Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 116/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2017

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených advokátkou JUDr. Máriou

Jakubíkovou, Fr. Mojtu 43, Nitra, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

č. k. -104 z 24. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2015 doručená sťažnosť , a (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -104 z 24. septembra

2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. -70 z 21. mája 2015

(ďalej len „uznesenie okresného súd“) v časti týkajúcej sa náhrady trov konania vo vzťahu

k sťažovateľom ako odporcom v II. až IV. rade tak, že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania. Sťažovatelia uvádzajú, že napadnuté uznesenie krajského súdu

v spojení s uznesením okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 9. októbra 2015 (ústavný

súd zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu

nadobudlo právoplatnosť 19. októbra 2015, pozn.).

Vydaniu napadnutého uznesenia krajského súdu predchádzalo nasledovné:

Navrhovateľ ‒(ďalej len „navrhovateľ“) sa návrhom z 13.

decembra 2013 domáhal, aby okresný súd rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnosti evidovanej na Okresnom úrade v Nitre, katastrálnom

odbore nachádzajúcej sa v obci Nitra, katastrálne územie zapísanej na

ako parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape ako parcela

‒orná pôda o výmere 5 895 m², tak, že navrhovateľ sa stane výlučným

vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva

vyplatí odporcom v I. ‒ IV. rade každému po 12350 € do 60 dní od právoplatnosti

rozhodnutia.

Dňa 18. februára 2015 podal navrhovateľ okresnému súdu „Späťvzatie návrhu

na začatie konania“ v celom rozsahu a žiadal, aby okresný súd rozhodol o zastavení

konania. Dôvodom späťvzatia návrhu na začatie konania bolo, že po začatí konania

sa zmenili vlastnícke pomery k predmetnej nehnuteľnosti, a to konaním jednotlivých

odporcov a v súčasnej dobe už nie je väčšinovým vlastníkom. O trovách konania navrhol

rozhodnúť tak, že žiadny z účastníkov nebude mať právo na náhradu trov konania.

Okresný súd uznesením č. k. -61 z 24. februára 2015, právoplatným

30. marca 2015, konanie zastavil s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej okresný súd uznesením rozhodol,

že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom v II. až IV. rade náhradu trov konania v sume

1 317,42 € na účet právnej zástupkyne odporcov do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Sťažovatelia uvádzajú, že okresný súd o náhrade trov konania rozhodol v súlade

s prvej vety účinného do 30. júna 2016 (ďalej

aj „OSP“) z dôvodu, že k zastaveniu konania došlo pre správanie navrhovateľa, keďže

navrhovateľ vzal návrh počas konania späť. „Nebolo preukázané, že k späťvzatiu návrhu

došlo pre správanie sa odporcov, ktorí mali záujem i na mimosúdnom vyriešení sporu.

Navrhovateľ však s mimosúdnou dohodou nesúhlasil. Odporcom vznikli preukázateľné

trovy konania a navrhovateľ je preto povinný uhradiť odporcom v II. − IV. rade trovy

konania vo výške 1.317,42,- €.“

Proti uzneseniu o náhrade trov konania podal navrhovateľ odvolanie z dôvodov

podľa , , a a žiadal, aby odvolací súd podľa

napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania, alebo aby ho zrušil a podľa vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Sťažovatelia uvádzajú, že „dôvodom späťvzatia návrhu bola

skutočnosť, že po začatí konania sa zmenili vlastnícke pomery k par. č. - orná pôda

2

o výmere 5.895 ma to konaním jednotlivých odporcov, pričom v súčasnej dobe nie je

väčšinovým spoluvlastníkom. Pred podaním návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva sa snažil s odporcami mimosúdne dohodnúť. V priebehu konania mu síce

odporca v II. rade navrhol predaj svojho spoluvlastníckeho podielu za kúpnu cenu vo výške

2

25,-€/m. K uzatvoreniu mimosúdnej dohody nepristúpil, pretože uvedená cena bola

neprimeraná a k späťvzatiu návrhu bol nútený pristúpiť z dôvodov na strane odporcov,

pretože sa zmenili spoluvlastnícke podiely k spornej nehnuteľnosti. Rozhodnutie o trovách

konania považoval navrhovateľ za nesprávne, vydané predčasne, bez náležitého skúmania

dôvodov na iné rozhodnutie a nedostatočne odôvodnené.“.

