimerané (Mihal v. Slovenská
republika č. 23360/08 a č. 31303/08 z 28. 6. 2011).
13. Na základe uvedených východísk rozhodovania ústavného súdu možno
konštatovať, že existujúca zákonná úprava negarantuje bezpodmienečne súdnemu
exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie. Predložená sťažnosť je klasickým
pokračovaním sporu pred všeobecnými súdmi, ktorá vzhľadom na sťažovateľom
vymedzený predmet nedosahuje ústavnoprávnu intenzitu opodstatňujúcu zásah ústavného
súdu do právoplatne ukončeného exekučného konania. Keďže sťažovateľ okrem kritiky
spôsobu aplikácie jednoduchého zákona okresným súdom na daný prípad vrátane
nerešpektovania jeho nezávislého postavenia ako súdneho exekútora v exekučnom konaní
žiadny právne relevantný dôvod porušenia svojich v záhlaví označených základných práv
a slobôd neuviedol, neexistuje ani žiaden zásadnejší dôvod na to, aby ústavný súd svoju
doterajšiu judikatúru prehodnocoval, resp. ju menil či dopĺňal.
14. Napadnuté uznesenie okresného súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
ním aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku. Okresný súd primerane rozumným
a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené
námietky, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné ustanovenia v tom čase účinných
všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie presvedčivo a náležite
odôvodnil. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
15. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením
okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom z tohto rozsudku nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu
do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ústavný súd jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2017