Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 825/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa

Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou Consilior Iuris s. r. o., Miletičova 23, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Róbert Dupkala, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a , práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 11. novembra 2015 a

takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Žiline sp. zn. z 11. novembra 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 11. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov)

na účet jeho právneho zástupcu Consilior Iuris s. r. o., Miletičova 23, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením sp. zn. z 29. novembra 2016 Ústavný súd Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 11. novembra 2015; súčasne sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia citovaných práv uznesením Okresného súdu

Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -815 zo 14. júla 2015 odmietol

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením č. k. -815

(pôvodne sp. zn. ) zo 14. júla 2015 okresný súd zamietol návrh sťažovateľa ako

povinného v exekučnom konaní na zastavenie exekúcie z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g)

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov a na povolenie jej odkladu a aj návrh sťažovateľa na čiastočné

zastavenie exekúcie z dôvodu, že sa vykonáva neprimeraným spôsobom, keď postihuje

majetok v podstatne väčšej hodnote, ako je exekvovaná suma. Vo vzťahu k návrhu

na zastavenie exekúcie pre existenciu iného dôvodu, pre ktorý je táto neprípustná, okresný

súd poukázal na to, že o podaní sťažovateľa obsahujúcom tento návrh bolo právoplatne

rozhodnuté uznesením č. k. -359 z 21. augusta 2013. Neskoršie podanie

sťažovateľa doručené súdu 27. mája 2015 vyhodnotil ako oneskorene podaný návrh

na doplnenie chýbajúceho výroku označeného uznesenia podľa § 166 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Dodal, že „tvrdenie povinného, že pohľadávka

z exekučného titulu zanikla splnením ešte pred jeho vydaním, nemôže bez ďalšieho spôsobiť

vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. V danom prípade, poukazujúc v tomto

smere aj na dôvody uvedené v uznesení odvolacieho súdu z 11.07.2013 č. k.

-344, prebieha exekúcia na základe právoplatného a vykonateľného

rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. zo dňa 02.11.2010, ktorý nebol

v ďalšom konaní zrušený, teda podľa názoru súdu exekučné konanie pokiaľ ide

o vykonávaný exekučný titul, prebieha v súlade so zákonom, a preto nemôže byť (s ohľadom

na dôvody, ktorými povinný takýto návrh odôvodňoval) dôvodným návrh povinného

na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP a ani

podľa (povinný v danom prípade ani netvrdil existenciu

skutočností, ktoré by nastali až po vydaní exekučného titulu, majúcimi za následok zánik

exekučným titulom priznaného práva).“.

3. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn.

z 11. novembra 2015 uznesenie okresného súdu citované v bode 3 po jeho preskúmaní

vo všetkých výrokoch potvrdil. V plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi okresného súdu. Osobitne sa však vyjadril k tvrdeným dôvodom na zastavenie

exekúcie z dôvodov podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Poukázal na § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s tým, že „§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku

zakladá dôvody zastavenia exekúcie predovšetkým procesného charakteru (napr. absencia

procesných podmienok na strane subjektov exekučného konania, predovšetkým strata

spôsobilosti byť účastníkom konania bez právneho nástupcu a pod.)“.

Podľa názoru krajského súdu „k zániku práva z hmotno-právnych dôvodov môže

dôjsť výnimočne aj pred vydaním exekučného titulu, avšak v takom prípade nemožno

postupovať podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť.

Je potrebné zdôrazniť, že v žiadnom právnom predpise nie je upravená odlišná právna sila

exekučných titulov, ktoré právoplatne a vykonateľné zaväzujú účastníkov konania

na plnenie vo vzťahu k inému účastníkovi konania, a to osobitne vo vzťahu

k námietkam/výhradám, ktoré sa týkajú zániku dlhu. Keďže princípy exekúcie musia byť

rovnako účinné, vo vzťahu ku všetkým druhom exekučných titulov, nie je možné,

v exekučnom konaní, akceptovať obranu povinného, že jeho pohľadávka zanikla pred

vydaním exekučného titulu z toho dôvodu, že exekučným titulom je rozsudok pre zmeškanie,

ktorého nesprávnosť/doručovanie v rozpore so zákonom, sa v exekučnom, ani inom súdnom

konaní, nepodarilo preukázať á vo výsledku ho je potrebné považovať za vydaný v súlade

s ust. “ .