Sťažovatelia uvádzajú, že k odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrili, pričom

uviedli, že „navrhovateľ nebol žiadnym spôsobom ukrátený, alebo obmedzený v práve

na prístup k súdu a k uplatňovaniu zákonných práv. Okrem návrhu mimosúdnej dohody,

ohľadne odpredaja spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa v I. rade navrhovateľovi za sumu

25,-€/m2, bol navrhovateľovi ponúknutý i druhý návrh mimosúdnej dohody a to odkúpenie

jeho spoluvlastníckeho podielu za znaleckú cenu. Navrhovateľ ani s týmto návrhom

nesúhlasil. Keby bol presvedčený navrhovateľ o tom, že to bola všeobecná cena, nemal

by dôvod na túto ponuku nepristúpiť, nakoľko by získal adekvátnu náhradu a mohol

by si zaobstarať v predmetnej lokalite iný pozemok. Práve toto konanie preukazovalo

špekulatívny charakter navrhovateľa, pretože nás, sťažovateľov chcel ukrátiť.“.

Podľa sťažovateľov ak by predmetné súdne konanie riadne prebehlo, zákonným

spôsobom by sa vyporiadalo podielové spoluvlastníctvo k spornej nehnuteľnosti

a ak by okresný súd rozhodol o reálnej deľbe pozemku, navrhovateľ mohol uskutočniť svoj

pôvodný zámer. Sťažovatelia uvádzajú, že z hľadiska trov konania sa v plnom rozsahu

stotožnili s uznesením okresného súdu.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že nebolo možné ustáliť, ktorý

z účastníkov zavinil zastavenie konania, a preto rozhodol o trovách konania podľa § 146

ods. 1 písm. c) tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Sťažovatelia namietajú dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako rozhodol. Uvádzajú,

že predmetné konanie bolo zastavené z dôvodu, že navrhovateľ zobral svoj návrh späť

z dôvodu, že v priebehu konania prestal byť väčšinovým spoluvlastníkom. Pretože odporca

v II. rade má spoluvlastnícky podiel 1/2, nebolo možné ustáliť, ktorý z účastníkov zavinil,

že konanie muselo byť zastavené.

„Náhrada trov konania v sporovom konaní je ovládaná zásadou úspechu vo veci,

ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Ustanovenie má

všeobecný charakter a upravuje rozhodovanie súdu o náhrade trov konania pri zastavení

konania z objektívnych dôvodov. Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný nahradiť trovy konania. Ust. ods. l písm. c) je len

subsidiárne k ustanoveniu k Vzhľadom na vzájomný charakter týchto

dvoch ustanovení je nevyhnutné rozlišovať z akého dôvodu došlo k zastaveniu konania a na

tomto základe zvážiť aj aplikáciu toho-ktorého ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov

konania...

Rozhodovanie o trovách konania podľa ust. sa uplatní

najmä v prípadoch zastavenia konania z dôvodu nedostatku podmienky konania, spravidla

neodstrániteľnej podľa ust. Podľa ust.

sa rozhoduje pri náhrade trov konania z dôvodu nedostatku spôsobilosti, alebo pri strate

právnej subjektivity účastníka počas konania. To znamená, že podľa ust. § 146 ods. 1

písm. c) sa rozhoduje len vtedy, pokiaľ nemožno priznať náhradu trov konania

podľa ust.

Uvedený záver jednoznačne vyplýva i z odbornej publikácie Valjentová

M: Rozhodovanie o náhrade trov konania Justičná revue, 58, 2006, č. 11.“

Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazujú aj na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. októbra 1992 uverejnené pod č. R 49/1993,

podľa ktorého „pri späťvzatí návrhu zásadne platí, že zastavenie konania zavinil

navrhovateľ, pokiaľ, samozrejme, nejde o zavinenie odporcu. Bolo by preto nesprávne

uviesť v uznesení o zastavení konania na základe späťvzatia návrhu podľa § 96 ods. 1

výrok o trovách konania, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania, t. j. rozhodnutie podľa , nakoľko pri späťvzatí návrhu

v každom prípade zastavenie konania vždy zavinil jeden z účastníkov, jedna z procesných

strán, či už žalobca alebo žalovaný. V prípade zastavenia konania pre späťvzatie

návrhu by sa teda o trovách konania malo vždy rozhodovať podľa ustanovenia § 146 ods. 2

“.

