Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 71 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (76)III. ÚS 825/2016
PDF · 240.44 KB
No categories available
III. ÚS 825/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa
Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou Consilior Iuris s. r. o., Miletičova 23, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Róbert Dupkala, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 CoE 97/2015 z 11. novembra 2015 a
takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 2 CoE 97/2015 z 11. novembra 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
2 CoE 97/2015 z 11. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov)
na účet jeho právneho zástupcu Consilior Iuris s. r. o., Miletičova 23, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením sp. zn. III. ÚS 825/2016 z 29. novembra 2016 Ústavný súd Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 97/2015 z 11. novembra 2015; súčasne sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia citovaných práv uznesením Okresného súdu
Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 Er 60/2015-815 zo 14. júla 2015 odmietol
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením č. k. 7 Er 60/2015-815
(pôvodne sp. zn. 5 Er 17/2011) zo 14. júla 2015 okresný súd zamietol návrh sťažovateľa ako
povinného v exekučnom konaní na zastavenie exekúcie z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g)
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov a na povolenie jej odkladu a aj návrh sťažovateľa na čiastočné
zastavenie exekúcie z dôvodu, že sa vykonáva neprimeraným spôsobom, keď postihuje
majetok v podstatne väčšej hodnote, ako je exekvovaná suma. Vo vzťahu k návrhu
na zastavenie exekúcie pre existenciu iného dôvodu, pre ktorý je táto neprípustná, okresný
súd poukázal na to, že o podaní sťažovateľa obsahujúcom tento návrh bolo právoplatne
rozhodnuté uznesením č. k. 5 Er 17/2011-359 z 21. augusta 2013. Neskoršie podanie
sťažovateľa doručené súdu 27. mája 2015 vyhodnotil ako oneskorene podaný návrh
na doplnenie chýbajúceho výroku označeného uznesenia podľa § 166 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Dodal, že „tvrdenie povinného, že pohľadávka
z exekučného titulu zanikla splnením ešte pred jeho vydaním, nemôže bez ďalšieho spôsobiť
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. V danom prípade, poukazujúc v tomto
smere aj na dôvody uvedené v uznesení odvolacieho súdu z 11.07.2013 č. k.
20 CoE/18/2013-344, prebieha exekúcia na základe právoplatného a vykonateľného
rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2 Cb/19/2010 zo dňa 02.11.2010, ktorý nebol
v ďalšom konaní zrušený, teda podľa názoru súdu exekučné konanie pokiaľ ide
o vykonávaný exekučný titul, prebieha v súlade so zákonom, a preto nemôže byť (s ohľadom
na dôvody, ktorými povinný takýto návrh odôvodňoval) dôvodným návrh povinného
na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP a ani
podľa § 51 ods. 1 písm. f) O. s. p. (povinný v danom prípade ani netvrdil existenciu
skutočností, ktoré by nastali až po vydaní exekučného titulu, majúcimi za následok zánik
exekučným titulom priznaného práva).“.
3. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 2 CoE 97/2015
z 11. novembra 2015 uznesenie okresného súdu citované v bode 3 po jeho preskúmaní
vo všetkých výrokoch potvrdil. V plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi okresného súdu. Osobitne sa však vyjadril k tvrdeným dôvodom na zastavenie
exekúcie z dôvodov podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Poukázal na § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s tým, že „§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
zakladá dôvody zastavenia exekúcie predovšetkým procesného charakteru (napr. absencia
procesných podmienok na strane subjektov exekučného konania, predovšetkým strata
spôsobilosti byť účastníkom konania bez právneho nástupcu a pod.)“.
Podľa názoru krajského súdu „k zániku práva z hmotno-právnych dôvodov môže
dôjsť výnimočne aj pred vydaním exekučného titulu, avšak v takom prípade nemožno
postupovať podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť.