4. Podľa sťažovateľa označeným uznesením krajského súdu boli porušené ním

označené práva. Postup exekučných súdov označil sťažovateľ za formalistický,

neprihliadajúci na konkrétne osobitnosti jeho veci, ako ani na požiadavku prihliadať pri

výklade právnej normy aj na jej účel tak, aby samo rozhodnutie bolo presvedčivé

a reagovalo na podstatné argumenty účastníkov konania. Poukázal na to, že sa tiež

nevysporiadali s ním tvrdeným dôvodom na zastavenie exekúcie. S ohľadom na uvedené

vady v konaní, ktoré viedlo k vydaniu napadnutého uznesenia krajského súdu, je sťažovateľ

toho názoru, že ním došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, pretože v dôsledku

osvojeného výkladu § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku sa súdy nevysporiadali

s jeho vecnými námietkami, ako aj k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

.

5. Keďže sťažovateľ zastáva názor, že mu v exekučnom konaní boli „zexekvované

finančné prostriedky vo výške viac než 34.000,- EUR a v dôsledku toho došlo tiež

k nemajetkovej ujme sťažovateľa, ktorý je neustále prebiehajúcim exekučným konaním

traumatizujúci splniť dlh, ktorý už raz splnil“, uplatnil si v zmysle § 50 ods. 3 zákona

o ústavnom súde primerané zadosťučinenie vo výške 25 000 €.

6. S ohľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že:

„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle SR

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane Ľudských práv a základných slobôd,

právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z článku 46 ods. 1 SR, právo

na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane Ľudských práv

a základných slobôd, SR, uznesením Okresného súdu Dolný Kubín

zo dňa 14.07.2015, č. k. -815 a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa

11.11.2015 č. k. porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 11.11.2015 č. k.

a uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 14.07.2015, č. k. -815 sa

zrušuje a vec sa Okresnému súdu Dolný Kubín vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 25.000,- EUR.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.

alternatívne

1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle SR

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane Ľudských práv a základných slobôd,

právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z článku 46 ods. 1 SR, právo

na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane Ľudských práv

a základných slobôd, SR, uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa

11.11.2015 č. k. porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 11.11.2015 č. k. sa

zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Žiline vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 25.000,- EUR.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

7. Krajský súd vo svojom vyjadrení k námietkam sťažovateľa obsiahnutých

v podanej ústavnej sťažnosti poukázal na obsah argumentácie vyslovenej v napadnutom

rozhodnutí krajského súdu, ktorý svojím postupom aplikoval zákony podľa ich obsahu

(v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle

ustálenej judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Na doplnenie

uviedol, že skutočnosti, ktoré existovali pred vydaním exekučného titulu (napr. prípadné

uhradenie dlhu pred vydaním exekučného titulu), nemožno namietať v námietkach, pretože

ich povinný mohol namietať iba v pôvodnom konaní. Základným procesným predpokladom

na vykonanie exekúcie je vykonateľné rozhodnutie a exekučný súd v prvom rade skúma, či

rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom, je vykonateľné, čo v danom prípade bolo

splnené.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť

a účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd

hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j.

či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd

nezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. ,

, , ).

17. Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, porušenie označených základných práv

sťažovateľ vidí v tvrdení formalistického prístupu všeobecného súdu, ktorý neprihliada

na konkrétne osobitnosti exekučnej veci sťažovateľa. Namietol najmä nesprávny výklad

aplikovaného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, keď krajský súd

neodôvodnil ním osvojený výklad tak, aby samo rozhodnutie bolo presvedčivé a reagovalo

na podstatné argumenty účastníkov konania nesprávneho právneho posúdenia. Následkom

toho podľa sťažovateľa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože sa súdy

žiadnym spôsobom nevysporiadali s jeho vecnými námietkami. Dôvod zastavenia exekúcie

vedenej proti sťažovateľovi spočíva v tvrdení, že vymáhaná pohľadávka bola splnená ešte

pred tým, ako došlo k vydaniu exekučného titulu – rozsudku pre zmeškanie.

18. Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. z 11. novembra 2015, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -815 zo 14. júla 2015, odôvodnil

jednak poukázaním na skutkové a právne závery okresného súdu, ku ktorým pridal osobitné

vyjadrenie k dôvodom zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku, t. j. že toto zákonné ustanovenie „zakladá dôvody zastavenia exekúcie

predovšetkým procesného charakteru (napr. absencia procesných podmienok na strane

subjektov exekučného konania, predovšetkým strata spôsobilosti byť účastníkom konania

bez právneho nástupcu a pod.)“. Hoci pripustil, že k zániku práva, ktoré je predmetom

exekúcie, môže dôjsť aj z hmotnoprávnych dôvodov, no dodal, že „v takom prípade

nemožno postupovať podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť.

Je potrebné zdôrazniť, že v žiadnom právnom predpise nie je upravená odlišná právna sila

exekučných titulov, ktoré právoplatne a vykonateľné zaväzujú účastníkov konania

na plnenie vo vzťahu k inému účastníkovi konania, a to osobitne vo vzťahu

k námietkam/výhradám, ktoré sa týkajú zániku dlhu. Keďže princípy exekúcie musia byť

rovnako účinné, vo vzťahu ku všetkým druhom exekučných titulov, nie je možné,

v exekučnom konám, akceptovať obranu povinného, že jeho pohľadávka zanikla pred

vydaním exekučného titulu z toho dôvodu, že exekučným titulom je rozsudok pre zmeškanie,

ktorého nesprávnosť/doručovanie v rozpore so zákonom, sa v exekučnom, ani inom súdnom

konaní, nepodarilo preukázať á vo výsledku ho je potrebné považovať za vydaný v súlade

s ust. “.

19. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak

exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať.

20. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj

bez návrhu.

21. Exekučný poriadok poskytuje povinnému v zásade dva typy obrany proti

exekúcii. Tou prvou sú námietky proti exekúcii, ktoré v zmysle § 50 a nasl. Exekučného

poriadku môže povinný vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní

od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, ak po vzniku exekučného titulu nastali

okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti,

alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, alebo ak sa namieta,

že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom

titule. Tou druhou je práve možnosť podať návrh na zastavenie exekúcie, ak je tu jeden

z dôvodov podľa § 57 Exekučného poriadku; z týchto dôvodov súd zastaví exekúciu aj bez

návrhu – stačí, ak sa o ich existencii dozvie a sú preukázané. Zastavenie exekúcie pritom

prichádza do úvahy aj z totožných dôvodov, ako aj námietky.

22. Neobstojí stanovisko krajského súdu k § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku,

že toto ustanovenie nemožno aplikovať v prípade, keď tvrdený dôvod zastavenia exekúcie

je hmotnoprávnej povahy. V dôsledku tohto nesprávneho výkladu sa krajský súd nezaoberal

tvrdením sťažovateľa, že dlh, pre ktorý sa vedie exekúcia, zanikol jeho riadnym splnením

ešte pred vydaním exekučného titulu, o ktorom sa mal dozvedieť až na základe

upovedomenia o exekúcii. Týmto tvrdením sa nezaoberal ani okresný súd v uznesení č. k.

-815 zo 14. júla 2015 vyhodnotiac podanie sťažovateľa ako návrh na doplnenie

rozhodnutia v zmysle . Okresný súd pritom opomenul Exekučného

poriadku, z ktorého mu vyplýva povinnosť exekúciu zastaviť aj bez návrhu – a teda aj

skúmať (ne)existenciu prekážok brániacich jej zákonnému výkonu, a to kedykoľvek počas

konania bez ohľadu na to, ako sa o nich dozvedel.

23. Ústavný súd zistil, že krajský súd vo svojom vyjadrení síce správne skonštatoval,

že „skutočnosti, ktoré existovali pred vydaním exekučného titulu (napr. prípadné uhradenie

dlhu pred vydaním exekučného titulu), nemožno namietať v námietkach“, avšak úplne

opomenul, že predmetom konania pred ním vedeného pod sp. zn. je návrh

na zastavenie exekúcie z dôvodov podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, a nie

námietky proti exekúcii. Následne neuviedol žiadne skutočnosti k argumentom sťažovateľa

obsiahnutým v jeho sťažnosti.

24. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12.