Podľa sťažovateľov «z povahy podielového spoluvlastníctva vyplýva, že ak nepríde

k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie

spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie. Súdne konanie sa začína na návrh, ktorý môže podať

ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov, teda aj ten, ktorý má menšinový podiel. Súd, ktorý je

povinný postupovať podľa zákonom ustanoveného poradia, nie je viazaný návrhmi,

ani vzájomnými návrhmi účastníkov konania, pokiaľ ide o formu vyporiadania podielového

spoluvlastníctva v zmysle zásady „ne eat iudex ultra petitum partium“ vyplývajúceho

z ust.

Z toho vyplýva, že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený a ani obmedzený

v jeho práve na prístup k súdu a k uplatňovaniu zákonných práv...».

Sťažovatelia preto zastávajú názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu

je formalistické, svojvoľné a arbitrárne «bez toho, aby jeho výrok mal oporu v obsahu spisu

a poskytoval riadne vysvetlenie, prečo nám, sťažovateľom neboli priznané trovy konania.

Podľa rozhodnutia ESĽP vo veci Baumann proti Rakúsku zo dňa 7. októbra 2004:

„Ak všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo, alebo výnimku

z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo vyložiť a toto rozhodnutie musí mať oporu

v súdnom spise, inak dochádza k porušovaniu základných procesných práv účastníkov

konania.“

Nedostatočné a navzájom si odporujúce odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu

o trovách konania spôsobuje jeho „nepreskúmateľnosť, až arbitrárnosť, čím sa

nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods. l Dohovoru.».

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol takto:

„základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1

SR, na právnu pomoc podľa SR a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a slobôd

bolo výrokom č. 1 Uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. -104 zo dňa

24. septembra 2015

porušené

a aby Ústavný súd SR zrušil výrok č. 1 Uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k.

-104 zo dňa 24. septembra 2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie o náhrade

trov konania. Zároveň žiadame priznať my, sťažovatelia i náhradu trov konania

za zastupovanie pred Ústavným súdom SR za 3 zastupovaných advokátkou podľa

ust. Vyhl.č.655/04 Zb. z. v z. n. p. p. o odmenách a náhradách advokátov za poskytované

právne služby, podľa priloženej Špecifikácii trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľmi namietané porušenie ich

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (,

, , ).

K porušeniu označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru malo

podľa sťažovateľov dôjsť z dôvodu, že napadnuté uznesenie krajského súdu

je formalistické, svojvoľné a arbitrárne. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom krajského súdu,

že nebolo možné ustáliť, ktorý z účastníkov zavinil zastavenie konania, a preto rozhodol

o trovách konania podľa tak, že žiaden z účastníkov nemá právo

na ich náhradu. V danom prípade mal podľa názoru sťažovateľov krajský súd rozhodovať

podľa , a pretože k zastaveniu konania došlo zavinením navrhovateľa,

ktorý vzal svoj návrh späť, mal im priznať náhradu trov konania.

Ústavný súd opakovane judikoval, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Úlohou

ústavného súdu teda nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné zase uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže tak

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Z judikatúry ústavného súdu () vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom

sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.

Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v

prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle alebo ak ústavný súd zistí, že zároveň došlo k

neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. , II. ÚS

31/04, , , ).

Krajský súd na podklade navrhovateľom podaného odvolania napadnutým

uznesením zmenil uznesenie okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania vo

vzťahu k odporcom v II. až IV. rade tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„V prejednávanej veci sa navrhovateľ ako vlastník najväčšieho spoluvlastníckeho podielu

podaným návrhom zo dňa 27. 11.2013 domáhal zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnosti... tak, že navrhovateľ sa stane výlučným vlastníkom

nehnuteľnosti a bude povinný zaplatiť ostatným odporcom náhradu za spoluvlastnícky

podiel, každému vo výške 12.350 eur, a to v lehote 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Svoj návrh odôvodnil tým, že písomným podaním zo dňa 11. 10. 2012 oslovil každého

z odporcov s návrhom na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva s tým, že

prejavil záujem o odkúpenie jednotlivých spoluvlastníckych podielov odporcov, avšak

žiadny z odporcov na jeho návrh nereagoval. Rovnako tak nedošlo medzi podielovými

spoluvlastníkmi k dohode o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Ako dôkaz

priložil výpis z , aktualizovaný ku dňu 25. 11.2013.