Je potrebné zdôrazniť, že v žiadnom právnom predpise nie je upravená odlišná právna sila
exekučných titulov, ktoré právoplatne a vykonateľné zaväzujú účastníkov konania
na plnenie vo vzťahu k inému účastníkovi konania, a to osobitne vo vzťahu
k námietkam/výhradám, ktoré sa týkajú zániku dlhu. Keďže princípy exekúcie musia byť
rovnako účinné, vo vzťahu ku všetkým druhom exekučných titulov, nie je možné,
v exekučnom konaní, akceptovať obranu povinného, že jeho pohľadávka zanikla pred
vydaním exekučného titulu z toho dôvodu, že exekučným titulom je rozsudok pre zmeškanie,
ktorého nesprávnosť/doručovanie v rozpore so zákonom, sa v exekučnom, ani inom súdnom
konaní, nepodarilo preukázať á vo výsledku ho je potrebné považovať za vydaný v súlade
4. Podľa sťažovateľa označeným uznesením krajského súdu boli porušené ním
označené práva. Postup exekučných súdov označil sťažovateľ za formalistický,
neprihliadajúci na konkrétne osobitnosti jeho veci, ako ani na požiadavku prihliadať pri
výklade právnej normy aj na jej účel tak, aby samo rozhodnutie bolo presvedčivé
a reagovalo na podstatné argumenty účastníkov konania. Poukázal na to, že sa tiež
nevysporiadali s ním tvrdeným dôvodom na zastavenie exekúcie. S ohľadom na uvedené
vady v konaní, ktoré viedlo k vydaniu napadnutého uznesenia krajského súdu, je sťažovateľ
toho názoru, že ním došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, pretože v dôsledku
osvojeného výkladu § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku sa súdy nevysporiadali
s jeho vecnými námietkami, ako aj k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa
5. Keďže sťažovateľ zastáva názor, že mu v exekučnom konaní boli „zexekvované
finančné prostriedky vo výške viac než 34.000,- EUR a v dôsledku toho došlo tiež
k nemajetkovej ujme sťažovateľa, ktorý je neustále prebiehajúcim exekučným konaním
traumatizujúci splniť dlh, ktorý už raz splnil“, uplatnil si v zmysle § 50 ods. 3 zákona
o ústavnom súde primerané zadosťučinenie vo výške 25 000 €.
6. S ohľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že:
„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane Ľudských práv a základných slobôd,
právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo
na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane Ľudských práv
a základných slobôd, článok 1 ods. 1 Ústavy SR, uznesením Okresného súdu Dolný Kubín
zo dňa 14.07.2015, č. k. 7 Er/60/2015-815 a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa
11.11.2015 č. k. 2 CoE/97/2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 11.11.2015 č. k. 2 CoE/97/2015
a uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 14.07.2015, č. k. 7 Er/60/2015-815 sa
zrušuje a vec sa Okresnému súdu Dolný Kubín vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 25.000,- EUR.
4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní
od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.
alternatívne
1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane Ľudských práv a základných slobôd,
právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo
na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane Ľudských práv
a základných slobôd, článok 1 ods. 1 Ústavy SR, uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa
11.11.2015 č. k. 2 CoE/97/2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 11.11.2015 č. k. 2 CoE/97/2015 sa
zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Žiline vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 25.000,- EUR.
4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní
od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
7. Krajský súd vo svojom vyjadrení k námietkam sťažovateľa obsiahnutých
v podanej ústavnej sťažnosti poukázal na obsah argumentácie vyslovenej v napadnutom
rozhodnutí krajského súdu, ktorý svojím postupom aplikoval zákony podľa ich obsahu
(v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle
ustálenej judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Na doplnenie
uviedol, že skutočnosti, ktoré existovali pred vydaním exekučného titulu (napr. prípadné
uhradenie dlhu pred vydaním exekučného titulu), nemožno namietať v námietkach, pretože
ich povinný mohol namietať iba v pôvodnom konaní. Základným procesným predpokladom
na vykonanie exekúcie je vykonateľné rozhodnutie a exekučný súd v prvom rade skúma, či
rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom, je vykonateľné, čo v danom prípade bolo
splnené.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
11. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť
a účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd
hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j.
či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd
nezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010,
III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).
17. Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, porušenie označených základných práv
sťažovateľ vidí v tvrdení formalistického prístupu všeobecného súdu, ktorý neprihliada
na konkrétne osobitnosti exekučnej veci sťažovateľa. Namietol najmä nesprávny výklad
aplikovaného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, keď krajský súd
neodôvodnil ním osvojený výklad tak, aby samo rozhodnutie bolo presvedčivé a reagovalo
na podstatné argumenty účastníkov konania nesprávneho právneho posúdenia. Následkom
toho podľa sťažovateľa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože sa súdy
žiadnym spôsobom nevysporiadali s jeho vecnými námietkami. Dôvod zastavenia exekúcie
vedenej proti sťažovateľovi spočíva v tvrdení, že vymáhaná pohľadávka bola splnená ešte
pred tým, ako došlo k vydaniu exekučného titulu – rozsudku pre zmeškanie.
18. Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. 2 CoE 97/2015 z 11. novembra 2015, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 7 Er 60/2015-815 zo 14. júla 2015, odôvodnil
jednak poukázaním na skutkové a právne závery okresného súdu, ku ktorým pridal osobitné
vyjadrenie k dôvodom zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, t. j. že toto zákonné ustanovenie „zakladá dôvody zastavenia exekúcie
predovšetkým procesného charakteru (napr. absencia procesných podmienok na strane
subjektov exekučného konania, predovšetkým strata spôsobilosti byť účastníkom konania
bez právneho nástupcu a pod.)“. Hoci pripustil, že k zániku práva, ktoré je predmetom
exekúcie, môže dôjsť aj z hmotnoprávnych dôvodov, no dodal, že „v takom prípade
nemožno postupovať podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť.
Je potrebné zdôrazniť, že v žiadnom právnom predpise nie je upravená odlišná právna sila
exekučných titulov, ktoré právoplatne a vykonateľné zaväzujú účastníkov konania
na plnenie vo vzťahu k inému účastníkovi konania, a to osobitne vo vzťahu
k námietkam/výhradám, ktoré sa týkajú zániku dlhu. Keďže princípy exekúcie musia byť
rovnako účinné, vo vzťahu ku všetkým druhom exekučných titulov, nie je možné,
v exekučnom konám, akceptovať obranu povinného, že jeho pohľadávka zanikla pred
vydaním exekučného titulu z toho dôvodu, že exekučným titulom je rozsudok pre zmeškanie,
ktorého nesprávnosť/doručovanie v rozpore so zákonom, sa v exekučnom, ani inom súdnom
konaní, nepodarilo preukázať á vo výsledku ho je potrebné považovať za vydaný v súlade
19. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak
exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať.
20. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj
bez návrhu.
21. Exekučný poriadok poskytuje povinnému v zásade dva typy obrany proti
exekúcii. Tou prvou sú námietky proti exekúcii, ktoré v zmysle § 50 a nasl. Exekučného
poriadku môže povinný vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní
od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, ak po vzniku exekučného titulu nastali
okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti,
alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, alebo ak sa namieta,
že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom
titule. Tou druhou je práve možnosť podať návrh na zastavenie exekúcie, ak je tu jeden
z dôvodov podľa § 57 Exekučného poriadku; z týchto dôvodov súd zastaví exekúciu aj bez
návrhu – stačí, ak sa o ich existencii dozvie a sú preukázané. Zastavenie exekúcie pritom
prichádza do úvahy aj z totožných dôvodov, ako aj námietky.
22. Neobstojí stanovisko krajského súdu k § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,
že toto ustanovenie nemožno aplikovať v prípade, keď tvrdený dôvod zastavenia exekúcie
je hmotnoprávnej povahy. V dôsledku tohto nesprávneho výkladu sa krajský súd nezaoberal
tvrdením sťažovateľa, že dlh, pre ktorý sa vedie exekúcia, zanikol jeho riadnym splnením
ešte pred vydaním exekučného titulu, o ktorom sa mal dozvedieť až na základe
upovedomenia o exekúcii. Týmto tvrdením sa nezaoberal ani okresný súd v uznesení č. k.
7 Er 60/2015-815 zo 14. júla 2015 vyhodnotiac podanie sťažovateľa ako návrh na doplnenie
rozhodnutia v zmysle § 166 OSP. Okresný súd pritom opomenul § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku, z ktorého mu vyplýva povinnosť exekúciu zastaviť aj bez návrhu – a teda aj
skúmať (ne)existenciu prekážok brániacich jej zákonnému výkonu, a to kedykoľvek počas
konania bez ohľadu na to, ako sa o nich dozvedel.
23. Ústavný súd zistil, že krajský súd vo svojom vyjadrení síce správne skonštatoval,
že „skutočnosti, ktoré existovali pred vydaním exekučného titulu (napr. prípadné uhradenie
dlhu pred vydaním exekučného titulu), nemožno namietať v námietkach“, avšak úplne
opomenul, že predmetom konania pred ním vedeného pod sp. zn. 2 CoE 97/2015 je návrh
na zastavenie exekúcie z dôvodov podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, a nie
námietky proti exekúcii. Následne neuviedol žiadne skutočnosti k argumentom sťažovateľa
obsiahnutým v jeho sťažnosti.
24. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12.