1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,

č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

25. Rovnako sa ústavný súd vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie aj v náleze č. k. -30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

26. Vo veci sťažovateľa všeobecné súdy nerešpektovali ústavné požiadavky na súdnu

a inú právnu ochranu účastníka súdneho konania ako ani garancie na spravodlivé súdne

konanie. Nemožno ako logické a koherentné akceptovať ich závery o neprípustnosti,

resp. výnimočnosti hmotnoprávnych prekážok výkonu exekúcie, ako aj vylúčenie aplikácie

§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku na také prípady. Následkom tohto postoja

všeobecných súdov sa ani prvostupňový súd, ani súd odvolací nezaoberali podstatným

tvrdením sťažovateľa – tvrdením o neexistencii vymáhaného dlhu, pričom ale ani neposkytli

logicky koherentné odôvodnenie tohto postupu. Teda, neposkytli jasné a zrozumiteľné

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany.

27. S ohľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že uznesením krajského

súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(bod 1 výroku nálezu).

28. Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa

ústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva a pohľadávky

(m. m. ). Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu bolo

porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa aj otázkou, či z tohto

porušenia nevyplynul aj zásah do jeho základného práva vlastniť a pokojne užívať majetok

().

29. Ústavný súd vychádzajúc z toho, že krajský súd ústavne neakceptovateľným

rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľa toto pochybenie všeobecných súdov per se neznamená, že tvrdenie

sťažovateľa o existencii dôvodov na zastavenie exekúcie je pravdivé, a teda že jej vedenie

predstavuje nezákonný zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu. Keďže

ústavný súd nezistil reálny zásah do tohto práva sťažovateľa, jeho sťažnosti v tejto časti

nevyhovel (bod 4 výroku nálezu). Skutočnosť, že všeobecné súdy pochybili vo vzťahu

k svojim procesným povinnostiam, totiž automaticky nezakladá zásah do hmotných práv

sťažovateľa. Záver o tom, či predmetné uznesenie krajského súdu malo dopad na majetkovú

sféru sťažovateľa, bude možné len na základe riadneho dokazovania, v ktorom bude alebo

nebude preukázané jeho tvrdenie o výkone exekúcie na už splnenú pohľadávku.

30. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie . Keďže však

ustanovenia tohto článku sú súčasťou základných princípov a vzhľadom na to

nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach

() o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave

(m. m. , ), ústavný súd ani tejto časti sťažnosti nevyhovel

(bod 4 výroku nálezu).

31. Sťažovateľ sa tiež domáhal toho, aby mu ústavný súd priznal finančné

zadosťučinenie vo výške 25 000 €, a tvrdil, že tým, že mu boli zexekvované finančné

prostriedky v sume 34 000 €, mu vznikla aj nemajetková ujma založená na tom, že je

traumatizovaný neustále prebiehajúcim exekučným konaním týkajúcim sa dlhu, ktorý splnil.

Tejto požiadavke sťažovateľa ústavný súd považujúc ju za nedostatočne odôvodnenú

a zastávajúc názor, že zrušenie rozhodnutia krajského súdu v danom prípade predstavuje

dostatočné spravodlivé zadosťučinenie, keďže otázka, či sťažovateľ naozaj splnil dlh, ktorý

je predmetom exekúcie, bude opätovne riešená v konaní pred všeobecným súdom,

nevyhovel.

IV.

32. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2

), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [

písm. b) ]. V danom prípade na ochranu základného práva

sťažovateľa bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v tomto rozhodnutí ( ), a to v časti III tohto nálezu.

Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ; bod 2 výroku nálezu).

33. Všeobecné súdy sa budú musieť vysporiadať najmä s tvrdením sťažovateľa,

že pohľadávku, ktorá je predmetom exekúcie, zaplatil, a teda jej ďalším vymáhaním

dochádza na strane oprávneného k bezdôvodnému obohateniu. Táto povinnosť všeobecných

súdov však nezakladá ich povinnosť vyhľadávať dôkazy na podporu tohto tvrdenia, naopak,

sťažovateľ je povinný ho náležite a presvedčivo podložiť dokladmi, z ktorých bude

jednoznačne zrejmé zaplatenie pohľadávky.

34. Ústavný súd sťažovateľovi priznal náhradu za dva úkony právnej služby

[prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti v roku 2016 podľa § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)].

Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota

režijného paušálu je 8,58 €. Celkovo trovy právneho zastúpenia sťažovateľa tak predstavujú

sumu 363,79 € vrátane 20 % DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa platiteľom (§ 18

ods. 3 vyhlášky).

35. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu ( ; bod 3 výroku nálezu).

36. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2017