Následne v priebehu konania podaním zo dňa 18. 02. 2014 navrhovateľ zobral svoj

návrh na začatie konania späť a žiadal, aby súd konanie zastavil. Ako dôvod späťvzatia

žaloby uviedol skutočnosť, že po začatí konania sa zmenili vlastnícke pomery k parcele

2

− orná pôda o výmere 5.895 m, a to konaním jednotlivých odporcov, pričom

v súčasnej dobe nie je väčšinovým spoluvlastníkom, nakoľko odporca v 2. rade

má spoluvlastnícky podiel ½. So zreteľom na uvedenú skutočnosť sa bude snažiť so

zvyšnými dvoma podielovými spoluvlastníkmi dohodnúť na reálnom rozdelení parcely č.

alebo na jej spoločnom predaji tretej osobe. O trovách konania navrhol rozhodnúť

tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Podľa ...

Podľa ...

Podľa ...

Podľa ...

Ak došlo k zastaveniu konania, nemá zásadne žiadny z účastníkov (§ 146 ods. 1

písm. c/ ) právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne možno

( ) uložiť niektorému z účastníkov povinnosť nahradiť druhému

z účastníkov trovy zastaveného konania, a to podľa prvej vety tohto ustanovenia tomu

z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené a podľa druhej vety tohto

ustanovenia odporcovi v prípade, že bol pre jeho správanie vzatý návrh späť, ktorý bol

podaný dôvodne.

K zastaveniu konania môže dôjsť v dôsledku procesného zavinenia niektorého

z účastníkov. Zákon ustanovuje len jeden druh prípadov: zastavenie konania po späťvzatí

návrhu, ku ktorému došlo pre správanie sa odporcu, pričom návrh bol podaný dôvodne,

zakladá právo navrhovateľa na náhradu trov zastaveného konania. Dôvodnosť podania

návrhu sa posudzuje procesné. Nerozhoduje, aký by bol výsledok konania, keby nedošlo

k späťvzatiu návrhu, ale to, že odporca splní to, čoho sa navrhovateľ domáha a len preto

navrhovateľ vezme návrh späť. Zavinenie navrhovateľa môže spočívať v tom, že podal

návrh napriek tomu, že dlh bol splnený a túto skutočnosť nezistil pred podaním návrhu

alebo v tom, že návrh vzal späť bez toho, aby odporca splnil to, čoho sa petitom domáhal.

Aj v prípade, ak sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ak súd

dospeje k záveru, že sú tu dôvody zvláštneho zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom

alebo sčasti priznať. Musí však ísť o celkom výnimočné prípady, ktorých výnimočnosť môže

spočívať jednak v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na strane účastníkov

konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú dôvody hodné osobitného

zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci, okolností, ktoré

viedli k uplatneniu práva na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.

V danej veci navrhovateľ podaným odvolaním napadol výrok súdu prvého stupňa

o trovách konania v časti, v rámci ktorej súd rozhodol, že navrhovateľ je povinný zaplatiť

odporcom v 2. až 4. rade náhradu trov konania vo výške 1.317,42 eura, na účet právnej

zástupkyne odporcov JUDr. Márie Jakubíkovej, advokátky so sídlom Nitra, Fraňa Mojtu