1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,
č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
25. Rovnako sa ústavný súd vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze č. k. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
26. Vo veci sťažovateľa všeobecné súdy nerešpektovali ústavné požiadavky na súdnu
a inú právnu ochranu účastníka súdneho konania ako ani garancie na spravodlivé súdne
konanie. Nemožno ako logické a koherentné akceptovať ich závery o neprípustnosti,
resp. výnimočnosti hmotnoprávnych prekážok výkonu exekúcie, ako aj vylúčenie aplikácie
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku na také prípady. Následkom tohto postoja
všeobecných súdov sa ani prvostupňový súd, ani súd odvolací nezaoberali podstatným
tvrdením sťažovateľa – tvrdením o neexistencii vymáhaného dlhu, pričom ale ani neposkytli
logicky koherentné odôvodnenie tohto postupu. Teda, neposkytli jasné a zrozumiteľné
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany.
27. S ohľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že uznesením krajského
súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku nálezu).
28. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva a pohľadávky
(m. m. II. ÚS 31/04). Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu bolo
porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa aj otázkou, či z tohto
porušenia nevyplynul aj zásah do jeho základného práva vlastniť a pokojne užívať majetok
29. Ústavný súd vychádzajúc z toho, že krajský súd ústavne neakceptovateľným
rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľa toto pochybenie všeobecných súdov per se neznamená, že tvrdenie
sťažovateľa o existencii dôvodov na zastavenie exekúcie je pravdivé, a teda že jej vedenie
predstavuje nezákonný zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Keďže
ústavný súd nezistil reálny zásah do tohto práva sťažovateľa, jeho sťažnosti v tejto časti
nevyhovel (bod 4 výroku nálezu). Skutočnosť, že všeobecné súdy pochybili vo vzťahu
k svojim procesným povinnostiam, totiž automaticky nezakladá zásah do hmotných práv
sťažovateľa. Záver o tom, či predmetné uznesenie krajského súdu malo dopad na majetkovú
sféru sťažovateľa, bude možné len na základe riadneho dokazovania, v ktorom bude alebo
nebude preukázané jeho tvrdenie o výkone exekúcie na už splnenú pohľadávku.
30. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy. Keďže však
ustanovenia tohto článku ústavy sú súčasťou základných princípov ústavy a vzhľadom na to
nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach
(I. ÚS 176/07) o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy
(m. m. II. ÚS 821/00, I. ÚS 485/2010), ústavný súd ani tejto časti sťažnosti nevyhovel
(bod 4 výroku nálezu).
31. Sťažovateľ sa tiež domáhal toho, aby mu ústavný súd priznal finančné
zadosťučinenie vo výške 25 000 €, a tvrdil, že tým, že mu boli zexekvované finančné
prostriedky v sume 34 000 €, mu vznikla aj nemajetková ujma založená na tom, že je
traumatizovaný neustále prebiehajúcim exekučným konaním týkajúcim sa dlhu, ktorý splnil.
Tejto požiadavke sťažovateľa ústavný súd považujúc ju za nedostatočne odôvodnenú
a zastávajúc názor, že zrušenie rozhodnutia krajského súdu v danom prípade predstavuje
dostatočné spravodlivé zadosťučinenie, keďže otázka, či sťažovateľ naozaj splnil dlh, ktorý
je predmetom exekúcie, bude opätovne riešená v konaní pred všeobecným súdom,
nevyhovel.
IV.
32. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva
sťažovateľa bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným
v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to v časti III tohto nálezu.
Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku nálezu).
33. Všeobecné súdy sa budú musieť vysporiadať najmä s tvrdením sťažovateľa,
že pohľadávku, ktorá je predmetom exekúcie, zaplatil, a teda jej ďalším vymáhaním
dochádza na strane oprávneného k bezdôvodnému obohateniu. Táto povinnosť všeobecných
súdov však nezakladá ich povinnosť vyhľadávať dôkazy na podporu tohto tvrdenia, naopak,
sťažovateľ je povinný ho náležite a presvedčivo podložiť dokladmi, z ktorých bude
jednoznačne zrejmé zaplatenie pohľadávky.
34. Ústavný súd sťažovateľovi priznal náhradu za dva úkony právnej služby
[prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti v roku 2016 podľa § 1 ods. 3, § 11
ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)].
Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota
režijného paušálu je 8,58 €. Celkovo trovy právneho zastúpenia sťažovateľa tak predstavujú
sumu 363,79 € vrátane 20 % DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa platiteľom (§ 18
ods. 3 vyhlášky).
35. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný vyplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. Z. Civilný sporový poriadok) v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde; bod 3 výroku nálezu).
36. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017