43, do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Ak došlo k zastaveniu konania, nemá

zásadne žiadny z účastníkov ( ) právo na náhradu trov konania

podľa jeho výsledku. Len výnimočne možno uložiť niektorému z účastníkov povinnosť

nahradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania podľa . Keďže

v danej veci konanie bolo zastavené z dôvodu, že navrhovateľ zobral svoj návrh späť bez

toho, aby odporcovia splnili, avšak z dôvodu, že v priebehu konania prestal byť väčšinovým

spoluvlastníkom, nakoľko odporca v 2. rade má spoluvlastnícky podiel ½, nebolo možné

ustáliť, ktorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť. Okrem toho, nebolo možné

ustáliť, že by navrhovateľ nesúhlasil s mimosúdnou dohodou, pretože svoj návrh na začatie

konania zobral späť najmä z dôvodu, že sa chcel mimosúdne dohodnúť s ostatnými dvoma

spoluvlastníkmi na reálnom rozdelení nehnuteľnosti alebo predaji tretej osobe. Z obsahu

spisu tiež vyplývalo, že k mimosúdnej dohode nedošlo najmä z dôvodu, že za cenu

2

12,55 eura/mnechcel ani navrhovateľ, ani odporca v 2. rade svoj spoluvlastnícky podiel

predať a za cenu 25 eur/m2 nechcel ani navrhovateľ, ani odporca v 2. rade spoluvlastnícky

podiel kúpiť. O uvedenom svedčia jednotlivé návrhy mimosúdnych dohôd a odpovede na ne.

Naviac, bolo potrebné prihliadnuť aj na konanie odporcov v 2. až 4. rade po podaní návrhu

na začatie konania a darovanie spoluvlastníckych podielov, čo síce nebolo dôvodom na

späťvzatie návrhu navrhovateľom, avšak mohlo to ovplyvniť úspech navrhovateľa v konaní.

Rovnako tak nebolo možné ustáliť, že by sa pre správanie odporcov v 2. až 4. rade vzal späť

návrh, ktorý bol podaný dôvodne, nakoľko odporcovia v 2. až 4. rade nesplnili žalovanú

povinnosť, a preto aplikácia neprichádzala do úvahy. Skôr bolo potrebné

ustáliť, že každý z účastníkov určitým spôsobom zavinil zastavenie konania, preto odvolací

súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa mal správne o trovách konania vo vzťahu

k odporcom v 2. až 4. rade rozhodnúť podľa tak, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd

uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania

vo vzťahu k odporcom v 2. až 4. rade, podľa zmenil tak, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania...“

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania „ovláda“ zásada úspechu

vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je

sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená

rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie

otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov

z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom

treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana

v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca

strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené ().

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd skôr,

ako dospel k svojmu rozhodnutiu, skúmal, kto zavinil, že navrhovateľ vzal svoj návrh spať,

a pretože po posúdení konkrétnych okolností prípadu, zohľadňujúc tak tvrdenia

navrhovateľa, ako aj žalovaných, nebolo možné ustáliť, ktorý z účastníkov zavinil

zastavenie konania, resp. že každý z účastníkov určitým spôsobom zavinil zastavenie

konania, nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z nich. Krajský súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia zároveň uviedol, podľa akých ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku postupoval a, rešpektujúc ich zmysel a účel, svoje právne závery primeraným

spôsobom aj odôvodnil. Ústavný súd preto konštatuje, že právne závery krajského súdu,

napriek odlišnému právnemu názoru sťažovateľov nie sú založené na svojvoľnej

interpretácii či aplikácii príslušných ustanovení v tom čase platného a účinného

a nevykazujú ani známky formalizmu. Podľa názoru

ústavného súdu argumentácia krajského súdu nie je vnútorne rozporná, predstavuje jeden

z možných spôsobov právneho posúdenia uvedeného skutkového stavu, ktorý je ústavne

udržateľný. Ústavný súd preto nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby

prehodnocoval závery krajského súdu.

V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát

zdôraznil, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,

ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. ,

, ). Podľa názoru ústavného súdu je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského

súdu niet príčinnej súvislosti, ktorá by mohla mať za následok porušenie sťažovateľmi

označených práv, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Obdobne ako zjavne neopodstatnenú odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

aj sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej namietali porušenie základného práva podľa čl. 47

ods. 2 , z dôvodu, že sťažovatelia sťažnosť v rozsahu tohto označeného základného

práva neodôvodnili, a teda nepreukázali žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením označeného základného práva a napadnutým uznesením krajského súdu.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov obsiahnutými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2017